Dieťa s problémovým správaním: príčiny, prejavy a možnosti podpory

Problémové správanie dieťaťa nemožno posudzovať oddelene od prostredia, v ktorom dieťa vyrastá, od jeho vývinovej úrovne, aktuálnej životnej situácie, rodinného zázemia ani zdravotného stavu. „Pre porozumenie správaniu dieťaťa musíme brať do úvahy celý kontext, v ktorom sa správanie vyskytuje.“

Existuje teória amerického psychológa Urieho Bronfenbrennera, ktorá vysvetľuje, ako prostredie okolo nás ovplyvňuje vývin človeka. Nazýva sa ekologická systémová teória. Správanie dieťaťa ovplyvňuje prostredie, v ktorom vyrastá. Ak ho chceme pochopiť v celom kontexte, nemôžeme tieto vplyvy vynechať. Dieťa formuje viacero faktorov.

Čo znamená problémové správanie

Každý jedinec v našej spoločnosti vystupuje a koná istým spôsobom. Správanie človeka možno charakterizovať ako spôsob vyjadrovania voči iným ľuďom. Prejav každého z nás sa líši postojmi, gestikuláciou, spôsobom komunikácie, rečou tela a to nielen k ostatným členom sociálneho systému, ale aj k sebe samému.

Problémové správanie môžeme vymedziť ako správanie, ktoré je pre učiteľa neprijateľné. Táto definícia nás upozorňuje na dôležitú skutočnosť. Problémové správanie je problémovým iba preto, že sa ako také javí učiteľovi. A kedže všetci učitelia sú jedineční, tak to, čo sa jenému z nich zdá ako problém, nemusí sa to druhému zdať tiež.

Je prirodzené, že malé deti skúšajú, čo všetko si môžu dovoliť, čo im prejde bez následkov a za čo už hrozí trest. Testujú hranice svojho okolia, a tak je to v tomto období správne. Vo výchove však treba rozlišovať, čo je skutočným problémom a čo je iba dôsledkom neskúsenosti a experimentovania dieťaťa.

Malé deti sa nevhodne nesprávajú z ničoho nič, pretože nevedia byť zlomyseľné. Vždy majú istý problém, s ktorým potrebujú pomôcť. Úlohou dospelých je odhaliť a nájsť vhodný spôsob, ako dieťaťu pomôcť.

Keď sa správanie dieťaťa začne opakovane vymykať tomu, čo považujeme za bežné, často ho rýchlo označíme ako problémové. Niekedy ubližuje iným deťom, vysmieva sa im alebo sa dostáva do konfliktov doma aj v škole. Ak sa takéto správanie objavuje opakovane a dlhodobo, hovoríme o poruchách správania.

V každodennom živote to môže znamenať neustále hádky s dospelými, vedomé porušovanie dohôd, ničenie vecí alebo agresiu bez zjavného dôvodu. Bežné sú aj problémy s poruchou pozornosti. Hovorenie bez dovolenia, vyhýbanie sa práci, zbytočný hluk a odbiehanie z lavice sa vyskytujú častejšie ako slovné urážky učiteľa, ničenie vecí a fyzické násilie.

Antisociálne správanie ide ešte o krok ďalej. Prejavuje sa dlhodobým nerešpektovaním pravidiel, nezáujmom o dôsledky vlastného správania a opakovaným ubližovaním druhým.

Kedy už nejde iba o bežné porušenie disciplíny

Vzdorovité správanie neprimerané veku dieťaťa a okolnostiam nemá trvalý charakter. Rebelanstvo mládeže a klasifikované poruchy správania ako diagnostická kategória sa od bežného narušenia disciplíny líšia tým, že musia byť trvalejšej povahy a v trvaní po dobu minimálne šesť mesiacov narúšajú variabilitu správania detí voči stanoveným pravidlám a normám spoločnosti.

Z psychologického hľadiska sú poruchy správania detí definované ako kategorizácia porúch vôle, inštinktov, pudov, ako aj samotného spôsobu konania voči iným členom spoločnosti.

Z vyjadrenia Labátha (2001) vyplýva, že poruchy správania detí a mládeže sú v odbornej literatúre opisované ako disociálne až neprimerane agresívne konanie, ktoré narúša sociálne očakávania spoločnosti.

Poruchy správania z pedagogického aspektu možno charakterizovať ako maladaptívne správanie žiaka v školskom prostredí, ktoré má etiologicky rozsiahle spektrum pomerne trvalejšieho charakteru. Sociálnu narušenosť u žiakov nemožno zvládať bežnými výchovno-vzdelávacími prístupmi, práve naopak si vyžadujú individuálnu pedagogickú starostlivosť.

Prečo dieťa reaguje problémovým správaním

Problémy v správaní detí môžu byť prejavom nevyriešených stresových skúseností dieťaťa alebo náročného rodinného prostredia.

Toxický stres vzniká pri dlhodobej a intenzívnej aktivácii stresovej reakcie, keď dieťa nemá k dispozícii dospelého, ktorý by mu poskytol bezpečie a oporu. ACE, teda nepriaznivé detské skúsenosti, zahŕňajú zneužívanie, zanedbávanie, rodinnú dysfunkciu, násilie v domácnosti, rozvody či psychiatrické ťažkosti rodičov.

Spájajú sa s problémami s koncentráciou, sebareguláciou, agresiou a školským neúspechom. Správanie môže navonok pôsobiť ako „problematický charakter“. Často ide o provokácie, ktoré pretrvávajú a časom sa prehlbujú.

Agresia, utiahnutosť, poruchy koncentrácie alebo iné prejavy správania, ktoré sa vymykajú norme, často nevychádzajú z „problematického charakteru“. Odborné prístupy aj prax ukazujú, že tieto prejavy sú spôsobom, akým dieťa volá po bezpečnom, predvídateľnom a podporujúcom prostredí.

V ťažko zvládnutých situáciách deti často volajú bezbranne o pomoc a hľadajú akékoľvek uspokojenie potrieb. Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak deti porušujú stanovené sociálne vzorce správania sa a ohrozujú ostatných členov našej spoločnosti vo svojom okolí, vtedy hľadajú východisko z ťažkej životnej situácie, ktorú spôsobila citová vyprahnutosť detí, ako aj ich emočná labilita.

Poruchy správania spôsobené disharmóniou detského vývoja môžu mať za následok schizofréniu a rôzne typy depresívnych úzkostí. (Krejčírová, 1997).

Rodinné prostredie a výchovné štýly

Spôsob, akým k výchove pristupujeme, sa často odráža v tom, ako dieťa vnímame. Vidíme to najmä na jeho správaní, ktoré môže pôsobiť rušivo, nepochopiteľne alebo náročne. Neraz ho preto rýchlo označíme ako „problémové“.

Poruchy správania u detí a mládeže možno kategorizovať ako tie, ktoré sú podmienené psychickým stavom a rodinným prostredím dieťaťa.

Prísne pravidlá bez vysvetlenia

Ak v rodine fungujú prísne pravidlá bez vysvetlenia, dieťa sa učí poslúchať, nie rozumieť. Očakáva sa, že bude robiť to, čo má, bez otázok a vyjednávania. Keď urobí chybu, prichádza trest.

Navonok môže pôsobiť poslušne, no vnútri často prežíva napätie. Objaviť sa môže hnev, agresia alebo naopak plachosť a strach.

Jasné hranice a bezpečie

V tomto prístupe má dieťa jasné hranice, no zároveň cíti blízkosť a bezpečie. Vie, čo sa od neho očakáva a rozumie aj dôvodom, prečo pravidlá existujú.

Disciplína tu neslúži na trestanie, ale na učenie. Dieťa má priestor vyjadriť svoj názor a byť súčasťou rodinných rozhodnutí.

Láskavosť bez hraníc

Atmosféra v rodine býva láskavá a prijímajúca, no hranice sú veľmi slabé alebo chýbajú. Dieťa má veľkú slobodu, no málo usmernenia.

Môže mať problém s odkladaním uspokojenia, ťažko znáša frustráciu a reaguje impulzívne. Často sa objavuje chaotický režim dňa, neskoré zaspávanie, nadmerný čas pri obrazovkách či vyhýbanie sa povinnostiam.

Materiálne zabezpečenie bez emocionálnej blízkosti

V takomto prostredí dieťa síce dostáva to základné, no chýba mu emocionálna blízkosť. Kontakt, záujem aj komunikácia sú minimálne.

Dieťa sa tak učí spoliehať samo na seba, čo môže navonok pôsobiť ako odolnosť. V skutočnosti však často bojuje s emóciami, nevie, ako si pýtať pomoc a má problém vytvárať blízke vzťahy.

V našej spoločnosti je viditeľný nárast detí s problémovým správaním aj u materiálne zabezpečených rodín, v ktorých chýba porozumenie a výchova sa zameriava čisto na materiálne zabezpečenie rodiny. Aj týmto deťom chýba pozitívny vzor rodičovskej autority a láska zo strany dospelých.

Vnútorné a vonkajšie determinanty

Etiologické vymedzenie porúch správania je mnohoraké a vzniká následkom kombinácie viacerých faktorov.

• dispozičné faktory,
• neprimeraná rodinná výchova,
• zlé sociálne návyky,
• rozvod,
• kriminalita,
• úmrtie rodičov,
• alkohol v rodine,
• šikanovanie,
• narušené sociálne vzťahy medzi vrstovníkmi.

Deti nemajú v rodičoch morálny vzor, v neúplných rodinách a nefunkčných rodinách sú ich obetnými baránkami. (Gajdošová a kol., 2011).

Z odborných poznatkov vyplýva, že príčiny porúch správania sú rôznorodé a majú negatívny dopad na adaptáciu jednotlivca do sociálneho systému.

Poruchy správania detí v školskom prostredí sú etiologicky rôznorodé a na ich vzniku sa podieľa celý rad vnútorných aj vonkajších činiteľov z rodinného prostredia, rovesníckych skupín kamarátov a širšieho okolitého prostredia.

Vnútorné príčiny problémového správania detí učiteľ môže len vo veľmi obmedzenej miere eliminovať alebo odstrániť. Sú to problémy prevažne situované v rodinnom zázemí dieťaťa, na ktoré učiteľ nemá priamy vplyv a ani nepatria do okruhu jeho pedagogických právomocí, ale môže ich v zmysle právnych krokov riešiť, ak si rodičia neplnia povinnosti a tým porušujú práva dieťaťa.

Najčastejšie rodinné príčiny

• výchovný štýl rodičov, ktorý dieťa dlhodobo stresuje alebo mu poskytujú neadekvátne vzory správania a postojov k životným hodnotám,
• prílišné preceňovanie alebo podceňovanie podnetov dôležitých pre rozvoj osobnosti dieťaťa, ktoré spôsobujú buď preťažovanie dieťaťa, alebo naopak jeho zanedbávanie,
• citové vydieranie dieťaťa neposkytovaním lásky, nenávistným správaním k dieťaťu alebo poskytovaním účelovej lásky, napr. v sporoch rodičov o dieťa,
• neuspokojovanie fyziologických potrieb, potreby bezpečia a istoty, lásky a spolupatričnosti, ocenenia a sebaaktualizácie,
• konflikty v rodine, medzi rodičmi, nejednotné výchovné pôsobenie v rodine,
• osobnostné problémy a psychické choroby rodičov.

Vnútorné aj vonkajšie determinanty problémového správania sú u detí rôzne kombinované, a preto ich nemožno posudzovať jednostranne, ale vo vzájomných väzbách a súvislostiach.

Vplyv rovesníkov, médií a širšieho prostredia

Vplyvy skupiny tiež patria k významným determinantom problémového správania detí.

Hranice správania v rodine môžu byť široké, prípadne nie sú žiadne. Dieťa má potom problémy, lebo sa nedokáže prispôsobiť pravidlám, ktoré vyžaduje materská škola.

• patologické vplyvy rôznych médií, napr. v podobe násilia, neúcty a porušovania práv iných,
• preťažovanie sociálne a intelektuálne neprimeranými informáciami,
• odmietanie, ponižovanie či emocionálne zraňovanie dieťaťa,
• rozptyľovanie dieťaťa nadbytkom podnetov.

Deti trpiace emocionálnou depriváciou sa uchyľujú k problémovým skupinám kamarátov, kde si uplatňujú negatívnym spôsobom svoje neuspokojené potreby.

V poslednom období na našich školách narastajú problémy súvisiace s antisociálnym správaním detí. V našej spoločnosti sa začínajú uznávať najmä materiálne hodnoty a v dôsledku vyťaženosti rodičov, nezáujmu dospelých sa negatívne a sociálno-patologické javy detí stávajú akousi prirodzenou súčasťou nášho života.

V našej konzumnej spoločnosti sa mení hodnotová orientácia a klesá záujem mládeže o zvyky aj tradície. Naša postmoderná spoločnosť ponúka našej mládeži dostatočný priestor na konzumáciu alkoholu, omamných látok a vo zvýšenej miere aj na agresívne útoky.

V rodinnom prostredí cítiť napätie a vyhasínanie emocionálnej stability. V poslednom období stúpa rozvodovosť, ktorá spôsobuje tlak na potomstvo.

Problémové správanie ako snaha patriť a byť dôležitý

Deti rovnako ako dospelí, chcú cítiť, že sú významné. Pre nás všetkých je dôležité niekam patriť, niečo znamenať, byť niekým pre ostatných.

Všetci sa správame tak, aby sme sa priblížili k jednému cieľu: mať svoje miesto a hodnotu medzi ostatnými. Správame sa tak, aby sme sa ochránili pred stratou miesta a pocitu významnosti, ktoré v spoločnosti už máme.

Deti sú často vychovávané tak, že začnú veriť, že sa od nich nevyžaduje, aby prispievali k dobrému chodu a pohode rodiny a spoločnosti. Myslia si, že dobrú prácu odvedú iba rodičia alebo iní dospelí a starší súrodenci.

Dieťa je potom neisté, nevie kde je jeho miesto medzi ostatnými. Potom sa takéto dieťa uchyľuje k neužitočnému a negatívnemu správaniu, aby sa ubezpečilo o svojej významnosti, alebo aby sa vyhlo pocitu pádu na menej významnú pozíciu.

Dieťa sa nezmení pokiaľ si neuvedomí, že jeho správanie vedie k jeho ťažkostiam.

Štyri možné ciele neposlušného správania

1. Pozornosť. „Nie som výnimočný, ale aspoň ma nebudú prehliadať, ak môžem získať osobitnú pozornosť, spôsobím rozruch.“
2. Moc. „Nemusím byť víťazom, ale aspoň môžem ľuďom ukázať, že ma nemôžu poraziť alebo mi zabrániť robiť to, čo chcem, alebo ma donútiť, aby som robil to, čo chcú oni.“
3. Odplata. „Ľuďom na mne nezáleží, ale aspoň môžem robiť veci, aby som sa im odplatil, keď sa cítim zranený.“
4. Neadekvátnosť. „Nemôžem sa nikomu vyrovnať, ale aspoň keď nebudem nič robiť, ľudia ma možno nechajú na pokoji.“

Pozornosť a moc sú najčastejšími cieľmi neposlúchania. Takéto správanie môžeme z času na čas nájsť v každej rodine či triede.

Ako rozpoznať účel správania

Prvým krokom v postupe učiteľa voči takému správaniu svojich žiakov by mala byť odpoveď na otázku: Prečo vôbec považuje správanie svojich žiakov za problematické?

Nie je to známkou neistoty, keď pokladá pokus dieťaťa o žart za ohrozenie svojej autority? Nestanovil nerealisticky náročné normy a nie je potom frustrovaný, keď tieto normy nie sú dodržiavané? Neodlišuje sa vo svojich nárokoch natoľko výrazne od svojich kolegov, že deti sú na jeho hodinách zmätené a vzdorovité? Nevníma náhodou každý priestupok pri vyučovaní ako úmyselný útok proti sebe, miesto toho aby v ňom videl len pokus oživiť nudnú atmosféru na hodine?

Otázky tohto druhu naznačujú, že učitelia potrebujú starostlivo zvažovať svoje vlastné správanie a hovoriť s kolegami, aby zistili, nakoľko ich nároky a skúsenosti zodpovedajú nárokom a skúsenostiam ostatných.

Po preskúmaní vlastného správania môže učiteľ dôjsť k záveru, že základnou príčinou obtiaží je on sám. Tým, že vnímal urážku tam, kde nebola zamýšľaná, že mal sklon zbytočne hľadať na deťoch chyby, že bol veľmi vážny alebo zjavne nespravodlivý, povznesený a dôležitý, že vyžadoval príliš mnoho - tým všetkým mohol v triede vyvolať odpor či zmätok, prípadne i veselosť, čo mohlo žiakov podnietiť k ďalšiemu neprijateľnému správaniu, na ktoré znova prehnane reagoval a tak vznikol začarovaný kruh.

Rozhovor s dieťaťom

1. „Anička, vieš prečo sa takto správaš v triede?“
2. „Môžem ti povedať, čo si myslím ja?“
3. Ak cieľom je pozornosť: „Mohlo by to byť tak, že si myslíš, že si ťa inak nevšimnem? Že chceš, aby som sa ti venoval? Že chceš, aby sme sa na teba pozerali?“
4. Ak cieľom je moc: „Môže to byť tak, že mi chceš ukázať, že môžeš robiť, čo chceš, a nikto ťa nemôže donútiť robiť niečo iné?“
5. Ak cieľom je odplata: „Môže to byť tak, že ma chceš zraniť?“
6. Ak cieľom je neadekvátnosť: „Môže to byť tak, že cítiš, že nebudeš schopný robiť veci tak, ako by si chcel, takže sa o to radšej ani nepokúsiš?“ alebo „Môže to byť preto, lebo chceš dosiahnuť, aby ti ľudia dali pokoj?“

Neobviňujeme dieťa, len sa ho pýtame, či nám dovolí povedať mu náš názor. Dieťa zvyčajne povie „áno“, pretože je zvedavé, čo mu poviete.

Ak postupujeme správne, môžeme si na tvári dieťaťa všimnúť reflex rekognície - znovupoznania. Ide o náhly úsmev s priamym očným kontaktom, prejav súhlasu.

Ak dieťa rozpozná cieľ svojho nevhodného správania, nebude pre neho také ľahké pokračovať v tom ďalej. Je to preto, že zistilo, ako prispieva k svojim vlastným ťažkostiam a je si vedomé toho, že vy tiež viete účel jeho správania.

Prečo trest a napomínanie niekedy nefungujú

Nemôžeme porozumieť správaniu dieťaťa a účinne prispieť k jeho zmene, ak súčasne neskúmame i správanie učiteľa. Problémové správanie sa nevyskytuje vo vzduchoprázdne. Je stredom síl, ktoré pôsobia v smere jeho vytvorenia a uchovávania.

U týchto detí možno využiť užitočnú techniku známu ako modifikácia správania. Táto technika má tú výhodu, že umožňuje učiteľovi starostlivo analyzovať správanie dieťaťa a určiť rôzne činitele, ktoré môžu byť zodpovedné za jeho vznik a pokračovanie, formulovať stratégie k žiaducim zmenám tohto správania a sledovať tieto zmeny v ich priebehu.

Techniky modifikácie správania sú založené na operačnom podmieňovaní. To znamená, že pôsobia za predpokladu, že správanie, ktoré je spevnené či odmenené, bude pravdepodobne častejšie opakované, zatiaľ čo sa bude znižovať častosť správania, ktoré odmeňované nebude.

Na úrovni školskej triedy ide o jav, kedy sa určité problémové správanie určitým spôsobom spevňuje prostredím. A práve toto spevnenie vysvetľuje ich pretrvávanie - bez tohto spevnenia by toto problémové správanie postupne zaniklo.

Naopak žiaduce správanie, ktorým by učiteľ rád nahradil problémové správanie, nezíska žiadne kladné spevnenie a preto sa nebude vyskytovať často.

Analýza správania v triede

Pri práci s touto technikou musí učiteľ najprv zostaviť súpis spôsobov správania, ktoré u daného dieťaťa spôsobujú problémy. Ku každej z týchto položiek - terčovým správaniam - zapíše učiteľ, ako on sám, respektíve žiaci obvykle reagujú.

Po takomto pohľade bude učiteľovi jasné, že jeho vlastné odozvy vôbec nie sú pre dieťa trestom, ale v skutočnosti pôsobia ako spevnenie práve tohto správania, ktoré by mali odstrániť.

To, čo učiteľ pokladal za prísne pokarhanie, dieťa vôbec ako pokarhanie nevníma. Aby sme to pochopili, potrebujeme sa zamyslieť nad tým, z akého prostredia dieťa pochádza.

Možno vyrastalo v rodine, kde sa v detstve prostredníctvom operačného podmieňovania naučilo, že jediným spôsobom, ako si môže získať pozornosť druhých, je neposlušnosť.

Deti vnímajú pozornosť dospelých ako nepostrádateľnú nielen preto, že im sprostredkuje uspokojenie fyziologických potrieb, ale i preto, že im táto pozornosť dáva pocit, že sa s nimi počíta ako s ľuďmi. Umožňuje im to cítiť sa významnými a zvýšiť si sebavedomie.

A tak aj keď pozornosť, ktorú získavajú svojím rušivým správaním, je pozornosť hnevlivá, je pre nich takýto stav prijateľnejší a tým viac spevňujúci, ako keď sú úplne ignorované.

Takýmto spevňovaním sa toto rušivé správanie stane pevnou súčasťou ich repertoáru správania.

Správanie smerujúce k získaniu pozornosti

Keď takéto deti začnú chodiť do školy, môžu zistiť, že vzhľadom k svojim učebným neúspechom budú získavať menej uznania a teda aj pozornosti zo strany učiteľa.

A tak dospeje takéto dieťa k záveru, že jediným spôsobom, ako môže získať pozornosť, je sťažovať druhým život. Pritom vôbec nemusí ísť o vedomý proces.

Správanie dieťaťa preto nie je nutne úmyselnou snahou spôsobovať problémy učiteľom, rodičom a iným deťom, ale podmienenou odozvou spojenou s potrebou získať pozornosť.

Tento spôsob správania sa nazýva správanie smerujúce k získaniu pozornosti a je považované za jednu z hlavných príčin problémov v triede.

U niektorých detí môže mať toto správanie nerušivú podobu, ale tiež spôsobuje obtiaže. Dieťa napríklad v triede stále chodí za učiteľom, stále ho žiada o pomoc, aj keď ju v skutočnosti nepotrebuje, nosí učiteľovi darčeky, ráno na neho čaká, aby mu povedalo niečo dôležité, po skončení vyučovania zostáva v triede a ponúka sa, že učiteľovi s niečím pomôže, prosí učiteľa, aby ho mohlo odprevádzať domov, posiela mu listy plné obdivu, dôvery a lásky.

Takéto správanie je známkou toho, že dieťa nutne potrebuje pomoc. Učiteľ často zistí, že ak uspokojuje tieto nároky zvláštnym prídelom pozornosti, dieťa je čím ďalej tým viac neodbytné až do takej miery, že učiteľovi začne prekážať v práci s ostatnými žiakmi.

U iných detí môže mať problém inú podobu v tom, že pozornosť nehľadajú u učiteľa, ale u ostatných detí. Tieto deti si mohli uvedomiť, že sú v triede neobľúbené a znovu operačným podmieňovaním sa naučili, že si môžu získať určitú mieru prijatia tak, že ukážu, aké sú tvrdé a odvážne.

A tak sa snažia učiteľa zosmiešňovať, neposlúchajú ho alebo sa k nemu správajú drzo.

Ako meniť posilňovanie správania

Ak toto správanie chceme zmeniť, musíme najskôr vyvolať zmenu v týchto silách. V prípade učiteľa v triede to znamená obrátiť jeho doterajšie postupy a poskytnúť prvý súbor spevňovačov za druhý súbor spôsobov správania a naopak.

Inak povedané, pozornosť sa odoprie, ak dieťa produkuje problémové správanie, a poskytne sa, ak produkuje očakávané správanie.

To znamená, že dieťa ignorujeme, ak do triedy prichádza hlučne, avšak priateľsky ho uvítame, ak prichádza potichu.

Postupne v priebehu času sa môže správanie dieťaťa obrátiť tak, že nežiaduce spôsoby sú nahradené žiaducimi.

Učiteľ môže počas súkromnej konverzácie povedať: „Dávid, obaja vieme, že to v triede nefunguje dobre. Ale každý potrebuje pozornosť. Čo keby sme uzavreli dohodu? Môžeme sa dohodnúť, koľkokrát denne chceš, aby som vyslovila tvoje meno. Takto budeš vedieť, že máš moju pozornosť a nebudeme triedu vyrušovať.“

Pozornosť je minimalizovaná a dieťa si uvedomuje nielen to, prečo sa nevhodne správa, ale vie, že chápete účel jeho správania, rozumiete mu a akceptujete ho ako svojho partnera v snahe zmeniť toto správanie.

Logické a prirodzené dôsledky

Ďalším postupom je konfrontácia dieťaťa s logickými dôsledkami jeho nevhodného správania.

Učiteľ môže povedať: „Jana, v našej triede sa nepracuje dobre, ak sa takto správaš. Chcela by si zostať a pomôcť nám, alebo si myslíš, že by si radšej išla na miesto relatívnej izolácie, kde si nemusíš robiť starosti s tým, že by si nás vyrušovala?“

Ak dieťa odchádza, v každom prípade povedzte: „Vráť sa, prosím, keď budeš chcieť s nami pracovať.“

Ako sankciu možno v našich školách využiť aj zákon prirodzených následkov. Aj tento postup patrí do modelu operačného podmieňovania, líši sa však od modifikácie správania v tom, že následky nepochádzajú od učiteľa, ale od okolia.

Napríklad, keď sa malé deti hrali s hračkami aj po tom, čo sme ich zavolali k obedu, zistili, že jedlo vychladlo alebo že už nemôžu dostať navyše.

Je potrebné oceniť zákon prirodzených následkov, pretože zachováva príčinnú súvislosť medzi správaním detí a nežiaducimi dôsledkami, ktoré z neho vyplývajú.

U malých detí sa takáto asociácia vytvorí iba vtedy, keď čin a jeho dôsledok na seba bezprostredne nadviažu. V priebehu vývinu deti samy dospejú k tejto asociácii vlastnou úvahou.

Zákon prirodzených následkov v podstate hovorí, že ak sa dieťa dopustí nejakého poklesku, poučí sa rýchlejšie, ak budú nasledovať prirodzené následky ako nejaký trest.

Potom pochopí skutočné dôvody, prečo je toto správanie považované za nesprávne. Touto metódou deti získavajú poznanie a cit pre zodpovednosť.

Deti by však nemali skúšať príslušné prirodzené následky v situáciách, v ktorých by mohlo dôjsť k ohrozeniu ich zdravia alebo bezpečnosti.

Úloha školy a odborníkov

Škola je spoločenská inštitúcia zaisťujúca všestranný rozvoj osobnosti každého žiaka v rámci plnenia si svojej výchovno-vzdelávacej a socializačnej úlohy.

Školská inštitúcia je pre žiaka prostredie, kde sa formuje nielen jeho osobnosť, ale aj miesto, kde nadväzuje dôverné vzťahy a priateľstvá so svojimi vrstovníkmi.

Matoušek a Kroftová (1998) tvrdia, že moderná a kvalitná škola je prostredím, kde sa učitelia zaujímajú o rozvoj každého žiaka, aj toho problémového.

Obdržálek (2002) konštatuje, že školy by mali rozvíjať komplexne všetkých žiakov a formovať ich osobnosti komplementárne.

Aj napriek snahe školských inštitúcií sa počas edukácie žiakov vyskytujú nežiaduce javy, ktoré vysokou mierou negatívne vplývajú na socializačný proces žiakov.

Hroncová (2000) v tejto spojitosti konštatuje, že v škole paradoxne nástrahami sociálnych skupín vznikajú deviácie v správaní žiakov.

Žiaci svojim neadekvátnym správaním dokážu negatívne determinovať vzťahy v školskej triede, kde sa môžu stupňovať problémy s disciplínou a vedomým porušovaním pravidiel.

Na väčšine našich škôl rezonujú situácie, ktoré vznikajú následkom nevhodného správania detí. Je nevyhnutné ich na základe intenzívneho úsilia výchovných poradcov, liečebných a klinických pedagógov, ako aj psychológov eliminovať a zmierňovať ich dopad na ostatných.

Predovšetkým u detí s poruchami správania a pozornosti je odborná spolupráca na školách priam nevyhnutnosťou.

Pri práci so žiakmi, ktorí majú poruchy správania, odporúča Kariková (2007) individuálne posúdenie priestupku a v prípade, ak intervenčne zlyhá učiteľ, situáciu musí podľa jej vyjadrenia postúpiť psychologickému pracovníkovi.

Bakošová tvrdí, že pri nevhodnom správaní žiakov v škole je nutné mať zavedené striktné pravidlá, strategické postupy treba orientovať na prevenciu a metódou diskusie riešiť neprimerané správanie žiakov. (Bakošová, 2011).

Pri práci s deťmi s poruchami správania je nutné brať do úvahy, že všetky činnosti zamerané na riešenie sociálno-kolíznych situácií musia byť vopred vhodne organizačne naplánované, aby sa dosiahol pozitívny účinok pôsobenia.

Aj samotné riešenie porúch správania predovšetkým u mladej generácie je náročnou úlohou, nakoľko si vyžaduje veľa trpezlivého úsilia a ochoty pomôcť zo strany odborných pracovníkov, psychológov, ako aj špeciálnych pedagógov podieľajúcich sa na ich výchove.

V konečnom dôsledku je nutnosť inhibovať negatívne dôsledky a stimulovať vysoko pozitívne vplyvy zo socio-kultúrneho prostredia.

V rámci eliminácie porúch správania dokážu odborníci efektívnou kooperáciou zabezpečiť prevenciu mládežníckych recidív a rôznymi formami výcvikov vedia mládež smerovať k plnohodnotnejším činnostiam.

Prevencia problémového správania

Na základe odbornej spolupráce sa v školách realizujú rôzne preventívne programy určené pre elimináciu patologického a deviantného správania žiakov.

Ako najčastejšie formy sa využívajú odborné prednášky, besedy, zážitková výučba, aktuálne nástenky na zvolenú problematiku a masmediálna propagácia v terénnom prostredí.

Ako najvyužívanejšie formy prevencie neprimeraného sociálno-patologického správania žiakov sa školám odporúčajú:

• špeciálne vyučovacie prístupy,
• realizácia prevenčnej činnosti v rámci mimoškolských činností,
• spolupráca s policajným zborom a súdmi,
• špecifické programy na výchovu k zdravému životnému štýlu,
• programy určené na prehlbovanie a podporu vzájomných dôverných vzťahov,
• budovanie pozitívneho kreatívneho prostredia,
• spolupráca so strediskami psychologickej prevencie,
• názorné využívanie didaktických pomôcok a výpočtovej techniky,
• demonštračná agitácia IKT,
• aktívna spolupráca s koordinátorom prevencie,
• samosprávna a aktívna činnosť všetkých žiakov,
• vytváranie psychicky pozitívnej školskej klímy,
• kooperácia školy s rodinou.

Podporovanie aktívneho vzdelávania zabráni zlyhávaniu žiaka v školských výkonoch. Aj menej úspešní žiaci dokážu na základe individuálneho prístupu prekonávať svoje hranice a osvojovať si efektívne stratégie samostatného tvorivého učenia.

Možno konštatovať, že na väčšine kvalitných školských inštitúcií v súčasnosti aktívne prebiehajú intervenčné programy na podporu zdravého životného štýlu našej budúcej generácie.

Medzi najvyužívanejšie preventívne programy patria napríklad Nenič vedome svoje telo, Cesta k emocionálnej vyspelosti, Škola podporujúca zdravý životný štýl a podobne.

Z dôvodu úspešnosti uvedených programov je nevyhnutné, aby sa na školách realizovali aj preventívne programy v oblasti primárnej prevencie pred sociálno-patologickými javmi spoločnosti.

Na školách musia byť stanovené jasné pravidlá vzájomnej spolupráce s rodičmi, učiteľmi, výchovnými poradcami a odbornými zamestnancami školy.

Praktické zásady podpory dieťaťa

Potrebujú prostredie, kde je jasné, čo sa od nich očakáva, a zároveň istotu, že sa môžu zveriť, keď to budú potrebovať.

Dôležitá je prítomnosť dospelého, ktorý vie načúvať, a atmosféra postavená na empatii a prijatí.

Každé dieťa potrebuje vzhľadom na svoju zraniteľnosť emočne stabilné zázemie a porozumenie zo strany dospelých. Pre zdravý vývoj detí je nevyhnutné zabezpečovať ich komplexný rozvoj a eliminovať rizikové príčiny sociálno-patologických javov.

U detí je potrebné rešpektovať individualitu aj napriek ich nevhodnému vystupovaniu a ochraňovať ich voči akejkoľvek forme diskriminácie.

V rámci pozitívneho prístupu by učitelia mali podporovať problémových žiakov pri učení, ako aj pri ich emočnej deprimovanosti zo školských neúspechov.

V rámci tvorivej aktivity je nutné poskytovať žiakom pomoc k zvyšovaniu ich zdravého sebahodnotenia.

Každá škola by mala mať pripravené podnetné kroky, ako treba pristupovať k žiakom v prípade záškoláctva a pravidelne sledovať aj ich dochádzku do školy.

Učiteľ má poznávať dôvody a príčiny nevhodného správania dieťaťa, ale podľa dostupných možností, aby nepresiahol svoju pedagogickú pôsobnosť a právomoc.

Keďže spúšťačom problémového správania je spektrum príčin, učiteľov zaujímajú hlavne tie, ktoré môžu eliminovať či odstrániť v spolupráci s rodičmi alebo odborníkmi.

Veľké množstvo príčin problémového správania detí však môže presahovať pedagogické spôsobilosti a ľudské možnosti učiteľa. Vtedy sa vyžadujú špeciálne vyšetrenia zo strany odborníkov v medicíne, psychológii alebo špeciálnej či sociálnej pedagogike.

Pri riešení závažnej agresie, násilia, ubližovania, podozrenia na zanedbávanie alebo ohrozenia dieťaťa je potrebné postupovať podľa pravidiel školy a vyhľadať pomoc príslušných odborníkov.

Spolupráca rodiny, školy a odborníkov

Pri práci s deťmi s poruchami správania je potrebná koordinovaná spolupráca rodičov, učiteľov, výchovných poradcov, psychológov, špeciálnych pedagógov, liečebných a klinických pedagógov.

Spolupráca nemá byť založená iba na riešení priestupkov, ale aj na hľadaní príčin, nastavovaní predvídateľných pravidiel, podpore silných stránok dieťaťa a sledovaní zmien v čase.

V edukácii a výchove našej mládeže je dôležité dávať význam a zmysel činnosti dieťaťa a motivovať ho k úspešnosti.

Poruchy správania detí a mládeže je potrebné vnímať komplexne v úzkej súvislosti s ich vekovou vyspelosťou, aktuálnou životnou situáciou, rodinným zázemím a aktuálnym zdravotným stavom, v ktorom sa momentálne nachádzajú.

V bežnom živote sa stretávame s rôznymi podobami patologického správania v podobe agresivity, šikanovania, ako aj krádeží.

Akékoľvek neprimerané reakcie detí a mládeže sa môžu prejaviť v situáciách vyvolaných rôznymi príčinami a naopak sú napäté situácie v mnohých prípadoch odrazom odlišných prejavov ich narušeného správania.

Problémovo sa správajúci jedinci nedokážu rešpektovať základné ľudské princípy a normy spoločnosti.

Gajdošová a kol. (2011) uvádzajú, že každý človek žijúci na našej planéte, vrátane detí, má svoju ľudskú vážnosť, dôstojnosť a tomu prislúchajúce práva.

Pri rešpektovaní týchto práv možno problémové správanie vnímať nielen ako porušenie pravidiel, ale aj ako signál potreby pomoci, bezpečia, prijatia a vhodnej podpory.

tags: #dieta #s #problemovym #spravanim