Ján Langoš: dátum a miesto narodenia, život a odkaz slovenského disidenta

Ján Langoš sa narodil 2. augusta 1946 v Banskej Bystrici. Bol významný slovenský fyzik, politik, disident a zakladateľ Ústavu pamäti národa (ÚPN).

Ján Langoš patril k najvýraznejším postavám slovenského disentu, Nežnej revolúcie a modernej slovenskej politiky. Celoživotným dielom Jána Langoša bol zápas proti totalitným režimom, ktorými naša krajina prešla v 20. storočí. Bol bytostne presvedčený o tom, že predstavujú zlo pre jednotlivca i spoločenstvá.

Základné údaje o Jánovi Langošovi

Raný život a rodinné prostredie

Ján Langoš sa narodil 2. augusta 1946 v Banskej Bystrici vo vzdelanej kresťanskej rodine. Jeho otec Michal, ktorý po priemyslovke pracoval v Mototechne a za vojny bol aktívny v odboji, sa pod Nízke Tatry priženil z východného Slovenska. Nikto z rodiny nevstúpil do KSČ.

Výrazný vplyv mal na neho nielen otec, ktorý sa aktíve zapojil do Slovenského národného povstania (SNP), ale aj brat jeho babičky, katolícky kňaz a kanonik Alexander Vajcík.

Introvertného chlapca od mladosti formoval brat jeho babičky, katolícky kňaz a kanonik Alexander Vajcík, ktorý aj po odobraní štátneho súhlasu naďalej vykonával omše z okna obývačky. Prvou jeho školou do života v komunistickom režime bolo perzekvovanie jeho krstného otca, kňaza Alexandra Vajcíka Štátnou bezpečnosťou, ale aj štúdium kníh v jeho bohatej knižnici.

Mladý Ján Langoš ako študent chodieval opravovať turistické chodníky v Tatrách.

Vzdelanie a vedecká práca

Študoval na Strednej priemyselnej škole spojovej techniky v Banskej Bystrici (1964) a následne na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT) v Bratislave, kde v roku 1971 absolvoval odbor fyzika tuhých látok.

Po skončení Strednej priemyselnej škole spojovej techniky v Banskej Bystrici študoval v rokoch 1965 - 1970 fyziku tuhých látok na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej vysokej škole technickej (SVŠT), dnešnej Slovenskej technickej univerzity (STU) v Bratislave.

Langoš mal otvorenú hlavu nielen na matematiku, ale bavila ho literatúra, hudba i maľovanie. S posledným talentom zachádzal až tak ďaleko, že ho na pražskú Akadémiu výtvarných umení berú bez prijímacích pohovorov.

Do roku 1989 pracoval najprv na Správe diaľkových káblov v Bratislave, potom v Tesle Piešťany a nakoniec ako experimentálny fyzik v Ústave technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied (SAV) v Bratislave.

Po ukončení štúdia pracoval ako experimentálny fyzik, technológ v Ústave technickej kybernetiky (ÚTK) Slovenskej akadémie vied.

Od začiatku 70. rokov pracoval v Ústave technickej kybernetiky SAV.

Rodina

Na internáte Mladá garda si Ján Langoš všimol študentku liečebnej pedagogiky a psychoterapie Gabriely Langošovej. „Janko ma jednoducho zbalil na koláčik, ktorý bez slova položil predo mňa pri jednom obede. Vždy tvrdil, že to bola láska na prvý pohľad,“ zdôverila sa Gabriela Langošová.

V roku 1971 sa oženil, v roku 1974 sa mu narodila prvá a o dva roky neskôr druhá dcéra.

Svadobná veselica sa udeje v priebehu roka. Na svet sa hlási dcéra Nina, ako novorodenec stíha tatkove promócie. O dvadsať mesiacov neskôr k nej pribudne sestra Lucia.

Za základ svojho života, ako sám tvrdil, považoval trojuholník: rodina - kostol - bigbít.

Ján Langoš a slovenský disent

Eufóriu československej jari 1968 vtedy 22-ročný vysokoškolák Ján Langoš vnímal rezervovane. Neskôr po Novembri 1989 cítil, že išlo o politický pokus o reformu nereformovateľného. No počas normalizácie to nevzdal.

Od konca sedemdesiatych rokov redigoval samizdatové časopisy. Spolu s Jánom Čarnogurským vydával prvý slovenský politický mesačník Bratislavské listy a v 80. rokoch sa spolupodieľal na tvorbe a vydávaní samizdatov ako Kontakt, Altamira, K a Bratislavské listy, ktoré mali kultúrno-občiansky charakter.

V 80. rokoch bol jednou z kľúčových osobností slovenského disentu. V rámci nonkonformných skupín sa zapojil do tvorby občianskych a kultúrnych samizdatov, najmä časopisov Kontakt, Altamira a K.

Podieľal sa aj na tvorbe časopisov Kontakt (1981 - 1983) a Altamira (1983 - 1985 v spolupráci s Borisom Lazarom a Martinom Kleinom). V roku 1987 spoluvydával samizdatový časopis Fragment, časopis K (1986 - 1987 so Šimečkom a Budajom, neskôr Fragment K, ktorý potom vydávali Šimečka, Oleg Pastier, Jirko Olič a Ivan Hoffman).

Bol a aj riadnym redaktorom samizdatu Bratislavské listy, ktorý mal už čiastočne aj politický opozičný charakter. Spolu s Jánom Čarnogurským vydával samizdat Bratislavské listy (1988 - 1989).

Spolupodieľal sa aj na vydávaní kresťanskej samizdatovej literatúry. Podieľal sa na vydaní samizdatových diel Dominika Tatarku.

Práca na samizdatoch bola jednou z príčin, prečo ŠtB odvádzala Langoša na výsluchy.

Stretnutia disidentov a občianske aktivity

Spolu s ďalšími nadšencami od roku 1976 opravovali sedem starých dreveníc na samote Brízgalky na Kysuciach a stretával sa tam s jemu názorovo podobnými ľuďmi.

Zúčastňoval sa na stretnutiach na kysuckých Brýzgalkách, kde sa okrem záchrany dreveníc medzi disidentmi diskutovalo o zmene režimu.

V období normalizácie navštevoval slobodné prednášky a semináre v bytoch u disidentov, súkromné „nerežimné“ výstavy výtvarníkov, koncerty undergroundovej hudby a participoval na rôznych ekologických iniciatívach, ako napr. Bratislava nahlas.

Podieľal sa na ekologickom kritickom elaboráte Bratislava nahlas.

Keď pracoval v Slovenskej akadémii vied, napríklad s F. Mikloškom tam organizovali nezávislé výstavy výtvarného umenia alebo pracovali na tvorbe samizdatov.

Na pôde SAV, kde pracoval, spoluorganizoval rôzne nonkonformné výstavy.

Byt Langošovcov v Bratislave bol jedným z centier disentu - stretávali sa tam osobnosti ako Ján Budaj, Oleg Pastier, Milan Šimečka, Ivan Hoffman, Ján Čarnogurský, Miroslav Kusý, Miloš Žiak, Fedor Gál, Martin Bútora či Boris Zala, ako aj disidenti z Česka, napr. aj Václav Havel.

V byte Jána Langoša bolo jedno z malých centier stretania sa disentu. Aj po zásahu bezpečnosti voči študentom 17. novembra v Prahe sa u Langošovcov stretli Fedor Gál, Milan Šimečka, Ján Budaj, Oleg Pastier a Miloš Žiak a radili sa ako reagovať.

Podpisy, petície a Hnutie za občiansku slobodu

V roku 1987 vyšiel z prostredia disentu a slušných ľudí dokument s názvom Vyhlásenie k deportáciám Židov na Slovensku. Šlo o ospravedlnenie sa Židom za príkoria a násilie počas rokov 1938 - 1945 na Slovensku, ktorý medzi 24 signatármi podpísal aj Ján Langoš.

V roku 1990 dostal ďakovný list z Izraela.

V marci 1988 sa zúčastnil na Sviečkovej manifestácii. Podieľal sa na zriadení komisie na prešetrenie zásahu proti Sviečkovej manifestácii z marca 1988.

Podobne bol aj signatárom petície s názvom Podnety katolíkov k riešeniu situácie veriacich občanov v Československu.

Langoš tiež chodil na súdne procesy s nespravodlivo súdenými prenasledovanými režimom. V júni 1988 sa napríklad takto zúčastnil na procese s vydavateľom samizdatov Ivanom Polanským.

V októbri 1988 priniesol Ján Čarnogurský z Prahy na Slovensko správu o vzniku Hnutia za občiansku slobodu (HOS) a exemplár manifestu HOS Demokraciu pre všetkých.

Langoš ako člen HOS bol jedným z tých, ktorí koncom augusta 1989 podpísali list prezidentovi ČSSR Gustávovi Husákovi za prepustenie väznených M. Kusého a J. Čarnogurského počas procesu s tzv. Bratislavskou päťkou.

Bol členom Hnutia za občiansku slobodu (HOS), ktoré nadväzovalo na Chartu 77 a z ktorého vzišla aj tzv. bratislavská päťka.

Priatelil sa a spolupracoval s viacerými signatármi Charty 77, no nepodpísal ju, lebo ľudí s ňou spätých považoval za názorovo navzájom veľmi vzdialených.

Mal prirodzené európske cítenie, ale prejavoval opatrnosť voči európskemu socializmu, ktorý preberali aj niektorí disidenti, preto napríklad nepodpísal Chartu 77.

Vzťah k ŠtB

Langoš bol od druhej polovice 80. rokov pod hľadáčikom ŠtB. Bol evidovaný ako tzv. „preverovaná osoba“ (PO) od 9. marca 1987 pod krycím menom Lukeš a od 21. septembri 1989 vedený v registračných protokoloch ŠtB ako „nepriateľská osoba“ (NO) v oblasti „pravica“.

Ján Langoš a Nežná revolúcia

Tak prišiel 17. november 1989. V jeho byte sa 19. novembra 1989 stretli viacerí disidenti. Kryštalizovalo sa hnutie reagujúce na násilie režimu proti demonštrantom v Prahe na Národnej tříde 17. novembra 1989.

Táto skupina sa uzhodla, že vznikajúce hnutie vyvolané týmito násilnými udalosťami by sa mohlo na Slovensku volať Verejnosť proti násiliu (VPN).

Spolu s inými skupinami skoordinovali hnutie, ktorého názov Verejnosť proti násiliu vznikol práve v Langošovom byte.

Aj Langoš bol 20. novembra 1989 v Umeleckej besede v Bratislave, kde sa odštartovalo pôsobenie VPN. Neskôr Langoša zvolili aj za člena Slovenskej rady VPN.

Ján Langoš sa stal členom Koordinačného výboru VPN a Slovenskej rady VPN.

Patril k spoluzakladateľom hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN) a k hlavným postávam Nežnej revolúcie.

Predstavitelia VPN aj s Langošom na stretnutí s komunistickou vládou SSR predložili požiadavky na odstránenie článku Ústavy ČSSR o vedúcej úlohe KSČ v spoločnosti a o nutnosti slobodných volieb.

Žiadali zrušenie štátneho dozoru nad cirkvami, rekonštrukciu vlády, aby v nej boli občianski bezúhonní odborníci, umožnenie vzniku nových politických strán, prepustenie politických väzňov a prehodnotenie postoja k príčinám okupácie v auguste 1968.

Vo februári 1990 VPN prijala dokument Predstava o krajine (k programovým cieľom hnutia VPN), ktorý skoncipovali členovia Koordinačného výboru VPN, medzi nimi aj Ján Langoš.

Politická kariéra po roku 1989

Za VPN sa Langoš pripravoval kandidovať v júnových voľbách 1990. Ocitol sa na prvom mieste kandidátky VPN do Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia, bol zvolený a takpovediac politicky zakotvil v Prahe.

V rokoch 1990-1992 bol poslancom Federálneho zhromaždenia (FZ) ČSFR a od januára 1990 poslancom SNR.

Po roku 1989 bol krátko poslancom Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR).

V roku 1994 sa dostal do parlamentu na kandidátke KDH za SKOI.

Ako člen Stálej konferencie občianskeho inštitútu (SKOI) kandidoval v parlamentných voľbách 1994 do Národnej rady (NR) SR za Kresťanskodemokratické hnutie (KDH).

V rokoch 1994-2002 pôsobil ako poslanec NR SR. Poslancom NR SR bol aj v rokoch 1998 - 2002.

Po parlamentných voľbách v roku 1998 bol členom Výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť a členom Osobitného kontrolného výboru NR SR na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva.

Stál aj na čele Demokratickej strany (DS), ktorá bola súčasťou Slovenskej demokratickej koalície (SDK). Tá v roku 1998 zostavovala vládu SR, čím ukončila éru Vladimíra Mečiara.

Od roku 1995 do 2000 zastával funkciu predsedu Demokratickej strany.

Federálny minister vnútra ČSFR

Federálnym ministrom vnútra ČSFR bol Ján Langoš v období od 27. júna 1990 do 2. júla 1992.

V tejto funkcii sa v podstatnej miere zaslúžil o rekonštrukciu federálneho ministerstva a o zrušenie a rozpustenie Štátnej bezpečnosti (ŠtB).

Ako federálny minister vnútra dokončil podľa Dubovského proces vylúčenia príslušníkov ŠtB z pôsobnosti ministerstva, presadil dôležitý lustračný zákon, ktorým sa zamedzovalo exponentom režimu z radov ŠtB a komunistickej strany Československa (KSČ) obsadzovať vyššie politické funkcie.

Podieľal sa aj na odsune sovietskych vojsk, zriadil novú bezpečnostnú službu FBIS a zrušil spoluprácu s ruskou KGB.

Keď zasadol do ministerského kresla, na stole ho čakala inovovaná zmluva medzi Federálnou informačnou službou a ruskou KGB, ktorú sa chystal podpísať ešte jeho predchodca Richard Sacher. Hodil ju do koša.

Kompromisy nepatrili do charakterovej výbavy vlasatého chlapíka. Patril medzi zakladateľov a hlavných predstaviteľov Stálej konferencie Občianskeho inštitútu (SKOI). Bojoval proti komunizmu a usiloval o odkrytie pravdy o ňom.

Zákon o slobodnom prístupe k informáciám

Bol predkladateľom a spoluatorom zákonov a právnych noriem, „Zákona o slobodnom prístupe k informáciám“ a „Zákona pamäti národa“.

Bol iniciátorom zákona o slobodnom prístupe k informáciám.

Z pozície poslanca NR SR sa mu podarilo presadiť zákon o slobodnom prístupe k informáciám a zákon o pamäti národa, na základe ktorého sa zriadil ÚPN.

Vznik Ústavu pamäti národa

Píše sa rok 1992 a on začína snívať svoj ďalší sen. Do svojho bytu pozýva zopár ľudí, prichádza s nápadom zriadiť úrad mapujúci eštebácku minulosť Slovenska.

Kreslí jeho schémy a diskutujúcich zanietene prehovára, že pokým sa nevyrieši problém s ŠtB, spoločnosť sa nepohne dopredu.

Desať rokov po zárodku nápadu, v roku 2002, sa Jánovi Langošovi podarilo v slovenskom parlamente presadiť tzv. zákon o pamäti národa.

Jeho úsilie vyvrcholilo v auguste 2002 schválením a v Zbierke zákonov SR vydaním Zákona o pamäti národa.

Je autorom zákona č. 553/2002 Z. z. o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 - 1989 a o založení Ústavu pamäti národa, ktorý bol schválený Národnou radou Slovenskej republiky v auguste 2002.

Zákon o pamäti národa a vznik ÚPN vnímal podľa Dubovského ako pevnú inštitucionalizáciu svojich snáh o spustenie efektívneho procesu vyrovnávania sa s totalitnými režimami.

Otvorenie archívov malo mať katarzný účinok. Sprístupnenie dokumentov malo najmä obetiam a prenasledovaným priniesť aspoň morálnu satisfakciu.

Na Generálnej prokuratúre SR mali pracovať prokurátori, ktorí by riešili najdrastickejšie perzekúcie - justičné vraždy, zabitia na hraniciach, obete okupácie, vraždy ideových oponentov.

Prvý predseda Ústavu pamäti národa

V apríli 2003 ho parlament zvolil za prvého predsedu Správnej rady Ústavu pamäti národa.

O rok neskôr, v apríli 2003 ho poslanci NR SR schválili do funkcie predsedu Správnej rady Ústavu pamäti národa.

Vo funkcii pôsobil do 15. júna 2006.

ÚPN pod jeho vedením začal nekompromisnú prácu na „odkliatí“ Slovenska spod päťdesiatročného dedičstva nacizmu a komunizmu.

Zriadenie ÚPN sa stretlo s veľkou odozvou u občanov.

Jeho dielo - ÚPN - však pracuje dodnes.

Ján Langoš o vyrovnaní s komunizmom

„Tvrdil, že ak sa dôsledne nevyrovnáme s dedičstvom totalitných režimov, najmä s ŠtB a tými politikmi, ktorí prijímali totalitné zákony, ale aj ich vykonávateľmi v bezpečnostných zložkách, nebudeme mať dostatočnú slobodu a demokraciu a nebudeme sa tešiť zo života,“ uviedol pre TASR Patrik Dubovský, historik ÚPN a autor knižnej monografie Ján Langoš.

Podľa Dubovského Langoš často opakoval myšlienku, že počas oboch totalít na Slovensku prišlo k „poškodeniu myslí a sŕdc“.

Langoš po rokoch v pocite akejsi skepsy z vývoja po roku 1989 povedal, že „v roku 1989 sme urobili kšeft s komunizmom“.

Podľa neho to nebola žiadna revolúcia, ale bolo dobre, že neprebehla revolúcia v pravom slova zmysle, teda s obeťami.

Prívlastok „nežná“ mal potom za následok, že vyrovnanie s obdobím rokov 1939 až 1989 sa 15 rokov odkladalo.

Na jeseň 2004 to Langoš pomenoval ešte tvrdšie. November ’89 nenazval zamatovou či nežnou revolúciou, ale hlbokou spoločenskou krízou, v ktorej komunistický režim od januára 1989 nezvládal už ani vlastný represívny aparát.

Hovoril o nedobrých kompromisoch, absencii energie na zložitejšie riešenia a o mantre nenásilia.

Rokovanie s komunistami „za okrúhlymi stolmi“ po pätnástich rokoch vnímal ako kontradiktórne, neúčinné a spiatočnícke.

Langoš považoval za chybu, že za okrúhlymi stolmi sedel „Havel a jeho spoločníci spolu s komunistickými potentátmi“ a rokovali o „samoodídení“ režimu z javiska našich dejín.

Videl to ako obrovskú daň nenásiliu.

Ilustroval to voľbou Havla za prezidenta ČSSR v starom komunistickom FZ, prijatím princípu a právnej kultúry kooptácií, ktoré konzervovali v zákonodarných zboroch starorežimných poslancov, či zmenou volebného zákona.

Podľa Langoša „osudové právne akty neprijímali novozvolené demokratické parlamenty; existencia kooptovaných parlamentov umožňovala prijatie retrográdnych právnych noriem“.

Langoš poukázal i na to, že pätnásť rokov po páde komunizmu neprišlo k pomenovaniu minimálnej trestnoprávnej zodpovednosti predstaviteľov komunistického režimu a najmä že na Slovensku nebol nik z nich potrestaný nepodmienečným trestom.

V roku 2005 sa Langoš verejne vyjadril, že sme síce zmenili právny systém, zriadili rovnaké demokratické inštitúty právneho štátu, aké existujú v tradičných demokraciách, ale neurobili sme ešte „reformu v mysliach a srdciach“.

Podľa Langoša si mnohí komunisti vďaka neúplnosti revolúcie svoje komunistické presvedčenie podržali a zostali previazaní so svojou minulosťou.

Na otázku novinárov Langoš odpovedal, že ho najviac ťaží, že ako politik tvrdšie nevyžadoval, aby bola komunistická strana rozpustená, zbavená majetku a aby sa jej funkcionárom aspoň na sedem rokov zakázalo pôsobiť vo verejných funkciách.

V priebehu rokov po Novembri 1989 postupne menil svoj pohľad na spôsob, ako sme sa s režimom mali či mohli vyrovnať. A jeho názor sa akoby bol vyhrocoval a radikalizoval.

Ján Langoš chcel toto všetko v istom zmysle dohnať uplatňovaním zákona o pamäti národa, no tento jeho bohumilý historický cieľ preťala jeho predčasná tragická smrť v júni 2006.

Kontroverzie a útoky

Nielen zriadením ÚPN si však Langoš vytváral okolo seba nepriateľov s menej či viac zvučnými menami.

Vtedajší predseda SNS Ján Slota chcel inštitúciu rovno zrušiť.

Apríl 2006 - Návrh na odvolanie Langoša z funkcie šéfa Ústavu pamäti národa predložil poslanec Jozef Banáš (SDKÚ), ktorý vo zväzkoch ŠtB figuruje ako agent s krycím menom Lotos.

Podľa Banáša totiž v čase voľby do funkcie Langoš zatajil, že nemá bezpečnostnú previerku.

V marci 2004 v Bratislave na Hlbokej ulici zbili a okradli Langoša traja neznámi lúpežníci. Prišiel o prsteň a zranenia si vyžiadali lekárske ošetrenie.

V apríli 2003 pri nočnom prepadnutí Langošovej manželky Gabriely v Prahe dvojica prenasledovaných zlodejov odhodila jej kabelku do kríkov. Boli v nej 2 milióny korún.

Tragická smrť Jána Langoša

Ján Langoš zomrel 15. júna 2006. Osudnou sa mu stala zrážka jeho auta s multikárou pri obci Drienovec v okrese Košice - okolie.

Šéfovi Ústavu pamäti národa sa nestali osudnými päste útočníkov, ale v podstate banálna havária.

Politik zahynul 15. júna 2006 pri tragickej dopravnej nehode medzi obcami Turňa nad Bodvou a Drienovec, na križovatke hlavnej cesty z Rožňavy do Košíc a odbočky do drienoveckého kameňolomu.

Ráno po pol ôsmej hodine, 15. júna roku 2006, sto metrov pred východoslovenskou obcou Drienovec sa jeho Octavia Combi zrazila s multikárou vezúcou náklad štrku z blízkeho kameňolomu.

Politik sa presúval na východ vo svojej červenej Octavii. Do cieľa však nedošiel.

O pol ôsmej ráno narazil na tzv. ceste smrti neďaleko obce Turňa nad Bodvou do multikáry naloženej štrkom, ktorú šoféroval vtedy 27 - ročný Štefan.

Zatiaľ čo mladík skončil v nemocnici „len“ s pomliaždeninami kolena a drieku, Jánovi Langošovi už nebolo pomoci, skonal na mieste nehody.

Auto Jána Langoša ostalo po nehode úplne zničené a zasypané štrkom. Náraz bol taký silný, že odtrhol korbu vozidla, tá skončila za Octaviou na ceste. Druhá časť multikáry sa prevrátila do priekopy.

Vyšetrovanie tragickej nehody si policajné zložky pohadzovali ako horúci zemiak a havária bola opakovane preskúmaná znalcami.

Prvotná informácia znela, že vodič malého vozidla, ktorý vchádzal na hlavnú cestu z vedľajšej, nedal politikovi prednosť. Ten to však odmietal.

Definitívny ortieľ stanovil, že Langoš mal síce prednosť, ale išiel prirýchlo a preto bol vinníkom.

Z oficiálnej správy vyplynulo, že pod tragédiu sa podpísala neprimeraná rýchlosť a „nedodržanie povinnosti plne sa venovať vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke“.

Znalec uviedol, že politik v čase nehody jazdil rýchlosťou v rozmedzí od 148,2 až 163,8 kilometra za hodinu na ceste, na ktorej bola maximálna dovolená rýchlosť 90 km/h.

Vyšetrovateľ zároveň podal návrh na zastavenie trestného stíhania vodiča multikáry Štefana H. z Moldavy nad Bodvou, ktorého predtým obvinili.

Na oficiálnej rozlúčke so zosnulým nechýbal ani bývalý prezident Václav Havel. „Zbavoval ľudí strachu,“ odznelo z jeho úst.

Odkaz Jána Langoša

Celoživotným dielom Ing. Jána Langoša, bývalého československého ministra vnútra a riaditeľa Ústavu pamäti národa (ÚPN), bol zápas proti totalitným režimom.

Ján Langoš bol konzervatívny demokrat s kresťanským základom. Bol politicky tolerantný, mal ekumenického ducha a patril k presvedčeným antikomunistom a antisovietistom.

„Demokraciu chápal ako prostredie rozvoja spoločnosti a spokojného života. Trval na pluralite politických metód, odmietal teóriu ´menšieho zla´, politický pragmatizmus či morálne skratky, lebo vedel, že sa to vypomstí na degenerácii krehkej demokracie.“

Z iniciatívy manželky, dcér a priateľov Jána Langoša založili nadáciu nesúcu jeho meno.

17. novembra 2007 bola na budove, kde vtedy sídlil ÚPN (Námestie SNP), odhalená jeho busta.

Dňa 15. júna 2013, pri výročí jeho smrti, bol v Banskej Bystrici odhalený pamätník v Centre nezávislej kultúry - Záhrada.

V roku 2017 mu prezident SR udelil vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I.

tags: #langos #jan #narodenie