Sigmund Freud: narodenie, detstvo a cesta k psychoanalýze

Sigmund Freud sa narodil 6. mája 1856 v moravskom meste Příbor, ktorý sa v tom čase nazýval Freiberg a patril do Rakúsko-Uhorskej monarchie. Do dejín vstúpil ako zakladateľ psychoanalýzy a jedna z najvplyvnejších, zároveň však najkontroverznejších postáv modernej vedy o ľudskej mysli.

Odvážne nazrel do najtemnejších zákutí ľudskej mysle a pomenoval sily, o ktorých ľudstvo dovtedy nechcelo vedieť. Myšlienky Sigmunda Freuda dodnes vyvolávajú vášne. Jedni ho uctievajú ako génia, druhí ho odmietajú ako pseudovědca.

Miesto a okolnosti Freudovho narodenia

Sigmund Freud sa narodil 6. 5. 1856 rodičom Jákobovi a Amálii Freudovým. Rodina bývala v podnájme v dome č. p. 117 u Jana Zajíca v Zámečnickej ulici. Freudov otec si tu zriadil textilný obchod, stal sa významným členom súkenického cechu a zaisťoval odbyt látok do Haliče, Poľska, Ruska a Uhorska.

Narodil sa v židovskej rodine a bol najstarším z ôsmich detí židovského obchodníka s vlnou. Matka Amalia Nathanson Freudová mala sotva devätnásť rokov, keď sa vydávala za Sigmundovho otca Jacoba Freuda, medzičasom dvakrát ovdoveného obchodníka s vlnou. Do spoločného manželstva si priviedol aj dvoch svojich synov z prvého manželstva.

Vekový rozdiel medzi jeho otcom a matkou bol 20 rokov a nevlastní synovia boli vo veku svojej macochy. Po Sigmundovi nasledovalo ďalších sedem detí.

O malého Sigmunda sa starala česká chůva a vychovávateľka, pravdepodobne Monika Zajícová, na ktorú Sigmund Freud neskôr často spomínal.

Příbor a prvé detstvo

Hoci Sigmund Freud strávil v Příbore iba tri roky, zachoval si k tomuto mestu hlboký vzťah. V roku 1872 ako študent gymnázia navštívil svojho priateľa Emila Flussa, s ktorým si trvalo dopisoval.

V neskoršom liste adresovanom starostovi Příbora Freud napísal, že mesto opustil vo veku troch rokov, navštívil ho o prázdninách ako šestnásťročný gymnazista znovu a od tej doby už nikdy viac. Spomínal, že hlboko v ňom pod mnohými vrstvami stále žije šťastné příborské dieťa, prvorodený syn mladej matky, ktorý z tohto ovzdušia a rodnej zeme prijímal prvé nezmazateľné dojmy.

Presťahovanie do Viedne

V roku 1859 sa Freudova rodina presťahovala do Viedne, hlavného mesta Rakúsko-Uhorska. Iné životopisné údaje uvádzajú, že rodina odišla do Viedne v roku 1860; v každom prípade sa jeho ďalší život formoval najmä v tomto meste.

Freud vyrastal vo Viedni, kam sa jeho rodina presťahovala, keď mal štyri roky. Mesto sa stalo jeho domovom takmer na celý zvyšok života. Viedeň na prelome 19. a 20. storočia bola pulzujúcim centrom európskej kultúry, vedy a umenia, no zároveň mestom prísnych morálnych noriem a rastúceho antisemitizmu.

Po príchode Freudovej rodiny do Viedne začal navštevovať miestnu základnú školu. Neskôr v roku 1866 nastúpil na gymnázium v Leopoldstadte, ktoré ako nadaný študent v roku 1873 úspešne dokončil.

Štúdium a začiatky lekárskej kariéry

Ako sedemnásťročného ho prijali na Viedenskú univerzitu. Vyštudoval medicínu na Viedenskej univerzite, pričom sa spočiatku venoval najmä neurológii a fyziológii nervového systému.

Zaoberal sa najprv histologickým skúmaním a pitvaním živočíchov. Až neskôr teoretizoval o ľudskom centrálnom nervovom systéme.

Freud svoju medicínsku kariéru naštartoval už v roku 1882 ako praktikant u doktora Theodora Meynerta vo Viedni. Spočiatku sa venoval neurológii, no psychiatria ho za jeho študijných čias veľmi neoslovila.

Rakúsky lekár, ktorého takmer každý nazýva psychiatrom, i keď žiadnym nebol, pretože jeho prax bola pôvodne neurologická. Tým, čo robil, bol viac psychológom alebo psychoterapeutom, hoci bol súčasne lekárom.

V roku 1885 odcestoval na stáž do Paríža, kde sa ho ujal významný francúzsky neurológ Jean-Martin Charcot, ktorý pri liečení používal aj hypnózu. Po návrate do Viedne si v roku 1886 zriadil súkromnú neurologickú prax.

Hlavnou činnosťou bolo liečenie hystérie a neurózy. Spočiatku sa venoval neurológii, no čoskoro zistil, že mnohé „fyzické“ symptómy jeho pacientov nemajú organickú príčinu. Začal experimentovať s hypnózou, neskôr s voľnou asociáciou a „liečbou rozhovorom“.

Rodina a manželstvo

V roku 1886 sa Freud oženil s Marthou Bernaysovou, s ktorou mal šesť detí - tri dcéry a troch synov. Iný údaj uvádza, že sa po štvorročnej známosti oženil 14. septembra 1886, zatiaľ čo ďalšie životopisné spracovanie uvádza rok 1887.

Nasledujúci rok po nástupe na univerzitu sa spoznal s Marthou Bernaysovou, dcérou bohatej rodiny z Hamburgu. Ako mladý vedec, pracujúci v laboratóriu, však nedosahoval práve najvyšší zárobok, a tak im nebolo dopriate zosobášiť sa okamžite.

Predsa len sa vzali a počas manželstva sa im narodili traja chlapci a tri dcéry, ktoré Freud považoval za „svoju pýchu a bohatstvo“. Najmladšia z nich, Anna, sa stala nielen pokračovateľkou jeho diela a priekopníčkou detskej psychoanalýzy, ale aj jeho oddanou oporou počas dlhých rokov choroby.

Od neurológie k psychoanalýze

Zlomovým bodom bola jeho spolupráca s viedenským lekárom Josefom Breuerom, ktorý liečil pacientku známu pod pseudonymom Anna O. Breuer zistil, že rozprávanie o traumatických zážitkoch dokáže zmierniť hysterické príznaky, čo Freud neskôr rozpracoval do techniky voľných asociácií.

Freud sa vo svojej vedeckej činnosti a klinickej praxi zameral na štúdium nevedomia. U svojich nemnohých pacientov praktikoval liečbu pomocou hypnózy a snažil sa dopátrať príčin hystérie. Spolupracoval a dopisoval si s neurochirurgmi, psychiatrami Bernheimom, Breuerom a Fliessom.

Spoločne s Charcotom publikovali v roku 1895 knihu Studien über Hysterie, teda Štúdie o hystérii, v ktorej sa venovali analýze stavu spoločnej pacientky. V roku 1896 Freud prvýkrát použil pojem „psychoanalýza“, ktorú definoval ako vedu snažiacu sa vypátrať utajené duševné deje v podvedomí a tiež pudové impulzy, ktoré ich vyvolávajú.

V nasledujúcej práci sa venoval novému smeru - psychoanalýze. Príčina samotnej traumy podľa neho tkvela v podvedomí ľudskej mysle a motívmi boli prirodzené ľudské pudy ako sexuálny pud, pud sebazáchovy, pud života a smrti.

Jeho prínos spočíval aj v tom, že zásadne zmenil spôsob, akým ľudstvo premýšľa o vlastnom vnútornom živote, motiváciách, sexualite a vzťahu medzi vedomím a nevedomím.

Vedomie, predvedomie a nevedomie

Vedomie bolo predmetom skúmania tradičnej psychológie. Freud úplne neprišiel na myšlienku vedomia a nevedomia, ale isto je zodpovedný za jej spopularizovanie.

Vedomie nám umožňuje postihnúť udalosti, ktoré sa odohrávajú okolo nás, sú to udalosti, ktorých sme si práve vedomí v každom čiastočnom momente, naše súčasné vnímania, spomienky, myšlienky, fantázie a pocity, ktoré máme.

Keď pracujeme bližšie s vedomím, dostaneme sa k pojmu predvedomie, ktorým rozumieme dostupnú pamäť, čokoľvek, čo môže byť ľahko sprístupnené vedomiu, spomienky, na ktoré momentálne nemyslíme a môžeme ich bez námahy vyvolať.

Najväčšou časťou celku je nevedomie, dovtedy známe ako filozofická kategória. Ústredným pojmom Freudovej teórie je nevedomie - tá časť psychiky, ktorá je nedostupná priamemu vedomému poznaniu, no napriek tomu výrazne ovplyvňuje myslenie, cítenie a správanie človeka.

Podľa Freuda je nevedomie zdrojom našich motivácií, či už sú to jednoduché túžby po jedle alebo sexe, neurotické nutkania alebo motívy umelcov či vedcov. Často sme donútení poprieť alebo brániť sa uvedomeniu týchto motívov, preto sú nám prístupné iba v zamaskovanej forme.

Cenzúra je rozhodovací proces, ktorý posúdi, ktoré obsahy môžu prejsť do vedomia a ktoré nie. Ak je obsah vedomím akceptovaný a posúdený, vtedy mizne jeho energetické obsadenie. Nevracia sa do nevedomia. Ak preniknutiu obsahu do vedomia cenzúra zabráni, obsah zostáva v nevedomí.

Nevedomie a vedomie pracujú na odlišných princípoch. Freudovská psychologická realita začína svetom plným objektov. Medzi nimi je špeciálny objekt, organizmus. Veľmi dôležitou časťou organizmu je nervový systém, ktorý má charakteristickú citlivosť k potrebám organizmu.

Výklad snov a prejavy nevedomia

V roku 1900 vydal svoje kľúčové dielo Výklad snov, v ktorom sny označil za takzvanú kráľovskú cestu k nevedomiu.

Podľa Freuda sen vždy predstavuje splnenie potlačeného želania, hoci toto želanie je často zamaskované symbolmi a presunuté do zdanlivo nesúvisiaceho obsahu.

Freud tvrdil, že potlačené obsahy sa často predierajú na povrch vo forme snov, prerieknutí, neurotických symptómov alebo telesných ťažkostí bez zjavnej organickej príčiny.

Model psychiky: id, ego a superego

To podstatné, čo Freud vytvoril, bol model psychiky, v ktorom používal topografické metafory, teda akoby sa psychika rozliehala v priestore. Vedomie, predvedomie a nevedomie sú oblasti, zatiaľ čo id, ego a superego sú štruktúry v čomsi, čo nazýval psychický aparát.

Neskôr Freud rozpracoval štrukturálny model osobnosti, ktorý psychiku delí na tri zložky.

Id a princíp slasti

Nervový systém, id, transformuje potreby organizmu na motivačné sily, teda na inštinkty a pudy. Freud ich tiež nazýva túžby.

Id predstavuje pudovú, pôžitkom riadenú časť osobnosti, ktorá funguje bez ohľadu na spoločenské normy. Id pracuje v súlade s princípom slasti, ktorý môže byť chápaný ako požiadavka priamo dbať na potreby organizmu.

Stačí, keď si predstavíme hladné, plačúce dojča. Ono nevie, čo chce v zmysle dospelého človeka, len vie, že to chce a chce to hneď teraz. Dojča je vo freudovskom pohľade čisté alebo takmer čisté id.

Freud predpokladá, že základný pojem, bez ktorého sa v psychológii nemôžeme obísť, je pud. Riadiacim princípom nevedomia je princíp slasti. Všetko, čo prináša strasť, zvyšuje potrebu uspokojiť slasť. Uspokojenie slasti znižuje silu pudu.

Pud je rezultátom organických procesov a je charakteristický svojimi vlastnosťami: prieraznosťou, cieľovosťou a zameranosťou na objekt. Zdrojom pudu sú somatické procesy. Psychickým ekvivalentom pudu je predstava.

Uvažujme napríklad túžbu po jedle. Nanešťastie obrázok šťavnatého rezňa môže dostatočne uspokojiť id, nie je však dostatočný na uspokojenie organizmu. Potreba sa zvyšuje a túžby prichádzajú.

Keď nemôžeme uspokojiť nejakú potrebu, ako je napríklad potreba najesť sa, začína si potreba vyžadovať viac a viac pozornosti, pokiaľ sa nedostane do bodu, keď už nemôžeme myslieť na nič iné.

Ego a princíp reality

Našťastie pre organizmus existuje „malá“ časť mysle, ktorou je vedomie. Počas prvých rokov života dieťaťa z časti id vzniká ego.

Ego vzťahuje organizmus k realite pomocou vedomia a hľadá objekty, ktoré uspokojujú túžby vytvorené id reprezentovaním potrieb organizmu.

Ego na rozdiel od id funguje podľa princípu reality, ktorý hovorí: „dávať pozor na potrebu, akonáhle je nájdený vhodný objekt“. Reprezentuje realitu.

Počas toho, ako sa ego snaží „starať“ o id a celkovo o organizmus, stretáva vo svete prekážky. Príležitostne stretáva objekty, ktoré mu pomáhajú dosiahnuť jeho ciele.

Ego si pamätá zoznam objektov, ktoré mu pomáhajú, aj zoznam objektov, ktoré tvoria prekážky v dosahovaní cieľov. Hlavne si všíma odmeny a tresty, s ktorými sa stretáva u najviac ovplyvňujúcich objektov vo svete dieťaťa - mamy a otca.

Superego a morálne požiadavky

Superego naopak stelesňuje internalizované morálne požiadavky, svedomie a ideály, ktoré si jedinec osvojuje najmä počas výchovy.

Zoznam vecí, ktorým sa má dieťa vyhýbať, a stratégie na vyhýbanie tvoria superego. Superego nie je dokončené do siedmich rokov života jedinca.

Superego má dva aspekty. Jeden predstavuje svedomie, ktoré je internalizáciou, teda zvnútornením potrestaní a varovaní. Druhý aspekt superega sa nazýva ego ideál. Vzniká deriváciou odmien a pozitívnych modelov prezentovaných dieťaťu.

V detstve vzniká nová množina potrieb a sprevádzaných túžob, tentoraz sociálneho, a nie biologického pôvodu. Tieto nové túžby sa veľmi ľahko dostanú do konfliktu s túžbami, ktoré prichádzajú od id.

Pudy, libido, Eros a Thanatos

Freud videl celé ľudské správanie ako motivované pudmi a inštinktmi, ktoré sú neurologickými reprezentáciami fyzických potrieb. Díval sa na ne ako na inštinkty života.

Tieto inštinkty pretrvávajú počas celého života, zachovávajú život jedinca, motivujú ho k hľadaniu potravy a vody a zachovávajú život druhu, motivujú ho mať pohlavný styk.

Motivačnú energiu týchto inštinktov života nazval libido, z latinského slova túžba. Dlhodobá klinická skúsenosť viedla Freuda k pohľadu, podľa ktorého je sex v dynamike psyché dôležitejší než ostatné potreby.

V neskorších fázach svojej tvorby Freud rozšíril svoju teóriu o pojem takzvaného pudu smrti, ktorý nazval Thanatos, a postavil ho do protikladu k životnému pudu Eros.

V diele Mimo princípu slasti sa pokúsil vysvetliť javy, ktoré sa nedali ľahko zaradiť pod princíp slasti, napríklad opakované prežívanie traumatických situácií v snoch alebo takzvané nutkanie k opakovaniu.

Libido je živá vec a princíp slasti nás drží v neustálom pohybe. Cieľom tohto pohybu je byť uspokojený, mať pokoj a nemať viac ďalšie potreby. Z tohto pohľadu môžeme povedať, že cieľom života je smrť.

Freud začal veriť, že popri inštinktoch života existuje inštinkt smrti. Táto myšlienka vychádzala zo skúsenosti, že život môže byť bolestivý a vyčerpávajúci proces.

Freud odkazuje na princíp nirvány. Každodenným prejavom inštinktu smrti a jeho princípu nirvány môže byť túžba po mieri ako únik pred nebezpečenstvom, obľúbenosť alkoholu a narkotík, strácanie sa v knihách a filmoch, ako aj túžba po odpočinku a spánku.

Úzkosť a obranné mechanizmy

Ego sa nachádza v centre pôsobenia veľmi silných síl: spoločnosť reprezentovaná superegom a biológia reprezentovaná id.

Keď majú tieto sily konfliktné požiadavky na „úbohé“ ego, je pochopiteľné, že sa človek cíti ohrozený, zaplavený alebo sa pod váhou daných požiadaviek cíti byť na pokraji kolapsu. Tento pocit sa nazýva anxieta alebo úzkosť a slúži ako signál egu, ktoré musí prežiť, aby prežil celý organizmus.

• Realistická úzkosť by sa dala nazvať strachom a vzniká v reakcii na hrozbu z vonkajšieho sveta.
• Morálna úzkosť súvisí so zábranou zo strany superega a môže sa prejavovať hanbou, pýchou, vinou, strachom alebo obavou z potrestania.
• Neurotická úzkosť nastáva vtedy, keď je človek zaplavený impulzmi id a prežíva pocit straty kontroly, vznetlivosť alebo výbušnosť.

Ego spracováva požiadavky id a superega najlepšie, ako môže. Keď úzkosť zaplavuje ego, ego sa musí brániť. Nevedome tak robí blokovaním impulzov a ich transformovaním na časti vo viac akceptovateľnej forme.

Najznámejšie obranné mechanizmy

S týmto modelom úzko súvisí aj koncept obranných mechanizmov, teda nevedomých stratégií, ktorými sa ego bráni pred úzkosťou vyplývajúcou z vnútorných konfliktov.

Medzi najznámejšie patrí represia, teda vytesnenie nepríjemných myšlienok z vedomia, ďalej racionalizácia, projekcia, sublimácia či regresia.

Potlačenie a vytesnenie

Freud definuje pojem potlačenie ako patogénny dej, ktorý sa prejavuje odporom. Potlačenie je predpokladom tvorby symptómov.

Potlačenie nastáva vtedy, keď sa reprezentácii pudu, teda predstave, a kvantu energie, ktorá sa na túto predstavu viaže, zabráni vstúpiť do vedomia.

Potlačenie sa viaže na hnutia plynúce z organických potrieb, teda na pudy. Sexuálne pudy sú elastické a Freud predpokladá, že práve ony sú objektom potláčania.

Potlačená predstava nie je akceptovaná vedomím, ostáva v nevedomí a viaže sa na pud. Toto sa nazýva fixácia.

Poprenie

Poprenie znamená blokovanie externých udalostí z vedomia. Človek jednoducho odmietne prežiť nežiaducu situáciu. Ide o primitívnu a nebezpečnú ochranu.

Potlačenie znamená nebyť schopný vyvolať hrozivú situáciu, osobu alebo udalosť. Príkladom môže byť fóbia, ktorá je freudovsky chápaná ako potlačenie traumatickej udalosti alebo incidentu.

Izolácia a intelektualizácia

Izolácia, niekedy nazývaná intelektualizácia, má za následok odstránenie emócie z ťažkej spomienky alebo ohrozujúceho impulzu.

Premiestnenie

Premiestnenie je presmerovanie obyčajne iritujúceho impulzu na náhradný cieľ. Niekto, kto sa cíti nespokojný so svojou sexuálnou túžbou, môže reálnu osobu nahradiť fetišom.

Obrátenie proti sebe je špeciálna forma premiestnenia, pri ktorej sa osoba stane svojím náhradným cieľom. V súvislosti s obrátením proti sebe môžeme uviesť narcizmus, keď je objekt nahradený vlastným ja.

V detstve sa narcizmus primárne prejavuje v autoerotickej činnosti a sekundárne v záľube v sebe samom. Narcista môže milovať len to, čo je on sám, a preto má problémy pri výbere objektu.

Projekcia

Projekcia je protikladom k obráteniu proti sebe. Zahŕňa tendenciu vidieť naše neakceptovateľné túžby v iných ľuďoch.

Inými slovami, túžby sú stále prítomné, ale už ich nevnímame ako svoje vlastné túžby.

Altruistické vzdanie sa

Altruistické vzdanie sa je formou projekcie, pri ktorej sa osoba pokúša naplniť svoje túžby nevlastným spôsobom, cez iných ľudí.

Reakčný výtvor

Zámienková reakcia, teda reaction formation, je zmena neakceptovateľného impulzu na jeho protiklad.

Najjasnejší príklad možno nájsť medzi deťmi vo veku 7 až 11 rokov. Väčšina chlapcov nám povie úplne jasne, aké odporné sú dievčatá, a dievčatá nám povedia s rovnakou ostrosťou, akí hrubí sú chlapci.

Vrátenie

Vrátenie, teda undoing, vyvoláva rozličné gestá a rituály, ktoré majú znamenať ukončenie nepríjemných myšlienok alebo pocitov, keď už nastali.

Introjekcia a identifikácia

Introjekcia alebo identifikácia predstavuje kopírovanie charakteristík osobnosti niekoho iného, pretože toto kopírovanie rieši určitý emočný problém.

Príkladom môže byť často osamelé dieťa, ktoré sa neskôr hrá na mamu s cieľom znížiť svoje obavy.

Regresia

Regresia je pohyb späť v psychologickom čase, zvyčajne vtedy, keď sa človek nachádza v strese.

Racionalizácia

Racionalizácia je kognitívne skreslenie faktov, ktoré robí udalosť alebo impulz menej ohrozujúcim.

Robíme to často na takmer vedomej úrovni, napríklad pomocou výhovoriek a prijateľných vysvetlení. Pre mnohých ľudí s citlivým egom je vyhováranie sa také ľahké, že si ho prakticky nikdy neuvedomujú.

Sublimácia

Sublimácia je transformovanie neakceptovateľného impulzu, či už ide o sex, hlad, strach alebo čokoľvek iné, do spoločensky akceptovateľnej, dokonca produktívnej formy.

Niekto s veľkou dávkou nepriateľstva sa môže stať lovcom, mäsiarom, futbalovým hráčom alebo vojakom. Iná osoba, ktorá trpí úzkosťou v zmätenom svete, sa môže stať organizátorom, obchodníkom alebo vedcom. Niekto, kto má silné sexuálne túžby, sa môže stať umelcom, fotografom alebo spisovateľom.

Pre Freuda boli všetky pozitívne a kreatívne aktivity sublimáciami, hlavne sexuálneho pudu. Sublimácia sa netýka zmeny objektu, ale zmeny úrovne pudu.

Teória psychosexuálneho vývinu

Freud vypracoval teóriu psychosexuálneho vývinu, podľa ktorej dieťa prechádza niekoľkými fázami - orálnou, análnou, falickou, latentnou a genitálnou - pričom v každej z nich sa libido sústreďuje na inú oblasť tela.

Freud veril, že sexuálny pud je primárnou motivačnou silou nielen pre dospelých, ale aj pre deti a dokonca dojčatá. Sexualita podľa neho neznamená iba pohlavný styk, ale všetky príjemné vzruchy na pokožke.

Freud poznamenal, že v rozličných obdobiach života nám poskytujú maximálnu slasť rozličné časti tela. Neskôr ich nazval erogénne zóny.

Orálne štádium

Podľa Freuda dojča nachádza najväčšiu slasť v cucaní, špeciálne na bradavkách. Malé dieťa takmer všetko, s čím príde do styku, dáva do úst.

Pre orálne štádium je typickou náročnou úlohou prestanie cicania.

Análne štádium

Neskôr v živote dieťaťa sa dieťa sústredí na análnu slasť. Zadržiavanie a vypúšťanie sú podľa tejto teórie zdrojom príjemných pocitov.

Pre análne štádium je typickou náročnou úlohou trénovanie „na nočník“.

Falické štádium a Oidipovský komplex

V treťom štádiu sa dieťa zameria na slasť, ktorú spôsobujú dotyky v oblasti jeho genitálií. Falické štádium je spojené s genitáliami, pričom prostriedkom dosahovania slasti je masturbácia.

Pre falické štádium je podľa Freuda typickou náročnou úlohou Oidipovský komplex.

Prvým objektom lásky je matka. Chlapec si chce získať jej pozornosť, lásku a dotyky. Jeho rivalom je otec, ktorý je väčší, silnejší a múdrejší, spí s matkou, zatiaľ čo chlapec spí sám v malej posteli.

Keď si chlapec začne uvedomovať rozdiely medzi chlapcami a dievčatami, zistí, že má penis a dievča nie. Nastáva otázka, kde je penis dievčaťa. Možno ho stratila, možno bol odrezaný a možno sa to stane aj jemu. Toto je začiatok kastračnej úzkosti.

U chlapca, ktorý rozpoznáva otcovu nadradenosť a obáva sa o svoj penis, sa podľa Freudovej teórie spustia niektoré ego-obranné mechanizmy. Svoje sexuálne impulzy premiestni od matky k dievčatám a neskôr k ženám.

Identifikuje sa s agresorom, teda s otcom, a bude sa snažiť byť ako on, ako muž.

Až neskôr, počas sexuálneho dozrievania, podľa Freuda zistíme, že najväčšiu slasť nachádzame v pohlavnom styku.

Freud a jeho spolupracovníci

Freudove myšlienky sa nerozvíjali izolovane. Okolo neho sa vo Viedni vytvorila skupina nadšených nasledovníkov, z ktorých viacerí neskôr založili vlastné smery.

Carl Gustav Jung rozpracoval koncept kolektívneho nevedomia a analytickú psychológiu, zatiaľ čo Alfred Adler sa odklonil smerom k individuálnej psychológii zdôrazňujúcej pocit menejcennosti a snahu o nadradenosť.

V roku 1908 sa Freud spolu s Carlom Gustavom Jungom a Eugenom Bleulerom zúčastnil medzinárodného psychoanalytického kongresu v Salzburgu.

Na prvom medzinárodnom stretnutí psychoanalytikov v roku 1908 v Salzburgu boli ustanovené pravidelné kongresy psychoanalytikov, ktoré sa mali konať vždy po dvoch rokoch v rôznych krajinách.

Ďalšie stretnutie nasledovalo v roku 1910 v Norimbergu. Vtedy bolo založené Medzinárodné psychoanalytické združenie, ktorého prvým predsedom bol zvolený C. G. Jung zo Švajčiarska.

Významné diela a prípadové štúdie

Freud bol počas celého života publikačne mimoriadne aktívny.

• Výklad snov - dielo vydané v roku 1900, v ktorom sny označil za kráľovskú cestu k nevedomiu.
• Tri eseje o teórii sexuality - publikácia, v ktorej Freud v roku 1905 rozpracoval myšlienku sexuality.
• Štúdie o hystérii - práca publikovaná v roku 1895 v spolupráci s Charcotom.
• Mimo princípu slasti - dielo venované pudu smrti a nutkaniu k opakovaniu.
• Ja a ono - spis spojený s teóriou ega a superega.
• Budúcnosť ilúzie - úvaha o náboženstve a kolektívnej ilúzii.
• Nespokojnosť v kultúre - skúmanie napätia medzi individuálnymi pudovými potrebami a požiadavkami spoločnosti.

Osobitnú kapitolu vo Freudovom diele tvoria jeho slávne prípadové štúdie, ktoré dodnes patria medzi najcitovanejšie texty v dejinách psychológie.

Prípad pacientky známej ako Dora priniesol analýzu hysterických príznakov v kontexte rodinných a partnerských konfliktov, no zároveň sa stal terčom kritiky pre spôsob, akým Freud interpretoval jej odpor voči liečbe.

Freud, kultúra, náboženstvo a civilizácia

Freud sa vo svojich neskorších spisoch venoval aj otázkam kultúry, náboženstva a civilizácie.

V diele Budúcnosť ilúzie opísal náboženskú vieru ako druh kolektívnej ilúzie, ktorá ľuďom pomáha vyrovnať sa s bezmocnosťou voči prírode a vlastnou smrteľnosťou.

V diele Nespokojnosť v kultúre skúmal napätie medzi individuálnymi pudovými potrebami jednotlivca a požiadavkami, ktoré naň kladie spoločnosť a civilizačný poriadok.

Freudov vplyv na kultúru dvadsiateho storočia bol mimoriadne rozsiahly a presahoval hranice psychológie a medicíny.

Surrealistickí umelci, medzi nimi Salvador Dalí či André Breton, sa priamo inšpirovali jeho teóriou nevedomia a snovej symboliky pri budovaní vlastnej estetiky založenej na automatickom písaní a snových obrazoch.

Literárna kritika po celé desaťročia využívala psychoanalytické nástroje na interpretáciu postáv a symbolov v beletrii.

Feministická kritika Freudovho diela

Freudovo dielo sa zároveň stalo terčom rozsiahlej feministickej kritiky, najmä pre koncepty ako závisť penisu alebo jeho chápanie ženskej sexuality ako akejsi odvodeniny mužskej.

Autorky ako Karen Horneyová už v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia poukazovali na kultúrnu a historickú podmienenosť týchto téz a ponúkali alternatívne vysvetlenia rozdielov medzi pohlaviami.

Feministky ho často obviňujú z redukcionistického pohľadu na ženskú sexualitu a psychiku.

Vojna, antisemitizmus a odchod z Viedne

Freudov život poznačila aj doba, v ktorej žil. Ako Žid vo Viedni v období narastajúceho antisemitizmu čelil rastúcemu tlaku, ktorý vyvrcholil po anšluse Rakúska nacistickým Nemeckom v roku 1938.

Jeho knihy boli verejne pálené a jeho samotného aj rodinu ohrozovalo prenasledovanie. V roku 1933 nemeckí študenti pod taktovkou nacistickej propagandy verejne pálili knihy nepohodlných autorov. Freudova psychoanalýza bola označená za „židovskú vedu“ ničiacu dušu.

Freud spočiatku veril, že situácia je iba dočasná, no po vpáde nacistov v marci 1938 do Rakúska precitol. Po anšluse Rakúska sa situácia stala neúnosnou, najmä po tom, čo Gestapo nakrátko zadržalo jeho dcéru Annu.

Vzhľadom na svoj židovský pôvod sa Freud necítil v Rakúsku bezpečne. Po mnohých intervenciách jeho priateľov u Hitlera mu bolo v roku 1938 povolené odsťahovať sa z Viedne do Londýna.

K jeho rozhodnutiu odísť prispel aj výsluch jeho dcéry Anny na gestape. Freud bol nútený zaplatiť 12 000 holandských zlatých ako „daň za opustenie ríše“, ktoré mu poskytla jeho priateľka a obdivovateľka Marie Bonapartová.

V cudzine neustále pracoval a čítal. Podarilo sa mu na poslednú chvíľu ujsť z milovanej Viedne, kde prežil takmer celý život. Holokaustu však na rozdiel od svojich štyroch sestier uniknúť nedokázali.

Štyri Freudove sestry - Rosa, Marie, Mitzi a Paula, ktoré zostali vo Viedni, neskôr zahynuli v koncentračných táboroch Treblinka a Terezín.

Choroba a posledné roky života

Začiatkom dvadsiatych rokov Freuda postihla rakovina hrtanu. Od roku 1923, keď podstúpil prvú operáciu, sa potýkal s rakovinovým ochorením horného podnebia. Freud podstúpil dovedna viac ako tridsať operácií, no napriek ochoreniu neustále pracoval a zákernú chorobu si nepripúšťal.

V roku 1938 bol naposledy operovaný.

O rok a tri mesiace po exile do Londýna Freud ako 83-ročný podľahol rakovine ústnej dutiny. Zomrel 23. septembra 1939 vo svojom poslednom domove na Maresfield Gardens v Londýne.

Podľa iného životopisného údaja požiadal 21. septembra svojho ošetrujúceho lekára o eutanáziu, po ktorej upadol do bezvedomia. Následne 23. septembra v ranných hodinách zomrel.

Ocenenia a pamiatka v Příbore

Vďaka svojej neúnavnej vedeckej práci dosiahol Freud všeobecné uznanie. V roku 1930 mu bola udelená Goethova cena za dosiahnuté vedecké úspechy v odbore.

V roku 1931 mu bola v Příbore na rodnom dome odhalená pamätná doska ako poďakovanie za celoživotné dielo. Vzhľadom na pokročilé štádium rakoviny sa Freud osobne nemohol zúčastniť, no pozvanie prijala jeho nemenej známa dcéra Anna.

Freudovi zomrel v roku 1896 otec, v roku 1920 dcéra Sofie, o tri roky neskôr vnuk a v roku 1930 matka Amalie, ku ktorej mal vždy veľmi silné puto. Navyše dvaja z jeho synov odišli bojovať do prvej svetovej vojny.

Rozdelené hodnotenie Freudovho odkazu

Freudovo dielo sa dodnes teší značnému, no rozdelenému hodnoteniu. Kritici poukazujú na to, že mnohé jeho teórie sa opierajú o malý počet prípadových štúdií, chýba im empirická overiteľnosť a niektoré závery boli formulované tak, aby ich nebolo možné jednoducho vyvrátiť.

Filozofi vedy, napríklad Karl Popper, preto psychoanalýzu radili skôr medzi nefalzifikovateľné systémy než medzi prísne vedecké teórie.

Freudovi kritici mu vyčítajú aj to, že mnohé z jeho teórií sú vedecky neoveriteľné, vychádzajú z úzkej vzorky pacientov a nesú stopy dobovej mizogýnie.

Napriek tomu zostáva Freudov prínos neodškriepiteľný v dejinách psychológie a kultúry. Ako prvý systematicky ukázal, že nie sme plne racionálne bytosti a že naše detstvo, potlačené traumy a nevedomé motívy nás formujú oveľa viac, než si chceme priznať.

Mnohé pojmy, ktoré Freud zaviedol alebo popularizoval, sa stali súčasťou bežnej reči - hovoríme o prerieknutí, potláčaní, podvedomí či komplexoch, často bez toho, aby sme si uvedomovali ich pôvod v jeho teóriách.

Freudov odkaz v súčasnosti

V súčasnosti prežíva časť Freudovho odkazu určitú rehabilitáciu v podobe takzvanej neuropsychoanalýzy, odboru, ktorý sa snaží prepojiť pôvodné psychoanalytické koncepty s poznatkami modernej neurovedy a zobrazovacích metód mozgu.

Výskumníci v tejto oblasti skúmajú, do akej miery majú pojmy ako vytesnenie, nevedomé spracovanie informácií alebo emočná regulácia svoj korelát v neurobiologických procesoch.

Svetu zanechal dedičstvo, ktoré presahuje hranice psychológie. Jeho odkaz zostáva živý aj po 170 rokoch.

tags: #narodenie #sigmund #freud