Skutok narodenia Pána: prečo slávime Vianoce 25. decembra?

Na Vianoce si pripomíname narodenie Pána Ježiša Krista, Božieho Syna, z Panny Márie. Evanjelisti, ktorí opísali život Pána Ježiša a jeho učenie, nám neudávajú presný čas narodenia. Ani mimobiblické pramene, ktoré píšu o Ježišovi, neuvádzajú dátum jeho narodenia (Jozef Flavius, Tacitus, Suetonius, Plínius mladší a ďalší).

Nepoznáme ani deň a mesiac, kedy prišiel na svet. Otázka, či sa Ježiš skutočne narodil 25. decembra, preto zostáva otvorená. Dôležitejšie než presný historický dátum je však význam udalosti, ktorú Cirkev v tento deň slávi: Boh sa stal človekom.

Čo hovoria evanjeliá o narodení Ježiša?

Evanjelista Lukáš uvádza, že sa to stalo za vlády Herodesa v Palestíne, Kvirínia v Sýrii a cisára Oktaviána Augusta v Ríme, keď bol súpis obyvateľstva v celej Rímskej ríši.

Rímsky cisár Augustus totiž nariadil sčítanie ľudu. Jozef s Máriou bývali v Nazarete, no zapísať sa museli v Betleheme, keďže odtiaľ pochádzal ich rod. Prekonali pritom dosť veľkú vzdialenosť - po súčasnej ceste je Betlehem od Nazareta vzdialený okolo 160 km. V tej dobe im táto cesta musela trvať niekoľko dní.

Treba brať do úvahy, že Mária bola v požehnanom stave, čakala dieťa. Nebolo to teda ľahké. V Betleheme bolo už veľa ľudí, všetky ubytovne a domy boli plné.

Evanjelista Lukáš píše:

„V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta vykonať súpis ľudu po celom svete. Tento prvý súpis sa konal, keď Sýriu spravoval Kvirínius. A všetci šli dať sa zapísať, každý do svojho mesta. Vybral sa aj Jozef z galilejského mesta Nazaret do Judey, do Dávidovho mesta, ktoré sa volá Betlehem lebo pochádzal z Dávidovho domu a rodu, aby sa dal zapísať s Máriou, svojou manželkou, ktorá bola v požehnanom stave. Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci.“

„V tom istom kraji boli pastieri, ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo. Tu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach, ale anjel im povedal: ‚Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.‘“

„A hneď sa k anjelovi pripojilo množstvo nebeských zástupov, zvelebovali Boha a hovorili: ‚Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.‘ Keď anjeli odišli od nich do neba, pastieri si povedali: ‚Poďme teda do Betlehema a pozrime, čo sa to stalo, ako nám oznámil Pán.‘ Poponáhľali sa a našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach. Keď ich videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťati. A všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali. Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.“

Betlehem, mesto Dávidovo

Ježiš sa narodil v Betleheme (hebr. Dom chleba). Je to mesto asi osem kilometrov južne od Jeruzalema a je to rodisko kráľa Dávida.

Sem prišiel kvôli sčítaniu obyvateľstva Jozef z Nazaretu so svojou snúbenicou Máriou a tu, podľa tradície v jaskyni za mestom, sa narodil Ježiš.

Zaujímavým detailom je fakt, že v našich bohoslužobných textoch sa všade hovorí o jaskyni - Ježiš sa totiž podľa tradície narodil v jaskyni, a nie v dome. V tom kraji sú jaskyne, ktoré sa používali ako útulok pre zvieratá. Jaskyňa slúžila ako maštaľ pre dobytok.

Na mieste, kde sa Kristus narodil, vystavala sv. Helena, matka cisára Konštantína, chrám Panny Márie. Okolo roku 550 ho opravil a vyzdobil cisár Justinián. Tento chrám stojí podnes.

Hlavný oltár sa nachádza nad jaskyňou Pánovho narodenia, do ktorej po oboch stranách oltára vedú schody. Jaskyňa je nádherne ozdobená lampami.

V ktorom roku sa Ježiš narodil?

Podľa výpočtov mnícha Dionýza zo 6. storočia sa narodil v roku 753 od založenia mesta Ríma. Tento rok určil za začiatok letopočtu, ktorým sa riadime dodnes.

Novšie výskumy však zistili, že tento mních sa o pár rokov pomýlil. Ježiš Kristus sa narodil asi 4 až 7 rokov skôr.

Prečo práve 25. december?

25. december ako slávnosť narodenia Pána sa slávi v Cirkvi od 2. storočia. Iné pramene uvádzajú, že na Západe sa v polovici 4. storočia začína objavovať osobitná spomienka Božieho narodenia; prvý záznam je z Ríma z roku 336.

Veľké kresťanské sviatky - Zjavenie Pána, Veľkonočné tríduum, Nanebovstúpenie Pána a Turíce - vznikli v prvých storočiach na Východe. Okrem Vianoc. Tie vznikli pravdepodobne v raných desaťročiach slobodnej cirkvi v prvej polovici 4. storočia v Ríme.

Najstarší záznam nájdeme vo Filokalovom Chronografe z roku 354. Tam je 25. december ako narodenie Ježiša Krista uvedený na dvoch miestach, pričom časť Chronografu, v ktorej sa nachádza jedna zo zmienok, pochádza asi z roku 330.

O pôvode dátumu existuje viacero hypotéz. Nijaká z nich však nepredstavuje presný dôkaz, že Ježiš sa narodil práve v tento deň.

Výpočet od dátumu Kristovej smrti

Historik William Tighe tvrdil, že Cirkev si ako dátum Vianoc vybrala 25. december preto, lebo sa nechala inšpirovať vierou starých Židov, že proroci sú počatí a zomierajú v ten istý deň. Takže ak bol nejaký prorok počatý dvadsiateho piateho, tak dvadsiateho piateho aj zomrel.

Kresťania v Ríme za Tertuliánových čias tak vyrátali, že Kristus zomrel 25. marca. K tomuto dátumu jednoducho pripočítali deväť mesiacov a vyšiel im dátum narodenia Ježiša Krista - 25. december.

Keďže 25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archanjel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou, o deväť mesiacov podľa tohto datovania pripadol symbolický deň narodenia Pána práve na 25. december.

Kresťanská interpretácia sviatku Slnka

Rimania oslavovali tento deň ako sviatok Solis invicti - Neporaziteľného Slnka -, teda ako pripomienku slnovratu. Boh Helios sa opäť ujíma vlády a prichádza na triumfálnom voze.

Niekedy sa poukazuje na možnú súvislosť s rímskym sviatkom slnečného božstva, tzv. Dies Natalis Solis Invicti - Sviatok zrodenia nepremožiteľného slnka -, ktorý sa tiež slávil 25. decembra a prekrýval sa s tradičným dátumom zimného slnovratu.

Ďalšou hypotézou je dejinno-náboženská hypotéza, ktorá hovorí o christianizácii a novej kresťanskej interpretácii rímskeho sviatku narodenia Slnka.

Podľa nej kresťania pôvodne pohanský sviatok Natalis Solis Invicti použili a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu. Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista - Slnka na základe biblických citátov.

Kresťania nazvali tento deň Natalis Invicti Narodenie Neporaziteľného.

Táto adaptácia podľa liturgistu Pavla Hradílka, o ktorého skúmania sa opiera aj táto úvaha o Vianociach, nebola násilná - Biblia predsa hovorí o svetle spravodlivosti (Mal 4, 2) či svetle sveta (Jn 8, 12), sv. Cyprián o pravom slnku a sv. Ambróz o našom novom slnku.

Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista - ako Slnka spravodlivosti a Svetla sveta.

Politické okolnosti

Tomáš Halík uvádza aj iný dôvod začiatku slávenia Vianoc, ktorý sa zrodil v dôsledku politických okolností.

Halík píše: „Cisár Konštantín - ten, ktorý dal kresťanom slobodu a potom sa správal ako hlava cirkvi, aj keď sa dal pokrstiť až na konci života - vtlačil prastarému sláveniu zimného slnovratu politický obsah.

Zaviedol sviatok Adventus Dei, ‚príchod božského‘, ako výročný sviatok svojho nastúpenia na cisársky trón. Vtedajší kresťania v tom právom videli rúhanie, a preto začali napriek tomuto reliktu politicko-náboženského pohanstva oslavovať v tom istom čase Adventus Domini, ‚príchod Pána‘, čiže Advent a Vianoce. Pôvod Vianoc je teda spojený s kultúrnym disentom raného kresťanstva.“

Je však pravdepodobné, že zmyslom Vianoc nebolo potlačenie bujarých rímskych slávností, ktoré sa nazývali saturnálie, ako sa predtým uvádzalo. Tie totiž trvali od 17. do 23. decembra.

Vianoce na Východe a na Západe

Narodenie Ježiša Krista sa na Východe slávilo najprv spolu so sviatkom Bohozjavenia 6. januára. Podnes to tak je v niektorých východných cirkvách, napríklad v Arménskej cirkvi sa slávi Narodenie spolu s Bohozjavením 6. januára.

Sviatok sa slávil 6. januára. Na Západe sa však v polovici 4. storočia začína objavovať osobitná spomienka Božieho narodenia.

Od 4. storočia sa Narodenie Pána slávi aj na byzantskom Východe 25. decembra podľa rímskeho vzoru.

Sv. Ján Zlatoústy (347 - 407) vo svojej kázni prednesenej v roku 386 v Antiochii argumentuje, že rozhodnutie sláviť Božie narodenie 25. decembra je správne a bolo potvrdené rýchlym prijatím tohto sviatku v celom kresťanskom svete od Trácie po Cádiz.

V 4. storočí sa v Ríme na Vianoce slávila iba jedna vianočná liturgia, a to vo dne, čiže dnešná tretia. Pravidelným miestom slávenia sa stala Bazilika sv. Petra, ktorá stála na mieste cirkusu, kde zahynulo mnoho kresťanov, a bola dokončená v rokoch 319 - 322.

Nemala vlastný klérus a využívala sa zrejme prevažne na svetské oslavy zomrelých, ktorí boli pochovaní v bazilike a okolí, vo výročný deň ich smrti. Poloha na kopci mimo mestských hradieb ju zrejme predurčila na túto novú slávnosť.

Tri vianočné liturgie

K rozšíreniu počtu liturgií došlo postupne. Slávenie troch vianočných liturgií sa interpretuje ako pokus priblížiť význam Vianoc Veľkonočnému tríduu.

Od 6. storočia na slávnosť Narodenia Pána kňaz celebruje tri sväté omše: omšu v noci, tzv. polnočnú; omšu na úsvite, tzv. pastiersku; a omšu vo dne.

Ako druhá sa objavuje nočná slávnosť v Bazilike Panny Márie, dnes známej ako Santa Maria Maggiore - Bazilika Panny Márie Väčšej.

Táto bazilika bola postavená na pahorku Eskvilín v susedstve svetskej baziliky premenenej v 5. storočí na Kostol sv. Ondreja. Podľa legendy napadol v noci zo 4. na 5. augusta 358 na Eskvilíne sneh a cisár Libérius osobne načrtol v snehu pôdorys baziliky.

Po Efezskom koncile v roku 431, keď Mária dostala titul Bohorodička, biskup Sixtus III. dal baziliku prestavať na jeden z najdôležitejších chrámov mesta. Sixtova bazilika prevzala úlohu akýchsi „rímskych jasličiek“ podobných tým v Bazilike narodenia Pána v Betleheme.

V Ríme pápež zvykol slúžiť polnočnú omšu v Bazilike Panny Márie Snežnej (Santa Maria Maggiore) pri jasličkách, rannú v gréckom Chráme sv. Anastázie a slávnostnú dennú v Bazilike sv. Petra.

Pápež Benedikt XIV. (1740 - 1758) pripisoval týmto trom svätým omšiam symboliku trojakého zrodenia Ježiša Krista: od večnosti v lone Nebeského Otca, telesne a v čase z Panny Márie v Betleheme a duchovne v našich srdciach.

Liturgická príprava na Narodenie Pána

Narodenie nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista, ľudovo nazývané Vianoce a cirkevnoslovansky Roždestvo, patrí k najväčším sviatkom cirkevného roku.

To vidno už z toho, že Cirkev nám ako prípravu na tento sviatok a sviatok Bohozjavenia určuje 40-dňový pôst, ktorý sa ľudovo nazýva Filipovka.

Deň pred Narodením Pána - teda 24. decembra - zachovávame prísny pôst až do večera. Ak tento deň pripadne na sobotu alebo nedeľu, pôst sa presúva na piatok.

V tento deň slávime ráno kráľovské hodinky - cárske časy. Na nich čítame žalmy a čítania zo Starej i Novej zmluvy, ktoré predpovedajú alebo ohlasujú Kristovo narodenie.

Poobede sa potom slávi veľká večiereň s liturgiou sv. Bazila Veľkého s ôsmimi starozmluvnými čítaniami, ktoré sa vzťahujú k sviatku Narodenia.

Večer potom slávime Veľké povečerie s lítiou, teda požehnaním chleba, pšenice, vína a oleja. Niekde sa spolu s povečerím slávi hneď aj utiereň.

Liturgia sviatku sa slávi 25. decembra doobeda. Od 25. decembra až do 4. januára môžeme jesť všetko.

Význam sviatku Narodenia Pána

Obsahom sviatku je oslava toho, že Boh sa stal človekom, aby sa človek stal Bohom. Boh sa stáva človekom, prijíma ľudskú prirodzenosť, aby skrze jeho poníženie, smrť a vzkriesenie človek mohol prijať účasť na Božom živote, teda aby človek mohol byť zbožštený (theosis).

Dôležitým aspektom sviatku je zjavenie sa Boha ľuďom. Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet.

On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty a udržuje všetko svojím mocným slovom.

Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí.

Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou.

Akokoľvek, narodenie Vykupiteľa, Mesiáša, znamená spásu pre všetkých ľudí. Po prvom hriechu Adama a Evy bolo ľudstvo odkázané na život bez Boha.

No už tam, v raji, Boh prisľúbil, že to nebude trvalý stav, že pošle na svet Vykupiteľa, ktorý znova otvorí brány neba pre ľudí. Počas stáročí ho Židia očakávali.

Paradoxne, keď nadišiel čas, nebolo toho, kto by ho prijal do svojho domu. Všemohúci Boh sa nám predstavuje ako novonarodené dieťa v betlehemskej jaskyni.

„Chlapček sa nám narodil, daný je nám Syn.“ Túžby, ktoré sme mali počas adventu, sa naplnili: Boh sa stal človekom. Svet už nie je v temnote. Ježiš prišiel a „končiny zeme uzreli spásu nášho Boha“.

Dieťa sa usmieva na našu tichú adoráciu. Náš pohľad sa stretáva s pohľadom novorodenca. Všetko je svetlo a čistý pohľad, ktorý vstupuje do našej duše a rozptyľuje temnotu hriechu.

Jaskyňa, jasle a tajomstvo poníženia

Kristus sa stáva dieťaťom, prichádza na svet v jaskyni, ktorá slúžila ako maštaľ pre dobytok. Stáva sa poníženým a bezbranným - a takým je celý svoj život až po smrť na kríži - ako dieťa, ktoré sa nedokáže brániť a nedokáže ublížiť.

V jej strede je Kristus, ktorý leží v obdĺžnikovej sťaby truhličke v čiernej jaskyni. Jaskyňa znázorňuje temnotu, v ktorej bol svet, a Kristus prišiel do tejto temnoty ako Slnko spravodlivosti.

Jaskyňa je zároveň aj predobrazom hrobu, do ktorého bude Ježiš pochovaný po ukrižovaní. Okrem toho je Kristus uložený akoby v rakvičke a zabalený podobne ako mŕtvola.

To všetko odkazuje na to, že Ježiš prišiel na svet nato, aby sa obetoval za nás na kríži.

Jasle pre dobytok nám ukazujú, že Kristus sa ponížil, teda kenosis, cirkevnoslovansky istoščánije, a to až medzi zvieratá.

Človek sa totiž hriechom ponížil na úroveň zvieraťa, preto Kristus sa takto znižuje k nemu - je položený medzi zvieratami.

Na mnohých ikonách je Ježišovo poníženie zvýraznené aj tým, že Ježiš je najmenšou postavou na ikone.

V cirkevnoslovanských bohoslužobných textoch je pekne zachovaná slovná hra, ktorá používa protiklady termínov Slovo a bezslovesnyj. Bezslovesnyj označuje toho, čo nemá rozum, teda zvieratá a aj človek v hriechu, ale aj toho, čo nemá slov, nevie hovoriť, teda Ježiš - maličké dieťa.

Kristus - Božie Slovo sa stáva bezslovesnyj, dieťa-nemluvňa, aby sa priblížil k nám, ktorí sme sa hriechom stali bezslovesnými, teda zvieratami, nerozumnými.

Postavy na ikone Narodenia

Mária a Jozef

Bohorodička je často znázornená v polosede alebo sede, čo naznačuje, že rodila bez bolestí, nie je zničená z pôrodu - lebo na tento pôrod sa nevzťahovalo Gn 3, 16: „Veľmi rozmnožím tvoje trápenia a ťarchavosť; v bolesti budeš rodiť deti …“

Podľa jednotnej tradície celého kresťanstva Mária porodila Ježiša bez akýchkoľvek bolestí.

Ďalším zaujímavým faktom je, že Jozef bol už dosť starý a bol vdovec - vieme to z prastarej tradície, ktorej sa drží celá byzantská cirkev.

Jozef bol vdovec a mal aj deti z prvého manželstva, teda Ježišových bratov spomínaných viac ráz v evanjeliách.

Pred Ježišovým narodením dokonca podľa niektorých bohoslužobných textov, čo naznačuje aj Biblia (Mt 1, 18-19), bojoval s pochybnosťami.

Zaujímavým výjavom na ikone Narodenia je postava Jozefa sediaceho v rohu ikony. Sedí zamyslený a v pochybnostiach so skloneným pohľadom.

Jozef je na kresťanskom Východe, či už na ikonách alebo v bohoslužobných textoch, vykreslený ako normálny muž s pochybnosťami.

Na niektorých ikonách je Bohorodička otočená k Jozefovi a nie k Ježišovi, čo naznačuje, že Mária je vždy tam, kde sú problémy či pochybnosti vo viere, ona stále stojí pri nás.

Pri Jozefovi je postava starca, ktorý sa s ním rozpráva. Podľa niektorých táto postava predstavuje pokušiteľa. Väčšina teológov je však proti výkladu, že muž zhovárajúci sa s Jozefom je pokušiteľ.

Skôr ide o proroka Izaiáša, ktorý prichádza k Jozefovi, ktorý ešte stále nerozumie tajomstvu Ježišovho vtelenia a narodenia. Izaiáš mu vysvetľuje, že teraz sa naplnilo jeho proroctvo o Panne, ktorá rodí syna Emanuela, čo znamená „S nami Boh“.

Anjeli a pastieri

Hore sú znázornení anjeli, niektorí zvestujú pastierom radostnú zvesť a iní sa klaňajú narodenému Božiemu Synovi.

V tom kraji boli pastieri, ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo. Anjel im zvestoval veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom.

„Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán.“

„Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“

Mudrci a hviezda

K novonarodenému Kristovi podľa správ evanjelia prichádzajú mudrci.

V gréčtine sú označení ako magoi - mágovia, nie králi, to je až veľmi neskorá tradícia. Boli to vzdelanci, astrológovia, astronómovia, prírodovedci, niečo ako stredovekí alchymisti, nielen v negatívnom slova zmysle.

„Tvoje narodenie Kriste Bože náš, prinieslo svetu svetlo múdrosti, lebo v ňom tí, čo slúžili hviezdam, boli hviezdou poučení, že sa majú klaňať tebe, Slnku spravodlivosti, a poznať teba z výšin východu.“

Zlato, kadidlo, myrha, ktoré priniesli títo mudrci-mágovia Ježišovi, sa vysvetľujú ako kráľovské dary.

Ale možno by mohli označovať aj zlato ako dar kráľovi, kadidlo ako dar veľkňazovi, čo odkazuje na obetu, a myrhu ako dar prorokovi, teda pomazanie.

Mudrci-mágovia sú často na koňoch a na hlavách majú perzské čapičky.

Traduje sa, že keď perzské vojská plienili Svätú zem, vtrhli aj do Chrámu Narodenia v Betleheme a uvideli na ikone týchto mudrcov s perzskými čiapkami, chrám nechali na pokoji.

Hviezda, ktorá ukazuje zhora na novonarodeného Božieho Syna, má spravidla tri lúče ako symbol presvätej Trojice.

V súvislosti s hviezdou, ktorá poučila mágov o narodení Ježiša Krista a priviedla ich k jaskyni, je zaujímavé poukázať aj na ďalší fakt.

V staroveku si mnohí mysleli, že osud každého človeka je určený konšteláciou hviezd, pri ktorej sa narodí. Aj dnes, žiaľ, niektorí týmto poverám veria a riadia sa tzv. horoskopmi.

Ženy pri kúpaní dieťaťa

V pravom dolnom rohu dve ženy, pôrodné asistentky, kúpu malého Ježiša.

Týmto výjavom sa zdôrazňuje, že Ježišovo človečenstvo je skutočné a nie len zdanlivé, ako to tvrdili niektorí bludári.

Ježiš vo vtelení prijal ľudskú prirodzenosť v jej celistvosti a úplnosti, preto musel byť okúpaný, tak ako všetky novonarodené deti.

Vianočné bohoslužobné texty a posolstvo svetla

Čujte všetky diaľavy zeme! S nami Boh, čujte všetky národy a kajajte sa, lebo s nami Boh!

Ľud, čo prebýval v temnotách, uzrie veľké Svetlo.

Vianočné texty hovoria o Kristovi ako o svetle, ktoré vstupuje do temnoty sveta. Preto sa motív Slnka spravodlivosti objavuje nielen pri vysvetľovaní dátumu 25. decembra, ale aj v samotnej liturgickej a ikonografickej tradícii.

„Chlapček sa nám narodil, daný je nám Syn.“ Túžby, ktoré sme mali počas adventu, sa naplnili: Boh sa stal človekom.

Sv. Ján v evanjeliu hovorí:

„Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.“

Vianoce ako sviatok blízkosti Boha

Dôležitejšia ako to, kedy, kde a prečo, je ich podstata. A tá nespočíva v množstve darčekov v červenom papieri, previazaných zlatou stuhou, ale v tom, že Boh poslúchol túžbu človeka po priblížení sa. A sám sa stal človekom.

Nebesá a zem boli stvorené Dieťaťom, ktoré leží v jasliach. Ono založilo okrúhlosť zemegule a jej plnosť.

Aké šialenstvo lásky to Ježišovo! Ten, ktorý žije na nebesiach, leží na slame; ten, ktorý všetko napĺňa a udržiava svojou prítomnosťou, vzal na seba telo, ako je to naše.

Môžeme vziať do náručia toho, ktorý nás stvoril: to je veľké tajomstvo, ktoré nám Vianoce stavajú pred oči.

Hovorí sa o hostine. Povedali nám, že sa príďte pozrieť; príďte a uvidíte ten zázrak. Pastieri a králi, bohatí a chudobní, mocní a slabí sa tlačia okolo jasličiek.

Aj my chceme prísť bližšie, pokloniť sa pred týmto bezbranným dieťaťom, pozrieť sa na Máriu a Jozefa, ktorí sú unavení, ale šťastní, ako snáď ešte nikdy nikto na zemi.

Nedokážeme pochopiť také veľké tajomstvo: Boh sa obliekol do nášho tela.

Ako veľmi by sme chceli byť vďační za to, že sa Boh stal blízkym, hmatateľným, zraniteľným.

Odvážime sa pobozkať Kráľa vesmíru, ktorého v starej zmluve nebolo možné vyobraziť, a predsa sa teraz stal jedným z nás.

Adeste, fideles... Venite, adoremus... Naša pieseň týchto dní je zároveň pozvaním, výzvou. Boli sme pozvaní, videli sme a teraz sa naše srdce raduje: je tu Boh, Dieťa.

Svätý Lev Veľký hovorí: „Uznaj, kresťan, svoju dôstojnosť, stal si sa účastníkom božskej prirodzenosti: neponižuj sa svojou predchádzajúcou ničotnosťou. Pamätaj, akej hlavy a akého tela si údom. Pamätaj, že vytrhnutý z moci tmy si bol prenesený do svetla a do Božieho kráľovstva.“

Rodina, modlitba a kontemplácia

Sú to dni, ktoré treba prežiť v rodine a ktoré sú vhodné najmä na kontempláciu.

Môžeme sa modliť pred jasličkami a v tichu adorovať Boha; toľko vecí sa očisťuje počas týchto dní, keď sú skutky lásky také intenzívne!

„Zachovajte si Vianoce,“ povedal svätý Pavol VI., „ako domáci sviatok. Kristus svojím príchodom na svet posvätil ľudský život v jeho prvom veku, v detstve; posvätil rodinu, a najmä materstvo; posvätil ľudský domov, hniezdo najintímnejších a najvšeobecnejších prirodzených citov (...). Snažte sa sláviť Vianoce, ak je to možné, so svojimi blízkymi, darujte svoju náklonnosť, svoju vernosť tej rodine, od ktorej ste dostali svoju existenciu.“

Svätý Josemaría odporúčal hľadieť na „Dieťa v jasliach, na našu lásku, v kolíske. Mali by sme sa naňho pozerať uvedomujúc si, že stojíme pred tajomstvom. Toto tajomstvo je nevyhnutné prijať vierou a skrze vieru aj prehlbovať jeho obsah.“

„K tomu potrebujeme pokornú dispozíciu kresťanskej duše: nechcieť prispôsobovať Božiu veľkosť našim úbohým predstavám a ľudským vysvetleniam, ale uznať, že toto tajomstvo je vo svojej záhadnosti svetlom, ktoré osvecuje život ľudí.“

Všemohúci Boh sa nám predstavuje ako novonarodené dieťa v betlehemskej jaskyni; „nenarodil sa ani v dome svojich rodičov, ale na ceste, aby v skutočnosti ukázal, že sa narodil akoby na požičaný čas v tom svojom človečenstve, ktoré si vzal“.

Keď prídu Vianoce, vždy rád zotrvávam v kontemplácii zobrazení malého Ježiška. Tieto figúrky stelesňujúce Pána, ktorý sa pokoruje, mi pripomínajú, že Boh nás volá; že on, Všemohúci, sa nám chcel zjaviť ako niekto bezmocný, ako niekto, kto chce byť závislý od ľudí.

Z betlehemských jaslí Kristus mne i tebe hovorí, že nás potrebuje, a volá nás ku kresťanskému životu bez výhrad, k životu odovzdanosti, práce a radosti.

Nikdy nedosiahneme pravý vnútorný optimizmus, ak nebudeme Ježiša skutočne nasledovať, ak nebudeme, ako on, pokorní.

Vykupiteľská účinnosť nášho života sa môže rozvíjať len vďaka pokore, keď prestaneme myslieť na seba samých a pocítime zodpovednosť za pomoc iným.

Vianočné obdobie a tradície

Slávnosť Narodenia Pána sa slávi s vigíliou a s oktávou. Slávnosť Narodenia Pána má svoju osobitnú oktávu.

Vianočné obdobie však pokračuje aj po ôsmich dňoch a končí sa nedeľou po Zjavení Pána, nedeľou Krstu Pána.

V našej cirkvi je zvykom, že po hlavnom sviatku sa na ďalší deň slávia tí, ktorí sú so sviatkom nejakým spôsobom spojení, preto 26. decembra slávime Zhromaždenie na česť presvätej Bohorodičky.

Slávnosť Narodenia Pána je popri Veľkej noci a Turícach najväčším cirkevným sviatkom.

Odporúčanie ohlásiť narodenie Ježiša práve spevom kalendy na začiatku slávenia vianočnej svätej omše má za cieľ vyjadriť kozmickú a teologickú dimenziu Narodenia Pána a jej zakorenenie v histórii.

Text sa začína stvorením sveta, pokračuje významnými udalosťami a osobnosťami náboženských i svetských dejín a ústi do udalosti narodenia Ježiša Krista.

Ide o nádhernú rekapituláciu všeobecného očakávania dňa, ktorý už prišiel a ktorý je naplnením Adventu.

V mnohých farnostiach sa popoludní alebo na sviatok sv. Štefana veriaci stretávajú na tzv. Jasličkových pobožnostiach.

Na záver treba spomenúť pozdrav, ktorým sa gréckokatolíci počas sviatku Narodenia Pána od 25. do 31. decembra zdravia: Christós raždájestja! Odpoveď: Slavíte jehó! Po slovensky: Kristus sa rodí!

To je ten hlavný „odkaz vo fľaši“ plávajúci oceánmi sveta. Počúvaj svoje hliadky!

tags: #skutkovnik #narodenie #pana