Aj vy posielate každé ráno svoje dieťa do pekla?

Sugestívny slogan „Aj vy posielate každé ráno svoje dieťa do pekla?“ má upozorniť najmä rodičov na riziká, ktoré hrozia ich školopovinným deťom aj v bratislavských školách. Šikanovanie totiž môže spraviť dieťaťu zo školy peklo.

Správanie detí častokrát prekvapí rodičov a oni nevedia, čo robiť a ako im pomôcť. Čo ale, ak aj deti chcú pomôcť svojim rodičom? Čo ak za problémovým správaním dieťaťa je skrytá jeho podvedomá túžba pomôcť?

Keď dieťa upozorňuje na problém

Ono to nevie pomenovať a robí, čo vie - je buď zlostné, depresívne alebo aj choré. Ak chcú rodičia svojim deťom pomôcť, mali by predovšetkým pochopiť to, na čo sa ich snažia deti upozorniť.

Nech sa dieťa správa akokoľvek, vždy chce aby bolo niečo videné a pochopené. A čo robíme my? Komentujeme to, čo vidíme, kritizujeme, porovnávame.

Čo ich zmenilo? Kto sa má zmeniť? Rôzne teórie o výchove, psychologické poznatky, rady od odborníkov často nepomáhajú. Cítime sa vinní, nazlostení, obviňujeme seba, deti, starých rodičov, školu, kamarátov.

Identita dieťa, jeho povaha, jeho správanie sú vždy dané vlastnosťami, ale aj správaním rodičov, starých rodičov a ďalších predkov v rodinnej línii. Ich kombináciou spolu s rodinnými a rodovými podmienkami, v ktorých dieťa žije sa vytvára jeho osobnosť, jeho emócie, jeho problémy.

Položili ste si, niekedy otázku: Aký podiel máme na tom „ONO je…“? Čím ste prispeli k problémom dieťaťa a odkiaľ ich vlastne má?

Aj my - rodičia sme boli deti, ktoré tiež niečo dostali, niečo zažili a častokrát sme nevedeli, čo s tým robiť a ako reagovať. Dospeli sme a „nevieme, čo s tým“ ani teraz.

Naše deti nám dávajú signály. Chcú nám pomôcť a otvoriť naše oči.

Čo môže byť za problémovým správaním

• Kde vzniklo detské vzdorovité „JA chcem“?

• Kde vznikla detská nedôvera a strach?

• Kde vznikla detská agresivita či ubližovanie?

• Kde vznikol detský smútok a pocit zbytočnosti?

• A pre tieto deti je typická detská poslušnosť a snaha byť dobrou, páčiť sa?

• Kde vznikla citlivosť, úzkostlivosť a zdravotné ťažkosti detí?

• Kde vznikla detská lenivosť k učeniu?

- možno je dlhodobo zaužívaná výchova spôsobom „cukor a bič“.

Príbeh päťročnej slečny

Scény päť ročnej slečny plné afektívnych výbuchov, hnevu a nekľudu v prítomnosti rodičov boli výchovne nepochopiteľné a nezvládnuteľné. Neobjavovali sa však pokiaľ bola iba s jedným rodičom.

Dostali sme k podstate problému po priznaní matky, že sama je frustrovaná z ich navonok funkčného vzťahu. Chýbajú jej objatie, uznanie, neha a intimita, pretože niekoľko rokov žijú skôr ako „manažéri“ rodinnej firmy.

Svojim správaním im dcéra signalizovala, že jej chýba niečo, čo je viac ako iba každodenná starostlivosť.

A je toho podstatne viac, čo všetko môžu rodičia nájsť za problémovým správaním svojho dieťaťa.

Rodinné skúsenosti a emócie dieťaťa

Tak to zariadila „múdra“ príroda. Ona to urobila tak, že napr. vaše 5-ročné dieťa bude mať k dispozícii skúsenosti všetkých 5-ročných detí vo vašej generačnej línií.

Z toho vyplýva, že ak 8-ročná dcéra začne trpieť úzkosťou, strachom alebo ju začne bolieť bruško, tak môže rezonovať iba s 8-ročnou vnútornou bytosťou niektorého z rodičov.

Dôležité je, že práve vy, rodičia, môžete tieto emócie zmeniť tým, že vyriešite svoje staré strachy, smútky a hnevy vo svojom vnútri.

Áno, najprv si svoje strachy a traumy musia vyriešiť rodičia, aby pomohli svojim deťom.

Pre deti neexistujú žiadne tajomstvá. Je na vás, ako sa rozhodnete.

A predovšetkým, ako rodičia ste vedome nič nespôsobili, cesta nie je urážať sa alebo cítiť vinu za to, čo vaše deti cítia. Vy ste iba odovzdali to, čo ste dostali, ale môžete to ukončiť a zmeniť.

Ako hľadať príčinu

1. Pomenujte si a povedzte: „Naše dieťa je …….“

2. Potom sa opýtajte: PREČO je také?

3. Päťkrát si odpovedzte na túto otázku a možno prídete k odpovedi: Nevie to, pretože sme ho to nenaučili.

A prečo sme ho to nenaučili? Lebo sme to nevedeli.

Prečo sme to nevedeli?

A môžete pokračovať: Som skutočne ten najhlúpejší, najustráchanejší, najnemotornejší človek na svete? Je to tak na 100%?

Ranné odchody nemusia byť každodenným peklom

Aj vy zvádzate ráno čo ráno nekonečné boje, ako deti prebrať k životu? Ponúkame vám zopár fínt, s ktorými sa vám to zaručene podarí!

Podľa psychológov je najlepšie začať úplne odmalička. Rodičia by mali vymyslieť príjemný rituál, ktorý pomôže ich pokladom so vstávaním.

„Formu treba zvoliť podľa osobnosti dieťaťa, pretože každému vyhovuje niečo iné. Zatiaľ čo kontaktné deti uvítajú nežné maznanie s rodičmi, u iných môže fungovať pohyb alebo vidina obľúbených raňajok,“ radí detská psychologička PhDr. Renáta Faltýnová.

Natočte si budík skôr

Platí to pre rodičov. Aby rána pre priveľký zhon neboli nočnou morou, zobuďte sa s deťmi o niečo skôr. Budete mať na ranné rituály a spoločné raňajky s rodinou viac času.

Veselý tanec

Pustite im obľúbenú pesničku. Najlepšie takú, ktorá je spojená s tancom a podnieti ich vyskočiť z postele a vstávať s úsmevom.

Veselá pesnička ich pozitívne naladí do nového dňa. Môžete začať aj krátkym bláznivým tancom.

Čo si obliecť?

Menším deťom vyberte už večer, čo si oblečú na ďalší deň.

„Robte to spolu, pretože otázka oblečenia sa stáva v určitom veku pre deti dôležitá,“ radí psychologička Faltýnová.

Ranné rituály

Umyť si oči, uši, nos tiež patrí medzi dôležité ranné činnosti. Keď začne dieťa chodiť do školy, stáva sa vstávanie náročnejšie na koordináciu všetkých úloh.

Návyky treba podľa psychológov postupne upevniť pravidelným opakovaním.

Na deň sa tešte od rána

„Keď dieťaťu už ráno načrtnete, čo ho čaká počas dňa, aké krúžky, kto ho vyzdvihne zo školy či škôlky, bude sa na jednotlivé aktivity tešiť,“ hovorí detská psychologička.

Bozk a úsmev od mamy

Pekný deň sa nemôže začať bez maminej pusy a pohladenia na rozlúčku. Svojmu dieťaťu určite zlepšíte náladu malými prejavmi lásky.

A teraz do postele!

Dostať ich tam je rovnako ťažké, ako ich ráno z postele vytiahnuť. Je to však veľmi dôležité.

Deti, ktoré chodia spať neskoro, spia nepravidelne a menej ako 10 až 11 hodín, môžu mať veľké problémy v škole.

Ranná cesta do školy a riziko šikanovania

Projekt Stop šikanovaniu v školách, ktorý sa z iniciatívy Mestského detského parlamentu začal v máji a podporilo aj hlavné mesto, pokračuje.

„Neriskujte, že ho poznačí na celý život. Informačná kampaň je zameraná najmä na rodičov, ale aj na učiteľov a celú verejnosť. Jej cieľom je upozorniť všetkých zainteresovaných, aby pred týmto javom nezatvárali oči.

Projekt ozrejmuje príčiny šikanovania, medzi ktoré patria osobnostné dispozície, dôsledky rodinnej výchovy, snaha o získanie dominantného postavenia v skupine, ale napríklad aj určitá miera podpory zo strany učiteľov a spolužiakov.

Podľa výsledkov prieskumu Ústavu informácií a prognóz školstva je v slovenských školách šikanovaním ohrozených 24 percent detí, teda každé štvrté dieťa.

Podľa výskumov UNICEF až 40 percent detí uvádza, že do školy chodia preto, že musia.

Kľúčovou úlohou je preto podľa autorov projektu vytvoriť v škole takú atmosféru, aby do nej deti chodili rady.

Slovná forma šikanovania

Najmiernejšou, ale podceňovanou podobou šikanovania je jeho slovná forma.

Môže sa začínať posmešnou prezývkou, pokračovať ponižovaním, opakovanou kritikou dieťaťa, bezdôvodnými príkazmi, stálym panovačným tónom, či vysmievaním sa aj z rodičov spolužiaka.

Obeť môžu nútiť k tomu, aby iných oslovovala pane.

Nútenie k posluhovaniu a branie vecí

Pokročilejšou formou je nútenie k posluhovaniu, branie vecí, desiatej, vyžadovanie peňazí, ktoré si potom kvôli tomu pýta od rodičov.

Novšou formou šikanovania je posluhovanie detí so slabším ekonomickým zázemím tak, že ich šikanujúci posiela do obchodu nakupovať rôzne veci.

Inokedy ide o nútenie, aby dieťa spievalo, tancovalo, obnažovalo sa na skrytom mieste, napríklad na WC.

Fyzická agresivita

Fyzická agresivita sa prejavuje naháňaním obete, ranami, ťahaním za vlasy a hlavu, bitím, kopaním, mučením či zamykaním do skrine a podobne.

Škola býva prvým prostredím, kde môžu agresori upútať na seba pozornosť svojimi sklonmi k asociálnemu správaniu voči rovesníkom.

Ako postupovať pri podozrení na šikanovanie

Projekt prináša aj návody, ako riešiť situácie šikanovania.

Odborníci radia, aby si zainteresovaní najskôr overili informácie z čo najväčšieho množstva zdrojov a nepostupovali unáhlene.

Optimálne je prizvať si na pomoc psychológa a výchovného poradcu.

Detský vzdor: skúška hraníc a samostatnosti

Niektorí rodičia preplávajú „prvou pubertou“ svojho dieťaťa a ani o tom, že je v období vzdoru, netušia.

Dieťa je kľudné, poslušné, okrem bežných malých konfliktov nie je treba riešiť vážnejšie situácie. Nehádže sa o zem, nevrieska, neplače, nepresadzuje si s enormným úsilím svoju vôľu. Nie je hlučné, nezatína päste.

Rodičia iných, tých „druhých“ detí vedia veľmi dobre, čo je to detský vzdor. S úžasom a hrôzou zisťujú, čo všetko ich deti v tomto období „dokážu“, len aby dosiahli svoje.

Obdobie detského vzdoru trvá približne od 21-23 mesiacov do 4 rokov. V tomto období sa deti a ich nálady menia ako počasie.

V 3,5 až 4 rokoch je vzdor na vrchole! Vrcholí teda aj skúška pevnosti rodičovských nervov.

Deti už majú v tomto veku slušnú slovnú zásobu a trénujú si na rodičoch sebapresadzovanie.

Ráno dieťa pozdraví, poobede nie. Ráno si umyje zuby, večer urobí kvôli tomu scénu.

Tento čas je pre dieťa dôležitý, učí sa hovoriť „nie“, čím si buduje svoju osobnosť. Skúša hranice, snaží si potvrdiť svoju nezávislosť.

Súčasťou tohto obdobia sú záchvaty zlosti. Dieťa ešte mnohým obmedzeniam nerozumie a nemá vyvinutý zmysel pre sebakontrolu.

Typické situácie vzdoru

Situácia č. 1: Mama ide s trojročným dieťaťom na kontrolu k lekárke po týždni choroby. Prídete na rad, zavolajú ich dnu a v tom sa dieťa hodí na zem, vrieska, kope, bije mamu rukami, vôbec nechce spolupracovať. Dieťa vrieska ako nepríčetné, až kým neprídu domov.

Situácia č. 2: Štvorročné dieťa ide na prechádzku s mladším súrodencom a otcom. Po schodoch však nezišli v takom poradí ako si predstavovalo. Dieťa začne plakať, kričať, nechce ísť ďalej a stále opakuje: „Až za mnou, až za mnou…“ Otec sa s deťmi vracia domov.

Situácia č. 3: Je ráno. Dieťa sa má vyzliecť z pyžamka a obliecť si veci do škôlky. Vzdorovito si ľahne na posteľ. Mama by ho mohla vyzliecť len nasilu. Nepomáha dohováranie, tresty.

Situácia č. 4: 20-mesačné dieťa sa hádže o zem, búcha do dverí, snaží sa udrieť mamu, vreští vždy vtedy, keď sa mu nestane po vôli.

Situácia č. 5: Dvojročné dieťa. Nedovolíte mu vonku vbehnúť do mláky. Trucovito si sadne na zem a plače, až jačí. Keď vidí, že nič nedosiahne, ľahne si a budí pozornosť všetkých naokolo.

Čo robiť počas záchvatu zlosti

Najmä nekričať, nezvyšovať hlas, nevracať hnev inou formou.

Pokúste sa situáciu pozorovať ako nestranný divák, ktorý má len nájsť optimálne riešenie.

Naším heslom nech sa stane: Mňa nič nemôže rozhodiť. Uvažujem triezvo a tak aj konám.

Ak je záchvat zlosti veľký, treba z dosahu malých detí odstrániť všetko, čím by si mohli ublížiť.

Takéto detičky nevedia ešte vyjadriť to, čo chcú. Jediná cesta je vyčkať, kým záchvat zlosti prejde.

Niekedy pomáha pritúliť dieťa k sebe a pevne ho objať, až zovrieť (tak, aby sme mu neublížili).

Pomáha aj odvedenie pozornosti.

U nás doma fungujú napr. hviezdičky na oblohe alebo vtáčiky. Zoberiem dieťa na ruky a s nadšením hlasno opakujem, že sú na balkóne vtáčiky a ideme ich pozrieť.

Ak tam nie sú, poviem, že odleteli, vyjdem s dieťaťom na balkón a hľadáme nejaké na oblohe, pričom vyzývam dieťa, aby spolupracovalo (kde sú vtáčiky, ukáž).

Dávať dieťaťu primeranú možnosť voľby

Necháme dieťa čo najviac rozhodovať o veciach, ktoré sú pre nás nepodstatné.

Najväčšie umenie je nájsť správny pomer v tom, kedy a v čom dieťaťu ustúpiť a kedy trvať na svojom.

Ak sa ráno nechce obliecť do toho, čo ste pripravili, dať na posteľ 2-3 nohavice, 2-3 svetríky a nech si vyberie samo, čo si chce obliecť.

Hranice pri bití a kopaní

Ak si dieťa presadzuje svoje „bitkou“ alebo kopaním, chytiť rúčky alebo nôžky, pozrieť priamo do očí a rozhodne a rázne povedať: „Biť ma nesmieš“.

Rozhodujúci je tón, ktorým to povieme. Musí byť veľmi rázny a neoblomný.

Treba využiť našu dočasnú intelektuálnu prevahu a dať presne opačný príkaz ako to, čo by sme chceli od dieťaťa. Treba si, samozrejme, overiť, či to u toho nášho drobca funguje.

Učiť dieťa pomenovať, čo chce

Postupne treba deti naučiť, aby vyslovili, čo chcú.

„Nezlosti sa a povedz, čo chceš!“ alebo „Povedz, čo sa ti nepáči!“

Takto sa postupne naučia, že dosiahnu viac, ako keď len budú revať.

Keď situácia prejde a nastane „dobrá chvíľka“, vrátiť sa ku vzniknutej situácii a s dieťaťom sa porozprávať.

Vzdorovité a nadané deti

Väčšinou sú tieto vzdorovité deti zároveň veľmi nadané. Ich mentálny vek je vyšší ako fyzický - napríklad dieťa, ktoré má tri roky, môže mať mentálny vek päť rokov, lenže emócie spracúva na úrovni svojich trojročných rovesníkov.

Ich výrazná osobnosť sa presadzuje, ale schopnosť sebaovládania je rovnaká ako u detí s rovnakým fyzickým vekom.

Dieťa sa musí naučiť zvládať seba samé. Mentálny vek stanoví detský psychológ.

Tieto deti neznášajú direktívne zaobchádzanie, prístup k nim by mal byť partnerský. To však neznamená, že sa im všetko dovolí.

Ide o spôsob, akým s nimi komunikujeme. Od rodičov to chce veľa trpezlivosti a pochopenia, ale aj dôslednosti, lebo bystré dieťa oveľa skôr odhalí medzery v našej výchove ako jeho priemerní vrstovníci.

Nočný záchvat trojročného chlapčeka

Pol štvrtej ráno. Náš 3,5 ročný chlapček sa budí so strašným revom.

Keď večer zaspáva, ukladá si okolo seba plyšové hračky, ktoré „spinkajú“ s ním. Teraz sa budí a zisťuje, že sú hračky rozhádzané (logicky, veď sa v noci otáčal z boka na bok). Reaguje strašným ryčaním.

Prenášame ho do obývačky. Ideme si ľahnúť (skúšame možnosť odísť z miestnosti - odíde divák, predstavenie sa skončilo).

Po pol hodine sa nič nemení, dieťa ryčí ďalej. Preblyslo mi hlavou, že sú už hore všetci susedia a niektorí volajú políciu, že ho určite týrame…

Ehm… Už to trvá dlho a som nervózna. Prichádzame k nemu a ja (stokrát cestou som to predýchavala) hlasno dookola opakujem: „Čo sa stalo? Bolí ťa niečo? No, keď takto strašne plačeš, asi si chorý. Ideme na pohotovosť. Tam ti dá pani doktorka liek.“

Postupne (trvá to asi 20 minút) sa ukľudňuje. Našli sme vhodnú formu.

Nakoniec chlapček vyhlasuje, že chce zostať spinkať v obývačke. Najprv chce spinkať sám, ale ja si po niekoľkých minútach prenášam perinu a ľahnem si k nemu.

Najprv sa odťahuje. Neskôr si nechá hladkať hlavičku, až nakoniec si prenáša sám svoj vankúšik k môjmu. Potom zaspáva - a držíme sa za ruku.

Všetko to trvalo asi 90 minút. Tentokrát sme to zvládli.

Vydržte, obdobie vzdoru prejde!

Hranice, dôvera a rodičovská úzkosť

Pocit úzkosti pri odlúčení od dieťaťa je prirodzenou súčasťou materstva, no pre niektoré matky sa môže stať až paralyzujúcim.

Keď máte pocit, že o svoje dieťa sa nikto nedokáže postarať tak dobre ako vy, a jeho prítomnosť napĺňa váš život, je pochopiteľné, že myšlienka na dlhšie odlúčenie vyvoláva obavy.

Pre matku, ktorá pre svoje dieťa „úplne dýcha“, je prirodzené, že sa cíti najšťastnejšia v jeho blízkosti. Avšak, pre zdravý vývoj dieťaťa a pre zachovanie vlastnej psychickej pohody je nevyhnutné postupne budovať jeho samostatnosť a zároveň pracovať na vlastnej úzkosti z odlúčenia.

Nepodmienečná láska ako základ

Láska, ktorú vášmu dieťaťu prejavujete, garantuje jeho zdravý vývoj. Tento princíp je základom každého rodinného vzťahu.

Dieťa potrebuje podporu. Je dôležité rozvrhnúť si čas tak, aby ste sa mohli venovať nielen vašim aktivitám, ale aj deťom, ktoré potrebujú pocítiť vašu lásku a dôveru.

Budovanie dôvery a hraníc

Hranice dieťaťa sa menia z roka na rok. Každé dieťa skúša, pokiaľ siahajú tie jeho.

Malé dieťa odmieta nechať sa uložiť do postieľky, neskôr prichádza obdobie domácich úloh, v puberte sa nevie dočkať, kedy bude samo rozhodovať o svojom živote.

Buďte priateľskí a spravodliví rodičia. Dôverujte vášmu dieťaťu s prihliadaním na jeho vek.

Určite sa bude hnevať a ohŕňať nosom, ale zároveň si uvedomí, že ho máte radi. Napriek tomu, že to niekedy (a možno nikdy) nedá najavo.

Je dobré vedieť, že hranice, ktoré dieťaťu stanovíte, ho uisťujú a viac vám dôveruje.

Ak nemá určené žiadne hranice, znamená to pre neho nedostatok istoty zo strany dospelého a dokonca istú formu nezáujmu o jeho osobu.

Efektívna komunikácia

Hovorte rozhodne, ale potichu. Krik vyvoláva iba krik.

Keď sa spoľahnete na to, že vaše dieťa bude s vami spolupracovať, máte väčšie šance na úspech.

Byť vzorom

Buďte mu príkladom. Ak sa vy správate nedisciplinovane, neočakávajte od dieťaťa, že bude lepšie ako vy.

Napríklad, ak nie ste poriadkumilovní, ťažko takým bude vaše dieťa. Rovnako je to so slušnosťou a pod.

Postupné odlúčenie a budovanie dôvery

Začať s krátkymi odlúčeniami, napríklad na hodinu, je kľúčové.

Keď máte pocit, že aj hodina je príliš, zvážte, či je problém v samotnom odlúčení, alebo v tom, že sa necítite pripravená.

Postupné predlžovanie času, ktorý trávite bez dieťaťa, a budovanie dôvery v osobu, ktorá sa oň stará, sú nevyhnutné kroky.

Ak máte partnera, s ktorým zdieľate rodičovstvo, je dôležité nájsť rovnováhu medzi časom pre dieťa a časom pre vás ako pár.

Spoločný čas mimo domácnosti, hoci aj krátky, môže byť prospešný pre vzťah a pre pocit, že nie ste len rodičia, ale aj partneri.

Spánok, dojčenie a potreba bezpečia

Častým dôvodom, prečo sa bábätko chce dojčiť, je jeho únava a potreba upokojenia pred zaspávaním.

Zaspávanie na prsníku je pre dojčené deti úplne prirodzené a je to jedna z dôležitých funkcií dojčenia.

Okrem výživy bábätko potrebuje aj fyzickú blízkosť a pocit bezpečia.

Dojčenie ako uspávací mechanizmus

Uspávanie na prsníku je dôležitou funkciou dojčenia, ktorá uľahčuje nočnú aj dennú starostlivosť.

S vekom sa deti postupne naučia zaspávať aj samé, ak nie sú do samostatného zaspávania príliš tlačené.

Nočné prebudenia a dojčenie

Bábätká sa budia z rôznych dôvodov a dojčenie im pomáha znovu zaspať.

Intervaly prebúdzania sa nemusia vekom predlžovať a niekedy sa môžu aj zvýšiť vplyvom nových podnetov, rýchleho rozvoja mozgu, spracovávania zážitkov či rastu zúbkov.

Je normálne, že sa dieťa v noci upokojí na prsníku a zaspí.

Ak matka toto prijme ako normálne a automaticky ponúkne prsník, obaja sa menej zobudia a ľahšie zaspia.

Spoločné spanie a jeho benefity

Kvalitný spánok pre bábätká často znamená tesnú blízkosť s matkou, či už v nosiči alebo v spoločnej posteli.

Krátke spánkové cykly sú typické a časté dojčenie je bežné.

Spoločné spanie môže byť pre matku pohodlné, ak si nájde vhodnú polohu, prípadne s využitím pomôcok.

Všetky deti sa raz budiť prestanú a budú spať celú noc, no kým sú malé, potrebujú istotu prítomnosti matky a pomoc pri zaspávaní.

Keď sa „peklo“ vytvára doma

Ľudia možno neveria na fyzické peklo, ale často si ho doma vytvárajú sami.

Krásny manželský vzťah, ktorý mal byť „zmesou priateľstva, lásky, zmyselnosti a úcty“, sa môže nepozorovane zmeniť na „smrteľný zápas dvoch egoizmov“.

Nereálne očakávania

Partneri majú nereálne očakávania a požiadavky prevažne na druhého, bez ochoty k vlastnej zmene.

Priskoro sa vzdajú nádeje a zahodia pušku do žita.

Stratené hodnoty

Chýba vyššia idea, utopia sa v maličkostiach.

Stratí sa záujem o spoluprácu aj vieru v sebavýchovu a možnú zmenu partnera.

Nezvládnuté komplexy

Mnohí si prinášajú z detstva zradné komplexy, pocity ukrivdenia, menejcennosti, nemilovanosti, či narcistický sebaobdiv a náročnosť.

S tým sa nedá vybudovať pekný vzťah.

Kritika namiesto podpory

Partnera nenapravíme každodennou kritikou, skôr podporou jeho dobrých vlastností.

Čo očakávame, má tendenciu sa uskutočniť, to platí aj o dobrom i zlom.

Ocenenie vedie k spolupráci, kritika k rozchodu.

Tri „V“ pri budovaní lepšieho rodinného prostredia

Cesta z tohto „ľudského pekla“ má podobu troch „V“: Vzor, Výťah a Výkon.

Vzor

Predviesť deťom, ako sa dá pekne žiť, je najkrajším odkazom.

Každodenne, v každej chvíli, staviame svoju aj ich osobnosť.

Výťah

Deti nás budú s radosťou napodobňovať iba vtedy, ak nám budú dôverovať a vážiť si naše schopnosti, vrátane snahy porozumieť.

Výkon

Potreba samostatného výkonu, bez čoho nikto nezíska zdravé sebavedomie.

Dieťa si musí život vyskúšať samo, najlepšie bez priveľmi bolestivých omylov.

Sprevádzajme ho od kolísky po dospelosť a učme sa s ním.

Základnou premisou vývinu nie je zbavovať sa negatívneho, ale pestovať pozitívne.

Preto je ponuka pozitívneho programu rozhodujúcim faktorom výchovy.

Ba aj tá najťažšia cesta z pekla je možná iba lákaním k lepšiemu, nie príkazom nerobenia zla.

Bez viery v základné hodnoty by sme zahynuli.

Samostatnosť bez straty lásky

Vzájomnú potrebnú úctu s dieťaťom si rodič vytvára od prvých dní.

Hranice dieťaťa sa menia z roka na rok a postupná samostatnosť neznamená odmietnutie ani stratu rodičovskej blízkosti.

Dieťa potrebuje podporu, dôveru, primerané hranice a dospelého, ktorý dokáže zostať pokojný aj v náročnej situácii.

Slušnosť sa začína u rodičov

Pro mnohých z nás je dobré vychovanie tou najdôležitejšou hodnotou, ktorú svoje deti učíme.

Kontrolujeme ich správanie, stojíme nad nimi ako učitelia a napomíname, pokiaľ nepoďakujú či nepoprosia.

Často však zabúdame, že slušné vychovanie začína najprv u nás.

Ako definujeme dobre vychované dieťa?

To, ktoré neodvráva, vždy poslúchne a snaží sa zavďačiť okoliu?

Zabúdame, že cieľom výchovy nie je urobiť z dieťaťa nemysliacu, na slovo poslúchajúcu bytosť.

Nemá byť prostriedkom spoločenského uznania rodiča - veď si priznajme, koľkí z nás sa viac zamerajú na to, čo povie okolie a spoločnosť, než že dieťaťu skutočne dáme lekciu, z ktorej si do budúcna niečo vezme.

Správanie má vychádzať z vnútorného presvedčenia, že konáme dobro, nie zo strachu z trestu, alebo zo súdov spoločnosti.

Bohužiaľ, tie správne pohnútky k slušnému správaniu nemá ani mnoho dospelých, a z toho dôvodu si ich neosvoja ani deti.

Ak od nich vyžadujeme adekvátne chovanie, musíme si sprvu nastaviť zrkadlo sami.

Rodičia s dobre vychovanými deťmi majú slušné vychovanie

Rodičia s dobre vychovanými deťmi začínajú s výukou slušného správania už od perinky.

Deti vnímajú tón hlasu, atmosféru v rodine, reagujú na výrazy tváre a očný kontakt.

Ich mozog vstrebáva podnety z okolia ako špongia; nie sú len nevnímajúcou bábikou, ako sa mnoho rodičov domnieva.

Hoci ešte nevedia hovoriť, vnímajú ako sa k nim rodič správa a aký jazyk používa.

Slušné deti sa so slovami Prepáč, Ďakujem a Prosím stretávajú ešte v plienkach, a preto ich vnímajú ako normálnu súčasť konverzácie, ktorá je v spoločnosti bežná.

Vyrastali v tom, že je normálne ak sa k sebe rodičia správajú slušne a milo, a ak sa takto správajú aj k dieťaťu.

Ak dieťa cíti medzi rodičmi rešpekt, a vidí ho v domácnosti každý deň, osvojí si ho úplne automaticky.

Slušnosť si nevynucujú, ale modelujú

Jednou z najčastejších chýb, ktoré rodičia robia, je vynucovanie dobrých manierov.

Musíme si uvedomiť, že u detí je dôležitá neverbálna komunikácia.

Šťastie a vďačnosť (napríklad z darčeka) dávajú dostatočne najavo radostným skákaním, alebo objatím dotyčnej osoby.

V tom momente im prísne napomínanie slovného vyjadrenia vďaky skôr radosť berie.

Miesto toho cítia strach a hanbu, že nevyhoveli spoločenskej norme.

Rodič so slušne vychovanými deťmi vie, že vynucovanie si rešpektu a adekvátneho chovania je opakom slušnosti.

Nenútia svoje deti, aby objali uja, dali bozk tete alebo zaspievali na požiadanie.

Chovajú sa k deťom ako k osobám, nie ako k cirkusovým zvieratkám.

Deti si slušné jednanie osvoja rýchlejšie, ak je s nimi samými slušne jednané.

Ak rodičia chcú dieťaťu ukázať čo sa patrí, robia tak s jemnosťou a stoja dieťaťu po boku ako model chovania („Ideme už domov, poďme spolu povedať Ahoj babičke.“)

Zásady musia platiť pre všetkých

Sú zásadoví.

Aj vy poznáte ten spôsob výchovy Pre teba to platí, ale pre mňa nie?

Výchova v štýle Vodu káže, víno pije je stále veľmi často používanou, žiaľ, neefektívnou metódou.

Pokiaľ chceme slušné maniere vidieť u dieťaťa, zásady musia platiť aj pre nás.

Deti, ktoré si osvojili slušné vychovanie a domáce pravidlá, majú rodičov, ktorí ich taktiež dodržujú.

Pre každého člena rodiny platí, že si odloží po večeri tanier, odnesie pohár do kuchyne či dá do poriadku posteľ.

Rodičia slušne vychovaných detí vedia, že maniere začínajú u nich.

Majú zásady, ktoré ak dodržiavajú oni dvaja, budú ich dodržiavať aj deti.

Scenár, kedy dá otec nohy na stôl a matka sa stará o domácnosť sama, je maximálne nefunkčný.

Deti sú veľmi múdre a začnú sa pýtať, prečo odkladanie špinavého riadu pre ocka neplatí, ale pre nich áno.

Čoskoro tento fakt využijú ako argument, prečo špinavý tanier či hrnček neodložili a slušné chovanie je tak v nedohľadne.

Dávať si pozor na jazyk

Predstavte si, že dieťa doma počúva matku či otca hovoriť o svojom dni v práci.

Matka sa sťažuje na kolegyňu, aká je hlúpa a nechápe, ako mohla byť povýšená skôr než ona.

A navyše ju na ceste domov naštvala susedka, ktorú nemá v láske z toho dôvodu, že sa pýši peniazmi svojho muža.

Otec konkuruje zážitkom zo svojho dňa - šéf je ignorantský hlupák, ktorý nerozumie ani zamak tomu čo jeho podriadení robia.

Perličkou dňa bol telefonát od jeho brata, ktorý zase potrebuje peniaze - aký naničhodník to je, keď si nevie dať život do poriadku!

Títo rodičia potom potrestajú dieťa, ak vynadá niekomu na ihrisku do hlupákov.

Pošlú ho spať bez dezertu, pretože susedke povie, že ju nemá rado.

Áno, toto sa stáva a nie výnimočne.

Rodičia si potom lámu hlavu, kde sa dieťa naučilo jednať a rozprávať s druhými bez úcty.

Nuž, kde inde než doma.

Úprimnosť a ospravedlnenie

S predchádzajúcim bodom súvisí aj úprimnosť.

Viete koľko detí sklamali ich rodičia a dôvodom bolo klamstvo?

Mnohé deti veľmi raní keď zistia, že ich najbližší a najmilovanejší ľudia - otec a matka - oklamali.

Pre dospelých môže ísť o maličkosti, avšak deti sú inteligentné a skôr či neskôr prídu na to, že rodičia im nevraveli pravdu.

Do budúcnosti im to udelí jedinú lekciu - ak rodičom nestojím za to, aby mi vraveli pravdu, prečo by som im mal vravieť pravdu ja?

Ospravedlňujú sa.

Ešte stále panuje v našej spoločnosti názor, že dieťa je menejcenná bytosť, ktorej sa dospelí nemusia ospravedlňovať, nemusia ju prosiť ani ďakovať.

Ale ako inak sa má dieťa naučiť dobrému chovaniu, keď voči svojej osobe vidí len pohŕdanie a povýšenosť?

Správať sa k deťom slušne neznamená zníženie našej autority.

Neznamená to ani, že nás prestanú rešpektovať a začnú nám skákať po hlave.

Značí to jedine nastavenie pravidiel a hraníc, ktoré slušné správanie vyžaduje.

Ak deti vidia, že sa im rodič ospravedlní ak pochybí, nebude im robiť problém priznať si chybu a taktiež sa ospravedlniť.

Rovnako to platí aj s poďakovaním a prosením.

Rodič, ktorý sa dieťaťu ospravedlní, dáva najavo, že dieťa má hodnotu, že stojí za to, aby mu bolo povedané Prepáč, ak si to skutočne zaslúži.

Strach nie je základom dobrého správania

Rodičia so slušne vychovanými deťmi nepoužívajú strach ako motiváciu dobrého konania.

Neužívajú citové vydieranie, a nespôsobujú deťom pocity hanby a smútku, len preto aby sa zachovali správne.

Deti sa nebudú dobre správať, ak im spôsobíme zlé pocity.

Ak sa dieťa cíti dobre, koná dobro.

Keď treba odbornú pomoc

Detský alebo školský psychológ môže poskytnúť cenné rady a podporu.

Termín „polepšovňa“ je zastaraný a v súčasnosti sa hovorí o reedukačných centrách.

Tieto zariadenia poskytujú individuálny reedukačný program pre deti s preukázateľnými nedostatkami v sociálnom a osobnostnom rozvoji.

Diagnostické centrá slúžia na psychologickú, psychoterapeutickú, výchovno-vzdelávaciu a diagnostickú starostlivosť o deti do 18 rokov.

Cieľom je zistiť stav zručností, vedomostí, schopností a návykov a stanoviť vhodný postup nápravy.

O umiestnenie do reedukačného centra môže požiadať súd alebo zákonný zástupca dieťaťa.

Maximálna dĺžka pobytu v reedukačnom centre je jeden rok.

Ak dieťa ráno odchádza do školy so strachom, vracia sa smutné, uzatvára sa do seba alebo sa jeho správanie náhle zmení, jeho signály netreba prehliadať.

Rodičia by mali hľadať príčinu, počúvať dieťa, overiť si informácie z viacerých zdrojov a podľa potreby prizvať psychológa, školského psychológa alebo výchovného poradcu.

tags: #aj #vy #posielate #kazde #rano #svoje