Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo.
Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť. „Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať.
Je trest skutočne najlepší spôsob výchovy?
Pamätáte sa na ten pocit, keď ste boli potrestaní? Pocit hanby, poníženia a hnevu často krát cítite ešte aj teraz - v dospelosti. Trest bol súčasťou života. Naši rodičia ho používali spolu s odmenou zväčša ako jediný výchovný nástroj.
Ale ruku na srdce - viedlo trestanie k náprave? Viedlo k zmene a k zodpovednosti za prečiny?
V minulosti boli rodičia v prvom rade autoritou. Doma vládli pevnou rukou a nepripúšťali vyjednávanie. Dieťa sa muselo podriadiť nielen im, ale aj dospelým všeobecne. V mnohých rodinách bolo zvykom niečo, čo si dnes nevieme predstaviť - deti svojim rodičom vykali.
Pevné miesto vo výchove mali tresty. Ak deti neposlúchli na slovo, odvrávali či niečo vyviedli, prišli dôsledky často aj v podobe fyzického trestu. Neskôr sa pohľad na výchovu a fyzické tresty začal meniť. Tradičné disciplinárne opatrenia či fyzické tresty pre viacerých odborníkov neboli riešením. Presadzovali efektívnu komunikáciu a vzájomné porozumenie.
Spoločnosť už vníma fyzické tresty ako formu násilia na deťoch. Napriek tomu sa rodičia, najmä, ak nevidia iné riešenie, k nemu stále uchyľujú.
Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili.
Aby sa súrodenci navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom, aby neubližovalo iným deťom. Prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu?
Čo dieťa trestom získava a čo sa učí?
Jednou z najťažších úloh rodičovstva je dokázať previesť dieťa zo závislosti na rodičovi k samostatnému a zodpovednému konaniu. K základnému pocitu: „Môj život je moja starosť!“
Správne rodičovstvo by sa malo snažiť vychovať zodpovedného jedinca. Deti prirodzene nemajú záujem stať sa zodpovednými. Keď musia na seba vziať bremeno svojho života, snažia sa vzoprieť. Nedokážu sa ovládať, musia sa to učiť.
Aj rodičia sa často domnievajú, že milovať deti znamená prevziať za nich zodpovednosť, ktorú by spokojne mohli niesť oni sami. Prevziať zodpovednosť za deti potláča a udupáva ich schopnosť popasovať sa s vlastnými životnými problémami.
Preto milujúci rodič je ten, ktorý určuje hranice, aby dieťaťu umožnil spoznať, za čo je alebo nie je zodpovedné. Hranice umožňujú chrániť dieťa pred zlými vecami.
V rodinách, kde sa trest stáva pravidelnou súčasťou výchovy, dochádza postupne k zmene vzťahu medzi dieťaťom a rodičom. My dospelí si možno ani neuvedomujeme, že trestami používame moc a silu na usmernenie až donútenie dieťaťa k tomu, čo považujeme za správne.
Moc a ovládanie prináša do vzťahu nepochopenie, sklamanie, krivdu, bezmoc až zúfalstvo. Postupne vytláča zo vzťahu vzájomnú dôveru, čo vedie k narúšaniu až rozpadu vzťahu.
Ak sa totiž dieťa necíti v rodine prijaté aj so svojimi chybami, začne bojovať o svoje miesto akýmikoľvek prostriedkami. Aj nevhodným správaním.
Trest teda lásku robí podmienečnou. Dieťa má pocit, že je hodné lásky len vtedy, ak je poslušné. To je stav, ktorý je z hľadiska celkového vývoja dieťaťa veľmi nebezpečný.
Najčastejšie dôsledky trestania
- Potrestané deti sa pravdepodobne budú opäť zle správať.
- Trest často nevysvetlí dôvod, prečo sa dieťa správa zle.
- Pocit dieťaťa, že je zlé, sa každým trestom posilňuje.
- Trestanie detí za ich neúspechy vedie k ochabovaniu sebadôvery dieťaťa.
- Trest môže viesť k vedľajším škodám, napríklad k agresivite voči mladším súrodencom, psychickým problémom a vyššiemu antisociálnemu správaniu.
- Dieťa sa môže naučiť, že pravidlá platia len v prítomnosti trestajúceho.
- Dieťa sa učí, že dôležitejšie než pochopenie pravidla je vyhnutie sa trestu.
Častokrát je trest len okamžitým ventilom emócií, ktoré prečin v rodičovi vyvolal. Teda v konečnom dôsledku ani nerieši podstatu prečinu, ale len dopady problému, ktoré rodič zakúsi.
Trest v dieťati vyvoláva negatívne emócie voči rodičovi a nevedie k uvedomeniu si podstaty problému. Trest nemá logickú súvislosť s prečinom, a preto je vlastne neúčinný.
Prečo bitka, krik a ponižovanie nefungujú
Bitka nehovorí nič o možnosti zničenia postelí. Ak dieťa na sebe zakúša účinky trestu, prirodzená reakcia je: aha, tak takto sa to rieši.
Dieťa sa tak môže naučiť, že silnejší má prevahu nad slabším. Keď súrodenec urobí niečo, čo sa mu nepáči, môže použiť rovnaký spôsob riešenia - násilie.
Vo všeobecnosti platí, že pokiaľ nehovoríme o veľkom fyzickom násilí, sú oveľa škodlivejšie tresty psychické: zosmiešňovanie, ironizácia, vyhrážky, trestanie mlčaním, nevšímavosťou, urážlivosťou a zastrašovanie.
- „Ty si ale motovidlo.“
- „Poď sem, ty buchtička.“
- „Takto neposlušné dievčatko už nechcem.“
- „Ty už za mnou ani nechoď.“
- „Ak budeš takto vymýšľať, odnesie si ťa čert.“
Dieťa pri hre udrie súrodenca. Rodič ho hneď napomenie, no povie mu, že je zlé a určite sa s ním nikto nebude kamarátiť. Áno, násilie nemôžeme ignorovať. Je však nutné zamerať sa na správanie, ktoré sa chceme zmeniť, nie „zaútočiť“ na osobnosť dieťaťa a vyvolať v ňom zlý pocit.
K zahanbovaniu dochádza, aj keď sa dieťa niečo učí. Hanba má tendenciu pretrvávať dlhé obdobie, oveľa dlhšie, než si uvedomujeme či zamýšľame. Postupne môže zničiť sebaúctu dieťaťa, ktoré nadobudne pocit, že nie je dosť dobré.
Dieťa sa učí zvládať hnev od rodiča
Dieťa sa učí zvládať hnev od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný.
V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa.
Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť.
Dieťa sa ocitne v situácii, keď mu niečo nedovolíme, keď od neho vyžadujeme niečo, čo sa mu nepáči a začne ho ovládať hnev. Rodič sa snaží túto vlnu negatívnych emócií zastaviť.
Buď ustúpi zo svojich požiadaviek a vyhovie dieťaťu, čím mu vlastne ukazuje: hnevaj sa, zlosti a dosiahneš, čo chceš. Alebo mu nariadi zákaz plaču alebo akéhokoľvek iného prejavu hnevu.
Ako reagovať namiesto kriku
Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa. Vety ako „si zlý“ alebo „reveš ako malé decko“ nie sú najšťastnejšie.
Namiesto toho skôr použite slová ako:
- „Chápem, že ťa to nahnevalo.“
- „Viem, že si z toho smutný.“
- „Vidím, že sa ti to nepáči.“
Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímate jeho pocity, jeho hnev a nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete.
Čo robiť počas záchvatu hnevu
- Neřešte konflikt v návale hnevu. Nie je dobré riešiť konflikt s dieťaťom v návale hnevu. Dajte mu priestor, nech sa ukľudní.
- Ukľudnite najprv seba. Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte. Nie dieťa, ktoré je mladšie ako 2 roky. Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy ukľudnili a premysleli si, ako budete ďalej riešiť konflikt s dieťaťom.
- Po upokojení obnovte kontakt. Keď sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo.
- Rozprávajte pokojne. Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania.
- Zapojte dieťa do riešenia. Môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo a ako by ono chcelo situáciu vyriešiť.
Ak dokážete dieťaťu pomôcť prekonať plač a hnev, urobíte preňho maximum. Posilňujete jeho odolnosť a učíte ho prekonávať frustráciu.
Hranice nie sú trest
Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní.
„Môžeš si pozrieť TV, keď budeš mať upratanú izbu.“
Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky, pozitívne alebo negatívne.
Hranice umožňujú chrániť dieťa pred zlými vecami. Keď napríklad poviete „nie“ osobe, ktorá sa vás snaží ovládať, stanovíte tak hranice medzi ňou a sebou. Prežívanie hraníc rozširuje schopnosť dieťaťa stať sa čestným a zodpovedným človekom.
Deti rady porušujú hranice a budú ich testovať stále. Je totiž ich úloha. Rodič potrebuje rodičovské nástroje, ako tieto hranice udržať.
Ak neexistujú hranice, môže dieťaťu neskôr chýbať sebakontrola a doviesť ho až k rizikovému správaniu. Rodičia by mali jasne definovať „pravidlá hry“ aj dôsledky, ktoré nastanú, ak ich dieťa poruší.
Na dodržaní hraníc treba trvať stále. Nemajú efekt v prípade, že na nich trvá len jeden z rodičov alebo sa posúvajú podľa nálady.
Ako nastaviť dôsledky
Pre dôslednosť vo výchove platí jednoduché pravidlo - hovorte deťom len to, čo ste schopní dodržať, a zákazy kontrolujte.
Nejde o prázdne vyhrážky. Dôslednosť a plnenie sľúbených dôsledkov sú kľúčové; prázdne vyhrážky nefungujú.
Dieťa by malo rozumieť súvislosti medzi svojím konaním a následkom. Pokiaľ niečo urobím alebo poviem, vždy tým vzbudím protiakciu. Takže vlastne záleží na mne, na mojich činoch a slovách, ako sa situácia vyvinie, ako sa ku mne okolie zachová.
Prirodzené alebo logické dôsledky môžu byť účinnou alternatívou ku kriku alebo fyzickým trestom. Dôsledok však musí byť primeraný, vopred zrozumiteľný a uskutočniteľný.
- Ak dieťa nechce upratať hračky, ďalšia hračka sa nevydá, pokiaľ prvá nie je uprataná.
- Ak dieťa rozhádže jedlo, pomôže ho upratať.
- Ak chce pozerať televíziu, najskôr dokončí dohodnutú povinnosť.
- Ak dieťa prekročí bezpečnostnú hranicu, rodič zasiahne okamžite a bez vyjednávania.
Aj napriek všetkým dohodám a pochopeniu je rodič rodičom, má vo vzťahu s dieťaťom väčšiu zodpovednosť, tiež väčšie skúsenosti, takže sú veci, o ktorých sa nediskutuje, napríklad prilba na bicykel či prechádzanie cez cestu za ruku.
Deti väčšinou veľmi skoro pochopia, že je pár situácií, kedy skrátka musia počúvnuť bezpodmienečne a nediskutujú. Len je zase potrebné byť dôsledný.
Čo robiť pri opakovanom porušovaní pravidiel
Každý deň je iný. Ak dieťa poruší pravidlá, skúste zistiť, prečo sa to stalo. Napríklad dieťa sa do škôlky už oblieka samo, ale niekedy mu to nejde, alebo sa mu nechce.
Väčšina detí ocení predvídavosť. Pokiaľ dopredu vedia, čo sa bude diať alebo ako veci budú, sú menej často nepríjemne prekvapené.
Malé deti väčšinou nehnevajú. Skôr reagujú krikom, rozčuľovaním alebo nepočúvaním na situáciu, ktorá je im nepríjemná. Je na nás, na rodičoch, aby sme ich predvídali a nenechali dieťa dospieť až ku konfliktu, s ktorým si nevie rady.
Hra je pre deti rovnako dôležitá ako pre nás pracovné úlohy. Pokiaľ teda dieťa vytrhnete z hry, vznikne konflikt len preto, že si „potrebuje“ dostavať park z lega, kým vy už „potrebujete“, aby okamžite odišlo do škôlky.
Pomôcť môže predvídateľnosť, upozornenie vopred a krátke vysvetlenie. Dieťa tak dostane čas ukončiť činnosť a pripraviť sa na zmenu.
Time-out, izba a kút: kedy môžu zlyhať
Diskutované metódy riešenia neposlušnosti u malých detí zahŕňali posielanie do izby alebo kúta, počítanie do troch, odoberanie a schovávanie hračiek, logické alebo prirodzené dôsledky a systém odmien.
Niektorí rodičia obhajovali dôsledné posielanie dieťaťa do izby alebo kúta, zatiaľ čo iní považujú túto metódu za ponižujúcu a hľadajú partnerskú výchovu bez zatvárania.
Ak sa rodič rozhodne dieťa dočasne oddeliť od konfliktu, cieľom by mal byť pokoj, nie poníženie, pomsta alebo sociálna izolácia. Dieťa mladšie ako 2 roky by nemalo zostať samé týmto spôsobom.
Pri opakovanom vychádzaní z izby niektorí rodičia odporúčali dieťa vždy odniesť späť a opakovať to dôsledne, v príspevkoch sa spomínali opakovania 10× až 20×. Iní rodičia hľadali riešenia bez zatvárania.
Samotné mechanické opakovanie však nemusí riešiť dôvod správania. Dôležité je, aby dieťa pochopilo hranicu a aby rodič zostal pokojný, predvídateľný a dôsledný.
Prečo je dôležitý rodičovský príklad
Dieťa sa učí od rodiča predovšetkým tým, čo vidí. Zrkadliace neuróny spôsobujú, že dieťa kopíruje správanie dospelého.
Hlavným prostriedkom výchovy prísneho rodiča je strach a manipulácia. Často používa tresty alebo odmeny - skrátka chce, aby bolo podľa neho, a motiváciu ani myslenie dieťaťa nechápe.
Dobre vie, že je vzorom pre svoje dieťa, a pokiaľ sa sám správa zle či neštandardne, dieťa jeho správanie kopíruje.
A ešte jedna vec, ktorá naozaj funguje: nerobte to, čo dieťaťu zakazujete. Pokiaľ sa vytrvalo hráte s mobilom, ale na dieťa sa hneváte, že ho má stále v ruke, nemáte šancu ho naučiť, aby sa s ním stále nehralo.
Netrestajte dieťa, ak ste sami v nepohode. Ak cítite, že už nevládzete, môžete si povedať: „Nebudem kričať po nej ani po nikom inom.“ Tak získate čas psychicky si oddýchnuť.
Vyspelý rodič neskrýva svoje chyby, ale otvorene sa k nim priznáva, tým dieťaťu umožní priznať aj jeho chyby. Nemá problém s tým sa dieťaťu ospravedlniť.
Odmeny a pochvala: užitočný nástroj alebo pasca?
S témou trestov úzko súvisí aj téma odmien. Pokiaľ používame systém - trest a odmena, dieťa učíme, že pracuje a dobre sa správa len preto, že bude odmenené, pokiaľ sa tak nespráva, je potrestané.
Mnohí rodičia používajú odmeny a pochvaly ako výchovné nástroje v každodenných situáciách. Avšak pokiaľ sa rozhodneme pre odmeňovanie, staviame sa do nadradenej, mocenskej, kontrolujúcej pozície.
Dieťa sa nezamýšľa nad tým, prečo sa má správať vhodne. Nevedieme ho k tomu, aby bolo empatické, pomáhalo ľuďom, ktorí to potrebujú, či sa prispôsobovalo v situácii, v ktorej je to nevyhnutné.
Odmeny môžu krátkodobo pomôcť pri konkrétnom návyku, no nemali by nahradiť vzťah, vysvetlenie a rozvoj vnútorných hodnôt.
Čo je pochvala
Pochvala je krátky všeobecný výrok, ktorý hodnotí správanie alebo osobnosť dieťaťa. Typickými príkladmi sú: „Super. Si šikovný/á. Si dobrý/á.“
Pochvala pochádza od autority a hovorí o tom, či sa danému človeku niečo páči alebo nepáči. Dieťa nezíska od dospelého, ktorý ho hodnotí, žiadnu konkrétnu informáciu o tom, prečo ho chváli.
Keď používame pochvalu, snažíme sa motivovať svoje dieťa vonkajšou odmenou. Napríklad deťom často hovoríme: „Ty si taký/á dobrý/á chlapec/dievča.“
Vnútorný monológ dieťaťa potom vyzerá takto: „Majú ma radi len vtedy, keď som dobrý? Nebudú ma mať radi, keď urobím niečo zle?“ Dieťa je zneistené, neverí tomu, že ho rodičia milujú za každých podmienok.
Ak mu povieme: „Dostal si jednotku, to je výborné!“, dieťa z toho môže usúdiť, že má hodnotu len vtedy, keď dostáva jednotky. Bojí sa potom zlyhania a vyhýba sa výzvam, ktoré by ho posúvali ďalej.
Ako používať povzbudenie
Obmedzme používanie pochvaly - hodnotiacich slov, ako sú dobrý, výborný, pekný, úžasný, dokonalý či bezchybný.
Pokiaľ už dieťa chválime, doplňme do vety konkrétnu informáciu o tom, za čo ho chválime. Všímajme si snahu, zlepšenie, pokroky alebo pracovný postup dieťaťa. Stačí popísať to, čo vidíme.
Povzbudzujme svoje deti. Tým vyjadríme našu dôveru v dieťa a časom si začne veriť aj samo.
Podporme sebahodnotenie dieťaťa. Zdôraznime, že je dôležité aj to, čo si dieťa myslí - či sa to páči jemu, či je s tým spokojné ono a či je na seba hrdé.
Nadmerné používanie alebo používanie iba pochvaly a odmeny spôsobujú to, že sa dostatočne nerozvinie svedomie dieťaťa a jeho sociálne city, ako empatia, sympatia, solidarita a potreba pomôcť, budú na nízkej úrovni.
Kedy môže dočasný systém odmien pomôcť
Ak chcete svojmu dieťaťu pomôcť dosiahnuť nejaké míľniky v správaní alebo skrotiť záchvaty hnevu, môžete vyskúšať dočasný systém odmeňovania.
Systém odmeňovania detí v zásade používa stimuly na podporu dobrého správania. Týmito stimulmi môžu byť samolepky, žetóny, predĺženie večierky, viac času na televíziu alebo čokoľvek iné, na čom bude chcieť vaše dieťa zapracovať.
Ak sa vám nedarí motivovať dieťa, aby vykonávalo svoje domáce práce, bolo láskavé k svojim súrodencom alebo robilo domáce úlohy včas, vy i vaše dieťa budete mať prospech z dočasného systému odmeňovania dieťaťa.
Odmenu prispôsobujeme tomu, čo by motivovalo dieťa k práci, ktorú má po ruke. Umožňuje mu to investovať do výsledku.
Príklady systémov odmeňovania
- Tabuľka správania: Tabuľka správania okamžite oceňuje dobré správanie pomocou bodov, ako sú hviezdy na grafe, smajlíkovia alebo mince.
- Knihy s nálepkami: Malé deti milujú zbieranie nálepiek. Použite obyčajný poznámkový blok alebo zápisník a nechajte svoje dieťa lepiť a pečiatkovať.
- Zábavná aktivita: V tabuľke správania môžete sľúbiť zábavnú aktivitu po dokončení domácich úloh.
- Čas s rodičom: Vyhraďte si 15 minút, ktoré strávite so svojím dieťaťom niekoľkokrát týždenne, a nechajte svoje dieťa, aby si vybralo, čo počas toho času budete robiť.
- Čas strávený pred obrazovkou: Používanie elektronických zariadení môže byť príjemnou odmenou, ktorú dieťa získa po vykonaní všetkých požadovaných úloh do školy či v domácnosti.
- Chvála a láskavosť: Vysvetlite dieťaťu popisne, čo urobilo dobre. Usmievajte sa a buďte na dieťa milí aj v zlých dňoch.
Cieľom je postupne znižovať nežiaduce správanie a posilňovať vhodné správanie pomocou systému založeného na odmenách a dôsledkoch.
Nie je úplne zlé chváliť deti. Dôležité je, aby odmena ani pochvala nenahradili konkrétnu spätnú väzbu, spoločné riešenie a vnútornú motiváciu.
Čo používať namiesto trestov
Namiesto trestania by sme sa mali snažiť pochopiť, čo sa deje v detskej duši a pomôcť mu nájsť zdravé spôsoby, ako vyjadriť svoje emócie.
Rozhovor, spoločné aktivity a prejavy lásky sú kľúčové. Dieťa je veľmi skoro schopné pochopiť zmysel jednotlivých činností a tiež princíp príčiny a následku.
Naším cieľom by predsa malo byť to, aby sa dieťa dokázalo rozhodovať a správať dobre bez ohľadu na to, či ho čaká trest či pochvala.
- Pomenujte emóciu dieťaťa.
- Jasne povedzte, čo nie je dovolené.
- Oddeľte správanie od osobnosti dieťaťa.
- Ponúknite prirodzený alebo logický dôsledok.
- Zapojte dieťa do nápravy.
- Po upokojení sa k situácii vráťte.
- Podporte sebahodnotenie a zodpovednosť.
- Zostaňte pokojní a dôslední.
Ak dieťa udrie súrodenca, násilie nemôžeme ignorovať. Je však nutné zamerať sa na správanie, ktoré sa chceme zmeniť, nie na osobnosť dieťaťa.
Ak dieťa prevráti pohár s malinovkou, môže pomôcť pri uprataní. Tak pochopí súvislosť medzi svojím konaním a následkom bez toho, aby bolo označené za zlé alebo nešikovné.
Ak dieťa experimentuje, robí chyby alebo niečo nezvládne, trestom mu upierame právo na neúspechy, z ktorých sa najlepšie učí. Úspešní ľudia nie sú predsa tí, ktorí neurobili nikdy chybu, ale tí, ktorí sa nezľaknú, opäť sa postavia a idú ďalej.
Ako riešiť problém krok za krokom
- Zastavte nebezpečné správanie. Ak hrozí úraz alebo dieťa ubližuje inému, pristúpte k nemu a fyzicky ho oddeľte. Dieťa môžete vziať do inej miestnosti, aby ste zabránili ďalšiemu ubližovaniu.
- Neponižujte ho. Hovorte krátko, pevným a pokojným hlasom.
- Pomenujte hranicu. „Nedovolím ti biť súrodenca.“
- Pomenujte emóciu. „Vidím, že si nahnevaný.“
- Neustupujte požiadavke iba preto, že dieťa kričí. Prijatie pocitov neznamená ustúpenie.
- Počkajte na upokojenie. V návale hnevu dieťa často nedokáže počúvať vysvetlenie.
- Vráťte sa k situácii. Nechajte dieťa vysvetliť, čo sa stalo a ako by sa dala škoda napraviť.
- Trvajte na náprave. Dieťa môže pomôcť upratať, ospravedlniť sa alebo napraviť spôsobenú škodu.
- Učte alternatívne správanie. Ukážte mu, čo môže urobiť nabudúce namiesto bitky, kriku alebo ničenia vecí.
Výchovné štýly a význam rešpektu
Na základe výskumov bolo pomenovaných niekoľko základných výchovných štýlov.
Autoritatívny alebo diktátorský štýl
Je charakterizovaný prísnymi pravidlami a vysokými očakávaniami. Rodičia kladú veľký dôraz na to, aby deti bezhranične poslúchali a rešpektovali autority.
O svojich rozhodnutiach nemienia diskutovať. Ak sa tak nestane, prichádza trest. Autoritatívni rodičia nevysvetľujú, hoci trvajú na svojom. Dieťa je potrestané, no často nechápe, čo urobilo zle.
Typická pre autoritatívny štýl je tiež až príliš veľká miera kontroly a menej emocionálnej blízkosti či vrúcnosti. Ak sa rodič uchyľuje k tvrdým trestom či kriku, neskôr sa u dieťaťa môže objaviť problém so správaním. Takisto môže viac normalizovať násilie a hrubosť.
Permisívny štýl
Je presným opakom autoritatívneho štýlu, teda bez akýchkoľvek hraníc. Jednoducho povedané, dieťa si robí, čo chce.
Rodičia sú veľmi zhovievaví, snažia sa byť skôr kamarátmi než autoritou. Vo všeobecnosti bývajú k deťom vrúcni a milujúci, no zriedkavo stanovujú nejaké pravidlá a ešte zriedkavejšie trvajú na ich dodržiavaní.
Ak neexistujú pravidlá, môže dieťaťu neskôr chýbať sebakontrola a môže mať problém s autoritami a ich požiadavkami.
Nezúčastnený štýl
Dieťa nie je hladné, má strechu nad hlavou. Rodičia ho nenechajú úplne „napospas osudu“, no inak sa v jeho živote angažujú minimálne.
Nezúčastnený výchovný štýl pritom nemusí byť nutne voľbou. Je mnoho prípadov, keď k nemu nútia okolnosti. Ak napríklad osamelý rodič ťahá tri práce, aby vôbec vyžili, dieťaťu neostáva iné, len byť samorastom.
Deti nezúčastnených rodičov vo všeobecnosti prosperujú horšie takmer vo všetkých oblastiach života. Často majú problém s príliš veľkou pripútanosťou či nízkym sebavedomím, ťažšie nadväzujú a udržiavajú si vzťahy. Majú problém ovládať emócie a vyrovnávať sa s nimi.
Rešpektujúca výchova
Niekde na pol ceste medzi tým, že dieťa nemôže nič a môže všetko, stojí rešpektujúca výchova. Je založená na vzájomnom rešpekte.
Rodičia nastavia pevné hranice s cieľom, aby pravidlá a očakávania boli jasné a primerané. Deti, ktoré vychovávajú rešpektujúci rodičia, majú veľkú šancu vyrásť v nezávislých, sebestačných a úspešných dospelých.
Dokážu niesť zodpovednosť za svoje činy, rešpektujú druhých a vedia si vybudovať zdravé vzťahy.
Výzvou je však pre rodičov zachovať si chladnú hlavu aj v náročnej situácii, napríklad keď sa dieťa hádže o zem a rodič už mešká, alebo pri prirodzene rebelujúcom tínedžerovi.
Každé dieťa a rodina sú iné. Do procesu vstupuje prostredie, kultúra, sociálny status a povaha dieťaťa. Nemusíte vybrať jeden výchovný štýl a držať sa ho ako Biblie. Môžete ho upravovať v závislosti od konkrétnych situácií a potrieb.
Ako podporovať vnútornú motiváciu dieťaťa
Dieťa by sme mali už od útleho detstva viesť k tomu, aby dokázalo samo zhodnotiť svoje správanie.
Už trojročné deti veľmi dobre vedia, či sa správali dobre alebo robili nejakú neplechu. Dieťa je veľmi skoro schopné pochopiť zmysel jednotlivých činností a tiež princíp príčiny a následku.
Obmedzme používanie pochvaly a odmien ako jediných výchovných nástrojov. Všímajme si snahu, zlepšenie, pokroky alebo pracovný postup dieťaťa.
Povzbudzujme svoje deti. Tým vyjadríme našu dôveru v dieťa a časom si začne veriť aj samo.
Oslavujme úspechy. Osobné úspechy si zaslúžia našu pozornosť. V prípade, že dieťa dosiahlo nejaký dôležitý míľnik, môžeme zorganizovať malú oslavu.
Pomáhajme spolu. Ak je vzájomná pomoc našou každodennou realitou, aj deti to vnímajú ako niečo, čo je bežné, a nie niečo, čo musia alebo čo vynucujeme.
Zaangažujme preto deti nielen do chodu domácnosti, ale veďme ich k tomu, aby robili láskavosti a malé služby rodine a svojim priateľom.
Sami by sme mali ísť svojim deťom príkladom a máme ponúkať a prijímať pomoc a zároveň vedieť sa za ňu poďakovať.
Krokmi, ktorými sa zameriavame na vnútorné hodnotenie a účasť dieťaťa, podporujeme rozvoj vlastnej motivácie a sebakontroly dieťaťa.
Kedy vyhľadať pomoc
Výchova detí je komplexný proces, ktorý si vyžaduje trpezlivosť, pochopenie a konzistentnosť.
Ak si myslíte, že si nesiete náklad, ktorý nechcete odovzdať, či už je v podobe nesplnených ambícií, alebo iných tráum z detstva, vyhľadajte pomoc odborníka.
Odborná pomoc môže byť užitočná aj vtedy, keď sa opakujú silné záchvaty hnevu, agresivita, výrazné problémy so sebareguláciou alebo keď rodič cíti, že svoje emócie nedokáže bezpečne ovládať.
Láska rodiča k dieťaťu nemá byť podmienená jeho správaním či poslušnosťou. Hranice však majú byť jasné, primerané a dôsledne uplatňované.