Čo znamená domov pre dieťa

Slovko „domov“ vyslovujeme v bežnom živote tak často, že nám znie obyčajne a ani sa mnohokrát hlbšie nezamýšľame nad jeho významom.

Je to však naozaj tak? Je naše bývanie domovom automaticky hneď ako sa nasťahujeme, alebo si ho vytvárame pomaly krok za krokom?

Domov, to určite nie sú iba steny nášho príbytku, zariadenie, veci, akokoľvek by boli krásne a nádherné. Je to miesto, kam sa radi vždy vraciame, nech by sme boli akokoľvek ďaleko.

Po rokoch to v našom domove možno trochu stíchne, deti vyrastú, odídu, vytvoria si svoje vlastné domovy. Ale stále budú v srdci nosiť spomienky na miesta, kde prežili svoje detstvo, kde sa cítili dobre a bezpečne.

Domov nie sú iba steny

„Čo je to domov?“

„Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať,“ povedal básnik a mne hneď zišlo na um dodať: „niet čo dodať.“

Mimochodom, je to fantastická myšlienka - domov.

Tam je v podstate všetko. Tam je teplo. Tam sú nekonečné zdroje energie. Stačí prísť a je to pocit, akoby sa celá bytosť bola napojila na čerpadlo pohonných látok.

Psychika sa „dobíja“ obrovskou silou maminej osobnosti, ktorá ľúbi a dáva zo seba všetko. Akokoľvek. Keď aj bezohľadne obmedzujúco, ale nekonečne dáva. Stačí sa prestať vzpierať a čerpať z nej silu.

Domov je bezpečný prístav.

Domov je malá kôpka stelesnenej radosti a bezhraničného zbožňovania v podobe bieleho psíka.

Nezáleží na tom, čo má človek oblečené, ako sa cíti a čo práve vyviedol. Tu ho v podvedomí zbožňujú, nech by bol akýkoľvek.

Keď je nevrlý, ostatní sú roztrpčení, ale sú radi, že je tu.

V podvedomí. Cítiť to vo vzduchu. Také fluidum.

Nezáleží na tom, čím človek je. Nemusí byť ani top modelkou. Ani dobrou študentkou, a keď má hneď dolámané krídla, tu sú vždy sily, ktoré ho stavajú na nohy.

Domov je sila.

Domov je pôvab desiatich sliepok, ktoré sa rozkotkodákajú, len čo sa človek objaví v záhrade.

Tiež zbožňujú a dôverujú bezhranične. Bez akýchkoľvek podmienok.

Domov je moja detská izba. Steny obvešané mojimi maľbami. Police plné kníh. Stôl plný kozmetických farbičiek. Koberec zababraný farbami.

Domov je „špajza“ večne plná jedla. Je nevyčerpateľný zdroj chleba a tepla.

Je blízkosť ľudí. Je východisko. Je počiatočný bod. Útočište. Alfa a omega.

Dieťa potrebuje bezpečný vzťah

ČLOVEK JE SOCIÁLNA BYTOSŤ A PO NARODENÍ JE ODKÁZANÝ NA STAROSTLIVOSŤ INÝCH.

PRE ZDRAVÝ VÝVIN POTREBUJE DIEŤA ZAŽÍVAŤ VZŤAH SO „SVOJOU“ DOSPELOU OSOBOU, KTORÝ BUDE DLHODOBÝ, STABILNÝ A NAPLNENÝ BEZPEČÍM, PRIJATÍM A LÁSKOU.

Sú veci, ktoré sa dieťa NEVIE NAUČIŤ. Neexistujú na ne kurzy, vzdelávanie ani školy. Potrebuje ich (za)žiť.

VZŤAHOM SA DÁ NAUČIŤ LEN ZO VZŤAHOV.

DIEŤA ICH POTREBUJE ZAŽÍVAŤ ASPOŇ S JEDNÝM „SVOJÍM DOSPELÝM“, MAMOU ALEBO OTCOM (KĽÚČOVOU VZŤAHOVOU OSOBOU).

LEN NA ZÁKLADOCH TOHTO HLBOKÉHO VZŤAHU NESKÔR DOKÁŽE BUDOVAŤ VLASTNÉ VZŤAHY A ŽIŤ V NICH.

Domov preto pre dieťa neznamená iba miesto, kde spí, je alebo si odkladá svoje veci. Znamená predovšetkým vzťahy, v ktorých môže byť prijaté, videné a vypočuté.

Je to miesto, kde môže zažiť, že na jeho pocitoch záleží.

Prečo je dôležitá blízka dospelá osoba

Deti v CDR (bývalé detské domovy) sa stretávajú s veľa ľuďmi, deťmi. Sú to však len stretnutia, nie hlboké vzťahy.

V Návrate sa stretávame s deťmi, ktoré vypli plač a smiech. Lebo plačeme a smejeme sa pre niekoho, s niekým.

Smiech a plač je prejav vzťahu.

Zažili sme deti, ktoré keď si rozbili koleno, neplakali, bol to pre ne iba technický problém, s ktorým prišli k vychovávateľovi.

Keď asi po dvoch týždňoch u nás Jožko zaplakal, s manželom sme oslavovali.

To, že zistil, že môže plakať, lebo je tu pre neho niekto, kto na plač reaguje, bola pre nás obrovská radosť.

Dieťa potrebuje dospelého, ktorý je pri ňom, keď mu je zle, keď mu je dobre, keď zlyháva aj vtedy, keď má iba normálny deň.

Mnoho detí z detských domovov by darčeky na Vianoce ožialilo a jedlo by aj rožok s paštétou, keby bolo s človekom, s ktorým má vzťahovú väzbu a kto je tu, keď je mu zle, keď je mu dobre, keď zlyháva, keď má iba normálny deň.

Čo sa dieťa učí vo vzťahoch

Sú veci, ktoré sa dieťa VIE NAUČIŤ.

SOCIÁLNE A VZŤAHOVÉ ROZMÝŠĽANIE NÁS PRIPRAVUJE NA ŽIVOT - NA HĽADANIE RIEŠENÍ, NA ZVLÁDANIE PROBLÉMOV A VÝZIEV, KTORÉ ŽIVOT PRINÁŠA.

PRETO AJ PRAKTICKÉ ZRUČNOSTI NADOBÚDAME NAJLEPŠIE VO VZŤAHOCH, NIELEN Z KNÍH, KRÚŽKOV A KURZOV.

Deti z Centier pre deti a rodiny (bývalé detské domovy) vyjadrujú, že sa cítia málo pripravené na život.

Učenie sa praktickým zručnostiam ako je príprava jedla alebo zaobchádzanie s peniazmi sa postupne integrovalo do denného režimu detí v inštitúciách.

Ale aj tieto zručnosti sa najlepšie učia prirodzene.

Deti, ktoré nemali príležitosť pripútať sa k dospelej osobe alebo zažili ťažké situácie (tzv. adverzné detské skúsenosti), sa kvôli vnútornej neistote a pocitu ohrozenia nevedia hrať.

Majú zvýšenú citlivosť na stresové situácie a problém ich primerane zvládať.

Domov a detské domovy

Niekedy deti žijú v domoch, ktoré sú určené na pomoc deťom.

Volajú sa krízové strediská alebo detské domovy a pracujú v nich vychovávatelia, sociálni pracovníci a psychológovia, ktorí sa starajú o deti.

Niektoré detské domovy majú profesionálnych rodičov - tí sa starajú o deti u seba doma (vtedy sú deti v profesionálnych náhradných rodinách).

Deti môžu prísť do detských domovov v rôznom veku - keď ešte ani nerozprávajú, alebo keď už vedia písať a čítať a niekedy môžu prísť do detských domovov aj viackrát.

„V detskom domove som bol od narodenia. Asi od 6 rokov som si každý večer hovoril a prosil, aby som mal ľudí okolo seba - ich úsmevy, pohľady a všetko, čo som videl v telke. Veril som, že to raz príde.“

Ak vieš, či si bol v detskom domove, v krízovom stredisku alebo v profesionálnej rodine a ako dlho, môžeš si o tom napísať do svojho denníčka.

Na jednej strane bolo vidieť, že v domove fungujú ako veľká rodina.

Vzťahy medzi nimi boli pekné, kamarátske až súrodenecké.

Ale v istom momente medzi nimi vždy prevládla rivalita.

Keď sme medzi ne ako dobrovoľníci prišli, deti prepli do akéhosi „módu zaujatia“.

Súťažili, ktoré skôr zaujme a nájde si svojho dobrovoľníka.

Inštitúcia poskytuje starostlivosť, no nenahrádza každý vzťah

INŠTITÚCIE SÚ UMELO VYTVORENÉ PROSTREDIA, KTORÉ ZABEZPEČUJÚ STAROSTLIVOSŤ.

UMELÉ PROSTREDIE PLODÍ „UMELÉ“, NEPRIRODZENÉ JAVY, KTORÉ MÔŽU ZASIAHNUŤ ŽIVOT AJ DETÍ Z CENTIER PRE DETI A RODINY.

V prípade ťažkej situácie, výskytu neprirodzených javov existujú formálne inštitúcie, na ktoré sa môžu deti obrátiť.

V CDR (detských domovoch) sa pracuje s duševným zdravím dieťaťa: sú tam sociálni pracovníci a psychológovia, deti chodia na rôzne kurzy a tábory, dbajú na to odborníci a dohliada na to štát, prostredníctvom ministerstiev a platnej legislatívy.

Ale má to byť zažívané, nie pracované.

Starostlivosť, odborná pomoc, vzdelávanie a kurzy sú dôležité, no pre dieťa je rovnako dôležité zažívať blízky a stabilný vzťah.

Príbeh vzťahu, ktorý vznikol vďaka dobrovoľníctvu

Vyštudovala výtvarnú výchovu.

Pôsobila ako galerijná pedagogička v Slovenskej Národnej Galérii, chvíľu sa venovala aj copywritingu či písaniu scenárov do reklám.

Radosť a naplnenie však našla v alternatívnej lesnej škôlke pri Trnave, kde s nadšením a vášňou vychováva a vzdeláva deti.

Sama je mamou ročného synčeka.

Svoju pozornosť a čas však venuje aj výnimočnej mladej slečne z detského domova, Veronike.

Program BUDDY zaujal Barboru ešte počas vysokej školy.

Cesty sa im však spojili, keď sa presťahovala do Trnavy a oproti jej domu sídlil detský domov.

„Vnímala som to ako znamenie.“

Barbora s ľahkosťou rozrozpráva o tom, že v čase, keď sa prihlásila, nemali s partnerom dieťa či psa, a tak kopec voľného času chcela využiť zmysluplnejšie.

Spomína na výberový proces do programu, ktorý bol, podľa nej, náročný, ale zároveň veľmi potrebný na nájdenie správnych dobrovoľníkov, ktorí do programu vstúpia, podľa jej slov, kvôli deťom a nie kvôli vlastnej potrebe sebarealizácie.

„Iba tí, ktorí chcú úprimne stráviť s deťmi z decákov svoj čas, nebudú mať strach z prehnaného záväzku alebo času, ktorý im toto dobrovoľníctvo zaberie.“

„Veď to nie je nič hodinu týždenne si s niekým zatelefonovať alebo sa prejsť a porozprávať. Predsa, koľko času denne trávime scrollovaním na mobile,“ opýta sa rázne.

Prvé stretnutie s vtedy dvanásťročnou Veronikou, ktorá žila v detskom domove už vyše štyri roky, bolo klasicky ostýchavé.

„Pamätám si, že zo začiatku bola Veronika veľmi hanblivá a tichá.“

„A tak som rolu ukecanej prevzala na seba, rozprávala som jej o kadečom, čo mi napadlo.“

„Až mi úplne došli témy, a tak som len komentovala to, čo som videla okolo seba,“ vraví a nahlas sa schuti smeje.

„Vždy po nejakej pol hodinke prvotného oťukania sa prišlo uvoľnenie a Veronika sa postupne rozrozprávala.“

„Po čase sme už nepotrebovali nejaký organizovaný zážitok.“

„Raz sa ma opýtala, či verím na morské víly.“

Tá otázka ma úplne dojala.

Vraví, že vzťah s Veronikou vníma ako vyrovnaný, nechce ju ani vychovávať ani moralizovať.

„Určite jej nechcem pretláčať svoj názor.“

„Od prvého spoločného stretnutia som jej chcela ponúknuť pocit priateľstva, dôvery, bezpečia a tiež súkromia.“

Slovo „súkromie“ ma mierne zarazí.

Vraví mi o situáciách, keď ich na ulici stretávajú ľudia a so zvedavosťou sa snažia zistiť, aký je medzi nimi vzťah - či sú sestry alebo dokonca mama s dcérou.

Vraj sú si dosť podobné, preto tie otázky.

„Vždy to vnímam ako krásny kompliment, že nás niekto berie tak, že patríme k sebe.“

Dve cudzie dievčatá - ženy, ktoré spojil jeden dobročinný program.

Ženy, ktoré by sa možno inak nikdy nestretli.

Školenia, ktoré tu absolvujeme, majú nesmierny presah aj do osobného života, čerpám z nich v práci či pri výchove syna.

Akoby sme tu absolvovali pomyselný kurz rodičovstva - kurz človečiny, akési základné vybavenie človeka pre život v 21. storočí.

Barbora tiež hovorí, že vďaka tejto skúsenosti lepšie pochopila samu seba, vystúpila z komfortnej zóny a akéhosi životného stereotypu medzi prácou, venčením psa, nakupovaním a kočíkovaním.

„Až vtedy si človek uvedomí, že jediné, na čom záleží, je mať niekoho blízkeho pri sebe, kto nás má rád.“

Domov môže mať rôzne podoby

Domov je mama, ktorá trpí, pozoruje a dáva.

Nekonečne dáva.

Akoby bola sama vyšším princípom.

Milujúci otec, ktorý občas ako malý chlapec lipne na tvojej prítomnosti.

To nič, že je občas agresívny.

Je bezradný a robí všetko najlepšie, ako je práve v tejto chvíli v jeho silách.

Je to malý chlapec, ktorý občas plače a nevie, kam by sa v zúfalstve obrátil.

Domov, to je zbožňujúca mladšia sestra.

Obdivuje, kopíruje, zdôveruje sa, vylieva, dáva, necháva sa oberať.

Mladšia sestra, ktorá sa voči mne nevie brániť napriek tomu, že je silou budúcnosti mňa aj mojich detí.

Ona je ich budúcou druhou mamou.

Domov je mama, ktorá trpí, pozoruje a dáva.

Domov je uznanlivý otec.

Tichý obdivovateľ.

Sám sa nazval kýmsi, kto mi drží palce.

Domov je blízkosť ľudí, ktorí sa navzájom poznajú, prijímajú a zostávajú si nablízku aj v náročných chvíľach.

Keď rodina nevyzerá ako ideálny obraz

Ako som išla domov z práce zamyslela som sa.

Videla som v okne rodinu ako večerajú za jedným stolom.

Obraz bol priam idylický.

Ako dieťa som to nezažila.

Doma mám 2 deti ktoré nepoznajú svojho otca a také čosi nemali a nemajú možnosť zažiť.

Všade sa hovorí a píše o tom že žena je stvorená k vytvoreniu domova rodiny drží ju pokope stará sa o ňu.

Zlyhala som v tomto.

Nedokážem deťom vytvoriť domov v láskavej atmosfére s mužom ktorý by im otca plnohodnotne nahradil.

Neviem im ukázať ten správny vzor rodiny.

Nedokážem k sebe takého človeka ani len nájsť nie to ešte niečo budovať.

Nemyslím si ze sa to niekedy zmení.

Len sa cítim ze moja úloha ženy je úplne mimo mňa.

Paradoxne je to to po čom som od malička túžila.

Obraz rodiny pri jednom stole môže byť krásny, ale sám osebe ešte nevysvetľuje, čo dieťa potrebuje na to, aby sa cítilo doma.

Domov nevytvára iba prítomnosť konkrétneho počtu ľudí ani predstava dokonalej rodiny.

Domov vzniká tam, kde dieťa zažíva bezpečie, prijatie, lásku, dôveru a blízkosť.

Bezpečie ako súčasť pomoci deťom

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR pripravuje národný projekt Barnahus určený pre deti, ktoré sú obeťami alebo svedkami trestných činov.

Hlavným cieľom je zaistiť, aby deti a dospievajúci, ktorí boli vystavení rôznym typom zneužívania a trestným činom, dostali primerané posúdenie, liečbu a podporu pod jednou strechou.

Národné koordinačné stredisko pre riešenie problematiky násilia na deťoch (NKS) ako gestor Národnej stratégie Detstvo bez násilia pre všetky deti už zahájilo kroky pre vybudovanie služby Barnahus.

Barnahus v preklade znamená Dom pre deti.

Toto centrum je určené pre deti a dospievajúcich vo veku od 3 do 18 rokov, ktoré sú obeťami alebo svedkami trestných činov.

Barnahus je navrhnutý tak, aby predišiel opakovanému vypočúvaniu detí rôznymi agentúrami na rôznych miestach, čo môže byť pre dieťa veľmi traumatické.

Práve tu môžu získať všetky príslušné terapeutické služby od vhodných profesionálov v priateľskom prostredí, ako aj poradenstvo a podporu pre rodiny.

„Na Slovensku zatiaľ obdobný projekt nemáme.“

„Tento model sa snaží zmierniť ťažkú situáciu, v ktorej sa dieťa nachádza.“

„Podporuje jednotný postup a koordináciu relevantných účastníkov, ako sú polícia, prokuratúra, súdna medicína, pediatria a ďalší, aby sa ich práca vzájomne dopĺňala bez duplicitných krokov,“ upresnil štátny tajomník ministerstva práce Branislav Ondruš.

Riaditeľka Národného koordinačného strediska pre riešenie problematiky násilia na deťoch Mária Vargová priblížila prípravné kroky vzniku Barnahus centra:

„Ak chceme robiť niečo pre deti, v prvom rade musíme to robiť s nimi.“

Názor detí je pre nás dôležitý.

Aj preto sme organizovali stretnutia, na ktorých mali práve deti možnosť vyjadrovať svoje predstavy o tom, ako zlepšiť bezpečnosť v inštitúciách a zabezpečiť dostatočný komfort pri komunikácii s nimi.

Na Slovensku vzniknú dokopy štyri Barnahus miesta - v Komárne, Rimavskej Sobote, Rožňave a v Prešove.

Pri výbere lokalít sa primárne zohľadňovali štatistické údaje Ministerstva vnútra SR, sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, ako aj absencia podobných služieb v regiónoch.

Najlepší záujem dieťaťa.

Účasť dieťaťa.

Aktuálne rezortu práce ako gestorovi národného projektu plynú úlohy v podobe prípravy národného projektu Budovanie/zriaďovanie domov komplexnej pomoci pre deti zažívajúce násilie, adaptácie vyššie uvedených štandardov na podmienky SR, vytvorenia postupov pre deti, analýzy právnych predpisov a legislatívy a v neposlednom rade odbornej prípravy zamestnancov.

Model Barnahus bol po prvýkrát zavedený na Islande už v roku 1998.

Jeho implementácia prebieha vo viacerých európskych krajinách vyplývajúc z Národnej stratégie Detstvo bez násilia pre všetky deti, ktorá bola prijatá uznesením vlády SR č. 594/2023.

V rámci strategického cieľa č. 3 - Predchádzanie všetkým formám inštitucionálneho násilia plní NKS za rezort práce úlohu vybudovania domov komplexnej pomoci.

Národný projekt Budovanie/zriaďovanie domov komplexnej pomoci pre deti zažívajúce násilie sa realizuje vďaka spolufinancovaniu z fondov EÚ v rámci Programu Slovensko.

Bezpečné bývanie ako základ

Deti z detského domova Praise Gate v Keni žijú šťastný život.

Najmä po tom, čo strávili časť svojho života v uliciach väčších miest.

V domove sú v bezpečí, zahrnuté láskou svojich opatrovníkov.

Majú jedlo, môžu chodiť do školy.

Nikdy sa nesťažovali, že im niečo chýba.

Avšak budova z vlnitého plechu, v ktorej žijú, už neponúka bezpečné bývanie.

Súčasné bývanie už nespĺňa svoj účel.

Chátra a pre mladých obyvateľov sa môže stať ohrozením.

Rekonštrukcia by bola príliš náročná.

Navyše, pribúdajú ďalšie deti, ktoré služby domova potrebujú.

Preto sa vedenie domova rozhodlo postaviť novú budovu.

V domove Praise Gate žije v súčasnosti 44 detí.

Okrem starostlivosti, prijatia a lásky majú zabezpečené aj vzdelávanie.

Je to dôležitá súčasť hodnôt detského domova, lebo chudobné deti často nemajú prístup k dobrému vzdelaniu.

A práve to im dáva šancu na lepšiu budúcnosť.

Úsilie riaditeľky detského domova, ktorej v Praise Gate všetci hovoria „mama Lucy“, si zaslúži obrovskú úctu.

Trpezlivo, s láskou sa stará o deti, pomáha im a vytrvalo pracuje na lepšom bývaní pre svojich zverencov.

Nadácia Integra sa zapojila do získavania podpory na stavbu.

Pridajte sa a pomôžte s Nadáciou Integra stavať nový detský domov.

Takýto príklad ukazuje, že domov má aj praktickú stránku: dieťa potrebuje strechu nad hlavou, jedlo, ochranu a možnosť chodiť do školy.

Samotné bezpečné bývanie však dostáva plný význam vtedy, keď je spojené so starostlivosťou, prijatím a láskou.

Čo môže dieťaťu pomôcť cítiť sa doma

• dlhodobý a stabilný vzťah s dospelou osobou,
• bezpečie a prijatie,
• láska a dôvera,
• možnosť plakať, smiať sa a hovoriť o svojich pocitoch,
• človek, ktorý zostáva nablízku aj v náročných chvíľach,
• priestor na súkromie,
• prirodzené učenie sa praktickým a vzťahovým zručnostiam,
• starostlivosť odborníkov v prípade ťažkej situácie,
• bezpečné bývanie, jedlo a prístup k vzdelávaniu.

Domov pre dieťa teda môže byť izba, byt, dom, profesionálna rodina, náhradná rodina alebo centrum, v ktorom sa oň starajú dospelí.

Rozhodujúce však nie sú iba steny a zariadenie.

Rozhodujúce je, či dieťa vie, že niekam patrí, že sa má ku komu vrátiť a že jeho prežívanie niekoho zaujíma.

Po rokoch môžu deti vyrásť, odísť a vytvoriť si vlastné domovy.

Ale stále budú v srdci nosiť spomienky na miesta, kde prežili svoje detstvo, kde sa cítili dobre a bezpečne.

tags: #co #znamena #domov #pre #dieta