S príchodom detí na seba začínajú manželia zabúdať. Majú pocit, že by sa mali celkom venovať deťom, lebo tie sú na prvom na mieste.
Obetovať vlastný život pre blaho dieťaťa sa zdá ako dokonalý prejav lásky. Čo ak tým ale rodine viac škodíte, než pomáhate? Keď sa z partnerov stanú „len“ spolubývajúci, ktorých jedinou témou je dieťa, skôr či neskôr príde citové vyhorenie.
Dieťa nemá byť jediným zmyslom manželstva
Mnohé problémy, ktoré majú rodičia s deťmi, ak nie väčšina, sú výsledkom správania rodičov: akoby oni, ich manželstvo a rodina existovali kvôli deťom, myslí si Rosemond.
Ale deti existujú vďaka svojim rodičom a ich manželstvu.
Rosemond hovorí, že vyrastal v rodine orientovanej na manželstvo, na rozdiel od dnešných rodín zameraných na dieťa.
Patrí k rodinným psychológom, ktorí povzbudzujú rodičov, aby nezanedbávali partnerský vzťah po narodení detí.
Rosemond je zámerne provokatívny, aby vyvážil dnešný extrém, kde sa často celý rodinný systém točí okolo dieťaťa.
To so sebou nesie mnohé riziká.
Deti najviac potrebujú bezpečný vzťah medzi rodičmi, nie ich neustálu pozornosť.
Pre dieťa je psychologicky najdôležitejším faktorom stability kvalita vzťahu medzi rodičmi.
Nie množstvo krúžkov, ani to, či sú stále „na prvom mieste“.
Šťastný domov je určite nezanedbateľným faktorom, ktorý pomáha pri výchove zdravých detí.
Prečo je dôležité budovať najskôr manželstvo
Marián Kubeš (65), psychológ a jeden z prvých a najskúsenejších kresťanských koučov na Slovensku, nám prezradil, že medzi najčastejšie príčiny vzniku manželskej krízy patrí aj nezvládnutá emocionalita, neodpútanosť od rodiny či syndróm opusteného hniezda.
Už niekoľko rokov za mnou a manželkou pravidelne prichádzajú manželské páry, ktoré sprevádzame.
Sú to páry, ktoré sú spolu 6 mesiacov až 30 rokov.
Prichádzajú, keď sa objavia ťažkosti.
Dostali sa do bodu, keď im spolužitie nedáva to, čo od neho očakávali.
Je to naozaj častý spúšťač.
Ide o obdobie, keď sa deti začínajú osamostatňovať, odchádzajú z domu a začínajú žiť svoj život, bývajú na internáte, alebo dokonca sa už celkom od rodiny oddeľujú.
V takýchto vzťahoch dôjde k uvedomeniu si, že deti nás už nepotrebujú a ak sme nebudovali súčasne aj náš vzájomný vzťah, nastáva určité prázdno, ktoré môže spustiť krízu.
Žili sme naplnení falošnou predstavou, že deti sú zmyslom nášho manželstva.
Toto je jeden z veľmi častých momentov, a to veľmi zákerný.
Starať sa o deti je predsa normálne.
Je to naša povinnosť.
Zabúdame pri tom však na to, že my dvaja s manželom máme budovať v prvom rade naše manželstvo.
Nechcem povedať, aby sme nevychovávali deti, a namiesto toho budovali manželstvo.
Naopak!
Neustálym budovaním manželského vzťahu sa darí aj lepšie vychovávať deti.
Keď sa rodina začne točiť iba okolo dieťaťa
My to máme ale v mnohých manželstvách obrátené naruby.
Veď by sme dali pre deti všetko.
Čo je zmyslom vášho manželstva? ‒ zvykneme sa pýtať párov, ktoré za nami chodia.
O čom je vaše manželstvo?
Deti, deti, deti.
Nechcem povedať, že deti nie sú dôležité, veď od toho, čo im my dáme, sa bude odvíjať ich život.
Lenže my im nedávame to najdôležitejšie, pokiaľ nevidia náš vzťah, nevidia náš zápas, nevidia naše prijatie, naše objatie, naše odpustenie, naše slzy.
David Code si všimol čoraz častejšiu intenciu rodičov obetovať a podriadiť vlastný život svojmu dieťaťu.
Rozšírila sa myšlienka, že čím oddanejší rodič, tým šťastnejšie a úspešnejšie dieťa.
Psychoterapeut je opačného názoru a tvrdí, že dieťaťu neprospieva ak vy ako rodič strádate v roli partnera/ky, alebo manžela/ky.
Dôsledky sú markantné, preto sa pozrime na tento problém zblízka.
Rodič, ktorý skáče okolo dieťaťa celý deň má tendenciu odkloniť sa od partnerského vzťahu.
Prvé roky sa môže zdať všetko v najlepšom poriadku, ale potom príde moment, kedy sa rodič začne cítiť citovo prázdny, túži po emocionálnom súznení a chýba mu partnerská láska, nežnosť, starostlivosť.
Neprítomnú partnerskú pozornosť začne vyžadovať od dieťaťa - chce byť neustále s ním, venovať sa aktivitám, ktoré by mal robiť s partnerom/kou - rozpráva mu o svojom dni v práci, problémoch a podobne.
Na deti je vyvíjaný nátlak aby naplnili rodičovské emocionálne potreby.
Helikoptérové rodičovstvo a jeho dôsledky
Určite ste už čo to počuli o takzvaných helikoptérových rodičoch, ktorí sledujú každý krok svojho dieťaťa a častokrát to so starostlivosťou preháňajú do takej miery, že riešia za dieťa aj to, čo by malo riešiť samo.
Ani sa nenazdajú a ich život je ovládaný dieťaťom a manželské súžitie ide do úzadia.
Tento fenomém opisuje vo svojej knihe terapeut David Code.
Rodičia prestanú byť partnermi a spája ich iba rodičovský status.
Sú „len“ rodičia.
Vo vzťahu k deťom ale aj k sebe navzájom.
Druhým častým dôsledkom je rodič žijúci prostredníctvom dieťaťa.
Každý z nás asi pozná ten pocit alebo človeka, ktorý má sny, túžby ale je presvedčený, že na ich naplnenie je už neskoro.
Chce aby sa potomok mal lepšie, v dospelosti neľutoval nenaplnených prianí a preto mu poskytne skrátka všetko.
Krúžky, jazykové pobyty - všetko to, čo rodič nemal a prial by si v detstve pre seba mať.
Následkom je preťažené dieťa, spĺňajúce nenaplnené potreby rodiča, ale nie svoje vlastné.
Rodič akosi zabúda, že dieťa má žiť vlastný život, nie život svojho rodiča.
Syndróm prázdneho hniezda
Ďalší problém je vyčerpaný a anxiózny rodič.
Na rodičov je vyvíjaný skutočne enormný tlak.
Skvelá kariéra, domácnosť, byť úžasný rodič, manžel/ka - my ako spoločnosť nezvládame všetky tieto role na sto percent, avšak, musíme si priznať, že keď vidíme niekoho zlyhať, veľmi radi na to poukazujeme a kritizujeme.
Deti vnímajú aký unavený a vyčerpaný rodič je.
V tomto prípade platí, že nezáleží na kvantite času stráveného s dieťaťom, ale na jeho kvalite.
Keď dieťa vyrastie, chce sa osamostatniť a odsťahovať.
Príliš starostlivý rodič to tažko nesie, pretože si vybudoval tak silné puto, že si nevie predstaviť, že by sa mal prestať o svojho potomka starať.
Zrazu prichádza k syndrómu prázdneho hniezda, a rodičia, ktorí sa v prípade postavenia ratolesti pred svoj vzťah odcudzili, sa musia začať znova spoznávať.
Za celé roky prílišnej starostlivosti a plného venovania sa dieťaťu zabudli ako žiť svoj vlastný život a nevedia sa doň navrátiť.
Keď sa manželia rozpadnú ako pár, veľmi často to „zaplatia“ deti.
Vidíme to v praxi: rodičia sa obetovali deťom, vzťah vyhasol,po odchode detí z domu ostalo prázdno, chlad, niekedy rozvod.
Dieťa pritom celý čas vyrastalo v napätí, aj keď „dostávalo všetko“.
Emócie ako súčasť partnerského života
Mnohí manželia nevedia, čo robiť so svojimi emóciami.
Emócie sú pritom súčasťou každého jedného človeka 24 hodín denne.
Nemôžeme byť bez emócií, lebo emócie sú kľúčovou, ústrednou časťou nášho mozgu, ktorá spolupracuje s tou racionálnou časťou.
Ale my sa s nimi nenaučíme pracovať, a už vôbec nie s takými vyhrotenými a silnými emóciami, ktoré keď sú extrémne, keď nás ovládnu, vedia byť deštruktívne.
To nás doma nenaučili.
Neviem, koho doma učili, ako má narábať s hnevom, so závisťou, so žiarlivosťou, ako má narábať s radosťou, s nadšením, s nudou, so sklamaním.
Napríklad taký hnev, aká je to emócia?
Väčšina ľudí vám povie, že je to zlá emócia, no to nie je pravda.
Hnev je prirodzená reakcia na nespravodlivosť, na skutočnú či domnelú krivdu.
Nerozumieme veľmi svojmu emocionálnemu svetu.
Rodičia nám neraz zakazovali prejavovať emócie.
Čo ti povedal otec, keď si spadol a rozplakal si sa?
Čo ti povedali rodičia, keď si si udrel koleno?
Väčšina mužov si v detstve vypočulo: „Prečo plačeš, veď sa ti nič nestalo, chlapci neplačú.“
Niekto iný rozhodoval o našej emócii, či je správna alebo nesprávna, a emócie nie sú správne alebo nesprávne.
Je mylné pozerať sa na emócie morálnym hodnotením.
Je to rovnako mylné, ako keby sme sa morálne pozerali, či máme krvnú skupinu A, B alebo nulku.
V skutočnosti nás každá jedna emócia k niečomu pobáda, každá emócia má pre nás určité dobré posolstvo, len my ho musíme vedieť objaviť.
Ako emócie pomenovať a zdieľať
Dá sa táto téma v manželstve nejako reflektovať?
Pravdaže.
Môžeme sa o tom navzájom porozprávať…
Mať emóciu je nejaký stav, ktorý doslova cítim v tele, ale keď to mám pomenovať, je to zložitejšie.
Pomenovanie, to je už úplne iná časť mozgu, ktorá sa zúčastňuje na tvorbe slov, na logickom myslení a reči.
To sú celkom iné mozgové centrá, a ženy toto prepojenie cvičia omnoho viac.
To, čo cítim, skúšam dať do slov, komunikujem to ďalej.
A toto je tiež jedna z príčin kríz, že muži krízu nevnímajú ‒ jednak kvôli rozdielnostiam mužov a žien, jednak nevedia o tom hovoriť, ak aj cítia, že niečo nie je v poriadku.
Nedá sa povedať, či s tým viac bojujú muži alebo ženy.
Zo skúsenosti viem, že o záchranu manželstva zápasia oveľa skôr a oveľa viac ženy.
Možno je to tým citovým nastavením, ženy sú vnímavejšie, lebo sa im nezakazovali emócie tak ako mužom.
Považuje sa za normálne, keď plačú ženy, je normálne, keď prejavia expresívnejšie emócie, a preto sú ženy pohotovejšie vo vyjadrovaní emócií.
Muži im potom, samozrejme, hneď nerozumejú.
Ženy sú v lepšom kontakte so svojím vnútrom, so svojimi emóciami.
Kríza ako prirodzená súčasť spoločnej cesty
Hovorí sa, že kríza prichádza po siedmich rokoch manželstva.
Krízy sú a budú normálnou súčasťou stavby projektu.
Žiadny projekt sa ešte neobišiel bez krízy, bez ťažkostí, bez toho, že by niečo nechýbalo, že by sa niekde nezosunula pôda.
Krízy prídu, pretože okolnosti našich životov sú príliš náročné.
Zmena nás bolí všetkých, je to neochota nás ľudí urobiť vnútornú zmenu, to nie je o mužoch a o ženách.
Aj cítim, že potrebujem zmenu, ale to, čo žijem, to je moja zóna komfortu, tam sa cítim bezpečne, tam sa cítim isto.
To majú muži i ženy rovnaké.
Dôležitý je stav ich citovej nádrže.
Tá sa plní najrôznejšími, aj tými najdrobnejšími, prejavmi vzájomnej lásky.
Ak je nádrž plná, zvládnu to.
V prípade, že je prázdna, idú do krízy.
Čo krízu prehlbuje
Chybou je, keď začnú situáciu racionalizovať, bagatelizovať či obviňovať sa navzájom ‒ to sa nemalo stať, sem sme nemali chodiť, ja som vedel, ja som ti to hovoril, od tohto ma odrádzali, alebo to je preto, lebo ty si neurobila, ty si neurobil.
Keď jeden druhému začnú manželia vyhadzovať na oči minulé chyby, začína sa špirála šialenstva.
Máme úžasnú pamäť vytiahnuť dôvody, prečo dnes máme problém.
Je to však úplne neproduktívne, úplne nekonštruktívne a úplne zbytočné.
Odčerpáva to aj zvyšok emocionálnej energie, ktorú máme na žitie, lebo kríza je extrémne veľký nápor na emocionálnu stabilitu človeka, zneisťuje.
Zoberte si, čo to s vami urobí, keď máte pocit ‒ iba pocit, vôbec nie istotu ‒ že strácate lásku toho druhého.
Únik z boľavého vzťahu býva rôzny.
Bohužiaľ, veľmi časté je vzájomné obviňovanie, ako som už spomínal.
Vzájomné obviňovanie, zosmiešňovanie, irónia, sarkazmus však vedú akurát tak k prehlbovaniu krízy.
Máme manželov, ktorí sa mihnú vo svojom byte štyri minúty denne.
Tak veľmi im spolu nie je dobre.
Na druhej strane, chcú byť spolu, chodia k nám, ale čakajú, že sa zmení ten druhý.
Vzťah sa nesmie zmeniť na logistiku
Vojdeme do manželstva a všetko sa stáva veľmi rýchlo rutinou.
Už sme v „bezpečí“, máme „istoty“, tak sa nemusíme snažiť.
Namiesto, aby sme s partnerom rástli, tak upadáme.
Vzťah sa stáva stále viac o logistike v živote a pojem spolubývajúci lepšie definuje to, v čom sa nachádzame.
O svojej frustrácii a nespokojnosti nevieme komunikovať, prenášame ich na partnera, akoby on mohol za všetky naše problémy a naopak.
Manželia vtedy prechádzajú fázou, keď sa počiatočné nadšenie zo spoločnej stavby otriasa v základoch.
Je jednoduché dávať lásku, keď ju dostávam.
Je jednoduché prikladať tehly k stavbe, keď vidím, že aj manžel prikladá.
Ty si dal dve, aj ja dám dve.
Ty si dal tretiu, aj ja dám rada tretiu.
Potom však príde moment, keď ja prestávam vládať alebo mi došli tehly, alebo som si ich zabudla objednať.
Vtedy často dochádza ku kalkulovaniu - počkaj, ja už prikladám tretiu, no ty si ešte nepriložil, alebo ja som priložila tri tehly, mám dať štvrtú, no ty ešte stále nemáš ani jednu?
Čo robiť, keď sa objaví kríza
Keď sa chcú manželia dostať z krízy, je dôležité, aby prestali poukazovať na to, čo má urobiť ten druhý a začať sa pýtať, čo môže urobiť každý sám za seba.
Niektoré manželstvá sú v patovej situácii, lebo čakajú jeden na druhého.
Čakáš na mňa?
Ja čakám na teba.
A takto pekne prejdú roky.
Zjednodušene povedané, potrebujú si poctivo odpovedať na otázku, či chcú svoje manželstvo zmeniť, či veria, že je to možné, či sú ochotní podstúpiť potrebné zmeny no a potom sa potrebujú naučiť tieto zmeny realizovať.
Za prvé treba pomenovať, že máme krízu a začať komunikovať o tom, čo sa deje a prečo sme sa dostali tam, kam sme sa dostali.
Tu väčšina partnerstiev zlyhá.
Krízu prehlbujú práve takéto názory, ktorými nás partner ignoruje namiesto toho, aby počúval, dôveroval, snažil sa pochopiť a spoločne sme začali hľadať riešenie.
V momente, keď sa to nedarí, odporúčam nájsť pomoc zvonku.
Všetky závislosti patria do rúk odborníkov, ktorých by mali manželia vyhľadať.
Odpustenie a milosrdenstvo
Odpustenie rozhodne nesprevádzajú pocity slastnej eufórie.
Mnohí ľudia si myslia, že skutočne som odpustil až vtedy, keď som zabudol.
To sa jednoducho v mnohých prípadoch nedá.
Ťažké ublíženie si budem pamätať často aj celý život.
Odpustenie je rozumové rozhodnutie, je to akt vôle.
Elias Vella nám pripomína, že môžete aj nepriateľovi, ktorý vám veľmi ublížil, žehnať.
Môžete milovať svojho nepriateľa, ale nie spôsobom, že budete prežívať eufóriu, keď sa s ním stretnete.
To je ľudsky nemožné.
Odpustenie teda neznamená, že emocionálne už necítim nič.
Čo sa potrebujú učiť manželia, je byť milosrdný, aj pri opakovanom páde, pri zlyhaní.
Učiť sa milosrdenstvu voči svojmu manželskému partnerovi, vždy znovu sa rozhodnúť: „Odpúšťam ti!“
Neodpustenie je veľká pasca, neodpustenie zabíja manželstvo.
Silným indikátorom neodpustenia je opakované pripomínanie starých hriechov.
Odpustiť znovu.
Niektoré veci budeme do konca života odpúšťať každý deň.
Znova a znova.
Kristova tvár v manželstve
Nadovšetko je však potrebné hľadať v manželstve Kristovu tvár.
Manželia by sa mali učiť viesť rozhovory aj o takých podstatných otázkach ako sú: Ako je Otec nadovšetko prítomný v tomto našom manželstve?
Je v ňom naozaj?
Ako je naozaj prítomný v mojom osobnom vzťahu s ním?
Ako je nadovšetko prítomný v mojom živote?
S čím zápasím?
Takéto rozhovory sú veľkou pomocou v duchovnom raste manželov.
To sa potom prejaví aj v osobnej či spoločnej modlitbe.
V kríze sa často manželia prestávajú spolu modliť.
Modlíme sa preto, aspoň na začiatku, spolu, hoci aj na diaľku.
Priorita partnera neznamená zanedbanie dieťaťa
Priority medzi partnerom a dieťaťom sa určujú podľa konkrétnej situácie, veku dieťaťa a naliehavosti (napr. zdravotné riziko dieťaťa má v urgentných prípadoch prednosť).
Malé dieťa je však existenčne odkázané na rodičov, sú obdobia (choroby, bábätká, krízy), keď musí ísť dieťa objektívne na prvé miesto.
V diskusii prevládal názor, že v urgentných zdravotných alebo bezpečnostných prípadoch má dieťa prednosť; viaceré príspevky uvádzali príklady typu pádu zo schodov alebo vážneho ochorenia dieťaťa.
Bežná odporúčaná taktika je vyváženie priorít: dieťa má prednosť v starostlivosti do určitého veku (uvádzané hranice napr. do 18 rokov), partner je kľúčový pre dlhodobú stabilitu rodiny.
Dlhodobé riešenie odporúča investovať do partnerského vzťahu (pracovať na manželstve, tráviť čas spolu), aby rodina zostala stabilná aj po osamostatnení detí.
Podľa Rosemonda až tak nezáleží podľa na tom, či sú deti malé alebo už tínedžeri, manželia by mali venovať viac pozornosti jeden druhému ako svojim deťom.
V tomto ide tak trochu na hranu, akoby nebral dostatočne do úvahy vývinové štádiá dieťaťa.
Dieťa skutočne môže narušiť vzťah rodičov tým, že ho postavia na výsadné miesto v rodine a prispôsobia mu svoj život.
Áno, ako som spomínal, ak sa dieťa dostane na prvé miesto v prioritách, tak sa v partnerstve prestaneme navzájom vyživovať, čo má za následok jeho ochladzovanie a ničenie.
Hierarchia priorít v rodine
Najväčší problém vzniká, keď po pôrode žena presunie všetku svoju energiu na dieťa, prestane investovať do partnerstva a partner sa cíti opustený a vytlačený z jej pozornosti a života.
A teraz nehovorím o tom, že mu stále perie a varí.
Hovorím o tom, čo sme spomínali, že je potrebné pre fungujúci vzťah.
Takže aby sa nezmenil, treba zachovať v prvom rade vzťah a až potom je na rade dieťa.
V podstate by hierarchia priorít mala byť nasledovná: ja, môj partner, deti.
Ak sa dieťa dostane na prvé miesto v prioritách, tak sa v partnerstve prestaneme navzájom vyživovať, čo má za následok jeho ochladzovanie a ničenie.
Postupne odchádza intimita, nemáme čas jeden na druhého, každý si individuálne rieši svoje problémy.
Tým na ne spotrebúva oveľa viac energie, ako keď sme ich riešili spolu - a tá energia potom chýba.
Obaja partneri začnú pociťovať frustráciu, začnú výčitky a obvinenia, no tým, že nefunguje komunikácia a ani jeden z partnerov vlastne nevie, prečo sa to deje, tak každý vidí problém v tom druhom.
Pozor si treba dať tak, že si uvedomíme, že len keď budeme mať zdravé partnerstvo a budeme sa oň starať, tak energia a funkčnosť toho partnerstva bude vyživovať dieťa ďaleko viac, ako keď naň presmerujeme svoju energiu.
Ako si udržať blízkosť po narodení detí
Partnerstvá by nemali vznikať len na základe vášne či rozumového rozhodnutia, inak nemusia vydržať.
Ak si chcete udržať dobrý vzťah aj po narodení detí, nesmiete potomka postaviť na prvé miesto.
Jedna a úplne najdôležitejšia je kompatibilita partnerov.
Druhou je, či si vieme presne definovať, čo chceme od partnera a partnerstva a ak to nebudeme mať, tak radšej v partnerstve nebudeme.
Treťou vecou je investovanie do vzťahu, pociťovanie vďačnosti, lásky, dôvery...
Jediná možnosť je tá, že si stále vážime svojho partnera, sme vďační, že ho máme vo svojom živote, podporujeme sa navzájom, preukazujeme si lásku, sme tam jeden pre druhého v počúvaní, v zdieľaní svojich problémov a pochopení, cítime sa potrební pre partnera, staráme sa sami o seba, aby sme boli atraktívni pre partnera, dôverujeme si a dávame si slobodu, dávame si komplimenty a sme láskaví jeden k druhému.
Všetko toto treba vedome robiť a uvedomovať si neustále, aké je to dôležité.
Je krásne niečo také dostávať od partnera, no aj náš partner to tiež chce cítiť.
Malé veci robia veľký rozdiel.
Udržiavanie iskry medzi vami vám pomôže zostať milencami - nemusíte sa stať len spolubývajúcimi.
Čas pre seba a čas vo dvojici
Rodičia s malými deťmi často pociťujú vyčerpanie a výčitky svedomia pri hľadaní času pre seba.
Rodičia potrebujú čas pre seba a čas pre vzťah s partnerom, inak hrozí vyhorenie.
Necíťte sa vinní za to, že ste nechali deti v opatere iných a užili si príjemný večer vo dvojici.
Využite túto príležitosť naplno a vysvetlite deťom, že mama a otec potrebujú nejaký čas len pre seba.
Keď si nájdete čas venovať sa sebe, svojmu manželovi, pomôže vám to cítiť sa dobre a spokojne.
Keď sa vrátite k svojim rodičovským povinnostiam, budete mať oveľa viac energie a budete takým rodičom, akým chcete byť.
Keď plánujete a trávite čas so svojim partnerom, tým jasne dávate najavo, že vám na vašom vzťahu záleží.
- Odporúčané opatrenia z diskusie zahŕňajú striedanie s partnerom, vyhradiť si aspoň 1 hodinu pre seba 2× týždenne, pravidelné využitie plateného stráženia raz týždenne a plánovanie jedného až dvoch večerov či výletov len pre pár (príklady: káva, wellness, kino, ples).
- Riešenia spomenuté v diskusii zahŕňali platenú opatrovateľku, študentku na stráženie, aupair a striedanie s partnerom na konkrétne hodiny alebo dni.
- V diskusii rodičia odporúčali platenú pomoc ako opatrovateľku alebo študentku, pričom konkrétny príklad uvádzal systém, keď študentka chodí raz týždenne na 2-3 hodiny; alternatívou je aupair, ktorú niektorí platia dlhodobo.
Psychologická a komunitná podpora odporúčaná v diskusii zahŕňa psychologičku alebo koučing, online zoznam odborníkov (napr. zastolom.sk) a programy pre páry a rodiny ako Rodinkovo (rodinkovo.sk) a Manželské stretnutia (mstretnutia.sk).
V diskusii boli uvedené programy Rodinkovo (rodinkovo.sk) a Manželské stretnutia (mstretnutia.sk), pričom Rodinkovo ponúka programy pre deti 3+ a zároveň víkendovky a týždňové programy zamerané na budovanie partnerského vzťahu.
Prečo deti potrebujú samostatnosť
Voľná hra a nuda sú považované za dôležité pre rozvoj kreativity a samostatnosti dieťaťa.
V diskusii prevládal názor, že voľná hra a nuda podporujú kreativitu dieťaťa, a že staršie deti (okolo 10 rokov) môžu byť schopné krátkodobého postráženia; tento názor bol v niektorých bodoch spochybnený pre otázky bezpečnosti a zodpovednosti.
Odporúčané metódy zahŕňajú postupné vystavenie voľnej hre a nude (koncepty „voľná hra“ a „nuda“), zapojenie do krúžkov a táborov a čítanie odbornej literatúry o dôležitosti voľnej hry; v diskusii psychológovia a rodičia varovali proti úlohe stáleho „animátora“.
Je bezpečné nechať 10‑ročné dieťa postrážiť mladšie dieťa?
V diskusii niektorí uviedli, že 10‑ročné dieťa zvládne postrážiť mladšie na 2-3 hodiny („10 ročné v pohode na 2-3 hod.“), zatiaľ čo iní vyjadrili obavy z rizika a pýtali sa „čo ak sa niečo stane?“, takže názor je rozdelený.
Keď partneri nedokážu komunikovať
Keď príde kríza, treba pomenovať, že máme krízu a začať komunikovať o tom, čo sa deje a prečo sme sa dostali tam, kam sme sa dostali.
Žena môže vnímať ako krízu to, že jej už nestačí doterajší život a začne chcieť niečo viac.
Muž to však nemusí vnímať rovnako, a preto môže ženu začať osočovať, že si len niečo vytvorila, že sa potrebuje upokojiť a že by vlastne mala byť najmä vďačná za to, čo má.
Pretože iné páry nemajú zďaleka toľko.
Krízu prehlbujú práve takéto názory, ktorými nás partner ignoruje namiesto toho, aby počúval, dôveroval, snažil sa pochopiť a spoločne sme začali hľadať riešenie.
Ak partner nemá záujem niečo spraviť pre to, aby sme to vyriešili a ide do úplnej pasivity, môžeme rezignovať a naďalej sa trápiť, alebo sa rozhodneme a posunieme sa ďalej v našom živote aj bez neho.
Za akých okolností má zmysel za vzťah bojovať a kedy je lepšie rozísť sa?
Bojovať nikdy.
Ak je partnerstvo boj, tak budeme všetci stále len trpieť.
Opäť je to o komunikácii a záujme oboch partnerov.
Je dôležité, aby sa obidvaja zhodli, pretože aj na partnerstvo sme dvaja.
Ak niečo chce len jeden a druhý nie, tak sa vždy bude niekto trápiť, či už ten, ktorý ustúpi a nespraví to, čo by chcel, aby bol „kľud“, alebo ten, ktorý to nechce, ale prekoná sa.
Keď je rozchod pre dieťa menším zlom
Pre dieťa je rozchod vždy náročný.
No žiť v nefunkčnom partnerstve svojich rodičov, kde je cítiť nenávisť, je násobne horšie.
Pre dieťa sú rodičia tie najmilovanejšie bytosti a vidieť, ako sa navzájom ničia, v ňom zanecháva ťažké traumy.
Nie je rozchod ako rozchod.
Ak sa rozídeme v zlom a nevieme si odpustiť, to minimálne, čo by sme mali robiť, je, nevyužívať svoje dieťa na to, aby sme ublížili bývalému partnerovi.
Nanešťastie sa tohto pravidla nedrží skoro nikto a obaja rodičia často aktívne ničia svoje dieťa nemiestnymi poznámkami alebo útokom na toho druhého.
Aj v prípade, keď sa partneri rozhodnú rozísť, by podľa môjho názoru mali vyhľadať pomoc, aby si vysporiadali veci medzi sebou tak, aby boli schopní si odpustiť a pohnúť sa ďalej bez nenávisti a hnevu.
Aby deti netrpeli ich rozhodnutiami.
Každé rozhodnutie treba rešpektovať a nechať partnera, nech ide svojou cestou.
No ničenie vlastných detí za to, že sa nevieme pohnúť vpred a vyriešiť si svoje problémy, je negatívny zámer a s každým takýmto zámerom vždy prídu dôsledky, ktoré sa negatívne odzrkadlia na našom zdraví, vzťahoch, peniazoch, práci a v mnohom ďalšom.
Čas, ktorý príde po odchode detí
Vaše deti časom opustia rodičovské hniezdo.
Váš partner tu bol dávno predtým, ako prišli vaše deti a bude tam aj potom, čo raz odídu.
Ak celý život uprednostňujete svoje deti a zabúdate na svoje a partnerove potreby, možno vás zaskočí nová situácia, keď zrazu znova budete len vy a nie deti.
Keď sa manželia chcú dostať z krízy, môžu sa pozerať späť, kde všade bol Boh s nimi, čím všetkým ich požehnal.
Manželom, ktorí za nami prídu, dáme napríklad nakresliť graf ich doterajšieho spoločného života.
Ako to bolo pred piatimi rokmi?
Takisto?
Nie, to bolo oveľa lepšie.
A pred desiatimi rokmi?
Tam to bolo asi najlepšie.
Čo ste vtedy robili ináč?
Spomínajú si na pekné veci.
V kríze je preto dôležité znovu objavovať nielen problémy, ale aj chvíle, keď sa partneri cítili blízko, v bezpečí a vďační za spoločný život.
Každodenná starostlivosť o vzťah
Čo teda robia partneri zle, že príde k odcudzeniu až nenávisti, ktoré vyústia v rozchod či rozvod manželstva?
Najčastejšie takéto vzťahy vznikajú, keď mladé ženy hľadajú bezpečie a rolu otca vo svojom partnerovi, a keď muži, ktorí sa nevedia odpútať od matky, hľadajú v partnerke ďalšiu matku.
Myslím si, že ak obaja partneri nezačnú skutočne pracovať na sebe samých a na svojom partnerstve, rozchod je nevyhnutný, aby tí, ktorí majú záujem napredovať, sa mohli oslobodiť, pokračovať na svojej ceste a stretnúť partnera, ktorý má záujem napredovať s nimi a začať budovať vedomý vzťah.
Ak má byť celý život v partnerstve o tom, že jeden alebo druhý len „ustupuje“, tak asi nemá veľký význam nasilu byť spolu, keď možno niekde okolo nás sa pohybuje niekto iný, s kým by sme boli skvelý pár a nemuseli by sme ísť pritom proti sebe.
Krízy sú normálnou súčasťou spoločnej stavby, ale ich riešenie si vyžaduje záujem oboch partnerov.
Niektoré veci budeme do konca života odpúšťať každý deň.
Znova a znova.
To sa potom prejaví aj v osobnej či spoločnej modlitbe.
Dieťa nemá fungovať ako odcudzenie partnerov ale ako ich tmel.
Nemáme zabúdať byť hlavne partnermi, milujúcimi a starostlivými, pretože náš vzťah je prvý, ktorý dieťa vidí.
Od neho sa bude odvíjať jeho vnímanie partnerských vzťahov ako takých - a keď potomok uvidí, že rodičia spolu ani neprehovoria, alebo sa zhovárajú strašne málo a o to menej spolu trávia čas, čo si z toho vezme?
Vybudovaním a pestovaním si krásneho partnerského vzťahu dáte dieťaťu omnoho viac ako neustálym lietaním okolo neho.
Čím oddanejšia mama, tým šťastnejšie dieťa - naozaj?
Rodič, ktorý skáče len okolo dieťaťa, zabúda byť aj partnerom, upozorňuje psychoterapeut.