Rodina je základný kameň ľudskej spoločnosti. Z pohľadu sociológov možno hovoriť o rodine ako o malej sociálnej skupine, z pohľadu psychológov o kolektívnej bunke, v ktorej jedinec nájde uspokojenie svojej základnej sociálnej potreby- nebyť osamelý, mať spoločnosť, z pohľadu lekárov hovoríme o biologicko- reprodukčnej jednotke určenej pre vlastnú reprodukciu, z pohľadu ekonómov o organizovanej inštitúcií pre materiálne zabezpečenie.
Rodina sa definuje nielen ako spoločensko-historický útvar. Má i hlbokú ľudskú a individuálne osudovú dimenziu. „Rodina je prirodzené spoločenstvo rodičov a detí. Je tajomstvom lásky: manželskej, materinskej, otcovskej, detskej, bratskej, starých rodičov a vnúčat a vnúčat k starým rodičom. Táto láska stmeľuje rodinu.“ (Vragaš, 1996, s.
Čo znamená byť rovnocennými rodičmi
Robert Epstein a Shannon L. Fox , vedci z Kalifornskej univerzity zistili, že doposiaľ vyšlo na svete 40 000 kníh o správnom rodičovstve.
Toto množstvo ich prekvapilo, a tak sa rozhodli, že existujúce poznatky z tejto oblasti vyhodnotia a urobia v nich určitý systém.
Porovnávali názory odborníkov, ktorí sa zhodovali na určitých výchovných metódach a vyhodntili aj praktické výchovné postupy, ktoré sa osvedčili rodičom.
Údaje od 2000 rodičov rozdelili do desiatich kategórií.
Tieto kategórie vytvorili na základe doterajších výskumov výchovných metód.
Rodičov sa pýtali hlavne na to, ktoré postupy a prístupy im pomohli vychovať zdravé, úspešné a šťastné dieťa.
Robert Epstein a Shannon L. Fox prišli k záveru, že to najlepšie, čo môžu rodičia pre šťastný vývin svojich detí urobiť, je prejavovať im čo najviac lásky a podpory.
Rovnocennosť rodičov preto neznamená, že musia byť úplne rovnakí, mať rovnaké povahy alebo používať identické postupy. Znamená, že obaja prinášajú do rodiny starostlivosť, záujem, bezpečie, podporu a zodpovednosť.
Čo robia dobrí rodičia
Čo teda robia správne dobrí rodičia?
- Prejavujú deťom čo najviac lásky a podpory.
- Učia deti zvládať stres.
- Rozvíjajú u detí zdravé návyky.
- Vytvárajú pre deti bezpečné a podnetné prostredie.
- Využívajú pozitívnu motiváciu.
- Dbajú na materiálne zabezpečenie detí.
- Podporujú pohyb, hru a psychomotorický vývin.
- Prispôsobujú prístup individuálnym potrebám každého dieťaťa.
- Učia deti príkladom vlastného správania.
- Spolupracujú a zachovávajú vo výchove primeranú stabilitu.
Dôležitým krokom k správnemu rodičovstvu je schopnosť sebaovládania samotných rodičov i v tých najnáročnejších situáciách.
I tomu najtemeperamentnejšiemu rodičovi k zvládnutiu vlastných emócií môžu pomáhať rôzne metódy na zvládanie stresu.
Rodičia ba mali aj po materiálnej stránke deti dostatočne zabezpečovať.
Vo výchove má prevažovať pozitívna motivácia, trest má bať len krajným riešením.
Vo výchove sa nemá zabúdať aj na formovanie zdravých návykov, napríklad je potrebné dieťa viesť k pravidelnému cvičeniu a k zdravému stravovaniu.
Láskavosť, hranice a rodičovská sebaregulácia
Výskum spochybnil aj teóriu B.F. Skinnera, ktorý za prejav dobrého rodičovského prístupu považuje pevné vedenie detí.
Ako sa ukázalo, prísnejšia výchova nutne neznamená, že je rodič lepší.
Rovnocenní rodičia nemusia byť bezchybní, no mali by vedieť reagovať na potreby dieťaťa a zároveň udržiavať primerané hranice. Láska a podpora neznamenajú absenciu pravidiel, rovnako ako pravidlá nemusia znamenať tvrdosť.
Dieťa potrebuje cítiť, že rodičia stoja na jeho strane aj vtedy, keď usmerňujú jeho správanie. Ak rodičia zvládajú vlastné emócie, dieťa sa postupne učí, že stres, hnev či sklamanie možno spracovať bez ubližovania sebe alebo druhým.
Rovnocennosť rodičov pri každodennej starostlivosti
Dieťa v predškolskom veku potrebuje žiť v usporiadanej rodine.
V tomto preňho základnom a prirodzenom životnom prostredí je v trvalej starostlivosti malého počtu osôb, ktoré má rado, najviac je však obyčajne s matkou.
Dieťa denne a bezprostredne prežíva radosti rodiny a činnosť jednotlivých členov rodiny, čo nesmierne prispieva k jeho rozvoju.
Má mnoho možností samo robiť najrozličnejšie úlohy: s matkou upratuje, varí a iné.
Od starších súrodencov sa učí, mladších ovplyvňuje.
Vychováva ho totiž priamo i nepriamo celý kolektív rodiny a blízkych ľudí.
Medzi dieťaťom a jeho najbližším sa obyčajne utvára blízky citový vzťah.
Dieťa prežíva pocit istoty, že niekomu patrí a naopak, dospelí, že patria jemu.
Rovnocennosť rodičov sa prejavuje aj v tom, že starostlivosť o dieťa nie je vnímaná ako výlučná povinnosť jedného rodiča. Obaja rodičia môžu byť dôležitou osobou pri každodenných činnostiach, rozhovoroch, hre, učení aj upokojovaní.
Rodina ako prvý vzor spoločenského života
Rodina je pre dieťa prvým vzorom spoločenského života.
Dieťa sa v rodine na názornom príklade jemu najbližších učí chápať, že v spoločnosti vládne istý poriadok.
Prostredníctvom svojich rodičov, odpozorovaním ich správania, postojov, názorov si dieťa utvára predstavu o usporiadaní spoločnosti, o povinnostiach, získava tu dôležité sociálne skúsenosti, ktoré si osvojuje prirodzene a voľne.
Keď vidí doma poriadok, pohodu, správne rozdelenie úloh, ktoré zodpovedajú morálke a odrážajú vzťahy ľudí, nebude mu ťažko pochopiť a neskôr poznať usporiadanie inštitúcií a postupne sa pozitívne a aktívne začleniť do života spoločnosti.
V rodine sa utvára vlastná hierarchia hodnôt, ktorá vzniká ňou prijatých a uznávaných ideí a noriem a je mierou spoločenskej kvality a integrácie rodiny.
I tieto hodnoty sa dieťa v rodine učí poznávať a osvojovať si ich.
Rodina je teda dôležitým činiteľom v procese vývoja a výchove dieťaťa.
Formami vlastného spoločenského života dáva dieťaťu aj vzor, ako sa správa otec k matke a naopak, ako vyžadujú, aby sa deti správali k sebe navzájom, ako sa oni ako dospelí správajú k deťom, k svojim rodičom, to všetko si predškolské dieťa vrýva do svojej pamäti, a to všetko funguje pri utváraní jeho osobnosti ako vzor, ktorý je pevnejší a účinnejší, o čo dôvernejšie a silnejšie sú citové vzťahy dieťaťa ku všetkým členom rodiny.
Rovnako tak silne pôsobí špecifický vzor otca a matky v ich rodinnom živote.
Ako plní otec svoje povinnosti mužského elementu v rodine, svoju úlohu otca a manžela, ako plní svoje špecifické úlohy matka, ako si navzájom pomáhajú, vážia si jeden druhého, ovplyvňuje dieťa a dáva mu príklad na celý život.
Ale mnohí dospelí bez toho, aby si uvedomovali, z týchto vzorov v svojej rodine, zo svojho detstva čerpajú po celý život.
Je to v ľudskej spoločnosti prirodzené.
Každé dieťa potrebuje iný prístup
Vyštudovala som pedagogiku, ale odkedy som mamou, zisťujem, že sa stále mám čo učiť.
Najviac o živote sa učím od svojich detí.
Sú súrodenci, no akoby ani neboli rodina - tiež poznáte takéto odlišné deti bez ohľadu na vek?
Jedno cholerické, druhé pokojné, jedno hĺbavé, ďalšie športový typ, iné neustále objavujúce niečo nové.
„Ako je to možné, však sme ich vychovávali rovnako,“ čudujú sa rodičia.
Nuž, to nestačí.
Prečo teda nie sú žiadne dve deti rovnaké, hoci majú rovnakých rodičov, prostredie aj výchovu?
„Pretože nemajú rovnaké detstvo,“ konštatuje jednoducho odborníčka.
Dieťa má dané jedinečné fyzické i psychické črty, ale nielen to: „Každé je napojené na iných predkov.
Každé v sebe nesie genetickú stopu vzorcov rôznych rodových príslušníkov a odkrýva témy rodinnej histórie.
Každé tehotenstvo je iné, zhoduje sa drvivá väčšina žien.
A to vplýva aj na dieťa.
Iné emočné nastavenie matky, jej životný štýl, stravovanie, dokonca už aj okolnosti počatia majú na dieťa vplyv.
Matka skrátka neprežíva druhé tehotenstvo rovnako ako prvé už len tým, že sa stará o prvorodené dieťa.
„Každé dieťa sa rodí do jedinečného nastavenia rodinného systému.
Každý sme iný, už od raného detstva.
Každý máme iné potreby, aby sme sa cítili dobre, iné záujmy.
Každé dieťa potrebuje rodiča inak, v inom životnom období.
Záleží to na pohlaví, poradí narodenia, veku aj na ďalších okolnostiach.
Napríklad kým pre prvorodenú dcéru môže byť otec dôležitý medzi piatym a šiestym rokom, jej sestra môže v tomto veku viac potrebovať prítomnosť matky.
K nim si vytvára každé dieťa svojský vzťah a ten ho môže ovplyvniť na celý život.
Tie majú vplyv na život dieťaťa už od prvých dní.
„U každého dieťaťa sa počas prvých mesiacov formuje iná hladina citlivosti a stresovej tolerancie, a následne aj odlišné zvládanie každodenných situácií,“ vysvetľuje Tisíc tvárí radosti.
Aj keď by sme mnohí dali ruku do ohňa za to, že ku každému z detí pristupujeme rovnako, nepristupujeme.
Aj vzhľadom na všetky vyššie spomínané odlišnosti si rodič vytvára s každým dieťaťom inú väzbu, každé v ňom vyvoláva iné nevedomé reakcie, iné prežívanie strachov či očakávaní.
Ak dvaja vidia to isté, neznamená to, že vám to rovnako aj opíšu.
Platí to aj o detstve a živote ako takom.
Každý človek si z detstva odnáša iné spomienky, zdroje síl i zranenia, skrátka vlastnú pravdu.
Takú, akú si vytvorí, ktorej uverí.
Rodičia nemusia vychovávať úplne rovnako
Ak rozvedení rodičia majú osvojené adekvátne prístupy, ktoré robia deti šťastnými, môžu rovnako dobre vychovávať svoje deti ako rodičia, ktorí nie sú rozvedení.
Vzdelanie rodičov však výchovu ovplyvňuje.
Zistilo sa, že čím má rodič vyššie vzdelanie, tým uskutočňuje lepšiu výchovu.
Rovnako dôležité je uvedomiť si, že rozdielne rodičovské štýly nemusia automaticky znamenať problém. Rodičia môžu mať odlišné povahy, skúsenosti a spôsoby komunikácie, no dieťa potrebuje najmä bezpečie, lásku, podporu a zrozumiteľné hranice.
Tiež je dôležité poznamenať, že výskum ukázal, že zručnosti rodičov nie sú tým najdôležitejším činteľom pri výchove detí.
Tie sa pri dobrej vôli a snahe môže naučiť každý.
Vzdelanie môže výchovu ovplyvňovať, ale samo osebe nenahrádza blízkosť, záujem a ochotu učiť sa. Rodičovské zručnosti možno rozvíjať postupne pri dobrej vôli a snahe.
Čas s deťmi: menej zhonu, viac prítomnosti
Dá sa ísť ešte len tak von alebo hrať sa, prečítať rozprávku na dobrú noc v normálnom čase, bez dramatického pohľadu na hodinky, že už dávno mali deti spať?
Chceli by sme stihnúť všetko, ale nedá sa.
Najhoršie to je v rodinách, ktoré si to nastavia tak, že si 24-hodinové obmedzenie dňa nechcú všímať.
Dieťa, ktoré je v družine do pol šiestej večer a ešte ho čaká nejaký krúžok, bude doma narýchlo jesť nejakú večeru a potom sa unavené kláti nad domácimi úlohami možno ešte o deviatej, pol desiatej.
Pripraviť si pomôcky, tašku do školy, keď je koncentrácia nulová a trpezlivosť rodiča nijaká.
Kde je tam priestor, aby sa dieťa zverilo pred spaním mame alebo otcovi, čo sa mu v tej deň prihodilo?
Opýtali sa ho obligátne „ako bolo v škole,“ keď sa po celom dni zvítali a ono povedalo obligátne „dobre.“
Ale večer, keď ho zakrývajú paplónom a dávajú mu pusu na dobrú noc, zrazu by si aj na niečo spomenulo.
Na niečo významné.
Ale radšej je ticho, keď vidí naštvaný výraz tváre maminy, či ocina.
Ak dieťa ponocuje a nejde do postele každý večer v rovnakom čase, potom tak vyzerá aj jeho ranné vstávanie.
Cez týždeň ho rodičia nevedia zobudiť, cez víkend je hore ako naschvál ešte pred šiestou.
Pravidelný rytmus dňa preto vytvára priestor nielen na spánok a povinnosti, ale aj na rozhovor, pokoj a vzájomnú blízkosť.
Prečo „kvalitne strávený čas“ nemusí znamenať drahý program
Keď si rodičia zrátajú, koľko času strávili s deťmi cez týždeň, ešte len sa roztáča špirála aktivitami natrieskaného víkendu.
Výčitky, že sú spolu ako rodina len pár hodín, možno minút, ak rodič príde z práce domov, keď si dieťa akurát umýva zuby, ich núti, aby zaplátali tieto diery takzvaným kvalitne stráveným časom.
Aj tu sa rodičia naháňajú.
Cestujú za rôznymi atrakciami, ktoré ich stoja nemálo peňazí, stoja v dlhých radoch s rovnako nastavenými rodičmi, hlava na hlave v aquaparkoch, dinoparkoch, pre pokročilých na autodráhach, v laser arénach, jump arénach…
Stále v pokluse.
Paradoxne, aj počas „intenzívneho“ víkendu môže rodinám spoločný čas uniknúť pomedzi prsty a nesplní ich očakávania.
Je to vtedy, keď si ako rodičia uvedomujeme, že to preletelo tak rýchlo, že sme ani nevnímali jeden druhého.
Že sme tam vlastne spolu boli, ale zároveň aj neboli.
Možno dokážeme nájsť možnosti, pokiaľ ide o prácu a zvolíme si aspoň dočasne takú, ktorá nám umožní byť s deťmi viac, aj keď to bude znamenať, že na istý čas budeme musieť oželieť vyšší príjem.
Nikde nie je napísané, že to bude trvať naveky.
Mali by sme zvážiť, koľko krúžkov a aktivít je primeraných pre dieťa, pre rodiča, ktorý bude robiť taxikára a pre rodinný rozpočet.
S ohľadom na to, že ak chceme robiť čo najviac pre rozvoj dieťaťa, nemali by sme zabúdať, že ho rozvíja najmä hranie - čo najmenej organizované, štruktúrované.
Jednoducho hranie.
Víkendy si môžeme plánovať dopredu tak, aby sa striedali „obyčajné,“ ktoré budeme tráviť doma a tie, kedy vyrazíme preč, samozrejme, s ohľadom na naše finančné limity.
Určíme si, koľko peňazí najviac sme schopní a ochotní dať na aké aktivity.
Vymyslíme čo najviac takých, ktoré nestoja veľa.
Môžeme byť prítomní, keď sme s deťmi, počas celkom bežných chvíľ, ktoré inak nepovažujeme za obzvlášť „kvalitne“ strávený čas.
Sú to všednosti každodenného života: cesta zo školy, keď ideme na nákup, keď doma varíme, upratujeme.
Len deti nemôžeme z týchto „nudných“ aktivít vynechávať.
Pretože toto je ten život, pri ktorom sme schopní vnímať jeden druhého.
Rovnocenní rodičia a raný psychomotorický vývin
Každé dieťa má okrem svojich individuálnych vrodených vlastností, teda genetickej výbavy, možnosť využiť potenciál raného vývinového obdobia.
Ovplyvňuje pohybové zručnosti, rozumové spôsobilosti, ako sú učenie, sústredenie a pamäť, reč, písanie, čítanie a porozumenie textu.
Dieťa je spočiatku plne závislé od našej starostlivosti, teda aj od našich podnetov.
Charakter, množstvo aj kvalita našich podnetov musia byť vždy v súlade s možnosťami a vývinovým štádiom dieťatka.
Keď hovoríme o vývinových štádiách, nemyslíme tým, či sa dieťa pretáča, plazí, lozí, sedí a podobne.
Potrebujeme sa zamerať viac na hodnotenie kvality dosahovaných vzorov a nielen na ich prítomnosť.
Pozorujeme, ako sa dieťa pohybuje, či sú jeho pohyb a telo súmerné, ako používa končatiny, aké pohybové vzory používa, ako využíva svoje senzorické možnosti, aká je jeho senzitivita na podnety.
Pohyb, zmysly a dozrievanie nervovej sústavy
Dieťa prechádza postupným vývinom - od vzpriamovania hlavičky smerom k postupnému ovládaniu trupu a končatín.
Postupne sa pridávajú rotácie trupu, pohyby cez os tela.
Tie umožňujú dieťaťu pretáčať a realizovať zložitejšie diferencované pohyby, ktoré mu umožňujú posilňovať prepájanie ľavej a pravej hemisféry.
Bohatosť pohybu ovplyvňuje bohatosť neurónovej siete, ktorá v tomto období prechádza obrovským procesom tvorby a následnej redukcie.
Ako uvádza R. Procházka: počiatočná stimulácia by mala byť u detí bohatá a široká, aby došlo k utvoreniu bohato rozvetvenej neurónovej siete.
Pri následnej korekcii a redukcii synapsií je možné zvoliť optimálnu cestu.
Tento istý proces platí aj pre zmyslové podnety.
Ako prvý je rozvinutý rovnovážny systém, následne sluchový a hmatový.
Najdlhšie sa rozvíja zrak, ktorý je významne prepojený a dopĺňa využívanie rovnováhy a pohybu vo výslednom vzťahu, ktorý sa volá propriorecepcia.
Tá určuje naše vnímanie tela a polohy tela voči priestoru.
Z celého pôsobenia nesmieme zabudnúť na hmatové podnety.
Pokožka dieťaťa je veľký a významný orgán, ktorý mu umožňuje vnímať prostredie a prežívať kontakt s rodičom.
Dotykmi, hladením, túlením, nosením, kontaktom koža na kožu či dojčením významne stimulujeme utváranie neurónovej siete a pomáhame nervovej sústave zrieť.
Zrelá nervová sústava umožňuje dieťaťu vnímať vlastné telo, používať ho v súlade so zmyslovými podnetmi a to mu vo výsledku dáva schopnosti pohybu, reči, myslenia a rozvoja pozitívnej a spokojnej osobnosti.
Prečo sú stabilita trupu a pohyb dôležité
Pevný trup umožňuje dieťaťu okrem správneho držania tela aj dostatočne dlho vydržať vzpriamene sedieť na stoličke v škole.
Pohybový rozsah a správne zapojenie svalstva ramenných kĺbov je dôležité pre dieťa z pohľadu možnosti písania a kreslenia.
Uchopenie ceruzky nie je len o prstoch, ale práve o schopnosti ovládať ruku od ramenného kĺbu.
Pretrvávajúce primitívne reflexy, ako napríklad Moorov reflex a iné, môžeme mať dokonca aj v dospelosti.
Opäť vedú k postupnej únave tým, že ich musíme kompenzovať.
Lozenie a prepojenie hemisfér
Krížové pohyby vedú k prepojeniu ľavej a pravej hemisféry.
Toto prepojenie je dôležité pri každej našej činnosti.
Napríklad počítanie, čítanie, myslenie, pohyb, obliekanie.
Ak máme toto prepojenie oslabené, síce odpovieme, ale môže nám to trvať dlhšie.
Vyvážená starostlivosť namiesto jednostranného rozvoja
Faktorov, ktoré v ranom detstve ovplyvňujú náš ďalší život, je viac.
V prvých rokoch života je všetko závislé od všetkého.
Z našej praxe pozorujeme, že deti, ktoré uprednostňujú pohybové aktivity, niekedy nemajú čas venovať sa hrám zameraným na jemnú motoriku a sústredenie.
A opačne - deti, ktoré uprednostňujú práve tieto aktivity, sú pohybovo pasívnejšie.
Naša starostlivosť, hlavne v prvých rokoch života, by mala byť vyvážená.
Napriek tomu, že má každý rodič vnímať individuálne prednosti svojho dieťaťa, treba prostredníctvom vhodne zvolených hier dosahovať u všetkých detí vyváženosť jednotlivých vývinových štruktúr a ich prepájanie.
Rodičia môžu tieto oblasti podporovať spoločne. Jeden môže s dieťaťom rozvíjať pohyb, druhý jemnú motoriku, reč alebo sústredenie, pričom dôležité je, aby sa aktivity prispôsobovali možnostiam a vývinovému štádiu dieťaťa.
Praktická podpora dieťaťa v rodine
Na našich skupinových stretnutiach vám dávame informácie a utvárame celkový obraz možností vývinu vášho dieťaťa v jeho nenapodobiteľnej, fascinujúcej, individuálnej kráse, ktorá má svoje zákonitosti.
Ponúkneme vám techniky, ktorými môžete svoju starostlivosť realizovať v prospech svojho drobca.
Pridaj sa k nám na skupinové stretnutia a podpor svojho drobca v správnom psychomotorickom vývine.
Hravou formou mu môžeš pomôcť v jeho budúcom živote.
Vzdelávanie rodičov a spoločná rodičovská zodpovednosť
Vzdelávanie rodičov však výchovu ovplyvňuje.
Zistilo sa, že čím má rodič vyššie vzdelanie, tým uskutočňuje lepšiu výchovu.
Tiež je dôležité poznamenať, že výskum ukázal, že zručnosti rodičov nie sú tým najdôležitejším činteľom pri výchove detí.
Tie sa pri dobrej vôli a snahe môže naučiť každý.
Rodičovská spolupráca môže zahŕňať spoločné plánovanie času, rozdelenie každodenných povinností, dohodu na základných hraniciach a pravidelnú komunikáciu o tom, čo dieťa potrebuje.
Ak sa rodičia navzájom podporujú, dieťa nemusí niesť zodpovednosť za ich nezhody ani rozhodovať, komu bude dávať prednosť.
Rodina ako priestor vzťahov, istoty a učenia
Dieťa denne a bezprostredne prežíva radosti rodiny a činnosť jednotlivých členov rodiny, čo nesmierne prispieva k jeho rozvoju.
Má mnoho možností samo robiť najrozličnejšie úlohy: s matkou upratuje, varí a iné.
Od starších súrodencov sa učí, mladších ovplyvňuje.
Vychováva ho totiž priamo i nepriamo celý kolektív rodiny a blízkych ľudí.
Medzi dieťaťom a jeho najbližším sa obyčajne utvára blízky citový vzťah.
Dieťa prežíva pocit istoty, že niekomu patrí a naopak, dospelí, že patria jemu.
Takáto skúsenosť sa vytvára v každodenných situáciách, pri spoločnej práci, pri hre, pri odpočinku, počas rozhovorov aj v chvíľach, keď rodič pomáha dieťaťu zvládnuť únavu, strach alebo sklamanie.
Rovnocenní rodičia tak nevytvárajú dokonalú domácnosť, ale prostredie, v ktorom má dieťa možnosť cítiť lásku, podporu, istotu a rešpekt k svojej jedinečnosti.
R. PROCHÁZKA, M. OREL a kol. 2021.
S. G. BLYTHE. 2004, 2005.
VOLEMANOVÁ.
CENTER OF THE DEVELOPMING CHILD.