Azda nejestvuje človek, ktorý by si aspoň raz vo svojom živote nepoložil otázku: „Čo je vlastne zmyslom môjho života, môjho bytia?“ alebo „Má môj život vlastne zmysel?“ A následne premýšľal, čo mu ten zmysel dáva.
Často sa stretávame s tvrdením: „Ten človek má v živote šťastie - má dobré manželstvo, milujúcu rodinu, dobré zamestnanie, slušný plat“. Je nám akési prirodzené porovnávať svoj život so životom iných ľudí. Akoby sme sa snažili presvedčiť sami seba, že ten druhý sa so šťastným osudom už narodil a nám žiaľ nebol daný.
Ľutujeme sa a uvažujeme nad tým, či náš nápadne horší život má zmysel. Seneca napríklad tvrdil, že je úplne zbytočné pýtať sa, či má život zmysel alebo nie.
Kde nachádzame zmienky o zmysle života?
Zmysel života je pojem, ktorý do modernej medicíny, psychológie a psychoterapie zaviedol známy psychiater Viktor Emil Frankl, ktorý prežil koncentračný tábor a napísal o tomto utrpení knihu A predsa povedať životu áno.
Keď hovoríme o zmysluplnosti ľudskej činnosti, máme na mysli určitý cieľ a účel toho, čo sa deje. To, čo smeruje k tomuto cieľu, je zmysluplné. Má teda zmysel to robiť.
Odborníci sa zhodujú na tom, že mať zmysel života je dôležtié. S jeho stratou totiž prichádza duševný nepokoj, ktorý sa odráža na duševnom zdraví človeka.
Viktor Frankl tvrdí, že uvedomovanie si zmyslu života je vlastné len človeku. Zviera sa nikdy nepýta, či jeho život má zmysel.
Čo znamená zmysluplne žiť?
Mať milujúcu rodinu? Byť vzdelaný? Atraktívny?
Pre mnohých je zmysel života rodina. Mať deti, domov a niekoho, komu na nich záleží. Je to prirodzené. No sú tu aj takí, ktorým to nestačí a svoj zmysel života hľadajú. Nechcú len nasledovať to, čo je schválené spoločnosťou. Chcú niečo vlastné.
Psychoterapeut Längle vysvetľuje, že otázky o zmysle života riešime až vtedy, ak máme naplnené iné potreby.
Bezpečie a priestor na život
Jedna z nich je potreba bezpečného priestoru, či už ide o bezpečnú krajinu, kde nie je vojna, alebo bezpečie domova.
Vnímanie hodnoty vlastného života
Druhou podmienkou naplnenej existencie je chcieť tu byť a vedieť precítiť vlastný život ako hodnotný. Inak povedané, nakoľko cítime, že život je dar, ktorý je žitia hodný.
Depresívni ľudia toto necítia.
Možnosť byť sám sebou
Tretia podmienka dobrej existencie je smieť byť práve takí, akí sme.
Niekedy sme príliš vyťažení tým, akí máme byť, a nemáme čas ani chuť zaoberať sa zmyslom.
Ak niekto príde k záveru, že nevidí zymsel svojho života, Frankl tento pocit vysvetľuje ako problém, že ľudia majú z čoho žiť, no nemajú pre čo žiť; majú prostriedky, no žiaden zmysel.
Myslí si, že celá podstata zmyslu života spočíva v tom, že potrebujeme žiť život, ktorý stojí za to žiť. A tu si už odpoveď musí nájsť každý sám.
Prečo samotný blahobyt nestačí?
Čím trpíme dnes, čím trpí naša spoločnosť?
Konečný výsledok nemusí byť pozitívny. Zdá sa, že trpíme na prílišnú zameranosť na seba, na sebarealizáciu, ktorú Frankl nazval slepou uličkou k šťastiu.
Trpíme na závislosť od peňazí a moci, nezriedka od nižších závislostí, ako napríklad jedlo, alkohol, konzum, sexuálna neviazanosť.
Problémové sú väzby na prostriedky komunikácie, mobil, internet, sociálne siete.
Frankl sa stretával s ľuďmi, ktorí mali k dispozícii vzdelanie, majetok, vzťahy.
Generácia, ktorá necíti núdzu, strádanie či utrpenie, má nízku frustračnú toleranciu.
Materiálne veci nenahradia človeku duchovné potreby.
Strácame zmysel vlastného života.
Zmysluplnosť sa nenachádza v blahobyte a pohodlí. Má skryté hodnotové pozadie, ktoré sa postupne odkrýva v činoch.
Ak odkrývame to, čo je skryté za utrpením, za ťažkosťami, nepochopením, ale aj za novými ponukami, nachádzame postupne aj zmysel.
Mnohí ľudia nachádzajú zmysel života, až keď sa ich dotkne nejaké utrpenie alebo významná strata dovtedy určujúcich hodnôt.
Profesor sa v jednej prednáške vyjadril, že každý človek má svoje „väzenie, svoj Auschwitz“.
Sme svedkami toho, že pri nejakej vážnej udalosti sa rodina zomkne, alebo sám človek zmení svoju hodnotovú orientáciu.
Život nie je iba úspech, moc a výkon
Väčšina ľudí si myslí, že život postihnutého človeka nemá zmysel. Že je neužitočný pre spoločnosť, ktorá na neho len dopláca.
Avšak mnohí telesne postihnutí sa dokážu uplatniť v živote a byť osožní spoločnosti.
Postihnutí našej spoločnosti tvrdo nastoľujú otázku: „Čo je to úspech? Čo je to prehra? Čo znamená uspieť v živote?
V dnešnej dobe je úspech výlučne spojený so spoločenskou a materiálnou oblasťou.
TRETÍ MÝTUS: Život postihnutého človeka nemá zmysel.
Mnohí telesne postihnutí ľudia sa dokážu uplatniť v živote a byť osožní spoločnosti.
Postihnutí našej spoločnosti tvrdo nastoľujú otázku: „Čo je to úspech? Čo je to prehra? Čo znamená uspieť v živote?
Postihnutí vždy budú potrebovať chránené pracoviská, invalidné dôchodky, vychovávateľov, spoločníkov, ktorí sa im budú venovať.
Nijaké povýšenie, ani úspech, ani prestíž. Ich najbytostnejšou potrebou je byť milovaný.
Ak sú milovaní, dokážu lásku vrátiť. Ak im niekto poslúži, aj oni vedia poslúžiť.
Z našich profesionálnych, finančných, pracovných a spoločenských úspechov nič nezostane v deň, keď budeme opúšťať tento svet a prechádzať do druhého života.
Nie MAŤ, ale BYŤ.
Keď zmysel vzniká vo vzťahoch
Mnohí ľudia cítia, že činnosti a aktivity, ktoré sú zamerané na zmysel, dostávajú hlbší a silnejší význam, keď sú sebapresahujúce - zamerané na niečo alebo niekoho mimo samého seba.
Takými sú napríklad láska k nejakému človeku, láska k Bohu alebo k nejakému cieľu.
Podstatná charakteristika človeka je „milovať a byť milovaný“, nielen vášnivo a biologicky.
Duchovná láska pretvára bytie človeka a smeruje ho k hlbokým vzťahom.
Vieme ukázať na egocentrické formy bytia a poskytnúť náhľad na existenciu človeka v spoločenstve.
Podstata zmyslu života je ukrytá v troch častiach
Psychológ Gary T. Reker spolu s klinickým psychológom a profesorom Paulom T. P. Wongom videli zmysel života v troch častiach, ktoré sa vzájomne ovplyvňujú.
Pri neprítomnosti ktoréhokoľvek z uvedených komponentov dochádza k ohrozeniu prežívania zmyslu života.
Pomáhať a žiť pre iných dáva nášmu životu zmysel
Mnohí ľudia cítia, že činnosti a aktivity, ktoré sú zamerané na zmysel, dostávajú hlbší a silnejší význam, keď sú sebapresahujúce - zamerané na niečo alebo niekoho mimo samého seba.
Pomáhajú nám výjsť zo seba.
Slabší v nás vzbudzujú súcit, lásku, milosrdenstvo, túžbu pomáhať.
A to náš svet dnes veľmi potrebuje.
Našu civilizáciu nezachráni ekonomika a pokrok, ale láska, úcta k človeku a solidarita.
Príbeh dieťaťa, ktoré zjednotilo rodinu
Čo však ťažko telesne i duševne postihnutý človek, ktorý celý život leží v posteli a nerozpráva? Aký môže byť zmysel jeho života?
Vyjadrenie jednej matky môže byť odpoveďou na túto otázku:
„Máme sedem detí, piata dcérka je ťažko hendikepovaná, iba leží a vyžaduje 24- hodinovú starostlivosť. Spočiatku to bolo veľmi ťažké.
Dnes je toto dieťa najmilovanejšie v celej rodine.
Je ako anjel, lebo nikdy nikomu neublížila a neurobila nič zlé - vlastne ani nemôže.
Všetkých nás zjednotila a dala ako rodinu dokopy.
Vzbudila v nás súcit, milosrdenstvo, stali sme sa láskavejší, dokážeme ochotnejšie prijať slabosti a nedostatky druhých a vieme viac odpúšťať.
Jednoducho, ako ľudia sme sa zmenili k lepšiemu. A to hlavne vďaka nej.
Je pre nás pokladom.
Nie je práve toto tajomné poslanie a zmysel života hendikepovaných ľudí?
Príklad každodennej užitočnosti
„Narodila som sa s mozgovou obrnou - krívam pri chôdzi a môžem síce používať ruky, ale ovládam ich slabo.
Dospela som k názoru, že handicapovaný človek nemá väčšie právo siahať si na život ako ktokoľvek iný.
Cítim, že svoj život musím venovať miestu, kde žijem.
Každý môže niečo ponúknuť.
Pracujem v mojom meste na čiastočný úväzok na radnici.
V práci ma všetci poznajú ako usmievavého a veselého človeka.
Upratujem budovu radnice a zametám chodníky.
Myslím si, že Boh mi určil túto prácu pre nejaký dôvod.
Podľa mňa je to preto, aby si ľudia uvedomili, že môžem žiť šťastný a plnohodnotný život taká aká som.
Sú chvíle, keď samu seba ľutujem a sú chvíle, keď si želám, aby ma Boh urobil normálnou.
Keď spoločnosť meria hodnotu človeka výkonom
V dnešnej spoločnosti, ktorá oceňuje len úspech, moc, dokonalosť, ľudské kvality, a nie je ochotná prijať a milovať neúplných, nedokonalých a slabých?
Dnes, keď sa stali kritériami kvality života pôžitok, bohatstvo, zdravie a úspech?
Dnes, keď sa stala merítkom hodnoty človeka len inteligencia, vzdelanie, fyzická krása a jeho ekonomická užitočnosť pre spoločnosť?
Práve postihnutý človek rozbíja všetky tieto naše iluzórne predstavy o šťastí, zmysle a hodnote života.
Je pre nás výzvou a päsťou na oko, ktorá rozbíja náš nesprávny rebríček hodnôt.
Rebríček, v ktorom nebola láska a úcta k ľudskému životu na prvom mieste.
Možno títo ľudia majú nás sebestačných, výkonných a na seba zameraných ľudí, učiť skutočným hodnotám.
Život v centre pre deti a rodiny
Alexandra Hovancová je mladou a cieľavedomou riaditeľkou trocha netradičného detského „domova“.
Stará sa o deti, ktoré kvôli fyzickému a mentálnemu postihnutiu zostávajú v ústraní pomoci štátu aj ľudského a spoločenského prijatia a vytvára pre ne prostredie rodiny.
Sama hovorí, že si pre deti, ktoré to v živote „nemajú fér“, vyberá inú cestu než cestu dožitia.
Prináša im do života zážitky, hoci - alebo práve preto, že každý deň môže byť tým posledným.
Centrum pre deti a rodiny sv. Jozefa má v starostlivosti aktuálne 16 ťažko zdravotne postihnutých detí od 1 roka až po 16 rokov.
Máme dve špecializované skupiny s ošetrovateľskou starostlivosťou.
Zariadení s podobnou špecializáciou je na Slovensku málo a detí veľa.
U nás je kapacita plne obsadená, no na týždennej báze nám volajú úrady a žiadajú o umiestnenie.
Detičky sa k nám dostávajú v prevažnej miere preto, že sa rodičia o nich nedokážu postarať.
Vyžadujú si 24-hodinovú ošetrovateľskú starostlivosť a časté návštevy odborných lekárov a špecialistov.
Každé dieťa má svoj vlastný smutný príbeh a dôvod prečo je umiestnené v zariadení.
Aktuálne máme 3 školopovinné deti, ktoré navštevujú špeciálnu školu Maximiliána Kolbeho patriacu pod Spišskú katolícku charitu.
V zariadení nám funguje odborný tím zložený zo špeciálneho pedagóga, psychológa, vychovávateľov a sociálneho pracovníka, doplnený zdravotnou sestrou.
Keďže sa jedná o deti prevažne ležiace v terminálnych štádiách, program je „ušitý na mieru“ pre každé dieťa podľa jeho postihnutia.
Každý deň môže byť posledný
„Poviem to veľmi úprimne. Každé narodeniny a deň môžu byť ich posledné, tak si na tom všetci dávame záležať.
Žiť každý deň ako posledný, sa stalo našim mottom.
Ich diagnózy zmeniť nevieme, ale naplniť im dni láskou dokážeme.“
Prijatie namiesto strachu
„Naše zariadenie funguje na sídlisku už veľa rokov.
Nie je to veľmi jednoduché, keďže ľudia nie vždy vedia postihnutie prijať.
Deti sa vďaka reportážam a svojej bezprostrednosti stali na sídlisku známe.
Chodíme sa s deťmi prechádzať a vymýšľame aktivity.
Mojim snom je, aby sa ľudia prestali báť postihnutia a prijali ho.
Veď sú to deti ako ostatné, tiež túžia byť milované a aspoň raz za čas žiť život tak ako ostatní.“
Podpora dobrovoľníkov a darcov
Dobrovoľníctvo u nás funguje už roky.
Máme aktívnych dobrovoľníkov, ktorí sú súčasťou nášho zariadenia, veľmi dôležitou v živote detí.
Dobrovoľníci sú u nás vždy vítaní.
Pomoc iným mi zmenila život.
Veľa ľudí pomáhať chce, len nevie ako.
Pre mňa je najväčším darom čas, ktorý niekto dokáže venovať nezištne inému.
Ja som dostala šancu pomáhať a som za ňu nesmierna vďačná.
Naše zariadenie je už roky zapojené do zbierky.
Pravidelne využívame darované školské pomôcky pre deti centra aj pre deti zo zariadenia núdzového bývania pre týrané matky s deťmi.
Nebyť príspevkov od darcov, nemôžeme poskytovať takú starostlivosť, akú deťom súčasne poskytujeme, a veľa potrebných pomôcok by bolo pre nás nedostupných.
Zmysel práce, starostlivosti a obety
„V SPKCH som začínala ako 19-ročná dobrovoľníčka, pretože môj najväčší životný sen bol starať sa o nevyliečiteľne choré deti.
Dá sa povedať, že vďaka charite svoj sen naozaj žijem, teda až na to, že mi vopred ani nenapadlo, že budem riaditeľkou.“
„Ja nemám iný súkromný život, nič nemusím odstrihovať.
Dlho som s tým bojovala, ale teraz som to už prijala.
Myslím si, že to nie je práca na dlhé roky a ak práci už nebudem vedieť dať niečo navyše, odídem.
Deti však mojou súčasťou budú navždy.
Je to tá najkrajšia, najnáročnejšia a najťažšia práca v mojom živote.
Deti zo mňa spravili lepšieho človeka, ja som tá, čo im môže ďakovať.“
Môže psychológ pomôcť pri hľadaní strateného zmyslu života?
Pri strate zmyslu života mnohí vyhľadávajú pomoc psychológov, pričom očakávajú, že práve oni im ho pomôžu znovuobjaviť.
Psychologička a psychoterapeutka s niekoľkoročnou praxou v zdravotníctve a skúsenosťami s prácou súdnej znalkyne v odbore klinická psychológia, Petra Klastová Pappová vysvetľuje, že: „nie je úlohou psychoterapie hovoriť ľuďom, čo je zmyslom života.
Zaoberáme sa tým, ako zmysluplne prežiť danú chvíľu.
Odpoveď na to, čo je zmyslom života, môže niektorým ľuďom dávať náboženstvo alebo nejaká filozofia, ktorá im povie, prečo tu sme a čo máme robiť.
To je v poriadku.
To, čo hovorí existenciálna analýza, je, že život nás vyzýva v každej chvíli.
Nie je to tak, že máme čakať, čo od života dostaneme, ale je to život sám, ktorý nám dáva otázky, a našou úlohou je dať na ne odpoveď.
Zmysel uskutočňujeme cez hodnoty, keď robíme veci, ktoré pre nás majú cenu a sú nášmu srdcu blízke.“
Odborná pomoc pri depresii a beznádeji
Chronické pocity beznádeje pri narušených rodinných vzťahoch a ťažkom detstve sa v diskusii popisujú ako príznaky depresie, ktorú odporúčajú riešiť psychiatrická liečba a psychoterapia.
Odborné riešenia uvedené zahŕňajú návštevu psychológa alebo psychiatra, nasadenie antidepresív (AD) a kombináciu AD s psychoterapiou; v diskusii sa tiež spomenul benzodiazepín Lexaurin v súvislosti s dočasným upokojením (komentár, nie medicínske odporúčanie).
Pri silných depresívnych alebo sebevražedných myšlienkach treba vyhľadať psychiatra, psychológa alebo urgentnú psychiatrickú službu a neodkladať pomoc.
Viacero príspevkov zdôraznilo, že nájdenie „sadnúceho“ terapeuta je dlhodobý proces a odporúčali skúšať iného terapeuta, ak prvý nevyhovuje.
Diskutujúci uviedli, že terapia cez Skype je možnosť; tiež odporúčali vysvetliť situáciu terapeutovi, že dieťa nemáte kde nechať.
Doplnkové možnosti zmiernenia stavov v diskusii sú online/Skype psychoterapia, duchovná podpora (kostol, kresťanské spoločenstvo), encounterové skupiny a samopomocná literatúra.
Logoterapia a duchovný rozmer života
Potrebujú vôbec kresťania logoterapiu?
Kontraproduktívne by to bolo, ak by sme ňou chceli nahradiť vieru či kresťanstvo.
Meniť zafixované negatívne postoje, hľadieť na veci s nádejou a počúvať, čo mi hovorí svedomie.
Frankl svedomie nazval „orgánom zmyslu“.
Hovorí, čo nás vnútorne trápi.
Aj veriaci majú v živote krízy či prechodné psychické poruchy, ako sú úzkosti, depresie, stresy a záťažové situácie, vhodné pre logoterapeutické usmernenie.
Nie je len o liečbe, má aj preventívny charakter.
Uznávaný vedec psychoterapeutické pôsobenie označil ako lekársku pastoráciu.
Frankl vo svojej publikácii Lekárska starostlivosť o dušu popisuje, že pri liečbe pacienta sa lekár nemá zameriavať len na chorobné príznaky, ale na celého človeka.
Každý jedinec má aj samoliečiteľskú schopnosť.
Holistický pohľad umožňuje vniknúť aj do duchovnej sféry chorého.
Analýzou tejto oblasti sa mu darilo chorého vyliečiť.
Napríklad ide o meditáciu, modlitbu, relaxáciu, odpútavanie sa od negatívnych myšlienok a podobne.
Naše detičky navštevujú katolícku školu a vo viere ich vychovávame.
Mali sme krst detičiek, ako aj prvé sväté prijímanie.
V dome máme kaplnku a mávame sväté omše.
Ja tvrdím, že Boh je s nami stále a cítim, že náš dom je vďaka nemu zázračný a vôbec to nepreháňam.
Hľadanie vlastnej cesty
Mnohí ľudia si myslia, že zmysel života treba nájsť v jednej veľkej odpovedi.
No nie vždy je plne vyformovaný, ale nosíme v sebe kompas, ktorý nás k nemu dovedie.
Život nie je kruh, v ktorom sa môžeme vracať k tomu istému. Je priamka. Ide vpred a my s ním.
A v každej situácii sa môžeme rozhodnúť len raz.
Nemôžeme ísť naraz doprava aj doľava.
Každá situácia v našom živote sa udeje len raz.
Keď uplynie, tak sa k nej nemôžeme vrátiť a zmeniť ju.
Všetci kráčame do neznáma a len rozhodnutia nám postupne odhaľujú cestu.
Nikdy s určitosťou nevieme, čo je pred nami, pokiaľ to nezažijeme.
Často sa o niečom vopred presvedčíme, ale potom, čo to prežijeme, svoje presvedčenie zmeníme.
Preto neexistuje zlé rozhodnutie.
Nedá sa vždy rozhodnúť iba správne.
Nikto z nás nebol v budúcnosti a nikto neprežije viac než jeden život.
Čím viac rozhodnutí spravíme, tým skôr nájdeme svoju cestu.
Neminú nás zlé rozhodnutia, ale z tých sa poučíme.
Možno sa 10x popálime, ale 10x aj uspejeme.
A znova, aj zlé rozhodnutia sa môžu po čase vykresliť ako tie najlepšie v živote.
Nevravím ale, že treba robiť hlúpe a zbrklé rozhodnutia.
Máme svoju intuíciu a máme svoj úsudok.
Činnosť, ktorá nás privádza do prítomnosti
Toto je najdôležitejší bod, pretože zmysel života nie je nikdy v cieli, ale v ceste.
Je v samotnej činnosti, nech to znie akokoľvek klišé.
Ak aj raz dosiahneš svoj cieľ, tak sa skutočne nič nezmení.
Život sa nezastaví.
Identifikuj činnosť, pri ktorej nevnímaš čas.
Musí to byť ale aktívna činnosť, nie pozeranie seriálov.
Pretože len aktívna činnosť ťa stopercentne vtiahne do prítomného okamihu.
Každé stretnutie s človekom, so známym či s cudzím je príležitosťou na nové poznanie a niekedy aj konanie.
Samotný život mi priniesol mnohé výzvy.
Nie vždy ľahké, boli tam bolestné situácie aj sklamania.
V každodenných výzvach, sa snažím rozlišovať dobro od zla, ich významovosť a potrebu vložiť sa do nich, zvlášť ak sú existenciálneho charakteru.
Keď sa zmysel ukazuje v každodennosti
Nie je to tak, že máme čakať, čo od života dostaneme, ale je to život sám, ktorý nám dáva otázky, a našou úlohou je dať na ne odpoveď.
Zmysel uskutočňujeme cez hodnoty, keď robíme veci, ktoré pre nás majú cenu a sú nášmu srdcu blízke.
Často sa stáva, že zmysel nečaká na konci veľkého projektu, kariéry alebo materiálneho úspechu.
Objavuje sa v starostlivosti, vo vzťahu, v službe, v tvorivej práci, v rozhodnutí zostať človekom aj v náročnej situácii.
Možno títo ľudia majú nás sebestačných, výkonných a na seba zameraných ľudí, učiť skutočným hodnotám.
Pomáhajú nám výjsť zo seba.
Slabší v nás vzbudzujú súcit, lásku, milosrdenstvo, túžbu pomáhať.
A to náš svet dnes veľmi potrebuje.
