Keď dieťa prestane hovoriť: psychické príčiny, varovné signály a potrebná pomoc

Ak dieťa rozpráva a z nejakého dôvodu z ničoho nič prestane hovoriť, príčina môže byť v konkrétnom zážitku, ktoré dieťa prežilo.

Dieťa nehovorí: respektíve prestane hovoriť. Za touto poruchou môžeme hľadať určitú psychológiu. Neurotické poruchy reči - mutizmus, keď dieťa prestane rozprávať alebo si vyberá prostredie a osobu, pri ktorých nerozpráva.

Náhle mlčanie dieťaťa preto netreba automaticky pripísať vzdoru, nevďačnosti alebo vplyvu internetu. Môže ísť o reakciu na strach, stres, negatívny zážitok, preťaženie alebo narušený pocit bezpečia, no zároveň je potrebné vylúčiť aj sluchové, neurologické, vývinové a iné zdravotné príčiny.

Čo môže znamenať, keď dieťa prestane hovoriť

Ak dieťa predtým komunikovalo a následne prestane hovoriť, ide o zmenu, ktorú treba brať vážne. Príčina môže byť v konkrétnom zážitku, ktoré dieťa prežilo. Problémy ako zajakávanie a brblanie sa môže vyskytovať iba v situáciách, keď sa dieťa, prípadne človek vo všeobecnosti, dostane do napätej a stresovej situácii.

Porucha môže súvisieť s tým, že dieťa zažíva strach, hanbu, tlak alebo bezmocnosť a nevie svoje prežívanie vyjadriť slovami. Deti často používajú extrémne slová preto, že ešte nemajú dostatočnú slovnú zásobu pre hnev, sklamanie, hanbu, úzkosť alebo bezmocnosť.

Veta „Neznášam ťa!“ dokáže rodiča hlboko zasiahnuť. Hoci znie ako útok, často nie je skutočným odmietnutím rodiča, ale výbuchom detskej bezmocnosti, hnevu a preťaženia. Veta „neznášam ťa“ často neznamená „nemám ťa rád“.

Dieťa má v sebe taký masívny hnev, sklamanie alebo bezmocnosť, že ho to vnútorne zahlcuje. Prefrontálna kôra, teda časť mozgu zodpovedná za logiku, sebaovládanie a brzdenie impulzov, je u detí a dospievajúcich ešte vo vývine.

To neznamená, že takéto slová máte prehliadať alebo schvaľovať. Pochopenie emócie neznamená dovoliť ubližovanie. Rovnako ani pochopenie psychickej príčiny mlčania neznamená, že treba problém ignorovať alebo čakať, kým sám zmizne.

Psychologické príčiny náhleho mlčania

Strach z reakcie rodiča

Deti sa nás začnú strániť, prestávajú s nami hovoriť o tom, čo ich trápi. A prečo? Pretože sa začali báť.

Ak povedia niečo, čo neschvaľujeme, prestaneme počúvať ich motívy a začneme kázať, karhať a trestať - ako autorita. Deti sa radšej týmto situáciám vyhýbajú, pretože sa naučili, že s nami nie je reč, nevypočujeme ich a nesnažíme sa ich pochopiť.

Miesto toho ich stále vtesnávame do správania a myslenia, ktoré od nich požadujeme my. Ak dieťa očakáva výsmech, krik, trest alebo dlhé kázanie, môže si zvoliť mlčanie ako spôsob ochrany.

Dieťa sa necíti vypočuté

Deti rozprávajú - a veľa. Čo si myslia, to aj povedia. Rodič je prvý človek, ktorému sa zdôverujú, a vedzte, že od jeho reakcie závisí veľmi veľa.

Vy sa nad tým pousmejete, mávnete rukou a odpoviete, že sa predsa nemá čoho báť. Nielenže mu vaša reakcia nepomôže, ale dáte mu najavo, že jeho problém a myšlienky sú pre vás banalita, nepodstatné a na smiech.

Dieťa rozumie, že v skutočnosti nie je pre vás dôležité ono samo. A prestane sa vám zdôverovať.

Ak sa dieťa chce s vami zhovárať, počúvate ho len na pol ucha. Jeho problémy sú pre vás úsmevné a banálne, neprikladáte im dôležitosť. Pre dieťa však môže byť strach z tmy, škôlky, školy, spolužiakov alebo odlúčenia rovnako silný a dôležitý, ako je pre dospelého strach napríklad z verejného prezentovania.

Dieťa sa cíti ako bremeno

Dieťa vás očakáva a teší sa, keď vám porozpráva o svojom dni. Vy ste unavení, počúvate ho jedným uchom a odmietnete sa s ním hrať.

Vidí, že s ním nechcete tráviť čas, pretože vás to unaví ešte viac. Sleduje, že odmietate jeho pomoc, pretože vám zavadzia. Dieťa vníma, že je pre vás príťaž.

Ak vás žiada o rozprávku na dobrú noc a vy mu s povzdychom niekoľkýkrát za sebou poviete Nie, nechaj ma oddýchnuť, dieťa pocíti, že vás obťažuje. Akákoľvek jeho snaha, požiadavka je vám na príťaž.

Prestane vám rozprávať, aký malo deň. Až dokým si po rokoch zrazu neuvedomíte, že vám na otázky neodpovedá.

Dieťa sa necíti vítané v rodine

Deti chcú byť súčasťou rodiny. Je to ich prvé spoločenstvo, na základe ktorého sa učia komunikovať, fungovať s ostatnými a tvoriť si vzťah k sebe samému.

Do tohto spoločenstva musia byť zapájané, aby sa stali a cítili plnohodnotnou osobnosťou. Aký pocit budú mať z rodiny, taký budú mať aj zo sveta.

Pokiaľ rodič nezapája dieťa do chodu domácnosti, kritizuje ho, ak sa snaží pomôcť, dieťa sa cíti v rodine nevítané. Kritika rodiča, že zle upratuje, zdržuje ho pri varení večere alebo že bielizeň neskladá ako by si rodič prial, fungujú ako znižovanie kompetencie dieťaťa.

Dieťa pociťuje, že do rodiny nepatrí. Nie je rodine oddaný, pretože ho sama odmietla. Hľadá si inú skupinu, do ktorej by zapadlo, a rodina sa pre neho stáva miestom, kde ho vlastne nechcú.

Nedostatok spoločného času a pozornosti

Ak používate tablet a televíziu ako oázu vašej chvíľky pokoja, môžete mať na určitý čas menej rodičovských povinností. Ak však dieťa dlhodobo nedostáva dostatok skutočnej pozornosti, môže si vytvoriť väčšiu väzbu na obrazovku než na rozhovor s rodičom.

Posadíte deti k počítaču, k rozprávke, aby ste mali aspoň na chvíľu kľud od rodičovských povinností. A za pár rokov, keď deti nepustia smartfón z ruky, sa budete diviť, prečo s vami zrazu nehovoria.

Ste najradšej, ak sa hrajú samé v izbe, ak sú ticho a nerobia hluk. Jednoducho, pokiaľ vás neotravujú, ak nemáte náladu, čas alebo ste unavení.

Ako rodinná komunikácia ovplyvňuje ochotu dieťaťa hovoriť

Spôsob akým s dieťaťom hovoríte a ako sa k nemu chováte, sa vám vráti (hoci po rokoch).

Ak dospelý dieťa opakovane prerušuje, zľahčuje jeho problémy alebo mu nedáva priestor, dieťa sa učí, že jeho hlas nemá rovnakú hodnotu. Pri konverzácií rodičov alebo dospelých sa dieťa chce zapojiť a rozumieť tomu, o čom sa bavíte.

Vy sa len pousmejete, ohriaknete ho, že tomu by aj tak nepochopilo v rámci povestného Keď dospelí hovoria, ty šúchaj nohami. Ak chce dieťa niečo povedať, dospelí sú vždy dôležitejší.

Prejaví sa to presne v období, kedy sa začnete pýtať svojho odrasteného dieťaťa, kde je problém, že s vami nehovorí. A ono odpovie, presne tak ako vy kedysi - To by si aj tak nepochopil/a.

Stačí, ak sa dohadujete, čo bude na večeru. Dieťa vidí, že rozhodujú rodičia, a tiež sa chce zapojiť. Povie vám, že by chcelo špagety. Vy jeho prianie neberiete do úvahy a z rozhodovacieho procesu je automaticky vylúčené.

Čo robiť počas emočného výbuchu

Keď vybuchne emočná bomba dieťaťa, najväčším nepriateľom rodiča býva vlastný autopilot. Ostrá veta, výčitky alebo pripomínanie starých chýb len premenia konflikt na boj o to, kto koho viac zraní.

Vety typu „nepreháňaj“, „vymýšľaš si“ alebo ironický úsmev môžu v dieťati vyvolať pocit, že jeho prežívanie je smiešne a nepodstatné. Bleskové tresty typu „týždeň bez telefónu“ často nevychádzajú z výchovy, ale z rodičovského zranenia.

Ak sa k detskému kriku pridá aj rodičovský krik, vznikne ešte väčšia búrka. V afekte nie je cieľom vyhrať hádku.

Efektívna reakcia sa nedá zvládnuť jednou vetou priamo uprostred výbuchu. Netlačte na okamžitý rozhovor. Nikdy sa nepokúšajte riešiť podstatu problému v čase, keď vám obom bije srdce ako o závod.

Mozog v strese nedokáže dobre prijímať logické argumenty. Zostaňte čo najpokojnejší, pomenujte emóciu dieťaťa a držte hranicu.

Pomáha čisté pomenovanie faktov a zvedavosť: „Predtým si povedal/a, že ma neznášaš.“ V afekte nie je vhodné dávať rýchle tresty.

Hranica môže byť jasná a pokojná: Pochopenie emócie neznamená dovoliť ubližovanie. Dieťa môže byť nahnevané, no nemôže ubližovať sebe ani iným.

Prečo dieťa môže povedať „neznášam ťa“

Prirodzená reakcia je bolesť, obrana alebo protiútok. Hoci dieťa hľadí priamo na vás a strieľa slová vaším smerom, nie ste terčom vy ako osoba.

To, čo počujete, nie je vyhlásenie vojny ani skutočná definícia vášho vzťahu. V momente, keď táto veta presekne ticho v miestnosti, v rodičovi sa okamžite spustí alarm.

Paradoxne, táto krutá úprimnosť môže byť aj formou dôvery. Dieťa na vás nekričí preto, že by vás skutočne nenávidelo, ale preto, že ste preňho bezpečnou osobou.

Ak vám dieťa dokáže povedať takúto surovú a bolestivú vetu, často to znamená, že vám dôveruje. Deti si pred cudzími ľuďmi, v škole alebo u lekára dávajú väčší pozor.

Keď na vás dieťa vypustí svoj najtemnejší hnev, podvedome testuje pevnosť vášho vzťahu. Nabudúce sa preto na túto vetu skúste nepozerať ako na zlyhanie rodičovskej autority.

Keď dieťa prestane hovoriť iba v určitých situáciách

Mutizmus môže znamenať, že dieťa prestane rozprávať alebo si vyberá prostredie a osobu, pri ktorých nerozpráva.

Takéto dieťa môže doma komunikovať, no v škôlke, škole, medzi cudzími ľuďmi alebo v konkrétnej stresovej situácii mlčí. Zajakávanie, brblanie a ďalšie ťažkosti sa tiež môžu objavovať iba v situáciách, keď sa dieťa dostane do napätia a stresu.

Ak dieťa rozpráva iba v niektorom prostredí, neznamená to automaticky, že mlčanie predstiera alebo že sa iba „nechce snažiť“. Situácia môže súvisieť s úzkosťou alebo s konkrétnym nepríjemným zážitkom.

Pri takomto správaní je potrebné sledovať, kde a kedy dieťa mlčí, s kým komunikuje, ako reaguje na otázky, či používa gestá a či sa jeho mlčanie spája s konkrétnymi osobami, miestami alebo udalosťami.

Vývin reči a rozdiel medzi oneskorením a stratou reči

Dieťa sa vyvíja vo všetkých smeroch. Či už fyzicky, mentálne, motoricky, rozvíjajú sa jeho obzory, možnosti, schopnosti, a tiež sa vyvíja aj jeho vnímanie a reč.

Prvé zvuky dieťa vydáva už okolo prvého mesiaca života. Ide však len o náhodné zvuky bábätka. Prvé slová, respektíve hlásky, dieťa tvorí okolo siedmeho mesiaca, a to opakovaním toho, čo počuje.

Dieťa začína rozprávať svoje prvé slová okolo 12 mesiacov. Samozrejme, vývin je individuálny, preto niektoré deti povedia prvé slovo už v 10.mesiaci, iné v 14. mesiaci a to je v poriadku.

Ak Vaše dieťa však povie svoje prvé slovo v 36. mesiaci, v poriadku to rozhodne nie je. Vývinové oneskorenie o 2 roky je veľmi veľa.

Ak dieťa nerozpráva v 16. mesiacoch, hovoríme o oneskorení v reči. Ak dieťa nerozpráva v troch rokoch, nehovoríme o oneskorení, ale o poruche, ktorá si vyžaduje intenzívnu a systematickú terapiu.

Ak dieťa rozpráva a následne prestane hovoriť, nejde o bežné oneskorenie prvých slov. Ide o stratu už používanej komunikačnej schopnosti, ktorá si zaslúži rýchle odborné posúdenie.

Prečo treba reagovať včas

Mierne oneskorený vývin reči môže dieťa dobehnúť spontánne.

Oneskorený vývin reči môže dieťa dobehnúť s malou včasnou pomocou.

Oneskorený vývin reči môže prejsť do Vývinovej jazykovej poruchy v prípade, že dieťa nemá žiadne ďalšie ťažkosti v iných oblastiach. Takáto porucha potom dieťa prevádza pomerne dlho a takmer vždy sa na ňu neskôr „nabaľujú“ poruchy učenia.

Oneskorený vývin reči v raných štádiách môže a často je len skorým symptómom inej, závažnejšej vývinovej poruchy. Napríklad poruchy sluchu, autizmu, mentálneho postihnutia, vývinovej apraxie, hypotónie, ADHD, ťažkostí v oblasti ORL či vývinových syndrómov.

Hlavne preto je potrebné spozornieť včas a závažnejšie ťažkosti včas potvrdiť alebo vylúčiť.

Keď dieťa nerozpráva a problém sa zanedbá, nemusí už dobehnúť rovesníkov a ťažkosti môžu prerásť do problémov s učením v škole.

Možné zdravotné a vývinové príčiny

Porucha sluchu

Ak dieťa nepočuje dobre, nedokáže správne vnímať slová a napodobňovať reč.

Už v polroku veku dieťaťa môžeme zistiť, že dieťa, ktoré predtým hrkotalo, džavotalo, prestáva s touto činnosťou. Vtedy je dôležité nechať vyšetriť sluch.

Ak sa napríklad narodí dieťa so sluchovým problémom, jeho krik a prvotné džavotanie je v podstate rovnaké ako u ostatných detí. Zlom nastáva až po šiestom mesiaci. Tým, že nemá spätnú väzbu, džavotanie stagnuje, až úplne zmizne.

Vývinová apraxia reči

Dieťa vie, čo chce povedať, ale nedokáže správne vysloviť slová, pretože mozog a svaly úst nespolupracujú.

Znížený svalový tonus

Slabé svaly v oblasti tváre a úst môžu sťažovať artikuláciu aj tvorbu hlasu.

ADHD a ťažkosti s pozornosťou

Problémy so sústredením môžu brániť dieťaťu v tom, aby vnímalo jazyk a učilo sa nové slová.

Ďalšie príčiny

Oneskorený vývin reči u detí môže mať viacero príčin, ktoré môžu byť biologické, vývinové alebo psychosociálne.

Dvojjazyčné prostredie môže ovplyvniť tempo vývinu reči. Deti bilingválnych rodičov môžu začať rozprávať neskôr alebo miešať slová z rôznych jazykov.

Príčinou poruchy reči môže byť nedostatočná komunikácia zo strany rodičov, prípadne slabé rečové vzory rodičov či kamarátov.

Poruchy reči, ktoré môžu súvisieť so stresom alebo psychikou

Rozlišujeme viacero skupín porúch reči:

• Dyslália: najrozšírenejšia porucha reči, teda chybná výslovnosť hlások.
• Zajakávanie a brblanie: poruchy, ktoré môžu vzniknúť po nejakom negatívnom zážitku, aj po veľmi silnom ľaku.
• Vynechávanie a zamieňanie hlások: nastáva, ak dieťa rozpráva veľmi rýchlo.
• Šušlanie a rozprávanie nosom: poruchy zapríčinené napríklad problémom s chrupom.
• Mutizmus: dieťa prestane rozprávať alebo si vyberá prostredie a osobu, pri ktorých nerozpráva.
• Symptomatické poruchy reči: poruchy, ktoré sa objavujú pri základnom vážnom ochorení, napríklad pri poruchách sluchu, intelektu alebo pohybu.

Ak dieťa šušle, zajakáva sa, račkuje a ostatné deti sa mu posmievajú, táto skúsenosť určite zanechá v duši dieťaťa väčšie či menšie následky.

Najlepšie je včas predchádzať takýmto nepríjemným situáciám, to znamená dieťa si všímať a včas sa obrátiť na odborníka.

Čo si všímať pri náhlom mlčaní

• či dieťa prestalo hovoriť úplne alebo iba v určitom prostredí;
• či predtým používalo slová a vety, ktoré teraz zmizli;
• či naďalej rozumie jednoduchým otázkam a pokynom;
• či reaguje na meno a na zvuky;
• či používa gestá, ukazuje alebo podáva predmety;
• či udržiava očný kontakt;
• či sa objavilo zajakávanie, brblanie alebo výrazná zmena hlasu;
• či mlčaniu predchádzal strach, konflikt, šikana, hospitalizácia, sťahovanie alebo iný negatívny zážitok;
• či sa zmenilo správanie, spánok, jedenie, hra alebo nálada;
• či dieťa prejavuje úzkosť, vyhýba sa ľuďom alebo konkrétnym miestam.

Ak dieťa predtým rozprávalo a z ničoho nič prestane hovoriť, nečakajte len na to, že sa „rozrozpráva“. Náhla strata reči patrí medzi situácie, pri ktorých treba vyhľadať odbornú pomoc.

Čo môže rodič urobiť doma

Vytvorte bezpečný priestor

Dieťa potrebuje cítiť, že jeho prežívanie je dôležité a že zaň nebude potrestané. Nekričte naň, nevysmievajte sa mu a nenúťte ho rozprávať pred inými ľuďmi.

Odpovedzte si úprimne ÁNO / NIE. Ak dieťa mlčí preto, že sa bojí reakcie dospelého, ďalší tlak môže problém ešte posilniť.

Tému otvorte bez výčitiek. Pomáha čisté pomenovanie faktov a zvedavosť.

Netlačte na okamžitý rozhovor

Netlačte na okamžitý rozhovor. Mozog v strese nedokáže dobre prijímať logické argumenty.

Ak dieťa nechce hovoriť, môžete mu ponúknuť inú formu vyjadrenia - gesto, kresbu, ukázanie predmetu alebo krátku odpoveď. Dôležité je, aby komunikácia nebola spojená s ďalším strachom.

Počúvajte bez zľahčovania

Najdôležitejšie je s dieťaťom veľa a často hovoriť - opisujte mu, čo robíte, čo vidíte, čo sa deje okolo.

Aj keď vám neodpovedá slovami, učí sa počúvať, rozumieť a neskôr aj napodobňovať.

Odporúčame hovoriť s dieťaťom jasne, zreteľne, pomaly a ponúknuť dieťaťu aj tvár, aby videlo pohyby artikulačných orgánov.

Keď pracujeme s dieťaťom, prihovárame sa mu pri každej činnosti. Nenecháme ho bez toho, že by stále nepočulo náš hlas, reč.

Podporujte komunikáciu hrou

Všetky prekurzory reči by sme s dieťaťom mali trénovať počas hry aby učenie bolo pre dieťa zábavné.

Opakujte činnosti, hry, melodicky sa mu prihovárajte, aby prirodzený hlas rodiča nesuplovala nejaká nahrávka macíka.

Macík síce intonuje, ale dieťa necíti napríklad teplo dychu, ľudskosť. Veľa spievať, hovoriť riekanky. Ľudové piesne majú niečo do seba - majú jednoduchý text, chytľavú melódiu.

Veľmi dôležité je čítanie kníh - nahlas a s obrázkami. Vyhýbajte sa dlhému pozeraniu televízie alebo videí. Podporujte gestá a mimiku, naučte sa spolu rytmické riekanky a spievajte piesne.

Prekurzory reči, ktoré treba sledovať

Na to, aby dieťa povedalo prvé slovo, potrebuje mať osvojené určité predrečové schopnosti. Voláme ich prekurzory reči.

Ak dieťa nerozpráva, pozeráme sa na to, či a ktoré prekurzory rečí má osvojené. Oneskorenie vo vývine reči preto vieme predpokladať ešte predtým, než dieťa povie prvé slovo.

Očný kontakt

Veľmi dôležitý a raný prekurzor reči je očný kontakt s komunikačným partnerom. Pokiaľ sa dieťa na vás nepozrie keď si niečo pýta, je potrebné začať trénovať práve očný kontakt.

Napríklad si dávame predmety, ktoré dieťa chce ku tvári aby sa pozrelo do očí, alebo robíme smiešne grimasy nech dieťa zaujmeme.

Spoločná pozornosť

Ďalším dôležitým prekurzorom je spoločná pozornosť s dieťaťom. Znamená to, že dieťa chce s nami tráviť čas pri aktivite, alebo nás pri nej potrebuje.

Najlepšie aktivity na trénovanie spoločnej pozornosti sú hojdanie, vyhadzovanie dieťaťa nad hlavu, točenie, fúkanie bublín.

Výmena rolí

Ak už dieťa chce pri aktivitách s nami tráviť času, je dôležité naučiť ho výmenu rolí.

Výmena rolí znamená, že raz aktivitu spraví dieťa a potom dieťa čaká kým aktivitu spraví rodič.

Napríklad pri tlieskaní - zatlieskam ja, počkám, kým zatlieska dieťa, dieťa počká, kým zatlieskam ja..... alebo stavanie veže z kociek - jednu kocku dám ja, potom položí kocku dieťa a potom zase ja a tak ďalej.

Gestá

Veľmi dôležitým prekurzor reči je používanie gest. Je veľmi prospešné ak rodič používa gestá a učí dieťa používať gestá.

Základné gestá sú ukazovanie na predmet, ukazovanie predmetu v ruke, žiadanie predmetu od nás a podávanie predmetu.

Existuje však mnoho iných gest, ktoré môžu rodičia používať napríklad: pápá, áno, nie, gestá zvierat, činností znázornené gestom.

Stálosť objektu a funkčná hra

Pred nástupom prvých slov dieťa musí pochopiť aj stálosť objektu. To znamená, že rozumie tomu, že daný predmet existuje aj vtedy keď ho dieťa nevidí.

Trénovať to môžeme schovávaním hračiek pred očami dieťaťa, ktoré najskôr odkrývame a potom očakávame, že ich odkryje aj dieťa.

Okrem spomínaných prekurzorov by ešte u dieťaťa mala byť prítomná funkčná hra s predmetmi.

Džavot a verbálna imitácia

Potom sú dôležité prekurzory, pri ktorých sa dieťa učí narábať s artikulačnými orgánmi a to znamená, že dieťa skúša džavotať a skúša po nás opakovať slová.

Úloha rodiča pri rozvoji reči

Ešte pred rozhovorením sa dieťaťa, viete z dlhodobého hľadiska ovplyvniť jeho vývoj aj pomocou vašej predvídavosti a komunikáciou s ním.

Už od malička ste pre svoje dieťa vzorom, a rovnako aj vzorom v rozprávaní. Preto používajte správnu výslovnosť pri komunikácii s deťmi, rozprávajte čisto, bez zbytočných maznavých slov, detských pazvukov a obmedzujte aj používanie zdrobnenín.

Keď už dieťa samo hovorí a trápi ho nejaká rečová chyba, snažte sa ju opraviť až odstrániť, a to priateľsky, materinskou formou.

Ak chcete vychovať z dieťaťa slušného človeka, stačí aby ste boli slušní vy. Dieťa sa učí nápodobou; čo chcete aby sa naučilo, musíte v prvom rade robiť vy sami.

Dieťa prirodzene inklinuje k tomu, aby niekam patrilo a prvým spoločenstvom je rodina. Automaticky bude chcieť zapadnúť, robiť to čo robia v rodine všetci jej členovia a riadiť sa pravidlami (pokiaľ sa nimi riadia všetci).

Tresty, karhanie a ich vplyv na komunikáciu

Nie je nutné deti ponižovať, karhať, zosmiešňovať alebo nebodaj biť.

Deti sú deti a potrebujú byť deťmi, aby sa naučili zvládať svoje emócie a riadiť ich zdravou formou. Musia sa učiť a základom učenia je robiť chyby.

Ak im to nepovolíme, budú sa chýb báť. Tým pádom sa budú báť aj skúšať a učiť sa nové veci. Strach utlmí ich aktivitu a zvedavosť, pretože sme ich naučili, že ak sa im niečo nepodarí na prvýkrát, budú potrestané.

Deti sa musia naučiť spracovať frustráciu a sklamanie, ale to sa nenaučia, ak ju utlmíme bitkou či okríknutím, že nemajú cítiť to čo cítia.

Ak dieťa vie, že za nevhodnú odpoveď príde trest, môže prestať hovoriť o svojich pocitoch, problémoch a zážitkoch. Ticho potom nie je dôkazom, že je všetko v poriadku.

Kedy vyhľadať odborníka

Ak sa vám niečo nezdá, hneď vyhľadajte odbornú pomoc a navštívte logopéda. Čím skôr problém začnete riešiť, o to skôr sa môže porucha reči liečiť.

Ak rodičia spozorovali akýkoľvek problém vo vývine reči dieťaťa, je potrebné hneď vyhľadať odbornú pomoc a nečakať.

Podľa logopédov je vhodné absolvovať prvú preventívnu prehliadku v treťom roku života dieťaťa. Nedokladajte návštevu logopéda, a už vôbec nie, ak máte pocit, že niečo nie je v poriadku.

Ak dieťa prestane hovoriť, môže byť potrebné vyšetrenie u viacerých odborníkov:

• Pediater: posúdi zdravotný stav a odporučí ďalší postup.
• Logopéd: zhodnotí porozumenie, komunikáciu, reč, artikuláciu a prekurzory reči.
• Detský psychológ: posúdi celkový vývin dieťaťa - vrátane myslenia, pozornosti, správania a sociálnych zručností.
• Neurológ: skúma, či rečové ťažkosti nesúvisia s fungovaním nervového systému.
• Foniater: špecializuje sa na vyšetrenie sluchu a rečových funkcií.

Včasná odborná pomoc dokáže zachytiť prípadný problém v rannom štádiu, kedy je práca s dieťaťom najefektívnejšia.

Čím skôr začneme s dieťaťom pracovať, tým lepšie sa jeho reč vyvinie.

Keď dieťa nerozpráva po 1. roku do 2. roku, treba sa určite poradiť s odborníkom, ale pri objavení zajakavosti. Pri počiatkoch zajakávania je dobre informovať rodičov, akým spôsobom sa majú k dieťaťu správať.

Pokiaľ ide o poruchy sluchu, treba ísť čo najskôr k lekárovi.

Čo robiť pri podozrení na psychickú príčinu

1. Všimnite si, kedy dieťa prestalo hovoriť a čo tomu predchádzalo.
2. Zistite, či mlčí vo všetkých situáciách alebo iba pred konkrétnymi ľuďmi.
3. Nenúťte ho odpovedať okamžite.
4. Hovorte pokojne, jasne a bez výčitiek.
5. Uznajte jeho emócie, no zachovajte bezpečné hranice.
6. Nezosmiešňujte jeho strach ani dôvody, ktoré sa vám zdajú malé.
7. Obmedzte krik, karhanie a tresty používané v afekte.
8. Podporte komunikáciu cez hru, kreslenie, gestá a spoločné aktivity.
9. Vyhľadajte pediatra, logopéda a podľa potreby detského psychológa.

Ak dieťa prestane hovoriť po konkrétnom negatívnom zážitku, odborník môže pomôcť odlíšiť, či ide o úzkostnú reakciu, mutizmus, traumatickú reakciu, problém vo vzťahoch alebo súčasť širšej vývinovej ťažkosti.

Reč, motorika a oromotorický vývin

Pohyb, vnímanie a komunikácia sa navzájom dopĺňajú. Motorika je celková pohybová činnosť človeka. Reč sa formuje v závislosti od rozvoja motoriky a vývinu mozgu.

Pokiaľ dieťa stagnuje v pohybe, teda v motorickom vývine, predpokladáme, že psychický vývin bude oneskorený.

Ak nie je dostatočne stimulovaná orofaciálna - tvárová oblasť, artikulácia, je to ako s chôdzou. Ak človek dostatočne nechodí, je ochabnutý. Podobné sa stáva s rečou.

Koordinácia dýchania je pre reč dôležitá. Keď nie je koordinované dýchanie, nebude koordinovaná ani reč.

Pri dojčení sú dostatočne stimulované všetky periorálne svaly. Využíva sa pritom sací a hltací reflex.

Ak je dieťa kŕmené fľaškou, zaujíma nás, či nemá veľmi veľký otvor na cumlíku, pretože takto môže iba pasívne prehĺtať.

Je však dokázané, že ak po dvanástom mesiaci veku dieťa pije len z fľašky, dochádza k oneskorenému zreniu orálno-motorických pohybov.

Keď dieťa začne prijímať tuhšiu potravu, musí jazykom kmitať smerom hore a dole. Tu už máme pôdu na to, aby dieťa začalo rozprávať hlásky d, t, n, keď sa jazykom dotýka tvrdého podnebia.

Priamo nie, ale nepriamo áno. Reflux na reč vplyv nemá, ale na príjem potravy áno. A tu máme sekundárny dôsledok.

Čo môže zhoršovať komunikačné ťažkosti

• dlhé pozeranie televízie alebo videí;
• nedostatok spoločného rozhovoru;
• počúvanie dieťaťa iba „na pol ucha“;
• zľahčovanie strachu a problémov;
• výsmch, karhanie a tresty;
• nútenie rozprávať pred inými ľuďmi;
• porovnávanie s rovesníkmi;
• neustále opravovanie každej chyby bez podpory;
• odmietanie spoločnej hry a pozornosti;
• očakávanie, že problém zmizne bez odbornej pomoci.

Ak dieťa odmieta komunikovať, cieľom nie je vynútiť si okamžitú odpoveď. Cieľom je obnoviť pocit bezpečia, podporiť kontakt a zistiť príčinu.

Čomu sa pri mlčaní dieťaťa vyhnúť

Neobviňujte dieťa z nevďačnosti. Je ľahšie obviniť dieťa z toho, že s vami prestáva komunikovať.

Netrestajte ho za to, že nedokáže hovoriť. Bleskové tresty často nevychádzajú z výchovy, ale z rodičovského zranenia.

Neopakujte, že jeho problém je banalita. Dieťa vníma, že s ním nechcete tráviť čas, pretože vás to unaví ešte viac.

Nevynucujte si priznanie pod tlakom. Nikdy sa nepokúšajte riešiť podstatu problému v čase, keď vám obom bije srdce ako o závod.

Nezatvárajte oči pred akýmkoľvek rečovým problémom vášho dieťaťa.

Prečo je včasná pomoc účinná

Keď sa pracuje s deťmi od útleho detstva, vždy sa nejaký výsledok dosiahne, a ten je veľmi pozitívny pre ďalší vývin dieťaťa a celej osobnosti jedinca.

Čím skôr sa poskytne adekvátna liečba, tým väčšie šance na záchranu a opätovné zaradenie do bežného života.

Mnohé deti potrebujú len miernu podporu, aby sa „naštartovali“.

Mnohé sa rozhovoria až vtedy, keď rodičov naučíme techniky, ako s dieťaťom komunikovať, akú formu hry majú predkladať, aby dieťa zaujali, ale zároveň robilo to, čo chceme my.

Áno, takéto dieťa môže začať normálne rozprávať. No je tu jedno „ale“ s veľkým výkričníkom. Nemôžu čakať do štvrtého alebo piateho roku veku.

Samo to nepríde, dieťa potrebuje odbornú pomoc. Nemyslím pritom len lekárov - logopédov. Chcem upozorniť, že včasná intervencia je naozaj veľmi dôležitá.

Radšej sa trikrát poradiť, ako niečo zanedbať.

tags: #ked #dieta #prestane #hovorit #psych