Mária Terézia a jej osud, rodina, reformy i vláda

Mária Terézia z rodu Habsburgovcov (1717-1780) je bezesporu jednou z najvýznamnejších panovníc v dejinách zeme, najmä v ére osvieteného absolutizmu.

Stala sa kľúčovou postavou v politike 18. storočia v Európe a Habsburskej monarchii priniesla jednotnosť.

Pôvod, nástup na trón a postavenie

Mária Terézia (nem. Maria Theresia; * 13. máj 1717, Viedeň - † 29. november 1780, tamtiež) bola uhorská (1740 - 1780, ako Mária II. Terézia) a česká (1740 - 1780) kráľovná z rodu Habsburgovcov a rakúska arcivojvodkyňa od roku 1740.

Bola to jediná žena, ktorá vládla na českom tróne.

Jej celý titul bol Mária Terézia, cisárovná Svätej ríše rímskej nemeckého národa, Kráľovná Uhorska, Česka, Chorvátska a Slavónska, arcivojvodkyňa Rakúska, vojvodkyňa Parmy a Piacenzy a veľkovojvodkyňa Toskánska [1].

Otec Márie Terézie, uhorský i český kráľ a rímsko-nemecký cisár Karol III., bol posledným Habsburgom, ním rod vymieral po meči.

Preto Karolovým najväčším cieľom bolo dosiahnuť uznanie Pragmatickej sankcie.

Pragmatická sankcia bolo nariadenie cisára z roku 1713 o nástupe ženy na rakúsky trón.

Mária Terézia nastúpila na trón v roku 1740 vo svojich 23 rokoch.

Na začiatku svojej vlády si uvedomila, že krajina je nejednotná, zaostalá, ekonomicky a vojensky slabá [1].

Vzdelanie, povaha a osobný život

Máriu Teréziu od detstva vychovávali a vzdelávali jezuiti, najmä čo sa týkalo náboženských oblastí.

Okrem toho sa jej dostalo vynikajúceho vzdelania v oblasti histórie, latinčiny, francúzštiny a nemčiny.

V roku 1728 sa stala jej vychovávateľkou grófka Karolína von Fuchsová-Mollardová, ktorá zostala po boku panovníčky až do svojej smrti v roku 1754.

Jej súčasníci ju opisovali ako energickú, pracovitú ženu s pevnou vôľou.

Ctižiadostivé a často až despotické povahové črty Habsburgovcov vedela udržať v rozumných medziach.

Ako žena i panovníčka vždy volila „zlatú strednú cestu“ a vyhýbala sa konfliktom.

Mária Terézia sa narodila 13.mája 1717.

Ako dieťa bola veselá a živá.

Vôbec ju ani jej nevychovávali ako budúcu panovníčku.

Tak ako ostatné habsburské princezné, aj Mária Terézia dostala iba základné vzdelanie.

V tých časoch sa veľký dôraz kládol na vyučovanie jazykov.

Keďže na nemčinu nekládol veľký dôraz Mária Terézie sa nikdy nenaučila riadne pravopis, no o to väčšie vedomosti získala z francúzštiny.

V neskorších rokoch sa zdokonalila v taliančine.

Mária Terézia mala neženskú vlastnosť a to tú, že nebola márnivá.

Celý život mala rada dobré jedlo a dobré nápoje, najviac mala rada kávu.

Mala rada aj spev ešte viac tanec.

Veľmi rada jazdila na koňovi.

Vychádzkam na koni dávala prednosť pred inými zábavami.

Mimoriadnu záľubu mala v jazdeckých turnajoch a jazdeckých hrách.

Mária Terézia tiež mala veľmi rada aj maškarné plesy.

Jej vášňou boli karty.

V tomto si rozumela aj so svojím budúcim manželom Františkom Štefanom.

V roku 1757 sa Mária Terézia rozhodla zakázať pri dvore hazardné hry.

Manželstvo s Františkom Štefanom

S budúcim manželom Františkom sa prvýkrát stretla na zámku v Brandýse nad Labem, keď mala šesť rokov, kedy prišiel z Nancy do Viedne.

Hneď si ho obľúbil otec Márie Terézie, Karol VI., ktorý v ňom videl svojho syna.

Najväčším problémom v prvých rokoch ich vzťahu bol vekový rozdiel - Mária Terézia mala šesť a František pätnásť rokov.

V roku 1736 sa stala manželkou Františka I. Lotrinského, s ktorým mala 16 detí.

V roku 1736 sa stala manželkou Františka I. Lotrinského, s ktorým mala 16 detí.

František teda oficiálne požiadal o ruku Máriu Teréziu, ktorá mala vtedy devätnásť rokov, 31. januára 1736.

Podľa dvornej etikety sa však až do sobáša nemohli stretnúť, a preto Mária Terézia zostala vo Viedni a František sa presunul do Bratislavy.

Svadba sa uskutočnila 12. februára 1736 a konala sa v Augustiánskom kostole vo Viedni.

Oddával ich pápežský nuncius (čo je pápežov diplomatický zástupca v postavení veľvyslanca) Domenico Passionei.

Svoje áno si povedali v latinskom jazyku.

Ich manželstvo trvalo takmer tridsať rokov.

Počas ich manželstva Mária Terézia porodila šestnásť detí, päť chlapcov a jedenásť dievčat.

Mária Terézia veľmi ťažko znášala akékoľvek odlúčenie od manžela.

Netúžila vidieť a spoznávať cudzie krajiny, a nebolo jej po vôli, že jej manžel a neskôr aj syn veľa cestujú.

Ako panovníčka aj ako človek bola Mária Terézia dieťaťom novej doby.

Deti Márie Terézie

Mária Terézia porodila 16 deti z toho 5 chlapcov a 11 dievčat.

Je známo, že Marie Terezie porodila 16 dětí.

Dospelosti sa dožilo desať detí Márie Terézie a Františka I. Štěpána Lotrinského.

Dve dcery boli po celý život poznamenané vážnymi nemocami.

Zo šestnástich detí prežilo detstvo desať z nich.

Prvým dieťaťom bola dcéra Mária Alžbeta, ktorá sa narodila 5. februára 1737, avšak zomrela 7. júna 1740.

Druhou dcérou bola Mária Anna, ktorá sa narodila 6. októbra 1738 a od detstva bola chorá.

Po svojom otcovi zdedila záľubu v prírodných vedách, v mineralógii a v numizmatike.

Až do smrti Márie Terézie s ňou žila vo Viedni, potom sa stala predstavenou kláštora v Prahe.

Zomrela 19. novembra 1789.

Tretím dieťaťom bola Mária Karolína, ktorá sa narodila 12. januára 1740, ale zomrela 25. januára 1741.

Dňa 13. marca 1741 sa narodil Márii Terézii a Františkovi Štefanovi dlho očakávaní syn a dedič trónu, neskôr spoluvládca Márie Terézie a cisár Jozef II, ktorý bol pokrstený ako Jozef Benedikt August.

O rok neskôr Mária Terézia porodila 13.

Najstarším synom Márie Terézie bol Jozef II.

Bol najstarším synom Márie Terézie.

Ľud ho vítal s veľkým jasotom a nádejami.

Jozef II. bol nepríjemný, povýšenecký, namyslený, ale bol veľmi nadaný.

Jozef bol od malička vychovávaný s veľkou starostlivosťou ako budúci vládca.

Neskôr sa v jeho vzdelaní ukázalo, že Jozef má fenomenálnu pamäť.

Jozef mal veľmi rád hudbu a tiež aj telesnú výchovu.

Oženil sa s Máriou Izabelou Parmskou, ktorá mala na Jozefa počas ich trojročného manželstva silný vplyv.

Získala si aj ostatných členov cisárskej rodiny, najmä svoju svokru Máriu Teréziu a jeho sestru Máriu Kristínu.

O ich dobrom vzťahu svedčí aj to, že obe svoje dcéry pomenovala podľa nich.

Staršia dcéra Mária Terézia zomrela v ôsmych rokoch na zápal pľúc.

Manželka Jozefa Izabela sa počas tehotenstva nakazila ovčími kiahňami, dcéru už porodila mŕtvu a sama zomrela po týždni.

Pre Jozefa, ktorý Izabelu veľmi miloval to bola veľká strata.

V marci 1764 sa zišiel vo Frankfurte nad Mohanom snem, ktorý jednoznačne zvolil za rímskeho kráľa tridsaťdvaročného Jozefa.

V apríli sa konala jeho korunovácia v chráme svätého Bartolomeja.

Mária Terézia sa stále zapodievala myšlienkou, že Jozefa oženil.

Dúfala tak, že v ďalšom manželstve zabudne na svoju prvú ženu.

Jozef sa však oženiť nechcel.

Nakoniec súhlasil, že sa ožení.

Jeho druhou manželkou sa stala Mária Jozefa, dcéra Karola VII..

Bola od Jozefa o dva roky staršia a nebola veľmi pekná, ale bola však úprimná a mala jemnú povahu.

Jozef sa svoje žene vyhýbal a svoj nezáujem o ňu jej dával najavo.

Jozefa zomrela dva roky po svadbe na ovčie kiahne.

Smrť neľúbenej druhej ženy bola pre Jozefa vyslobodením.

Po smrti svojho otca ho Mária Terézia vymenovala za spoluregenta.

Jozef ako cisár robil od samého začiatku celkom nezávislú ríšsku politiku.

Jeho politická línia smerovala k upevneniu ríše.

Jozef patril k mocenským politikom, ktorý vedel využiť výhody.

Jozef bol za úplnú náboženskú slobodu.

Chcel štátne náboženstvo, podľa možnosti bez cirkvi, úplnú slobodu obradov, predovšetkým úplnú slobodu vyznania.

Vo vnútornej politike dospel k úplne iným rozhodnutiam a názorom ako jeho dobrosrdečná matka, ktorá vo svojich poddaných videla svoje deti.

Jozef, ktorý zmýšľal úplne inak ako jeho matka, jej spôsoboval v živote veľké starosti.

Ale mali spoločný cieľ: vládnuť pre dobro svojich poddaných.

Taký bol Jozef, keď išlo o vládu bol Jozef voči svojej matke tvrdý a neúprosný, ale keď začala mať Mária Terézia zdravotné problémy s láskou o ňu staral.

Šieste dieťa bol Karol Jozef.

Šiestym dieťaťom bola opäť dcéra, ktorú Mária Terézia čakala v dobe svojej pražskej korunovácie.

Bola to Mária Alžbeta, ktorá sa narodila 13. augusta 1743.

Nikdy sa nevydala a neskôr sa stala predstavenou kláštora v Innsbrucku.

Zomrela 22. septembra 1808.

Dňa 1. februára 1745 porodila Mária Terézia druhého syna, ktorého pokrstili ako Karol Jozef.

Bol veľmi nadaný a talentovaný.

Zomrel 18. januára 1761 vo svojich šestnástich rokov.

26. februára 1746 sa narodila dcéra Mária Amália.

V osemnástich rokoch sa vydala za pätnásťročného Ferdinanda, ktorý bol vojvoda parmský.

Keď v roku 1802 Ferdinand zomrel odišla do Prahy, kde žila až do svojej smrti.

Zomrela 18. júna 1804.

Deviatym dieťaťom Márie Terézie bol syn Peter Leopold, ktorý sa narodil 5.

Po smrti svojho otca v roku 1765 sa stal arcivojvodom toskánskym.

Oženil sa s Máriou Lujzou Španielskou.

Počas ich manželstva sa im narodilo šestnásť detí, z toho dvanásť synov.

Po smrti svojho brata Jozefa sa Peter Leopold stal cisárom ako Leopold II.

Zomrel 1. marca 1792.

17. septembra 1748 porodila Mária Terézia dcéru Máriu Karolínu, ktorá zomrela hneď po narodení.

Ďalšou dcérou bola Johana Gabriela, ktorá sa narodila 4. februára 1750.

Zomrela v 12 rokoch 23. decembra 1762.

Dvanástym dieťaťom bola opäť dcéra Mária Jozefa Gabriela, ktorá sa narodila 19. marca 1751.

Mala sa stať manželkou neapolského kráľa Ferdinanda IV., ale zomrela 15.

Po jej smrti sa Ferdinand IV. oženil s jej mladšou sestrou Máriou Karolínou, ktorá sa narodila 13. augusta 1752.

O počte deti z tohto manželstva sa údaje rozchádzajú od šiestich po sedemnásť deti.

Mária Karolína zomrela 8. septembra 1814.

Stal sa arcivojvodom rakúskym a neskôr aj vojvodom modenským.

Oženil sa s Beatrice Modenskou, z rodu Este.

Ferdinand sa tak stal zakladateľom tretej vetvy habsbursko-lotinsko-este, ktorá vymrela po meči v roku 1875.

Ferdinand zomrel 24. decembra 1806.

Pätnástym dieťaťom Márie Terézie bola Mária Antónia, ktorá sa narodila 2. novembra 1755.

V pätnástich rokoch pod menom Mária Antoinetta sa stala manželkou francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI.

Bola popravená 16. októbra 1793 v Paríži.

Posledným dieťaťom cisárskeho páru bol syn Maximilián František, ktorý sa narodil 8. decembra 1756.

Preňho bola vybraná cirkevná cesta.

Stal sa veľmajstrom Rádu nemeckých rytierov, od roku 1780 bol biskupom v Munsteri a od roku 1781 bol arcibiskupom v Kolíne nad Rýnom.

Zomrel 27. júna 1801.

Najznámejšie deti a ich osudy

Z jej detí sa najznámejšími stali Mária Antoinetta, francúzska kráľovná, Jozef II. Habsburský, rímskonemecký cisár, a Leopold II.

Mária Antoinetta bola pätnástym dieťaťom Márie Terézie.

Bola rozmaznaná a miláčikom viedenského dvora.

Nemala nijaké vážne záujmy, nechcelo sa jej čítať knihy ani venovať sa hudbe.

Vo vzdelaní mala medzery hlavne v nemčine a francúzštine, ktoré správne neovládala ani písmom ani slovom.

V Paríži zabudla po nemecky, no nikdy sa dobre nenaučila ani francúzsky.

Mária Antoinetta veľmi rada navštevovala plesy.

Tiež mala veľmi veľa ctiteľov.

Keď mala štrnásť rokov odišla z Viedne do Francúzska ako manželka pätnásťročného Ľudovíta XVI..

Ich manželstvo bolo čisto politickým zväzkom.

Keď sa Mária Antoinetta stala kráľovnou Mária Terézia ju napomínala, aby sa viac venovala manželovi ako plesom.

V roku 1785 porodila chlapca, korunného princa Ludwiga, ktorý zomrel ako osemročný.

Mária Antoinetta sa ako matka zmenila.

Neskôr sa začali u nej prejavovať také isté vlastnosti ako u jej matky.

Mária Antoinetta bola popravená v Paríži v roku 1793.

Jej syna nechali sedieť v temnici bez svetla a vzduchu až kým 8.júna 1795 nezomrel.

Marie Thérése Charlotte zdieľala najprv ten istý údel ako jej matka a brat v Temple v žalári kráľovskej rodiny.

Nakoniec ju v decembri 1795 vymenili za členov Konventu.

V júni 1741 odcestovala Mária Terézia do Prešporka, terajšej Bratislavy, aby zistila, aký má Uhorsko názor na pragmatickú sankciu, keďže vďaka tomuto dokumentu vládla aj Uhorsku.

Vojny, diplomacia a strata Sliezska

Korunovácia Márie Terézie bola veľmi problematická, pretože okolité štáty neprijali Pragmatickú sankciu jej otca.

A preto sa začala bitka o rakúske dedičstvo.

Dňa 16. decembra 1740 pruské vojska bez vypovedania vojny prekročili hranice Sliezska a tak začal prvú sliezsku vojnu, ktorú zdôvodňoval dedičnými zmluvami.

Mária Terézia hneď odhalila Fridricha II., vedela že mu nejde len o časť Sliezska, ale o celé Sliezsko.

Mária Terézia jeho pomoc odmietla a...

Hneď na začiatku vlády Márie Terézie, 15. novembra 1740, vystúpil pruský panovník Fridrich II. s požiadavkou, aby mu Rakúsko prenechalo celé Sliezsko.

O mesiac neskôr obsadili pruské vojská postupne celé Sliezsko.

Mária Terézia odpovedala útokom, no rakúske vojsko bolo vo veľmi zlom stave.

Obidve armády sa stretli 10. apríla 1741 v bitke pri Molviciach a Mária Terézia tu prehrala svoju prvú bitku.

Neúspech jej vojska sa stal motiváciou pre ďalšie nepriateľské štáty - Francúzsko, Španielsko, Bavorsko a Sasko, ktoré sa spojili s Pruskom.

Na jeseň roku 1742 získala prvú časť sľúbenej uhorskej vojenskej podpory a jej armáda sa tak zväčšila na približne 30 000 vojakov.

15. augusta 1741 prekročila francúzska armáda Rýn, hranicu medzi Francúzskom a Nemeckom.

Zámienkou bola pomoc bavorskému kurfirstovi Karolovi Albrechtovi.

O mesiac neskôr, 15. septembra 1741, dobyli Linec.

Mária Terézia musela uzavrieť s Pruskom dohodu, že sa Prusko nespojí s Karolom Albrechtom a nezaútočí, výmenou za Sliezsko, ktorého sa vzdala až po Kladskú Nisu.

26. novembra 1741 dobyli Francúzsko, Sasko a Bavorsko Prahu.

9. decembra 1741 sa nechal Karol Albrecht zvoliť za českého kráľa.

Začiatkom roku 1742 dobyl niektoré rakúske územia, Bavorsko a napokon 12. februára 1742 aj Mníchov.

Vtedy sa tiež nechal korunovať za rímskonemeckého cisára.

Manžel Márie Terézie František tak stratil možnosť získať tento titul.

Keď sa Fridrich II. dozvedel o neskorších vojenských úspechoch Rakúska, rozhodol sa, že odstúpi od zmluvy, ktorú uzavrel s Máriou Teréziou.

Vďaka Anglicku bol vo Vroclave 11. júna 1742 podpísaný predbežný mier medzi Rakúskom a Pruskom a 20. júla 1742 bola nakoniec v Berlíne podpísaná konečná mierová dohoda.

Prusko vďaka nej získalo Horné aj Dolné Sliezsko a Kłodzko.

Rakúsku po tejto dohode zostalo zo Sliezska len Tešínsko, Opavsko, Krnovsko, Bruntálsko a Frývaldovsko.

Vďaka berlínskemu mieru sa mohli vojenské jednotky, ktoré boli pôvodne vyčlenené na obranu proti Prusku, sústrediť na dobytie Česka.

Väčšina českej šľachty bola proti Karolovi Albrechtovi a mnohí z nich začali verejne odporovať.

26. decembra 1742 bolo české územie dobyté späť pod rakúsku korunu.

Začiatkom roku 1743 sa vydala Mária Terézia do Prahy, aby sa tam nechala korunovať.

Do Prahy došla 29. apríla 1743.

27. júna 1743 porazila spolu s Anglickom Francúzsko v bitke pri Dettingene a Francúzsko sa tak muselo stiahnuť späť za Rýn.

Vďaka tomuto víťazstvu mohla Mária Terézia opäť uvažovať nad znovuzískaním Lotrinska a Štrasburgu.

Aby sa jej to podarilo, uzavrela 13.

V lete v roku 1744 napadol Fridrich II. už po druhýkrát Česko a porušil tak mier dohodnutý s Anglickom z roku 1742.

Fridrich tiež uzavrel zmluvu s Francúzskom a 19. septembra 1744 opäť dobyl Prahu.

Na konci tohto roku porodila navyše sestra Márie Terézie, Mária Anna, manželka Karola Alexandra Lotrinského, mŕtve dieťa a nakoniec 16. decembra 1744 sama zomrela.

31. januára 1745 porodila aj Mária Terézia - priviedla na svet syna Karola Jozefa.

No po vojenskej stránke sa Rakúsku nedarilo - 4. júna 1745 v bitke pri Dobroměři a 30. septembra 1745 v bitke pri Ždáru u Trutnova prehralo Rakúsko s Fridrichom.

Kvôli týmto prehratým bitkám a kvôli strachu z útoku na Čechy podpísala Mária Terézia ďalší, v poradí už tretí, mier s Fridrichom II.

Drážďanský mier bol podpísaný 25. decembra 1745 v Drážďanoch a definitívne sa v ňom zriekla Sliezska.

Naopak, Fridrich II.

Tak zostávali Márii Terézii ešte dve vojny - v Taliansku a Nizozemsku.

V roku 1746 sa do konfliktu zapojilo aj Rusko, ktoré sa priklonilo na stranu Rakúska a Anglicka.

V Rusku v tej dobe vládla cárovná Alžbeta I., ktorá nastúpila na trón rok po nástupe Márie Terézie na rakúsky trón.

Tieto dve vládkyne spolu spísali 2. júna 1746 dohodu, podľa ktorej si Mária Terézia v prípade, že Prusko na ňu opäť zaútočí, bude robiť nárok na Sliezsko, ktorého sa pôvodne kvôli mieru z 25.

Anglicko už bolo vyčerpané neustálymi a pokračujúcimi vojnami s Francúzskom, a tak nútilo Máriu Teréziu, aby súhlasila s mierom, ktorý by pomohlo Anglicko dojednať.

Mária Terézia však všetko začala zdržovať.

Medzitým sa Anglicko dohodlo s Francúzskom na predbežnom mieri, ktorý 30. apríla 1748 predložili Márii Terézii.

Tá bola nútená s predbežným a neskôr aj s konečným mierom súhlasiť.

Definitívny mier bol uzavretý 18. októbra 1748.

Vďaka tejto zmluve stratilo Rakúsko len niekoľko menších území, a to Parmu a Piacenzu a Guastallu, a jedno veľké a dôležité územie - Sliezsko.

Naopak, ponechalo si Nizozemsko a Miláno.

Tak skončila vojna o rakúske dedičstvo.

Okrem straty Sliezska v nej Mária Terézia obstála.

So stratou tak významnej oblasti, akou Sliezsko bolo, sa však nezmierila a plánovala dobyť toto územie naspäť.

Diplomacia a sedemročná vojna

V snahe získať späť Sliezsko si Mária Terézia uvedomovala, že Prusko je možné poraziť len v spolupráci s inou, vojensky silnou krajinou.

Tou malo byť Francúzsko.

Anglicko neprichádzalo do úvahy, pretože donútilo podpísať Máriu Teréziu pre ňu nevýhodnú mierovú zmluvu, v ktorej sa Rakúsko definitívne Sliezska vzdalo.

Vzťahy medzi Rakúskom a Francúzskom boli v tom čase veľmi napäté.

Mária Terézia poslala v roku 1750 do Francúzska svojho veľvyslanca, Čecha Václava Antonína Kounica.

Ten najprv dospel k názoru, že toto spojenectvo sa kvôli veľkému nepriateľstvu nepodarí.

Francúzsky kráľ Ľudovít XV. 13. mája 1753 ho po prvých úspešných jednaniach Mária Terézia zavolala naspäť do Viedne.

Tam ho vymenovala za dvorného a štátneho kancelára a šéfa zahraničnej politiky.

Začiatkom roku 1755 sa stupňuje napätá situácia medzi Anglickom a Francúzskom a hrozí dokonca nová vojna.

Toto pôsobí veľmi dobre na nové možné spojenie Francúzska s Rakúskom.

Na tomto rokovaní Rakúsko vyslovilo záujem o čo najrýchlejšie dohodnutie spojenectva.

Ak by totiž vypukla vojna medzi Francúzskom a Anglickom, Rakúsko by sa muselo pridať na stranu Anglicka, čo nechcelo, pretože by to znemožnilo francúzsko-rakúske spojenectvo.

Rokovania potom prebiehali až v novembri 1755.

Francúzsko si uvedomilo, že spojenectvo s Rakúskom je výhodnejšie ako to s Pruskom, pretože by tak francúzske jednotky mohli vstúpiť do Holandska, odkiaľ by ľahšie útočili na Anglicko.

Anglicko sa medzitým dozvedelo o možnom rokovaní Rakúska s Francúzskom, a tak 16. januára 1756 uzavrelo Anglicko s Pruskom tzv.

Vďaka tejto konvencii už nebol žiadny problém pri uzatvorení rakúsko-francúzskeho spojenectva.

Bolo však ešte potrebné dojednať cenu.

Tu malo Rakúsko jedinú požiadavku - Sliezsko.

Francúzsko žiadalo rakúske Luxembursko a zvyšok Nizozemska.

Rakúsko navyše dostalo Parmu a Piacenzu.

Ďalej si potvrdili dŕžavy a neutralitu Belgicka.

Po týchto úspešných rokovaniach bola 1. mája 1756 vo Francúzsku spísaná dohoda.

Ľudovít XV. podpísal zmluvu 2. mája a Mária Terézia až 19. mája toho roku.

Už koncom júla poslala Mária Terézia svoje armádne jednotky do Česka.

Na to hneď zareagovalo Prusko a 29. augusta 1756, bez toho, aby oficiálne vyhlásilo vojnu, vpadlo do Saska.

Hneď na začiatku tejto vojny sa k Rakúsku a Francúzsku pripojilo Rusko, v ktorom vládla cárovná Alžbeta.

K tejto aliancii sa pripojilo aj Švédsko, Sasko a Španielsko.[4]

Proti týmto štátom stálo Prusko, Anglicko a Hannoversko.

Pokračujúci konflikt s Pruským kráľovstvom viedol až k sedemročnej vojne, ktorá prebiehala v rokoch 1756 až 1763 a skončila neúspechom habsburskej monarchie.

Tento konflikt neskôr vyústil k vojne o bavorské dedičstvo.

Podľa uzavretého mieru musela Mária Terézia odstúpiť Prusku hospodársky dôležité Sliezsko.

Reformy Márie Terézie

Mária Terézia sa pričinila o ekonomické a školské reformy, podporovala obchod a rozvoj poľnohospodárstva a zreorganizovala armádu.

Mária Terézia chcela reformáciami zmodernizovať Rakúsko.

Tieto jej reformy nazývame Tereziánske reformy.

Ideovým východiskom reforiem Márie Terézie bolo osvietenstvo a s ním spojené ekonomické teórie.

Jej reformy sa sústreďovali na hospodárske povznesenie monarchie, aby bola schopná konkurovať ostatným krajinám západnej Európy hlavne hospodársky a mocenský silnému Prusku.

Tereziánske reformy označujeme za počiatok osvietenského absolutizmu.

V Uhorsku i proti vôli šľachty vydala Mária Terézia v roku 1767 urbariánsky patent, ktorý upravoval povinnosti poddaných voči zemepánovi.

Určil maximálne poddanské povinnosti, čím zlepšil sociálne postavenie poddaného a určil aj veľkosť poddanskej usadlosti.

Zo súkromnoprávneho vzťahu medzi poddaným a zemepánom sa stal verejnoprávny vzťah.

Úpravy boli rozvrhnuté do desiatich článkov.

Reformné nariadenia Márie Terézie sa dotýkali aj remeselnej výroby a podporovali aj rozvoj manufaktúr.

Reformami súdnictva zakázala procesy s čarodejnicami a zrušila stredoveké mučenie, ktoré sa nazývalo tortúra.

Novinkou bolo právo poddaného na obhajcu.

Veľká pozornosť sa venovala zdravotníctvu a osvete.

Špeciálna zdravotná komisia pri Miesto držiteľskej rade sa venovala ochrane obyvateľstva pred nákazlivými chorobami, najmä pred morom.

Obyvateľstvu odporúčala stavať murované domy a zakazovala ľudové povery a mágiu.

Mária Terézia schválila 2. augusta 1777 predložený elaborát ako osobitnú štátnu normu pre Uhorsko, ktorý sa volal ratio educationis.

Ratio educationis vytyčoval vyučovacie ciele a obsah vzdelávania.

Tiež obsahovalo aj školskú sústavu od národných škôl po univerzitu.

Ratio educationis nevymedzilo školopovinnosť.

Až Jozef II. uzákonil v roku 1788 obdobie školopovinnosti od 6. do 12. roku a vytýčil aj sankcie.

Reformou školského systému štát určoval hlavný smer školskej výchovy.

Škola sa stala dôležitým činiteľom v reformnej politike štátu.

Mária Terézia vychádzala zo zásady, že škola je politikum, a že školy musia byť štátne, bez vplyvu náboženských organizácií.

Školy sa delili na ľudové a latinské.

Tri typy ľudových škôl poskytovali základné vzdelanie, štvrtý typ slúžil na vzdelávanie učiteľov ľudových škôl.

Latinské školy mali tri stupne.

Prvým boli trojročné gramatické triedy, ktoré spolu s gramatickými dvojročnými tvorili gymnázium.

Tretí stupeň predstavovali akadémie, v ktorých mala dokončiť štúdium šľachtická mládež.

Štát mal nad školami vrcholný dozor.

Udržiavať budovy škôl a platiť učiteľov mali samotné obce.

Univerzity boli vyňaté spod právomoci cirkvi, boli poštátnené a začali sa meniť na vedecké inštitúcie.

Stredné školy spravovala až do konca 18. storočia cirkev.

Vyučovacím jazykom na stredných školách bola latinčina na ľudových zväčša materinský jazyk.

Novým študijným poriadkom, podpísaným 4. novembra 1770 sa trnavská univerzita stala štátnou kráľovskou univerzitou.

V roku 1777 ju preložila do Budína.

V Senci na podnet kancelára grófa F. Eszterházyho založila Mária Terézia v roku 1763 Collegium oeconomicum.

Collegium malo pripravovať vedúcich úradníkov v štátnej správe, zememeračov, ekonómov a správcov veľkostatkov.

Štúdium bolo trojročné a prijímali naň absolventov filozofie.

Škola v júni 1776 zhorela a už sa neobnovila.

Mária Terézia zaviedla všeobecnú daňovú povinnosť, ktorou podstatne zvýšila štátne príjmy, centralizáciu verejnej správy, riadenie armády.

Mária Terézia tiež vydala aj Nemesis Theresiana, teda jednotný trestný poriadok.

Bola zavedená jednotná sústava dolnorakúskych mier a váh, boli odstránené súkromné mýta a intenzívne sa začali budovať cesty.

Smrť Františka I. a posledné roky

Oficiálne sa stala cisárovnou až po smrti svojho manžela, Františka I. Lotrinského, rímskonemeckého cisára, v roku 1765 a titul zdieľala so svojím synom, Jozefom.

Po smrti svojho otca v roku 1765 sa stal rímskonemeckým cisárom a s matkou spoluvládcom.

Po smrti svojho otca ho Mária Terézia vymenovala za spoluregenta.

Mária Terézia kritizovala mnohé z reforiem a činností syna Jozefa, ale súhlasila s rozdelením Poľska v roku 1772.

Predčasná smrť Františka I. Nechala si ostrihať svoje dlhé husté vlasy, šperky rozdala deťom, garderóbu dvorným dámam.

Nosila len občas perly a do konca života chodila v čiernom.

Denne navštevovala hrob svojho manžela v krypte kapucínov.

Mária Terézia veľmi ťažko znášala akékoľvek odlúčenie od manžela.

Netúžila vidieť a spoznávať cudzie krajiny, a nebolo jej po vôli, že jej manžel a neskôr aj syn veľa cestujú.

Time Travel Tip: Na zámku Schönbrunn sa môžete zúčastniť prohlídky s průvodcem a dozvědět se, jak žila císařská rodina a jejich 16 detí.

Odpovede na otázky našla Katrin Unterreiner, vedúca pracovníčka kultúrnej a podnikovej spoločnosti Zámok Schönbrunn.

Historička Katrin čerpala informácie zo zaujímavých zdrojov, tak ako sme písali už v l.

Mária Terézia dlhý čas bojovala o lásku budúceho manžela Františka Štefana Lotrinského.

Ich manželstvo bolo na tú dobu veľkým šťastím.

Avšak Mária Terézia a František sa ľúbili, prejavovali si nežnosti a uzavretie manželstva 12. februára 1736 bolo len spečatením ich lásky.

A hoci sa oni brali z lásky, pri vlastných deťoch sa Mária Terézia správala úplne inak, nekompromisne.

Mária Terézia vládla dlhých 40 rokov a bola vynikajúcou panovníčkou a političkou.

Problém nastal s dcérami.

Nie dobre vyzerajúci muži, často s nízkou inteligenciou, či hrubosťou, mladé nevesty nepriťahovali.

Ba ani títo muži neboli takýmito zväzkami nadšení.

A dávali to svojim polovičkám jasne najavo.

Ani ďalšia dcéra, krásna Mária Amália neprijímala ľahko matkine rozhodnutia.

Nespolupracovala, ako si matka priala.

Rozhorčená Mária Terézia jej preto napísala, že kvôli nej v žiadnom prípade nebude ohrozovať vzťahy s boubornskými dvormi.

Podobné lity dostávala aj najmladšia dcéra, pôvabná Mária Antoinetta.

Odkazovala jej v nich, jej poslanie.

,,Ste narodená a prozreteľnosťou určená k tomu, aby ste zohrala svoju úlohu…“

Svadbou Márie Antoninetty vyvrcholil politicky asi najvýznamnejší šachový ťah Márie Terézie tzv.

Mám svoj štýl a prezradím vám z neho niečo.

Keď niekto privedie na svet šestnásť detí, tak je asi dobrý rodič.

O slávnej habsburskej panovníčke Márii Terézii si to myslelo veľa ľudí.

Bola však naozaj taká milujúca matka a láskavá žena, ako sa o nej tvrdí?

Aj keď v časoch absolutizmu ešte nikto nepoznal pojmy ako reklama či PR, Mária Terézia, od ktorej narodenia uplynulo 300 rokov, sa medzi ľuďmi tešila skvelej povesti.

Vystihovať to mali príbehy ako ten, ktorý sa ešte v 19. storočí často objavoval na obrazoch i v rozprávaní: Pri prechádzke po parku v Schönbrunne stretne cisárovná utrápenú žobráčku s plačúcim dieťaťom v náručí.

Dojatá zastane, vezme dieťa na ruky, pritlačí si ho na prsia a utíši.

Bola by to pekná historka, keby nebola vymyslená.

Nielenže Mária Terézia nikdy netíšila cudzie dieťa, ale ani tie svoje.

To bola predsa úloha pestúnok.

No a do styku s obyčajnými ľuďmi, či dokonca žobráčkami, vôbec neprichádzala.

Na svoje deti bola tvrdá.

Miešala sa im do života, a keď bolo treba, riešila dokonca aj ten ich intímny.

Tráviť vtedy detstvo na cisárskom dvore nebolo ľahké.

Je paradoxné, že mnohé mýty o Márii Terézii šíril a upevňoval práve jej syn a nástupca na tróne Jozef II.

„Nielen on, ale všetky deti trpeli,“ vysvetlila pre nemecký časopis Die Zeit historička Barbara Stollberg-Rilinger, profesorka na Univerzite v Münsteri, ktorá nedávno vydala biografiu Márie Terézie.

„Mária Terézia so svojimi deťmi zaobchádzala obzvlášť nešetrne.

Leopolda, jej tretieho syna a neskôr tiež cisára, ako dieťa nesmierne ponižovali - ona sama aj vychovávatelia.

Pri konfrontácii s realitou sa rýchlo rozpadne i jej obraz „láskavej“ cisárovnej.

Už za jej života ju mnohí ľudia zbožňovali.

„Mala povesť, že si vypočuje každého, aj toho najmenšieho poddaného.

Na ľudí nebrala veľký ohľad ani pri svojich, nie práve najšikovnejšie vedených vojnových dobrodružstvách.

„Napriek tomu bola pre veľa poddaných akousi rozprávkovou kráľovnou a milujúcou matkou.

O vzťahu cisárovnej k potomkom veľa napovedajú listy, ktoré adresovala druhej najmladšej dcére Márii Antonii, známej skôr ako Mária Antoinetta.

Asi si dodatočne uvedomila, že jej výchovu na viedenskom dvore dosť zanedbala.

Jej vzdelanie za veľa nestálo, rovnako ako jej vedomosti o politike a urodzenom správaní sa na dvore, o francúzštine ani nehovoriac.

Jej matka bola preto veľmi znepokojená.

Z korešpondencie, ktorá sa zachovala, vieme, že jej po tajnom kuriérovi každý mesiac do Francúzska posielala listy plné obáv a kárania.

Mária Antoinetta sa totiž rada zabávala v nevhodnej spoločnosti a kolovali o nej nie príliš lichotivé klebety.

Obsah niektorých listov je pritom dosť chúlostivý.

Márii Antoinette sa totiž dlhší čas nedarilo otehotnieť a problém sa ešte vystupňoval, keď sa v roku 1774 stal z jej manžela francúzsky kráľ Ľudovít XVI.

„Povolaná ste predovšetkým k tomu, aby ste mali deti,“ pripomenula dcére jej kráľovskú povinnosť.

Jej obavy však boli opodstatnené.

Márii Antoinette to povedala narovinu: „Ani Vaša krása, ktorá v skutočnosti nie je taká veľká, ani Váš talent či Vaše vedomosti (asi viete, že nič z toho neexistuje), Vám neprinesú šťastie.“

To podľa cisárovnej môže len zmena jej stavu - teda otehotnenie.

Nech sa však mladý pár hocijako snažil, nič nepomáhalo.

Dedič neprichádzal.

Zúfalstvo je cítiť aj z listov, ktoré cisárovnej zasielala dcéra.

„Pán následník má dobrú vôľu, ale podľahol ľahostajnosti a lenivosti, ktorá ho opúšťa len pri poľovačke.

Aby matku aspoň trochu upokojila, ubezpečila ju, že jej manželstvo sa vyvíja dobre, aj keď nie v tom zmysle, že by otehotnela.

Manželka budúceho kráľa ignorovala rady svojej matky, celé noci sa venovala zábave a radovánkam, a tým, že sa rada ukazovala s drahými šperkami a novými účesmi, stratila i priazeň poddaných.

Máriu Teréziu, ktorá svojho nebohého manžela Františka Štefana úprimne milovala, také správanie poburovalo.

Jozef II.

Situácia sa zmenila, keď dvorní lekári Ľudovítovi XVI. zistili diagnózu, ktorá mohla byť príčinou, prečo mal kráľovský pár také problémy v sexuálnej oblasti.

Vina za to, že sú bezdetní, zrazu padala i naňho.

Vtedy opäť zasiahla Mária Terézia.

V roku 1777 vyslala do Paríža syna, budúceho cisára Jozefa II., aby s tým skúsil niečo spraviť.

Ten sa s Ľudovítom XVI.

„Od Vašej cesty to bolo čoraz lepšie,“ pochválil sa mu v liste francúzsky kráľ.

A naozaj.

V apríli 1778, po ôsmich rokoch márneho čakania, došla do Viedne radostná zvesť - Mária Antoinetta konečne otehotnela.

Na pochyby však už nebol dôvod.

V decembri 1778 sa Márii Antoinette narodila dcéra a do roku 1786 ďalšie tri deti, medzi nimi aj vytúžený následník trónu.

O ten však Ľudovít XVI. so ženou napokon nečakane prišli.

Toho sa však už jej matka nedožila.

Panovanie 20. október 1740 - 29. november 1780

Korunovácia Bratislava: 25. jún 1741; Praha: 12. máj 1743

Predchodca Karol VI. Habsburský

Nástupca Jozef II. Habsburský

Narodenie 13. máj 1717, Viedeň, habsburská monarchia (dnešné Rakúsko)

Úmrtie 29. november 1780

tags: #maria #terezia #dieta