Mentálne postihnuté dieťa: vývin, potreby, vzdelávanie a podpora rodiny

Mentálne postihnutie je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa a zahŕňa poškodenie schopností, patriacich k celkovej úrovni inteligencie (poznávacích, jazykových, pohybových a sociálnych) a zároveň obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí.

Mentálne postihnutie nie je choroba, ale vrodený stav, ktorý sa vyznačuje obmedzením rozumových a adaptívnych schopností. Adaptabilitu chápeme ako schopnosť človeka samostatne konať na úrovni svojho veku a v rámci danej kultúrnej normy.

Mentálne postihnutie a mentálna retardácia sa dotýkajú biologickej, psychickej aj sociálnej sféry ľudského bytia. Pojem mentálna retardácia je doslovne preložené ako oneskorenie, spomalenie mysle, ktoré postihuje rozumové schopnosti, ale aj celú ľudskú osobnosť vo všetkých jej zložkách.

Čo znamená mentálne postihnutie

Mentálne postihnutie môžeme nazvať trvalé zníženie intelektuálnych schopností, vznikajúce následkom biologického poškodenia mozgu. Mentálne postihnutie nie je choroba, ktorá sa vylieči, ale trvalý stav.

Je to stav zastaveného alebo neúplného duševného vývinu, ktorý je charakterizovaný najmä narušením schopností, prejavujúcich sa v priebehu vývinového obdobia, prispievajúcich k celkovej úrovni inteligencie.

Zníženie schopností počas vývoja vytvára celkovú úroveň inteligencie. Znamená zníženie poznávacích, motorických, komunikačných a sociálnych schopností. Môže a nemusí byť spojené s inými telesnými alebo psychickými ťažkosťami.

Podľa Warda má mentálne postihnutie dve hlavné charakteristiky:

• funkcie intelektu sú výrazne pod priemerom,
• znížená schopnosť adaptability.

Prvá charakteristika zahŕňa oslabenú koncentráciu, krátkodobú pamäť, problémy s učením a chápaním abstraktných myšlienok.

Druhá charakteristika znamená zníženú schopnosť prispôsobiť sa kultúrnym požiadavkám spoločnosti.

Mentálne postihnuté dieťa sa v závislosti od stupňa mentálneho defektu viac či menej odlišuje od normálneho dieťaťa rovnakého veku. Dieťa s mentálnym postihnutím môže mať niektoré schopnosti vysoko vyvinuté, ale iné zasa oslabené.

Stupne mentálneho postihnutia

Mentálna retardácia alebo retardácia intelektového vývinu je postihnutie, pri ktorom z rôznych príčin dochádza k zníženiu rozumových schopností, zastaveniu, oneskoreniu alebo nedokončeniu vývinu intelektu.

Podľa toho, do akého stupňa je intelekt znížený, hovoríme o ľahkej, stredne ťažkej, ťažkej a hlbokej mentálnej zaostalosti - retardácii.

Stupeň zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje tzv. inteligenčným kvocientom - IQ. Hodnoty tohto kvocientu sú vyjadrené číslom, ktoré stanovuje jednotne pre celý svet Svetová zdravotnícka organizácia WHO v Ženeve a sú uverejnené v tzv. Medzinárodnej klasifikácii chorôb.

Je dôležité mať na pamäti, že číselné hodnoty IQ treba chápať len orientačne, s vedomím, že vyšetrením nikdy nezískavame presnú hodnotu IQ. Kvantitatívne hodnotenie inteligencie je len hrubým odhadom schopností.

Ľahká mentálna retardácia

Ľahká mentálna retardácia (IQ 69 - 50) je najmenej závažné postihnutie.

Do 3 rokov veku dieťaťa je postihnutie ťažšie rozpoznateľné, môžu nastať len mierne problémy - zaostávanie v psychomotorickom vývine, oneskorený vývin reči či problémy so sebaobslužnými činnosťami.

V školskom veku je však odlišnosť zreteľnejšia a dieťa nezvláda nároky, ktoré sú naň kladené.

Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba a v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší.

Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálni rovesníci.

Časté problémy bývajú aj s ich zvýšenou pohyblivosťou, neposednosťou alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou. Stav vedie k problémom pri školskej výučbe.

Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie.

Mnoho dospelých je schopných pracovať a úspešne udržujú sociálne vzťahy. Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam.

Stredná mentálna retardácia

Stredná mentálna retardácia (IQ 49 - 35) zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov.

U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa.

Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné. Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznávať osoby zo svojho okolia.

Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie na úroveň konkretizačnú. Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet.

Jedinec je vychovávateľný, t. j. možno u neho vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný.

Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly.

Retardácia psychického vývoja je často kombinovaná s epilepsiou, neurologickými, telesnými a ďalšími duševnými poruchami.

Veľmi časté sú poruchy v podobe stereotypných pohybov, sebapoškodzovania, afektov a agresie. Jedinec však býva často nestály, nespoločenský, útočný a má málo spoločenských zábran.

Ľuďom so strednou mentálnou retardáciou sa len zriedkakedy podarí žiť samostatne.

Ťažká mentálna retardácia

Ťažká mentálna retardácia (IQ 34 - 20) zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení.

Často sa pridružia iné postihnutia. Väčšina detí sa naučí len pár slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti.

Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé a nekoordinované.

U niektorých detí bývajú automatické kývavé pohyby hlavy a trupu. Jedinec sa nenaučí udržiavať čistotu. Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok.

U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne, jedinec nie je vychovávateľný ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave.

Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo 6. roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč obsahujúca len niekoľko slov často nie je ani dostatočne artikulovaná.

V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho.

Hlboká mentálna retardácia

Hlboká mentálna retardácia (IQ je pod 20) je typ postihnutia, pri ktorom človek nedosiahne mentálny vek viac ako 3 roky.

Dieťa je najčastejšie imobilné, nedokáže si osvojiť reč ani jej porozumieť. Takéto dieťa vyžaduje neustálu pomoc a starostlivosť opatrovateľa.

Ľudia s ťažkým mentálnym postihnutím, ktorí nie sú schopní naučiť sa písať, čítať, dodržiavať základné hygienické návyky, s poruchami správania alebo výraznými autistickými črtami potrebujú veľkú pomoc rodičov a ďalších odborníkov.

Príčiny mentálneho postihnutia

Príčiny mentálneho postihnutia sú rôznorodé a odborníci ich zvyčajne delia do niekoľkých kategórií.

Mentálne postihnutie môže siahať do prenatálneho obdobia. Ide o rôzne faktory, ktoré poškodzujú normálny vývin plodu v období tehotenstva.

Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy. Mentálne postihnutie je podmienené pôsobením teratogénnych vplyvov v prenatálnom období.

• infekčné ochorenie u matky počas raného tehotenstva, napríklad rubeola či toxoplazma,
• poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu,
• nedostatok kyslíka,
• predčasný pôrod a nízka pôrodná hmotnosť dieťaťa,
• nadmerné užívanie alkoholu alebo iných omamných látok počas tehotenstva,
• vrodené a dedičné faktory,
• chromozómové poruchy, napríklad Downov syndróm,
• poškodenie centrálnej nervovej sústavy,
• meningitída v ranom detstve,
• zápal mozgu,
• úrazy hlavy a iné postnatálne poškodenia mozgu.

Mentálne postihnutie môže byť podmienené aj vrodenými faktormi - dedičné faktory majú svoj pôvod pred počatím a dedíme ich od svojich predkov.

Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia. Mentálne postihnutie môže vzniknúť kvôli poruche v štruktúre alebo vo funkcii genetického aparátu.

Existuje aj tzv. sociálne podmienená mentálna retardácia, ktorá vzniká na základe nedostatočných, dlhodobo nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok.

Mentálne postihnutie sa delí na vrodenú mentálnu retardáciu, demenciu a výchovnú zanedbanosť.

Demencia vzniká kedykoľvek po druhom roku veku, pri ktorej dochádza k rozpadu alebo postupnému úpadku už nadobudnutých rozumových schopností.

Výchovná zanedbanosť sa týka jedincov pochádzajúcich z kultúrne nepodnetného a znevýhodneného prostredia. Zdravé dieťa sa môže zanedbaním výchovy, vzdelania a sociálnych návykov stať v staršom veku v rôznych oblastiach odkázaným na pomoc iného človeka.

Prejavy a špecifiká osobnosti

Prejavy mentálneho postihnutia sa líšia v závislosti od stupňa postihnutia a individuálnych charakteristík dieťaťa.

• oneskorený vývin reči a motorických zručností,
• problémy s učením a zapamätávaním si nových informácií,
• ťažkosti s abstraktným myslením a riešením problémov,
• obmedzená schopnosť prispôsobiť sa novým situáciám,
• problémy so sociálnou interakciou a nadväzovaním vzťahov,
• znížená sebestačnosť,
• potreba podpory pri bežných činnostiach.

Pri mentálnej retardácii sú narušené aj iné zručnosti - kognitívne, rečové, pohybové a sociálne.

Deti s mentálnym postihnutím si osvojujú všetko nové veľmi pomaly, len po mnohých opakovaniach, rýchlo zabúdajú osvojené a hlavne nedokážu včas využiť získané vedomosti a zručnosti v praxi.

Zatiaľ čo zdravému dieťaťu stačí podmienený spoj jeden až dva razy navodiť, býva u dieťaťa s mentálnym postihnutím nutné navodzovať reakciu 100 až 300-krát.

Ak dieťa s mentálnym postihnutím dobre počuje a dobre vidí, nedokáže dobre a správne počúvať ani pozorovať.

Pozornosť neúmyselná i úmyselná je nedostatočne vyvinutá, zameriava sa najviac na pudové potreby alebo na životné situácie.

Deti majú spomalené tempo zrakového vnímania a potrebujú dlhší čas sledovania podnetu na vytvorenie adekvátneho vnemu.

Oblasť hmatového vnímania je u mentálne retardovaných najmenej postihnutá, výkony sa najviac približujú výkonom normálnych.

Mentálne postihnuté dieťa má zníženú schopnosť produkcie predstáv a trpí stratou originality. Predstavy môžeme charakterizovať ako „bezfarebné“.

Deti si oneskorene a obtiažne vytvárajú city. Charakteristický je nedostatočný rozvoj vyšších citov, slabá diferencovanosť citových prejavov, značná impulzívnosť citových reakcií a znížená schopnosť neprejaviť navonok aktuálny citový stav.

U mentálne postihnutých sa len oneskorene a s veľkou námahou formujú vyššie city ako svedomie, cit povinnosti, zodpovednosti, zvedavosti.

U mentálne postihnutých jedincov do popredia vystupuje ovplyvniteľnosť, nekritické prijímanie pokynov a rád okolitých ľudí a absencia pokusov overiť si tieto pokyny a rady.

Ľudia s intelektovým hendikepom nedokážu vždy rozoznať, kedy sa s nimi manipuluje, a vo svojej dôverčivosti sú ľahko zneužívaní rôznymi formami.

Komunikácia s dieťaťom

Takto hendikepovaní ľudia môžu mať problém dohovoriť sa vzhľadom na spomalené chápanie. Môže to spôsobiť oneskorenú reakciu a pomalšie odpovede.

Mali by ste byť trpezliví, nezvyšovať hlas a neurážať, aj keď je komunikácia náročná.

Často je potrebné prispôsobiť výrazové prostriedky intelektu osobe s hendikepom a používať jednoduchšie a jednoznačné výrazy.

Deti so stredne ťažkou až ťažkou mentálnou retardáciou často nerozprávajú alebo hovoria málo a komunikujú pomocou obrázkov, ťahania za ruku alebo kriku.

Mentálne postihnutie a ADHD

U detí s mentálnou retardáciou sa objavujú najmä prejavy porúch pozornosti, ale tiež zvýšená agitácia a impulzívnosť.

Technicky vzaté môže byť u týchto detí diagnostikované ADHD, ak sú ich prejavy výraznejšie, než by zodpovedalo mentálnej retardácii.

ADHD je považované za trvalú poruchu správania u detí a adolescentov. Na celom svete ňou trpí približne 5 % detí a adolescentov.

Prvými indikátormi u malých detí sú nepokoj, rýchle a často nepredvídateľné zmeny aktivít a správania.

Tieto prejavy zahŕňajú problémy s udržaním pozornosti pri individuálnych alebo skupinových aktivitách a prejavy odporu a behaviorálnych problémov.

V škole tieto deti počas hodiny vyrušujú, majú problémy sledovať inštrukcie alebo dokončiť úlohu, sú ľahko rozptýliteľné a frustrované.

Nie všetky deti s ADHD sa stále vrtia a sú hyperaktívne. Deti so subtypom ADHD sú označované ako „denní snílkovia“, teda deti s prevažne nepozorným typom.

Niektorými symptómami sú kolísanie nálad, smútok, nedostatok organizačných schopností a zabúdanie.

ADHD môže byť diagnostikované, ak sa u dieťaťa prejavuje nedostatok pozornosti a impulzívne správanie s alebo bez zjavnej hyperaktivity, ak nie je vývin dieťaťa primeraný veku a tým pádom vedie k problémom v rôznych sociálnych oblastiach.

Symptómy musia byť prítomné minimálne po dobu šiestich mesiacov a musia sa objaviť pred dovŕšením siedmeho roku veku.

Presná anamnéza je najdôležitejším diagnostickým nástrojom. Je nevyhnutné podrobne preskúmať rodinnú anamnézu, choroby v rodine, tehotenstvo, pôrod, vývin dieťaťa, existujúce poruchy a ďalšie aktuálne problémy.

V rámci diagnostiky je nevyhnutné uskutočniť dôkladné fyzické, neurologické a motoskopické vyšetrenie, aby bolo možné vylúčiť prítomnosť akejkoľvek ďalšej poruchy.

Hoci farmakoterapia je pre deti s ADHD a mentálnym postihnutím najefektívnejšia forma terapie, existuje mnoho ďalších psychoedukačných intervencií, vrátane trvalého vedenia, behaviorálnej terapie, psychomotorickej terapie, muzikoterapie, svojpomocných skupín a vzdelávania pre rodičov a učiteľov.

Jednou z možností je aj Snoezelen. Zatiaľ nie je možné overiť efektivitu týchto terapií.

Snoezelen a zmyslová stimulácia

Terapia v Snoezelen miestnosti začína menším počtom podnetov, napríklad tlmeným osvetlením a vodnou posteľou, jemnou hudbou a bublinkovým valcom.

Deti musia dostať príležitosť miestnosť preskúmať a vždy pri uvedení nového podnetu, napríklad pri zmene farby bublinkového valca, by mali presmerovať pozornosť.

Záťažové deky alebo vaky naplnené penovými guľôčkami sa často používajú na prikrytie celého tela. Veľa detí považuje pocit tlaku na tele za veľmi príjemný.

Počas prvého pobytu skupiny v miestnosti možno vidieť, že deti sú veľmi motivované a entuziastické z nových dojmov a sú schopné zapájať sa vplyvom zmyslových stimulov.

Pri každom ďalšom pobyte sa pocit novosti postupne vytráca. Z tohto dôvodu je dôležité pri každom pobyte ponúknuť niečo nové, čo ich na určitú chvíľu upúta.

Aby sme sa vyhli tomu, že počet stimulov a frekvencia prerušení a zmien rastie donekonečna, je nevyhnutné podnety pravidelne striedať.

Najmä u hyperaktívnych detí je dôležité nepreťažovať ich nespoľahlivé vnímanie.

Deti môžu byť s pomocou obrázku a príbehu prenesené do „novej krajiny“. Keď hrá nová hudba, dieťa sa dokáže usadiť a relaxovať dlhšie časové obdobie.

Prítomnosť známeho terapeuta je veľmi cenná. Priamy fyzický kontakt a ďalšie intímne aktivity vedú k predĺženiu doby sústredenia a zlepšeniu sebakontroly.

Diagnostika a včasná starostlivosť

Včasná, teda skorá starostlivosť o dieťa sa začína hneď prvý deň po narodení a je úzko spojená s rodinou dieťaťa.

Základným činiteľom sú rodičia, ktorí majú právo na to, aby sa dobrovoľne rozhodli, či chcú využívať služby strediska pre včasnú starostlivosť.

Predpokladom pre to je, aby o týchto strediskách vedeli.

Aby sa profesionálna intervencia mohla rozvinúť čo najlepšie, je potrebné čo najlepšie sa zoznámiť s doterajším vývinom dieťaťa, jeho aktuálnym stavom a všetkými vývinovými odchýlkami.

Okrem telesného, duševného a sociálneho aspektu sa musia odborníci zoznámiť aj s vnútrorodinnými vzťahmi, s výchovou dieťaťa a sociálno-kultúrnymi a ekonomickými vplyvmi.

V popredí záujmu všetkých zainteresovaných odborníkov je dieťa a jeho rodina. Terapeuti sa musia prispôsobiť potrebám dieťaťa, a nie opačne.

Včasná lekárska diagnóza je prvou výpoveďou o chorobných prejavoch alebo o prejavoch postihnutia, ako aj o oneskorení vývinu alebo nápadných odlišnostiach vo vývine dieťaťa.

Okrem toho je východiskom pre ďalšie diagnostické a terapeutické opatrenia. V rámci preventívnych prehliadok alebo pravidelných kontrol sa zisťujú odchýlky od normy.

Rodič, ktorý má podozrenie, že vývin intelektových schopností jeho dieťaťa nezodpovedá celkom bežnému štandardu, by mal čo najskôr vyhľadať odbornú pomoc.

Čím skôr sa začne s terapiou, tým je väčšia pravdepodobnosť, že dieťa bude úspešne napredovať v rámci svojich možností. Dieťa sa môže lepšie socializovať a učiť novým zručnostiam.

V terapii spolupracuje odborný tím - lekár, psychológ, špeciálny pedagóg, rehabilitačný pracovník a asistent učiteľa.

Psychológ poradenského centra pomocou testov zhodnotí mentálny vek dieťaťa a odborne rodičovi poradí, ako čo najlepšie a najúčinnejšie rozvíjať schopnosti dieťaťa do maximálne možnej miery.

Intelektové schopnosti sa vplyvom cvičení, učenia či rehabilitácie môžu časom meniť aj zlepšiť.

Špeciálny pedagóg po odbornej diagnostike poradí, ako ďalej postupovať vo vzdelávaní dieťaťa a spolu so školským zariadením nastaví efektívny individuálny vzdelávací program.

Výchova a každodenná podpora

Optimálna situácia pre všestranný vývin dieťaťa je v zdravej rodine, kde dominuje láska a zdravá náklonnosť k dieťaťu, trpezlivosť, vzájomné porozumenie a spoločný výchovný postup rodičov.

Pri výchove detí treba vyššiu dávku trpezlivosti a veľa času. Rodičia si musia uvedomovať, že pre ostatných banálny úkon vyžaduje u dieťaťa s intelektovou nedostatočnosťou mnohonásobný nácvik.

Úspech sa dostaví, len treba byť trpezliví a dať dieťaťu dostatok času.

Mnoho rodičov týchto detí má tendenciu byť benevolentnejší pri ich výchove a správajú sa príliš ochranársky, pretože je im ich ľúto, pričom si neuvedomujú, že deti na nich zostávajú závislé.

Je kľúčové vzdelávať rodičov a informovať ich o možných príčinách a prejavoch, ktoré z nich vyplývajú.

Vysvetlenie priebehu poruchy a možností terapie môže rodičom pomôcť, keďže nie je zriedkavé, že cítia vinu alebo sa obviňujú z rodičovského zlyhania, prípadne vinia dieťa z neposlušnosti.

Je kľúčové prediskutovať možnosti spoľahlivých rutín, pravidiel, hraníc a možných odmien a trestov.

Rodičia sú vedení k tomu, aby zdôrazňovali pozitívne prejavy a venovali menej pozornosti negatívnym prejavom a spontánne vyjadrovali svoju náklonnosť.

Pohyb a hra neslúžia len na rozptýlenie, ale plnia dôležitú funkciu aj pri rozvoji a vzdelávaní dieťaťa.

Formou hry si dieťa oveľa ľahšie osvojí určité pohybové, zmyslové či rečové návyky ako pri prikazovaní, ktoré je pre dieťa bezvýznamné.

Správne zvolená hra dáva dieťaťu pocit zodpovednosti, dôležitosti a malých víťazstiev.

Dieťa sa v hre môže realizovať, uplatniť svoje zručnosti alebo sa zdokonaľovať vo svojich nedostatkoch.

Je dôležité nájsť si čas, venovať sa dieťaťu pri hre, pomáhať mu, usmerňovať a koordinovať ho.

Vzdelávanie mentálne postihnutého dieťaťa

Pri vzdelávaní dieťaťa s mentálnym postihnutím je vždy dôležitá a rozhodujúca najmä aktuálna úroveň jeho intelektu, teda či ide o ľahký, stredný, ťažký alebo hlboký stupeň mentálneho postihnutia.

Z toho potom vychádza nastavenie vzdelávacieho programu, podľa ktorého sa bude dieťa vzdelávať.

Dieťa s mentálnym postihnutím sa môže vzdelávať:

• v špeciálnej škole pre žiakov s mentálnym postihnutím,
• v špeciálnej triede pre žiakov s mentálnym postihnutím zriadenej v bežnej škole,
• v bežnej škole formou školskej integrácie, ak škola dokáže vytvoriť primerané podmienky.

V špeciálnej škole má dieťa do vzdelávania automaticky zaradené jemu potrebné špecifické predmety podľa stupňa mentálneho postihnutia.

Pri školskej integrácii je podmienkou, že škola musí mať školského špeciálneho pedagóga.

Vzdelávací program pre žiakov s MP sa člení na tri varianty v závislosti od stupňa mentálneho postihnutia:

Ak sa žiak s MP vzdeláva v bežnej základnej škole formou integrácie, vzdeláva sa podľa týchto vzdelávacích programov vždy podľa príslušného variantu, na základe ktorého má vypracovaný individuálny vzdelávací program.

Pri ťažších stupňoch mentálneho postihnutia je vzdelávanie formou integrácie náročné najmä na organizáciu vzdelávania zo strany školy a na personálne zabezpečenie.

Nie vždy musí byť práve takáto forma pre dieťa tou najlepšou možnosťou. Niekedy môže byť prvotné vzdelávanie v špeciálnej škole veľmi dobrým východiskom pre ďalšiu integráciu dieťaťa do bežného života.

Vyučovací predmet pracovné vyučovanie patrí medzi hlavné vyučovacie predmety. Plní aj dôležitú rehabilitačnú funkciu a vedie žiaka k nadobúdaniu pracovných návykov a motorických zručností.

Má tri základné zložky:

• práce v dielni,
• pestovateľské práce,
• práce v domácnosti.

Vo vyšších ročníkoch je tento predmet predprofesionálnou prípravou na budúce povolanie.

Ukončením posledného ročníka ZŠ žiaci s MP nadobúdajú primárne vzdelanie, nie nižšie sekundárne vzdelanie ako ostatní bežní žiaci základnej školy.

Preto v ďalšom vzdelávaní nemôžu pokračovať v bežných stredných školách, pretože v týchto je predpokladom prijatia už nadobudnuté nižšie stredné vzdelanie.

Žiaci s mentálnym postihnutím môžu pokračovať vo svojej ďalšej profesionálnej príprave vzdelávaním v špeciálnom odbornom učilišti alebo v praktickej škole.

Špeciálne odborné učilište

Špeciálne odborné učilište poskytuje odbornú prípravu na výkon nenáročných pracovných činností a žiaci sa uplatnia v ďalšom bežnom živote na pozíciách pomocných kvalifikovaných pracovných síl.

Môže mať aj prípravný ročník, v ktorom sa žiak vyprofiluje na určitý učebný odbor.

Praktická škola

Praktická škola poskytuje prípravu na jednoduché pracovné činnosti, pripravuje na život v rodine, učí práce v domácnosti a sebaobsluhe.

Žiakov zaučí tak, aby mohli vykonávať jednoduché pracovné činnosti zväčša pod dohľadom inej osoby.

Rodina, sociálne služby a ochrana dieťaťa

Najvýznamnejším socializačným a výchovným činiteľom je pre deti s mentálnym postihom nepochybne rodina. Tá významnou mierou ovplyvňuje dieťa od jeho narodenia.

Rodičom dieťaťa s mentálnym postihnutím by mal sociálny systém pomáhať už od narodenia dieťaťa.

Dôležité je včasné poskytovanie sociálneho poradenstva, ktorého základným cieľom je umožniť rodine lepšiu orientáciu v jej zložitej situácii.

V prvom rade sa sociálny pracovník zameriava na zistenie nepriaznivej situácie v rodine dieťaťa so znevýhodnením a na poskytnutie potrebných informácií o rôznych možnostiach, ako ich situáciu riešiť.

Pomáha rodine zvládať neprimerané reakcie okolia, pripravuje ju na predsudky a buduje v nej pozitívne sebahodnotenie.

Ľudia so stredným a ťažkým mentálnym postihnutím nie sú schopní samostatne žiť. Väčšina je zbavená spôsobilosti na právne úkony.

Pri absencii rodičov alebo príbuzných schopných postarať sa o nich prežívajú svoj život v domovoch sociálnych služieb.

Tieto zariadenia zamestnávajú odborných pracovníkov, špeciálnych pedagógov, asistentov a sociálnych pracovníkov, ktorí sú zodpovední za zabezpečovanie kvalitného života ľudí s mentálnym hendikepom rôzneho stupňa.

Ľudia s ťažkým mentálnym postihnutím potrebujú veľkú pomoc rodičov a ďalších odborníkov. Ak sú v zariadení, cítia sa dobre vtedy, ak majú svoj malý, ale pre nich známy priestor.

Rodičia a odborníci zároveň musia myslieť na ochranu dieťaťa pred zneužitím, manipuláciou a nebezpečnými situáciami.

Všetci ľudia na svete, bez rozdielu zdravotného stavu, národnosti, farby pleti a prostredia, musia mať zabezpečené základné materiálne podmienky potrebné na prežitie. Každý potrebuje jesť, piť a bývať.

Samostatnosť, práca a spoločenské uplatnenie

Dosiahnutie najvyššej možnej miery samostatnosti osoby s hendikepom a úspešná integrácia do spoločnosti sú základom nielen jeho spokojnosti, ale aj spokojnosti ostatných členov rodiny.

Ľudia s mentálnym postihnutím majú tiež potrebu byť užitoční a chcú byť súčasťou spoločenstva, v ktorom žijú.

Napriek všetkým obmedzeniam a rôznym zvláštnostiam sú ľudia s mentálnym postihnutím predovšetkým ľuďmi, ktorí majú prakticky rovnaké potreby ako všetci ostatní a tiež právo na ich uspokojovanie.

Mnohí z nich môžu žiť relatívne samostatným a nezávislým spôsobom života. Môžu pracovať, nadväzovať partnerské vzťahy, cestovať, športovať a venovať sa ďalším záujmovým činnostiam.

Ľudia s nižším stupňom poškodenia mentálnych funkcií majú uzatvorené pracovné zmluvy ako upratovačka, recepčný a podobne na polovičný pracovný úväzok.

Pracovno-právny vzťah im zvyšuje sebavedomie, vedie ich k plneniu povinností a uvedomeniu si, že život nie je iba o chcení a nechcení, ale aj o povinnostiach.

Mzda im zabezpečuje samostatnosť pri rozhodovaní o sebe a zvyšuje nezávislosť od rodičov.

Ak žijú v podporovanom bývaní, pod dohľadom fungujú ako ostatní ľudia.

Aj stredne a ťažko mentálne postihnutí ľudia môžu navštevovať chránené dielne.

Získajú zmysel pre pravidelný režim a čas využijú na zlepšovanie zručností vyrábaním drobných predmetov.

Postavenie človeka s mentálnym postihnutím v spoločnosti

Ľudí s mentálnym postihnutím zvyknú v spoločnosti nazývať „iní“.

Každá spoločenská doba má svoje ideály krásy a hodnoty - byť mladý, krásny, bohatý, zdravý, vzdelaný, úspešný a mocný.

Spoločnosť nastavila určité normy a je nesmierne ťažké zmeniť tento uhol pohľadu.

Je potrebné si uvedomiť, že ľudia s mentálnym postihnutím sú výnimočné bytosti plné potenciálu, citov a emócií, sú nám priateľmi, partnermi a v našej spoločnosti plnohodnotnými členmi.

Ľudia s mentálnym postihnutím sú veľmi rôznorodou skupinou. Spravidla v určitých veciach potrebujú viac podpory než ľudia bez postihnutia, avšak aj miera podpory sa líši od človeka k človeku.

Ku každému je potrebné pristupovať individuálne.

V zahraničí sa nikto nepohoršuje nad zvláštnym správaním ľudí s intelektovou nedostatočnosťou. Výchovou sú práve k týmto ľuďom zhovievavejší a považujú za svoju povinnosť pomôcť im v situácii, ktorú sami nezvládajú.

Mentálne postihnutie nie je dôvodom na odopieranie ľudskej dôstojnosti, vzdelávania, lásky, pozornosti ani možnosti rozvíjať schopnosti a zručnosti.

Každý človek je bez ohľadu na svoj zjav človekom s úplnou ľudskou dôstojnosťou a neobmedzenými základnými právami.

Má právo žiť v ľudskom spoločenstve a tu plne rozvíjať svoju osobnosť, schopnosti a potreby.

Mentálne postihnuté osoby majú rovnaké potreby ako osoby zdravé. Preto je základným cieľom umožniť im rozsiahlu účasť na všetkých spoločenských vymoženostiach v spoločnom živote so zdravými ľuďmi a súčasne sa usilovať o to, aby ich spoločnosť uznávala a akceptovala ako osobnosti.

tags: #mentalne #postihnute #dieta