Diagnostikovanie je poznávanie žiaka. Je prostriedkom na zlepšovanie pôsobenia na žiaka na základe znalostí diagnostických výsledkov.
Slová diagnostika a diagnostikovanie sú odborné výrazy, ktoré sa používajú v celom rade odvetví. Ich základný význam je zistenie stavu, posúdenie úrovne, hodnotenie.
Pedagogická diagnostika znamená vednú disciplínu zaoberajúcu sa otázkami diagnostikovania vo výchovno-vzdelávacom prostredí. Je to teória diagnostikovania. Táto teória vymedzuje predmet, stratégie, postupy a metódy diagnostikovania a vzťah tejto disciplíny k iným pedagogickým disciplínam.
Pedagogická diagnostika a pedagogické diagnostikovanie
PgD ako proces diagnostikovania žiakov je samostatná vedná disciplína.
Pedagogická diagnostika - špeciálne odvetvie pedagogiky, ktoré sa zaoberá teoretickými a metodologickými problémami objektívneho zisťovania a hodnotenia výchovno-vzdelávacieho procesu.
Diagnostikovanie je súbor činností, ktoré prebiehajú pri určovaní diagnózy, počnúc zámerom niečo diagnostikovať a končiac vyslovením diagnostického nálezu. Je to druh poznávania, ktorý vyúsťuje do určitého druhu objektívnych poznatkov o diagnostikovanom jave.
Diagnostický proces vždy vychádza z určitej teórie či z koncepcie skúmaných javov, ale zároveň sprostredkováva konkrétny zásah, opatrenie, alebo praktický nápravný krok.
Účinný zásah je možný len vtedy, keď je diagnostický nástroj a celý diagnostický proces kvalitný a získané údaje spoľahlivé a validné.
Pedagogické diagnostikovanie sa uskutočňuje vo výchovno-vzdelávacích situáciách, napríklad v škole, v rôznych výchovných zariadeniach alebo pri výchove v rodine.
Pedagogická diagnostika má pedagogický charakter a informatívno-hodnotiacu funkciu. Formuluje normy a zásady praktického postupu v pedagogickej činnosti. Úlohou je skúmať, akými prostriedkami je možné úspešnejšie plniť výchovno-vzdelávacie ciele.
Predmet pedagogického diagnostikovania
Predmetom diagnostikovania môže byť učebná činnosť žiaka a jej výsledky, rodinné prostredie žiaka, skupina žiakov, trieda, učiteľ, jeho vlastnosti a jeho činnosť, vychovávateľ, riaditeľ školy i ďalší pedagogickí pracovníci.
Záber pedagogického diagnostikovania sa rozšíril z diagnostikovania len žiaka aj na diagnostikovanie skupín žiakov, celých kolektívov tried, spôsobu práce a vlastností učiteľa, skupiny učiteľov a učiteľských zborov.
Do rámca pedagogického diagnostikovania patrí i diagnostikovanie rodičov a skúmanie vonkajších podmienok výchovy a vzdelávania.
Patrí sem výchovno-vzdelávacie prostredie, vybavenie vzdelávacej inštitúcie, vybavenie učebnými pomôckami a hygienické podmienky.
Súčasťou diagnostikovania sú aj rodinné podmienky žiaka, úplnosť rodiny, štýl výchovy v rodine a vybavenie domácnosti.
V rámci zložiek výchovy sa hodnotia vedomosti, spôsobilosti, návyky, postoje, poznávacie procesy, záujmy a ďalšie oblasti.
Osobnosť človeka má pedagogicko-psychologické a sociálne súvislosti, pretože aj sociálne podmienky môžu byť príčinou stresov. Objektívny pohľad na jedinca môže teda vzniknúť ako výsledok komplexného prístupu.
Pedagogická diagnostika hovorí o viacerých častiach výchovno-vzdelávacieho procesu a ich kvalitách. Výslednicou všetkých činností hodnotenia je posúdenie žiaka, triedy, toho, ako prospievajú, situácie v triede, klímy a podobne.
Diagnostikovanie žiaka a jeho funkcie
Pedagogické diagnostikovanie je zisťovanie, identifikovanie, charakterizovanie a hodnotenie úrovne rozvoja žiaka alebo žiakov ako výsledku výchovného a vzdelávacieho pôsobenia.
Na základe zistení o žiakovi učiteľ i ďalší pedagogickí pracovníci plánujú kroky pri jeho ďalšom rozvoji.
Deskriptívno-analytická rovina
Táto rovina diagnostikovania sa nazýva deskriptívno-analytická. Finálnym produktom je diagnóza žiaka.
Učiteľ hľadá odpoveď na otázku: Aký je môj žiak?
Pedagóg zisťuje všetky informácie o žiakovi, teda tie, ktoré sa týkajú jeho slabých, ale aj silných stránok.
Preskriptívno-konštruktívna rovina
Diagnostikovanie učiteľovi slúži ako spätná väzba o tom, ako učí. Tieto informácie mu slúžia na plánovanie vyučovania a jeho zlepšovanie.
Táto rovina diagnostikovania sa nazýva preskriptívno-konštruktívna.
Opisuje sa stav rozvoja žiaka, ale učiteľ si kladie otázky: Aký som učiteľ? Čo musím urobiť, aby bol žiak iný alebo lepší?
Diagnostická informácia pre žiaka
Diagnostická informácia je však určená nielen učiteľovi, ale aj žiakovi.
Učiteľ oznamuje žiakovi stav jeho rozvoja. Žiak sa dozvedá o tom, aký je, ako plní zámery školy a ako je s ním učiteľ spokojný.
Diagnóza má na žiaka motivačný účinok.
Významnú úlohu hrá nielen diagnostikovanie žiaka učiteľom, ale i sebaanalýza a sebahodnotenie žiaka.
Význam pedagogickej diagnostiky pre vyučovanie a učenie
Význam pedagogickej diagnostiky pre vyučovanie a učenie žiakov spočíva v plánovaní ďalších výchovno-vzdelávacích postupov, v korekcii učenia žiakov a v diferenciácii žiakov.
Pedagogická diagnostika umožňuje posúdenie úrovne jednotlivých žiakov aj skupín žiakov, a to vrátane disciplíny a správania.
Prvá funkcia je zameraná na zistenie naučenosti a vychovanosti žiaka.
Podľa diagnózy učiteľ vie, čo žiakov naučil a ako široko rozvinul u nich cieľové vlastnosti.
Druhá funkcia diagnostikovania je motivačná.
Žiakovi hodnotenie odpovedá na otázky: Aký som? Ako si počínam? Je so mnou učiteľ spokojný?
Hodnotenie slúži žiakovi na sebapoznanie a sebauvedomovanie, a to je významný faktor utvárania jeho osobnosti, najmä jeho sebapoňatia.
Diagnostikovanie na prahu vzdelávania
Začiatok školského vzdelávania zahŕňa oboznamovanie sa žiaka s edukačným prostredím v širšom kontexte.
Začínajúci školák sa zároveň stáva objektom komplexného poznávania zo strany učiteľa, ktorý využíva viaceré spôsoby uskutočňovania pedagogického diagnostikovania.
Na prahu vzdelávania sú predmetom záujmu výstupy predprimárneho vzdelávania a posúdenie úrovne štartovacej pripravenosti pri vstupe do 1. ročníka základnej školy.
Význam jej uskutočňovania chápeme ako predpoklad prevencie a korekcie adaptačných ťažkostí žiaka na začiatku školskej dochádzky.
Súčasná edukácia zahŕňa uskutočňovanie pedagogického diagnostikovania žiaka sledujúc identifikovanie úrovne jeho rozvoja pre plánovanie a uskutočňovanie výchovno-vzdelávacích činností.
Na prahu vzdelávania sa stáva významným komponentom práce učiteľa, ktorý poznáva žiaka individuálne a tiež v širších súvislostiach.
V danom období je špecifická pozornosť venovaná diagnostikovaniu školskej pripravenosti dieťaťa, ktorá je predpokladom nástupu do základnej školy a úspešného zvládnutia školského vzdelávania.
V materskej škole sú osvojované a zdokonaľované potrebné spôsobilosti, ktoré sa stávajú obsahovým a činnostným východiskom práce na začiatku školskej dochádzky.
V primárnom vzdelávaní je objektom pedagogického diagnostikovania dieťa mladšieho školského veku, ktoré predstavuje komplexnú osobnosť v rámci jednotlivých zložiek osobnosti, člena sociálnej skupiny a rodinného prostredia.
Akcentované je poznávanie sociálneho kontextu dieťaťa, čo sa vzťahuje na predpoklady, záujmy, vlastnosti, predstavy o škole a obsahu učiva.
Školská pripravenosť a školská spôsobilosť
Posudzovanie školskej spôsobilosti sa uskutočňuje v rovine školskej zrelosti a v rovine školskej pripravenosti.
Školská pripravenosť predstavuje predpoklady na zvládnutie úspešného akademického a spoločenského fungovania v školskom vzdelávaní.
V závere predprimárneho vzdelávania predstavuje komplexný pohľad na úroveň rozvoja budúceho žiaka a na začiatku primárneho vzdelávania je predpokladom zabezpečenia kontinuity medzi jednotlivými stupňami vzdelávania.
Na začiatku školskej dochádzky je nevyhnutnou súčasťou vstupné diagnostikovanie začínajúceho školáka.
Diagnostická činnosť učiteľa sa stáva východiskom tvorby vyhovujúcich edukačných podmienok, ktoré zodpovedajú charakteristike jednotlivých žiakov.
Učiteľ má k dispozícii viaceré spôsoby a metódy pre uskutočňovanie vstupného diagnostikovania.
Dosiahnuté závery by mali byť aplikované v pedagogickej praxi aj ako podpora úspešnej adaptácie žiaka, respektíve prekonanie a odstránenie adaptačných ťažkostí prítomných u jednotlivcov.
Po vstupe do 1. ročníka základnej školy hovoríme o diagnostikovaní štartovacej pripravenosti žiaka, ktorá je posudzovaná najmä pedagogickými testami, pozorovaním, portfóliom, analýzou žiackych produktov a rozhovorom.
Východiskom pedagogického diagnostikovania na prahu vzdelávania môžu byť tiež výkonové štandardy formulované v Štátnom vzdelávacom programe pre predprimárne vzdelávanie v materských školách.
Zložky školskej pripravenosti
Štruktúru školskej pripravenosti tvoria štyri vzájomne sa podmieňujúce zložky vymedzené podľa osobnostného rozvoja dieťaťa a vzťahov so spoločenským prostredím:
- emocionálno-motivačná zložka,
- obsahovo-významová zložka,
- operačno-činnostná zložka,
- kontrolno-regulačná zložka.
Kritérium chápeme ako znak, ktorý si všímame pre posúdenie vybranej zložky školskej pripravenosti.
Ide o konkrétnu vedomosť, zručnosť, schopnosť alebo návyk.
Kritérium je ďalej špecifikované formulovaním indikátorov, čo je súbor ukazovateľov určujúcich mieru rozvoja jednotlivca v rámci zvolenej škály.
Emocionálno-motivačná zložka je orientovaná na budúcu rolu žiaka a spolužiaka, čo je konkretizované trojicou motívov - sociálny, poznávací a mravný motív.
Budúci školák nadobúda predstavu o sebe ako o žiakovi, existujúce súvislosti a interakcie vyčleňujeme samostatne.
Vstup do 1. ročníka základnej školy je podmienený dostatočnou pripravenosťou žiaka, ktorého úroveň rozvoja je individuálna.
Nevyhnutným predpokladom úspešného začiatku školského vzdelávania a adaptačného procesu je poznávanie začínajúceho školáka prostredníctvom diagnostických činností.
Uskutočňovanie pedagogického diagnostikovania v závere predprimárneho a na začiatku primárneho vzdelávania poskytne komplexný obraz o žiakovi v širších súvislostiach.
Fázy a formy pedagogickej diagnostiky
Časové hľadisko
Z časového hľadiska rozlišujeme mikrodiagnózu, ktorá sa uskutočňuje na každej jednej vyučovacej hodine.
Informačné a formálne hľadisko
- Neoficiálna diagnostika - učiteľ si ju robí len sám pre seba, pre svoje potreby.
- Formálna diagnostika - je určená pre verejnosť, napríklad pre súd, rodičov alebo sociálne oddelenie.
Diagnostika podľa zamerania
- diagnostika predškolskej výchovy,
- diagnostika základnej školy,
- diagnostika strednej a vysokej školy,
- diagnostika špeciálnych škôl,
- diagnostika vojenských škôl,
- diagnostika mimoškolskej činnosti a výchovy mimo vyučovania.
Zásady kvalitného poznávania edukanta
Aby sme mohli javy ohodnotiť, najprv ich treba správne pozorovať.
Metódy pedagogickej diagnostiky sú príbuzné s pedagogikou a psychológiou.
Objektívny pohľad na jedinca môže vzniknúť ako výsledok komplexného prístupu, ktorý zohľadňuje pedagogické, psychologické aj sociálne súvislosti.
Účinný diagnostický proces musí vychádzať z kvalitných nástrojov a zo spoľahlivých a validných údajov.
Reliabilita a validita
- Reliabilita znamená spoľahlivosť; výsledky sú aj po viacerých opakovaniach totožné alebo sa odchyľujú len málo.
- Validita postihuje, do akej miery je metóda vhodná a platná.
Princíp komplexnosti
Pri diagnostikovaní je potrebný kompletný a tímový prístup.
Diagnostikovania by sa mali zúčastniť lekár, psychológ, sociálny pracovník a špeciálny pedagóg, ktorí by mali pôsobiť tímovo.
Princíp všestrannosti vyšetrenia
Všestrannosť vyšetrenia je predchádzajúci princíp uplatnený v každom jednom odbore.
Žiaka posudzujeme ako jednotlivca, ale s pohľadom aj na triedu a celý ročník.
Musíme prihliadať na schopnosti a možnosti žiaka, pozrieť sa na prospech aj v iných predmetoch, na vek žiaka, jeho fyziologické a psychické danosti a na cieľ našej činnosti, teda na cieľ výchovný a vzdelávací.
Princíp dynamickosti
Vyšetrenie nemá zachytiť iba aktuálne schopnosti, ale predovšetkým potenciálne a perspektívne možnosti dieťaťa.
Princíp modifikácie
Každá metóda vyžaduje určitú obmenu, teda prispôsobenie druhu a stupňu postihnutia.
Metódy pedagogického diagnostikovania
Pedagogická diagnostika využíva viaceré metódy a postupy, ktoré umožňujú získať údaje o učení, správaní, vývine, záujmoch, schopnostiach, sociálnych vzťahoch a výsledkoch činnosti žiaka.
Pozorovanie
Pozorovanie je cieľavedomé, plánovité a sústavné vnímanie javov a predmetov, ktoré odhaľuje podstatné súvislosti danej skutočnosti.
Má znaky výskumnej metódy.
Pozorovanie môže byť:
- zúčastnené - diagnostik sa začlení do skupiny, ktorú pozoruje,
- nezúčastnené - sledovanie skupiny zvonku,
- krátkodobé - musí byť robené opakovane,
- dlhodobé - môže trvať aj niekoľko rokov.
Výsledky pozorovania zhrnieme do protokolu pozorovania, ktorý je nevyhnutný.
Pri pozorovaní je potrebné sledovať nielen jednotlivý prejav, ale aj jeho súvislosti, opakovanie, podmienky vzniku a vzťah k situácii, v ktorej sa žiak nachádza.
Exploračné metódy
Exploráciou sa rozumie vyšetrovanie kladením otázok.
Zaraďujeme tu rozhovor, riadený rozhovor a dotazník.
Ide o priamu alebo sprostredkovanú interakciu medzi skúmaným jedincom a diagnostikom, ktorá sa realizuje pomocou otázok a odpovedí alebo riešením problémov formou ústnej, posunkovej či písanej komunikácie.
Dotazník
Dotazník je empirická diagnostická metóda na získavanie informácií o postihnutom alebo narušenom jedincovi.
Pri tejto metóde diagnostikovaná osoba spravidla sama alebo s pomocou inej osoby ústne alebo písomne odpovedá na kladené otázky.
Skúmaná osoba na základe písomne položených otázok písomne odpovedá o určitom vymedzenom okruhu problémov.
Pri dotazníku je potrebné overenie validity.
Výhodami dotazníka sú anonymita, ekonomickosť, možnosť spracovania veľkého množstva údajov a rýchle vyhodnotenie.
Nevýhodami sú nemožnosť klásť doplňujúce otázky, istá povrchnosť a nemožnosť kontrolovať pravdivosť odpovedí.
Rozhovor
Rozhovor je zhromažďovanie dát založené na priamom dotazovaní a verbálnej komunikácii výskumného pracovníka a respondenta.
Rozhovor rozlišujeme podľa počtu účastníkov a podľa miery pripravenosti otázok.
- Individuálny rozhovor prebieha medzi diagnostikom a jedným respondentom.
- Skupinový rozhovor prebieha s viacerými respondentmi.
- Štandardizovaný rozhovor má presne určené a pripravené znenie a poradie otázok.
- Neštandardizovaný rozhovor prebieha pružnejšie a výskumník má pripravené len základné otázky.
- Pološtandardizovaný rozhovor spája pripravené otázky s pružným reagovaním na odpovede respondenta.
Pološtandardizovaný rozhovor je najlepší; najprv treba respondenta uviesť do témy a nepýtať sa hneď otázkou „na telo“.
Je potrebné počúvať odpoveď jedinca, nie násilnou formou ju z neho ťahať, a dávať pozor na neverbálne prejavy a mimiku.
Rozhovor s rodičom
Pri rozhovore s rodičom netreba verejne hovoriť o chybách dieťaťa, ináč sa bude rodič vyhýbať škole, združeniam a samotnému učiteľovi.
Ak je rodič bezmocný a kapituluje, učiteľ ho má presvedčiť o opaku a až tak konať ďalej.
Rozhovor s učiteľom a psychológom
Keď chceme vedieť príznaky nejakej poruchy žiaka už v predškolských ročníkoch, zájdeme za predchádzajúcim triednym učiteľom a pozrieme jeho predošlé zošity a práce.
Učiteľ by mal komunikovať so psychológom a radiť sa s ním, pričom psychológ by nemal zasahovať do kompetencie učiteľa.
Učiteľ má veľkú výhodu, že pozná dieťa, ktoré učí.
Rozhovor s dieťaťom
Rozhovor učiteľa s dieťaťom je veľkým prameňom a zdrojom potrebných informácií.
Diagnostické skúšanie
Diagnostické skúšanie treba odlišovať od klasifikačného skúšania.
Sleduje skôr slabé miesta v sústave poznatkov jedinca a analyzuje ich tak, aby sa na základe výsledkov určili korekné postupy.
Cieľom je pomoc.
Do tohto typu skúšania sa zaraďujú aj skúšky netypické pre klasifikačnú prax, napríklad skúšky laterality.
Ústne skúšanie
Ústne skúšanie má formu riadeného rozhovoru, pri ktorom skúšaná osoba priamo odpovedá na pripravené otázky, rieši problém alebo reaguje na pripravené podnety.
Delí sa na skúšanie vedomostí a úrovne hovorenej reči.
Pri skúšaní hovorenej reči sa sleduje obsahová stránka, formálna stránka, výslovnosť, tempo a hlasitosť.
Písomné skúšanie
Písomným skúšaním zisťujeme úroveň osvojenia písania, úroveň osvojených poznatkov z jednotlivých predmetov a schopnosť vyjadrovať svoje myšlienky pomocou písania.
Môžeme sa pri ňom zamerať na skúšanie vedomostí alebo výkonu, napríklad na osvojenie písaných znakov, gramatiky a rýchlosti písania.
Dôležitou súčasťou písomného skúšania je dôsledná analýza chýb, najmä systematických, teda chýb, ktorých sa žiak nedopúšťa náhodne.
Praktické skúšanie
Praktické skúšanie sa zameriava na zisťovanie neverbálnych schopností v rôznych oblastiach aktivity jedinca.
Patrí sem skúšanie úrovne hrubej a jemnej motoriky, skúšanie laterálnej preferencie motorickej a senzorickej a skúšanie fungovania zmyslových orgánov.
Metóda testov
Test sa stáva diagnostickou metódou vtedy, keď sa výskumne overí jeho validita a reliabilita.
Ide o sústavu zámerne zostavených otázok alebo úloh, na ktoré má skúmaná osoba odpovedať, alebo ich má riešiť či vykonať.
Podmienky a spôsob hodnotenia sú presne určené, preto testy vytvárajú podmienky na objektívne hodnotenie.
V rámci špeciálnopedagogickej diagnostiky ich delíme na:
- didaktické testy,
- logopedické testy,
- testy laterality,
- testy motoriky.
Musíme sa však vyvarovať mechanického vyhodnocovania a vysvetľovania testov.
Výsledky získané testom treba porovnávať s výsledkami iných techník či metód.
Didaktické testy
Didaktické testy sú variantom písomnej formy skúšania.
Pozostávajú zo súboru otázok, ktoré sú zoradené tak, aby reprezentovali príslušnú časť učebnej látky.
Ich aplikácia predpokladá u diagnostikovaného osvojenie písanej reči na adekvátnej úrovni.
Aj v tomto prípade ide o dôslednú modifikáciu testu vzhľadom na príslušné postihnutie.
Požaduje sa modifikácia obsahu, formy a spôsobu administrovania testu.
Didaktický test zostavuje tím odborníkov.
Normatívne a kriteriálne testy
Normatívne testy určujú, či výkon jedinca je v porovnaní s normami získanými štatistickým spracovaním tohto testu podpriemerný alebo nadpriemerný.
Kriteriálne testy sú zamerané na učebnú látku, ktorú si mal žiak za sledované obdobie osvojiť.
Normatívne a kriteriálne testy sú štandardizované.
Neštandardizované testy si zostavujú špeciálni pedagógovia podľa individuálnych cieľov.
Štúdium prípadu
Štúdium prípadu spočíva v dôkladnom štúdiu všetkých dostupných písomných a iných materiálov o postihnutom jedincovi, v ich diagnostickom zhodnotení a formulovaní záverov.
Ide o výsledky lekárskych, psychologických a sociálnych vyšetrení a skúmaní, prípadne o súdne spisy, pedagogické denníky, posudky inštitúcií a školské vysvedčenia jednotlivca.
Dôležité sú údaje o psychomotorickom vývine, o prekonaných chorobách a údaje o prostredí, v ktorom jedinec vyrastal.
Štúdium prípadu umožňuje vytvoriť ucelený obraz o dieťati, žiakovi a jeho vývine v dlhšom časovom období.
Rozbor výsledkov činnosti
Výsledky činností predstavujú dosiahnutú úroveň v rámci výchovných, vzdelávacích alebo záujmových aktivít jedinca.
Možno ich získať analýzou a hodnotením výsledkov:
- písomných prác, napríklad slohov, diktátov a životopisov,
- výtvarnej činnosti, napríklad výkresov, rysov a modelov,
- záujmovej činnosti, napríklad výrobkov z rôznych materiálov.
Diagnosticky sa hodnotí úroveň v porovnaní s predpísanými učebnými osnovami pre daný postupný ročník a typ školy.
Hodnotí sa aj dosiahnutá úroveň v porovnaní s očakávanou úrovňou intaktného jedinca v tej istej činnosti.
Hodnotenými znakmi sú náročnosť na intelektuálnu činnosť, zručnosť, vytrvalosť, predstavivosť, chyby, čas potrebný na zhotovenie výrobku a ďalšie prejavy.
Rozbor a hodnotenie výsledkov činnosti jedinca pomáha:
- identifikovať špecifické vývinové poruchy, napríklad dysortografiu a dysgrafiu,
- pri profesiovej orientácii a voľbe povolania,
- zisťovať sociálne vzťahy, napríklad prostredníctvom kresieb s agresívnymi farbami,
- utvoriť ucelený obraz o diagnostikovanej osobe.
Portfólio a analýza žiackych produktov
Portfólio patrí medzi spôsoby posudzovania štartovacej pripravenosti žiaka.
Analýza žiackych produktov umožňuje sledovať vývin výkonu, postupné zmeny v práci, typické chyby, mieru samostatnosti a charakteristické prejavy dieťaťa.
Pri posudzovaní produktov je potrebné prihliadať na vek žiaka, jeho schopnosti a možnosti, podmienky vzniku práce a cieľ diagnostikovanej činnosti.
Hodnotenie žiaka ako súčasť diagnostiky
Hodnotenie je stav hodnotiaceho subjektu k hodnotenému objektu.
Je to záverečná etapa vyučovania a poskytuje učiteľovi spätnú väzbu.
Učiteľ potom môže zmeniť svoje metódy a tým zefektívniť vyučovací proces.
Prostredníctvom hodnotenia učiteľ vidí, ako hlboko žiaci absorbovali učivo.
Známka je dosť subjektívne meradlo a záleží na emocionálnom stave učiteľa a jeho zrelosti.
Pri hodnotení je dôležité rozlišovať medzi hodnotením výkonu alebo konkrétneho správania a hodnotením celej osobnosti žiaka.
Najčastejšie nedostatky pedagogickej diagnostiky
- chýbajúca analýza chýb,
- schematickosť,
- povrchnosť,
- nízka objektivita,
- chýbajúce jednoznačné normy,
- nepresné informácie o správaní žiaka,
- predčasné zovšeobecnenie učiteľa,
- zaznamenávanie len negatívnych javov,
- prehliadanie všetkých príčin správania žiaka.
Pri všetkých týchto chybách nám objektívny pohľad uniká.
Ako sa vyhnúť chybám
Žiaka posudzujeme ako jednotlivca, ale s pohľadom aj na triedu a celý ročník.
Musíme prihliadať na schopnosti a možnosti žiaka, pozrieť sa na prospech aj v iných predmetoch, na vek žiaka, jeho fyziologické a psychické danosti a na cieľ našej činnosti.
Pri interpretácii výsledkov je vhodné porovnávať viacero zdrojov informácií a využívať viacero diagnostických metód.
Výsledok jednej skúšky, jedného pozorovania alebo jedného testu nemá byť jediným podkladom na vytvorenie celkového obrazu o žiakovi.
Špeciálnopedagogická diagnostika
Každé dieťa je individuálna osobnosť a potrebuje špeciálny prístup.
Učitelia však málo vedia a dbajú na diagnostikovanie.
Stále prevláda rutinný prístup k žiakovi, teda takzvané zaškatuľkovanie.
Špeciálnopedagogická diagnostika je súhrn metód a procesov, ktorých výsledkom je stanovenie diagnózy.
Zaoberá sa zistením príčin, prečo vznikol u žiaka problém.
Metódy špeciálnopedagogickej diagnostiky sú postupy, prostredníctvom ktorých sa získavajú také poznatky o vyšetrovanej osobe, na základe ktorých možno sformulovať diagnózu.
Majú poznávací charakter.
Zameranie špeciálnopedagogických metód
Podľa toho, čo sledujú, sú metódy zamerané na:
- úroveň vedomostí školských a všeobecných,
- úroveň vývinu hovorenej a písanej reči,
- úroveň správania sa v škole, rodine, pri učení a hre,
- úroveň vychovanosti,
- sociálne a funkčné prejavy,
- anatomické prejavy.
Podľa toho, či sú zamerané priamo na aktivitu jedinca alebo len na s ním súvisiace zdroje, rozlišujeme metódy priame a nepriame.
Odborná spolupráca a pomoc žiakom
Diagnostikovania by sa mali zúčastniť lekár, psychológ, sociálny pracovník a špeciálny pedagóg a mali by pôsobiť tímovo.
Odborné postupy v pedagogickej a poradenskej praxi sú odborným textom, ktorý podrobne opisuje priebeh riešenia vybraných odborných tém.
Odborné postupy zaznamenávajú spoluprácu viacerých odborníkov, kde sa problém rieši komplexne a nepracuje sa len na jeho izolovaných častiach.
Zameriavajú sa predovšetkým na multidisciplinárny prístup v spomínaných inštitúciách.
Zmyslom odborných postupov bolo vytvoriť sériu podporných odborných dokumentov pre pedagogickú a odbornú prax vo forme prehľadných inšpiratívnych návodov pri poskytovaní odbornej starostlivosti vo vybraných témach.
Odborné postupy odborne rozširujú a dopĺňajú zostavené obsahové štandardy.
Spolupráca učiteľa s psychológom, špeciálnym pedagógom, lekárom, sociálnym pracovníkom a rodinou umožňuje prepájať pedagogické, psychologické, zdravotné a sociálne informácie o dieťati.
Odmeny, tresty a motivácia žiaka
Otázky odmien a trestov súvisia s hodnotením, školskou úspešnosťou a neúspešnosťou žiakov.
Výskum manželov Harkworových sledoval dlhodobý účinok trestu a pochvaly.
Jedna experimentálna skupina bola po výkone učiteľom pochválená, druhá experimentálna skupina pokarhaná a tretej učiteľ nepovedal nič.
Pokarhaná skupina mala v porovnaní s predchádzajúcim výkonom klesajúci ráz.
Pochválená skupina mala stúpajúci výkon, kým tretia skupina stagnovala.
Nie sme za nepoužitie trestov, ak sú primerané činu a veku dieťaťa.
Trestom pre dieťa môže byť aj obyčajné slovné pokarhanie, pohrozenie, zdvihnutie obočia alebo prsta.
Pri použití trestu si treba uvedomiť, že každý trest ponižuje človeka a prináša so sebou atmosféru strachu, frustrácie, neurózy a zakomplexovanosti.
Deti, ktoré sú od detstva vychovávané viac trestami, sú v neskoršom období agresívnejšie a je predpoklad, že v budúcnosti budú presne tak jednať s ostatnými.
Celá naša detská populácia je vychovávaná už od útleho veku viac zákazmi a príkazmi ako odmenami.
V detstve rodič či učiteľ hovoria: nechoď, nerob, nepustím ťa, uč sa, stoj tu.
Deti sú systematicky riadené do pozície slabých, neschopných a zakomplexovaných ľudí, ktorí sa v rozhodujúcich situáciách potrebujú o niekoho vždy psychicky oprieť.
Toto nie je formovanie silnej osobnosti.
Byť osobnosťou znamená najskôr byť sám sebou, slobodným, nezávislým, jedinečným, sebavedomým v zmysle dôverovať si a poznať svoje prednosti, byť rozhodným a tvorivým.
Formy trestov v pedagogickej praxi
- odloženie výhody alebo zábavy pre žiaka,
- odopretie alebo zákaz výhody,
- vyjadrenie nesúhlasu,
- napomenutie,
- vylúčenie z kolektívu, napríklad pri hre, ak žiak podvádza,
- pokarhanie učiteľom,
- pokarhanie pred žiackym kolektívom,
- pokarhanie pred riaditeľom školy,
- zápis do triednej knihy,
- návrh na zníženie známky zo správania,
- realizácia zníženia,
- prepadnutie z 1. triedy do 2. triedy,
- preradenie z 1. školy do 2. školy po porade s rodičmi a psychológom,
- podmienečné vylúčenie zo školy,
- úplné vylúčenie zo školy.
Zásady správneho využívania trestov
Trest má nasledovať hneď po priestupku a musí byť prirodzeným následkom toho, čo žiak urobil.
- Žiak má vedieť, prečo je trestaný, teda musia existovať presné pravidlá a kritériá.
- Po odpykaní trestu treba prejsť do normálneho stavu.
- Veľkosť trestu má byť úmerná priestupku, nie veľkosti hnevu dospelého.
- Nikdy netreba karhať a hodnotiť celú osobnosť žiaka.
- Žiaka netreba zosmiešňovať sarkazmom ani iróniou.
- Žiaka netreba trestať za neurotické prejavy a neúspechy v škole podmienené neurózou.
- Trest treba kombinovať s odmenou.
- Trestať treba so znalosťou motívov.
Pokarhanie a potreba prijatia
Pokarhanie je účinnou metódou najmä u mladších žiakov.
Deti majú potrebu byť uznávané a schválené dospelými.
Ak majú dostatok pozornosti dospelého, chcú, aby to bola pozornosť schvaľujúca.
To súvisí s ich potrebou spoločenského prijatia a potrebou sebavedomia.
Keď im učiteľ pochvalu upiera, zle sa cítia a považujú sa za vyradených zo sociálnej skupiny, zvlášť ak má trieda učiteľa rada a váži si ho.
Deti takých učiteľov pokladajú za spravodlivých sudcov, preto po karhaní trpia pochybnosťami o svojej vlastnej hodnote.
Školská úspešnosť a neúspešnosť
Úspech a neúspech sú zážitkové stavy, ktoré môžu ovplyvňovať motiváciu, sebahodnotenie, vzťah k učeniu aj celkové sebapoňatie žiaka.
Diagnostikovanie školského výkonu nemá sledovať iba výslednú známku, ale aj príčiny úspechu alebo neúspechu, podmienky učenia, individuálne tempo žiaka a jeho možnosti.
Učiteľ má pri posudzovaní zohľadniť prospech v iných predmetoch, vek žiaka, fyziologické a psychické danosti a výchovný a vzdelávací cieľ svojej činnosti.
Diagnostické skúšanie sleduje slabé miesta v sústave poznatkov a vytvára priestor na určenie korekčných postupov.
Význam pedagogickej diagnostiky spočíva v tom, že umožňuje plánovať ďalšie výchovno-vzdelávacie postupy, korigovať učenie žiakov a diferencovať prácu podľa ich úrovne.
Komplexné poznávanie edukanta zahŕňa pozorovanie, rozhovor, dotazník, diagnostické skúšanie, testovanie, štúdium prípadu, portfólio a rozbor výsledkov činnosti.
Jednotlivé metódy poskytujú rozdielne druhy informácií, preto ich výsledky treba navzájom porovnávať a interpretovať v širších súvislostiach.
Observačné hodnotenie | Dôležitosť pedagogického hodnotenia v ranom detstve
Diagnostická činnosť učiteľa je východiskom tvorby vyhovujúcich edukačných podmienok, ktoré zodpovedajú charakteristike jednotlivých žiakov.
Na prahu školského vzdelávania pomáha diagnostikovanie školskej pripravenosti podporiť úspešnú adaptáciu a predchádzať adaptačným ťažkostiam.