Kopance, údery, štípance, výbuchy zlosti či hádzanie sa o zem v supermarkete. Napriek láskyplnej výchove sa v deťoch často objavuje správanie, s ktorým si nevieme rady.
Takéto situácie sú nepríjemné, trápne a vyčerpávajúce. Napriek tomu je agresívne správanie u detí jednou z najčastejších tém, s ktorými rodičia prichádzajú za pediatrami aj psychológmi. Odpoveď nie je jednoduchá ani jednoznačná. Závisí od veku dieťaťa, intenzity a frekvencie prejavov, ale aj od kontextu, v ktorom k nim dochádza.
Je detská agresia normálna?
Prejavovať agresiu je súčasťou detského veku. Je to úplne normálne. Deťom chýbajú potrebné sociálne zručnosti na to, aby neagresívne vyjadrili svoje túžby, svoj nesúhlas, svoj hnev či zastali sa svojich hraníc. Okrem toho majú nevyvinutý mozog a nedokážu ešte ovládať svoje emócie.
Malé deti nedokážu ovládnuť svoje správanie, keď sú pod vplyvom silných emócií. Táto schopnosť sa postupne rozvíja s vývinom nervovej sústavy. Ale v zásade môžete počítať s tým, že pokiaľ dieťa do 6 rokov podľahne frustrácii, vybuchne do hnevu. To je úplne normálna reakcia.
Malé bábätko vás môže buchnúť alebo ťahať za nos, ale nie je to agresia, je to spôsob, akým skúma svet. Potiahne, hodí či pohryzie a sleduje, čo sa bude diať.
Malé deti nemajú plne rozvinutú schopnosť regulovať emócie. Mozgová časť zodpovedná za sebakontrolu, plánovanie a zvládanie impulzov - prefrontálna kôra - dozrieva u človeka až okolo dvadsiateho piateho roku života. To znamená, že od batoľacieho veku až po adolescenciu sú deti doslova neurologicky nedokonale vybavené na to, aby zvládali frustráciu, sklamanie alebo hnev tak, ako to dokážeme my dospelí.
Agresivita podľa veku dieťaťa
Batoľatá od jedného do troch rokov
Prvá agresia sa objavuje okolo dvoch rokov, kedy si dieťa začína uvedomovať, že je niekto iný, ako jeho mama. Začína mať chuť sa presadiť, vyjadriť, ovplyvniť veci, mať nad nimi kontrolu.
U batoľat vo veku jedného až troch rokov je agresia takmer nevyhnutná. Dieťa v tomto veku ešte nevie pomenovať svoje pocity, nemá dostatočnú slovnú zásobu a nedokáže pochopiť perspektívu druhého. Hryzenie, škrabanie, búchanie - to sú pre ne spôsoby komunikácie, nie zámerná snaha ublížiť.
Výskumy ukazujú, že fyzická agresia u detí dosahuje svojho vrcholu práve medzi druhým a tretím rokom života a s pribúdajúcim vekom prirodzene klesá, keď si dieťa osvojuje jazyk a sociálne zručnosti.
Predškolský vek
Predškolské deti vo veku troch až šiestich rokov síce rozumejú základným sociálnym pravidlám, ale stále bojujú s impulzivitou. Konflikty o hračky, miesto v rade alebo pozornosť dospelého sú úplne bežné.
V tomto veku sa tiež začína objavovať takzvaná relačná agresia - teda ubližovanie prostredníctvom vzťahov, napríklad vylúčením z hrovej skupiny alebo hovorením „s tebou sa nebavím".
Školský vek a adolescencia
Školský vek prináša nové výzvy. Deti sa stretávajú s konkurenciou, hodnotením, tlakom rovesníkov. Občasné výbuchy hnevu alebo slovné konflikty sú stále súčasťou normálneho vývoja.
Adolescencia je potom kapitolou sama pre seba. Hormonálne zmeny, hľadanie identity, tlak sociálnych sietí - to všetko môže viesť k zvýšenej podráždenosti, konfliktom s autoritami aj rovesníckym treniciam.
Prečo sa dieťa správa agresívne?
Pre dieťa je agresia spôsob, ako niečo dosiahnuť. Napríklad sa chce hrať s vašim telefónom a vy mu to nechcete dovoliť, tak vás buchne. Takže je cielená v tom zmysle, že ňou sleduje nejaký cieľ.
Zároveň do hry vstupujú neriadené emócie. Okrem spomínaného nedostatku sociálnych zručností a nezrelosti nervovej sústavy do hry vstupujú aj nenaplnené potreby.
Hlad, únava a preťaženie
Hladné a unavené dieťa, prípadne preťažené z množstva povinností, môže reagovať agresívne aj na bežné požiadavky, ktoré inak zvláda bez problémov.
Dôležité je priebežne sa starať, aby potreby dieťaťa boli naplnené. Nielen aby bolo najedené a vyspaté. Deti potrebujú, aby im dospelí rozumeli, boli predvídateľní, boli k dispozícii, keď dieťa potrebuje a mali dostatok spoločného času nielen točiaceho sa okolo povinností.
Bolesť, choroba a zvýšená citlivosť
Niektoré deti to majú, jednoducho povedané, v živote ťažšie. Choré deti môžu mať rôzne bolesti či svrbenie, takže zvládajú menej stresu a skôr vybuchujú.
Deti s ADHD bývajú impulzívnejšie ako ich rovesníci. Deti s autizmom alebo Aspergerovým syndrómom majú preťaženú nervovú sústavu kvôli väčšej citlivosti na zvuk, svetlo, hmatové podnety.
Na správanie deťaťa má vplyv aj ich neurobiologické vybavenie, jeho mentálna výbava a temperament, prekonané úrazy a choroby, ale aj to, ako matka prekonala graviditu a pôrod.
Úzkosť, ADHD, autizmus a trauma
Za agresívnym správaním môže stáť celý rad príčin. Úzkostné poruchy sa u detí veľmi často prejavujú práve agresiou, nie smútkom alebo strachom, ako by mnohí čakali.
Porucha pozornosti s hyperaktivitou (ADHD) prináša impulzivitu, ktorá sa ľahko preleje do fyzických konfliktov. Poruchy autistického spektra môžu spôsobovať preťaženie zmyslov a frustráciu z nepochopenia sociálnych situácií.
Trauma - či už ide o rozvod rodičov, stratu blízkej osoby alebo šikanu - sa veľmi často manifestuje práve agresívnym správaním.
Rodinné a sociálne prostredie
Nezanedbateľnou príčinou agresivity u detí bývajú často sociálne problémy v rodine. Ide o týraných a zanedbávaných žiakov.
Veľmi dôležitým aspektom vo výchove v období detstva ako aj dospievania je aj príklad rodičov. Rodičovské stratégie správania vnímajú deti už od útleho veku a osvojujú si v tomto duchu modely správania, hodnotový a morálny rebríček ako aj spôsoby presadzovania vlastných záujmov.
Niektoré pramene uvádzajú, že až 60% agresivity spôsobujú genetické predispozície.
Deti často svojimi prejavmi len reagujú na to, čo v okolí vidia, v čom žijú a čo prežívajú.
Trestanie fyzickým násilím - paradoxne - agresivitu preukázateľne zosilňuje, pretože dieťaťu oznamuje, že silnejší má právo udrieť slabšieho.
Výchovná slepota a podpora agresívneho správania
V tomto prípade ide o také situácie, pri ktorých rodičia odmietajú akúkoľvek spoluprácu so školou, správanie svojho dieťaťa nepovažujú za problémové a ak sa nejaký problém vyskytne, za všetko vinia školu, spolužiakov, učiteľa a podobne.
Tvrdia, že dieťa sa doma správa normálne a že problémy má len v škole a škola je zodpovedná za riešenie problémových situácií.
Úplná katastrofa vo výchove nastáva vtedy, keď rodičia k agresivite svoje dieťa nabádajú s tvrdením, že dnešný svet je založený na konkurencii a dobre sa majú len tí, ktorí majú široké lakte.
Neuspokojená základná istota a vzťahová väzba
Pevná väzba medzi matkou a dieťaťom je sociálnym, psychologickým a biologickým základom pre ľudstvo. Táto väzba znamená pre dieťa ochranu, bezpečie, sýtenie podnetov a starostlivosť o základné potreby.
Dieťa je od narodenia vývojovo pripravené na hladenie, pospevovanie, pohľad do očí, maznanie a nie na hlasnú hudbu, nepríjemné zvuky, nevšímavosť matky, prenesenie starostlivosti z matky na inú osobu (pestúnky, pomocnice v domácnosti a pod.)
Toto spôsobuje u detí úzkosť, neskôr útočnosť i dráždivosť. Malé dieťa nevie, že sa dnes už toto nebezpečenstvo nevyskytuje, má však zakódovanú reakciu na ohrozenie.
Vyžaduje pozornosť, kričí, hnevá sa, je nervózne, prestáva skúmať okolie, je hyperaktívne.
Význam bazálnej (základnej) potreby potvrdzuje aj Bowlbyho teória väzby, ktorá vychádza z jednoduchého pozorovania - keď sa malé dieťa oddelí od matky, prejavujú sa v jeho správaní všetky prvky stresu a dieťa sa snaží všemožnými prostriedkami získať matku späť.
PhDr. Zdeněk Martínek vo svojich výskumoch predpokladá, že porušenie základnej väzby medzi matkou a dieťaťom je jednou zo základných príčin porúch správania dnešných mladých ľudí, a to v akejkoľvek forme.
Kedy už agresivita vyžaduje pozornosť?
Hranica medzi vývojovo normálnym správaním a správaním, ktoré si zaslúži pozornosť, nie je vždy ostrá.
Prvým z nich je intenzita a frekvencia. Ak dieťa exploduje niekoľkokrát denne, ak sú jeho záchvaty neprimerane intenzívne v porovnaní s rovesníkmi alebo ak agresia trvá dlhšie ako je obvyklé pre daný vek, stojí za to situáciu bližšie preskúmať.
Druhým signálom je zámernosť a cielenie. Impulzívna agresia z frustrácie je odlišná od správania, keď dieťa plánuje, ako niekomu ublíži, alebo sa z spôsobenej bolesti raduje.
Tretím faktorom je dopad na každodenné fungovanie. Ak agresívne správanie narúša školskú dochádzku, priateľstvá, rodinné vzťahy alebo bezpečnosť samotného dieťaťa aj jeho okolia, je čas konať.
Rodič by mal spozornieť, ak záchvaty a vzdorovanie pretrvávajú aj po 7 až 8 roku dieťaťa. Signálom môže byť tiež ak správanie dieťaťa je nebezpečné pre neho samého alebo pre ostatných.
Čo robiť počas záchvatu agresie?
Najprv zaistite bezpečie
V prvom rade je potrebné bezpečné prostredie, v ktorom dieťa môže vyjadriť aj také silné emócie, ako sú hnev alebo žiarlivosť.
Najlepší spôsob, ako nastaviť dieťaťu v prípade útoku hranicu, je nastaviť ju fyzicky. Pretože hranica nie je niečo, čo ja poviem dieťaťu, aby urobilo (alebo nerobilo). Moju hranicu vymedzujem tým, čo JA urobím.
Takže ja zachytím dieťaťu ruku, ktorá ma ide udrieť.
Ak chcete preto vyslať k nemu nejakú informáciu, urobte to čo najprimitívnejším spôsobom. To znamená, použite maximálne tri slová, ktoré jasne hovoria to úplne najdôležitejšie posolstvo: “STOP.
Ideálne je, ak zvládnete vymedziť hranicu s kľudom ale zároveň so sebaistotou, že situáciu máte pod kontrolou.
Počas záchvatu nevysvetľujte a nepresviedčajte
Ak je dieťa pod nadvládou tzv. plazieho mozgu, kde sídlia primitívne impuzly smerujúce k nášmu prežitiu, nebude vnímať vaše argumenty a vysvetľovanie. A už vôbec nebude schopné sa v tejto chvíli učiť, ako sa má správať.
Malé deti nedokážu ovládnuť svoje správanie, keď sú pod vplyvom silných emócií. Pod náporom náročných emócií dieťa potrebuje predovšetkým obnoviť pocit bezpečia, aby sa zase mohlo začať správať “normálne”.
Ak je to potrebné, vytvorte odstup
Ak musíte zo situácie odísť, lebo ostať by bolo nebezpečné či už pre vás, alebo pre dieťa (ak hrozí, že vám rupnú nervy a na dieťa vyštartujete vy), radšej odíďte.
Skúste to urobiť tak, aby bolo jasné, že neodchádzate s úmyslom dieťa ignorovať alebo odmietať. Ale že to robíte s úmyslom ochrániť seba či získať odstup a zregulovať svoje emócie.
Svoj odchod môžete komentovať slovami: “Nenechám ťa, aby si do mňa kopal. Sadnem si tu vedľa a som tu pre teba, keď sa budeš potrebovať potúliť.
Objatie môže pomôcť, ale nie je univerzálne
Niekto odporúča dieťa v záchvate hnevu silno objať. Môžete to skúsiť, niekomu to môže vyhovovať.
Dieťa môže prežívať záchvat hnevu tak nekontrolovane, že má akoby úplne odpojené ovládanie tela a vtedy mu môže pomôcť, keď mu tým stisnutím vrátime vnímanie a nadvládu nad končatinami.
Tu neexistuje univerzálny recept. Každé dieťa potrebuje iný dôkaz nášho prijímajúceho postoja.
Ako zvládnuť vlastný hnev?
Pre mnohých rodičov môže byť tento krok náročný, pretože agresívne správanie dieťaťa spustí v nich reakciu hnevu.
Je pravdepodobné, že cítite v takom momente silný nápor emócií - strach (o to, čo z dieťaťa vyrastie, keď už ako štvorročný je to zúrivý agresor), bezmoc (z toho, ako si s takou situáciou poradiť), hnev (to sa vo vás prebúdza inštinkt ochrany svojej integrity, keď vás niekto napáda).
To všetko je v poriadku. Môže to tak byť. A vy sa vedome môžete rozhodnúť reagovať nie pod vplyvom týchto emócií.
Kdesi v hĺbke ste si vedomí toho, že dieťa to nerobí so záberom vám ublížiť, ale preto, že jeho nervová sústava je ešte nezrelá a preto impulz “zaútoč” pochádzajúci z plazieho mozgu neprejde racionálnym filtrom prefrontálneho kortexu (tj.
Dobré je pripomenúť si, že dieťa vám to nerobí naschvál. Že samo prežíva náročné chvíle a nevie si poradiť s emóciami, ktoré zaplavili jeho telo. Potrebuje pomoc a vedenie od vás.
Útok na vás detskými ručičkami a nožičkami v záchvate hnevu nehovorí nič o vašich rodičovských schopnostiach ani o úcte, ktorú k vám potomok prechováva.
Čo povedať dieťaťu po odznení záchvatu?
O správaní sa porozprávate neskôr. Teraz je na prvom mieste obnoviť spojenie medzi vami a pocit bezpečia.
Po odznení divokých prejavov hnevu dieťa najviac potrebuje naše prijatie. Prijatie môžeme vyjadriť svojou prítomnosťou, mlčaním, ponúknutím objatia, či zrkadlením jeho prežívania.
Jeden záchvat odoznel a prevencia ďalšieho záchvatu hnevu nastáva práve v tomto okamihu.
Uchopte ho a porozprávajte si s dieťaťom príbeh. Príbeh o tom, čo sa práve odohralo medzi vami dvoma.
Do príbehu vsuňte aj „hranicu“, ak ju považujete za nutné pripomenúť. A vsuňte doňho aj návod, ako nabudúce lepšie zvládnuť podobný hnev.
Napríklad: „Ty se ešte chcel pokračovať v hre a ja som už nemohla. Bolo ti ľúto, že už končí. Až tak moc, že ťa to naštvalo, je to tak? Bol si tak strašne naštvaný, že tvoje telo chcelo búchať a kopať okolo seba. To ti ale nesmiem dovoliť. To ma bolí. Nechcem aby si mi ubližoval. Keď cítiš tak veľký hnev, že sa ti chce okolo seba kopať, čo môžeš namiesto toho urobiť, aby si nikomu neublížil? Áno, môžeš dupať ako slon.
Čo sa deje, keď prechádzame týmto štvrtým krokom? Telesný prežitok, teda záchvat hnevu dostal racionálne obrysy, pomenovali sme ho slovami, udalostiam sme dali časovú a logickú štruktúru.
V mozgu dieťaťa to vytvára obrovský učiaci sa proces.
Tento krok bude ešte účinnejší, ak u neho využijete nejakú vizuálnu pomôcku, napríklad sadu plagátov na prácu s emóciami - Môj kľudný kútik.
Ako záchvatom predchádzať?
Predchádzať výbuchom zlosti je rozhodne dôležité.
Mnohým záchvatom hnevu sa dá predísť tak, že uznávame dieťaťu jeho pohľad na situáciu a právo na hnev.
Pri výchove denne narážame na situácie, kedy dieťaťu niektoré veci nechceme dovoliť a vyvolá to uňho nespokojnosť. Tá potom vedie k frustrácii a tá ľahko vyústi do hnevu.
Ak mu ale hranice určujeme pevne, a zároveň s pochopením a uznaním jeho pocitov, emócie dieťaťa nemajú tendenciu vybublať do veľkých záchvatov hnevu.
Sú totiž uznané, a to je to hlavné, čo emócia potrebuje. Byť videná, prejsť telom.
Ak naopak neuznávame pohľad dieťaťa a zákazy mu komunikujeme štýlom “takto to bude a nerev kvôli tomu, lebo ti dám dôvod”, tak emócie potláčame a dieťa sa s tým bude vyrovnávať dvoma najčastejšími cestami: 1. vzdorom (ku ktorému patrí aj to, že nám ten hnev bude ukazovať v tej najsilnejšej podobe) alebo 2.
Ak venujete pozornosť výchove k emocionálnej inteligencii, pravdepodobne uznávate deťom právo na emócie, pomenuvávate ich, rozprávate sa o nich, modelujete svojim príkladom zvládanie náročných emócií, možno používate emočné kartičky či iné pomôcky.
To všetko je skvelé, ale vo chvíli, keď sa na vás rúti rozzúrený malý tyranosaurus, vám to úplne nepomôže.
Hranice bez ponižovania a násilia
Čo naopak funguje, je konzistentné, pokojné stanovenie hraníc s jasnými dôsledkami.
Dieťa potrebuje vedieť, čo sa smie a čo nie, a potrebuje to počuť opakovane, predvídateľne a bez hystérie.
Pomáha aj pomenovávanie emócií - učiť dieťa, že „si teraz nahnevaný, pretože ti vzali hračku" je prvý krok k tomu, aby dieťa samo dokázalo svoje pocity identifikovať a zvládať.
Tak ho za jeho správanie nezahanbujte a nekritizujte.
Podpora rodičov je dôležitá
Rodičia detí, ktoré sa prejavujú vo zvýšenej miere agresívne, môžu byť unavení, cítiť sa bezmocne, neschopne a často aj osamotene.
Okolie často nevidí dôvody, ako je choroba, psychiatrická diagnóza, či trauma napríklad u osvojených detí.
Často rodičia bývajú obvinení z toho, že dieťaťu dovolia príliš veľa, či nevenujú mu dosť času.
Aj rodič bežného dieťaťa sa môže cítiť vyčerpaný a zahltený neustálymi konfliktmi súrodencov, ktoré sú úplne normálne.
Viac ako odsúdenie či obviňovanie rodičia potrebujú pomoc a porozumenie.
Rodina a priatelia môžu poskytnúť podporu a odbremenenie rodičov, aby si mohli oddýchnuť.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc?
Ak však domáce stratégie nepomáhajú, alebo ak sa agresívne správanie zhoršuje, je vyhľadanie odbornej pomoci správnym krokom - a nie je dôvod hanbiť sa za to.
Prvým kontaktom môže byť pediater alebo praktický lekár pre deti a dorast, ktorý môže vylúčiť zdravotné príčiny a odporučiť ďalšieho špecialistu.
Detský psychológ alebo psychoterapeut môže s dieťaťom pracovať na rozvoji emocionálnych zručností a odhaliť hlbšie príčiny správania.
Včasná intervencia je kľúčová. Čím skôr sa dieťa naučí zvládať emócie zdravými spôsobmi, tým menšie je riziko, že agresívne vzorce pretrvajú do dospelosti.
Výskumy konzistentne ukazujú, že deti, ktoré dostali včasnú podporu, majú výrazne lepšie výsledky v oblasti vzťahov, školského prospechu aj duševného zdravia v dospelosti.
Je tiež dôležité pripomenúť, že vyhľadanie odborníka nie je priznaním rodičovského zlyhania. Naopak - je to prejav zodpovednosti a lásky.
Detská agresia je téma, ktorá si zaslúži pozornosť bez stigmy a bez prehnaných reakcií. Väčšina detí prejde svojimi výbušnými fázami a vyrastie z nich ako emocionálne zdraví jedinci - najmä vtedy, keď majú okolo seba dospelých, ktorí im rozumejú, veria im a vedia, kedy je čas požiadať o pomoc.