Výchovnou fackou si autoritu nezískate. A napadlo vás, aké poníženie tým dieťaťu spôsobíte?
Takmer každý z nás si niekedy od svojich rodičov vypočul hrozbu „roztrhnem ťa ako hada“! A takmer každý z nás ňou počastoval aj svoje dieťa. Zmastím ťa, že si týždeň nesadneš! Rozdrapím ťa napoly! Počkaj, keď ťa chytím! Ba dokonca až hrozivé - ja ťa zabijem!
Čo asi tak cíti malé dieťa, keď mu jeho vzor a ochranca, stred jeho vesmíru a objekt jeho nekonečnej lásky sľubuje také nepredstaviteľné zážitky? A v neposlednom rade, čo asi cíti malá detská dušička, keď vidí rozzúreného a naňho sa rútiaceho minimálne päťkrát mocnejšieho rodiča, proti ktorému je absolútne bezbranná?
Na to je pomerne jednoduchá odpoveď. Cíti neprekonateľnú hrôzu. Chceme my rodičia vyvolávať v našich deťoch hrôzu? Aj na to je pomerne jednoduchá odpoveď. Ak nie sme devianti a sadisti, samozrejme, že nie.
Prečo potom v štatistikách až deväťdesiatštyri percent rodičov priznáva, že na svoje dieťa už zdvihlo ruku, sedemdesiat percent svoje deti pravidelne mierne telesne trestá a až strašných pätnásť percent trestá svoje deti neprimerane tvrdo?
Jednoducho preto, lebo pár na zadok je silno zakorenenou, a nielen slovenskou, tradíciou.
Keď rodič udrie dieťa, nejde iba o jeden úder
Bité dieťa sa cíti ponížené a automatická reakcia na fyzický trest je hnev a túžba po pomste. Navyše sa učí, že agresivita a násilie je prípustné riešenie konfliktov.
Rodič, ktorý zastaví udieranie dieťaťa svojou vlastnou silou mu ukazuje, že silnejší môže udierať slabšieho. Dieťa bude tento model opakovať voči niekomu slabšiemu.
Dieťa sa utvrdí v tom, že prejaviť emócie je nebezpečné a ono samo je nebezpečné pre svoje okolie. Dieťa získa pocit, že ho rodič miluje iba vtedy, ak sa správa podľa neho a nie tak, ako sa cíti.
Aby sa bitke vyhlo, začne klamať, len čo mu jeho rozum takúto možnosť ponúkne. V telesne trestanom dieťati sa zakoreňuje vedomie, že keď urobí niečo nesprávne, dostane ranu.
Ak dieťa trestáme často, získa pocit, že robí všetko nesprávne. Takéto dieťa a neskôr dospelý človek sa cíti neisto a jeho sebadôvera nie je práve najvyššia.
Za a proti telesnému trestaniu
Je telesný trest účinný? Ani odborníci nie sú za jedno.
Keď rodič impulzívne capne svoje malé dieťa po ruke, aby ho ochránil napríklad pred elektrickou zástrčkou alebo vrelou vodou, tak telesný trest význam má.
Deti do troch rokov ešte nie sú prístupné logickej argumentácii, preto ich v podstate týmto minitelesným trestom chránime. Po každom capnutí by však malo nasledovať vysvetlenie, aby nebolo samoúčelné a nepochopiteľné.
Dieťa musí pochopiť a poučiť sa na vlastnej koži, že horúce páli a elektrina kope. A na to len capnutie bez vysvetlenia nestačí.
Zástancovia občasných výchovných trestov z radov odborníkov varujú pred fackami a zauchami, ktoré sú ponižujúce a je od nich len krôčik k týraniu a uprednostňujú výchovnú klasiku - plesnutie po zadku.
Rovnako vylučujú trestanie pomocou nástrojov - remeňov, variech či papúč.
Prečo telesný trest neposilňuje autoritu
Na vyhláseniach, že veď aj my sme po riti dostávali a prežili sme to, alebo, že vlastne vďaka otĺkaniu za prehrešky sú z nás lepší ľudia, predsa len niečo je.
Faktom ostáva, že by sme mali dokázať dieťa o svojej pravde a prevahe presvedčiť nie ponižujúcou bitkou a krikom, ale argumentom a príkladom.
„Názor, že keď sa vzdáme výchovného ,po riti‘, budú z našich detí rozmaznaní nevychovanci, znie alarmujúco, ale skutočná disciplína nie je založená na sile a strachu.
Dieťa nás bude dobrovoľne poslúchať len vtedy, keď si nás bude vážiť. A za mlátenie si nás rozhodne vážiť nebude.
Navyše, každé dieťa príde skôr či neskôr na to, že bitku dostáva preto, lebo rodič je bezradný a nevie si poradiť.
Neschopnosť rodiča, ktorý má byť múdrejší a nadhľadovejší, nie je práve hodna detského obdivu,“ hovorí psychológ Mgr. Martin Šarkan, PhD.
Aj tých asi sedemdesiat percent rodičov, ktorí sa sem-tam neovládnu a svoje dieťa fyzicky potrestajú, uvádzajú, že sa potom cítia nanič a svoju prchkosť ľutujú.
Dočasné upokojenie nie je skutočná výchova
„Keď dieťa dostane po zadku, obyčajne sa hneď upokojí. Ak začne poslúchať, rodič usúdi, že trest zabral.
Jedna po zadku má však asi taký výchovný efekt ako čokoláda revúcemu decku v supermarkete. Ide len o dočasné riešenie.
Je totiž takmer stopercentne isté, že dieťa, ktoré sa po plesnutí upokojí, začne o chvíľu vyvádzať znovu. Rodič sa rozhodne dať mu zase na zadok, lebo prvýkrát to predsa výborne fungovalo.
A vzniká kolotoč neposlúchania a trestania a veľa rodičov sa doň dá zatiahnuť.
Telesný trest však poskytuje len kontrolu nad vonkajším správaním dieťaťa, vôbec ho neučí premýšľať o chybe, ktorú urobilo. A už vôbec neučí dieťa sebaovládaniu.
Po bitke chápe len to, že prestať musí, až keď dostane na zadok. Navyše telesný trest trvá len pár sekúnd a väčšina detí ho uprednostní napríklad pred zákazom obľúbenej činnosti.
Veľa detí si aj myslí, že keď raz na zadok dostanú, je všetko v poriadku a s rodičmi sú si kvit,“ vysvetľuje psychológ.
Tri podoby telesného trestania
Impulzívny trest
Najčastejšie ho rodičia používajú u malých detí. Capnutie či výkrik je takmer reflexívny a automatický a nemá žiadny výchovný význam ani trvalý kladný vplyv.
Väčšina detí si ho po krátkom čase prestane všímať a začne ho považovať za normálnu súčasť života. A ak sa mu znepáči, že mu kamarát na ihrisku berie vedierko, tresne ho automaticky tiež.
Lenže mu to neprejde ako rodičovi a dieťa je absolútne zmätené.
Dôvod na zmätok je aj fakt, že impulzívne trestanie je nepravidelné a závislé od nálady rodiča. Niekedy je decko bité za minimálny prehrešok a inokedy by mu prešla takmer aj bratovražda.
Vážny dôsledok impulzívneho trestania je aj to, že potreba trestov vzrastá s pribúdajúcim vekom dieťaťa.
Deti trestané impulzívne poslúchajú len v prítomnosti rodičov, lebo vedia, čo ich čaká. Ak je však rodič v nedohľadne, sú takmer nezvládnuteľné.
Reagujú len na vonkajšiu kontrolu, žiadnu vnútornú nemajú.
Trestanie v hneve
„Je najškodlivejšie a najrozšírenejšie. Vytvára veľmi silné negatívne emócie vo vás aj v deťoch.
Dieťa vami opovrhuje, lebo vidí, ako strácate nadhľad a sebakontrolu, bojí sa vás a stráca vo vás dôveru.
Učí sa, že v hneve sa môže konať hrubou silou a netreba sa ovládať, lebo sa neovládate ani vy.
Často býva výrazom rodičovskej pomstychtivosti. Dlho sa ovládate, až vybuchnete. Vtedy existuje reálne nebezpečenstvo, že dieťa zraníte alebo ponížite.
Hrozné zistenie s možnými ďalekosiahlymi následkami pre dieťa je, že je pre vás zdrojom frustrácie,“ varuje psychológ.
Premyslené trestanie
Niektorí rodičia trestajú premyslene a plánovite. Upozornia svoje dieťa, že za také a také správanie príde fyzický trest a svoj sľub dodržia.
Takýto spôsob fyzického trestania spôsobuje najmenšie škody, má však aj mnohé úskalia. Je to fyzický trest a sám osebe je vzor negatívneho správania.
Dôležité je potrestať dieťa v pokoji. Nesmiete sa nahnevať, že aj napriek vášmu varovaniu napríklad nadávalo, lebo už trestáte v hneve.
Ďalšia slabina je, že nie vždy budete mať chuť a náladu avizovaný trest uskutočniť a nedôslednosť sa nevypláca.
Jednoduchšie je naplánovať si aj pochvaly a odmeny, oboznámiť s nimi dieťa a k výchovnému po riti sa uchyľovať čo najmenej.
Prečo deti bijú rodičov alebo iné deti
Agresívne správanie u detí, ako napríklad bitie, hryzenie alebo kopanie, môže byť pre rodičov veľmi nepríjemné. Riešenie zvládania agresívneho správania je kľúčové pre vývoj dieťaťa a vzťah medzi rodičmi a dieťaťom.
- Problémy s komunikáciou: Malým deťom často chýbajú verbálne zručnosti na efektívne vyjadrenie svojich emócií, napríklad nedostatok slov.
- Vyžadovanie pozornosti: Ak má dieťa pocit, že sa mu nedostáva dostatočnej pozornosti, aj negatívna pozornosť sa môže stať príťažlivou.
- Kopírovanie správania: Deti často napodobňujú správanie, ktoré vidia.
- Frustrácia: Keď dieťa niečo chce a nedokáže to dosiahnuť, môže reagovať agresívne.
- Vývojové štádiá: U mladších detí, najmä u batoliat, sa ešte stále vyvíja sebakontrola a nemusia ešte chápať, že bitie je nesprávne.
- Problémy s reguláciou emócií: Niektoré deti majú problémy s reguláciou svojich emócií a impulzov.
Dieťa môže agresiou vyjadrovať frustráciu, hnev alebo iné silné emócie. Fyzická agresia môže byť pre ne niekedy spôsobom, ako vyjadriť frustráciu, hnev alebo iné silné emócie.
Dieťa si zvyčajne približne od druhého roku života plne uvedomuje vlastnú osobnosť a jeho prejavy voči okoliu začínajú byť čoraz výraznejšie.
V tomto veku sa začína naplno rozvíjať jeho túžba po samostatnosti a potreba byť vnímaný ako človek s rovnocennými požiadavkami.
Dieťa sa učí vysloviť prvé slová a postupne z nich tvorí vety. Začína rozumieť aj komplikovanejším rozhovorom.
Ešte stále však nie je schopné ovládať svoje emócie a potrebuje k tomu pomoc rodičov. Naliehavé túžby, ktoré má, zatiaľ nedokáže adekvátne vyjadriť slovami.
Práve vtedy môže prísť na rad riešenie situácií bitím.
Keď dieťa bije rodiča počas silných emócií
Malé deti nedokážu ovládnuť svoje správanie, keď sú pod vplyvom silných emócií. Táto schopnosť sa postupne rozvíja s vývinom nervovej sústavy.
Ale v zásade môžete počítať s tým, že pokiaľ dieťa do 6 rokov podľahne frustrácii, vybuchne do hnevu. To je úplne normálna reakcia.
Ak je dieťa v emócii, tak mozog funguje na úrovni amygdaly, teda nižšie mozgové funkcie, čiže je v stave ohrozenia.
V stave ohrozenia mozog reaguje útokom, útekom alebo zamrznutím. U vášho syna je to útok.
V tejto chvíli nie je schopný vyhodnocovať informácie, ktoré k nemu prichádzajú. Preto v stave rozrušenia je dobré reagovať čo najjednoduchšie.
Ideálne je, ak zvládnete vymedziť hranicu s kľudom, ale zároveň so sebaistotou, že situáciu máte pod kontrolou.
Ak chcete preto vyslať k nemu nejakú informáciu, urobte to čo najprimitívnejším spôsobom. To znamená, použite maximálne tri slová, ktoré jasne hovoria to úplne najdôležitejšie posolstvo: „STOP.“
Čo robiť, keď vás dieťa udrie
1. Zachovajte pokoj
Je dôležité zachovať pokoj, keď vás dieťa udrie. Vaša reakcia v podobe hnevu alebo frustrácie môže situáciu ešte zhoršiť.
Vyhýbajte sa kriku a fyzickým trestom.
Nie je v poriadku sa hnevať naspäť, pretože on ešte nevie. Čiže si zručnosť ovládať svoje emócie iba osvojuje.
2. Zastavte útok a jasne pomenujte hranicu
Ak dieťa začne udierať rodiča, nikdy ho nebijeme naspäť.
Môžeme mu jemne chytiť ruku, povedať mu, že bitie bolí.
Najlepší spôsob, ako nastaviť dieťaťu v prípade útoku hranicu, je nastaviť ju fyzicky. Pretože hranica nie je niečo, čo ja poviem dieťaťu, aby urobilo alebo nerobilo. Moju hranicu vymedzujem tým, čo ja urobím.
Takže ja zachytím dieťaťu ruku, ktorá ma ide udrieť.
Jasne a zrozumiteľne mu povedzte, že bitie nie je v poriadku. Použite krátke a zrozumiteľné vety. Napríklad: „Bitie bolí. To sa nerobí.“
Kľúčom je dôslednosť. Zakaždým, keď sa takéto správanie vyskytne, vaša reakcia by mala byť rovnaká.
3. Uznajte pocity, ale nedovoľte ubližovanie
Dieťaťu uznáme jeho pocity a pomenujeme ich, hnevá sa, je smutné, frustrované, lebo niečo nie je podľa jeho predstáv.
Na dieťa rozprávame pokojným hlasom, nekričíme, nevyhrážame sa mu.
Dôležitý je váš vnútorný postoj, že to nie je správne, že je vo veku, kedy už dokáže rozumieť tomu, že je to nevhodné správanie.
Vy ho tomu učíte. Čiže nedovoliť mu biť vás je úplne v poriadku.
Dobré je pripomenúť si, že dieťa vám to nerobí naschvál. Že samo prežíva náročné chvíle a nevie si poradiť s emóciami, ktoré zaplavili jeho telo.
Potrebuje pomoc a vedenie od vás. Tak ho za jeho správanie nezahanbujte a nekritizujte.
4. Zaistite bezpečie
Zabezpečíme prostredie, aby si dieťa neublížilo. Ak sa búcha o zem, podložíme pod dieťa vankúš.
Ak sa dieťa hryzie, vložíme mu do úst alebo do ruky nejaké hryzátko.
Nie je vhodné dieťa násilím zovrieť a držať ho nehybné, kým neprestane.
Ak však musíte zo situácie odísť, lebo ostať by bolo nebezpečné či už pre vás, alebo pre dieťa, radšej odíďte.
Skúste to urobiť tak, aby bolo jasné, že neodchádzate s úmyslom dieťa ignorovať alebo odmietať. Ale že to robíte s úmyslom ochrániť seba či získať odstup a zregulovať svoje emócie.
Svoj odchod môžete komentovať slovami: „Nenechám ťa, aby si do mňa kopal. Sadnem si tu vedľa a som tu pre teba, keď sa budeš potrebovať potúliť.“
5. Nevyžadujte vysvetľovanie uprostred záchvatu
Počas jeho silnej emócie mu nemusíte podávať vysvetlenia, prečo to nemá robiť, ani nijaké iné dlhé slovné vyjadrenia.
Ak je dieťa pod nadvládou tzv. plazieho mozgu, kde sídlia primitívne impulzy smerujúce k nášmu prežitiu, nebude vnímať vaše argumenty a vysvetľovanie.
A už vôbec nebude schopné sa v tejto chvíli učiť, ako sa má správať.
Po odznení divokých prejavov hnevu dieťa najviac potrebuje naše prijatie. Prijatie môžeme vyjadriť svojou prítomnosťou, mlčaním, ponúknutím objatia či zrkadlením jeho prežívania.
Očakávať, že sa dieťa samo ukľudní a ešte si bude spytovať svedomie za nevhodné správanie, je scestné.
6. Po upokojení sa k situácii vráťte
Dieťaťu, až keď je pokojné, vysvetľujeme, že dané prejavy nie sú preň ani pre okolie dobré.
Dieťaťu ukážeme vhodné spôsoby, ako môže prejaviť svoje emócie.
Dôležité je dieťa počúvať a pomenovať to, čo chce.
K situácii hnevu sa potom môžete s dieťaťom vrátiť neskôr, v nejakú vhodnú chvíľku, práve v čase, keď vám je spolu dobre.
Vhodné je sa k nej vrátiť napríklad s pomocou príbehu.
Uchopte ho a porozprávajte si s dieťaťom príbeh. Príbeh o tom, čo sa práve odohralo medzi vami dvoma.
Do príbehu vsuňte aj „hranicu“, ak ju považujete za nutné pripomenúť. A vsuňte doňho aj návod, ako nabudúce lepšie zvládnuť podobný hnev.
Napríklad: „Ty si ešte chcel pokračovať v hre a ja som už nemohla. Bolo ti ľúto, že už končí. Až tak veľmi, že ťa to naštvalo, je to tak? Bol si tak strašne nahnevaný, že tvoje telo chcelo búchať a kopať okolo seba. To ti ale nesmiem dovoliť. To ma bolí. Nechcem, aby si mi ubližoval. Keď cítiš taký veľký hnev, že sa ti chce okolo seba kopať, čo môžeš namiesto toho urobiť, aby si nikomu neublížil? Áno, môžeš dupať ako slon.“
Time-out a prestávka na upokojenie
Odstráňte dieťa z konfliktnej situácie, aby sa mohlo upokojiť, premyslieť si svoje správanie a pochopiť, že jeho činy majú následky.
Prestávku používajte ako spôsob, ako sa dieťa môže upokojiť a zamyslieť sa nad svojím správaním.
Dbajte na to, aby sa časový limit používal dôsledne a bezprostredne po agresívnom správaní.
Čas na oddych by mal byť krátky. Všeobecné pravidlo je jedna minúta za každý rok veku dieťaťa, napríklad päťročné dieťa by malo mať päťminútový time-out.
Čas by mal byť dostatočne dlhý na to, aby sa dieťa upokojilo a zamyslelo.
Je veľmi dôležité, aby ste počas time-outu zostali pokojní a nezapájali sa do hádok alebo dlhého vysvetľovania.
Nemali by ste s dieťaťom komunikovať vôbec, vyhýbajte sa interakcii s ním, prestávka nie je príležitosťou na získanie pozornosti.
Pri silnom emočnom záchvate však dieťa potrebuje predovšetkým obnoviť pocit bezpečia, aby sa zase mohlo začať správať „normálne“. Ideálna je preto vaša prítomnosť.
Čo namiesto bitky
Pre predškolákov predstavujú poklady ich hračky, pre školákov je to počítač, telka, play station.
Zakážte deťom ich obľúbenú aktivitu na presne vymedzený čas a zákaz dodržte!
Nedávajte deťom domáce väzenie, držať dieťa pod zámkou a nepustiť ho na vzduch nie je múdre.
Ak však vaše dieťa miluje ponevieranie po vonku, futbal s kamarátmi, zakážte mu ho a na prechádzku s ním choďte vy sami.
Ak máte so svojím školákom zavedené vreckové, môžete sa dohodnúť, že za prehrešok, o ktorom dieťa vie, že prehreškom je, príde o svoje, napríklad týždenné vreckové.
Nesmiete mu ho však vyplatiť na budúci týždeň, ak bude poslušné. Dôslednosť je základ účinného trestu.
Len dodržaním svojho slova dieťa naučíte správne sa rozhodovať.
Jednoduchšie je naplánovať si aj pochvaly a odmeny, oboznámiť s nimi dieťa a k výchovnému po riti sa uchyľovať čo najmenej.
Dlhodobé stratégie na prevenciu agresívneho správania
1. Identifikujte spúšťače
Venujte pozornosť tomu, čo sa zdá byť spúšťačom agresívneho správania vášho dieťaťa.
Je hladné, nevyspaté, rozrušené?
Pochopenie týchto spúšťačov vám môže pomôcť predvídať a predchádzať budúcim incidentom.
Dieťa môže byť prestimulované nadmerným hlukom, svetlom alebo aktivitou. Môže sa nudiť a potrebovať viac hry. Môže byť unavené.
2. Naučte dieťa iné spôsoby vyjadrovania hnevu
Pomôžte dieťaťu nájsť alternatívne spôsoby vyjadrenia jeho emócií.
Napríklad ho povzbudzujte, aby na vyjadrenie svojich pocitov používalo slová alebo aby požiadalo o pomoc, keď je frustrované.
Cieľom je naučiť ho, ako vyjadriť svoje pocity bez toho, aby ubližovalo iným.
Napríklad si môžete nakresliť scénku, kde sa mu niečo podarí, vymodelovať si z plastelíny panáčika a ukázať na ňom, ako riešiť situáciu bez bitia, zahrať si scénku s modelovou situáciou a podobne.
Dieťaťu ukážeme vhodné spôsoby, ako môže prejaviť svoje emócie.
Niekedy pomáha aj spoločne vymyslený pokrik.
Môžete si spoločne aj vymyslieť, čo by ste mali robiť najbližšie, ak by vás syn chcel buchnúť.
3. Modelujte neagresívne reakcie
Demonštrujte neagresívne spôsoby zvládania hnevu a frustrácie na svojom správaní.
Deti sa veľa naučia pozorovaním dospelých okolo seba - ste ich vzorom.
Faktom ostáva, že by sme mali dokázať dieťa o svojej pravde a prevahe presvedčiť nie ponižujúcou bitkou a krikom, ale argumentom a príkladom.
4. Dávajte dieťaťu dostatok pozornosti
Deti potrebujú cítiť, že sú milované a že sú pre vás dôležité.
Spoločné trávenie času, hranie sa a objatia môžu pomôcť znížiť agresivitu.
Ak má dieťa pocit, že sa mu nedostáva dostatočnej pozornosti, aj negatívna pozornosť sa môže stať príťažlivou.
Dieťa sa môže začať udierať schválne, aby upútalo pozornosť rodiča, pretože hocijaká pozornosť, aj negatívna, je preň lepšia ako žiadna.
5. Posilňujte vhodné správanie
Neustále chváľte dieťa, keď vhodne vyjadrí svoje emócie alebo zvládne situáciu bez agresie.
Keď sa Tomáško správal slušne, rodičia ho za to správanie pochválili. Napríklad mu povedali: „Veľmi krásne si sa dokázal upokojiť.“
6. Buďte trpezliví a dôslední
Zmena správania si vyžaduje čas. Nečakajte, že problém vyriešite za jeden deň.
Dieťa pod týmto vedením s bitím a hryzením postupne prestane. Väčšinou je to vtedy, keď je schopné vyjadriť sa slovami a vidí, že jeho pocity sú vnímané.
Bitie zvykne vymiznúť, keď sa dieťa naučí dôkladnejšie verbalizovať svoje potreby a tie sú vypočuté.
Každé dieťa je iné: To, čo funguje u jedného dieťaťa, nemusí fungovať u iného.
7. Vyhľadajte odbornú pomoc
Ak sa situácia nezlepší alebo ak sa agresivita vášho dieťaťa zhoršuje, neváhajte vyhľadať pomoc detského psychológa.
Z vášho príspevku je cítiť, ako vám záleží na kvalitnom vzťahu s vaším synom. Zároveň je cítiť i vaše vyčerpanie, čo je zrozumiteľné pri prejavoch správania, ako hnev a agresivita.
Určite by stálo za to podrobnejšie preskúmanie napríklad formou poradenstva, osobne s psychoterapeutom. Takto je možné dať iba všeobecnejšie odporúčania.
Ako pracovať s hnevom a frustráciou dieťaťa
Pri výchove denne narážame na situácie, kedy dieťaťu niektoré veci nechceme dovoliť a vyvolá to uňho nespokojnosť.
Tá potom vedie k frustrácii a tá ľahko vyústi do hnevu.
Mnohým záchvatom hnevu sa dá predísť tak, že uznávame dieťaťu jeho pohľad na situáciu a právo na hnev.
Ak mu ale hranice určujeme pevne, a zároveň s pochopením a uznaním jeho pocitov, emócie dieťaťa nemajú tendenciu vybúbliť do veľkých záchvatov hnevu.
Sú totiž uznané, a to je to hlavné, čo emócia potrebuje. Byť videná, prejsť telom.
Ak rodič odsleduje správanie dieťaťa a citlivo ho navedie k vhodnejším prejavom silných emócií, hryzenie a bitie sa by malo časom prestať.
Chlapcom je agresivita prirodzená, potrebujú veľa fyzickej aktivity a hier s rovesníkmi.
Potrebujú vedenie otca a divoké hry s ním.
Bystré deti potrebujú stále nové podnety a impulzy, aj vo forme prostredia a v tomto veku už i rovesníckych vzťahov.
Čomu sa pri agresívnom správaní vyhnúť
- Vyhýbajte sa kriku a fyzickým trestom.
- Nekričíme, nevyhrážame sa mu.
- Dieťa za jeho správanie nezahanbujte a nekritizujte.
- Nie je vhodné dieťa násilím zovrieť a držať ho nehybné, kým neprestane.
- O dieťati nikdy na verejnosti nehovoríme, že hryzie alebo sa bije.
- Počas silnej emócie nepodávajte dlhé vysvetlenia.
- Nedovoľte, aby fyzický útok priniesol dieťaťu to, čo chce.
O správaní sa porozprávate neskôr. Teraz je na prvom mieste obnoviť spojenie medzi vami a pocit bezpečia.
O dieťati nikdy na verejnosti nehovoríme, že hryzie alebo sa bije. Správanie, na ktoré upozorňujeme a ktoré spájame s dieťaťom, v ňom podvedome upevňujeme.
Keď dieťa hryzie alebo ubližuje samo sebe
Časté je búchanie sa do hlavy, búchanie hlavou o stenu alebo o zem, hryzenie sa.
Dieťa môže neskôr prestať biť rodiča, ale začne biť samo seba.
Nesprávne zvládnuté agresívne správanie môže v prípade senzitívneho dieťaťa neskôr vyústiť do sebapoškodzovania.
Detská psychologička Penelope Leach, zakladateľka Svetovej asociácie detského mentálneho zdravia, zdôrazňuje, aké je dôležité si uvedomiť, kedy dieťa začalo s ubližovaním si.
Ak je rodič schopný špecifikovať, kedy sa dieťa začalo udierať, je jednoduchšie eliminovať vyvolávajúce stresory v jeho živote.
Napríklad, ak sa dieťa hnevalo a rodič ho za prejavené emócie potrestal, slovne alebo fyzicky, dieťa získalo pocit, že nie je hodné lásky a musí sa za výbuch hnevu udrieť.
Ak sa dieťa pravidelne zraňuje alebo hrozí bezprostredné nebezpečenstvo, vyhľadajte odbornú pomoc.
Praktický príklad pokojného postupu
Peter a Mária si všimli, že ich syn, Tomáško, sa v poslednej dobe často hádže na zem, kričí a bije ich, keď niečo nedostane. Rozhodli sa, že situáciu je nutné riešiť a budú ju riešiť spoločne.
Prvý krok: Identifikácia spúšťačov
Najprv si začali všímať, kedy sa Tomáško správa najčastejšie agresívne, čo tomuto správaniu predchádza.
Zistili, že to býva najmä vtedy, keď je unavený, hladný alebo keď mu niečo zakážu.
Druhý krok: Komunikácia a vysvetlenie
Keď sa Tomáško znova rozčúlil, Peter ho vzal do náručia, pohladkal ho a pokojne mu povedal: „Viem, že si nahnevaný, lebo si chcel túto hračku. Ale bitie nie je správne. Môžeme sa spolu porozprávať, čo by si namiesto toho mohol urobiť.“
Tretí krok: Nácvik želaného správania
Mária začala s Tomáškom pravidelne cvičiť rôzne techniky zvládania hnevu.
Učili sa spolu hlboké dýchanie, počítať do desiatich na upokojenie alebo si predstaviť niečo príjemné.
Štvrtý krok: Posilňovanie pozitívneho správania
Keď sa Tomáško správal slušne, rodičia ho za to správanie pochválili.
Napríklad mu povedali: „Veľmi krásne si sa dokázal upokojiť.“
Piaty krok: Trpezlivosť a dôslednosť
Peter a Mária si uvedomili, že zmena správania si vyžaduje čas.
Preto boli trpezliví a dôslední vo svojom prístupe.
Aj keď sa Tomáško občas vrátil k starým návykom, rodičia ho vždy jemne napomínali a vracali sa k naučeným stratégiám.
Po niekoľkých týždňoch sa Tomáškovo správanie výrazne zlepšilo.
Naučil sa vyjadrovať svoje pocity slovami a zvládať frustráciu zdravšími spôsobmi.
Rodičia boli s jeho pokrokom veľmi spokojní a cítili, že majú lepší vzťah so svojím synom.
Čo hovoria o bití detí zákony
Hranica medzi telesným trestom a týraním je v intenzite zákroku.
Osobitný zákon na postihovanie osôb používajúcich telesné tresty v rodine neexistuje.
Systematické facky a buchnáty dvojročnému dieťaťu sa v diskusii označovali za týranie a odporúčané riešenia zahŕňali vyhľadať detského psychológa, psychiatra alebo pedagogicko‑psychologickú poradňu.
Úrad práce - odbor sociálnych vecí, „sociálka“, môže vykonať domáce kontroly, nariadiť povinné psychologické sedenia a až pri preukázanom týraní iniciovať súdne konanie a možné odňatie dieťaťa.
Ako ďalšie postupy sa v diskusii uvádzali priama konfrontácia s matkou, dokumentácia násilia, natáčanie, a v naliehavých prípadoch kontaktovanie polície pri bezprostrednom ohrození dieťaťa.
Pri bezprostrednom nebezpečenstve dieťaťa sa odporúča kontaktovať políciu; pri dlhodobom podozrení možno kontaktovať úrad práce - odbor sociálnych vecí.
Ako zvládnuť vlastný hnev
Starostlivosť o seba je veľmi dôležitá. Vaša pohoda priamo ovplyvňuje vašu schopnosť účinne zvládať správanie dieťaťa.
Robte si prestávky: Zabezpečte si čas na oddych a načerpanie nových síl.
Vyhľadajte podporu: Porozprávajte sa s priateľmi, rodinou alebo sa pridajte k podpornej skupine.
Zostaňte zdraví: Pravidelné cvičenie, zdravá strava a dostatok spánku môžu zlepšiť vašu odolnosť.
Pre mnohých rodičov môže byť tento krok náročný, pretože agresívne správanie dieťaťa spustí v nich reakciu hnevu.
Na svoj hnev sa môžete bližšie pozrieť v minikurze Zvládni svoj hnev na deti, v ktorom sa naučíte s ním zdravo pracovať a osvojíte si stratégie, ako predchádzať výbuchom hnevu.
Zdieľanie vašich problémov a skúseností s ostatnými vám poskytne cennú podporu okolia a sníme tlak z vašich pliec.
Okrem iného vaše poznatky môžu pomôcť ostatným rodičom.