Trucovité dieťa vo veku 7 rokov už spravidla neprežíva vzdor rovnakým spôsobom ako batoľa. Fyzický vzdor sa postupne mení na verbálny: drzosť, odhováranie, neustále testovanie logických pravidiel, ignorovanie pokynov.
Každé dieťa je individualita a prvé obdobie vzdoru u dieťaťa, ako aj jeho riešenie sa môže v konkrétnych prípadoch diametrálne odlišovať. Obdobie vzdoru vo veku 4 či 5 rokov, a dokonca aj neskôr, však nie je nič nezvyčajné.
Čo znamená vzdor u sedemročného dieťaťa
Detské vzdorovanie a neposlušnosť sú prirodzenou súčasťou vývoja, najmä okolo druhého roku života, keď sa deti snažia formovať svoju identitu. U staršieho dieťaťa sa však pôvodná potreba osamostatniť často prejavuje inou formou.
Skutočná potreba tohto obdobia nie je odporovať, ale ODLIŠOVAŤ SA. Detský hnev a odmietanie je snaha dieťaťa o samostatnosť. Práve v týchto rokoch si dieťa buduje svoju identitu, spoznáva sa a vyvíja na základe reakcií, ktoré dostane od okolia na svoje správanie.
Vzdor u detí nemusí nutne znamenať, že chcú svojmu okoliu robiť zle a ubližovať. Primárne ide práve o to, že nedokážu ovládať svoje emócie, reagovať na impulzy, nedokážu niečo rešpektovať, nevnímajú pravidlá ani pocity iných ľudí.
Dieťa si vďaka vzdoru uvedomuje, že je samostatná osobnosť s vlastnými názormi, odlišná od rodičov. Vzdor ho učí, že svet má pravidlá a že nie všetky jeho priania sa dajú splniť.
Prečo môže byť dieťa trucovité aj v 7 rokoch
V siedmich rokoch sa dieťa posúva vo vývoji dopredu. Stáva sa nezávislejším. Začína sa zaujímať o školu a kamarátov. Život sa pre ne stáva nielen zaujímavejší, ale aj náročnejší.
Cíti, že sa od neho vyžadujú dobré výsledky v škole. V tomto období sa potrebuje veľa rozprávať o svojich zážitkoch zo školy i o tom, kto sú jeho noví priatelia a spolužiaci. Rodičov potrebuje hlavne na to, aby ho počúvali.
Dieťa môže byť vzdorovité, keď od neho rodičia vyžadujú niečo, čo sa mu nepáči, keď sa musí prispôsobiť pravidlám, keď zažíva únavu, frustráciu, sklamanie alebo pocit nespravodlivosti.
Celý život sa vaše dieťa bude stretávať s tým, že niečo nie je tak, ako by si predstavovalo. Je úlohou rodiča pripraviť ho na to, aby dokázalo svoje negatívne emócie ovládať.
Najčastejšie prejavy trucovania
Najčastejšími prejavmi obdobia vzdoru u detí je frustrácia, záchvaty hnevu, výbuchy zlosti, krik, plač či agresívne správanie voči svojmu okoliu.
Obdobie vzdoru 4 roky, 5 rokov, 6 rokov a 7 rokov mení svoju formu. Fyzický vzdor sa postupne mení na verbálny: drzosť, odhováranie, neustále testovanie logických pravidiel, ignorovanie pokynov.
- odmietanie splniť požiadavku;
- odvrávanie a hádanie sa;
- ignorovanie pokynov;
- plač, krik alebo teatrálne prejavy;
- obviňovanie rodičov z nespravodlivosti;
- testovanie hraníc a pravidiel;
- agresívne správanie voči rodičom, súrodencom alebo kamarátom;
- uzatváranie sa do seba alebo odmietanie komunikácie.
Trucovanie je vedomé odmietanie spolupráce s jasným cieľom - väčšinou ide o snahu vynútiť si svoje.
Vzdor, trucovanie a záchvat hnevu
Typický záchvat hnevu začína prejavmi frustrácie, ako sú plač, nespokojnosť alebo stonanie. Potom prichádza vrchol hystérie: krik, kopanie, búchanie, zadržiavanie dychu alebo hádzanie sa o zem.
Dieťa v tomto stave stráca kontrolu nad svojím telom aj emóciami a jeho reakcie sú nevedomé. V plnom záchvate hnevu dieťa nevníma logické argumenty.
U sedemročného dieťaťa však treba sledovať, či ide o krátkodobé emočné zlyhanie, alebo o opakovaný vzorec správania, ktorým sa snaží získavať výhody, vyhnúť sa povinnostiam alebo ovládať situáciu.
Ako reagovať počas výbuchu hnevu
1. Zachovajte pokoj
Vaša kľúčová rola je ostať ukotvený a pokojný. Dieťa v emocionálnej búrke potrebuje dospelého, ktorý je stabilný.
Najmä nekričať, nezvyšovať hlas, nevracať hnev inou formou. Pokúste sa situáciu pozorovať ako nestranný divák, ktorý má len nájsť optimálne riešenie.
Dýchajme zhlboka a čakajme. Pokiaľ nášmu dieťaťu nehrozí nijaké nebezpečenstvo, tak najprv sa zamerajme na to, ako sa cítime my. Keď cítime, že sa v nás stupňuje napätie, hnev, frustrácia, bezradnosť alebo zúfalstvo, nadýchnime sa zhlboka a vydýchnime pomaly.
2. Pomenujte emóciu, ale neustupujte hranici
Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa.
Vety ako „si zlý“ alebo „reveš ako malé decko“ nie sú najšťastnejšie, miesto toho skôr použite slová ako „chápem, že ťa to nahnevalo“, „viem, že si z toho smutný“ alebo „vidím, že sa ti to nepáči“.
Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímate jeho pocity, jeho hnev a nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete.
Prijmite emóciu, ale nie správanie. Dieťa nie je zlé, má len zlé správanie.
3. Použite krátku a jasnú vetu
Počas hádky stačí zopakovať krátku, neutrálnu vetu, ktorá je jasná a konečná.
„Rozumiem, že chceš tú hračku, ale dnes ju nekúpime.“
Ak si dieťa presadzuje svoje bitkou alebo kopaním, chytiť rúčky alebo nôžky, pozrieť priamo do očí a rozhodne a rázne povedať: „Biť ma nesmieš“.
Rozhodujúci je tón, ktorým to povieme. Musí byť veľmi rázny a neoblomný.
4. Zaistite bezpečie
Ak je záchvat zlosti veľký, treba z dosahu malých detí odstrániť všetko, čím by si mohli ublížiť.
Ak dieťa ubližuje sebe alebo iným, pokojne a fyzicky mu zabráňte v nebezpečnom konaní. Rodič by mal vedieť, že dieťa sa ešte len učí ovládať.
Pri staršom dieťati možno po upokojení hovoriť aj o zodpovednosti za spôsobené škody alebo zranenie, vždy však bez ponižovania a bez fyzického trestania.
5. Zmeňte prostredie, ak je to potrebné
Ak sa konflikt odohráva na verejnom mieste, niekedy nie je iná možnosť, ako dieťa objať a vziať z obchodu alebo zmeniť prostredie.
Dieťaťu vysvetlíte v súkromí, bez kriku a plaču, keď najväčší nával emócií odznie, prečo nedostalo alebo nedosiahlo to, čo chcelo.
Zmena miesta môže znamenať odchod z obchodu na chodbu, prechod do inej izby alebo krátke vyjdenie na balkón.
Čomu sa pri trucovaní vyhnúť
Kriku a hnevu rodiča
Hnev ako reakcia na hnev, krik a snaha o prekričanie dieťaťa nijakým spôsobom k riešeniu situácie neprispejú.
Je veľmi užitočné, ak si zvyknete používať zvýšený hlas len v nebezpečných alebo urgentných prípadoch a neposlušnosť komentujte vážnym, no tichým hlasom.
Bitke a fyzickému trestaniu
Bitka alebo trest - najhoršie, čo môžete urobiť v tejto fáze je, ak budete na dieťa reagovať agresívne.
Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie.
Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili.
Aby sa súrodenci navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom a aby neubližovalo iným deťom, potrebuje vidieť, že aj rodič rieši hnev bez násilia.
Označovaniu dieťaťa
Dieťaťu nedávajte najavo, že je zlé. Tým, že dieťaťu budete hovoriť, aké je neposlušné a zlé, nadobúda pocit, že nie je dostatočne dobré pre svoje okolie.
Cieľom výchovy je, aby deti pochopili, že určité správanie je zlé, a nie ony.
Deti, ktorým sa často hovorí, že sú zlé a neposlušné, majú buď tendenciu naplniť toto proroctvo, alebo sa cítia nehodné vo svojom vnútri.
Dlhému vysvetľovaniu počas záchvatu
Rovnako nemá cenu v priebehu hysterického záchvatu dieťaťu vysvetľovať, prečo je jeho reakcia nevhodná.
V záchvate hnevu je normálne, že vzdorovité dieťa nevníma a nepočúva. Rozhovor o pravidlách a dôsledkoch preto odložte na čas, keď sa dieťa upokojí.
Vyhrážkam a nekonzistentným zákazom
V kritickej chvíli sa občas stane, že rodič pohrozí svojim deťom niečím nezmyselným a nereálnym. Vyhrážky si nechajte v zálohe pre prípad, keď je už situácia naozaj nezvládnuteľná.
Keď deti naučíte, že NIE je NIE a ÁNO je ÁNO, ste na dobrej ceste k hraniciam vo výchove. Musíte si pevne stáť za tým, čo poviete.
Keď podľahnete nárekom a dobiedzaniu, potom vaše NIE nebude znamenať nič. Ak ustúpite, deti sa učia, že ak budú dostatočne dlho dobiedzať, tak aj tak vždy všetko dostanú.
Hranice pre sedemročné dieťa
Dieťa hľadá mantinely svojho správania a tieto mantinely si vytvára podľa toho, ako mu ich určíte vy.
Vy musíte dieťaťu ukázať hranice, ale s množstvom lásky.
Rodičia by mali byť vo svojich zásadách pevní, ale nie tvrdí. Pri určovaní pravidiel pre deti si musíte položiť otázku, či od nich nepožadujete niečo nezmyselné a neprimerané.
Deti musia presne vedieť, čo sa od nich očakáva. Rodinné pravidlá by mali byť jasné, zrozumiteľné, ľahko uplatniteľné a vytvorené po vzájomnej dohode.
- pravidlo musí byť konkrétne;
- dieťa mu musí rozumieť;
- rodičia musia postupovať jednotne;
- dohodnutý dôsledok má nasledovať predvídateľne;
- dôsledok má súvisieť so správaním;
- pravidlá treba uplatňovať bez ponižovania.
Niekedy je tiež nutné dieťaťu ukázať, že nechcete, aby určitú vec robilo. Je však dôležité povedať mu prečo.
Dieťa by malo jasne vedieť, počuť a vnímať, že požiadavky rodičov sú nemenné. Rodičia preto musia postupovať jednotne - len ťažko zabránite chvíľam vzdoru, ak bude každý rodič hovoriť niečo iné.
Prirodzené dôsledky namiesto trestov
Dbajte na disciplínu, nie trest; používajte prirodzené následky a konzistenciu.
Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky, pozitívne alebo negatívne.
Účinná disciplína nezahŕňa iba potrestanie nesprávneho rozhodnutia, ale aj odmenu za to správne.
Trest, ktorý dieťaťu dáte, by mal zodpovedať jeho previneniu. Čím sú deti staršie, tým menej sa odporúča trestať a napomínať ich pred ostatnými. Vezmite ich radšej nabok, čím zaručíte ich dôstojnosť.
Niektoré techniky, ktoré fungovali u detí, keď boli malé, po určitej dobe svoju účinnosť stratili. Preto ich treba obmieňať.
Ako podporiť spoluprácu bez mocenského boja
Dajte obmedzený výber
Dajte dieťaťu príležitosti robiť vlastné rozhodnutia. Nech zažije, aké to je, keď niečo je tak, ako si ono želá.
Čím mladšie dieťa, tým menej možností výberu poskytujeme. Dvojročným deťom poskytnite výber z 2 možností. Trojročným výber z 3 možností.
Pri sedemročnom dieťati môžete ponúknuť viac možností, stále však iba v rámci hraníc, ktoré rodič považuje za prijateľné.
Nedávajte dieťaťu na výber niečo, čo nechcete. Ak si môže dieťa samé pripraviť veci do škôlky, nenechávajte v skrini oblečenie, ktoré nie je v dané ročné obdobie preňho vhodné.
Pýtajte sa namiesto príkazov
Namiesto príkazov kladte otázky. Keď dieťa premýšľa za pomoci otázok, aktivujete frontálnu časť mozgu.
Otázky pomáhajú dieťaťu premýšľať o riešení a nie iba reagovať na príkaz. Pri staršom dieťati sa môžete pýtať napríklad: „Čo teraz potrebujeme urobiť, aby sme stihli odísť načas?“
Povedzte „Stop“ namiesto „Nie“
Slovo STOP je jasné a menej vyčítavé.
Predložte problém konkrétne a ponúknite alternatívu: „Stop! Rastlinku môžeš jemne pohladkať.“
Ak neposlúchne, snažte sa dieťa fyzicky odviesť do inej činnosti alebo izby a ponúknuť alternatívu.
Buďte hraví
Využite humor a hru na dosiahnutie spolupráce. Hravosť deti baví a motivuje ich spolupracovať.
Obráťte činnosť na hru alebo výzvu, používajte smiešne hlasy a prízvuky, rozprávajte sa s dieťaťom ako obľúbenou kreslenou postavičkou, ako robotom alebo športovým hlasateľom.
Ak dieťa nechce riadiť, premeňte plyšáka na „živé zvieratko“, ktoré riadi činnosti a nechce, aby hračky dieťaťa robili príliš ťažké.
Opisujte situáciu namiesto kritiky
Keď ste nahnevaní, namiesto kritiky opíšte to, čo vidíte.
Namiesto dlhého monológu sa sústreďte na jedno slovo, napríklad „Topánky, Julka.“
Ak dieťa niečo vyleje, namiesto kritiky a sarkazmu skúste situáciu opísať: „Na podlahe je mlieko, Julka.“
Čo robiť po upokojení
Keď sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo.
Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania. Môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo a ako by ono chcelo situáciu vyriešiť.
Keď situácia prejde a nastane „dobrá chvíľka“, vráťte sa ku vzniknutej situácii a s dieťaťom sa porozprávajte.
Postupne treba deti naučiť, aby vyslovili, čo chcú. „Nezlosti sa a povedz, čo chceš!“ alebo „Povedz, čo sa ti nepáči!“
Takto sa postupne naučia, že dosiahnu viac, ako keď len budú revať.
Dieťaťu môžete povedať: „Keď si sa hádzal o zem, bol si veľmi nahnevaný, však? Nabudúce, keď sa hneváš, môžeš mi to namiesto kriku povedať.“
Odmeňovanie vhodného správania
Sústreďujte pozornosť na vhodné správanie. Ak dieťa odmeňujete, vždy mu súčasne niekoľkými slovami za niečo poďakujte a povzbuďte ho.
Odmeňovanie je jedným zo spôsobov, ako dať dieťaťu pozitívnu spätnú väzbu, preukázať obdiv a uznanie.
Nerobte z každého dobrého skutku zázrak. Toto by v deťoch vyvolalo dojem, že túžite len po ich dokonalosti.
Primeraným a premysleným odmeňovaním by sme ich mali naučiť, že vhodné správanie je dôležité preto, lebo je to správne a morálne.
Každodenné situácie, ktoré môžu vzdor zhoršovať
Ranný zhon
Veľa záchvatov zlosti je spôsobených tým, že dieťa veľmi súrite a vo všeobecnosti sa stále ponáhľate - nemáte čas sa s dieťaťom porozprávať a často naň kričíte.
Neponáhľajte sa a na dieťa nekričte. Pripravte veci vopred a nechajte dieťaťu dostatok času na splnenie úlohy.
Náhle zmeny
Sú deti, ktoré nemajú rady náhle zmeny, rozhodnutia a príkazy, s ktorými sa v danom momente ťažko vyrovnávajú.
Na prechod medzi činnosťami upozornite vopred. Netrvajte napríklad despoticky na tom, aby sa dieťa prestalo hrať s autíčkom presne v túto sekundu, ale dovoľte mu, aby sa ešte zopár minút dohralo.
Školské povinnosti
Pri domácich úlohách a povinnostiach rozdeľte úlohu na menšie časti. Pýtajte sa, čo dieťa potrebuje, a zapojte ho do rozhodovania.
Rozprávajte sa s dieťaťom, nie nad ním. Pýtajte sa, zapojte ho do rozhodovania a vysvetľujte, čo a prečo robíte.
Súrodenci a potreba pozornosti
Vzdorom môže dieťa prejavovať žiarlivosť a dávať najavo, že sa mu nepáči, že mu rodičia nevenujú toľko času.
Dbajte na citlivý a dôverný vzťah s dieťaťom, identifikujte sa s jeho potrebami a zároveň nastavte hranice.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc
V prípade syna, ktorý utiekol zo škôlky, je dôležité rozlišovať medzi normálnym vzdorom a nezvládnuteľným správaním.
Profesionálny pohľad na problém je: „nezvládnuteľné dieťa nie je vývinovo zrelé“.
Ak bežné dôsledky, tresty a dohody nefungujú, ak sa správanie zhoršuje alebo je sprevádzané problémami v škole či uzavretím sa dieťaťa, odporúča sa konzultácia s psychológom.
Odbornú pomoc je vhodné vyhľadať aj vtedy, ak dieťa opakovane ubližuje sebe alebo iným, jeho výbuchy sú veľmi intenzívne, výrazne narúšajú školu a rodinný život alebo sa rodičia obávajú, že situáciu nezvládnu bezpečne.
Mentálny vek stanoví detský psychológ.
Praktický postup pre rodiča sedemročného trucovitého dieťaťa
- Overte, či dieťaťu alebo niekomu inému nehrozí nebezpečenstvo.
- Znížte hlas a používajte krátke vety.
- Pomenujte emóciu dieťaťa.
- Jasne zopakujte hranicu.
- Neustupujte požiadavke iba preto, aby bol pokoj.
- Ak treba, zmeňte prostredie a odstráňte podnety.
- Počkajte, kým dieťa znovu dokáže počúvať.
- Po upokojení hovorte o tom, čo sa stalo.
- Spoločne hľadajte prijateľnejší spôsob vyjadrenia hnevu.
- Oceňte spoluprácu a dodržujte dohodnuté pravidlá.
Dôležité je zachovať citlivý a dôverný vzťah s dieťaťom, identifikovať sa s jeho potrebami a zároveň nastaviť hranice.
Vzájomná empatia a jasné pravidlá so zapojením dieťaťa do procesu môžu znížiť odpor a posilniť sebapoznanie a samostatnosť.
Výchova nie je o trestoch, ale o vedení k spoločensky prijateľnému správaniu a rozvoji samostatnosti.
