Ako upokojiť dieťa v úzkosti a pomôcť mu zvládať strach

Obavy sú bežnou súčasťou života, problém však nastáva, ak narúšajú schopnosť dieťaťa normálne fungovať a zapájať sa do každodenných aktivít.

Úzkosť u detí je vážna téma, ktorá si zaslúži pozornosť aj citlivý prístup. Vďaka včasnému rozpoznaniu a správnej podpore môžu deti zvládnuť svoje obavy a rozvíjať sa zdravo - emočne, sociálne aj akademicky.

Čo je úzkosť u detí

Úzkosť znamená neistotu. Obavy z niečoho neurčitého, neznámeho, nejasného. Často sa vyznačuje mnohoznačnosťou, je spojená s pocitmi, ktoré majú ochromujúci účinok, ide ruka v ruke s bezmocnosťou až panikou.

Je to reakcia na vytušené nebezpečenstvo, ktorá sa na rozdiel od strachu neviaže na nič konkrétne, preto môže byť prežívaná omnoho intenzívnejšie a nepríjemnejšie.

Úzkosť u detí je emocionálna reakcia na vnímané ohrozenie, ktorá môže byť krátkodobá (napr. pred skúškou) alebo dlhodobá (napr. strach z odlúčenia od rodičov).

Úzkosť je bežnou súčasťou života, no pri úzkostných poruchách sú obavy a strach výrazne intenzívnejšie, častejšie a pretrvávajú dlhodobo.

Detský svet môže pôsobiť bezstarostne, no deti sú často oveľa citlivejšie na stres a zmeny, než si dospelí uvedomujú.

Áno, mnoho detí prežíva úzkosť. Deti často nerozumejú svojim pocitom a nie vždy vedia svoje pocity opísať.

Kedy je strach ešte bežný a kedy už treba spozornieť

Psychologička Wendy Silverman z Yaleovej univerzity zdôrazňuje, že je normálne ak dieťa prežíva obavy a nepokoj počas životných zmien.

Prechod na novú školu, sťahovanie, rozchod rodičov či príchod nového súrodenca sú v jeho živote zásadné zmeny, ktoré môžu vyvolať úzkosť.

Počas svojho vývoja sa preto musí naučiť adaptovať na nové okolnosti či zmenu prostredia.

Dojčatá sa často boja hlasných zvukov, neznámych ľudí a separácie od rodičov.

U starších detí v predškolnom veku sa objavujú obavy z tmy, duchov alebo príšer, zatiaľ čo pre adolescentov je najväčším problémom sociálna úzkosť.

Niektoré prejavy úzkostlivého správania sa môžu objaviť v určitom období, nie vždy to znamená, že deti trpia úzkostnou poruchou.

Niektoré deti z úzkosti a zo svojich strachov vyrastú, niektoré bude ich úzkosť sprevádzať až do dospelosti, kým nevyhľadajú odbornú pomoc.

Silverman vysvetľuje, že rodičia by mali zvýšiť pozornosť, keď úzkosť dieťaťa narúša jeho schopnosť normálne existovať a zapájať sa do bežného života, teda do krúžkov, kolektívu, školy a pod.

Ak trvá viac než niekoľko týždňov, nebodaj mesiacov, ide o znepokojujúci level úzkosti, ktorý by sme už mali riešiť.

Ak zasahuje do jeho priateľstiev, obmedzuje školské aktivity, ovplyvňuje atmosféru rodinného života, je dôležité venovať jej pozornosť.

Úzkosť u detí je čoraz častejším problémom, ktorý sa však nemusí vždy prejaviť priamo alebo nápadne.

Prečo sú deti úzkostné

Úzkosť u detí môže vzniknúť z rôznych dôvodov.

• genetika, tendencia reagovať senzitívnejšie
• úzkostné vzory rodičov
• nadmerná psychická záťaž v určitom životnom období, traumatický zážitok
• vysoké nároky rodičov na dieťa, vysoké nároky dieťaťa na seba
• nedôsledná, nejednotná, netolerantná, hyperkritická, bagatelizujúca alebo dehonestujúca výchova
• neistota a časté zmeny v rodinnom prostredí
• vplyv okolia, médií

Za zhoršením duševného zdravia stojí mnoho faktorov - máme na deti vysoké nároky, aby v budúcnosti mali oproti iným výhodu a uspeli, kontakt nahrádzame obrazovkami telefónov a sociálnymi sieťami, prehnane ich chránime pred frustráciou, manažujeme každú voľnú chvíľu, len aby sa nenudili a sami prežívame nepokoj, ktorý ovplyvňuje atmosféru domova.

V dnešnej dobe sa čoraz viac stretávame s úzkosťou a stresom nielen u dospelých, ale aj u detí.

Hoci deti často nemajú rovnaké zodpovednosti a starosti ako dospelí, môžu byť citlivé na rôzne zmeny, tlaky v škole, nezhody v rodine alebo dokonca atmosféru v spoločnosti.

Deti môžu zažívať stres, paradoxne niekedy oveľa väčší ako dospelí jedinci.

Spúšťačmi môžu byť rozvod rodičov, šikana, či finančné problémy v domácnosti.

Stresuje nielen mladšiu kategóriu detí, ale aj tínedžerov.

Vrodená povaha a temperament hrá tiež svoju rolu - deti, ktoré sú od prírody bojazlivé alebo negatívne naladené, sú na úzkosť náchylnejšie.

Ak prežívate podobné stavy, prípadne niekto zo širšej rodiny, je potrebné predpokladať aj ich výskyt u dieťaťa.

Horší prípad je ak rodič prenáša svoj vlastný stres na svoje dieťa.

Rodič, ktorý hľadá príčinu úzkosti dieťaťa, by sa mal najskôr pozrieť na seba, či tou príčinou nie je on sám.

Čím horšie boli stavy ich rodičov, tým viac stresu prežívali v dospelosti.

Ako spoznať úzkostné dieťa

Úzkosť sa u detí môže prejavovať rôznymi spôsobmi, nie vždy slovne.

Máloktoré dieťa príde za rodičom a priamo mu povie, ako sa cíti.

Treba pozorovať chovanie a všetky neverbálne znaky, ktoré napovedia, že dieťa prechádza tiesňou.

Prejavy podľa veku

U kojencov je znakom stresu nariekanie a plač.

Predškolné deti majú často nočné mory, problémy so spánkom, sťažujú sa na rôzne bolesti (brucho, hlava), sú nervóznejšie, objavuje sa zvýšená agresivita alebo sa naopak uzavrú do seba.

Prítomné sú aj tráviace problémy alebo nočné pomočovanie.

Rovnaké je to aj s príchodom do školy - dieťa sa môže pokúšať vyhnúť stresoru, akým je škola, sťažnosťami na bolesti.

Adolescenti a tínedžeri sa uzavierajú do seba, prestanú s vami zdieľať veci, o ktorých predtým rozprávali.

Ich chovanie alebo vzhľad sa zmení - zrazu sú utiahnutí, prestanú ich tešiť krúžky a koníčky, inak sa obliekajú alebo zmenia účes.

Druhou možnosťou je hádavosť, agresívne správanie a iné zásadné zmeny v chovaní ktorým na svoje trápenie upriamujú pozornosť a volajú o pomoc.

Emočné a behaviorálne signály

• Dieťa je plačlivé, reaguje prehnane citlivo.
• Je mrzuté, alebo nahnevané bez zjavnej príčiny.
• Obáva sa urobiť aj najmenšiu chybu.
• Má záchvaty paniky alebo má strach z panického záchvatu.
• Trpí fóbiami zo psov, včiel a podobne a svoje strachy preháňa.
• Obáva sa vecí, ktoré sú v ďalekej budúcnosti, napríklad ako pôjde zase do školy.
• Obáva sa ostať osamote bez rodičov.
• Má pravidelné nočné mory o strate a ťažkostiach, čo prežíva.
• Z hry ho vyrušia jeho obavy a strachy.
• Má obsesívne myšlienky a kompulzívne správanie.
• Začínajú sa objavovať kolapsy a jeho obavy sa horšia.
• Neustále sa pýta „čo ak?“
• Odmieta účasť na aktivitách, hlavne ak sa očakáva, že bude spolupracovať.
• Neustále vyhľadáva súhlas od ostatných, od rodičov.
• Často vraví „Ja to nedokážem.“ bez ozajstného dôvodu.

Prejavy, ktoré môžu vyzerať ako lenivosť

Úzkosť môže mať aj iné príznaky, ktoré by sme mohli pripísať lenivosti.

Dieťa sa napríklad ťažko sústreďuje, zhoršia sa mu známky v škole, alebo zabúda na povinnosti.

Nevie relaxovať pri činnostiach, ktoré mu predtým robili radosť, zdráha sa skúšať nové veci, mení sa mu apetít, myslenie a uvažovanie je skôr negatívne, prestáva sa venovať predchádzajúcim aktivitám ako stretávanie s priateľmi, je veľmi ľahko rozrušiteľné.

Môže sa izolovať od ostatných alebo jednoducho iba zostať doma.

Úzkosť môže zasahovať do rôznych oblastí života dieťaťa.

Fyzické prejavy úzkosti a stresu

Úzkosť a stres sú prepojené s nervovým systémom, ktorý je kľúčovým riadiacim centrom pre celý organizmus.

Ak dieťa zažíva nadmerný stres alebo úzkosť, telo môže reagovať viacerými spôsobmi.

Deti môžu trpieť bolesťami brucha, zápchou, hnačkami alebo pocitom „motýlikov v bruchu“ pred stresovými udalosťami, ako sú skúšky alebo nové prostredie.

Stres môže spôsobiť, že dieťa má problém zaspať, prehadzuje sa alebo sa často budí.

Úzkosť sa často prejavuje aj fyzickými príznakmi - zovretím hrudníka, ťažkosťami s dýchaním, zrýchleným pulzom, búšením srdca či trasom tela.

Úzkosť môže viesť k psychosomatickým ťažkostiam.

Stres a úzkosť sa u detí môžu prejaviť rôznymi fyzickými spôsobmi, ktoré môžu byť často mylne považované za bežné zdravotné problémy.

Úzkosť existuje medzi dieťaťom a rodičom

Výskumný pracovník a psychológ Eli Lebowitz z Yaleovej univerzity, ktorý sa úzkosťou detí zaoberá, upozorňuje, že úzkosť nie je izolovaná.

Musíme ju preto chápať v kontexte vzťahu s rodičom.

„Ako cicavce sa narodíme bezmocní, ale môžeme náš nepokoj signalizovať našim opatrovníkom,” vysvetľuje Lebowitz.

„Opatrovník, zvyčajne sám rodič, sa snaží ochrániť a upokojiť dieťa, ak prežíva úzkosť.

Pokiaľ má ale dieťa úzkostnú poruchu, kedy sa neustále cíti nepokojné a v ohrození, potom bude túto reakciu rodiča neustále vyvolávať.”

Úzkosť teda existuje v priestore medzi dieťaťom a rodičom, a presne tak by sa k nej malo pristupovať.

Prvou a najdôležitejšou úlohou dieťaťa pre nadobudnutie zdravého psychického vývinu je získať si dôveru v svet okolo neho.

Vo svete, ktorý nevnímame ako bezpečný, sa nevieme osamostatniť a ani nadviazať blízke vzťahy, prežívame život plný zmätku, strachov a pochybností.

Ak táto úloha z rozličných príčin nemohla byť naplnená a dieťa vykazuje varovné signály zvýšenej úzkostnosti, je namieste zamerať pozornosť na jeho potreby a pomôcť mu v prekonávaní prekážok, pri ktorých je bez opory rodiny, školy a odborníkov takmer bezbranné.

Akýkoľvek závan istoty preňho predstavuje záchranné steblo.

Ako reagovať, keď je dieťa v úzkosti

Najprv upokojte vlastnú reakciu

Sprvu sa zamerajte na svoju vlastnú reakciu.

Uvedomte si, že cieľom nie je “vymazať” negatívny pocit, ale pomôcť dieťaťu ho zvládnuť a ovládnuť.

Dieťa si veľmi dobre uvedomuje a všíma nielen vaše slová, ale aj neverbálne znaky, aké vysielate.

Ak mu dáte pohľadom, postojom alebo napätím najavo, že sa je čoho báť, jeho úzkosť sa ešte zvýši.

Nezabúdajte na to, že dieťa pozoruje vaše chovanie, návyky aj postoje.

Ak rodič nevie, ako naučiť svoje dieťa zvládať stres, mal by sa najskôr pozrieť na seba.

Strach nebagatelizujte

Samozrejme, je potrebné nebagatelizovať jeho strachy.

Vypočujte si, čo má na srdci, alebo spoločne preberte, čo sa v tele deje.

Postavte sa k situácii s vierou, že to dieťa zvládne.

Bagatelizovanie obáv v žiadnom prípade nepomáha.

Strach je prítomný a dieťa potrebuje, aby ho mohlo s niekým zdieľať.

Je dôležité naozaj prejaviť úprimný záujem a dieťa si vypočuť.

Dieťa potrebuje uznať hodnotu jeho strachu.

Chce počuť, že obavy sú v poriadku, že každý sa občas bojí.

Validácia neznamená súhlas.

Môžete prejaviť pochopenie, že sa dieťa cíti tak, ako sa cíti, ale nevravieť mu, že je to v poriadku a je normálne sa takto cítiť.

Používajte pokojné a podporné vety

Ak dieťa náhle prepadne strachu a nevie sa upokojiť a plače, môžeme reagovať napríklad nasledovne: „Vidím, že ti to naozaj robí starosti.“

Vetičkami, ktoré deťom ponúkame, mu vždy dávame najavo, že sme tam pri ňom a s ním.

Učíme teda dieťa aj to, že nie sme v strachu bezmocní, ale sami ho vieme korigovať.

Dodávame dieťaťu odvahu a povzbudzujeme ho, aby sa strachu nepoddávalo.

Veľmi nebezpečná vetička je „Nemysli na to, je to len v tvojej hlave!“

Namiesto predošlej formulky môžeme vyskúšať radšej vetu: „Zdá sa, že tvoja hlava je preplnená myšlienkami.“

Veľmi nepríjemne na dieťa pôsobí veta: „Ja už fakt neviem, čo mám s tebou robiť!“

Vaša bezmocnosť iba prehlbuje bezmocnosť dieťaťa.

Byť dieťaťu nablízku je užitočné.

Platí pravidlo, že sa snažíme pomáhať vždy iba do takej miery, do akej dieťa pomoc ešte potrebuje.

Preto je dobré dieťa povzbudzovať a podporovať aj jeho vlastné zdroje zvládania.

Pomôžte dieťaťu pomenovať úzkosť

Môžeme sa dieťaťa spýtať, kde ten strach v tele cíti a kde mu ten veľký ťažký chumáč sedí.

Je dobré si pomáhať metaforami a snažiť sa strach opísať ako konkrétny objekt.

Dieťa si ho tak bude môcť zhmotniť a zachádzať s ním ako s konkrétnou vecou.

Potom ho vyzveme, aby si zatvorilo oči, aby sa sústredilo na dané miesto v tele a poriadne sa nadýchlo.

Môžeme sa spoločne hlasno nadychovať spolu s ním, aby pri cvičení malo parťáka.

Ďalej ho požiadame, aby strach z tohto miesta úplne vyfúklo a odfúklo ho ďaleko preč.

Je dôležité rozprávať sa o tom, čo sa deje s naším telom, keď sa bojíme.

To cítime v bruchu a zároveň sa nedokážeme nadýchnuť.

S výdychom dávate strach preč.

Spoločne preskúmajte najhorší možný scenár

Ak sa dieťa niečoho desí, skúste sa s ním pozhovárať, čo najhoršie sa môže stať.

Nech vám popíše situáciu a svoju reakciu v prípade, ak sa jeho strach naplní.

Mayo Clinic vysvetľuje, že týmto napadáme nefunkčné vzorce uvažovania, ktoré má úzkosť na svedomí.

Dieťa si tak môže uvedomiť, že nejde o život a výsledok (ak sa strach naplní) nie je ani zďaleka taký hrozný, ako si predstavuje.

Pomôcť môžu otázky: Čoho sa bojíš? Čo sa môže stať?

Čeliť strachu postupne, nie násilím

Odborníci z Child Mind Institute radia, aby sme nebránili dieťaťu čeliť svojim obavám, ale naopak mu podali pomocnú ruku, aby ich krok po kroku zvládlo.

Ak ich chránime a zabraňujeme každej nepríjemnej emócii a okolnosti, dieťa sa s frustráciou nenaučí pracovať a nevybuduje si zručnosti, prispievajúce k pocitu kompetencie.

Ak ho rodič chráni tým, že hneď zasiahne, dieťa sa síce okamžite upokojí, ale jedná sa len o dočasnú úľavu.

Daný spúšťač ostane stále strašiakom a strach dieťaťa ešte posilníme.

Nehovoriac o tom, že ho nemôžeme pred ním chrániť donekonečna.

Čelte strachu spoločne a postupne.

Dieťa potrebuje skúšať svojim strachom priamo čeliť.

Bez aktivity samotného dieťaťa sa ťažkosti nevyriešia.

Čím viac ho pred strachmi budeme chrániť, tým viac ho zneschopníme v prekonávaní akýchkoľvek prekážok v budúcnosti.

Nech premýšľa, nech hodnotí, nech škáluje, nech samo navrhuje riešenia, nech rozhodne, ktorú stratégiu v danej chvíli chce využiť.

Rodič nech funguje ako sprievodca a inšpirátor.

Príklad: strach z hojdačky

Bojí sa húpačky?

Preberte s ním, koľkokrát sa stalo, že by z nej spadol, a koľké deti videl z nej spadnúť a koľké naopak nie.

Ide o techniku kognitívno-behaviorálnej terapie, kedy nahliadame na svoje strachy a myslenie s nimi spojené z odstupu a reálnejším pohľadom.

V tomto prípade teda vyjadrite pochopenie, že sa bojí húpačky, a spýtajte sa ho, čo by mu pomohlo to prekonať.

Keď ho budete držať za ruku?

Keď bude mať v náručí obľúbenú hračku?

Najprv sa dohodnite, že sa k húpačke len priblížite.

Potom sa jej dieťa dotkne rukami.

Následne si na ňu len sadne bez toho, aby sa húpalo.

Potom sa jemne a pomaličky zhúpne držiac vás za ruku.

Krok za krokom s vašou účasťou a pokojom prekonáva dieťa svoj strach.

Príklad: strach hovoriť pred ľuďmi

Povedzme, že sa dieťa bojí hovoriť v spoločnosti.

Ak ide len o pár desiatok minút, je to v poriadku, musí si zvyknúť na novú situáciu.

Ak sa situácia opakuje, a dieťa sa desí povedať čo i len slovko pred ľuďmi, ktorí sú na návšteve dve hodiny (a pravidelne), je načase spozornieť.

Ospravedlňovať ho a definovať reakciu ako plachosť mu nepomôže prekonať strach, práve naopak.

Dieťa potrebuje individuálny prístup, nie univerzálne rady.

Robte, čo funguje vám, nech už ostatným funguje čokoľvek.

Čo dieťa potrebuje od rodiča

Bezpečné prostredie a istotu vzťahu

Dieťa potrebuje bezpečné prostredie a istotu vzťahu.

Je to základná psychosociálna potreba každého dieťaťa.

Ak má dôverovať svetu, bez nepodmienečného prijatia a pozitívneho vzťahu rodičov/rodiča k dieťaťu to nepôjde.

Žiaduce je predovšetkým empatické správanie rodičov a zaujímanie zrozumiteľných, konzistentných a predvídateľných postojov.

Staňte sa pre dieťa tou osobou, ktorej dôveruje.

Nekritizujte ho, vypočujte si ho.

Dovoľte mu, aby sa prejavilo - aby odovzdalo svoje pocity.

Neskáčte mu do reči a neobviňujte ho.

Dieťa by sa nemalo cítiť ponížené.

Mal by mu prejaviť dostatok lásky a úcty.

Prijatie a pomenovanie emócií

Deti neovládajú dokonalo všetky emócie.

Riešiť, nemajú byť potláčané.

Dieťa potrebuje poznať, akými všetkými spôsobmi je strach prežívaný, ako sa mu dá čeliť, prípadne, ako ho prijať za súčasť svojho žitia tak, aby nebol prekážajúci.

Výborný spôsob je rozprávanie príbehov.

Terapeutické príbehy sú jednoduchou možnosťou ako dieťaťu uľaviť.

Máme zažité, že deti postupne cez postavy objavujú komplikovanosť emócií.

Ak príbeh funguje, dieťa ho chce čítať, ak nie, treba hľadať niečo iné.

Rozhodne nie je vhodné nútiť dieťa ho počúvať.

Ako ho chcú čítať stále a stále.

Ako sa k nemu niekedy vrátia a povedia: „Jej, aj ja som sa kedysi bál ako psíček či Odvážny bojko Greg.“

Pravdivé a zrozumiteľné odpovede

Dieťa potrebuje pravdivosť.

Pretože veľmi citlivo vníma charakter našich odpovedí na otázky, ktoré chce a musí klásť.

Akonáhle vycíti neistotu, vyhýbavosť, odmeranosť, bagatelizáciu alebo strach, jeho potreba nebude uspokojená a úzkosť pretrvá.

Cez neustále otázky získavajú pocit istoty.

Pomáha nastaviť si čas otázok a čas bez otázok.

Čas bez otázok nastavujte podľa dieťaťa.

Čas bez otázok slúži dospelému na získanie stratenej energie.

V tomto smere je potrebná veľká citlivosť.

Rituály, režim a predvídateľnosť

Dieťa potrebuje rituály.

Režim a pravidelnosť sú základným pilierom istoty a bezpečia.

Zachovať treba taký počet nemenných spoločných aktivít, aký je len možné.

Úzkosť miluje situácie, ktoré sú neznáme, potenciálne trápne, zosmiešňujúce, zahanbujúce.

Preto je užitočné hovoriť s deťmi o tom, čo im pomôže, aby sa dieťa necítilo zle.

Pripravte ho, čo môže očakávať.

Predvídateľným riešením spolu s dieťaťom získava kontrolu.

Ak máte obavy z toho, čo sa bude diať, rozprávajte sa o tom, čo môžete urobiť vy a čo už nie je vo vašej moci.

Úľava, hra a pozitívne skúsenosti

Dieťa potrebuje nájsť úľavu.

Vyvážiť úzkostné zážitky tými, kde bude uvoľnené, šťastné, sebarealizujúce sa.

Následným zhodnotením priebehu dňa a uvedomením tých pozitívnych častí získava dieťa dôležitý pocit kontroly nad situáciou.

Všímajte si, čo všetko mu stojí za pozornosť, určite nájdete aj niečo iné, než úzkosti, strachy a nutkavé myšlienky.

Tomuto dajte viac priestoru.

Povzbuďte ho, aby si všímalo, čo mu stojí za ocenenie.

Poskytujte pozitívne scenáre.

Pozorne vnímajte, či v tom, čo hovorí alebo robí, nie je náhodou cesta von z ťažkostí.

Nesnažte sa až príliš.

Pomáha aj písanie denníka a aktivity, ktoré spoločne budete vykonávať.

Dôležitá je aj hra s vaším dieťaťom.

Najčastejšia chyba: nadmerná ochrana

Wendy Silverman varuje pred trendom ochraňovať deti pred negatívnymi skúsenosťami.

Ak ich chránime a zabraňujeme každej nepríjemnej emócii a okolnosti, dieťa sa s frustráciou nenaučí pracovať a nevybuduje si zručnosti, prispievajúce k pocitu kompetencie.

Ak ho rodič chráni tým, že hneď zasiahne, dieťa sa síce okamžite upokojí, ale jedná sa len o dočasnú úľavu.

Daný spúšťač ostane stále strašiakom a strach dieťaťa ešte posilníme.

Neustála ochrana môže dieťa pripraviť o dobré skúsenosti, ktoré ho posilnia.

Pravidlo je, že dieťaťu pomáhame iba do takej miery, do akej pomoc ešte potrebuje.

Úzkosť v škole

Škola je miesto, kde sú deti neustále hodnotené a porovnávané medzi sebou.

Množstvo aktivít, ktoré v nej prebiehajú, sú tým, čo veľa detí vníma ako stresujúce.

Hoci niekedy úzkosť nemá logické, racionálne odôvodnenie, fakt je, že je reálna.

Deti trpiace úzkosťou sa často obávajú, čo si o nich ostatní myslia, že nie sú rovnako schopní ako ich rovesníci, štítia sa chybovať.

Kvôli tomu sa nedokážu plnohodnotne zapojiť do triednych aktivít.

Učitelia hrajú pri rozvoji úzkostí, ale aj pri ich odbúravaní a zvládaní, zásadnú rolu.

Čo pomáha zo strany učiteľa

1. Úzkosť si žiadne dieťa nevyberá. Učiteľ si však vyberá, či chce deti, ktoré mu boli zverené, posúvať dopredu. V takomto prípade je najlepšou cestou ich prijatie.
2. Predovšetkým nie je na mieste zosmiešňovanie, zjednodušovanie ani kritika.
3. Dôležitou úlohou učiteľa je spoluvytvárať priateľskú a pohodovú atmosféru.
4. K zníženiu úzkosti prispieva predvídateľnosť.
5. Pomôže, keď sa deťom tesne pred previerkami zopakuje, aké vedomosti sa od nich očakávajú.
6. Pomôcť môže zvýšený časový limit na vypracovanie alebo možnosť opravy v prípade náhleho zlyhania.
7. Strach zo skúšania sa dá zmierniť tým, že žiak nebude stáť pred tabuľou, ale sedieť v lavici oproti učiteľovi.
8. Žiak by mal dostať priestor na premyslenie odpovedí.
9. Učiteľ môže žiaka v prípade potreby mierne navádzať a oceniť snahu vyjadriť sa vlastnými slovami.
10. Vyjsť deťom v ústrety vieme aj tým, že začneme pracovať v malých skupinkách.
11. Kľúčová je práca na medziľudských vzťahoch.

Ak žiak navštevuje triedu s vedomím, že jeho učiteľovi na ňom skutočne záleží, že sa mu dostane potrebná podpora, záujem a citlivý prístup, sme hneď na polceste k žiaducemu výsledku.

Veľa sa usmievať, podporovať a na uzde držať tých spolužiakov, ktorí často skĺznu k posmievaniu, vyvyšovaniu sa, či dominancii.

Výskumy dlhodobo poukazujú na fakt, že deti zvykne najčastejšie znervózniť, rozrušiť a tým znížiť ich výkonnosť najmä, ak učiteľ nevyspytateľne pobehuje po triede, pozerá sa žiakom cez rameno alebo hovorí na nich počas písomiek.

Úzkostnému dieťaťu nepomôže upokojiť sa a získať potrebné sebavedomie a odvahu, pokiaľ dopustíme, aby sa mu spolužiaci posmievali, ponižovali ho, či zámerne izolovali.

Dobré vzťahy a začlenenie dieťaťa sú podstatné pre to, aby sa v jeho mozgu aktivovali oblasti umožňujúce učiť sa, pracovať a rozvíjať vlastnú kreativitu.

Čomu sa vyhnúť

• „Nemysli na to, je to len v tvojej hlave!“
• „Ja už fakt neviem, čo mám s tebou robiť!“
• „Prosím ťa, čoho by si sa bál?“
• zosmiešňovaniu a dobre mienenému humoru na účet dieťaťa
• bagatelizovaniu obáv
• kritike a obviňovaniu
• okamžitému odstraňovaniu každej nepríjemnej situácie
• núteniu dieťaťa hovoriť alebo počúvať príbeh, ak na to nie je pripravené

Staršie deti sa zas niekedy boja mať strach a dopracovali sa k presvedčeniu, že je to niečo, čo vyjadruje slabosť.

Práve preto je dôležité, aby dieťa nekritizovalo a necítilo byť ponížené.

Kedy vyhľadať odbornú pomoc

Podľa American Psychological Association (APA) je včasné rozpoznanie a liečba detskej úzkosti zásadná - pomáha predchádzať dlhodobým následkom a podporuje zdravý psychický vývin.

Ak úzkosť trvá dlhšie a zasahuje do každodenného života, je dôležité vyhľadať odbornú pomoc.

Pokiaľ sa dlhodobá úzkosť ignoruje, alebo berie ako normálny prejav charakteru dieťaťa, môže zapríčiniť jeho negatívne vnímanie samého seba a nízke sebavedomie, pretože sa neúspešne zaradí medzi vrstovníkov a do spoločnosti.

Štúdia publikovaná v Journal of Abnormal Child Psychology od Goldy Ginsburg a Wendy Silverman dokázala spojenie medzi sociálnou úzkosťou a negatívnym vnímaním samého seba, zhoršenými sociálnymi zručnosťami a vzťahmi s vrstovníkmi.

Jednoducho povedané, úzkosť dieťa izoluje a vytvára nešťastný život.

Neliečená úzkostná porucha dieťaťa, pomalé a ďalej nabaľujúce sa emócie strachu, hnevu, smútku a vyčerpania sa môžu prejaviť v jeho zhoršených študijných výsledkoch, oneskorenom vývoji, dieťa nedokáže rozvíjať svoj potenciál.

Mnohé tieto prejavy detských úzkostí obvykle nie sú jeho okolím akceptované, dieťa je za ne kritizované, dokonca aj trestané, čím sa pôvodné pocity úzkosti ešte viac prehlbujú.

Problémom je, že dieťa nevie pomenovať čoho sa bojí, prečo to cíti alebo z čoho má úzkosť a rodičia mu často práve preto nedôverujú.

Predovšetkým menšie deti nedokážu jasne pomenovať alebo vyjadriť slovami, čo sa s nimi deje a vyjadrujú to bojazlivosťou, ľakavosťou, precitlivenosťou, plačlivosťou, ale aj rôznymi bolesťami.

Našťastie existuje množstvo možností, ako deťom s úzkosťou pomôcť.

Detský psychológ pracuje s dieťaťom citlivo, bezpečne a hravou formou.

Úzkosť a depresívne prejavy

Úzkosť sa často spája s depresiou.

Môže sa prejaviť smútkom, podráždenosťou alebo pocitmi zlyhania a nedostatku vlastnej hodnoty.

Depresia zas môže viesť k úzkosti - napríklad kvôli nízkej energii, smútku a neschopnosti normálne fungovať, čo spôsobí ďalší cyklus úzkostných pocitov.

Neustále obavy môžu viesť k tomu, že dieťa si predstavuje najhoršie možné scenáre, alebo naopak prežíva nerozhodnosť, strach až paralýzu z akéhokoľvek rozhodnutia.

Medzi ďalšie prejavy patria panické záchvaty, ktoré môžu byť spočiatku veľmi znepokojujúce pre dieťa aj jeho blízkych.

Úzkosť môže mať aj všeobecnú formu - vtedy sa obavy presúvajú z jednej starosti na druhú a môžu sa meniť s časom a okolnosťami.

Podpora nervového systému a fyzických príznakov

Kraniosakrálna terapia (KST) je jemná dotyková terapia, ktorá podporuje nervový systém a pomáha obnoviť rovnováhu medzi sympatickým a parasympatickým nervovým systémom.

Uvoľnenie nervového systému - KST pomáha upokojiť a zharmonizovať nervový systém.

Pri strese sa telo často nachádza v móde „bojuj alebo uteč,“ kde dominuje sympatický nervový systém.

Jemné dotyky kraniosakrálnej terapie dokážu tento stav upokojiť, čo umožní telu prejsť do regeneračného režimu.

Zlepšenie spánku - keď sa telo dostane do hlbšej relaxácie, podporuje to lepší a kvalitnejší spánok, čo je kľúčové pre správny vývoj a pohodu dieťaťa.

Zníženie svalového napätia a bolesti - KST podporuje uvoľnenie svalového napätia, najmä v oblasti hlavy, šije a ramien, čím sa zmierňujú bolesti hlavy a napätie spojené s úzkosťou a stresom.

Podpora tráviaceho systému - KST má vplyv aj na blúdivý nerv (nervus vagus), ktorý ovplyvňuje trávenie.

Uvoľnením tohto nervu sa môže zmierniť napätie v tráviacom trakte, čo môže pomôcť pri bolestiach brucha spojených s úzkosťou.

Posilnenie imunity - keď sa telo dostane do pokojného a regeneračného stavu, imunitný systém je schopný lepšie fungovať.

Kraniosakrálna terapia ponúka jemný a prirodzený spôsob, ako podporiť nervový systém a pomôcť telu dieťaťa nájsť rovnováhu.

Uvoľnenie tela a nervového systému môže viesť k zmierneniu fyzických príznakov stresu a zlepšiť celkovú pohodu dieťaťa.

Pri fyzických ťažkostiach je vhodné zohľadniť aj ich možné zdravotné príčiny.

Keď je situácia nad sily rodiča

Nevyhnutnou súčasťou opatrení okolo nás, spojených s domácou karanténou je zvýšená starostlivosť o naše deti a ich prežívanie.

Na vás rodičov sú kladené veľké nároky.

Ak máte pocit, že je situácia nad vaše sily, obráťte sa na odborníkov.

Ak máte podozrenie, že vaše dieťa zápasí s úzkosťou, neváhajte sa obrátiť na odborníkov.

tags: #ako #dieta #ukludnit #v #uzkosti