Farnosť Boršice u Buchlovíc náleží do uherskohradišťského dekanátu, olomouckej diecézy, a tvoria ju obce Boršice s kostolom zasväteným svätému Václavovi a obec Tučapy s filiálnym kostolom svätého Cyrila a Metoda. Z Boršíc sa excurendo spravujú aj farnosť Stříbrnice a farnosť Osvětimany.
Farárom je P. Anton Kasan. Na stránkach farnosti možno nájsť históriu farnosti, program bohoslužieb, farské aktivity a kontakty.
Pôsobisko Antona Kasana v Boršiciach
Anton Kasan pôsobí ako farár vo farnosti Boršice u Buchlovíc na Morave. Farnosť patrí do uherskohradišťského dekanátu a je súčasťou olomouckej diecézy.
Do farského územia patria Boršice, Tučapy, Stříbrnice a Osvětimany. Hlavný kostol v Boršiciach je zasvätený svätému Václavovi, zatiaľ čo filiálny kostol v Tučapách je zasvätený svätému Cyrilovi a Metodovi.
Farské obce a kostoly
| Miesto | Postavenie vo farnosti | Zasvätenie kostola |
|---|---|---|
| Boršice | sídlo farnosti | svätý Václav |
| Tučapy | filiálna obec | svätý Cyril a Metod |
| Stříbrnice | farnosť spravovaná excurendo z Boršíc | neuvedené |
| Osvětimany | farnosť spravovaná excurendo z Boršíc | neuvedené |
Anton Kasan v kontexte slovenskej kňazskej tradície
V rozvetvenej rodine pátra Mateja Kasana nie je o duchovné povolania núdza: kňazmi sa okrem neho stali aj traja strýkovia, už zosnulý Jozef Kasan, benediktín Vladimír Kasan a na Morave pôsobiaci Anton Kasan.
Od detstva mal tak pred sebou vzor veľkej katolíckej rodiny, ale rovnako aj vzory oddaného kňazského života.
Anton Kasan je v tomto rodinnom kontexte spomínaný ako slovenský kňaz, ktorý svoje pastoračné pôsobenie spojil s Moravou. Jeho pôsobiskom je farnosť Boršice u Buchlovíc.
Farnosť Boršice u Buchlovíc
Farnosť Boršice u Buchlovíc má vlastnú históriu, bohoslužobný program, farské aktivity a kontaktné údaje. Jej život sa sústreďuje nielen na hlavný farský kostol v Boršiciach, ale aj na filiálny kostol v Tučapách a na správu ďalších farností.
Farnosť Stříbrnice a farnosť Osvětimany sú z Boršíc spravované excurendo. Takéto usporiadanie spája viacero miest pod jednou farskou správou.
Význam farskej služby
Farská služba zahŕňa starostlivosť o bohoslužby, veriacich, farské spoločenstvo a každodenný život miestnej cirkevnej obce. Súčasťou života farnosti sú aj aktivity, ktoré prepájajú jednotlivé obce a ich kostoly.
V Boršiciach sa nachádza farský kostol svätého Václava. V Tučapách je filiálny kostol svätého Cyrila a Metoda. Stříbrnice a Osvětimany patria medzi miesta, ktoré sú spravované z Boršíc.
Matej Kasan a skúsenosť slovenského jezuitu
Proces pôstu môže byť i pre moderného človeka prínosom. Keď sa niečoho zrieka, zároveň tým aj získava, napríklad poznanie o sebe samom.
Pôst podľa neho nemusí mať vždy náboženský motív. „Pôstom a pokáním chceme niečo dosiahnuť, získať, docieliť. No nemusí ísť hneď o náboženský motív. Napríklad človek alebo skupina ľudí sa rozhodne držať hladovku, aby zmenila niečo vo svojom okolí. Vnímajú istú nespokojnosť, pútajú tak na seba pozornosť a dávajú najavo cieľ, ktorý chcú dosiahnuť,“ pripomenul páter Kasan.
Človek môže vďaka pôstu zistiť, že je nervóznejší a chýba mu trpezlivosť.
„A tak sa učí rásť prácou na sebe samom. Tiež má lepšie pochopenie pre druhých ľudí, ktorí sa snažia niečo meniť k lepšiemu, lebo sám vie, že to nie je také jednoduché. Zároveň menej kritizuje a je viac súcitný s ich slabosťou, lebo spoznal tú vlastnú,“ myslí si jezuita.
Pôst ako cesta k vnútornej rovnováhe
Pôst má najmä náboženský motív a jeho viaceré formy sa dajú nájsť aj v judaizme, islame či budhizme. Kasan zdôraznil, že v kresťanstve má pôst špecifický význam.
„Ide o očisťovanie ducha od žiadostivostí tela a očakávanie niečoho plnohodnotného. V tomto zmysle zjednotenie sa s Bohom. Inšpiráciou je nám Ježiš Kristus, ktorý sa štyridsať dní postil, aby sa pripravil na svoje verejné účinkovanie,“ povedal.
„Jeme dosýta iba raz za deň a z toho mäso vôbec. Chceme sa tak otvoriť a spojiť s Božím duchom, ktorý nás chce viesť k šťastnejšiemu životu. Nie je to ani tak o výkone ako o získaní harmónie ducha, duše a tela,“ dodal páter Kasan.
Životná cesta Mateja Kasana
Takouto skúsenosťou si prešiel aj 44-ročný kňaz zo Spoločnosti Ježišovej Matej Kasan. Aj keď ide o citlivú tému, povzbudený svojím okolím sa rozhodol o nej verejne rozprávať.
Verí, že jeho príbeh je živým dôkazom, že Boh nikoho nenecháva v problémoch osamoteného, a jeho svedectvo môže byť nápomocné pre tých, ktorí prechádzajú podobne zložitou cestou.
Páter Matej pochádza z oravskej obce Vavrečka. V rozvetvenej rodine nie je o duchovné povolania núdza: kňazmi sa okrem neho stali aj traja strýkovia, už zosnulý Jozef Kasan, benediktín Vladimír Kasan a na Morave pôsobiaci Anton Kasan, dvaja bratranci, Dávid Sklárčik, kaplán vo farnosti Vysoké Tatry, a Marek Poláčik pôsobiaci v Královohradeckej diecéze, a sesternica Mária Cecília vstúpila ku klauzúrnym dominikánkam v Ríme.
Od detstva mal tak pred sebou vzor veľkej katolíckej rodiny, ale rovnako aj vzory oddaného kňazského života. Lákali ho obe životné cesty, ale postupne čoraz viac prevažovala tá kňazská.
Zlomovým okamihom boli ľudové misie, ktoré v ich farnosti viedli jezuiti. Hľadajúceho mladého muža pozvali na duchovné cvičenia o rozlišovaní povolania s pátrom Ladislavom Šofrankom, ktorý sa v nasledujúcom období stal jeho duchovným sprievodcom.
Po maturite na strednej odbornej škole v Nižnej a ročnom zamestnaní, počas ktorého dozrelo duchovné povolanie, sa Matej v roku 1999 definitívne rozhodol vstúpiť k jezuitom.
Počas rehoľnej formácie strávil dva roky na misiách v Kazachstane, tzv. tretiu probáciu neskôr absolvoval v Čile.
Od roku 2010, keď bol vysvätený za kňaza, väčšinu času strávil ako duchovný správca a neskôr aj riaditeľ Centra pomoci pre rodinu v Trnave. V súčasnosti už tretí rok pôsobí ako rektor Kostola Najsvätejšieho Spasiteľa v Bratislave.
Hľadanie harmónie ducha, duše a tela
„Hoci som vždy všetko robil tak, ako som bol naučený a ako najlepšie som vedel, neustále som prežíval istú neúplnosť, disharmóniu na telesnej, duchovnej a duševnej rovine. Nemal som výčitky z toho, že nerobím to, čo mám, alebo že toho robím málo, len som to nerobil komplexne a s ľahkosťou,“ uvažuje páter Matej po rokoch nad sebou samým.
Keď k nemu prichádzali ľudia s podobným životným pocitom, nevedel, čo im poradiť, pretože sám nemal jasno v tom, ako žiť kvalitatívne lepšie. Až postupom času pochopil, že mu chýba hlbší kontakt so sebou samým, čo v konečnom dôsledku ovplyvňovalo aj jeho vzťah k Bohu a k rehoľnému poslaniu.
Ako jeden z hlavných problémov spätne vníma neschopnosť pomenovať a vyjadriť emócie, ktoré prežíval vo svojom vnútri.
„Nevedel som, kde a akou formou to urobiť. Fungoval som tak, ako som bol vychovaný - treba si plniť povinnosti, pretože za dobré skutky dostanem odmenu a za zlé trest. To ma hnalo do výkonu kvôli zásluhám. Nikoho však nezaujímalo, čo prežívam vo svojom vnútri, ako sa cítim, aké mám potreby, čo ma baví. A sám som nevedel, ako to vyjadriť a uskutočňovať.“
Pomoc psychológa a práca s emóciami
S týmito pocitmi zápasil už počas rehoľnej formácie a otvorene o nich hovoril aj so svojimi predstavenými.
„Keď videli, že mi sami nedokážu pomôcť, rozhodol som sa ísť k psychológovi, čo vtedy nebolo úplne bežné. O to viac som si vážil, že mi to umožnili.“
Psychológ mu poradil, aby so svojimi emóciami skúsil pracovať na základe toho, čo má rád a čo ho napĺňa. A tak začal tancovať a písať básne.
Na otázku, ako predstavení reagovali na jeho žiadosť o povolenie prihlásiť sa na tanečný kurz a či v tom nevideli prvý krok k odchodu z kláštora, odpovedá: „Už nebohý páter Viliam Karľa mi vtedy povedal: Veríme ti, nebudeme ti brániť. Veď ak máš odísť, odídeš tak či tak. Ale ak ti to má pomôcť k tomu, aby si sa našiel a zostal, no my ti v tom budeme brániť, tak dosiahneme pravý opak.“
Matej však nielenže neodišiel, ale po krátkom čase si uvedomil, že sa cíti omnoho lepšie, žije vo väčšej harmónii, ľahšie zvláda denné povinnosti, čo si všimli a ocenili aj jeho predstavení.
„Veď napokon, ja som stále cítil, že Boh sa ma dotýka s uistením, že ma tu chce mať a myslí to so mnou vážne, len som potreboval nájsť akúsi vnútornú rovnováhu,“ vysvetľuje.
Kontakt so sebou samým a riziko náhrad
Život je príliš členitou a zároveň krehkou veličinou, ktorá nepozná jednoduché a trvalé riešenia.
Aj keď rokmi sa Matej naučil lepšie spracúvať a vyjadrovať svoje emócie, stále pociťoval akúsi neúplnosť.
„Niečo mi chýbalo a nevedel som, čo presne to je. Jednou nohou som bol v reholi a plnil svoje poslanie, no druhou akoby som bol niekde v rodine, ktorej som sa síce z lásky k Bohu zriekol, ale niečo ma k nej stále pútalo. Nevedel som si s tým rady, trápilo ma to celé roky,“ priznáva.
Túto neúplnosť začal postupne zapĺňať výkonom v práci, alkoholom, fajčením a sledovaním romantických filmov.
„Nie, nebolo to tak, že by som popíjal od rána do večera. Ale mal som rád tie večerné chvíle, keď som si po celom dni mohol sadnúť k filmu, ušúľať si cigaretku z voňavého tabaku a popri tom popíjať. Bol to čas iba pre mňa, keď som mal pocit, že som nadviazal kontakt so sebou samým. Aj vďaka alkoholu a tabaku som sa cítil príjemne a uvoľnene. Takto som oddychoval.“
Postupne sa tieto rituály stali neodmysliteľnou súčasťou každého večera. Uvedomoval si, že ho to nerobí slobodným ani šťastným a že najlepšie by bolo s popíjaním skoncovať.
„No zároveň som si nahováral, že alkohol patrí k životu, veď toľko ľudí pije, že je to dar Boží, ktorý netreba odmietať, len ho vedieť s rozumom užívať. Hoci mne samému to vôbec nešlo.“
Napokon dospel až do bodu, že si raz na internete vyhľadal testy, aby zistil, či ešte nie je alkoholikom.
„Pochopil som, že mám ten nábeh a že s tým potrebujem niečo spraviť. Ale nevedel som ako.“
Terapeutické výcviky a rodinné súvislosti
Opäť mu však pomohlo Božie riadenie - a psychológia.
„Keďže som pracoval v Centre pomoci pre rodinu a k našej jezuitskej permanentnej formácii patrí neustále vzdelávanie sa, urobil som si dva trojročné terapeutické výcviky. Oba boli zamerané na osobnostný rast v rodine a vzťahy v nej. Tu sa mi začali otvárať oči pri hlbšom sebapoznávaní aj pri spoznávaní mojej rodiny a jej širšieho pozadia.“
Matej si uvedomil dve dôležité veci. Prvá sa týkala otca, ktorý zomrel v pomerne mladom veku ešte pred jeho kňazskou vysviackou, na ktorú sa veľmi tešil.
Z detstva mal od neho odpozorovaný a vo vnútri hlboko zakorenený vzorec správania, že odmenou za celodennú prácu je alkohol a televízor.
Druhá vec sa týkala matky a bola to chýbajúca vzťahová väzba.
Deväťmesačný pôst od alkoholu a tabaku
„Do tohto môjho uvedomovania si dovtedy nepoznaných súvislostí vstúpil úplne priamo a otvorene Pán Boh. Počas púte v Ríme som v bazilike Santa Maria Maggiore pocítil Božie pozvanie dať si pôst od alkoholu a tabaku. Najprv som uvažoval nad štyridsiatimi dňami, ale Boh chcel odo mňa deväť mesiacov. Uvedomil som si, že práve tak dlho sa vyvíja ľudský život v lone matky a že aj u mňa chce Boh počas deviatich mesiacov vytvoriť niečo nové. Bolo to také silné, že som zo dňa na deň prestal piť aj fajčiť,“ opisuje Matej dôležitý moment svojho života.
Popri pôste sa začítal do odbornej publikácie o vývinových štádiách tehotenstva, ktorá približovala nielen postupný vývoj počatého dieťaťa, ale aj premeny matky.
„Začal som sa o tom rozprávať aj so svojou mamou, i keď spočiatku to išlo ťažšie, lebo na takúto vzájomnú emočnú otvorenosť sme neboli zvyknutí. Predsa len, generácia našich rodičov bola naučená len na tvrdú prácu, bola vďačná, keď deti boli zdravé a mali základné veci pre život, o nejakom emočnom prežívaní a duševnom zdraví sa vtedy vôbec nehovorilo. V období tohto pôstu ma začali oslovovať aj matky s problémami v tehotenstve, aby som ich duchovne sprevádzal, čo ma tiež veľmi posilnilo v mojom nastavení.“
Počas tohto vzájomného zbližovania Matejovej mame diagnostikovali onkologické ochorenie s rýchlym spádom - zomrela len niekoľko dní po skončení deväťmesačného pôstu svojho syna.
„Ten spoločný čas som vnímal ako obrovský dar od Boha pre nás oboch. Táto skúsenosť ma veľmi posunula dopredu, ale ešte nebola úplná.“
Opakovaný pôst a rozhodnutie prestať piť
Po krátkom čase sa všetko vrátilo do starých koľají - Matej opäť denne popíjal a fajčil pri televízore.
„Ale Boh ma opäť navštívil a znova som tento druh pôstu zopakoval. A potom opäť znova, teda spolu trikrát, vždy s odstupom dvoch rokov. Prežil som tak sedemročný proces, počas ktorého som zistil, že mám fázy, keď viem dlho nepiť, ale že keď pijem, tak neviem piť s mierou.“
Na základe znalostí získaných počas terapeutických výcvikov sa opakovane pokúšal zdedený vzťah k alkoholu „prekódovať“ na iný druh zážitkov - chodil do prírody, jazdil na koni, strieľal z luku, plával, zdieľal svoj emočný svet s blízkymi priateľmi.
Všetko to bolo fajn, pomáhalo mu to udržiavať si vnútornú harmóniu, ale jeho zlozvyk s alkoholom to nevyriešilo.
„Čoraz silnejšie som si uvedomoval, že je predo mnou kľúčová voľba: buď - alebo. Buď budem naďalej popíjať, aj keď ma to už vôbec neteší, ale, naopak, ubíja, alebo s tým nadobro seknem a nebudem piť vôbec.“
Rozhodnutie v roku 2022
Ako už viackrát predtým, aj do tejto situácie vstúpil Boh so svojím pozvaním.
„Ale tentokrát už úplne ináč,“ zdôrazňuje Matej, ktorý si každý rok na stránke milosrdných sestier zvykne losovať svätého patróna.
Tak to bolo aj v roku 2022, ktorým ho sprevádzala Panna Mária Guadalupská.
„V deň jej sviatku 12. decembra som sa zobudil a nadobudol silné presvedčenie, že ona ma matersky miluje a túži po mojej láske. To ma nadchlo natoľko, že som kvôli nej definitívne prestal piť aj fajčiť. Odvtedy prešli už viac ako dva roky a som šťastný, vnútorne slobodný, vôbec mi to nechýba.“
Priznáva, že občas mu na ulici zavonia dobrý tabak alebo kvalitný koňak, ktorý niekto otvorí na oslave, ale ochutnať z neho ho už neláka.
„Veď čo by som z toho mal? Chvíľkové potešenie, ktorým by som nabúral tú harmóniu, ktorú už dva roky prežívam?“ odpovedá rečníckymi protiotázkami.
Ďalšia cesta duchovného a osobnostného rastu
Napriek tomuto víťazstvu sa však necíti v cieli.
„Stále som len na ceste. Momentálne prežívam Božie pozvanie k hlbokému zvnútorneniu vzťahu s ním formou tichej modlitby načúvania. Aby moja modlitba nebola len výkonom či príveskom oddeleným od ducha. Dobrou sprievodkyňou mi je svätá Terézia z Avily,“ približuje Matej.
No načúva aj ďalším svätým sprievodcom.
„Svätá Katarína Sienská ma inšpirovala k tomu, aby som začal chodievať na detskú onkológiu sprevádzať malých pacientov a ich rodičov. Svätá Veronika ma zasa privádza k tomu, aby som viac uvažoval nad Kristovou tvárou a nachádzal ju aj v druhých.“
Stále však ostáva nohami pevne na zemi - naďalej pláva, chodí do prírody, jazdí na koni aj tancuje.
A snaží sa čeliť novým výzvam.
„V poslednom období si akosi viac uvedomujem podvedomú pýchu, ktorá je vo mne. Takisto sa snažím nachádzať spôsob, ako byť pravdivým k sebe i k druhým - vedieť im povedať hoc aj nepríjemnú pravdu, ale tak, aby som ich nezranil.“
Po alkohole a tabaku pred niekoľkými mesiacmi skoncoval aj s kávou.
„Usilujem sa viac počúvať svoje telo - keď som unavený, tak si radšej oddýchnem, ako by som sa mal nadopovať kávou, ktorá síce potiahne krátkodobý výkon, no vyčerpanosť sa napokon aj tak dostaví. Myslím, že tento prístup pomáha aj k väčšej otvorenosti a slobode ducha.“
Vďaka opakovaným výstupom a pádom páter Matej Kasan nepôsobí dojmom človeka, ktorý raz a navždy našiel správny návod na život. Naopak, neustále uvažuje nad tým, ako správne žiť. Je si až príliš dobre vedomý toho, aké kľukaté sú životné cesty.