Čo robiť, keď vás 2-ročné dieťa odstrkuje

Keď vás dvojročné dieťa odstrkuje, nechce, aby ste sa ho dotýkali, posiela vás preč alebo pri vašej snahe o pomoc začne kričať a plakať, môže to byť pre rodiča veľmi bolestivé a zneisťujúce. Takéto správanie však vo väčšine prípadov neznamená, že vás dieťa nemá rado alebo že ste zlyhali vo výchove.

V 2 rokoch detičky ešte nie sú schopné dostatočnej sebakontroly. Detský vzdor sa väčšinou vyskytuje v období od 1,5 roka veku dieťaťa do 3 rokov života, u niektorých detí aj trochu dlhšie. Súvisí s rozvojom osobnosti dieťaťa. Je to obdobie budovania si osobných hraníc a poznania prvotnej identity - „Kto som a čo všetko ja môžem?“

Prečo vás dvojročné dieťa odstrkuje

Buduje sa prvotná osobnosť dieťaťa a dieťa v tomto období získava odpovede na otázky - „Kam až môžem zájsť? Čo si môžem dovoliť? Kde sú moje hranice?“ - a svojím správaním si tie hranice testuje.

K základným prejavom detského vzdoru patrí typické detské „Nie!“. V období vzdoru si dieťa to svoje „Nie!“ doslova užíva a rodič sa z toho môže tešiť, lebo je to znamenie, že dieťa sa vyvíja dobre.

Dieťa v tomto veku môže odmietnuť konkrétneho rodiča, pretože chce samo rozhodovať o tom, kto ho oblečie, umyje, nakŕmi alebo uloží spať. Môže tiež preferovať jedného rodiča v určitých situáciách, napríklad po prebudení, pri zaspávaní alebo počas chvíľ, keď je unavené.

Preferovanie jedného rodiča pred druhým nie je rovnaká vec ako láska. To, že dieťa zrazu chce pre všetko otecka alebo mamičku, hoci to tak doteraz nebolo, neznamená, že vás prestalo ľúbiť.

Preferovanie nemá nič spoločné s tým, či ste dobrý rodič. Občas sa preferovanie týka skutočne len istej fázy dieťaťa a ako rýchlo príde, tak aj odíde.

Potreba autonómie a samostatnosti

Deti si v istom období života začínajú uvedomovať nezávislosť, možnosť samostatne rozhodnúť sa, s kým budú tráviť čas a ako si naplniť isté potreby. „Som svoja vlastná osobnosť,“ akoby chceli povedať.

Potreba autonómie je vo veku dvoch rokov vyjadrená obzvlášť intenzívne. My ju však máme tendenciu prehliadať, ignorovať, alebo ju jednoducho označíme ako „truc“, „vzdor“ alebo „lenivosť“.

Už to, že si v danom momente uvedomíte, že si vaše dieťa snaží naplniť potrebu autonómie, prináša veľkú úľavu. Už nemusíte hľadať ďalej. Nie je to „vaša vina“.

Je veľmi dôležité, aby sme si my rodičia uvedomili, že si svojím nespolupracovaním naše dieťa snaží naplniť svoju potrebu autonómie, lebo to zmení naše vnímanie situácie a tiež objektív, cez ktorý sa pozeráme na naše dieťa.

Dieťa vás neodmieta ako osobu

Rodičia by sa nemali cítiť zranení alebo interpretovať preferencie svojho dieťaťa ako odraz svojich rodičovských schopností.

Deti nemajú dostatočné kognitívne schopnosti, aby mali niekoľko preferujúcich vzťahov naraz - dokážu mať len jeden jediný, keď sú ešte malé. Malé deti nedokážu spracovať fakt, že milovať môžu viacero ľudí naraz - a akoby milujú jedného rodiča „naraz“.

Preto dokážu povedať - „teraz ľúbim ocinka, nie teba, maminka!“ Ide však o zdravý spôsob, akým sa vyvíjajú a ktorý si potrebujú prežiť, zároveň si vybudovať detskú nezávislosť.

Čo urobiť hneď, keď vás dieťa odstrkuje

1. Zachovajte pokoj

V prvom rade je dôležité, aby dieťa malo vo výchove správny príklad, pretože dieťatko sa učí najviac od vás napodobňovaním.

Aj vy ako rodič by ste teda mali riešiť problémy s chladnou hlavou a správnym zadávaním hranice. Vždy reagujte opačne - pokojne, normálnym hlasom, čupnite si k nemu, pozerajte mu do očí a oslovte ho menom.

Deti správanie rodičov často zrkadlia. Ak ste hluční aj vy, tak takto reaguje aj váš syn.

2. Neberte odmietnutie osobne

Tento princíp inými slovami hovorí o tom, že deti všeobecne CHCÚ spolupracovať, ale niekedy jednoducho NEVEDIA A NEMÔŽU spolupracovať, lebo im v tom v danom momente niečo bráni.

Vtedy jednoducho musíte myslieť na to, že svoje „nie“ hovorí v záujme svojich vlastných potrieb a nie proti tým vašim.

Vaše dieťa nie je agresor, ani vám nerobí veci naschvál, len aby vás nahnevalo. Snaží sa len naplniť svoje potreby.

3. Pomenujte jeho pocity

Prijmite jeho aktuálne pocity a potreby. Pomenujte jeho správanie a nasmerujte ho pre vás žiadúcim smerom.

Môžete povedať: „Počujem, že sa ti to nepáči. Ty chceš rozhodnúť, kedy sa obuješ, však?“

Ak vás dieťa odstrkuje pri snahe o kontakt, môžete pokojne povedať: „Vidím, že teraz nechceš objatie. Som tu pri tebe, keď ma budeš potrebovať.“

Všetky pocity sú v poriadku. Aj veľká nespokojnosť vášho dieťaťa s tým, že ste prebrali zodpovednosť.

4. Nastavte jasnú hranicu

Uznanie pocitov neznamená, že musíte dovoliť všetko. Dieťa môže byť nahnevané, ale nesmie ubližovať.

V období vzdoru môžu niektoré deti kopať do vecí alebo do ľudí okolo seba, prípadne hádzať rôzne predmety o zem a rozbíjať ich.

Dieťa musí dostať jasnú spätnú väzbu a jasnú hranicu, že bitie druhých je niečo, čo sa robiť nesmie.

Preto keď sa dieťa začne správať agresívne a napríklad začne niekoho biť, okamžite ho treba chytiť za ruky a nedovoliť mu to.

Krátka a pokojná veta môže znieť: „Nedovolím ti udrieť. Som tu, aby som ochránila teba aj ostatných.“

5. Prevezmite zodpovednosť, keď je to potrebné

Nedávajte za vinu svojmu dieťaťu, že v tomto momente nie je schopné spolupracovať, ale preberte iniciatívu.

Povedzte mu, čo sa bude diať: „Vidím, že je dnes pre teba veľmi dôležité, aby si rozhodol sám, kedy sa oblečieš a kedy pôjdeme z domu. A zároveň ja chcem prísť do práce včas. Preto ťa teraz vezmem na ruky, obujem ti topánky a odnesiem ťa do auta.“

Smiete prebrať zodpovednosť, keď si vaše dieťa nevie predstaviť následky svojho správania.

Ako rozlíšiť pocity od nevhodného správania

Týmto rozhovorom sa dieťa cíti prijaté a v bezpečí. Dostáva odkaz, že na jeho pocitoch záleží, že je dôležité, že ho rodič počúva a snaží sa mu rozumieť.

Prehlbuje to aj celkovú dôveru medzi dieťaťom a rodičom.

Čo si všímať pred odmietaním

Skúste si položiť pár otázok, aby ste sama prišla na to, kedy sa u dieťaťa tieto prejavy najčastejšie vyskytujú. Tým môžete veľa nepríjemnostiam predchádzať.

• Čo tomu predchádzalo?
• Kde sa to stalo?
• Koho sa to týka?
• Akú činnosť dieťa vykonávalo?
• Aké emócie dieťa prežívalo predtým a potom?

Dieťa veľmi často reaguje vzdorom aj vtedy, keď je unavené, chce sa mu spať alebo nevládze chodiť. Unavené dieťa nie je fyzicky v pohode, preto je viac plačlivé, nervózne a intenzívnejšie reaguje na podnety.

Najviac chýb sa rodičia dopúšťajú v časovom strese. Najmä ráno, keď rodičia vyžadujú, aby sa dieťa rýchlo oblieklo, najedlo a utekalo s nimi do škôlky, je preň ideálny priestor na vzdorovanie a preskúšanie si pocitu moci.

Preto je dobré, keď s tým rodičia vopred rátajú, keď vedia, že časový stres je živná pôda na konflikty s dieťaťom, a vytvoria si nejakú časovú rezervu.

Ako reagovať v konkrétnych situáciách

Keď nechce, aby ste ho obliekli

Deti si v tomto veku potrebujú vyskúšať, čo môžu ovplyvniť. Ak je to možné, nechajte dieťa rozhodnúť medzi dvoma prijateľnými možnosťami.

Istým spôsobom môžu rodičia podporovať prejavy osobnostného zrenia dieťaťa tým, že mu dávajú na výber, teda má možnosť o niektorých veciach rozhodovať.

Môžete sa spýtať: „Chceš si obliecť modré alebo zelené tričko?“ Hranica pritom zostáva jasná: „Von pôjdeme, obliecť sa však musíš.“

Keď vás nechce pri umývaní alebo jedení

Ak dieťa odmieta konkrétnu činnosť, pomenujte jeho potrebu a ponúknite mu obmedzenú voľbu.

Ak dieťa kŕmite vy a samo to ešte nezvládne, jeho reakcie na odmietanie konkrétneho jedla sú pravdepodobne dosť rázne - buď vám odstrčí ruku, pokrúti hlavou, alebo začne kričať či plakať.

Skúste mu tiež navrhnúť iný variant a ono si vyberie, čo zje, respektíve len ochutná.

Nezabúdajte na fakt, že dieťa tiež cíti, kedy je hladné. Nad nejedením dieťaťa ale nezalamujte rukami a pre svoj vnútorný pokoj hľadajte dôvody.

Keď vás odstrkuje po prebudení

Niektoré deti po prebudení potrebujú určitý čas, aby sa zorientovali a zvládli prechod zo spánku do bdenia.

Veľmi je na mňa naviazaný, aj po prebudení popoludní a ráno nechce nikoho iného a posiela preč aj ocinka.

Potreba intenzívnej vzťahovej väzby s matkou v tomto veku je úplne normálna. Dokonca práve vo veku dvoch rokov deti omnoho intenzívnejšie potrebujú prítomnosť matky.

Ak vás dieťa odmieta, nemusíte ho nútiť do okamžitého objatia alebo rozhovoru. Buďte nablízku, hovorte pokojne a dajte mu čas.

Keď chce iba jedného rodiča

Áno, je úplne normálne, že batoľa, malé dieťa, staršie dieťa alebo dokonca tínedžer v rôznych fázach svojho vývoja preferuje jedného rodiča pred druhým.

Preferovanie sa týka aj konkrétnych situácií: ak maminka číta pravidelne rozprávku na dobrú noc, dieťa kúpe a spieva mu, dieťa je zvyknuté a nebude chcieť, aby to robil niekto iný.

Niekedy ide o podobné osobnosti - syn alebo dcéra preto viac inklinujú k otcovi, zdieľajú spoločné aktivity a koníčky. Alebo preferovaný rodič dieťaťu viac dovoľuje.

Často k tomu dôjde aj pri narodení súrodenca, sťahovaní, rozvode alebo novej práci.

Najlepšie je ostať pokojný a trpezlivý, dať dieťaťu čas a vy ho zase využite pre niečo čisto vaše.

Ako posilniť vzťah s odmietaným rodičom

Vytvárajte vlastné rituály

Ak preferovaný rodič odíde a ostanete vy, skúste tento stresujúci moment premeniť na niečo zábavné.

Tancujte, spievajte, vymyslite kreatívnu aktivitu, ktorú ste doteraz nerobili alebo ktorú dieťa nerobí s preferovaným rodičom.

Spravte z toho zvyk, sólo rande: vytvorte vlastnú pieseň na hudobnom nástroji, vybudujte búdku pre vtáčika alebo si spolu naplánujte špeciálnu prechádzku.

Zapojte sa do obľúbených činností

Výbornou stratégiou je zapojiť sa do obľúbených aktivít dieťaťa s preferovaným rodičom. Pomaly, postupne, nenápadne a nenásilne.

Nezabudnite tiež pozorovať, čo preferovaný rodič robí inak, že sa dieťa cíti v jeho blízkosti bezpečnejšie a príjemnejšie, ako napĺňa potreby dieťaťa a na čo lepšie reaguje.

Jedným zo spôsobov, ako posilniť rodinné väzby, je nájsť aktivity, ktoré si môžete užiť spoločne ako rodina.

Či už je to varenie, prechádzka v parku alebo plánovanie rodinných dovoleniek, tieto spoločné zážitky podporujú pocit jednoty a zabezpečujú, že obaja rodičia sú rovnako zapojení.

Zapojenie sa do spoločných záľub, hier alebo výletov pomáha vytvárať drahocenné spomienky a posilňuje pocit jednoty.

Nech preferovaný rodič vytvorí priestor

Niekedy deti preferujú toho, u koho sa cítia bezpečnejšie a na koho sú zvyknuté. Túto dynamiku môže zmeniť práve preferovaný rodič.

Napríklad povie, že nemá teraz čas a venovať sa musí ocko či mamička - tí si budujú vzťah v prítomnosti preferovaného rodiča.

Pre dieťa to bude menej stresujúce a prirodzenejšie.

Čítanie popoludňajšej rozprávky, prechádzka v prírode, učenie sa bicyklovať, zbieranie jesenného lístia, návšteva trhu alebo počítanie hviezd pred spaním môžu vytvoriť priestor na samostatný vzťah s druhým rodičom.

Nesúťažte o detskú pozornosť

Vyhnite sa porovnávaniu alebo súťaženiu o pozornosť vášho dieťaťa.

Namiesto toho prejavte skutočnú radosť, keď vaše dieťa trávi čas s vaším partnerom.

Rodičia by sa nemali cítiť zranení alebo interpretovať preferencie svojho dieťaťa ako odraz svojich rodičovských schopností.

Nechajte dieťa cítiť, že môže mať rado mamu aj otca bez toho, aby si muselo vyberať stranu.

Čomu sa pri odmietaní vyhnúť

Výčitkám, nadávkam a ponižovaniu

Možno často vyčítate svojmu dieťaťu zlé správanie. Pri tejto reakcii hovoríte svojmu dieťaťu len to, čo práve robí.

Dieťa väčšinou veľmi dobre vie, čo robí a vie aj to, že je to nesprávne. Zistenie, že jeho správanie je nevhodné, je neúčinné.

Ak dieťaťu chcete niečo vyčítať, tak mu vyčítajte len správanie, ktoré sa vám nepáčilo. Nikdy však neponižujte osobnosť dieťaťa.

Výčitky a nadávky neúčinkujú na nikoho. Vyvolávajú negatívne pocity a ničia sebavedomie našich detí.

Nehovorte mu, že je zlé alebo nevychované.

Kriku a nepriateľským reakciám

Nepriateľské reakcie obsahujú jasnú správu dieťaťu. Tá znie: „Nemám ťa rád!“ Rodičia túto správu vyslať nechcú.

Všetky nepriateľské reakcie - vyhrážky, nadávky, prísne tresty a bitka - majú niečo spoločné. Sú prejavom rodičovskej bezmocnosti.

Keď na dieťa kričíte, niektoré deti sa vyľakajú. Iným je váš krik vodou na mlyn každodenného boja o moc. Iné deti akože nič nepočujú a chránia sa tým, že vypnú a nepočúvajú.

Proseniu a prosíkaniu

Pokiaľ od svojho dieťaťa naozaj niečo chcete, prosba nie je najvhodnejšia.

S neistým prosíkaním sa stávate odkázaným na jeho milosť a nemilosť. Vaše dieťa si prosbu môže vysvetliť aj nasledovne: „No, nevyzerá, že by to bolo až také dôležité. Keď nechcem, nemusím to urobiť.“

Keď svoje dieťa o niečo prosíte, musíte počítať aj s odmietnutím.

Prázdnym vyhrážkam

Ak nesplníte to, čo ste v napomenutí sľubovali, deti vás prestanú počúvať úplne.

Napomenutia bez následkov sú veľmi obľúbené, ale zradné. To, čo rodič v napomenutí spomenie, mal by aj splniť.

Neúčinná je aj hrozba do budúcnosti, ktorej dieťa v tomto veku nemôže rozumieť, napríklad „počkaj, keď príde ocko, vyhreší ťa“ alebo „už ti nikdy nekúpim sladkosť“.

Fyzickým trestom

Netrestajte dieťa, hlavne nie fyzicky. Zhoršuje to situáciu a nič sa nevyrieši.

Stáva sa, že rodič stratí nervy a udrie svoje dieťa. Tak ako pri prísnych trestoch aj pri bitke reagujú deti buď bojácne, alebo sa proti nej vnútorne obrnia.

Každý úder, ktorý zasiahne vaše dieťa, zasiahne váš vzájomný vzťah, dôveru, pocit istoty, lásku a bezpečie.

Najlepšie je deti poprosiť o odpustenie a dať im čas, aby si v sebe pocity spracovali a odpustili.

Ignorovať správanie alebo zostať nablízku?

Niektoré druhy nevhodného správania je najlepšie ignorovať, najmä ak si chce dieťa vydobyť svoje vytrvalým plačom. Snažte si to nevšímať a robte si svoje.

Ignorovanie správania dieťaťa môže byť niekedy osožné. Zlozvyky ako cmúľanie palca, príležitostné používanie neslušných slov či občasné záchvaty trucu sa niekedy stanú problémom až vtedy, keď im rodičia začnú venovať pozornosť.

Pokiaľ však ide o zvlášť neprimerané správanie alebo o príliš časté prejavy tohto druhu, v takomto prípade treba konať inak.

Ignorovanie extrémne zlého správania prináša so sebou nepríjemnú skúsenosť. Dieťa svoje nemožné správanie stupňuje, až kým rodičia nezareagujú.

Ak dieťa ubližuje sebe alebo iným, ničí veci alebo je v nebezpečí, ignorovanie nie je vhodné. Vtedy treba zasiahnuť, zastaviť nebezpečné konanie a zachovať pokoj.

Čo robiť počas záchvatu zlosti

Prvý výbuch zlosti dieťaťa rodiča vždy prekvapí a často ani len netuší, ako správne zareagovať.

1. Zachovajte chladnú hlavu.
2. Konajte rýchlo a odstráňte zdroj vzdoru.
3. Ak je dieťa agresívne k druhým deťom, vždy zasiahnite.
4. Počkajte, kým záchvat zlosti prejde.
5. Pevne ho objímte, ak objatie prijíma.
6. Odpútajte pozornosť, ale neustúpte v dôležitej hranici.
7. Nechajte mu možnosť rozhodnúť sa v situáciách, kde je to možné.

Ak sa dieťa správa neprimerane na ihrisku, napríklad hádže do druhých detí piesok, treba mu dôrazne povedať, že to robiť nesmie a keď sa to bude opakovať, ideme domov.

V prípade, že dieťa napriek upozorneniu rodiča neprestane, naozaj treba zbaliť všetky formičky a napriek protestom dieťaťa z ihriska odísť.

Tak si dieťa v hlave spojí: „Keď robím toto, stane sa toto.“

Dôležité je neupevňovať negatívne správanie dieťaťa. Keď si totiž na to zvykne, potom sa to oveľa ťažšie odúča.

Uplatňujte logický dôsledok. Netrestajte dieťa spôsobom, že večer mu nepustíte rozprávku, lebo dopoludnia kopalo deti v piesku.

Odlúčenie od rodiča a silná naviazanosť

Niektoré dvojročné deti sú na jedného rodiča veľmi naviazané, chcú sa nosiť, odmietajú druhého rodiča a vyžadujú prítomnosť matky pri zaspávaní aj počas noci.

Nie je prekvapivé, že sa cítite vyčerpaná. Z vašej otázky je veľmi cítiť pochybnosti o tom, či je správanie synčeka vôbec ešte v poriadku.

Na jednej strane vnímate jeho potreby a vnímate, že to, čo sa deje, je výsledkom toho, že synček vás skutočne potrebuje. Na druhej strane čoraz intenzívnejšie vnímate aj svoje potreby a svoju nespokojnosť.

Je zrejmé, že v tejto situácii sa musí niečo zmeniť.

Neexistujú jednoznačné a univerzálne riešenia ani správne a nesprávne riešenia.

Ak dieťa dojčíte, dojčenie poskytuje komplex mnohých dôležitých vecí, z ktorých výživa či voda tvoria len malú časť.

Psychologické aspekty dojčenia, aspekty súvisiace s uspávaním, s blízkosťou, s uistením sa o prítomnosti matky, s fyzickým kontaktom a s bezpečím sú pre dieťa v tomto veku z hľadiska dojčenia mimoriadne dôležité a nie je jednoduché ich nahradiť.

Problém je nahradiť to, čo mu dojčením v noci poskytujete - nahradiť jednoduchý spôsob, ako ho znova uspať, keď sa precitne.

Odlúčenie od matky môže predstavovať pre dojčené dieťa v tomto veku veľmi náročnú situáciu.

Ako začať citlivé odlúčenie

Ak potrebujete čas pre seba, nemusíte hneď plánovať celý víkend alebo niekoľko dní.

1. Spíšte si zoznam aktivít, ktoré vás tešia a ktoré vám pomáhajú oddýchnuť.
2. Hľadajte spôsob, ako tieto aktivity realizovať a skĺbiť ich s potrebami dieťaťa.
3. Začnite krátkymi odlúčeniami v čase, keď je dieťa spokojné a bdelé.
4. Postupne zapájajte otca alebo starých rodičov do bežných príjemných činností.
5. Čas odlúčenia predlžujte podľa toho, ako ho zvláda dieťa aj opatrovateľ.

Ak viete, že vaše dieťatko potrebuje prežiť poobedňajší spánok s vami, pokúste sa aktivity, ktoré by vás potešili, robiť v čase, keď viete, že bude spokojný aj bez vás.

Je možné, že mať 2-3 hodiny viackrát do týždňa pre seba a v tom čase robiť všetko to, čo by vás potešilo, bude omnoho schodnejšia cesta.

Vo viacerých mestách existujú centrá pomoci pre rodinu, ktoré ponúkajú dobrovoľnícku pomoc s opaterou detí.

Väčšinou ide o študentky, ktoré sa radi venujú deťom a hrajú sa s dieťatkom pár hodín u dieťaťa doma alebo, ak to matka chce, s dieťaťom idú na prechádzku, keď už spolu majú nejaký vzťah.

Čo pomáha pri odovzdávaní dieťaťa druhému rodičovi

Keď dieťa trávi čas s druhým rodičom, využite voľný čas na starostlivosť o seba a osobné záujmy.

Použite tento čas na dobíjanie energie a sústredenie sa na aktivity, ktoré vám prinášajú radosť a relaxáciu.

Venujte sa koníčkom, čítajte knihu, cvičte alebo si jednoducho oddýchnite.

Je dôležité, aby druhý rodič mohol riešiť požiadavky dieťaťa a aby rodičia stáli pevne pri jednotnom prístupe.

Tým demonštrujete jednotný prístup a posilňujete pochopenie dieťaťa, že obaja rodičia sú rovnako zapojení do starostlivosti o neho.

Ako podporiť samostatnosť bez nátlaku

Naviazanosť dieťaťa na matku sa v tomto veku považuje za nesprávnu, za akúsi chybu, ktorú rodičia dopustili, no potreba intenzívnej vzťahovej väzby s matkou v tomto veku je úplne normálna.

A práve preto pomáha paradoxne práve to, že dieťaťu umožníte intenzívnu väzbu s vami.

Noste ho, používajte nejaký nosič alebo šatku, v ktorej sa aj dvojročné dieťa dokáže pohodlne nosiť.

Mnohé mamičky zistia, že takto aj s dvojročným dieťaťom porobia nejaké domáce práce a súčasne s uspokojovaním potreby dieťaťa nosiť sa a cítiť blízkosť matkinho tela uspokojujú aj svoju potrebu domácnosti, ktorá spĺňa ich predstavu o čistote.

O pár mesiacov si všimnete, ako sa čoraz úspešnejšie vydáva na cestu k samostatnosti.

Samostatnosť a nezávislosť budú o to výraznejšie, o čo viac sa mu podarí teraz zažiť intenzívnu vzťahovú väzbu s vami.

Každodenné aktivity, ktoré môžu pomôcť

Dbajte aj na naladenie sa na jeho potreby. Nájdite si pre neho dostatok času, pretože pravdepodobne takýmto spôsobom sa to snaží docieliť.

Venujte aj dostatok času so synom vonku, tam sa deti veľmi dobre ventilujú.

Čo sa týka aktivít, na to neexistuje jasná univerzálna odpoveď, každé dieťatko baví niečo iné.

• hry s vodou, ako prelievanie a naberanie do lyžičky,
• naberanie vody do väčšej pipety,
• rôzne záhradkárske práce s detským náradím,
• nosenie predmetov rôznych farieb,
• tvorenie zvieratiek alebo dopravných prostriedkov z ovocia a zeleniny,
• spoločné varenie,
• prechádzky v parku alebo v prírode,
• paralelná hra, pri ktorej rodič a dieťa robia rôzne úlohy v tej istej miestnosti.

Na stretnutiach sa väčšinou ich deti spolu zahrali a zahrali sa omnoho lepšie, ako keď sa snažia ich zabávať dospelí.

Kedy vyhľadať odbornú pomoc

Vo väčšine prípadov rodičia zvládnu obdobie vzdoru svojho dieťaťa sami.

Sú však situácie, kedy už neostáva iné, než vyhľadať psychológa.

Je to zvyčajne vtedy, keď už to rodičia nezvládajú, keď to presahuje ich sily, majú pocit, že zlyhávajú a nevedia si poradiť, prípadne keď vzdor pretrváva u dieťaťa aj vo vyššom veku.

Odborníka vyhľadajte aj vtedy, ak má dieťa výrazne nezvyčajné prejavy v správaní, opakovane ubližuje sebe alebo iným, alebo ak sa obavy a vyčerpanie rodiča stávajú nezvládnuteľnými.

Podpora a psychické povzbudenie výrazne pomôžu pokračovať ďalej.

Nie ste v tom sami - máte k dispozícii veľa odborníkov, ktorí tieto náročné situácie pomôžu zvládať vám, partnerovi a hlavne deťom.

tags: #co #robit #ked #ma #2 #rocne