Občas sa dieťa správa pokojne, no niekedy ho chytí taký rapel, že keď uvidí mamu, začne vrešťať a dožaduje sa nosenia. Keď ho zoberie napríklad tato alebo starká a zabávajú ho, môže byť spokojné, no v momente, keď zbadá mamu, začne opäť plakať.
Takéto správanie môže byť pre rodiča veľmi vyčerpávajúce, najmä ak sa opakuje celé hodiny a rodič nemá možnosť odísť si oddýchnuť. Dieťa pritom nemusí plakať preto, že by bolo choré alebo hladné. Plač je nástroj dieťaťa, ako komunikovať s rodičmi, a zároveň naň rodičia najcitlivejšie reagujú.
Prečo dieťa pri mame plače viac než pri iných ľuďoch
Dieťatko si približne v šiestich mesiacoch začalo uvedomovať, že špeciálne vy ste pre uspokojenie jeho potrieb tá najdôležitejšia osoba.
Psychológovia majú na pomenovanie tohto javu konkrétny výraz - vzťahová väzba. Toto puto s rodičom je pre dieťatko prvým vzťahom v jeho živote. A do veľkej miery ovplyvňuje jeho psychický vývin.
Platí tu priama úmera - zdravá a silná vzťahová väzba s rodičom má pozitívny vplyv na kvalitu vztahov dieťaťa aj v jeho dospelosti.
Dieťatko si s vami začína vytvárať väzbu už počas prvých týždňov svojho života. Všímajte si, ako skúma vašu tvár a reaguje, keď sa mu prihovoríte.
Odborníci radia, že pre vytvorenie zdravej vzťahovej väzby je kľúčové to, aby ste boli dieťatku k dispozícii, zahrnuli ho materinskou láskou a adekvátne reagovali na všetky jeho potreby. Od kŕmenia, cez hru a fyzický kontakt až po utíšenie plaču.
Práve preto môže dieťa pri mame prejavovať emócie intenzívnejšie než pri otcovi, starej mame alebo inej osobe. Pri človeku, pri ktorom sa cíti bezpečne, si môže dovoliť vyjadriť únavu, frustráciu, neistotu aj potrebu blízkosti.
Separačná úzkosť je v tomto veku bežná
So vzťahovou väzbou súvisí pojem separačná úzkosť, s ktorým ste sa už zrejme počas prípravy na materstvo stretli.
Niekedy nemusíte dávať dieťa ani do škôlky, či jaslí. Len ho necháte doma s babičkou, či dokonca s vašim partnerom. Myslíte si, že jednoducho vykráčate z miestnosti. Z bytu. Zo škôlky. A ono začne plakať, vrieskať, dožaduje sa vás, obrastie vás ako liana a začne sa po vás načahovať, šplhať.
Nuž, máte čo do činenia so separačnou úzkosťou batoliat. Čo je pomerne bežné správanie u detí v tomto veku.
Vaše batoľa zvádza ostrý vnútorný boj - na jednej strane práve začalo dávať najavo svoju potrebu autonómie, túžbu po nezávislosti a chuť robiť si veci podľa seba. Napriek tomu sa však dieťa ešte stále veľmi spolieha na svojho rodiča.
Spolieha sa na pohodlie a bezpečnosť, ktorú mu poskytujeme. A tieto dve protichodné potreby batoliat - súčasne túžia po nezávislosti a súčasne túžia po pohodlí a bezpečí - sú dôvodom, prečo “prepnú” do módu, že sa na rodiča zavesia a nevedia sa odpútať.
Navyše, vaše batoľa je stále veľmi impulzívne, extrémne, iracionálne, a samozrejme, veľmi emotívne.
Plač nie je dôkazom, že ste dieťa rozmaznali
Aj keď ľútostivý plač vášho bábätka nie je príjemný - a je prirodzené, že vás trápi - nemusíte sa ho báť.
Ak dieťatko prejavuje separačnú úzkosť, nenechajte si nahovoriť, že je rozmaznané a že ste vy, ako rodič, zlyhali.
Je dôležité, hovorí Dr. Cohen, aby sme rozumeli, že to, že naše dieťa prežíva práve ťažšiu chvíľu, keď odchádzame, je v skutočnosti dobrá vec.
Je to znak zdravého, bezpečného pripútania. Spolieha sa na nás, na našu lásku a podporu, a to všetko mu chýba, keď sme preč.
Samozrejme, že keď odchádzame, niektoré z týchto svojich pocitov aj vyjadrí.
My, rodičia, by sme Mali vedieť a dôverovať, že nie je nič “zlé” na tom, keď dieťa plače, lebo ho opúšťame.
To, čo by sme však chceli dosiahnuť, myslí si Dr. Siggie, je rovnováha. Rovnováha, ktorú hľadáme je v tom, že síce je ok, aby dieťa prežívalo ťažšiu chvíľu, keď odchádzame, zároveň však chceme, aby sa z týchto svojich pocitov “zotavili” v rozumnom, primeranom čase.
Čo robiť, keď dieťa vyžaduje iba nosenie
Dieťa môže odmietať dojčenie, hru aj pokojné sedenie na rukách a dožadovať sa výlučne nosenia. Pre rodiča to môže byť fyzicky aj psychicky náročné, najmä ak nosenie nezvláda.
Nie je potrebné presviedčať dieťa, že jeho potreba je neopodstatnená. Zároveň však rodič nemusí robiť niečo, čo už fyzicky nedokáže.
Pomáha hľadať inú formu blízkosti a pohybu, ktorá je únosná pre oboch. Zuzka mi ukázala veci, ktoré mi pomáhajú dodnes - nosenie bábätka a to, že pomáha s dcérkou chodiť alebo nejaký pohyb, objavili sme fitloptu, ktorá mi zachránila už veľa večerov, naučila som sa dojčiť po ležiačky, nebrať jej prsník z pusy príliš skoro a nechávam ju spať v našej posteli.
Vhodnou alternatívou môže byť aj dojčenie po ležiačky, spoločný odpočinok, pokojný fyzický kontakt alebo aktivita, pri ktorej dieťa zostáva blízko rodiča bez nepretržitého nosenia.
Dieťa potrebuje vidieť, že mama verí tomu, že mu v jasličkách bude dobre. Určite mu nepomôže, keď vníma, že mama znáša situáciu horšie ako ono.
Nerozumie tomu, vyhodnocuje situáciu ako málo bezpečnú a, samozrejme, prirodzene odmieta v takej situácií ostať.
Keď plač trvá dlho a rodič je na hranici síl
Je 10 hodín večer a moje bábätko plače a plače. Plače už 2 hodiny v kuse, naozaj v kuse.
Je to katastrofa. Plače zúfalým plačom, ktorý mi trhá uši a ja panikárim.
Som v koncom so silami aj s nervami. Tak veľmi by som si potrebovala ľahnúť alebo aspoň sadnúť, ale keď to urobím, dcérka sa rozplače ešte viac.
Dnes už naozaj neviem, čo mám robiť. Nevládzem. Nevládzem po celom dni.
Vlastne som ani poriadne nejedla, nemám už energiu na nič. Premýšľam, či dcérku nebolí bruško, či ju niečo netrápi.
Niekedy mám pocit, že dcérka musí byť veľmi chorá, keď takto plače. Niekedy sa o ňu bojím, inokedy ma jej plač dokáže neuveriteľne nahnevať.
Sama seba sa pýtam, či nie je hladná, či pije dosť.
V takomto stave je dôležité, aby rodič nezostával na všetko sám. Ak je to možné, môže si zavolať partnera, starú mamu, inú blízku osobu alebo odbornú pomoc.
Na druhý deň ráno som si povedala, že to už ďalej takto nejde. Donekonečna som si čítala články na MAMILE a skrátka som si povedala, že si laktačnú poradkyňu zavolám.
A že jej poviem, že chcem, aby prišla k nám domov večer, aby to na vlastné oči videla.
A Zuzka - moja poradkyňa - prišla. Nikdy predtým som nič také upokojujúce nezažila. Konečne ma niekto chápal.
Zuzka ma uistila, že dcérka pije dosť z prsníka, toto bolo dobré vedieť - že neplače, lebo je hladná.
Prestala som sa cítiť vinná, že mám malú na rukách a že ju uspávam.
Zuzka mi vysvetlila, ako funguje spánok bábätka, povedala mi, že bábätko môžem uspávať na prsníku, že sa nemusím snažiť, aby vedela zaspať sama.
Predtým som čakala, že bábätko skrátka zavrie oči, lebo je unavené. Teraz už viem, čo sa deje, naučila som sa vidieť, že dcérka je už unavená a potrebuje spať.
Ak máte pochybnosti o zdravotnom stave dieťaťa, príjme potravy alebo dojčení, je vhodné poradiť sa s pediatrom či kvalifikovanou poradkyňou. Dlhodobý alebo nezvyčajný plač netreba automaticky pripisovať iba správaniu.
Ako reagovať na odchod bez zbytočnej drámy
Ak ideme do práce, do obchodu, kdekoľvek mimo domu, nechávame dieťa s niekým, koho poznajú a dôverujú mu.
Je v poriadku, aby deti naplno vyjadrili svoje pocity bez toho, aby sme ich zahanbovali alebo odsudzovali.
Nie je ani našou úlohou, aby sme tieto pocity zastavili, či nejako naprávali.
To, čo by sme mali urobiť je, predovšetkým nerobiť z tejto situácie drámu, či paniku. Keď ideme preč, nech je to krátke, jednoduché a hlavne pokojné, radí Dr.
“Teraz idem do obchodu. Ty zostaneš doma s dedkom. Vrátim sa neskôr.”
Ak potrebujete od dieťaťa na chvíľu odísť, napríklad k lekárovi, nesnažte sa skrývať alebo zmiznúť bez slova.
Uznajte pocity dieťaťa:
“Možno ti budem chýbať, možno si teraz smutný a je ti do plaču, keď idem preč. Je v poriadku plakať. Aj ty mi budeš chýbať. Keď tu nebudem, dedko sa o teba postará. Objíme ťa, dá ti jesť, bude ťa držať za ruku, keď pôjdete na prechádzku.”
Vyhnite sa sľubom, vyjednávaniu, prílišnému vysvetľovaniu. Nerobte z vášho návratu ani nejakú špeciálnu výhru, či cenu.
Kľúčový je ďalší krok.
“Maminka/ocko sa vždy vráti. Teraz tu nie je, a to je pre teba ťažké. Si smutný a chýba ti. To je v poriadku.”
Ak dieťa potrebuje viac informácií, môžete mu pokojne opísať, čo sa bude diať:
“Vieš, kde je mama/ocko práve teraz? Poviem ti. Nastúpila do auta. Akej farby má mama auto? Presne tak, biele. Šoféruje. Myslíš si, že zatrúbila? Šoféruje a možno uvidí po ceste nejaké stromy. Iné autá. Čo ešte? A keď bude v práci hotová, kam pôjde?”
Pomôcť môže aj zapojenie osoby, ktorá o dieťa zostáva:
“Kým bude mama v obchode, kto sa o teba postará? Ja! Keď budeš smädný, dám ti vodu. Keď budeš smutný, môžem ťa objať. Čo sa môžeme zahrať, keď sa budeš cítiť trochu lepšie?”
Myšlienka, ktorú obsahuje citácia vyššie, je založená na tom, že zapájate zmysly batoliat a schopnosť vybaviť si spomienky.
Používate jasný a priamy jazyk, dokonca humor. A predovšetkým, ste autentickí, hovorí Dr.
Prečo netreba detské emócie zastavovať
Príklady, ktoré používa Dr. Siggie, nie sú o tom, že sa snažíme zabrániť, aby dieťa plakalo.
Pomáhate dieťaťu spracovať, čo sa deje, aké má z toho pocity, až kým tieto pocity prirodzene neprejdú samy od seba.
Nesnažme sa zabrániť detským emóciám.
Je v poriadku, aby dieťa prežívalo ťažšiu chvíľu, keď odchádzame. Zároveň však chceme, aby sa z týchto svojich pocitov “zotavili” v rozumnom, primeranom čase.
Dieťa nemusí prestať plakať okamžite, aby sme mohli povedať, že situáciu zvládlo. Dôležité je, aby malo pri sebe známu a bezpečnú osobu, ktorá dokáže reagovať pokojne a predvídateľne.
Jasličky ako riešenie, keď rodičia nemajú inú možnosť
Hoci sa mnohí odborníci zhodujú, že dieťa pod tri roky veku by malo tráviť čas predovšetkým s rodičmi, mnohí nemajú na výber.
Ak vám to však okolnosti nedovolia a s dieťatkom doma viac času tráviť nemôžete, jasličky sa javia ako jediné riešenie.
Jasličky mamičky a oteckovia volia pre svoje deti z rôznych subjektívnych či objektívnych, často závažných dôvodov.
- Okolnosti môžu byť vonkajšie ako nutnosť vrátiť sa do práce, inak by o ňu mohli rodičia prísť.
- Často sú to finančné záležitosti.
- Môže to byť aj štúdium.
- Dôvodom môže byť venovanie sa spoločenskému životu.
- Rovnako môžu byť dôvodom zdravotné problémy alebo liečba vážneho ochorenia.
- A môžu byť aj vnútorné - mama či otec cítia potrebu venovať sa ďalším aktivitám.
- Rodičia si želajú, aby sa dieťa socializovalo aj medzi ostatnými deťmi a v inom prostredí.
Mnohým rodičom vrásky na tvári vytvára otázka, či nie je dieťatko na jasle ešte primalé.
Nie všetky deti jasle zvládajú zle.
Ak však cítite potrebu jasličky ešte trochu oddialiť a máte tú možnosť, odborníci a odborníčky radia zvoliť si ako náhradu za jasle druhého rodiča, starú mamu, tetu, prípadne inú osobu, ktorú dieťa dobre pozná.
Stará mama, druhý rodič alebo opatrovateľka
Niektorí rodičia môžu zvoliť opatrovateľku, ktorá istý čas chodí do rodiny a trávi ho aj v prítomnosti matky, aby si dieťa ľahšie zvyklo.
Ideálne je, aby bola táto osoba konštantná, teda nemenila sa.
„Keby som nemala maminku, neviem ako by som vyriešila roky pred škôlkou u svojej dcérky. Potrebovala som sa vrátiť do práce, zároveň som dcérku do jaslí dať nechcela, ani by mi to finančne nevychádzalo,“ napísala nám Jarka, mama dvoch dcér, o starostiach, ktoré mala pri prvej dcérke.
Bola rozvedená a na muža sa spoľahnúť nemohla, z finančných dôvodov sa musela vrátiť do práce a vedela, že keby nemala mamu, dcérku musí dať do jaslí.
„Maminka mi veľmi pomohla. Trávila s dcérkou celý čas, čo som bola v práci a ja som jej za to finančne vypomáhala. Bola to obojstranná pomoc.“
„Naša opatrovateľka má na starosti viaceré deti, ale vždy je to len malý počet, 4 - 5 detí. Našu dcérku k nej vodievame každé ráno, trávi čas v jej byte prispôsobenom potrebám najmenších, hráva sa s inými deťmi a opatrovateľka nám posiela videjká, aby sme videli, ako dni zvláda. Je to úžasné, ako sa krásne a ľahko adaptovala,“ pochválila si voľbu opatrovateľky mama dvoch detí Zora.
Aj podľa psychiatra a uznávaného psychoterapeuta MUDr. Jozefa Hašta by takto zvolená „náhradná“ matka nemala byť u malého dieťaťa problém.
Ak odchádzate do práce skôr ako v troch rokoch dieťaťa, ubezpečte sa, že sa oň postará druhá najdôležitejšia osoba v hierarchii vzťahovej väzby.
Ako môže vyzerať postupná adaptácia
Niektorí rodičia môžu zvoliť opatrovateľku, ktorá istý čas chodí do rodiny a trávi ho aj v prítomnosti matky, aby si dieťa ľahšie zvyklo.
Najviac pomôže, ak si „sadne“ /porozumie/ - vytvorí dobrý vzťah s pani učiteľkou, ktorá na čas v jasličkách vystupuje ako „zastupujúca“ mama.
Môže mu pomôcť obľúbená hračka, niečo, čo má rado, čo mu pomáha cítiť sa dobre a bezpečne a je možné to priniesť aj do jasličiek.
Zároveň sa môže tešiť zo všetkých jeho úspechov, radostí a pokrokov, ktoré v jasličkách zažíva.
Adaptačný proces treba nastavovať a upravovať po vzájomnej komunikácií s pani učiteľkami a takým spôsobom, aby sa dieťa čo najplynulejšie adaptovalo na novú situáciu.
Najlepšie je vopred si premyslieť celý postup začlenenia dieťaťa do predškolského zariadenia, prípadne poradiť sa s odborníkmi, odborníčkami.
Keďže vychádzame z toho, že mamička nemá iné možnosti, tak je potrebné pokračovať v adaptačnom procese ďalej.
Samozrejme, nie za každú cenu, ale zároveň nie je dobré, keď dieťa raz jasličky navštevuje a potom zasa nie a o pár dní znova.
Ak však skutočne jedinou možnosťou vo vašom prípade sú jasle a vy z toho máte strach, myslite na to, že vždy budete zastávať v živote vášho dieťaťa najdôležitejšiu úlohu, či už bude tráviť čas v jasliach alebo u opatrovateľky či starej mamy.
Postarali ste sa o to, aby ste mu vytvorili bezpečný domov ako istotu.
Čo hovoriť dieťaťu o jasliach
Tak malému dieťaťu je ťažké niečo vysvetľovať. Ono ešte nedisponuje pojmami času, súvislosti atď.
Môžeme ho povzbudzovať tým, že bude s obľúbenou pani učiteľkou, s deťmi, s ktorými sa rado hrá, bude sa môcť hrať s hračkami, ktoré sa mu páčia a doma ich nemá.
Skrátka spájať mu pobyt v jasličkách aj s príjemnými podnetmi.
Tešiť sa z toho, ako to zvládlo, čo nové sa naučilo.
Dôležité je po pobyte v jasličkách tráviť spoločný čas s dieťaťom, kedy si opäť môže užiť čas s mamou/otcom/rodičmi.
Venovať sa obľúbenej činnosti a aktivitám.
Jasličky však netreba predstavovať ako skúšku, ktorú musí dieťa za každú cenu zvládnuť bez plaču. Dôležité je spájať ich s bezpečím, vzťahom, známymi ľuďmi a príjemnými činnosťami.
Čo sledovať počas adaptačného procesu
Všímať si a posilňovať oceňovaním všetko, čo počas procesu funguje na strane dieťaťa aj personálu jasličiek.
Súčasne je dobré všímať si, ak sa niečo aj výrazne negatívne zmenilo.
- Dieťa sa začne pomočovať.
- Pokiaľ rozpráva, začne sa zajakávať.
- Objavia sa psychosomatické prejavy.
- Ťažkosti sa nejavia ako prechodné, ale pretrvávajú.
- Ťažkosti sa zvýrazňujú.
Ak sa ťažkosti nejavia ako prechodné, ale pretrvávajú, prípadne sa zvýrazňujú, je potrebné opäť vyhľadať odborníka či odborníčku.
Odporúčam vyhľadať psychológa a poradiť sa s ním ohľadne vlastného prežívania a ako postupovať v takej situácií, pretože každá mamička je iná a rovnako aj dieťa.
Keď adaptácia nejde podľa predstáv
Nech už sú dôvody rodičov akékoľvek, po starostlivo zvolenom adaptačnom procese aj po viac ako mesiaci vaše dieťatko plače a vy sa pýtate čo robiť, psychologička PhDr. Lucia Vargová Ištvániková má pre vás hneď niekoľko rád.
Nemusíte zúfať, vyriešiť sa dá všetko, len treba trpezlivosť, pozitívne nastavenie a nebojte sa poradiť sa o vašom individuálnom prípade s ďalším odborníkom či odborníčkou.
Niektoré mamičky sa môžu pýtať samy seba, či pokračovať ďalej v adaptačnom procese - určite ide o jednu z najťažších otázok, najmä ak po viac ako mesiaci pobytu v jasliach dieťatko stále plače a javí sa to tak, že sa v jasličkách akosi nepodarilo adaptovať.
V prvom rade by sme sa chceli spýtať na plač dieťaťa, pretože to je nástroj dieťaťa, ako komunikovať s rodičmi, zároveň naň rodičia najcitlivejšie reagujú.
Mamičky sa snažia pomôcť dieťaťu tým, že mu začnú vysvetľovať, že je to potrebné, aby v jasličkách ostalo, že mama sa vráti atď.
Tým sa čas ranného odchodu maminky z jasličiek predlžuje a dieťa aj tak napr. neprestáva plakať.
Dôležité je, aby mamička popremýšľala a všimla si, či nie je niečo, čo dieťaťu lúčenie pomôže lepšie zvládnuť a to viac posilňovala.
Je dobré sa pripraviť na to, že dieťa môže plakať, ale potrebujeme tu situáciu čo najlepšie spoločne zvládnuť.
Dieťa potrebuje vidieť, že mama verí tomu, že mu v jasličkách bude dobre. Určite mu nepomôže, keď vníma, že mama znáša situáciu horšie ako ono.
Niekedy dieťa citlivo zachytí pocity a obavy zo strany mamy, jej smútok z odlúčenia, obavy a na ne reaguje plačom, vzdorom voči pobytu v jasličkách.
V praxi sa často stretávam s tým, že mamičky potrebujú rovnakú pozornosť, povzbudenie a čas na adaptáciu na novú situáciu podobne ako ich deti - teda aspoň prvýkrát, pri prvom dieťati.
Kedy vyhľadať odborníka
Každá mamička pozná svoje dieťa najlepšie a pokiaľ predpokladá, že by adaptačný proces dieťaťa mohol byť niečím sťažený (či už na strane dieťaťa alebo jej samotnej), je vhodné vopred sa informovať u odborníka a na strane predškolského zariadenia.
Odporúčam problémom predchádzať, aby sme ich nemuseli v procese riešiť.
Jedno z kľúčových riešení spočíva aj vo vhodnom výbere čo najvhodnejšieho zariadenia pre dieťa.
A pokiaľ sme žiadne problémy nepredpokladali a objavili sa, je potrebné snažiť sa čo najskôr prísť na to, v čom tkvie zdroj problému a hneď ho začať riešiť.
Odporúčam vyhľadať psychológa a poradiť sa s ním ohľadne vlastného prežívania a ako postupovať v takej situácií, pretože každá mamička je iná a rovnako aj dieťa.
Ak sa objavia výrazné zdravotné ťažkosti, pochybnosti o príjme potravy alebo nezvyčajné zmeny v správaní, je vhodné obrátiť sa aj na pediatra.
Čas s rodičom po odlúčení
Dôležité je po pobyte v jasličkách tráviť spoločný čas s dieťaťom, kedy si opäť môže užiť čas s mamou/otcom/rodičmi.
Venovať sa obľúbenej činnosti a aktivitám.
Mnohé deti prechádzajú vo veku okolo 3 rokov do obdobia prirodzenej separácie od matky, aby mohli skúmať svet, zaujímať sa o svoje okolie a nadväzovať ďalšie kontakty.
Veľa záleží aj od dieťaťa, jeho potrieb, vývoja, je to veľmi individuálne.
„Najmä ak vaše deti sú veľmi spoločenské a vyžadujú si spoločnosť iných detí, čo im aj prospieva,“ komentovala aj detská psychologička Mgr. Romana Mrázová.
Ak je to možné, vezmite dieťatko so sebou.
Nebojte sa, toto obdobie prejde a čoskoro už znova nebude problém ukradnúť si chvíľku a povenovať sa sama sebe, oddýchnuť si, aby ste sa k svojmu bábätku vrátili spokojná a šťastná.
PhDr. Lucia Vargová Ištvaniková, PhD. je zakladateľkou Centra osobnostného rozvoja detí a dospelých v Košiciach, kde pracuje ako klinická psychologička a lektorka.
V oblasti krízovej intervencie pôsobí od roku 2004.
Od r. 2005 sa venuje aj lektorskej činnosti, príprave a realizácií tréningov v oblasti osobnostného rozvoja, firemného vzdelávania a zvládania záťažových situácií.
Rovnako dlho pôsobí aj v poradenskej a terapeutickej praxi, kde sa venuje individuálnym klientom a klientkam, deťom aj dospelým, párom, rodinám a pracovným kolektívom.
