Dieťa po rozvode: ako často sa stretávať s rodičom a ako nastaviť starostlivosť

Rozvod sa detí veľmi dotýka. Prechádzajú dôležitou životnou zmenou a potrebujú oboch rodičov, ale aj blízkych príbuzných k tomu, aby lepšie porozumeli tomu, čo sa v ich živote mení a čo ostáva rovnaké.

Známa veta hovorí, po rozvode síce prestávate byť manželmi/partnermi, ale zostávate rodičmi. Preto otázka, ako často má byť dieťa u každého rodiča, nemá iba organizačný alebo právny význam. Spôsob, akým rodičia nastavia starostlivosť a stretávanie, môže výrazne ovplyvniť pocit bezpečia, stabilitu aj psychické vyrovnávanie dieťaťa.

Kto rozhoduje o starostlivosti o dieťa po rozvode

Spolu s konaním o rozvod manželstva je spojené i rozhodnutie o úprave rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, ak manželia maloleté deti majú.

Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. zákon o rodine platí: „V rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, či maloleté dieťa zverí do spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov alebo do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok.“

Z citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že v rozhodnutí, ktorým sa Vaše manželstvo rozviedlo, súd upraví i výkon rodičovských práv a povinností k spoločným deťom, ktoré sa narodili počas manželstva alebo ešte pred uzavretím manželstva.

Súd vychádza zo stavu manželstva v čase vyhlásenia rozsudku. V konaní o rozvod nie je však možné upraviť rodičovské práva a povinnosti k ešte nenarodenému dieťaťu aj napriek tomu, že je manželka vo vysokom štádiu tehotenstva.

Súd v rozhodnutí o rozvode manželstva určí, ktorému rodičovi na čas po rozvode bude maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok.

Druhému rodičovi, ktorý nebude mať dieťa zverené do osobnej starostlivosti, súd určí vyživovaciu povinnosť, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného.

Aké modely starostlivosti môže súd určiť

Podľa zákona môže maloleté dieťa zostať v spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, v striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov alebo v osobnej starostlivosti jedného z rodičov.

Spoločná osobná starostlivosť

Spoločná osobná starostlivosť o deti bola zavedená do nášho právneho poriadku v roku 2023.

Ide o pomerne nový model starostlivosti o deti po rozvode rodičov. Základom tohto modelu je režim starostlivosti o spoločné deti, ktorý fungoval už pred ich rozvodom a rodičia ho chcú zachovať i po oficiálnom rozvode.

Ak sa rodičia dohodnú na spoločnej osobnej starostlivosti, súd a štát zasahujú minimálne do ich dohody, súd neurčuje u koho a kedy budú deti, nie sú presné stanovené časové rámce stretávania sa.

Rodičia sa sami medzi sebou dohodnú kedy a u koho bude dieťa.

Striedavá osobná starostlivosť

Ďalšie spôsoby starostlivosti o deti, ktoré pozná väčšina z nás sú striedavá starostlivosť oboch rodičov alebo osobná starostlivosť jedného z rodičov.

Na tom, či bude dieťa v striedavej alebo osobnej starostlivosti sa rodičia môžu dohodnúť.

Je potrebné, aby túto dohodu súd schválil inak je takáto dohoda nevykonateľná.

Osobná starostlivosť jedného rodiča

Pri osobnej starostlivosti jedného z rodičov je dieťa zverené do každodennej starostlivosti jedného rodiča. Druhý rodič však naďalej zostáva rodičom a otázka, ako často sa bude s dieťaťom stretávať, musí byť vyriešená dohodou alebo rozhodnutím súdu.

V obidvoch prípadoch platí, že ak sa rodičia dohodnú o úprave styku, takáto dohoda sa stane súčasťou rozhodnutia o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, resp.

Ako často má byť dieťa u druhého rodiča

Jednotný počet dní alebo presný počet stretnutí, ktorý by bol vhodný pre každé dieťa, neexistuje. Frekvencia stretávania závisí od veku dieťaťa, jeho potrieb, zdravotného stavu, vzdialenosti medzi domácnosťami, školských povinností, krúžkov, pracovných možností rodičov a od toho, ako rodičia spolu komunikujú.

V prípadoch, ak sa rodičia nevedia dohodnúť ani na časovom rámci, kedy a u koho bude dieťa tráviť napr. víkendy, prázdniny, sviatky a pod., tak o tomto časovom rámci rozhoduje tiež súd.

Rodičia však môžu zhodne uviesť, že súd právo styku upravovať nemá. V takom prípade súd stretávanie (tzn.

Pri spoločnej osobnej starostlivosti sú presné časové rámce spravidla neurčené, pretože rodičia sa sami medzi sebou dohodnú, kedy a u koho bude dieťa. Pri striedavej starostlivosti alebo osobnej starostlivosti jedného rodiča je potrebné praktické rozdelenie času nastaviť tak, aby bolo vykonateľné a rešpektovalo najlepší záujem dieťaťa.

Avšak aj súd aj Vy ako rodičia by ste mali brať ohľad na najlepší záujem dieťaťa a snažiť sa dohodnúť.

Čo by mali rodičia zohľadniť pri nastavovaní frekvencie stretávania

• vek a vývinové obdobie dieťaťa;
• citovú väzbu dieťaťa k obom rodičom;
• doterajší režim starostlivosti, ktorý fungoval pred rozvodom;
• vzdialenosť medzi domácnosťami rodičov;
• školu, škôlku, krúžky a voľnočasové aktivity;
• zdravotné a osobitné potreby dieťaťa;
• schopnosť rodičov dohodnúť sa a rešpektovať dohodnutý režim;
• potrebu pravidelnosti, istoty a predvídateľnosti;
• názor dieťaťa primerane jeho veku a rozumovej vyspelosti;
• to, či stretávanie nezvyšuje napätie, strach alebo konflikt.

Najdôležitejším faktorom je však charakter predrozvodového spolužitia rodičov.

Všetky z vyššie popísaných problémov dieťaťa vychádzajú prevažne z neúnosného zaťaženia dieťaťa napätím, zmenami a neistotami v rozvodovej situácii alebo zo vtiahnutia do rodičovského konfliktu.

Deti sú vždy lojálne k obom rodičom. Je pre nich veľmi ťažké, dokonca toxické počúvať nepekné tvrdenia jedného z rodičov na toho druhého.

Prečo pravidelnosť pomáha dieťaťu

Dieťa je vystrašené z neistoty, čo prinesie budúcnosť.

Ak už oznámia svoj rozchod deťom, je to práve NEISTOTA, s ktorou sa nielen oni, ale aj ich deti budú potýkať.

Dospelí majú dostatočnú kapacitu svoju neistotu zvládnuť. Deti nemajú ešte natoľko vyvinutú osobnosť, CNS, telo, aby takúto neistotu bez pomoci zvládlo.

Deti sú úplne závislé na svojich rodičoch.

Dôležité je zachovať pocit istoty, bezpečia.

Pravidelné stretávanie môže dieťaťu pomôcť uistiť sa, že obaja rodičia ho majú stále radi, že rodič, ktorý sa odsťahoval, nezmizol z jeho života a že zmeny v rodine neznamenajú stratu rodičovskej lásky.

Dieťa potrebuje mať jasno v tom, kedy bude s jednotlivými rodičmi, kto ho vyzdvihne, kde bude spať a kedy sa opäť vráti. Nejasné, často meniace sa alebo konfliktné dohody môžu prehlbovať jeho neistotu.

Reakcie detí na rozvod podľa veku

To, ako zareagujú deti na rozvod rodičov v tom ktorom vývinovom období nedokáže predvídať ani rodič, ani detský psychológ.

Dospelí by si však mali všímať signály, ktoré im dieťa vysiela.

Malé deti

Dieťa si vytvára pocit rodinnej spolupatričnosti. Formuje sa u neho vedomie vlastného ja a k nemu potrebuje vzťah nielen s matkou, ale aj s otcom.

Dieťa nechápe, čo je rozvod, ale dobre vníma, že jeden rodič je menej zapojený alebo odišiel, môže si myslieť, že to zavinilo ono, potrebuje vidieť rodiča, s ktorým nežije, častejšie.

Z náhlej neprítomnosti jedného rodiča môže prežívať pocity zúfalstva.

V správaní sa môžu objaviť tendencie k provokovaniu, bitkám s deťmi.

Dieťa v tomto veku potrebuje tráviť čas s každým rodičom zvlášť.

Tým sa uisťuje, že ho majú obaja stále radi, zároveň môže pochopiť a vyrovnať sa s faktom, že sa k sebe nevrátia.

Školské deti

Deti v tomto veku už chápu rozvod, ale ho neakceptujú.

Začínajú ich baviť aktivity bez rodičov, záujmy, krúžky, do popredia sa dostávajú kamaráti, trávenie voľného času s rodičmi nie je atraktívne.

Deti môžu “nadŕžať” jednému z rodičov, potrebujú hľadať a označiť vinníka, čo nemusí znamenať odmietnutie jedného z rodičov, ale skôr veku primeranú reakciu.

Prežívajú stratu ilúzií, hnev, cítia sa ako keď rodič neopúšťa druhého, ale ich samotných.

Využívajú , že rodičia majú menej energie, snažia sa získať nad rodičmi kontrolu, manipulovať s nimi.

Môžu cítiť povinnosť starať sa alebo podporovať citovo nevyrovnaného rodiča na úkor svojich vlastných zdrojov rovnováhy a energie (obrátenie rolí).

Staršie deti a dospievajúci

V tomto veku môžu deti obviňovať jedného alebo obidvoch rodičov za rozvod.

Môžu si začať presadzovať svoju vôľu, požadovať, aby zostali u jedného, alebo sa presťahovali k druhému rodičovi.

Potrebujú stále podporu rodičov, ale odmietajú s nimi tráviť rovnaké množstvo času ako predtým.

V tomto veku sa dospievajúce deti obracajú k vlastnému životu, nezávislosti, záujmovým aktivitám, k problémom rodičov prejavujú malú toleranciu.

Potrebujú starostlivosť a podporu, ale starosti rodičov ich znechucujú a unavujú.

Potrebujú hovoriť o tom, čo cítia a prežívajú ony samy, nie ich rodičia.

Vo viacerých výskumných zisteniach sa uvádza, že chlapci sa s rozvodom rodičov vyrovnávajú ťažšie ako dievčatá, ale môže sa to zmeniť v puberte, kedy práve dievčatá mávajú často citové problémy.

Iné výskumy tieto zistenia nepotvrdzujú a preto akékoľvek zovšeobecnenie v tomto prípade nie je možné.

Niektorí chlapci sú veľmi citliví, problémy iných chlapcov nesúvisia primárne s rozchodom rodičov, ale s tým, že ostávajú žiť s matkou.

Čo môže dieťa prežívať po odchode rodiča

Na správu o rozvode alebo na presťahovanie jedného z rodičov, môžu deti reagovať podobným spôsobom ako na úmrtie blízkej osoby, alebo na inú rovnako traumatizujúcu udalosť a prechádzajú niekoľkými adaptačnými fázami.

Prvá fáza: popretie a nádej

V prvej fáze sa zapájajú obranné mechanizmy, ktoré tlmia psychickú bolesť a zraňujúcu emóciu, nemôžu napríklad uveriť, že je to pravda, predstierajú, že na tom nezáleží (aj tak by sa rozviedli), alebo obviňujú rodičov (keby za niečo stál, tak by ostal), niekedy obviňujú aj sami seba (keby som počúval, mamička by neodišla).

Deti majú pocit, že rodič, ktorý odchádza neodmieta len svojho partnera, ale aj ich.

Niekedy sa snažia nájsť menej bolestnú tému, na ktorú prenesú nepríjemné pocity zo straty (čo na to povedia kamaráti, ako to poviem v škole).

Vždy chovajú nádej, že sa rodičia k sebe vrátia, a to väčšinou i v prípade, keď rozvodu predchádzali intenzívne manželské konflikty.

V tejto fáze môže dôjsť k nesprávnemu pochopeniu rodičmi alebo príbuznými, poprípade každým, kto je v rozvodovej situácii zaangažovaný, že dieťa nemá problém alebo, že druhého rodiča vôbec nepotrebuje, keď o ňom ani nerozpráva.

Druhá fáza: zlosť a úzkosť

V druhej fáze môžu deti pociťovať veľkú zlosť.

Je to prirodzená reakcia na niekoho alebo niečo, čo dieťaťu spôsobuje bolesť a pokiaľ deťom nie je umožnené túto zlosť vyjadriť, tak ju v sebe v danej chvíli potlačia ale objaví sa v podobe rôznych úzkostných prejavov alebo v neadekvátnom chovaní.

Tretia fáza: prispôsobovanie sa novému usporiadaniu

V tretej fáze sa s novou situáciou vyrovnávajú, hľadajú nové istoty a zvykajú si na nové usporiadanie.

Neznamená to, že s rozvodom súhlasia a že sa vzdávajú myšlienky na možné obnovenie súžitia rodičov.

Otvára sa im však pred tým beznádejný výhľad do budúcnosti.

Aj keď behom prvých mesiacov resp. aj rokov po rozvode nie sú rodičia vo svojej “vrcholnej životnej forme”, mali by si byť vedomí toho, že čím viac citovej vyrovnanosti budú schopní preukázať svojmu dieťaťu, tým lepšie.

Smútok, depresia a varovné signály

Pokiaľ rozvod rodičov neprináša deťom vyslovenú úľavu a koniec ustavičných hádok, je prirodzené, že dieťa reaguje na odchod jedného rodiča smútkom.

Pojmom smútok označujeme miernejší pocit nešťastia.

Pojem depresia označuje hlbšiu a bolestnejšiu reakciu na rozpad rodiny.

Smútok je bežný a prirodzený duševný stav.

Depresia, ktorá z neho vyrastá, zvyčajne naznačuje, že človek má hlbšie psychologické problémy.

Hranicu medzi normálnym smútkom a depresiou možno určiť veľmi ťažko.

Kritériom môže byť, že smútok po určitom čase pomaly ustupuje a netrvá príliš dlho.

Depresia môže trvať veľmi dlho a zmiernenie resp.

Najcharakteristickejším prejavom smútku u detí po rozchode rodičov je neschopnosť alebo znížená schopnosť tešiť sa.

Veci, ktoré ich predtým bežne tešili a prinášali im radosť, im začnú byť zrazu ľahostajné.

Neteší ich hra, obľúbený program v televízii, nepoteší ich ani najlepší kamarát, ktorému sa dokonca začnú vyhýbať.

V ich hrách sa zjavuje často akési hľadanie stratenej osoby alebo zázračné nájdenie niekoho, kto zmizol.

Deti chodia "ako bez duše" a oddávajú sa dennému sneniu.

Mnohým sa darí naďalej dobre prospievať v škole, no keď' sa vrátia domov, opäť podliehajú smútku.

Niektoré deti sa usilujú popierať smútok siláckymi výrokmi, napr. "vôbec mi to nevadí", "som úplne pokojný" a pod.

U väčšiny detí pocit nešťastia pomaly ustupuje.

Postupne si na novú životnú situáciu zvyknú a vrátia sa k predchádzajúcim aktivitám a radostiam.

Smútok sa stratí tak rýchlo, ako rýchlo prejaví neprítomný rodič o dieťa záujem.

Stav depresie charakterizuje zvyčajne strata chuti do jedenia, pokles záujmu o učenie, celková apatia, pocit bezmocnosti a beznádejnosti, podráždenosť, nutkavé sebakritizovanie a utiahnutosť.

U niektorých detí sa prejavuje aj únava, slabosť, zraniteľnosť, neschopnosť' plánovať, malá motivácia, znížená odolnosť voči frustrácii a neschopnosť využiť hru ako prostriedok na vyrovnávanie sa s rozchodom rodičov.

V horších prípadoch sa deti zaoberajú myšlienkami na samovraždu, prestávajú dbať na svoju bezpečnosť a niekedy sa dokonca o samovraždu skutočne pokúsia.

Samozrejme, pri depresii sa nemusia vyskytovať všetky tieto príznaky - depresia ma rozličné stupne intenzity.

U niektorých detí sa prejavuje depresia sklonmi k sebapoškodzovaniu a dokonca samovražednými sklonmi.

Ak sa objavia myšlienky na samovraždu, sebapoškodzovanie alebo bezprostredné ohrozenie bezpečnosti, je potrebné vyhľadať okamžitú odbornú pomoc.

Ak neodoznejú akútne a výrazné prejavy psychických problémov do niekoľkých týždňov, je potrebné konzultovať to s detským psychológom alebo psychiatrom, poprípade absolvovať psychoterapiu.

Úplná stabilizácia však trvá mesiace až roky, smútok nad rozvodom napokon môžu deti pociťovať až do dospelosti.

Dieťa nesmie byť medzi rodičmi sprostredkovateľom

Veľmi nepriaznivým vplyvom pri rozvode je, ak sa dieťa musí vyhraňovať a „držať stranu“ mame alebo otcovi.

Ani jeden z rodičov nie je výhradným „autorom“ dieťaťa.

Problémom je, že rodič, ktorý to podporuje si túto skutočnosť nepriznáva v snahe zachovať si nejakú sebaúctu a žije v blude.

Ďalším rizikom je, ak sa niektoré deti začnú obávať o niektorého z rodičov a snažia sa ich potom utešiť.

Ich postavenie je otočené, dieťa utešuje rodiča.

Deti sú vždy lojálne k obom rodičom.

Je pre nich veľmi ťažké, dokonca toxické počúvať nepekné tvrdenia jedného z rodičov na toho druhého.

Pre dieťa je takáto poloha veľmi nezdravá.

Niektoré problémy dieťaťa bývajú jedným z rodičov nesprávne pripisované negatívnemu vplyvu výchovy alebo správania druhého rodiča a bývajú nesprávne interpretované ako dôkaz nevhodnosti týchto návštev.

Patrí k nim pomočovanie, nočné mory alebo sťažená koncentrácia, zmeny v chovaní dieťaťa po návrate z víkendovej návštevy.

Čo rodičom pomáha pri dohode o stretávaní

Nenúťte deti hovoriť o rozvode, ak nechcú.

Buďte ústretoví, ale nie nátlakoví.

Deti sú zodpovedné za svoje správanie.

Rodičia sú často plní viny, ak vidia, že sa ich dieťa nevie „vmestiť“ do kože.

Obviňujú sa, že je to aj preto, lebo „zlyhali“.

Neočakávajte, že dieťa ľahko prijme nového partnera.

Nerobte si z detí „bútľavé vŕby“.

Ak ste sami zmätení, neistí, vyhľadajte odbornú pomoc v tejto záťažovej situácii.

Rodičia by mali dieťaťu hovoriť o zmenách primerane jeho veku a poskytovať mu jasné, pokojné a pravdivé informácie.

Pri odovzdávaní dieťaťa je vhodné obmedziť konfliktné rozhovory a riešenie partnerských sporov. Dieťa by nemalo byť poslom, rozhodcom ani nástrojom na kontrolu druhého rodiča.

Rozvádzajúci sa rodičia si musia uvedomiť, že sú hlavnými piliermi pre svoje deti.

Aj keď sa oni ako partneri rozchádzajú, ako rodičia ostanú spolu navždy.

Nezabúdajte na to, že rodičovská dohoda môže byť praktickejšia než rigidný režim, ale iba vtedy, ak ju obaja rodičia dokážu rešpektovať a ak dieťaťu prináša stabilitu.

Informovanie školy a okolia

Rozvedení ľudia sa často snažia utajiť svoj stav, pretože sami pokladajú rozvod za škvrnu na svojej dobrej povesti.

Tento postoj však postavenie človeka iba zhoršuje.

Ten, kto sa takto správa, dáva vlastne za pravdu tým, čo majú predsudky a myslia si, že je to naozaj niečo, za čo sa treba hanbiť.

O rozvode možno a treba hovoriť, a to vo vhodnom čase, na vhodnom mieste a vhodným spôsobom.

Ak takto postupujú rozvedení rodičia, podobne budú postupovať aj ich deti.

Ak sa budú rodičia za rozvod hanbiť, budú sa zaň hanbiť aj deti.

Keď si rodičia vyjasnia postoj k rozvodu, mali by poradiť deťom, aby informovali svojich kamarátov o tom, čo sa stalo.

Jednou z možných reakcií vrstovníkov je zvýšený záujem a starostlivosť o dieťa rozvedených rodičov.

Niekedy deti pokrikujú to, čo doma počujú od svojich rodičov.

Učiteľ by mal poznať rodinnú situáciu svojho žiaka.

Okrem toho ho môže zapojiť do rozličných aktivít , čim trochu zmierni jeho utrpenie.

Tí, čo chcú utajiť rozvod pred učiteľom, si neuvedomujú, že je to prakticky nemožné dlhší čas tajiť.

I keď dieťa nič nepovie, učiteľ sa to vždy nejako dozvie.

Niekto o tom vie, napr. deti od susedov, povie to ďalej a správa sa rozšíri po celom okolí.

Preto je lepšie, ak to učiteľovi povedia rodičia sami.

Učiteľ dostane informáciu z prvej ruky a môže dieťaťu skôr pomôcť.

A naopak, ak nebol informovaný o rozvode, často nie je ochotný tolerovať zmeny v správaní dieťaťa.

Neinformovaný učiteľ môže reagovať na problémové správanie dieťaťa disciplinárnymi trestami.

Obranné mechanizmy dieťaťa

Popretie istej skutočnosti patrí medzi najjednoduchšie psychologické mechanizmy, po ktorých môže človek siahnuť, ak sa chce uchrániť pred duševnou bolesťou.

Človek sa chráni pred následkami napr. rozvodu tým, že “vymaže" zo svojho vedomia už samotnú existenciu príčiny.

Zvyčajne to neprebieha vedome - ide o nevedomý proces.

Ako ľahko sa rozbehne tento mechanizmus u dieťaťa, to závisí od toho, ako často sa k nemu ľudia okolo dieťaťa, najmä členovia rodiny, uchyľujú.

Určité osobnostné charakteristiky a spôsoby zaobchádzania s dieťaťom jednoznačne prispievajú k vzniku popretia ako reakcie na rozchod rodičov.

Niektorým deťom rodičia podrobne rozprávajú, ako to bude po rozvode.

Aj napriek tomu snívajú a hovoria o návrate neprítomného rodiča.

Všetci musíme občas niečo odmietnuť alebo poprieť, ak chceme ostať zdraví.

Keby sme jasne videli každé nebezpečenstvo a citovo reagovali na všetky nešťastia, pravdepodobne by sme si nedokázali uchovať duševné zdravie.

V niektorých prípadoch by nebolo dobré brať dieťaťu obranné mechanizmy.

Popretie ho môže totiž pripraviť o možnosť účinnej liečby.

Hoci mechanizmus do určitej miery chráni pred duševným utrpením, jeho použitie nie je “bežným” riešením problémov.

Ak totiž tento mechanizmus pretrváva, nedovoľuje "nástup" zdravších spôsobov prispôsobenia sa rozchodu.

Dospelí (či už rodičia alebo učitelia), ktorí na to pôjdu priamo, zistia, že deti sa budú ešte pevnejšie pridržiavať svojho obranného mechanizmu.

V takýchto prípadoch je potrebná zo strany dospelých veľká trpezlivosť.

Odborná pomoc pre dieťa a rodičov

V prípade, že si rodičia všimli, že sa ich dieťa s tým, čo sa u nich doma v období rozchodu/rozvodu deje trápi, poradenský psychológ RPPS môže byť odborníkom, ktorý deťom pomáha vyznať sa v ich svete emócií, rôznych myšlienok a trápení, môže im pomôcť postupne sa vyrovnávať a psychicky sa adaptovať na zmeny, ktoré v ich životoch nastávajú.

Všetky služby psychológa RPPS sú dôverné a práca psychológa na RPPS sa riadi zákonom o psychologickej činnosti a slovenskej komore psychológov č. 199/1994, zákonom o ochrane osobných údajov č. 428/2002 a zákonom o sociálno-právnej ochrane detí a sociálnej kuratele č.

Psychológ RPPS sa riadi okrem zákona aj etickým kódexom poradensko-psychologickej praxe referátu poradensko-psychologických služieb úradu práce, sociálnych vecí a rodiny.

Odborníci, ktorí pracujú s deťmi, dobre vedia, že deti ochotnejšie hovoria o svojich ťažkostiach, keď v rozprávaní nahradia seba samých niekým iným.

Niektoré príbehy sú však také priezračné, že im môžu porozumieť aj iní dospelí ako rodičia, napr.

Ak neodoznejú akútne a výrazné prejavy psychických problémov do niekoľkých týždňov, je potrebné konzultovať to s detským psychológom alebo psychiatrom, poprípade absolvovať psychoterapiu.

Úprava pomerov, ak rodičia nie sú manželia

V prípade, ak nie ste manželia, na úpravu pomerov starostlivosti o deti sa aplikujú presne tie isté zákonné ustanovenia ako v konaní o rozvod, ktoré je spojené s konaním o úpravu pomerov k deťom na čas po rozvode.

V takom prípade sa však nepodáva na súd návrh na rozvod spojený s konaním o úprave rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, ale ktorýkoľvek z rodičov môže podať návrh na úpravu rodičovských práva a povinností.

Čo je dôležité pri rozhodovaní o frekvencii stretávania

1. Dieťa potrebuje vzťah s matkou aj s otcom.
2. Režim starostlivosti by mal byť čo najviac pravidelný a predvídateľný.
3. Dohoda rodičov je vhodná vtedy, ak ju obaja dokážu dodržiavať.
4. Pri nezhode o víkendoch, sviatkoch alebo prázdninách rozhoduje o časovom rámci súd.
5. Dohodu o striedavej alebo osobnej starostlivosti musí schváliť súd, inak je nevykonateľná.
6. Dieťa nemá byť nútené vybrať si jedného rodiča.
7. Rodičia by nemali hovoriť negatívne o druhom rodičovi.
8. Pri pretrvávajúcich psychických ťažkostiach je potrebná odborná pomoc.

Deti čerpajú svoju silu z viacerých zdrojov.

Najdôležitejším je práve rodina, ich obaja rodičia.

Rozvádzajúci sa rodičia si musia uvedomiť, že sú hlavnými piliermi pre svoje deti.

tags: #dieta #po #rozvode #frekvencia