Dieťa stále vykrikuje na hodine: príčiny, súvislosti a pomoc

Dieťa, ktoré vykrikuje na hodine, vyrušuje spolužiakov alebo nedokáže pokojne sedieť, nemusí byť jednoducho drzé či zle vychované. Takéto správanie môže súvisieť s nezrelosťou, únavou, silnými emóciami, ťažkosťami v učení, úzkosťou, poruchami reči alebo s neurovývinovou poruchou, napríklad s ADHD.

Samotné vykrikovanie ešte neznamená diagnózu. Dôležité je sledovať, kedy sa objavuje, ako dlho trvá, v akom prostredí vzniká a či dieťa podobné ťažkosti zažíva aj doma, v školskom klube alebo medzi rovesníkmi.

Prečo dieťa vykrikuje na hodine

Dieťa môže vykrikovať preto, že koná nepremyslene, nedokáže počkať, kým príde na rad, alebo má problém udržať pozornosť pri jednej činnosti. Niekedy reaguje na nové podnety skôr, než si stihne uvedomiť pravidlá situácie.

Dieťa má tendenciu ustavične reagovať na nové podnety. Nedokáže odlíšiť podstatné od nepodstatného. Neudrží pozornosť pri jednej téme alebo činnosti. Zdá sa nesústredené, neprimerane aktívne, impulzívne, hnevajúce, provokujúce.

Vykrikovanie však môže byť aj prejavom frustrácie. Ak dieťa nerozumie učivu, robí chyby alebo má pocit, že nestíha ostatným, napätie môže uvoľniť krikom, búchaním či odmietaním práce.

Matúš nesmie dostať naraz veľa príkazov. Nezvládne ich. Rozľútostí sa, alebo nahnevá, začne vrieskať, búchať, hodí sa o zem. Výstupy hraničia s hysterickým záchvatom. Je to uvoľnenie napätia a frustrácie v ňom.

Ak dostáva príkazy postupne, bez kriku a v dobrej atmosfére, úlohy zvláda.

Kedy môže ísť o ADHD

ADHD predstavuje súbor odchýlok od klasického detského správania. Sú v mozgu a ovplyvňujú fungovanie centrálneho nervového systému. Nepochádzajú zo zlých pomerov v rodine, nesprávnej výchovy či nebodaj z nedostatočnej hygieny.

„Je to neurovývinová porucha,“ potvrdzuje MUDr. Jana Trebatická, PhD., odborná asistentka Kliniky detskej psychiatrie na bratislavských Kramároch. „S istotou ju vieme určiť až po vyšetrení, keď vidíme prejavy dieťaťa a od rodičov poznáme jeho anamnézu, akoby históriu,“ spresňuje.

V popredí stoja nepokoj, nesústredenosť, prudkosť v reakciách a výkyvy nálad. V prejavoch a zvlášť v učení badať nápadne slabé miesta.

Hyperkinetickou poruchou pozornosti a aktivity trpí tri až sedem percent detí v každej populácii.

ADHD možno stanoviť len vtedy, ak zapadne do jasných kritérií. Tri základné - hyperaktivita, nepozornosť a impulzivita - sa musia objaviť najneskôr do začiatku školskej dochádzky.

„Tieto deti sú zväčša extrémne živé už narodenia. Spia menej, pretože majú nízku potrebu spánku. Zdá sa, že sú neunaviteľné,“ približuje psychiatrička.

Problémy musia trvať stále alebo aspoň pol roka a musia byť také vážne, že zasahujú do kvality života dieťaťa i celej rodiny.

Chlapec alebo dievča musia zlyhávať aspoň na dvoch rôznych miestach.

Príznaky, ktoré sa oplatí sledovať

Nálepka ADHD hrozí dieťaťu, ak spĺňa presné kritériá. V každej oblasti - nepozornosť, impulzivita, hyperaktivita - sa ho musia dotýkať aspoň tri príznaky, čiže najmenej deväť symptómov.

Nepozornosť

• nedokončí vec, ktorú začne
• zdá sa, že nepočúva
• je roztržité
• nesústredí sa na prácu v škole
• ťažko ho zaujme aj hra

Impulzivita

• koná nepremyslene
• prechádza od jednej činnosti k druhej
• nevie si organizovať prácu
• stále potrebuje dozor
• na vyučovaní vyrušuje
• rušia ho zmeny

Hyperaktivita

• nadmerne behá alebo lezie po predmetoch
• nevydrží potichu, je nadmerne nepokojné
• nevydrží pokojne sedieť
• počas spánku sa nepokojne prevaľuje
• správa sa ako „hnané motorom“

Žiaľ, diagnóza stojí i padá na pozorovaní. Ak v niektorom prípade nevidieť nápadné správanie, môže ísť o povrchné pozorovanie, nesprávne informácie, ale aj o inú diagnózu!

Vo vyššom veku býva ADHD podobné bipolárnym poruchám. Môže ísť o psychózu, no nemusí to byť hneď porucha, ktorá naháňa strach už pri prvom počutí.

Vykrikovanie nemusí byť iba ADHD

Jednotlivé mentálne funkcie sa nevyvíjajú rovnomerne, niekedy vzniká ťažko zrozumiteľný až neprehľadný obraz.

Deti s ADHD mávajú nadpriemerný intelekt. Zvládnu svoju poruchu, len na ne nik nesmie tlačiť. Väčšinou sú to intelektuáli. Zaujímajú ich komplikované technické oblasti, prírodné vedy, filozofické témy, niektoré majú aj umelecké nadanie.

Až dve tretiny hyperaktívnych detí majú aj ďalší problém.

• Porucha opozičného vzdoru: Podráždenosť a hádavosť je pre deti s poruchou typická. Vzdorujú voči autoritám, hádajú sa s dospelými, porušujú pravidlá.
• Porucha správania: Vážnejšie problémy so správaním má asi pätnásť percent detí. Šikanujú alebo zastrašujú, vyvolávajú bitky, klamú, túlajú sa, chodia poza školu, nevážia si majetok ani zdravie iných, najmä slabších.
• Poruchy nálady: Asi štyri percentá detí trpia depresiami, smutnou alebo podráždenou náladou, nezáujmom o aktivity.
• Úzkostné poruchy: Približne tretina trpí napätím, ktoré sa viaže na konkrétne situácie - odchod do školy, odchod rodičov, podanie očakávaného výkonu.
• Tiky: Mimovoľné zášklby tela, pokašliavanie, iné opakované pohyby a zvuky. Asi desatina detí má tik.

Špecifické poruchy školských schopností má pätnásť až tridsať žiakov s ADHD.

Dyslexia - zaostávanie v čítaní, dysgrafia - ťažkosti rozlišovať slabiky a napísať počuté, či matematická dyskalkúlia.

Práve tieto poruchy bránia deťom dosiahnuť úspech v škole. Vyžadujú si špecifické postupy a tréning u psychológa zameraného na školské problémy alebo priamo v pedagogicko-psychologickej poradni.

Úloha únavy, spánku a preťaženia

Únava môže výrazne zhoršiť schopnosť dieťaťa ovládať správanie. Rodičia to dobre poznajú: ak je dieťa unavené, k prejaveniu výrazných emócií nie je nikdy ďaleko.

„Tieto deti sú zväčša extrémne živé už narodenia. Spia menej, pretože majú nízku potrebu spánku. Zdá sa, že sú neunaviteľné,“ približuje psychiatrička.

Ak dieťa spí málo, dlho zaspáva alebo sa v noci opakovane budí, môže byť cez deň podráždené, hlučné a impulzívne. Nočné vykrikovanie však môže mať aj inú príčinu, napríklad nočný des.

Nočný des sa môže objaviť už v 18 mesiacoch života dieťaťa.

Nočný des a nočná mora

V noci sa dieťa zobudí s krikom. Kope a plače. Nie a nie ho utešiť. Nakoniec zaspí a ráno sa zobudí vysmiate ako slniečko. Na nič si nespomína.

Nočný des

Vyskytuje sa najčastejšie v prvej polovici noci. Je spojený s hlbokou fázou spánku. Dieťa môže mať otvorené oči, ale nevníma našu prítomnosť.

Môže sa od nás snažiť utiecť, môže nás odtláčať alebo kričať, keď sa ho snažíme objať a upokojiť.

Dieťa väčšinou hlasno kričí, často kope okolo seba, ako by prežívalo veľký hnev. Nevníma nás. Upokojenie dlhú dobu nezaberá, krik a kopanie sa môžu stupňovať až má dieťa potrebu utiecť z postele.

Ráno si dieťa nič nepamätá. Nočný des berú rodičia omnoho horšie ako deti, ktoré si túto 10-15 minútovú etapu nepamätajú a ráno sa usmievajú ako slniečka.

Nočný des alebo nočný úľak (lat. pavor nocturnus) je spánková porucha, ktorá sa najčastejšie objavuje u detí v predškolskom veku.

Záchvat nočného desu zvyčajne trvá od 5 do 20 minút, no výnimočné nie sú ani dlhšie epizódy.

Nočné desy patria medzi bežné poruchy spánku u detí do 6 rokov a vo väčšine prípadov sa samé vyriešia bez potreby špecifickej liečby.

Nočná mora

Vyskytuje sa najčastejšie v druhej polovici noci a to v priebehu REM fázy (Rapid Eye Movement). Dieťa si sen môže pamätať aj po prebudení.

Prebudenie sprevádza plač. Dieťa sa nás dožaduje a je vydesené. Dôležité je, že nás vníma, keď s ním komunikujeme.

Nočné mory sa objavujú v predškolskom veku (4+). Súvisí to s prudkým rozvojom fantázie, predstavivosti a imaginácie.

Čo robiť pri nočnom dese

Zachovajte pokoj a rozvahu. Dieťa počas desu nebuďte.

Zostaňte vedľa neho a dozerajte na jeho bezpečnosť.

Niektoré deti sú počas nočného desu schopné vstať a rozhadzovať rukami, preto je dôležité, aby bola prostredie, v ktorom dieťa spáva bezpečné, bez ostrých hrán a podobne.

Vhodné je, aby počas desu rodičia zažali len malé jemné svetlo. Rodič sa môže dieťaťu prihovárať pokojným hlasom, opakovať tíšiacu vetu, prípadne sa dieťaťa jemne dotýkať.

Na dieťa, ktoré prežíva nočný des, nekričte a nehnevajte sa naň. Ono nedokáže na povel prestať a nedokáže si s tým ani samé poradiť.

Ich správanie vyzerá ako záchvat hnevu, no v skutočnosti sú tieto deti v polospánku. Sú uväznené medzi dvomi spánkovými fázami. Neuvedomujú si svoje správanie.

Náš krik, hnev, či panika, situáciu môžu len vyhrotiť.

Budenie detí sa odporúča len pri preventívnej technike takzvaného vedomého prerušovania spánku. Rodičia by asi po troch hodinách od zaspatia mali dieťa na krátky čas prebrať, a potom ho nechať opäť zaspať.

Ako pomôcť dieťaťu, ktoré má nočné mory

Pokiaľ sa dieťa po sne bojí, zapnite mu nočné svetielko. Ostaňte chvíľu pri ňom.

Vypočujte si ho, ak vám chce o sne povedať a následne mu môžete hovoriť o niečom peknom, o niečom čo má rado.

Môžete mu zaspievať jeho obľúbenú pesničku alebo porozprávať rozprávku.

Povedzte mu, že to bol len sen a že už je všetko v poriadku.

Po prebudení sa opýtajte, ako sa cítil/ cítila, a ponúknite mu možnosť vyjadriť svoje obavy.

Zlé sny môže dieťa nakresliť na papier. Následne ho môže pokrčiť a zahodiť.

Pokiaľ sa mu snívalo o príšere, môže ju na papieri zosmiešniť alebo ju pretvoriť na niečo pekné.

Do sna môže vstúpiť superhrdina, ktorý príšeru odoženie. Môžeme taktiež do rozhovoru vniesť prvky humoru (smiech púšťa do tela oxytocín, ktorý uvoľňuje napätie).

Ako znížiť počet nočných epizód

Základom je večerný rozhovor (rekapitulácia dňa). Rozprávajte sa s dieťaťom o tom, čo bolo preňho cez deň ťažké.

Čo sa mu nepodarilo. Z čoho je smutné. Čo by chcelo urobiť inak. Čo ho ťaží.

Nech to pred spánkom dostane zo seba von.

Všeobecným odporúčaním pre rodičov je, aby dbali na kvalitný spánok detí vrátane poobedného zdriemnutia.

Pokiaľ sú deti preťažené, skúste zaradiť jeden kratší popoludňajší spánok alebo spomaľte pri aktivitách, ktoré vedú k odpočinku mysle a tela (maľovanie, skladanie, čítanie knihy).

Vyhýbajte sa na čas veľkým emotívnym zážitkom.

Veľmi účinnou prevenciou a riešením je vypustiť sledovanie rozprávok a hranie hier na počítači, či mobile.

Udržujte pravidelný čas uloženia a vstávania, vyhýbajte sa nadmernému sledovaniu obrazoviek, znížte stimuláciu večer, zvoľnite aktivity a zaistite pokojný priebeh pred spaním.

Ak sa desy a nočné mory opakujú, môžete si vytvoriť spánkový denník. Značte si doň denné aktivity, správanie dieťaťa počas dňa, jeho obedný spánok alebo odpočinok, vývoj, jedlo, TV a večerný spánok.

Súvis s rečou, sluchom a hlasom

Neustále hlasné zvuky u malého dieťaťa nemusia automaticky znamenať autizmus ani ADHD. Dôležité je posudzovať celkový vývin, komunikáciu, reakcie na ľudí a schopnosť porozumieť.

Prakticky je potrebné prihovárať sa dieťaťu od narodenia, sledovať, aby celé prípravné obdobie 1. roku života bolo pozitívne a aby v 1. roku dieťatko začalo s prvými slovami.

Hneď vtedy, keď dieťa začína kričať po narodení, všímame si jeho hlas, či začiatok je mäkký, mierny alebo tvrdý.

Pri tvrdom hlasovom začiatku skúmame, či dieťatku niečo nechýba, či nemá niečo bolestivé, či je hladné alebo neprebalené.

Už v polroku veku dieťaťa môžeme zistiť, že dieťa, ktoré predtým hrkotalo, džavotalo, prestáva s touto činnosťou. Vtedy je dôležité nechať vyšetriť sluch.

Keď dieťa nerozpráva po 1. roku do 2. roku, treba sa určite poradiť s odborníkom.

Pokiaľ ide o poruchy sluchu, treba ísť čo najskôr k lekárovi.

Čím skôr začneme s dieťaťom pracovať, tým lepšie sa jeho reč vyvinie.

Ako má reagovať rodič doma

Psychológovia za nevhodné reakcie na detský hnev považujú buchnutie po zadku či iné fyzické násilie, krik, ignorovanie, znechutený odchod, nabádanie dieťaťa, nech kričí ešte viac, sprchovanie studenou vodou či ešte pred časom veľmi populárnu metódu pevného objatia, v ktorom sa vraj má dieťa upokojiť.

„Sama som žiadnu z týchto metód nepraktizovala. Všetky považujem za silové a ponižujúce. Trpí tým dôstojnosť dieťaťa aj jeho dôvera k nám,“ uvádza psychologička Pavla Koucká, autorka knihy Uvoľnené rodičovstvo (Rozumne, citlivo a s menším nasadením).

„Keď sa na vyššie uvedené metódy pozrieme s odstupom, zistíme, že okrem toho, že sú ponižujúce, majú ešte jednu spoločnú črtu: aktivitu. Nikoho nenapadne, že keď sa dieťa hnevá, nemusíme robiť vôbec nič. Práve toto nič je pritom často tým najlepším riešením,“ hovorí psychologička s tým, že vo výchove ide predsa o to, aby sa dieťa naučilo zvládnuť svoje emócie samé, bez nášho zásahu.

Namiesto toho, aby ste sa snažili proti detskému hnevu zasiahnuť, všímajte si skôr, prečo k nemu došlo.

Podľa toho môžete voliť vhodnú reakciu alebo sa situácii dokonca preventívne vyhnúť.

„V prípadoch z tejto kategórie odporúčam krátko vysvetliť a na pretrvávajúci plač nereagovať. Radšej používam termín nereagovanie ako ignorovanie. Nereagovanie totiž vnímam emočne neutrálne, zatiaľ čo ignorovanie znie mierne zlostne,“ myslí si psychologička.

Odporúča však nepovoliť, pretože tak by sa dieťa naučilo, že si môže vykričať čokoľvek.

Samozrejme, ak máte pocit, že je to nutné, po odoznení hnevu sa s dieťaťom porozprávajte o tom, ako by sa situácia dala riešiť inak.

Únava, pozornosť a potreby dieťaťa

„Často v takýchto situáciách ustupujem a pomáham aj s tým, čo deti už vedia a zvládnu. Často sa tak podarí hnevu predísť. Inokedy pomôže naša náruč. Občas ale dieťa potrebuje vyplaviť stresové hormóny krikom, a to najlepšie, čo môžete urobiť, je, nerobiť nič, nechať to tak,“ je presvedčená Pavla Koucká.

Deti potrebujú čo najviac rodičovskej pozornosti. Túžia po nej samozrejme hlavne vo chvíľach, keď sa rodič venuje niekomu či niečomu inému.

Dieťa chce celého rodiča, je to jeho prirodzená potreba, či sa to niekomu páči, alebo nie.

Je dobré venovať dieťaťu maximum pozornosti, túto jeho potrebu sýtiť do tej miery, že postupne zvládne bez kriku a hnevu aj to, keď sa rodič práve pozerá iným smerom.

Krik ako výchovná metóda

Kričanie na deti ako výchovná metóda alebo časté riešenie rôznych situácií môže zanechať trvalé následky na ich emocionalite.

„Sú prítomné pocity strachu, úzkosti, dieťa môže cítiť neistotu. Ak je krik na dennom poriadku a aj pri menej závažných situáciách rodič zvyšuje hlas, dieťa si môže túto stratégiu osvojiť tiež.

Ovplyvní to emocionalitu dieťaťa, sú tam prítomné pocity strachu, úzkosti, môže cítiť neistotu.

Má to vplyv na sebavedomie dieťaťa, ktoré môže mať pocit menejcennosti alebo pocit, že nie je dosť dobré pre svojich rodičov.

V neposlednom rade je tým narušená aj celková kvalita vzťahu rodiča a dieťaťa.

Zvýšený tón hlasu alebo občasný krik však má svoje miesto a funkciu v komunikácii a nie je možné úplne ho vynechať ani pri výchove detí.

Keď rodič v nejakej situácii zvýši hlas, neznamená to automaticky, že zlyháva.

Zvýšený hlas má funkciu vzbudiť pozornosť, či už ide o nejakú nebezpečnú situáciu, keď mi dieťa vybehne na cestu alebo sa pustí dole kopcom, lebo nemá ešte taký pud sebazáchovy, okríknutie dieťaťa v takom momente je namieste.

Vtedy krik slúži na to, aby sme dieťa ochránili.

Keď dieťa vie, čo má robiť, a neurobí to, tak zvýšený hlas alebo krik rodiča môže očakávať. Je teda rozdiel v tom, ak dáme dieťaťu šancu zareagovať a až potom zvýšime hlas.

Čo robiť, keď rodič zakričí

Keď nám krik ujde, nechceli sme na dieťa kričať, ale predsa sa to stane, je veľmi dôležité sa aj s tými mladšími deťmi rozprávať.

Vysvetliť mu svoj pohľad, ale dať priestor aj jemu, aby vyjadrilo, ako sa v tej situácii cíti.

Prirodzené je ospravedlniť sa. To isté máme urobiť aj pri interakcii s dieťaťom.

Avšak nie je správne, ak to rodič zoberie celé na seba, ospravedlní sa a tým to hasne.

Rodič si nemusí hneď sypať popol na hlavu, ak na dieťa skríkne. Ak sa to stane raz za čas, nedeje sa to pravidelne, nič sa nestane.

V pokoji mu povedať, že ja som od teba chcela toto, na trikrát to nešlo, preto som už skríkla.

Praktický postup pre školu a rodinu

1. Najskôr si všimnite, v ktorých predmetoch a situáciách dieťa vykrikuje.
2. Overte, či sa správanie objavuje aj doma, v školskom klube alebo medzi rovesníkmi.
3. Zistite, či dieťa rozumie zadaniu a či má primerané tempo práce.
4. Sledujte spánok, únavu, prestávky a zmeny denného režimu.
5. Zadávajte úlohy v krokoch a zostávajte dôslední aj pri najjednoduchších príkazoch.
6. Chváľte, povzbudzujte a motivujte pozitívne.
7. Stanovujte jasné a jednoduché hranice.
8. Vyhýbajte sa verejnému zahanbeniu a ponižovaniu.
9. Po vyhrotenej situácii sa s dieťaťom porozprávajte až vtedy, keď sa upokojí.
10. Pri dlhodobých ťažkostiach sa obráťte na odborníka.

Vhodný výchovný princíp je takzvaná láskavá prísnosť.

Nezľavujte z dlhodobých cieľov, ale trestajte minimálne.

Vytvárajte láskavé prostredie, chváľte, povzbudzujte a motivujte pozitívne.

Zadávajte úlohy v krokoch a zostávajte dôslední aj pri najjednoduchších príkazoch.

Buďte tolerantní k nedostatkom, ale pamätajte si, že dieťa potrebuje poznať hranice - musí vedieť, čo môže, a čo už nie.

Kedy vyhľadať odborníka

Hyperkinetickú poruchu aktivity a pozornosti stanovuje jedine detský psychiater.

Na liečbe sa podieľa aj psychológ - psychoterapiou.

V úvode ju môže zachytiť i neurológ.

Niektorí robia aj kontrolné EEG vyšetrenie, ktoré však nestačí na potvrdenie diagnózy - neodhalí na mozgu nálezy typické pre hyperaktívne deti.

Psychológ lieky nepredpisuje. Psychiater niekedy áno.

Psychológ a psychiater navzájom spolupracujú a konzultujú.

Začať možno u školského psychológa alebo u špeciálneho pedagóga.

Navštíviť možno aj priamo ambulanciu detskej psychiatrie.

Ak naozaj netušíte, ktorým smerom sa pohnúť, ale doma už nevládzete, oslovte pediatra.

Odbornú pomoc vyhľadajte aj vtedy, keď sa desy a mory vracajú niekoľkokrát do týždňa, keď krik trvá viac ako pol hodinu a dieťa nedokážeme utíšiť alebo keď sa okrem nočných stavov objaví zmena zdravotného stavu alebo správania.

Ide najmä o situácie, keď je dieťa viac agresívne, úzkostlivé, apatické alebo nekomunikuje.

tags: #dieta #stale #vykrikuje #na #hodine