Vatikán sa dlhodobo venuje téme rodiny, lásky a plodnosti, pričom tieto koncepty presahujú rámec biologického rozmnožovania. Pápežské dokumenty a učenie Cirkvi zdôrazňujú, že plodnosť je neoddeliteľne spojená s láskou, darovaním sa a rastom vo viere.
Rok 2021 bol rokom reflexie nad odkazom synody o rodine, zhrnutým v pápežskej exhortácii Amoris laetitia. Skúsenosť pandémie ešte viac podčiarkla význam rodiny ako „domácej cirkvi“ a posilnila potrebu komunitných väzieb medzi rodinami, čím Cirkev nadobúda charakter „rodiny rodín“.
Čo znamená duchovná plodnosť
Podľa učenia Cirkvi, láska, ak nie je plodná a neprináša nový život, je mŕtva. Láska znamená uskutočňovať kolobeh života, vytvárať jeho plodnosť a cítiť sa stimulovaný k rastu. Tam, kde je láska, je aj život. Pápež František v Amoris laetitia zdôrazňuje, že „Láska vždy dáva život.“
Plodnosť sa pritom neobmedzuje len na biologické potomstvo, ale zahŕňa aj celú výchovu a vzdelávanie detí. Láska je plodná, aj keď presahuje manželský pár a biologické hranice.
Duchovná plodnosť znamená sprevádzanie ľudí po stránke duchovného rastu a „plodenie“ pre večný život. Je to postoj srdca: byť s ľuďmi, milovať ich, vidieť ich potreby a pomáhať, predovšetkým predkladaním ich Bohu v modlitbe.
Svätý Otec František hovorí, že duchovná plodnosť prichádza skrze skúšku ako „bolestný pôrod dávajúci život zrelšej viere“. Aj chvíle bolesti môžu byť plodné a ich odmietanie je odmietaním duchovného materstva.
Rodina ako priestor lásky a života
Cieľom lásky, ktorá prechádza cez plodnosť rodičovstva a je prijatá ako Boží dar, je širšia rodina. Táto láska rozširuje chápanie rodiny zameranej iba na seba samú, tým sa nerealizuje iba v tej malej rodine, ktorá tvorí našu domácnosť, ale sa rozširuje do života spoločnosti.
Rodina je hnacím motorom, ktorý buduje veľkú rodinu ľudstva. Svätý Otec František v Amoris laetitia hovorí: Boh rodine zveril projekt robiť svet „domáckym“, aby všetci ľudia dospeli k tomu, že budú každého človeka vnímať ako brata.
Pápež František v piatej kapitole Amoris laetitia hovorí o rodine nielen ako o prostredí plodenia, ale aj ako o mieste prijatia nového života, ktorý prichádza ako Boží dar. Každé nové dieťa nám umožňuje objaviť najnezištnejší rozmer lásky a odráža primát Božej lásky, ktorá vždy preberá iniciatívu.
Napriek tomu mnohé deti čelia odmietnutiu a opusteniu. Cirkev apeluje na zodpovednosť rodičov a rodiny, aby každé dieťa bolo prijaté ako Boží dar, s otvorenosťou a láskavosťou. Žiadna obeta dospelých nie je príliš veľká, aby sa dieťaťu ukázalo, že nie je chybou a má svoju hodnotu.
Manželstvo a rodina sú vnímané ako privilegovaný spôsob poznávania Boha a prežívania Jeho prítomnosti. Boh sa dá spoznať skrze skúsenosť manželského a rodinného života. Pár, ktorý miluje a plodí život, je živou „sochou“, ktorá znázorňuje Boha Stvoriteľa a Spasiteľa.
Plodná láska sa stáva symbolom intímnych Božích skutočností, pričom rodina je živým odrazom Najsvätejšej Trojice.
Plodnosť presahuje biologické rodičovstvo
Je vhodné tiež pripomenúť, že splodenie alebo adopcia dieťaťa nie sú jedinými spôsobmi, ako žiť plodnosť lásky. Rodina s mnohými deťmi je povolaná zanechať stopu v spoločnosti, do ktorej je vložená - pre rozvinutie iných foriem plodnosti, ktoré sú akoby predĺžením tej lásky, ktorá rodinu podopiera.
Kresťanské rodiny nech nezabudnú, že viera nás neberie z tohto sveta, ale nás doň hlbšie vkladá. Vskutku každý z nás má osobitnú úlohu pri príprave príchodu Božieho kráľovstva.
Rodina nesmie chápať seba samu ako košiar, ktorý treba chrániť pred spoločnosťou. Nezostáva čakať, ale vychádza zo seba - v solidárnom hľadaní.
Takýmto spôsobom sa stáva miestom integrácie osoby do spoločnosti; miestom zjednotenia medzi verejným a súkromným. Manželia potrebujú nadobudnúť jasné, presvedčivé vedomie ohľadom svojich spoločenských povinností.
Aj bezdetné rodiny, ktoré prežívajú toľko utrpenia, môžu a majú žiť plodnosť lásky. Veď vieme aj to, že manželstvo nie je ustanovené iba na plodenie.
Preto i keď manželia nemajú deti, hoci po nich zväčša vrúcne túžia, manželstvo ako celoživotné spolunažívanie a spoločenstvo trvá aj naďalej a zachováva si svoju hodnotu a nerozlučiteľnosť.
Rodina ako „rodina rodín“
Okrem malého kruhu, ktorý tvoria manželia a ich deti, je tu širšia rodina, ktorú nemožno ignorovať.
Vskutku lásku medzi mužom a ženou v manželstve a z nej prameniacu a šíriacu sa lásku medzi členmi rodiny - medzi rodičmi a deťmi, medzi bratmi a sestrami, príbuznými a rodinnými príslušníkmi - oduševňuje a ustavične poháňa vnútorná dynamická sila, ktorá robí rodinu čoraz pevnejším a prežívanejším spoločenstvom, ktoré je základom a dušou manželského a rodinného spoločenstva.
V tejto perspektíve Svätý Otec predstavuje Nazaretskú rodinu nie ako izolovanú uzavretú samú do seba, čo je riziko mnohých súčasných rodín.
Aby sme sa vyhli tomuto riziku, pripomeňme si, že Ježišova rodina, plná milosti a múdrosti, nebola pokladaná za „zvláštnu“ - za cudzí dom, vzdialený od ľudu.
Veď práve kvôli tomu mali ľudia problém uznať Ježišovu múdrosť a vraveli: „Skade to má tento? ... Vari to nie je tesár, syn Márie?“ (Mk 6, 2 - 3). „Vari to nie je tesárov syn?“ (Mt 13, 55).
To potvrdzuje, že to bola jednoduchá rodina, blízka všetkým, normálne začlenená do ľudu. Ani Ježiš nevyrastal len v uzavretom a exkluzívnom vzťahu s Máriou a Jozefom, ale s obľubou sa pohyboval v rámci širšej rodiny, kde boli príbuzní i priatelia.
To vysvetľuje, prečo sa jeho rodičia pri návrate z Jeruzalema domnievali, že dvanásťročný chlapec sa mohol stratiť v karaváne aj na celý deň - počúvajúc rozprávania a zdieľajúc starosti všetkých: „Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty“ (Lk 2, 44).
Rodina a služba spoločnosti
Pohľad zameraný na každodenný život dnešných mužov a žien nám bezprostredne poukazuje na všeobecnú potrebu silnej injekcie rodinného života.
Nielen organizácia spoločného života čoraz väčšmi viazne v byrokracii, ktorá je úplne cudzia základným ľudským putám, ale aj spoločenské a politické zvyklosti často vykazujú znaky úpadku.
Naopak, otvorené a solidárne rodiny poskytujú priestor chudobným, sú schopné vytvoriť priateľstvo aj s tými, ktorí sa majú horšie než ony.
Ak skutočne majú na srdci evanjelium, nemôžu zabudnúť na to, čo hovorí Ježiš: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40).
Celkom vzaté, žijú to, o čo nás tak výrečne žiada tento text: „Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj svojich priateľov ani svojich bratov, ani príbuzných, ani bohatých susedov, aby nepozvali aj oni teba a mal by si odplatu. Ale keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený“ (Lk 14, 12 - 14).
Budeš blahoslavený!
Kresťanskí manželia a rodina vo svete sprítomňujú a zobrazujú lásku Ježiša Krista, a tým vydávajú o ňom svedectvo.
Viditeľným svedectvom aj slovom rodiny rozprávajú druhým o Ježišovi, odovzdávajú vieru, prebúdzajú túžbu po Bohu a ukazujú krásu evanjelia i životného štýlu, ktorý nám evanjelium predkladá.
Kresťanskí manželia tak skrášľujú šeď verejného priestoru, napĺňajúc ju farbami bratstva, sociálneho cítenia, ochrany krehkých osôb, žiarivej viery, aktívnej nádeje.
Ich plodnosť sa rozširuje a transformuje do tisícov spôsobov sprítomnenia Božej lásky v spoločnosti.
Vzťah medzi súrodencami sa prehlbuje plynutím času a puto bratstva, ktoré sa formuje v rodine medzi deťmi - keď k tomu dochádza v atmosfére výchovy k otvorenosti pre druhých - je veľkou školou slobody a mieru.
V rodine, medzi súrodencami, sa učíme ľudskému spolužitiu. Možno si toho nie sme vždy vedomí, ale práve rodina do sveta uvádza bratstvo!
Každodenné prejavy plodnej lásky
Svätý Otec hovorí o plodnosti ako o rozšírení lásky: je to napríklad spôsob, akým pozdravíte pokladníčku v supermarkete, aký máte vzťah so svojimi kolegami v práci, aký máte s rodičmi detí, ktoré navštevujú tú istú školu ako vaše deti, s ktorými sa kamarátia a hrajú.
Napokon si ako manželia položme niekoľko podnetných otázok.
- Nakoľko sa naša láska vo dvojici rozšírila mimo nás dvoch?
- Znížili sme manželskú lásku do manželského lôžka a na lásku k našim najbližším?
- A keď kráčame po ulici, cítime sa zjednotení s inými alebo sme len jednoducho vedľa seba?
- Koľko ľudí vníma našu rodinu ako príležitosť okúsiť hodnotu rodiny?
Ani nie tak preto, že udržujeme množstvo spoločenských kontaktov a sme pohostinní, ale preto, že zdieľame slovo, gesto, spôsob života.
Duchovné materstvo ako osobitná forma plodnosti
Duchovné materstvo je výraz, ktorý vyjadruje veľa obsahov. Najčastejšie sa pod ním rozumie sprevádzanie ľudí po stránke duchovného rastu, „plodenie“ pre večný život.
Svoj život so všetkým, čo ho tvorí, som darovala Bohu prostredníctvom zloženia rehoľných sľubov. Toto darovanie však chcem realizovať prostredníctvom darovania sa ľuďom.
Všetkým, ktorí to potrebujú, a vo všetkých situáciách. O svoje dieťa sa naďalej stará, bdie nad ním a miluje ho až do konca svojho života.
Duchovné materstvo je pre mňa takýto postoj srdca. Byť s ľuďmi, milovať ich, vidieť ich potreby, byť tu pre nich a pomáhať, ako je len možné.
A predovšetkým - predkladaním ich Bohu v modlitbe. Aj tých, ktorí Boha ešte nehľadajú alebo ho nepoznajú.
Mojou túžbou je pomôcť objaviť všetkým, že život s Bohom je dar, ktorý sa ponúka každému. Nájsť toto šťastie v Bohu a sprostredkovať ho všetkým je mojou túžbou a snahou.
Každá žena má byť matkou aj duchovne, to bola jej prvotná úloha: odovzdávať život telesný a zároveň duchovný.
Už hebrejské slovo žena (iššāh) vyjadruje jej poslanie: tá, ktorá prijíma, otvára sa pre život a dáva život.
Tu ide na jednej strane o fyziologickú schopnosť, ale na druhej o materského ducha ženy.
Povolaním každej ženy, nezávisle od veku a stavu, je byť duchovnou matkou a rodiť Krista v dušiach ľudí zjednocovaním sa s Božou vôľou (porov. Mt 12, 50).
V súvislosti s tým sa mi veľmi páči myšlienka sv. Terézie Benedikty od Kríža: „Prebúdzať deti pre nebo, to je autentické materstvo - duchovné materstvo, nezávislé od telesného - najkrajšie, najdokonalejšie a najradostnejšie, hoci za cenu starostí, obiet a utrpenia, ktoré nie sú menšie ako pri telesnom materstve“.
Duchovné materstvo v každodennom živote
Duchovné materstvo je dar, ku ktorému ma pozýva Boh. Snažím sa ho žiť v realite dní, ostať „normálnou“ - s nohami na zemi a srdcom pri Bohu a pri ľuďoch.
Nejde o veľké skutky. Je to umenie malých krokov.
Ženy môžu byť duchovnými matkami kdekoľvek - v nemocnici, v kancelárii, v obchode či vo vlaku, v reholi.
No najťažšie na duchovnom materstve je to, že sa odohráva v skrytosti.
Špecifickou formou sa duchovné materstvo prežíva v rehoľnom živote. Naša zakladateľka sv. Angela Merici v ňom vynikala a dala nám do vienka, aby sme túto charizmu rozvíjali.
„Snažte sa starostlivo a pozorne poznať a pochopiť správanie tých, ktorí sú vám zverení, a vybadať ich duchovné a časné potreby“ (porov. Rady 4. 1).
Prejavuje sa vo vzťahu ku každému človeku a u nás ku každému dieťaťu, žiakovi, študentovi, ale aj ku každej spolusestre.
Každý človek je taký jedinečný, aký jedinečný je pre Pána.
„Nebude to pre vás ťažké, keď ich objímete so živou láskou. Vidíme totiž, že keby prirodzené matky mali aj tisícero synov a dcér, každého budú mať v srdci osobitne, lebo takto si počína pravá láska“.
Keď sa nám to niekedy nepodarí, sú tu stále slovká prepáč, odpusť.
Mária a duchovná plodnosť skúšky
Prinášame homíliu Svätého Otca Františka z eucharistickej slávnosti Panny Márie Bohorodičky, ktorej predsedal v sobotu 1. januára 2022 o 10. hodine pri hlavnom oltári Baziliky sv. Petra v spoločenstve veriacich a s koncelebráciou okolo 200 kňazov, biskupov a kardinálov.
V homílii Svätý Otec zdôraznil hlboký dosah materstva Panny Márie pre Cirkev. Podrobne si všimol jej rozjímavý postoj, akým vo svojej zrelej viere zachovávala všetky udalosti vo svojom srdci a premýšľala o nich.
Poukázal aj na dôležitosť inkluzívneho pohľadu, akého sú schopné matky, ich schopnosť prekonávať prekážky a konflikty a udržať pohromade to, čo je v napätí.
„Nemôžeme nájsť miesto ženy v Cirkvi bez toho, aby sa v ňom odzrkadľovalo toto srdce ženy-matky,“ skonštatoval pápež.
Pastieri nachádzajú „Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach“ (Lk 2,16). Jasličky sú pre pastierov radostným znamením: sú potvrdením toho, čo sa dozvedeli od anjela, sú miestom, kde nachádzajú Spasiteľa.
A sú tiež dôkazom toho, že Boh je blízko nich: rodí sa v jasličkách, ktoré sú im dobre známe, ukazujúc, že je blízko a člen rodiny.
No jasličky sú radostným znamením aj pre nás: Ježiš sa dotýka srdca, keď sa rodí maličký a chudobný, vzbudzuje v nás lásku namiesto obáv.
Jasličky nám už vopred oznamujú, že sa pre nás stáva pokrmom. A jeho chudoba je dobrá novina pre všetkých, najmä pre toho, kto sa nachádza na okraji, pre odmietnutých, pre toho, s ktorým svet neráta.
Boh prichádza tam: nijaký vyhradený jazdný pruh, ani len kolíska! Práve v tom je krása vidieť ho uloženého v jasličkách.
Ale pre Máriu, svätú Božiu Matku, to tak nebolo. Ona musela zvládnuť „pohoršenie nad jasličkami“, škandál jasličiek.
Ako spojiť kráľovský trón s chudobnými jasličkami? Ako skĺbiť slávu Najvyššieho s chudobou maštale?
Čo je pre matku ťažšie, než vidieť vlastné dieťa trpieť chudobou? Je to pocit skľúčenosti.
Nemožno vyčítať Márii, ak sa azda sťažovala na celú tú neočakávanú bezútešnosť. Ale ona nestráca odvahu. Neopúšťa sa, ale zostáva v tichu.
Vyberá si opačnú cestu ako je sťažovanie sa: „Mária“ - ako hovorí Evanjelium - „zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2,19).
Je to iný spôsob postoja než mali pastieri či ľud. Oni rozprávajú všetkým o tom, čo videli: uprostred noci sa zjavil anjel, hovoril o Dieťati.
A ľud, keď počul tieto slová, je zachvátený úžasom: slová a údiv. Mária sa však javí ako zamyslená. Zachováva a premýšľa v srdci.
Sú to dva odlišné prístupy, s ktorými sa môžeme stretnúť i v nás. Rozprávanie a údiv pastierov pripomína okolnosti začiatkov viery.
Vtedy je všetko ľahké a priamočiare, panuje radosť z novosti Boha, ktorý vstupuje do života, prinášajúc do každého jeho aspektu atmosféru údivu.
Avšak meditatívny prístup Márie je prejavom zrelej, dospelej viery, nie počiatkovej. Takej viery, ktorá sa nezrodila len teraz; viery, ktorá sa už stala životodarnou.
Pretože duchovná plodnosť prichádza skrze skúšku.
Po kľude v Nazarete a triumfálnych prísľuboch od anjela - teda po začiatkoch - sa Mária teraz nachádza v tmavej maštaľke v Betleheme. Ale práve tam dáva Boha svetu.
A zatiaľ čo iní by sa pred pohoršením jasličiek mohli cítiť skľučujúco, ona nie: uchováva si to a premýšľa.
Zachováva premýšľajúc. Naučme sa od Božej Matky tento prístup: zachovávať a premýšľať.
Lebo aj nám sa stane, že budeme musieť prestáť určité „pohoršenia nad jasličkami“.
Prajeme si, aby všetko išlo dobre, no potom ako blesk z jasného neba príde nejaký neočakávaný problém. Vzniká bolestivý stret medzi očakávaniami a skutočnosťou.
Deje sa to aj vo viere, keď je radosť z Evanjelia skúšaná nejakou ťažkou situáciou počas putovania.
Ale dnes nás Božia Matka učí, ako z tohto stretu vyťažiť výhodu. Ukazuje nám, čo je nevyhnutné, čo je tou rovnou cestou vedúcou do cieľa, kríž bez ktorého nemožno vstať z mŕtvych.
Je to ako bolestivý pôrod, ktorý dáva život zrelšej viere.
Zachovávať a premýšľať
Ako uskutočniť tento krok, ako prekonať stret medzi ideálom a skutočnosťou? Práve robením toho, čo robí Mária: zachovávaním a premýšľaním.
Mária predovšetkým zachováva v sebe, teda neodsúva od seba. Neodmieta to, čo sa práve deje.
Zachováva vo svojom srdci každú vec, všetko to, čo videla a počula. Veci dobré, ako to, čo jej povedal anjel i to, čo jej zvestovali pastieri.
Ale aj veci, ktoré sa prijímajú ťažko: nebezpečnú cestu, keď zostala tehotná ešte pred manželstvom, teraz zdrvujúcu tieseň maštale, kde porodila.
To, čo Mária robí, je toto: nerobí selekciu, ale zachováva. Prijíma skutočnosť tak ako prichádza, nepokúša sa kamuflovať, nepokúša sa život umelo nalíčiť.
Uchováva si v srdci. A potom je tu aj druhý prístup: ako si Mária uchováva? Uchováva premýšľajúc.
Použité sloveso v Evanjeliu evokuje prepájanie viacerých vecí: Mária porovnáva rôzne skúsenosti nachádzajúc medzi nimi skryté nitky, ktoré ich spájajú.
Vo svojom srdci, vo svojej modlitbe uskutočňuje túto neobyčajnú operáciu: spája pekné veci s tými nepeknými; nedrží ich oddelene, ale ich spája.
A pre toto je Mária matkou katolicity, môžeme s prihnutím reči povedať, že týmto je Mária katolíckou, pretože spája, neoddeľuje.
A tak dochádza k pochopeniu plného zmyslu, Božej perspektívy. Vo svojom materskom srdci chápe, že sláva Najvyššieho pochádza z pokory; prijíma plán spásy, kvôli ktorej Boh musí spočinúť v jasličkách.
Vidí krehké a chvejúce sa božské Dieťa a prijíma úžasné božské prepojenie medzi veľkosťou a malosťou.
Takto si Mária veci uchováva, meditujúc. Tento inkluzívny pohľad.
A týmto inkluzívnym pohľadom prekonáva napätia zachovávaním a premýšľaním v srdci, je to pohľad matiek, ktoré v napätiach neoddeľujú, nesú si tie napätia a takto život rastie.
Je to pohľad, ktorým mnohé matky objímajú situácie svojich detí, ktoré sa starajú o choré dieťa alebo dieťa v ťažkostiach.
Koľko lásky je len v ich očiach, ktoré zatiaľ čo plačú dokážu rozdávať dôvody pre nádej!
Ich pohľad je uvedomelý pohľad, bez ilúzií, alebo pohľad, ktorý smerujúc poza bolesť a problémy ponúka širšiu perspektívu, perspektívu starostlivosti, lásky, ktorý rodí nádej.
Toto robia matky: vedia prekonávať prekážky a konflikty, vedia šíriť pokoj.
Tak sa im darí premieňať averzie na príležitosť k novému zrodu a na príležitosť k rastu.
Robia to, lebo vedia zachovávať, matky vedia veci uchovať, vedia skĺbiť dokopy nitky života, všetky.
Cirkev ako matka a žena
Potrebujeme ľudí schopných utkávať nitky spoločenstva, ktoré budú protiváhou k množstvu ostnatých drôtov rozdelení. A toto matky dokážu.
Nový rok začína v znamení svätej Matky Božej, v znamení Matky. Materinský pohľad je cestou znovuzrodenia a rastu.
Matky, ženy nepozerajú na svet, aby ho využili, ale aby mal svet život: pozerajú srdcom, dokážu spájať sny s realitou, vyhýbajú sa prúdom sterilného pragmatizmu a abstraktnosti.
A Cirkev je matka, je takouto matkou; Cirkev je žena, je takouto ženou.
Preto nemôžeme nájsť miesto ženy v Cirkvi bez toho, aby sa v ňom odzrkadľovalo toto srdce ženy-matky.
Toto je miesto ženy v Cirkvi, to veľké miesto, z ktorého sa odvodzujú tie ďalšie konkrétnejšie, druhotnejšie.
Nuž Cirkev je matka, Cirkev je žena.
A zatiaľ čo matky darujú život a ženy zachovávajú svet, my všetci sa usilujme matky podporovať a ženy chrániť.
Koľko násilia sa pácha na ženách! Stačilo!
Zraniť ženu znamená zneuctiť Boha, ktorý si zo ženy vzal človečenstvo - nie z anjela, nie priamo: zo ženy.
Na začiatku nového roka sa vložme pod ochranu tejto ženy, svätej Matky Božej, ktorá je našou matkou.
Nech nám pomáha uchovávať si a premýšľať nad každou vecou bez toho, aby sme sa obávali skúšok, v radostnej nádeji, že Pán je verný a dokáže premeniť kríže na vzkriesenie.
ŽIVOT MÁRIE - Matka Ježiša Krista - Video rozprávanie od Dieťaťa Márie k Matke Márii
Duchovná plodnosť v službe vzdelávania a sprevádzania
„Keď sa stretnú duchovná plodnosť učiteľov a „sny“ študentov, neexistuje vírus, ktorý by ich mohol zastaviť!“
To sú slová pápeža Františka, ktoré adresoval vedeniu i študentom Inštitútu Ambrosoli z mestečka Codogno v severotalianskom regióne Lombardia pri osobitnej audiencii v sobotu 22. mája.
„V týchto mesiacoch ku mne prišli správy o rozličných veľmi pozitívnych skúsenostiach skupín učiteľov a študentov v Taliansku i v iných krajinách. Vy, chlapci a dievčatá máte v sebe istú silu, túžbu, ktorá keď je stimulovaná a sprevádzaná múdrosťou a nadšením dospelých, prináša prekvapivé plody.“
Pandémia zabránila priamym vzťahom medzi študentmi i učiteľmi.
Hoci nie sú biologickými matkami, sú mamami mnohých z nás. Duchovnými.
Rehoľné sestry nás sprevádzajú, modlia sa za nás, sú našimi priateľkami, vzormi.
Sme stvorení na Boží obraz. Jeho základom je sebadarovanie.
Toto sa dá napĺňať v rozličných formách - od najkonkrétnejšej v manželstve cez rôzne druhy zasväteného života až po život obetovaný iným v službe.
„Neuspokoj sa s ničím, čo je menej ako Boh“ - radí Mária Wardová pri rozlišovaní našich ambícií.
Tlak spoločnosti je opačný, cení sa sebestačnosť, výkon, úspech, imidž.
O to ťažšie si niekto vyberie kariéru smerom nadol, ako hovorieval páter Jozef Porubčan, SJ.
Plodnosť v utrpení a skúške
Aj naše chvíle bolesti môžu byť plodné. Ich odmietanie je odmietaním duchovného materstva a príčinou nedostatku povolaní, vzorov, svedkov.
Utrpenie je súčasťou každého života a každého manželstva.
Neplodnosť, zvlášť na Strednom východe, bola vždy považovaná za znak prekliatia.
To, že niekto zažíva vo svojom živote požehnanie ešte nemusí automaticky znamenať, že chodí po Božích cestách. A naopak, to, že niekto v určitej oblasti dočasne nezažíva požehnanie, ešte vôbec nemusí znamenať, že je mimo Božej vôle.
Prvá vec, ktorú si musíš vo svojej neplodnosti znova pripomenúť je, že Boh je stále všemohúci. Že má viac ako dosť prostriedkov na to, aby splnil svoje slovo.
Už si si zvykol na svoju neplodnosť? Prešlo už toľko času a ty si prijal toľko povzbudenia z Božieho slova, ale zdá sa, ako by sa to nikdy nemalo naplniť.
Nikdy nesmieš dovoliť, aby ti okolnosti života určovali tvoju hodnotu. Ty nie si to, čo hovoria tvoje okolnosti, ani to, čo o tebe hovoria tvoji priatelia, si to, čo o tebe hovorí Božie slovo!
Učenie Cirkvi zároveň pripomína, že bezdetné manželstvo nestráca svoju hodnotu a že plodnosť lásky nemožno zúžiť na počatie dieťaťa.
Neplodnosť manželov a podpora Cirkvi
Na Slovensku vyšla kniha určená pre neplodné manželské páry a pre všetkých tých, ktorí im chcú byť oporou na ich neľahkej ceste.
„Hľa, Pánovým dedičným darom sú synovia,“ spieva žalmista (Ž 127, 3) a niet pochýb, že väčšina párov by s ním súhlasila.
Deti sú naozaj darom od Pána.
Hoci my sme v našom manželstve nemuseli zápasiť s neplodnosťou, za tie roky služby v rozličných aktivitách spojených s manželstvom sme mali možnosť stretnúť sa s mnohými pármi, ktorých život a manželstvo tento kríž poznamenal.
Kniha Sprievodca neplodnosťou pre katolíkov. Duchovná a praktická podpora pre manželské páry je jedinečným a hodnotným príspevkom k napĺňaniu presne tejto potreby.
Autorky knihu charakterizujú ako sprievodcu na ceste pre tých, ktorí zápasia s neplodnosťou, verní katolíckemu učeniu.
Kniha je navyše napísaná pútavým a čitateľsky prístupným štýlom.
Autorky píšu nielen o svojom výskume témy neplodnosti, ale aj o vlastných skúsenostiach - o skúsenostiach žien, ktoré sa výraznú časť svojho manželského života borili s neplodnosťou.
Preto niektoré kapitoly napísali spoločne, niektoré napísala Angelique sama, iné len Carmen.
Jednu kapitolu dokonca napísal Carmenin manžel, aby poskytol i mužský pohľad na neplodnosť.
Celý text je okrem toho popretkávaný svedectvami ďalších neplodných párov.
Bolo by však chybou vnímať Sprievodcu neplodnosťou pre katolíkov ako nejaký text určený na svojpomoc či skupinovú terapiu pre neplodných.
Táto kniha obsahuje veľké množstvo informácií o neplodnosti, súčasných lekárskych liečebných metódach, obchodovaní s plodnosťou, vplyve neplodnosti na ženy i mužov a na manželstvo, potratoch či mnohých aspektoch rozhodnutia adoptovať si dieťa.
Viaceré kapitoly navyše obsahujú zoznam doplňujúcich materiálov k preberaným témam - užitočné slovníčky, otázky do diskusie, tlačené publikácie, webové stránky, blogy, ako aj kontakty na vzdelávacie a podporné skupiny.
Autorky však nielen poskytujú informácie o fenoméne neplodnosti. Jednou z veľmi silných stránok knihy je úsilie verne prezentovať učenie Cirkvi k tejto téme.
Angelique Ruhiová-Lópezová a Carmen Santamaríaová ponúkajú jasný prehľad metód, ktoré Cirkev odmieta, metód, ktoré podporuje, a takisto metód, o ktorých stále prebieha teologická diskusia.
Zároveň upriamujú pozornosť na obrovskú službu, ktorú Cirkev robí obhajovaním dôstojnosti ľudských bytostí, daru detí a neoddeliteľného prepojenia zjednocujúceho a plodiaceho významu manželského objatia.
Učenie Cirkvi môže manželom pomôcť zorientovať sa v závratne pestrej palete komplikovaných medicínskych liečebných metód a prekrikujúcich sa názorov.
Radí, ako rozlíšiť tie metódy, ktoré dávajú neplodným párom priestor dbať nielen o svoje telo, ale aj o svoju dušu.
Ako pripomína pápež Benedikt XVI.: „Obhajovať pravdu, s pokorou a presvedčivo ju predkladať a životom o nej vydávať svedectvo, sú náročné a nenahraditeľné formy lásky“ (Caritas in veritate, ods. 1).
Každá kapitola je zakončená modlitbou prispôsobenou preberanej téme, ktorá celej príručke dodáva meditatívny ráz.
Autorky takisto citujú Bibliu, svätcov a veľkých autorov duchovnej tradície Cirkvi, najmä Duchovné cvičenia svätého Ignáca z Loyoly.
Ide o mimoriadne hodnotnú pomôcku pre páry, ktoré sa aj uprostred bolesti a zúfalstva neplodnosti usilujú zachovať vo svojom živote modlitbu a prísť na to, ako sa spoločne pohnúť vpred.
Sprievodca neplodnosťou pre katolíkov podáva párom pomocnú ruku v zápase s veľmi silným a osobným krížom, s utrpením vo forme neplodnosti.
To z neho robí skutočne originálne dielo.
Nie je to len ďalšia z kníh, ale - ako napovedá samotný názov - sprievodca.
Táto kniha je ako anjel Rafael, ktorý sprevádza Tobiáša (Tob 4 - 12): učí, podporuje, vedie a povzbudzuje na ťažkej ceste.
Manželstvo, sexualita a otvorenosť životu
Plodnosť manželskej lásky zahŕňa podľa učenia Cirkvi jednotu manželov, vzájomnú úctu, darovanie sa a otvorenosť životu.
Sexualita v manželstve, ak nie je prežívaná v láske a vzájomnej úcte, sa môže stať zdrojom utrpenia a manipulácie.
Manželský úkon, ktorý je nanútený druhému partnerovi, nie je opravdivým skutkom lásky a odporuje mravnému poriadku.
Je dôležité, aby sexuálne spojenie bolo ľudské a rešpektovalo dôstojnosť oboch partnerov.
Svätý Ján Pavol II. upozorňoval na riziko „nenásytnosti“ a potrebu rešpektovať jedinečnú dôstojnosť každého partnera.
Vatikán odmieta antikoncepciu, pretože pristupuje k plodnosti ako k problému, nie ako k daru.
Každý manželský akt by mal zostať otvorený životu.
Rozhodnutie o počte detí zostáva na slobodnom a zodpovednom rozhodnutí rodičov, ktorí sú povzbudzovaní k štedrosti a rešpektovaniu prirodzených zákonitostí.
Ochrana ľudskej dôstojnosti
Vatikán vo svojom dokumente Dignitas infinita označil chirurgické zákroky na zmenu biologického pohlavia a náhradné materstvo za vážnu hrozbu pre ľudskú dôstojnosť, stavia ich na rovnakú úroveň s interrupciami a eutanáziou.
Tieto praktiky sú vnímané ako porušenie Božieho plánu pre ľudský život.
Cirkev pripomína, že ľudský život je dar od Boha a akýkoľvek zásah do zmeny pohlavia ohrozuje jedinečnú dôstojnosť osoby.
Náhradné materstvo je dôrazne odmietané, pretože dieťa sa stáva iba predmetom, čo vážne uráža dôstojnosť ženy a dieťaťa.
Umelý potrat je označený za obzvlášť závažný a odsúdeniahodný zločin proti životu.
Obrana rodiaceho sa života je úzko spojená s obranou akéhokoľvek ľudského práva.
Dokument sa venuje aj eutanázii, asistovanej samovražde, „vyraďovaniu“ osôb s postihnutím, digitálnemu násiliu, kyberšikane a šíreniu pornografie.
Vatikán zdôrazňuje, že chorý človek nestráca dôstojnosť, ktorá je mu vlastná a neodňateľná.
Pápež František povzbudzuje k jednote, vzájomnému doceneniu a svedectvu o Božej nehe, najmä vo vzťahu k chorým.
Chorý človek potrebuje mať po boku súcitného a kompetentného brata či sestru, ktorý by ho utešoval a podporoval.
Plodnosť ako dar pre Cirkev a spoločnosť
Vatikánske chápanie duchovnej plodnosti spája rodinný život, duchovné materstvo, službu, výchovu, modlitbu a schopnosť prinášať nádej uprostred skúšok.
Rodina sa stáva miestom, kde sa odovzdáva viera, učí sa spolužitiu a vytvára sa priestor pre slabých a zraniteľných.
Kresťanskí manželia a rodiny vo svete sprítomňujú lásku Ježiša Krista nielen počtom detí, ale aj spôsobom, akým prijímajú ľudí, sprevádzajú ich a slúžia im.
Duchovná plodnosť sa môže prejaviť v rodine, v škole, v rehoľnom spoločenstve, na pracovisku, v nemocnici, v obchode či vo vlaku.
Je to plodnosť každodenných vzťahov, vernosti, súcitu, modlitby a malých krokov, ktorými človek pomáha druhému objaviť hodnotu života a Božej lásky.