Ak máte pocit, že vaše dieťa nepočúva, čo hovoríte, neposlúcha vás alebo vás úplne ignoruje, pravdepodobne bude chyba vo vašej komunikácii.
Takéto a podobné želania vyslovujú rodičia smerom k svojim deťom pomerne často. Dieťa nedokáže na základe vášho priania systematicky meniť svoje správanie. Akákoľvek zmena musí vychádzať od vás.
Pri dvojročnom dieťati je dôležité rozlišovať medzi skutočným ignorovaním, zaujatím hrou, vývinovou nezrelosťou, odmietaním spolupráce a možným problémom so sluchom alebo komunikáciou. Čím mladšie dieťa, tým kratší čas sa dokáže plne sústrediť na to, čo hovoríte.
Prečo dvojročné dieťa nemusí reagovať
Väčšina detí sa po niekoľkých vetách nechá vyrušiť podnetmi z okolia alebo uniká do predstáv.
Myslenie dieťaťa je výrazne determinované jeho vývinovou úrovňou. Dovtedy je jeho myslenie prísne viazané na to, čo sa deje a tu a teraz.
Preto vaše moralizovanie a všeobecné pravidlá nepadajú na úrodnú pôdu. Dieťa si ich vypočuje, ale jednoducho ich nedokáže spracovať a aplikovať v praxi.
Vaše dieťa spravidla nepotrebuje riešiť svoju neposlušnosť. Potrebujete to vy. Preto dieťa nemá dostatočnú motiváciu na dlhý rozhovor.
Ak hovoríte na dieťa, ktoré sa venuje hre, pozerá televíziu alebo sedí pri PC, je veľmi pravdepodobné, že vás nepočúva.
Na to, aby vás dieťa skutočne počúvalo v zmysle, že vás plne vníma a registruje, čo od neho žiadate, s ním najskôr potrebujete nadviazať kontakt.
Najprv získajte jeho pozornosť
Ak dieťaťu niečo hovoríte počas hry alebo pri sledovaní obrazovky, nemusí vás zámerne ignorovať. Jeho pozornosť je jednoducho sústredená na inú činnosť.
Ak ho ani tieto podnety nedokážu vytrhnúť zo zaujatia hrou, jednoducho mu povedzte: „Pozri sa na mňa.“ Vtedy už s najväčšou pravdepodobnosťou zareaguje.
Až keď ste si istí, že dieťa vám venuje pozornosť, vyslovte svoju požiadavku.
Deti sú veľmi citlivé a okrem obsahu verbálnej výpovede intenzívne vnímajú aj váš postoj, mimiku a gestikuláciu.
Ak na dieťa hovoríte a ono vás vníma, mali by ste sa vyjadrovať predovšetkým jednoznačne.
Ako formulovať požiadavku
Hovorí sa, že ak sa nedokážete vyjadriť menej ako desiatimi slovami, radšej nehovorte nič.
Siahodlhé vysvetľovanie problému spravidla nemá u detí zmysel.
Nevyjadrujte sa v náznakoch, nesnažte sa apelovať na jeho charakter, morálku, zmysel pre povinnosť či iné abstraktné pojmy.
Ak máte požiadavku na dieťa, predneste ju rázne a sebaisto.
Nekričte, ak je to možné, nenechajte sa strhnúť hnevom ani inými negatívnymi emóciami, ale hovorte s rozvahou.
Z vášho výrazu jednoducho musí byť jasné, že viete, čo chcete a ste si tým istí.
To, samozrejme, neznamená, že máte byť drzí, či dokonca panovační.
Ak od dieťaťa niečo chcete, slušne ho požiadajte, alebo mu povedzte, že budete radi, ak to pre vás urobí.
Ráznosť a rozvaha by mala vyplývať z vášho postoja, vystupovania a tónu hlasu.
Príklad jasnej a nejasnej formulácie
Pozitívnou komunikáciou vždy dosiahnete viac ako tou negatívnou.
Hoci je to na prvý pohľad len hra so slovíčkami, rozdiel je zásadný.
Ak ho napríklad upozorníte: „Neseď na tej zemi!“ môže si presadnúť z podlahy v obývačke na podlahu na chodbe.
Povedali ste predsa, že nemá sedieť na TEJ zemi.
Nevie, že nechcete, aby sedelo kdekoľvek na zemi.
Preto je vhodnejšie vyjadriť konkrétne, čo má dieťa urobiť, napríklad: „Vstaň zo zeme a sadni si na stoličku.“
Čomu sa pri komunikácii vyhnúť
1. Dlhému vysvetľovaniu a moralizovaniu
Dovtedy je jeho myslenie prísne viazané na to, čo sa deje a tu a teraz.
Preto všeobecné pravidlá a dlhé poučovanie často nevedú k zmene správania.
Dieťa si ich vypočuje, ale jednoducho ich nedokáže spracovať a aplikovať v praxi.
2. Výčitkám zlého správania
Možno často vyčítate svojmu dieťaťu zlé správanie.
Zažili ste však niekedy, aby vaše dieťa po podobných výčitkách náhle zmenilo svoje správanie?
Pri tejto reakcii hovoríte svojmu dieťaťu len to, čo práve robí.
A to ono väčšinou veľmi dobre vie, čo robí a vie aj to, že je to nesprávne.
Zistenie, že jeho správanie je nevhodné, je neúčinné.
Pre vaše dieťa sú tieto výčitky proste len „frflaním“.
Kázanie a výčitky nikdy nespôsobia zlepšenie správania.
Ak dieťaťu chcete niečo vyčítať, tak mu vyčítajte len správanie, ktoré sa vám nepáčilo.
Nikdy však neponižujte osobnosť dieťaťa.
3. Otázke „Prečo?“
Keď používate túto výchovnú metódu, pýtate sa svojho dieťaťa na dôvody jeho nevhodného správania: „Prečo si si neupratal izbu? Prečo nerobíš to, čo ti hovorím?“
Na tieto otázky dieťa nedáva konkrétnu odpoveď.
„Lebo. Preto. Neviem. Lebo sa mi chce.“
Takto vás dieťa vlastne odignoruje.
Je veľmi nepravdepodobné, že vaša otázka bude začiatkom plnohodnotného rozhovoru, ktorý by dieťa viedol k premýšľaniu.
Podľa tohto zistenia otázky PREČO sú pre zlepšenie správania vášho dieťaťa nevhodné.
4. Proseniu a prosíkaniu
Svoje dieťa prosíte, aby zmenilo svoje správanie: „Buď prosím ťa taký milý a uprac si izbu! Buď prosím ťa milý k svojej sestre.“
Autorka knihy nemá nič proti priateľskej prosbe.
V takejto situácii vám dieťa môže vyhovieť, ale aj nemusí.
Pokiaľ teda od svojho dieťaťa naozaj niečo chcete, prosba nie je najvhodnejšia.
Vznikol konflikt a vaše dieťa sa správa absolútne nevhodne? V takej situácii je dôležité, aby vás vaše dieťa bralo vážne a cítilo, že to naozaj myslíte vážne.
S neistým prosíkaním sa stávate odkázaným na jeho milosť a nemilosť.
Vaše dieťa si prosbu môže vysvetliť aj nasledovne: „No, nevyzerá, že by to bolo až také dôležité. Keď nechcem, nemusím to urobiť“.
Takže, keď svoje dieťa o niečo prosíte, musíte počítať aj s odmietnutím.
5. Výzvam bez následkov
Určite poznáte aj túto situáciu.
Svoje dieťa vyzvete raz alebo niekoľkokrát, aby niečo urobilo alebo, aby s niečím prestalo.
Vaše dieťa však nereaguje.
Čo sa stane potom?
Nič!
Vaše napomenutie či výzva skončia vo vzduchoprázdne.
Priebeh je vždy rovnaký.
Rodičia dieťaťu jasne oznámia, čo od neho žiadajú.
Dieťa požiadavku nevykoná.
Rodičia teda záležitosť nechajú tak, ďalej nič neriešia.
Svoju výzvu si nepresadia.
Čo sa z toho dieťa naučí?
„To, čo odo mňa rodičia chcú, nie je dôležité.“
Výzvy bez následkov sú nielen zbytočné, ale dokonca škodlivé.
6. Sľubom, ktoré nesplníte
Oznámite svojmu dieťaťu, aké následky bude mať jeho neposlušnosť: „Ak si okamžite neupraceš izbu, nebudeš večer pozerať televízor!“
Problém je, že v skutočnosti sa nestane vôbec nič!
S vysloveným AK-TAK chcú rodičia požiadavkám pridať na vážnosti.
Potajme dúfajú, že len naznačenie následkov zaberie.
Dúfajú, že nebude nutné konať.
Ak nesplníte to, čo ste v napomenutí sľubovali, deti vás prestanú počúvať úplne.
Napomenutia bez následkov sú veľmi obľúbené, ale zradné.
To, čo rodič v napomenutí spomenie, mal by aj splniť.
7. Ignorovaniu celej osobnosti dieťaťa
Ignorovať sa dá nevhodné správanie dieťaťa, ale dá sa ignorovať aj celá osobnosť dieťaťa.
Ignorovanie správania dieťaťa môže byť niekedy osožné.
Zlozvyky ako cmúľanie palca, príležitostné používanie neslušných slov či občasné záchvaty trucu sa niekedy stanú problémom až vtedy, keď im rodičia začnú venovať pozornosť.
Pokiaľ však takémuto správaniu nebude venovaná pozornosť, deti s nimi zvyčajne samy prestanú.
Pokiaľ však ide o zvlášť neprimerané správanie alebo o príliš časté prejavy tohto druhu, v takomto prípade treba konať inak.
Ignorovanie extrémne zlého správania prináša so sebou nepríjemnú skúsenosť.
Ignorovanie je istý začiatok boja o pozornosť.
Dieťa svoje nemožné správanie stupňuje, až kým rodičia nezareagujú.
Ignorovanie vo väčšine prípadov nie je vhodný prostriedok na zlepšenie správania dieťaťa.
8. Nepriateľským reakciám
Nepriateľské reakcie obsahujú jasnú správu dieťaťu.
Tá znie: „Nemám ťa rád!“
Rodičia túto správu vyslať nechcú.
Nerobia to zámerne.
Väčšinou sa predtým tak rozčúlili, že stratili kontrolu nad svojím správaním.
Väčšinou im je to potom ľúto.
9. Výčitkám a nadávkam
Vyčítate svojmu dieťa jeho zlé vlastnosti: „Si taký nešikovný! Všetko pokazíš! Si proste neznesiteľný! Už to s tebou ďalej nevydržím!“
Takýmito výčitkami vôbec nekritizujete správanie svojho dieťaťa.
Miesto toho mu ukazujete, že ho ako osobu odmietate a opovrhujete ním.
Čo to v dieťati vyvolá?
Určite žiadnu snahu svoje správanie zmeniť.
Namiesto toho sa začne o vašu pozornosť usilovať ešte viac.
Okrem toho môžu u neho vzniknúť pocity viny a túžba po pomste.
Takéto výčitky pôsobia na sebavedomie dieťaťa deštruktívne.
Ničia ho rýchlo a dôkladne.
Účinok sa zvyšuje, ak na svoje dieťa ešte aj kričíte.
Niektoré deti sa vyľakajú.
Iným je váš krik vodou na mlyn každodenného boja o moc.
Iné deti akože nič nepočujú.
Chránia sa tým, že vypnú a nepočúvajú.
Výčitky a nadávky neúčinkujú na nikoho.
Vyvolávajú negatívne pocity a ničia sebavedomie našich detí.
10. Vyhrážkam a neprimeraným trestom
„Ak si okamžite neupraceš, máš celý týždeň domáce väzenie.“
Pokiaľ vyhrážky vyslovíte nepremyslene a nemyslíte ich vážne, vaše dieťa vás prestane počúvať.
Avšak ten nepriateľský tón určite zaznamená.
Cíti sa odmietnuté a odstrčené.
Tresty môžu vaše dieťa zahanbiť a ponížiť, môžu spôsobiť strach a vyvolať túžbu po pomste.
Ich cieľom je totiž dať dieťaťu pocítiť, aké je malé oproti nám dospelým.
Prísne tresty môžu účinkovať dvoma spôsobmi.
Možno ste na svoje dieťa urobili dojem.
Ďalším trestom sa chce vyhnúť, a tak zmení svoje správanie.
Prečo to urobí?
Zo strachu.
Druhá možnosť je aj taká, že prekukne vašu hru, pochopí, že ste bezmocní.
Vaše tresty sú mu ľahostajné.
11. Bitke
Stáva sa, že rodič stratí nervy a udrie svoje dieťa.
Tak ako pri prísnych trestoch aj pri bitke reagujú deti buď bojácne, alebo sa proti nej vnútorne obrnia.
Deti, ktoré sú často bité, časom znecitlivejú.
A často tiež pripravujú pomstu.
Nesmieme zabudnúť, že deti, ktoré ich rodičia bili, budú pravdepodobne rovnako konať pri svojich deťoch.
Budú pokračovať v tom, čo sme ich naučili.
Každý úder, ktorý zasiahne vaše dieťa, zasiahne váš vzájomný vzťah, dôveru, pocit istoty, lásku, bezpečie.
Čo vtedy robiť?
Najlepšie je deti poprosiť o odpustenie a dať im čas, aby si v sebe pocity spracovali a odpustili.
Všetky nepriateľské reakcie - vyhrážky, nadávky, prísne tresty a bitka majú niečo spoločné.
Sú prejavom rodičovskej bezmocnosti.
Všetci rodičia sa dopúšťajú chýb vo výchove.
Všetci rodičia majú ľudské slabosti.
Väčšina má výčitky svedomia.
Buďte dôslední, nie hlasní
Ak od dieťaťa niečo žiadate a ono to z akéhokoľvek dôvodu nechce urobiť, pokúsi sa s vami nejakým spôsobom vyjednávať.
Pokiaľ mu skutočne ide o dosiahnutie svojho, použije čokoľvek od manipulácie, cez argumentáciu až po priamy útok.
Pokiaľ začnete reagovať na jeho výhovorky, argumenty či útočné vyjadrenia, zbytočne sa vzdialite od toho, čo chcete dosiahnuť.
Požiadavku smerom k dieťaťu vyslovte jedine vtedy, keď ste o nej presvedčení.
Jednoducho ju opakujte dovtedy, kým ju dieťa nesplní.
Naučíte ho tým, že ak niečo poviete, myslíte to vážne.
Dôslednosť však neznamená kričať, ponižovať alebo trestať v afekte. Ráznosť a rozvaha by mala vyplývať z vášho postoja, vystupovania a tónu hlasu.
Dieťa sa učí komunikovať od rodičov
Pre vaše dieťa ste vzorom.
Nielen v správaní, ale aj v komunikácii.
Od vás sa učí, ako vyjadrovať svoje požiadavky, túžby, želania, ale aj ako fungovať v kontakte s druhými.
Ak vidí, že nepočúvate vy jeho, bude robiť to isté vo vzťahu k vám.
Jednoducho sa túto komunikačnú stratégiu naučí a prijme ju za svoju.
Deti sú veľmi citlivé a okrem obsahu verbálnej výpovede intenzívne vnímajú aj váš postoj, mimiku a gestikuláciu.
Platí to aj naopak.
Vaše telo prezradí o vašom prežívaní často viac, ako by ste chceli.
Určite však viac ako vaše slová.
Preto, ak ste na dieťa nahnevaní, nepresviedčajte ho, že nie ste.
Bude z vašich signálov zbytočne zmätené a prestane vám rozumieť.
Keď dieťa odmieta obliekanie alebo inú bežnú činnosť
Ignorovanie rodičov pri obliekaní, skákanie po posteli a krátka schopnosť hrať sa samostatne sú bežné prejavy u trojročných detí a často sú interpretované ako obdobie vzdoru a rozvoj samostatnej osobnosti.
Odporúčané postupy sú trpezlivosť, ponúkanie obmedzeného výberu oblečenia a zmena prístupu k komunikácii.
Praktické techniky z diskusie: ponúknuť dieťaťu obmedzený výber z vhodných kúskov, obliecť teplejšie vrstvy pod sukňu, dovoliť skúsiť nevhodné oblečenie von na krátko, alebo zmeniť formuláciu.
Pri dvojročnom dieťati často pomáha, keď namiesto otvorenej otázky dostane dve prijateľné možnosti, napríklad: „Chceš modré alebo červené tričko?“
Dieťa tak získava pocit samostatnosti, pričom hranice zostávajú v rukách rodiča.
Je ignorovanie prejavom vzdoru alebo problémom so sluchom?
Ak dieťa nereaguje na oslovenie, je dôležité najskôr overiť, či dobre počuje.
Ak dieťa nepočuje dobre, nedokáže správne vnímať slová a napodobňovať reč.
Na otázku, ako zistiť, či dieťa ignoruje, alebo má problém so sluchom, sa odporúča vyšetrenie sluchu u ORL špecialistu.
Kontrola sluchu je základné vyšetrenie pri nerozprávajúcom dieťati.
Pri podozrení na oneskorený vývoj reči sa odporúča vyšetrenie logopédom, psychológom, neurológom a ORL.
V anamnéze zohľadnite komplikácie pri pôrode, ktoré môžu byť relevantné pre ďalšie vyšetrenia.
Ak dieťa reaguje na iné zvuky, rozumie jednoduchým pokynom a na meno sa obracia len v určitých situáciách, príčinou môže byť skôr pozornosť alebo zaujatá činnosť.
Ak nereaguje ani na hlasné zvuky, meno či jednoduché pokyny v rôznych prostrediach, vyšetrenie sluchu neodkladajte.
Rečový vývin okolo druhého roku
Reč sa u detí vyvíja postupne a u každého dieťaťa iným tempom.
Existujú však orientačné vývinové míľniky, ktoré pomáhajú sledovať, či sa vývin uberá správnym smerom.
| Vek | Orientačný vývin komunikácie |
|---|---|
| Okolo 12. mesiaca | Dieťa začína chápať význam prvých slov a reaguje na svoje meno. Prvé výrazy ako „mama“ či „ham“ sprevádza gestami alebo ukazovaním. |
| Do 18 mesiacov | Slovná zásoba sa postupne rozrastá na 10-20 slov, dieťa vie pomenovať známe predmety alebo osoby. |
| Do 2 rokov | Dvojročné dieťa rozumie jednoduchým otázkam a začína kombinovať dve až tri slová. Slovná zásoba sa rozširuje zhruba na 50 slov. |
| Okolo 3 rokov | Dieťa tvorí jednoduché súvetia a používa zámená, predložky či základné časy. Vie vyjadriť pocity aj zážitky z bežného dňa. |
Ak napríklad 15-mesačné dieťa nerozpráva, nereaguje na meno alebo nepoužíva gestá, je dobré spozornieť.
Ak má dieťa 18 mesiacov a ešte nepovedalo prvé slová, prípadne v 2 rokoch stále hovorí len jednoslovne alebo veľmi málo, návštevu pediatra neodkladajte.
Znamená to, že pasívna slovná zásoba je v poriadku, ale aktívna reč sa ešte nerozvinula.
V takom prípade je dôležité vytvárať čo najviac príležitostí, aby sa dieťa pokúsilo vyjadriť samo.
Ak ani po niekoľkých mesiacoch takýchto pokusov dieťa nezačne hovoriť, vyhľadajte odborníka.
Čo môže stáť za oneskorenou rečou
Oneskorený vývin reči u detí môže mať viacero príčin, ktoré môžu byť biologické, vývinové alebo psychosociálne.
- Porucha sluchu: Ak dieťa nepočuje dobre, nedokáže správne vnímať slová a napodobňovať reč.
- Vývinová apraxia reči: Dieťa vie, čo chce povedať, ale nedokáže správne vysloviť slová, pretože mozog a svaly úst nespolupracujú.
- Znížený svalový tonus: Slabé svaly v oblasti tváre a úst môžu sťažovať artikuláciu aj tvorbu hlasu.
- ADHD: Problémy so sústredením môžu brániť dieťaťu v tom, aby vnímalo jazyk a učilo sa nové slová.
- Dedičné faktory: Vývin reči môže ovplyvňovať aj rodinná záťaž.
- Dvojjazyčné prostredie: Deti bilingválnych rodičov môžu začať rozprávať neskôr alebo miešať slová z rôznych jazykov.
Varovným signálom je najmä regres
Regres reči u dieťaťa vo veku približne 2,5 roka po období, keď používalo viac slov, sa považuje za varovný signál a odporúča sa vyšetrenie logopédom, psychológom a neurológom.
Ak dieťa prestane používať slová, gestá alebo sociálne reakcie, ktoré predtým bežne používalo, vyhľadajte pediatra bez zbytočného odkladania.
Konkrétne diagnostické a intervenčné cesty zahŕňajú audiologické/ORL vyšetrenie, logopédiu, Centrum včasnej intervencie, screening M‑CHAT a špecializované vyšetrenia na psychiatrických alebo neurologických pracoviskách.
Skorá intervencia, logopédia, včasná intervencia a terapie môžu pomôcť zachytiť prípadný problém v rannom štádiu.
Kedy vyhľadať odborníka
Ak máte pochybnosti o rečovom vývine svojho dieťaťa, poslúchnite vašu intuíciu a bez zbytočného otáľania vyhľadajte pediatra.
Detský psychológ posúdi celkový vývin dieťaťa - vrátane myslenia, pozornosti, správania a sociálnych zručností.
Neurológ skúma, či rečové ťažkosti nesúvisia s fungovaním nervového systému, napríklad s vývinovou dyspraxiou, epilepsiou alebo hypotenziou.
Foniater sa špecializuje na vyšetrenie sluchu a rečových funkcií.
Pri podozrení na autizmus alebo neurologický problém sa v diskusii uvádzali EEG, kontrolné EEG, vyšetrenie sluchu, konzultácia s psychológom a neurológom.
Viaceré príspevky uvádzali dlhé čakacie doby na diagnostiku u špecialistov.
Definitívna uzávierka diagnózy autizmu môže byť až do 6 rokov, ale odborné vyšetrenia a začatie intervencií sa odporúča riešiť čo najskôr.
Čo môžete robiť doma
Najdôležitejšie je s dieťaťom veľa a často hovoriť - opisujte mu, čo robíte, čo vidíte, čo sa deje okolo.
Aj keď vám neodpovedá slovami, učí sa počúvať, rozumieť a neskôr aj napodobňovať.
S rozšírením slovnej zásoby vám pomôžu napríklad kartičky na rozvoj reči.
Veľmi dôležité je čítanie kníh - nahlas a s obrázkami.
Vyhýbajte sa dlhému pozeraniu televízie alebo videí.
Podporujte gestá a mimiku, naučte sa spolu rytmické riekanky a spievajte piesne.
Odporúčané sú aj cielené aktivity, ako pomenúvanie predmetov, krátke čítanie obrázkových kníh, tréning jemnej motoriky, napríklad navliekanie korálok, a jednoduché pexeso.

Gestá môžu podporiť komunikáciu
Metóda vychádza z prirodzených gest a znakov, ktoré v podstate iba rozvíja a rozširuje slovník znakov.
Pracuje postupne až so 100 znakmi, ktoré si rodičia ďalej upravujú podľa vlastných potrieb a nezriedka si vymýšľajú aj ďalšie.
Učenie aj používanie znakov je veľmi jednoduché a ľahko zvládnuteľné ako pre batoľa, tak aj pre jeho rodičov.
Je to navyše zábava aj spôsob, ako si vytvoriť väčšie puto a cestu k porozumeniu.
Obava, že by sa vďaka znakovaniu vývoj reči zastavil alebo nejako obmedzil, je pomerne častá.
Výskum však preukázal pravý opak.
Keď dáte dieťaťu zakúsiť pocit, že niečo môže oznámiť samo, veľmi ho to motivuje v rozvoji komunikácie.
Keď dieťa v dvoch rokoch začne ukazovať znaky EŠTE + MLIEKO, začne si aj v mozgu vytvárať komunikačné vzorce.
Pre túto chvíľu je úplne jedno, že nepovedalo „ešte mlieko“.
Dieťa komunikuje, rozvíja sa mu aj myslenie.
Nepociťuje frustráciu z toho, že niečo chce, nevie to povedať a nikto ho nechápe.
Metóda Baby Signs bola skúmaná aj u detí s poruchami sluchu, Downovým syndrómom a u detí s poruchami autistického spektra.
U všetkých týchto skupín bol preukázaný prínos znakovania pri starostlivosti o tieto deti.
Je ignorovanie automaticky autizmus?
Typické znaky autizmu spomenuté v diskusii sú trvalé nedržiavanie očného kontaktu a absencia emočných prejavov.
Diskutujúci spomínali ako indikátory autizmu najmä vytrvalé nedržiavanie očného kontaktu a absenciu emočných prejavov či sociálnych reakcií.
Väčšina diskutujúcich považovala popísané správanie za normálne vývojové, nie za autizmus.
Samotné občasné nereagovanie na oslovenie, odmietanie požiadavky alebo obdobie vzdoru však diagnózu neurčuje.
Pri podozrení na širší vývinový problém je vhodné spojiť pozorovanie rodiča s odborným vyšetrením.
Názory na príčiny a vývinové ťažkosti sa môžu líšiť, preto je dôležité opierať sa o vyšetrenie pediatra a príslušných odborníkov.
Ako si nastaviť komunikáciu každý deň
- Najskôr prerušte činnosť, ktorej sa dieťa venuje, a nadviažte kontakt.
- Počkajte, kým sa na vás dieťa pozrie alebo inak preukáže, že vás vníma.
- Vyslovte jednu krátku a konkrétnu požiadavku.
- Formulujte, čo má dieťa urobiť, namiesto všeobecného zákazu.
- Hovorte pokojne, sebaisto a bez ponižovania.
- Nezačínajte dlhé vysvetľovanie ani sériu otázok „Prečo?“.
- Požiadavku neopakujte v nekonečnom slede, ale dôsledne ju splňte alebo uplatnite vopred oznámený následok.
- Všímajte si aj vhodné správanie a podporujte ho.
- Ak dieťa dlhodobo nereaguje na meno, zvuky alebo jednoduché pokyny, objednajte ho na vyšetrenie sluchu.
- Pri oneskorenej reči, strate už nadobudnutých slov alebo chýbajúcich sociálnych reakciách vyhľadajte odbornú pomoc.
Výchova dieťaťa je jedným z najväčších ľudských poslaní.
Nie vždy to pri výchove detí ide ľahko.
Niekedy robíme chyby, ktoré si možno ani neuvedomujeme.
Základom rozumnej výchovy je uvedomiť si povahové črty dieťaťa a na základe toho k nemu aj pristupovať.
Jeho nadanie, talent, schopnosti a pozitívne vlastnosti podporovať a zdravo vyzdvihovať, negatívne vlastnosti citlivo a mierne tlmiť.
Skĺbiť všetky výchovné postupy sa niekedy pre rodičov stáva veľkým umením.