Ideálny vzťah rodič a dieťa podľa veku

Priority medzi partnerom a dieťaťom sa určujú podľa konkrétnej situácie, veku dieťaťa a naliehavosti (napr. zdravotné riziko dieťaťa má v urgentných prípadoch prednosť).

Dlhodobé riešenie odporúča investovať do partnerského vzťahu (pracovať na manželstve, tráviť čas spolu), aby rodina zostala stabilná aj po osamostatnení detí.

Vzťah rodičov ako základ pre dieťa

Dieťa od momentu svojho počatia nevníma iba mamu a otca. Cíti predovšetkým „TO“ krásne a nežné medzi nimi, ktoré ich spája.

„TO“ krásne a nežné, čo priťahuje rodičov k sebe, priťahuje aj ich deti.

Dieťa potrebuje mamu aj otca, ale to najdôležitejšie čo potrebuje, je cítiť ich vzťah.

Deti sú pokojné a tešia sa, ak rodičia spolu rozumne komunikujú, akceptujú sa, ak majú možnosť vnímať ich objatia, ich tanec.

Dáva im to istotu, pocit bezpečia, spoznávajú a cítia lásku.

Učia sa mať rád, a s týmito emóciami dokážu prijať aj konflikty rodičov, ktoré sú súčasťou života rodiny.

Duša ide vždy za láskou! Tak je to v partnerskom vzťahu, ale aj vo vzťahu rodič a dieťa.

Čo cítia deti žijúce v citovom prázdne?

Ako majú precítiť a poznať lásku?

V takomto prostredí deti nevedia, čo majú cítiť a žijú obrnené voči neláske a potom v živote nedokážu cítiť ani lásku.

Priorita vzťahu muža a ženy

Paradoxne to môže začať narodením dieťaťa.

Sú to práve matky, ktoré sa tak sústredia na dieťa, že zabúdajú na to, že sú aj manželky, milenky a ženy.

Rodičovský vzťah začína mať prevahu nad manželským, resp. partnerským vzťahom.

Prioritu má ale vždy manželský vzťah, bol prvý a dieťa sa narodilo z tohto intímneho vzťahu a jeho silu potrebuje cítiť celé svoje detstvo.

Matky sa snažia obetavo dávať lásku svojim deťom.

Problémom sa stáva ich preťaženosť, ktorá vplýva aj na ich sexualitu, a tým aj partnerstvo.

Rizikom je pohltenie ženskosti materskou energiou, ktorá je nevyhnutná v období prvých troch rokov dieťaťa.

To je cesta ako byť zmyselnou, zaujímavou, cítiť sa krásne a sebaisto aj v partnerskom vzťahu.

Možno by ste mi povedali - v bežnom živote sa to ťažko realizuje.

Nech už prežívate akokoľvek zložité obdobie zastavte sa, alebo spomaľte.

Ak to neurobíte vy, môžu vás zastaviť zdravotné problémy.

Zastaviť vás môžu deti, ktoré trpia, ak vidia matku unavenú, bezradnú, možno depresívnu.

Ak muž nenájde v matke ženu, ktorú si vzal, môže ju hľadať inde.

Úloha otca a matky podľa veku dieťaťa

V čase, keď matka vyživuje dieťa, je pre ňu dôležitý partner a otec dieťaťa, ten je jej oporou svojou láskou i hmotným zabezpečovaním.

Základ je v jeho sile, odvahe, priebojnosti, rozhodnosti, schopnosti riskovať.

Je dôležité, aby spočiatku otec akceptoval citové sústredenie matky na dieťa.

Muž musí dávať žene, práve v tomto období svoju lásku, aby sa mu po určitej dobe vrátila naspäť ako žena.

On musí v nej vidieť aj ženu, ktorú si bral.

Najťažšou úlohou matky je dieťa pustiť a rešpektovať jeho príklon k otcovi.

Matky to často vnímajú osobne, ako odmietnutie svojej osoby ako matky.

Od tretieho do piateho až šiesteho roku, by primárna starostlivosť matky mala pomaly končiť.

Ak neskončí, dieťaťu začne škodiť.

Vtedy musí zasiahnuť otec a pomôcť dieťaťu odpútať sa od matky.

V tomto veku deti totiž prechádzajú aj do mužského sveta.

Ak matka dieťa zdržiava, má to svoje dôsledky.

Predovšetkým chlapci v staršom veku, ak nemajú oporu v otcovi, môžu prežívať strach, nevedia sa presadiť a môžu byť obeťami šikany, nevedia byť partnermi a utiekajú sa k maminke.

Pre zdravý psychický vývin, na formovanie osobnosti a pre zdravé budovanie pocitu vlastnej hodnoty je najdôležitejších prvých 5 rokov života dieťaťa.

Jednoducho povedané, to, čo sa do dieťaťa v prvých piatich rokov vloží, z toho môže potom čerpať celý svoj život.

Pokiaľ dieťa vyrastá v harmonickej rodine, má možnosť vytvárať si blízke a bezpečné vzťahy s matkou aj s otcom.

Aby štart dieťaťa do života prebehol čo najlepšie, je dôležité, aby o dieťa v rannom veku bolo postarané kontinuálnym spôsobom, jednou osobou.

Najčastejšie je to osoba matky, ktorá je na dieťa emočne napojená, prístupná.

Keďže rodičovská rola prináša na osobu matky a otca isté nové a nepoznané nároky, na ktoré rodičia nie sú niekedy dostatočne pripravení, často sa stáva, že práve v tomto období vznikajú prvé vážnejšie nezhody a konflikty medzi rodičmi.

Sú často spôsobené tým, že matka sa cíti byť vyčerpaná starostlivosťou o dieťa, a otec sa cíti byť vyčlenený z novovzniknutej diády matka - dieťa.

Otcovia by si mali byť vedomí svojej dôležitej a nenahraditeľnej role a toho, aby pri mame svojho dieťaťa stáli, aby jej boli oporou, aby sa mala o koho oprieť a mala tak dosť síl starať sa o to dieťa.

Vo vzťahu k dieťaťu je však rovnako dôležitá.

Približne vo veku 3 rokov života dieťaťa, rola otca naberá na svojej dôležitosti.

Cez to, ako vníma dieťa vzťah medzi rodičmi, učí sa nielen vzťahu k svojmu pohlaviu, ale aj vzťahu k opačnému pohlaviu.

Z toho dôvodu je preto veľmi dôležité, aby bol prítomný pri výchove aj otec.

Ak otec chýba, nie je prítomný, alebo sa o ňom buduje negatívny obraz (platí to aj naopak, keď chýba matka), dieťa si nesie rozpoltený obraz rodičov.

Syn sa potrebuje s otcom identifikovať.

Keď otec z nejakého dôvodu chýba, alebo keď o tom otcovi nemá chlapec vytvorený dobrý obraz, nemá sa s kým identifikovať a to spôsobuje jeho vnútornú neistotu.

Pre dcéru je veľmi dôležité mať taktiež vzor otca.

Ak sa rodina z nejakého dôvodu rozpadne, rodičia by mali svoj rozchod zrelo spracovať a fungovať na rodičovskej rovine tak, aby všetky rozhodnutia robili v prospech a záujme dieťaťa.

Hovorí sa, že deťom treba dať korene a krídla.

Korene sa dávajú v útlom detstve, krídla v puberte.

Ak má dieťa dobrý základ a je dobre „zakorenené“, má aj vybudovaný dobrý sebaobraz, dobrú sebahodnotu.

Ak sa v puberte vyskytnú nejaké ťažkosti v správaní, napríklad útek z domu, striedanie partnerov, alkohol, nevhodná partia, sebapoškodzovanie a pod., tieto prejavy majú vždy korene v minulosti.

V období puberty, kedy už má mať dieťa krídla, je dôležité u dieťaťa vytvoriť pocit vlastnej zodpovednosti a slobody, nakoľko sa dieťa v rámci vývinu potrebuje prirodzene od rodičov odpútať.

Nie je dobré brániť mu vo vzťahoch a v kontakte s rovesníkmi, medzi ktorými skúša svoje schopnosti, svoju sociálnu pozíciu, a medzi ktorými potrebuje svoju osobnosť rozvíjať a sociálne dozrievať.

Ako dieťa vníma rodinnú atmosféru

Dieťa sa na rodičov a situácie, ktoré prežíva, pozerá svojim, špecifickým pohľadom, a to vzťahovaním si všetkého, čo sa okolo neho deje, na seba.

Keďže k prirodzenému správaniu rodičov patrí aj zlyhanie v dôsledku únavy, vyčerpania, či hádky medzi rodičmi, je potrebné uvedomovať si to, a ponúkať dieťaťu skutočný význam toho, čo sa deje.

Vysvetliť mu, že teraz sa s ním nemôže mama hrať, pretože je veľmi unavená z práce, alebo že mala náročný deň.

Dieťa si uvedomí, že mama je unavená, ale nesúvisí to s ním.

Keď mama na dieťa pravidelne nakričí, pretože je nahnevaná napr. kvôli udalostiam zo zamestnania, a dieťaťu to primerane nevysvetlí, pre dieťa sa tieto zážitky stanú emočne zaťažujúcimi a ľahko sa môže stať, že dôvod zlej maminej nálady si dieťaťa stiahne na seba.

Dieťa musí vedieť, že dôvodom hnevu mamy nie je ono samotné.

Rovnako aj po hádke rodičov musí dieťa vidieť, že sa tým nič nekončí.

Potrebuje zažívať, že rodičia dokážu urobiť ústretový krok, že konflikty sa dajú riešiť, že život sa môže vrátiť do starých koľají.

Dieťa sa učí, že hádky neznamenajú koniec vzťahu, ale že aj keď rodičia majú rôzne názory, dokážu sa zmieriť.

Dieťa sa učí, že keď je nejaký problém, že sa nerezignuje, neodchádza.

Rozvod, rozchod a psychika dieťaťa

Rozvod je jednou z najväčších skúšok v živote človeka.

Existuje len veľmi malé percento detí, ktoré by rozvod rodičov negatívne nezasiahol.

Niektoré sa s tým vyrovnajú lepšie, iné horšie.

U niektorých detí môžu pretrvať trvalé následky, ktoré môžu ovplyvniť aj ich budúci život.

Nie je však potrebné podliehať prílišnému pesimizmu a beznádeji, čo sa týka rozvodovej tematiky, pretože existujú aj účinné cesty, ako zmierniť deťom ich bolesť a obmedziť negatívny dopad rozvodu na ich psychiku.

Rozvod má aspekty sociálne, etické, právne, emočné a veľmi dôležité aspekty psychologické.

V našich podmienkach nie je rozvod ojedinelým javom, ba práve naopak, počet rozvádzajúcich sa rodín sa drží na vysokej úrovni.

1. Manželský /rodinný/ nesúlad.

2. Manželský / rodinný / rozvrat/.

Ide už o podstatnejšie ovplyvnenie jednej zo základných rodinných funkcií - emočnej, ekonomickej, výchovnej.

3. Rozvod.

Je formálnym právnym ukončením manželského vzťahu dvoch jedincov, krajným riešením v procese rozvratu manželstva.

Vekové reakcie detí na rozchod rodičov

To, ako zareagujú deti na rozvod rodičov v tom ktorom vývinovom období nedokáže predvídať ani rodič, ani detský psychológ.

Dospelí by si však mali všímať signály, ktoré im dieťa vysiela.

Dieťa si vytvára pocit rodinnej spolupatričnosti.

Formuje sa u neho vedomie vlastného ja a k nemu potrebuje vzťah nielen s matkou, ale aj s otcom.

Dieťa nechápe, čo je rozvod, ale dobre vníma, že jeden rodič je menej zapojený alebo odišiel, môže si myslieť, že to zavinilo ono, potrebuje vidieť rodiča, s ktorým nežije, častejšie.

Z náhlej neprítomnosti jedného rodiča môže prežívať pocity zúfalstva.

V správaní sa môžu objaviť tendencie k provokovaniu, bitkám s deťmi.

Dieťa v tomto veku potrebuje tráviť čas s každým rodičom zvlášť.

Tým sa uisťuje, že ho majú obaja stále radi, zároveň môže pochopiť a vyrovnať sa s faktom, že sa k sebe nevrátia.

Môže sa začať pýtať, kto je zodpovedný za rozvod.

Deti v tomto veku už chápu rozvod, ale ho neakceptujú.

Začínajú ich baviť aktivity bez rodičov, záujmy, krúžky, do popredia sa dostávajú kamaráti, trávenie voľného času s rodičmi nie je atraktívne.

Deti môžu “nadŕžať” jednému z rodičov, potrebujú hľadať a označiť vinníka, čo nemusí znamenať odmietnutie jedného z rodičov, ale skôr veku primeranú reakciu.

Prežívajú stratu ilúzií, hnev, cítia sa ako keď rodič neopúšťa druhého, ale ich samotných.

Využívajú , že rodičia majú menej energie, snažia sa získať nad rodičmi kontrolu, manipulovať s nimi.

Môžu cítiť povinnosť starať sa alebo podporovať citovo nevyrovnaného rodiča na úkor svojich vlastných zdrojov rovnováhy a energie (obrátenie rolí).

V tomto veku môžu deti obviňovať jedného alebo obidvoch rodičov za rozvod.

Môžu si začať presadzovať svoju vôľu, požadovať, aby zostali u jedného, alebo sa presťahovali k druhému rodičovi.

Potrebujú stále podporu rodičov, ale odmietajú s nimi tráviť rovnaké množstvo času ako predtým.

V tomto veku sa dospievajúce deti obracajú k vlastnému životu, nezávislosti, záujmovým aktivitám, k problémom rodičov prejavujú malú toleranciu.

Potrebujú starostlivosť a podporu, ale starosti rodičov ich znechucujú a unavujú.

Potrebujú hovoriť o tom, čo cítia a prežívajú ony samy, nie ich rodičia.

Vo viacerých výskumných zisteniach sa uvádza, že chlapci sa s rozvodom rodičov vyrovnávajú ťažšie ako dievčatá, ale môže sa to zmeniť v puberte, kedy práve dievčatá mávajú často citové problémy.

Iné výskumy tieto zistenia nepotvrdzujú a preto akékoľvek zovšeobecnenie v tomto prípade nie je možné.

Niektorí chlapci sú veľmi citliví, problémy iných chlapcov nesúvisia primárne s rozchodom rodičov, ale s tým, že ostávajú žiť s matkou.

Aj keď behom prvých mesiacov resp. aj rokov po rozvode nie sú rodičia vo svojej “vrcholnej životnej forme”, mali by si byť vedomí toho, že čím viac citovej vyrovnanosti budú schopní preukázať svojmu dieťaťu, tým lepšie.

Adaptačné fázy dieťaťa po rozvode

Na správu o rozvode alebo na presťahovanie jedného z rodičov, môžu deti reagovať podobným spôsobom ako na úmrtie blízkej osoby, alebo na inú rovnako traumatizujúcu udalosť a prechádzajú niekoľkými adaptačnými fázami.

V prvej fáze sa zapájajú obranné mechanizmy, ktoré tlmia psychickú bolesť a zraňujúcu emóciu, nemôžu napríklad uveriť, že je to pravda, predstierajú, že na tom nezáleží (aj tak by sa rozviedli), alebo obviňujú rodičov (keby za niečo stál, tak by ostal), niekedy obviňujú aj sami seba (keby som počúval, mamička by neodišla).

Deti majú pocit, že rodič, ktorý odchádza neodmieta len svojho partnera, ale aj ich.

Niekedy sa snažia nájsť menej bolestnú tému, na ktorú prenesú nepríjemné pocity zo straty (čo na to povedia kamaráti, ako to poviem v škole).

Vždy chovajú nádej, že sa rodičia k sebe vrátia, a to väčšinou i v prípade, keď rozvodu predchádzali intenzívne manželské konflikty.

V tejto fáze môže dôjsť k nesprávnemu pochopeniu rodičmi alebo príbuznými, poprípade každým, kto je v rozvodovej situácii zaangažovaný, že dieťa nemá problém alebo, že druhého rodiča vôbec nepotrebuje, keď o ňom ani nerozpráva.

V druhej fáze môžu deti pociťovať veľkú zlosť.

Je to prirodzená reakcia na niekoho alebo niečo, čo dieťaťu spôsobuje bolesť a pokiaľ deťom nie je umožnené túto zlosť vyjadriť, tak ju v sebe v danej chvíli potlačia ale objaví sa v podobe rôznych úzkostných prejavov alebo v neadekvátnom chovaní.

V tretej fáze sa s novou situáciou vyrovnávajú, hľadajú nové istoty a zvykajú si na nové usporiadanie.

Neznamená to, že s rozvodom súhlasia a že sa vzdávajú myšlienky na možné obnovenie súžitia rodičov.

Otvára sa im však pred tým beznádejný výhľad do budúcnosti.

Smútok, depresia a obranné mechanizmy

Medzi ľuďmi koluje názor, že rodičia majú dôležitejšiu úlohu v detstve, ako v adolescencii, ale pravdou je, že adolescenti potrebujú rodičov rovnako, ako malé deti.

Najdôležitejším faktorom je však charakter predrozvodového spolužitia rodičov.

Všetky z vyššie popísaných problémov dieťaťa vychádzajú prevažne z neúnosného zaťaženia dieťaťa napätím, zmenami a neistotami v rozvodovej situácii alebo zo vtiahnutia do rodičovského konfliktu.

Tieto problémy často bývajú jedným z rodičov nesprávne pripisované negatívnemu vplyvu výchovy alebo správania druhého rodiča a bývajú nesprávne interpretované ako dôkaz nevhodnosti týchto návštev.

Patrí k nim pomočovanie, nočné mory alebo sťažená koncentrácia, zmeny v chovaní dieťaťa po návrate z víkendovej návštevy.

Ak neodoznejú akútne a výrazné prejavy psychických problémov do niekoľkých týždňov, je potrebné konzultovať to s detským psychológom alebo psychiatrom, poprípade absolvovať psychoterapiu.

Úplná stabilizácia však trvá mesiace až roky, smútok nad rozvodom napokon môžu deti pociťovať až do dospelosti.

Popretie istej skutočnosti patrí medzi najjednoduchšie psychologické mechanizmy, po ktorých môže človek siahnuť, ak sa chce uchrániť pred duševnou bolesťou.

Človek sa chráni pred následkami napr. rozvodu tým, že “vymaže" zo svojho vedomia už samotnú existenciu príčiny.

Zvyčajne to neprebieha vedome - ide o nevedomý proces.

Ako ľahko sa rozbehne tento mechanizmus u dieťaťa, to závisí od toho, ako často sa k nemu ľudia okolo dieťaťa, najmä členovia rodiny, uchyľujú.

Určité osobnostné charakteristiky a spôsoby zaobchádzania s dieťaťom jednoznačne prispievajú k vzniku popretia ako reakcie na rozchod rodičov.

Niektorí rodičia sú napr. presvedčení, že pre deti je veľmi nebezpečné, ak sú svedkami ich “súbojov".

Hoci majú vážne rozpory, prísne sa vyhýbajú zrážkam v prítomnosti detí.

Hádky pred deťmi pokladajú za čosi veľmi zlé.

Mali by si však uvedomiť, že ak sú deti občas svedkami hádok rodičov, samozrejme nie násilných, môže to byť pre ne užitočná skúsenosť.

Ľahšie pochopia, že nikto na svete nie je dokonalý a že v každom manželstve sa občas vyskytujú konflikty a nedorozumenia.

Niektorým deťom rodičia podrobne rozprávajú, ako to bude po rozvode.

Aj napriek tomu snívajú a hovoria o návrate neprítomného rodiča.

Všetci musíme občas niečo odmietnuť alebo poprieť, ak chceme ostať zdraví.

Keby sme jasne videli každé nebezpečenstvo a citovo reagovali na všetky nešťastia, pravdepodobne by sme si nedokázali uchovať duševné zdravie.

V niektorých prípadoch by nebolo dobré brať dieťaťu obranné mechanizmy.

Popretie ho môže totiž pripraviť o možnosť účinnej liečby.

Hoci mechanizmus do určitej miery chráni pred duševným utrpením, jeho použitie nie je “bežným” riešením problémov.

Ak totiž tento mechanizmus pretrváva, nedovoľuje "nástup" zdravších spôsobov prispôsobenia sa rozchodu..

Dospelí (či už rodičia alebo učitelia), ktorí na to pôjdu priamo, zistia, že deti sa budú ešte pevnejšie pridržiavať svojho obranného mechanizmu.

V takýchto prípadoch je potrebná zo strany dospelých veľká trpezlivosť.

Odborníci, ktorí pracujú s deťmi, dobre vedia, že deti ochotnejšie hovoria o svojich ťažkostiach, keď v rozprávaní nahradia seba samých niekým iným (napr. Niektoré príbehy sú však také priezračné, že im môžu porozumieť aj iní dospelí ako rodičia, napr.

Smútok a jeho prejavy u detí

Pokiaľ rozvod rodičov neprináša deťom vyslovenú úľavu a koniec ustavičných hádok, je prirodzené, že dieťa reaguje na odchod jedného rodiča smútkom.

Pojmom smútok označujeme miernejší pocit nešťastia.

Pojem depresia označuje hlbšiu a bolestnejšiu reakciu na rozpad rodiny.

Smútok je bežný a prirodzený duševný stav.

Depresia, ktorá z neho vyrastá, zvyčajne naznačuje, že človek má hlbšie psychologické problémy.

Hranicu medzi normálnym smútkom a depresiou možno určiť veľmi ťažko.

Kritériom môže byť, že smútok po určitom čase pomaly ustupuje a netrvá príliš dlho.

Depresia môže trvať veľmi dlho a zmiernenie resp.

Najcharakteristickejším prejavom smútku u detí po rozchode rodičov je neschopnosť alebo znížená schopnosť tešiť sa.

Veci, ktoré ich predtým bežne tešili a prinášali im radosť, im začnú byť zrazu ľahostajné.

Neteší ich hra, obľúbený program v televízii, nepoteší ich ani najlepší kamarát, ktorému sa dokonca začnú vyhýbať.

V ich hrách sa zjavuje často akési hľadanie stratenej osoby alebo zázračné nájdenie niekoho, kto zmizol.

Deti chodia "ako bez duše" a oddávajú sa dennému sneniu.

Mnohým sa darí naďalej dobre prospievať v škole, no keď' sa vrátia domov, opäť podliehajú smútku.

Niektoré deti sa usilujú popierať smútok siláckymi výrokmi, napr. "vôbec mi to nevadí", "som úplne pokojný" a pod.

U väčšiny detí pocit nešťastia pomaly ustupuje.

Postupne si na novú životnú situáciu zvyknú a vrátia sa k predchádzajúcim aktivitám a radostiam.

Smútok sa stratí tak rýchlo, ako rýchlo prejaví neprítomný rodič o dieťa záujem.

Stav depresie charakterizuje zvyčajne strata chuti do jedenia, pokles záujmu o učenie, celková apatia, pocit bezmocnosti a beznádejnosti, podráždenosť, nutkavé sebakritizovanie a utiahnutosť.

U niektorých detí sa prejavuje aj únava, slabosť, zraniteľnosť, neschopnosť' plánovať, malá motivácia, znížená odolnosť voči frustrácii a neschopnosť využiť hru ako prostriedok na vyrovnávanie sa s rozchodom rodičov.

V horších prípadoch sa deti zaoberajú myšlienkami na samovraždu, prestávajú dbať na svoju bezpečnosť a niekedy sa dokonca o samovraždu skutočne pokúsia.

Samozrejme, pri depresii sa nemusia vyskytovať všetky tieto príznaky - depresia ma rozličné stupne intenzity.

Deti so svojou prirodzenou bezstarostnosťou nepodliehajú depresii tak rýchlo ako dospelí.

Ďalším faktorom, ktorý prehlbuje depresiu dieťaťa, je depresia rodiča, najmä toho, s ktorým dieťa zostalo žiť.

Ak rodič, ktorému bolo dieťa zverené do výchovy, rozvod uvíta a pokladá ho za príležitosť začať nový život, je pravdepodobné, že k nemu zaujme pozitívnejší postoj aj dieťa.

U niektorých detí sa prejavuje depresia sklonmi k sebapoškodzovaniu a dokonca samovražednými sklonmi.

Deti z neúplných rodín majú veľký podiel na počte vážnych pokusov o samovraždu.

No často je v tom i pomsta.

Napríklad chlapec si predstavuje, že rodičia, ktorí sa ho podľa neho vzdali, budú mať obrovské výčitky svedomia za to, ako sa k nemu správali.

Môže snívať aj o tom, ako budú plakať nad jeho hrobom a ako si budú želať, aby mu mohli ešte aspoň raz ukázať svoju lásku.

Ale už je neskoro!

Niekedy sa pokus o samovraždu spája s túžbou po smrti a znovuzrodení do nového, lepšieho života s naozaj milujúcimi rodičmi - s rodičmi, ktorí sa nikdy nerozídu.

Útek z domova a potreba pozornosti

Faktorov, ktoré k tomuto kroku prispievajú, je veľa.

Útek z domova je predovšetkým taký čin, ktorý vzbudí pozornosť a záujem rodičov.

Je to vlastne najsilnejší prostriedok na upútanie pozornosti, ktorý majú deti k dispozícii.

Taký záujem dieťa ubezpečí, že rodičia ho ešte stále berú, že ho úplne neodmietli.

Strach z odmietnutia sa teda zmenší.

Podobnému ubezpečeniu sa dieťa teší, keď sa konečne vráti domov.

Pri pátraní môže pomôcť polícia a niekedy i televízia alebo tlač.

Keď potom dieťa slávnostne príde domov alebo ho za dramatických okolností nájdu, dieťaťu sa potvrdí, že je stále milované, že sa o neho všetci boja.

Komunikácia, pravidlá a rodinná rovnováha

Rozvedení ľudia sa často snažia utajiť svoj stav, pretože sami pokladajú rozvod za škvrnu na svojej dobrej povesti.

Tento postoj však postavenie človeka iba zhoršuje.

O rozvode možno a treba hovoriť, a to vo vhodnom čase, na vhodnom mieste a vhodným spôsobom.

Ak takto postupujú rozvedení rodičia, podobne budú postupovať aj ich deti.

Ak sa budú rodičia za rozvod hanbiť, budú sa zaň hanbiť aj deti.

Keď si rodičia vyjasnia postoj k rozvodu, mali by poradiť deťom, aby informovali svojich kamarátov o tom, čo sa stalo.

Jednou z možných reakcií vrstovníkov je zvýšený záujem a starostlivosť o dieťa rozvedených rodičov.

Niekedy deti pokrikujú to, čo doma počujú od svojich rodičov.

Niektorí rodičia nesúhlasia, aby sa učiteľovi povedalo o rozvode.

Netaktnosť učiteľa v týchto otázkach býva zriedkavá, učiteľ by mal poznať rodinnú situáciu svojho žiaka.

Vyskytujú sa názory, že učiteľovi treba povedať o rozvode až vtedy, keď si sám všimne na dieťati nejaké zmeny.

Okrem toho ho môže zapojiť do rozličných aktivít , čim trochu zmierni jeho utrpenie.

Tí, čo chcú utajiť rozvod pred učiteľom, si neuvedomujú, že je to prakticky nemožné dlhší čas tajiť.

I keď dieťa nič nepovie, učiteľ sa to vždy nejako dozvie.

Preto je lepšie, ak to učiteľovi povedia rodičia sami.

Učiteľ dostane informáciu z prvej ruky a môže dieťaťu skôr pomôcť.

A naopak, ak nebol informovaný o rozvode, často nie je ochotný tolerovať zmeny v správaní dieťaťa.

Neinformovaný učiteľ môže reagovať na problémové správanie dieťaťa disciplinárnymi trestami.

Popretie ho môže totiž pripraviť o možnosť účinnej liečby.

Hoci mechanizmus do určitej miery chráni pred duševným utrpením, jeho použitie nie je “bežným” riešením problémov.

Ak totiž tento mechanizmus pretrváva, nedovoľuje "nástup" zdravších spôsobov prispôsobenia sa rozchodu..

Dospelí (či už rodičia alebo učitelia), ktorí na to pôjdu priamo, zistia, že deti sa budú ešte pevnejšie pridržiavať svojho obranného mechanizmu.

V takýchto prípadoch je potrebná zo strany dospelých veľká trpezlivosť.

Odborníci, ktorí pracujú s deťmi, dobre vedia, že deti ochotnejšie hovoria o svojich ťažkostiach, keď v rozprávaní nahradia seba samých niekým iným (napr. Niektoré príbehy sú však také priezračné, že im môžu porozumieť aj iní dospelí ako rodičia, napr.

Je prirodzené, že po rozvode či rozchode sa budete cítiť smutní, zrútení, nahnevaní či rezignovaní.

Dôležité je uvedomenie, kedy už stačí a chcem ísť z toho von.

Už bolo dosť smútenia a prišiel čas danú situáciu prijať a vyrovnať sa s ňou.

V tomto momente je dobré položiť si otázky: “Ako chcem, aby vyzeral môj život?

Čo spravím inak?”

Porozprávajte sa so svojím dieťaťom, s rešpektom ho počúvajte.

Takáto konverzácia vám môže priniesť namiesto hádok pokojné rozhovory na akúkoľvek tému.

Už len to, že nikto nejde nikomu nič dokazovať navodí atmosféru, kde prestáva mať dieťa strach otvorene povedať čo si naozaj myslí.

Aj takáto malá zmena môže priniesť do vášho vzťahu s dieťaťom dôveru, pochopenie a lásku.

Rozprávajte sa so svojím dieťaťom, pozorne ho počúvajte, zaujímajte sa o jeho názor.

Láskyplný vzťah je tam, kde dieťa môže byť samé sebou.

Nemusí sa báť povedať svoj názor, nemusí sa báť zlyhania, keď potrebuje akúkoľvek radu, vy ste tam.

Komunikujte s rešpektom voči všetkým stranám, kde nie je potreba si niečo dokazovať.

Spoločne riešte situácie, ktoré medzi vami vznikajú.

Dodá vám to silu, energiu a vaše dieťa si vás bude oveľa viac vážiť.

Situácie, ktoré vy vnímate ako nevhodné či nesprávne, nemusí rovnako vnímať aj vaše dieťa.

Každý máme predsa iný uhol pohľadu a iné vnímanie toho čo je správne a čo nie.

Ak chybu spravilo dieťa a obaja spoločne usúdite, že to bola chyba, tak nájdite riešenie ako ju napraviť.

Takýmto prístupom ho naučíte prijímať zodpovednosť za jeho chyby a zároveň mu ukážete, že aj keď robí chyby, vy stojíte pri ňom.

Chyby nerobia len deti, ale robíme ich všetci.

Podstatné je priznať si ich.

Ak ste sa ocitli v situácií, kde ste nahnevane reagovali na vaše dieťa len preto, že vás niekto vyviedol z rovnováhy, je dobré vysvetliť mu, že ono nespôsobilo vo vás hnev.

Stačí malé vysvetlenie.

Ak mu poviete, ako je vám to ľúto a objímete ho, uľaví sa vám aj jemu.

Je to symbol úcty rodiča voči dieťaťu.

Pod tlakom robíte síce chyby, ale máte záujem napraviť ich lebo vám záleží na vašom vzájomnom vzťahu a rovnako na ňom.

V období rozpadu vzťahu sa partneri často snažia dostať dieťa na svoju stranu a používajú veľmi ostrú zbraň, ktorou je manipulácia.

Bojujú o priazeň dieťaťa a neuvedomujú si, ako mu tým môžu ublížiť.

V dieťati to môže vyvolať úzkosť, frustráciu, prejav neúcty a nedôvery k sebe samému.

Snažte sa tomuto predchádzať a podporujte dieťa vo vytváraní si vlastného názoru.

Vaša rola je byť milujúcim rodičom, ktorý ho podporuje v budovaní si vlastnej sebahodnoty a sebalásky.

Tá mu bude silným pilierom, o ktorý sa môže opierať v situáciách, keď je tlačené konať proti sebe.

Jedna rodina, viac vzťahových rovnováh

Častokrát sú prvou voľbou pre rodičov, ak potrebujú pri starostlivosti o svoje deti pomoc, starí rodičia.

Podľa psychológa je preto dôležité, aby starí rodičia nenahrádzali rolu rodičov, aby pomáhali pri pomáhali, ale do nej nezasahovali a rešpektovali rozhodnutia rodičov.

Dôležitá je tiež medzi starými rodičmi a rodičmi otvorená komunikácia o ich vlastných možnostiach a očakávaniach.

Pre celkový rozvoj osobnosti dieťaťa vytvára najvhodnejšie podmienky práve úplná harmonická rodina.

Vzájomný vzťah rodičov a im dané špecifické roly zohrávajú nezastupiteľnú funkciu rodiča.

Praktické zásady pre stabilný rodinný vzťah

Čo dieťa vidí a v čom žije, si vedome aj podvedome programuje a zároveň si vizualizuje aj svoju budúcnosť.

Dnes už existuje množstvo výskumov o tom, ako sa myšlienky menia na činy.

Najlepší je ešte stále príklad.

Keď dieťa žije v prostredí, v ktorom vládne dôvera, spolupráca, tolerancia a vernosť, bude sa aj ono v dospelosti snažiť o vytvorenie podobného vzťahu.

Ak partnerom na ich vzťahu záleží, odhodia ješitnosť a vytvoria si vždy čas na kvalitnú a zmysluplnú komunikáciu, v rámci ktorej sa učia navzájom chápať, doplňovať, obohacovať, rozumieť si.

Základom porozumenia je stav, keď si nedomýšľame, čo nám partner chce povedať, ale poriadne počúvame, čo naozaj hovorí.

Veď za každou zlou náladou manžela sa nemusí vždy ukrývať len milenka.

Možno má problémy v práci.

Lepšie je pýtať sa, než si domýšľať.

Na kvalitnú komunikáciu si však musíme v rodinách vytvárať priestor a čas.

Urobiť si z tejto činnosti rituál.

Jednoducho, komunikáciu brať vážne.

Vždy je lepšie spoznávať sa aj cez komunikáciu ako len cez sexuálne zážitky.

Pri spoznávaní len cez vášeň hrozí, že sa staneme pre partnera (partnerku) po určitom čase málo atraktívni.

Totiž, sexuálna atraktivita klesá v očiach druhých ľudí oveľa rýchlejšie ako iný druh atraktivity.

A tak sa treba rozprávať o všetkom.

O túžbach, snoch, obavách, nápadoch, názoroch, zážitkoch...

Vďaka týmto rozhovorom sa z mileneckého vzťahu vytvára vzťah partnerský.

A práve partnerský vzťah má veľkú nádej vydržať navždy.

V dnešnej dobe hlavne mladí ľudia majú tendenciu kopírovať vzťahy iných ľudí.

Niekedy sú to postavy zo seriálov, inokedy sú to ľudia z okolia.

Je potrebné si však uvedomiť, že každý človek je originál, je špecifický a nemusí mu vôbec vyhovovať niečo, čo prežíva suseda.

Aj kvôli správnemu výberu partnera je veľmi dôležité spoznávať samých seba, svoje vlastné túžby, sny a svoje vlastné poslanie.

Byť jedinečný!

A vybrať si jedinečného partnera pre jedinečný, empatický a harmonický vzťah, ktorý obohacuje, posúva ďalej a napĺňa šťastím.

V priateľskom a harmonickom prostredí sú šťastné aj deti a dostávajú do vienka zdravé základy svojich budúcich vzťahov.

Deti totiž kopírujú správanie svojich rodičov i bez toho, aby si to rodičia vôbec všimli.

Doba, v ktorej žijeme, deťom ponúka nekonečné množstvo informácií, a tak často zmätene hľadajú vhodné veci pre seba.

A v tom chaose a zmätku často natrafia aj na nesprávne informácie a neskôr sú sklamané.

tags: #idealny #vztah #rodic #dieta #podla #veku