Karel Kryl bol neoddeliteľnou súčasťou Nežnej revolúcie aj československého protestsongu. Právom bol a dodnes je považovaný za rebela. Jeho piesne niesli silné posolstvo a burcovali národ.
Karel Kryl, známy ako Básnik s kytarou, sa narodil 12. apríla 1944 v Kroměříži a zomrel 3. marca 1994 v Mnichove. Bol českým pesničkárom a básnikom, jedným z najvýznamnejších predstaviteľov českého protestsongu v rokoch 1968-1989.
Rodina a detstvo
Pochádzal z rodiny kníhtlačiarov; otec i dedko boli tlačiari, no v 50. rokoch komunistický režim ich tlačiareň zlikvidoval.
Karel Kryl sa narodil v rodine kníhtlačiarov. Tiskárna, kterou založil jeho dědeček, byla v roce 1948 komunisty zlikvidována a rodina přestěhována do neudržovaného přízemního domku v Pavlovské ulici (později kapitána Jaroše).
Karel Kryl sa narodil 12. apríla 1944 v Kroměříži v rodine kníhtlačiara bibliofílií. Keď mal štyri roky, vedúci revolúcie zničili, kladivami a krompáčmi rozbili otcovu tlačiareň. Otca poslali stavať Novú huť Klementa Gottwalda a matka s troma deťmi bola vysťahovaná do zanedbaného prízemného domu.
Otec sa vrátil v roku 1954.
Keď mal Karel trinásť rokov, presťahovali sa do Nového Jičína, odkiaľ rodina pochádzala (opustila ho, keď bol pričlenený k nemeckej Ríši). Tu začína „dobiehať“ stratené detstvo. Našiel si tu množstvo dobrých kamarátov, v rámci turistického krúžku prešiel celé moravsko-slovenské pomedzie, vystupoval vo folklórnom Valašskom krúžku.
Rodina z Kroměříža bola donútená presťahovať sa do suterénu neudržiavaného domu po znárodnení tlačiarenskeho podnikania.
Štúdium, remeslo a prvé umelecké kroky
V rokoch 1958-1962 študoval Keramickú školu v Bechyni a stal sa hrnčiarskym remeselníkom, hoci jeho veľkou vášňou bola hudba a poézia.
Karel Kryl chtěl být zpočátku hrnčířem po pradědečkovi (absolvoval Keramickou školu v Bechyni v letech 1958-1962), posléze se ale oddává hudbě a poezii.
O rok odišiel na umeleckopriemyslovú školu v Bechyni, kde si užíval množstvo radostí, hral futbal, učil sa hrať na gitaru, písal básničky. V tomto období však nastali aj problémy - napriek malej postave (159 cm) sa pomerne často bil a stal sa vyhláseným darebákom.
Po absolvovaní sa snažil ísť na Vysokú školu umeleckoprůmyslovú, no nebol prijatý. Vojenskú službu vykonal v rokoch 1963-1965 v Dobřanoch u Plzne.
Po návrate sa rozhodl venovať hudbe a poézii naplno.
Po krátkej zastávke v Olomouci sa v roku 1967 vrátil domov, bol nezamestnaný, stal sa mužom v domácnosti (otec bol na invalidnom dôchodku), pestoval zemiaky. Začiatkom roku 1968 odišiel do Prahy. Zamestnal sa v Československej televízii ako asistent scény.
Učaroval mu folk a prvú jeho pieseň Nevidomá dívka naspievala v roku 1968 najprv Hana Ulrychová s kapelou Bluesmen.
Okupácia a vznik piesne Bratříčku, zavírej vrátka
Jeho piesne začali znieť z rozhlasu už v roku 1966 a jeho prvý album vyšiel pol roka po začiatku okupácie.
Jeho prvá LP platňa s názvom Bratříčku, zavírej vrátka vyšla už v marci 1969, sedem mesiacov po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Titulná pieseň sa stala symbolom doby, hoci ju komunistický režim čoskoro zakázal.
Stalo sa tak v noci 22. augusta 1968. Išlo o okamžitú reakciu na vpád vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR.
Údajne vznikla spontánne ešte v noci na 21. augusta 1968 a jej názov sa stal ikonou odporu voči totalite.
Na dlhé roky sa stala pieseň hymnou národa odporu proti režimu.
Samotný Karel Kryl, prezývaný aj ako "básnik s gitarou", sa tak stal jedným z najvýznamnejších predstaviteľov českého protestsongu v rokoch 1968 - 1993.
Jeho prvou nahranou piesňou je Nevidomá dívka, ktorú v roku 1968 nahrála skupina The Bluesmen a nazpívala Hana Ulrychová .
V pořadu Dvanáct na houpačce moderátora a hudebního kritika Jiřího Černého byla úspěšná píseň Klaun a král a píseň Bratříčku, zavírej vrátka se dokonce držela v hitparádě několik dní. Když si však režim uvědomil její skutečný obsah, byla zakázána a s ní byl nakonec zrušen i pořad samotný.
Kryl ako kreslič z protivzdušnej obrany štátu spoznal na oblohe skupinový cieľ. O pol hodiny neskôr sa z rakúskych správ dozvedel o okupácii. Ráno sa vracal domov do Nového Jičína, krajina už bola obsadená vojskami Varšavskej zmluvy.
Cestou napísal najskôr pesničku Bratři (Tak vás tu máme bratři / z krve Kainovy / Poslové noci která / do zad bodá dýku...) a potom slávneho Bratříčka.
V Kopřivnici obe pesničky nahral v závodnom rozhlase a nahrávku odviezol do ostravského rozhlasu.
Nasledoval úspech v rozhlasovej hitparáde Houpačka a potom aj sólová platňa. Až po tom všetkom sa „dostavila“ aj sláva.
Začal účinkovať v televízii a rozhlase, v divadle Semafor a v Lucerne. Koncerty, autogramiády, zájazdy. Bol prijatý na FAMU, odbor dramaturgia.
Exil v Nemecku a tvorba v zahraničí
S nástupom normalizácie sa Karel Kryl stával nepohodlným pre politické krysy a jeho piesne boli zakázané.
Práve z toho dôvodu v septembri 1969 emigroval do Nemecka, kde požiadal o politický azyl.
Karel Kryl emigroval z Československa 9. září 1969 a usadil se v německém Mnichově.
Karel Kryl odjel z Československa 9. září 1969 na písničkárský festival v západoněmeckém hradě Waldecku. Po dvou týdnech se rozhodl podat si žádost o politický azyl a tak v Německu už zůstal.
Počátky života v emigraci pro Karla nebyly lehké. Cítil se být osamocený, ztracený v cizí kultuře s cizím jazykem. Naštěstí se setkal s lidmi, kteří mu poskytli pomoc.
Odlúčenie od rodiny a priateľov však zvládal len veľmi ťažko a jeho jedinou útechou sa stal tvrdý alkohol, cigarety a ženy.
Každé ráno začínal štamperlíkom vodky a pokračoval celý deň, kým nestiahol celú fľašu.
"Svoju závislosť si odmietal priznať. Vždy tvrdil, že pije len preto, že mu to chutí," prezradila jeho druhá manželka Marlen, ktorú pre neutíchajúcu lásku k ženám neváhal podvádzať.
Prácu si našiel v rádiu Slobodná Európa a v roku 1971 nahral v Nemecku koncertnú verziu platne Bratříčku, zavírej vrátka, ktorá sa potom do Československa dovážala ilegálne v obale platne ako Viedenské valčíky.
V exilu vyšli ďalšie LP platne ako Rakovina (1969), Maškary (1970), Karavána mraků (1979), Plaváček (1983) či Ocelárna (1984).
Vo svojej tvorbe pokračoval a v Nemecku vydal aj ďalšie platne Rakovina, Karavána mraků, Plaváček či Vůně.
Ostatní desky (až do roku 1989) vycházely v exilu.
V roku 1973-1979 študoval dejiny umenia a žurnalistiku na Ludwig‑Maximilians‑Universität München a v roku 1973 sa oženil s Evou Sedlářovou, pričom manželstvo trvalo dva roky a skončilo rozvodom.
V roku 1973 sa oženil so svojou prvou manželkou Evou Sedlářovou, dcerou českých emigrantů. Chvíle osobního štěstí ale netrvaly dlouho. Eva si našla jiného a následoval bolestný rozvod.
Spolupracoval s redakcí Svobodné Evropy, nejprve externě, od roku 1983 pak jako zaměstnanec. Podílel se na sportovních a hudebních pořadech.
Počas emigrácie spolupracoval s redakciou Slobodnej Európy, najprv externé, neskôr ako zamestnanec od roku 1983.
Moderoval vlastný program - pásmo pesničiek a komentárov, ktoré se pod názvom Krylogie vysielalo od roku 1975 až do roku 1989.
V druhej polovici sedemdesiatych rokov sa okrem práce v rozhlase venoval aj verejným vystúpeniam. Spieval na mnohých stretnutiach emigrantov, prešiel takmer celé Nemecko, koncertoval v USA a Kanade, podnikol turné po Austrálii, vystupoval vo Francúzsku.
Novú platňu Karavana mraků vydal vo vydavateľstve Šafrán vo Švédsku na začiatku roku 1980.
Okrem iného písal poetickú skladbu, monológ-dialóg s francúzskym básnikom Arthurom Rimbaudom. Toto dielo dokončil počas svojho trojmesačného pobytu v USA (Peterborough, New Hampshire), kam získal koncom roku 1980 literárne štipendium. Nazval ho Zbraně pro Erato.
Po štrnástich rokoch externej spolupráce dostal ponuku na trvalé zamestnanie - 1. januára 1983 nastúpil ako stály redaktor Slobodnej Európy, čo znamenalo množstvo povinností.
V lete odišiel na päť týždňov do Austrálie, kde nahral EP platňu Dopisy. Pred koncom roka vydal piate LP Plaváček.
Karel Kryl - Za prachy (Bratislava, 1990)
Nežná revolúcia a návrat domov
Do Československa sa Kryl vrátil 30. novembra 1989 s návratom príchodu Nežnej revolúcie.
Do Československa sa Karel Kryl vrátil 30. novembra 1989, aby sa zúčastnil pohřbu své matky (zemřela 26. listopadu).
Keď sa vrátil, hovoril, že Československo už okupantov nepotrebuje, domáci ľudia vedeli okupantov pekne zastúpiť.
Na manifestácii na Václavskom námestí 4. decembra spieval z balkóna knižného vydavateľstva Melantrich.
Na Václavskom námestí spieval spolu s Karlom Gottom a Martou Kubišovou počas prvých tribún Nežnej revolúcie.
Na dlhšiu dobu sa však vrátil až po Nežnej revolúcii.
Po krátkom nadšení zo Sametové revoluce Kryl na počátku roku 1990 uveřejňuje kritickou píseň Sametové jaro (album Tekuté písky).
Bol okúzlený vlastnou popularitou i nadšením, ktoré vládlo v krajine.
Neskôr bez váhania označil tieto dni za najkrajší týždeň svojho života.
I napriek tomu, že prišiel na pohreb svojej matky, mluvil později o týdnu zde stráveném jako o nejhezčím týdnu svého života.
Zaskočilo ho, že i napriek dvadsaťročnému exilu je populárny.
Sklamanie z politiky a kritika po roku 1989
A hoci boli jeho prvotné pocity z prevratu veľmi dobré, postupne si začal všímať, že veci sa nedejú tak, ako si predstavoval.
Otvorene kritizoval prezidenta Václava Havla a rozkrádanie majetkov.
„V Prahe to nie je tak cítiť... Ale vonku sa nadšenia a jasotu nedočkáte,“ upozorňoval Karel v rozhovoroch.
Výčitky vládnucim sa objavili aj v jeho knihe Zem Lhostejnost.
Kryl bol frustrovaný a nahnevaný za rozdelenie Československa a svoju zlosť voči Havlovi sa nebál vyjadriť verejne.
„Kráľ Václav jedna partia je so šmelinárskym šmejdom, pod strechou veľkej partaje sa pri koryte zídeme,“ spieval v roku 1993.
Narážal tým na Občianske fórum, ktoré sa stalo jedinou silnou stranou, čo mu pripomínalo vládu jednej - komunistickej - strany pred rokom 1989.
Zdanlivý triumf a zadosťučinenie už krátko po Novembri začínali dostávať horkú pachuť.
Jednak to bola byrokratická mašinéria, ktorá mu odmietala vrátiť občianstvo a jednak demontáž vlastného mýtu, na ktorej sa aktívne podpísal predovšetkým Kryl sám.
Jeho vyjadrenia boli príkre a častokrát nepochopiteľné.
Veľmi tvrdo kritizoval novú vládu, o sebe vyhlásil, že bude prvým politickým väzňom Václava Havla.
Nepáčilo sa mu, že sa ľudia prikláňajú len k jednej politickej strane a odsudzujú akýkoľvek iný názor.
„On si každý, kto sa dostane k vláde, myslí, že to bez neho nejde. Tu sa to opäť vyvíja známym smerom: jedna partaj získa prevahu nad druhou a začína prejavovať totalitné sklony. Je treba tým hore naznačiť, že to môže ísť aj bez nich. To je totiž demokracia."
Vývojom po revolúcii bol sklamaný.
Nebol všeobecný záujem o vysporiadanie sa s konkrétnymi vinníkmi dlhodobej devastácie krajiny, ani o označovanie prisluhovačov komunizmu.
Vadilo mu, že na významných postoch sú ľudia poznačení minulosťou.
Začal byť nepohodlný, veľa jeho skorších obdivovateľov sa od neho odvracalo. Hovorili, že sa zbláznil. Ale Kryl sa nezmenil.
Bol rovnako radikálny ako v šesťdesiatych rokoch. Nechcel stáť v jednotnom šíku s jedinou víťaznou stranou.
Svoju kritiku dokázal presne formulovať, názory mal premyslené a ujasnené. Mnoho problémov pomenoval skôr ako ostatní.
Cítil napätie medzi Čechmi a Slovákmi, varoval pred nesvornosťou, všimol si skrytý český rasizmus.
Havel (ktorý v tom období malo okolo štyristo poradcov) mu povedal len: „Karle, jdi a zpívej!“ Ale Karel Kryl čakal viac...
Rozhodol sa rozbiť pomník, ktorým sa stal - zrúcať svoju vlastnú legendu. Reagovať na dobu a komentovať ju.
Mnohí jeho postoj pripisovali zatrpknutosti z toho, že nedostal žiadnu funkciu. Je pravda, že Kryl si predstavoval svoj podiel na budovaní novej spoločnosti trochu inak.
Spočiatku sa cítil byť súčasťou zmien, chcel za ne niesť spoluzodpovednosť. Keď sa hlásil u Václava Havla „do služby“ očakával, že bude pozvaný na konzultácie a porady. Cítil sa byť novinárom a politikom.
Pochádzal z rodiny kníhtlačiarov, kde sa narodil 12. apríla 1944 v Kroměříži v Protektoráte Čechy a Morava.
V 50.tych rokoch kníhtlač otca Karla Kryla komunisti zrušili.
Posledné roky, smrť a pohreb
Matkinou smrťou akoby zmizlo posledné Krylovo puto k rodine.
Rozhodovanie o trvalom návrate do vlasti bolo ťažké. V Nemecku mal priateľov, zamestnanie i zázemie, v Československu nadšené publikum. Vyriešil to tak, že v Nemecku býval a do Československa dochádzal.
Táto paralelná existencia mu umožňovala pozorovať udalosti vo vlasti s odstupom.
Vo februári 1991 sa oženil so svojou dlhoročnou nemeckou priateľkou Marlene Brosertovou, ale ani po svadbe sa nevyhýbal vzťahom s inými ženami.
Údajne mal desiatky mileniek, ale trvalejších vzťahov si vytvoril len niekoľko. Niektoré z nich sa neskôr dostali na verejnosť.
V júli 1991 opustil Slobodnú Európu, pretože jeho práca sa nedala zladiť s koncertami. Ako však priznal, ďalším dôvodom bolo, že sa rozchádzal s „vysielacou líniou svojich nadriadených“.
V roku 1992 vydal platňu Monology, ktorá pre neho znamenala pomerne veľké sklamanie - zle sa predávala. Kritika ho prijala vlažne, distribúcia bola zlá. Výrazný úbytok záujmu bol cítiť i na koncertoch.
Rozdelenie Československa sa ho veľmi dotklo, vnímal ho emocionálne a osobne.
Vyrastal na Morave, kde mali k sebe Česi a Slováci blízko, medzi Slovákmi mal množstvo priateľov, veľké a vďačné publikum.
Krylove kontroverzné názory a jeho otvorenú kritiku populárnych politikov veľa ľudí odsudzovalo. V tlači sa objavovali protikrylovské články.
Do toho prišli problémy so získaním platných dokladov a Kryl pomaly dospieval k rozhodnutiu, že duhýkrát opustí krajinu.
V januári 1994 však dostal občiansky preukaz a rozhodol sa, že zostane.
Vyčerpávajúci spôsob života, koncerty, neustále cestovanie medzi Nemeckom a Československom, rozdávanie sa a pomoc častokrát neznámym ľuďom sa podpísala na Krylovom zdraví.
Večer 2. marca 1994 omdlel Karel Kryl na ulici v Mníchove, keď sa s manželkou Marlene vracal z reštaurácie.
Sanitka ho odviezla do nemocnice, kde na druhý deň o pol jedenástej dopoludnia zomrel.
Práve v Mníchove, kde "básnik s gitarou" vo veku 49 rokov, tesne pred svojimi 50. narodeninami, poslednýkrát vydýchol.
Stalo sa tak len dva dni po príchode z Prahy do Mníchova, keď na svojej hrudi pocítil silnú bolesť a na ulici upadol do bezvedomia, z ktorého sa už, bohužiaľ, neprebral.
Oficiálnou príčinou jeho smrti bol srdcový infarkt, avšak jeho rodina a priatelia boli presvedčení, že skutočným dôvodom bolo sklamanie a smútok z rozpadu jeho vlasti a pochovania ideálov a viery v lepší život národa.
Na Břevnovskom cintoríne sa s Karlom Krylom lúčilo viac ako 4-tisíc smútiacich.
Na Břevnovském hřbitově se s Karlem Krylem loučilo více než 4-tisíc smútiacich.
Politici aj prezident Havel sa však odmietli zúčastniť. Práve Havlovi bola neúčasť na pohrebe dlho vyčítaná.
V deň pohrebu sa pred kostolom sv. Markéty v Břevnove tlačil mnohotisícový dav.
Zádušní mši celebroval jeho priateľ opát Anastáz Opasek v kostole sv. Markéty v Praze.
Zádušní mši celebroval jeho přítel opat Anastáz Opasek v kostele sv. Markéty v Praze.
Jediný vyslaný reprezentant Hradu Ivan Medek pri projevu prohlásil: " ... Karel se mýlil, když se domníval, že ti, které kritizoval, ho nemají rádi", načež se z publika ozvalo několik výkřiků: "Lžete!".
Karel Kryl byl pochován na Břevnovském hřbitově.
Ocenenia, diela a diskografia
Kryl je jedným z najuznávanejších zástupců protikomunistického protestsongu.
Mimo zpívanou poezii vydal také několik sbírek poezie i delších básnických skladeb knižně, většinou je doprovodil vlastními grafickými díly.
Jeho texty i nezpívaná poezie vynikají hlubokou obrazností a metaforikou a velkou formální dokonalostí.
Měl velký rozsah tvorby a schopnost tvořit radikálně odlišné skladby, počínaje zpívanými veršovanými pamflety (Tak hle jak se perou, Bakterie) a konče zpívanými básněmi (Lilie, Rakovina, Plaváček), které pracují s hlubokými alegoriemi a složitými jazykovými a významovými konstrukcemi.
Významnou roli hraje i jeho tvorba inspirovaná biblickými texty (Žalm 71, Žalm 120, Zapření Petrovo, Jidáš, Děkuji), ktorá sa ovšem obrací i do moderní doby.
Na počiatku roku 1990 uveřejňuje kritickou píseň Sametové jaro (album Tekuté písky). Později v kritice polistopadového vývoje pokračuje v albu Monology, básních Demokracie, Timur a jeho parta a dalších dílech.
V novembri 2005 vyšla kompilácia Šuplíky / Mé nejmilejší písně a v novembri 2006 reedícia jeho prvého albumu Bratříčku, zavírej vrátka.
V apríli 2009 vyšiel album Živě v Československu 1969, na ktorom je unikátny záznam vystúpenia Karla Kryla pred jeho emigráciou.
V novembri 2009 vyšiel album Ostrava 1967 - 1969, na ktorom sú Krylove predexilové nahrávky.
V novembri 2012 vydal Supraphon CD a DVD s názvom Karel Kryl - Kdo jsem? Tento komplet ponúka na DVD hudobno-poetický film režiséra Dušana Rapoša z roku 1993, čo je 86 minút pesničiek, veršov a rozprávania.
V marci 2014 vydal Supraphon album s názvom Karel Kryl: Solidarita - Mnichov 1982, čo je záznam mníchovského koncertu z roku 1982.
V októbri 2014 vyšlo CD a DVD s názvom Karel Kryl 70.
Kryl bol držiteľom viacerých ocenení in memoriam: stříbrná pamätná medaila Univerzity Karlovy za prínos pre duchovný rozvoj a morálnu podporu národa (1994), Cena Františka Kriegla (1995) a cena Českého Grammy (Síň slávy - 1995).
28. října 1995 mu prezident Václav Havel udělil in memoriam medaili Za zásluhy II. stupně.
24. apríla 1999 bola na budove Keramické školy v Bechyni odhalená jeho busta s pamätnou doskou, ako jej absolventovi z let 1958-1962.
V súčasnosti (marec 2009) sú po ňom pomenované ulice v Prahe-Stodůlkach, Varnsdorfu, Příbrami, Novém Jičíně a Zelenči.
17. januára 1989 obdržel Karel Kryl v exilu v Los Angeles od Klubu Československé kultury Cenu Jana Zahradníčka za českou poezii.
Poďakovanie do neba.
Vybrané diela
| Názov | Rok |
|---|---|
| Bratříčku, zavírej vrátka | 1969 |
| Rakovina | 1969 |
| Maškary | 1970 |
| Karavana mraků | 1979 |
| Plaváček | 1983 |
| Ocelárna | 1984 |
| Monology | 1992 |