Ak dieťa povie, že chce zomrieť alebo nechce žiť, jeho slová netreba automaticky vysvetľovať ako manipuláciu, rozmar či snahu odvrátiť pozornosť. V akejkoľvek situácii, keď dieťa hovorí o túžbe zomrieť, treba zareagovať. Takéto slová sú príliš vážne, aby sme ich prešli domnienkou, že to nemyslí vážne.
Pri malých deťoch je dôležité zohľadniť ich vek, spôsob uvažovania a schopnosť chápať definitívnosť smrti. Zároveň však platí, že rodič nemá sám odhadovať, či ide iba o výraz silného hnevu, alebo o prejav závažného psychického prežívania.
Čo môže znamenať, keď dieťa hovorí o smrti
Nerešpektovanie hraníc býva výchovnou ťažkosťou v mnohých rodinách. Každá rodina a každý vzťah je však individuálny a špecifický.
Dieťa môže v silnej emócii povedať, že je zlé, že chce zomrieť alebo nechce tu žiť. Niekedy môže hovoriť „bez rozmyslu“. No inokedy môžu byť jeho slová volaním o pomoc.
Je zrejmé, že niečo svojím správaním a reakciami sleduje a pre niečo to robí. Vďaka rozhovoru a záujmu sa to môžete dozvedieť.
Ak pospájame škrípanie zubov, vnútorné napätie, nerešpektovanie hraníc, slová o vlastnej smrti, je zrejmé, že dieťa prežíva niečo, s čím si nevie samo poradiť. A prejavuje to týmto spôsobom.
Je potrebné ísť do podstaty ťažkosti a hľadať príčinu správania a vnútorného prežívania.
Vek dieťaťa mení význam slov o smrti
Deti vo veku štyri až päť rokov nevnímajú definitívnosť smrti. Keď niekto zomrie, myslia si, že sa môže znovu zobudiť, tak to chodí aj v rozprávkach.
Majú magické myslenie. Keď sa na niekoho nahnevajú a pomyslia si, že by mal zomrieť a náhodou sa to stane, sú presvedčené, že spôsobili jeho smrť. Obviňujú sa za ňu.
Je dobré vedieť, že tak premýšľajú. Štvorročnému alebo päťročnému dieťaťu potom môžeme povedať, že za smrť jeho sestry či brata alebo rodiča nikto nemôže. Nikto nemôže ani za to, že bolo choré - ani ono, ani mama, ani otec, ani lekári.
Približne od toho siedmeho až ôsmeho roku deti začnú chápať, čo znamená smrť. Takže ak im nie je úplne jasný ten význam pojmu samovražda, tak ten význam toho slova smrť už majú uchopený z toho, čo už zažili, počuli.
Ale kým nedospejú, stále si nemusia naplno uvedomovať to, že po takomto kroku už nie je cesty späť, že život proste končí.
Ako reagovať v okamihu, keď to dieťa povie
Najdôležitejšie je zachovať pokoj, dieťa vypočuť a jeho slová nezľahčovať. Pri podozrení na samovražedné myšlienky sa odporúča priamo sa opýtať. Rozhovor o samovražde nezvyšuje podľa odborníkov riziko jej dokonania.
Je úplne v poriadku sa priamo, ale citlivo opýtať, či uvažuje nad samovraždou. Táto otázka nezvyšuje riziko samovraždy.
Rozhovor začnite tým, že dieťaťu dáte najavo, že vám záleží na tom, čo prežíva, a chcete pre neho to najlepšie, aby bolo v poriadku a v bezpečí.
Pomôcť môžu jednoduché otázky:
Prečo to hovoríš?
Ako to myslíš?
Čo sa stalo?
Čo ťa teraz najviac trápi?
Myslíš tým, že si chceš ublížiť?
Premýšľala si o tom, ako by si to urobila?
Nechať dieťaťu priestor na vyrozprávanie. Nebáť sa pýtať aj na myšlienky na samovraždu - pýtať sa v bezpečnom nerušenom prostredí a mať na dieťa čas.
Vyjadriť podporu, zaujímať sa o jeho pocity, kamarátov, jeho aktivity.
Netlačiť na dieťa, ak nechce rozprávať. Snažiť sa nájsť v okolí dieťaťa osobu, ktorej dôveruje a ktorej sa zverí.
Pýtať sa dieťaťa, čo by potrebovalo, čo by mu pomohlo, prípadne ostať s dieťaťom doma, netlačiť na výkon.
Ak nechce rozprávať o svojom prežívaní práve teraz, uistite ho, že ste tu pre neho kedykoľvek, keď to bude potrebovať, a radi ho vypočujete.
Čomu sa v rozhovore vyhnúť
Situáciu nebagatelizovať a nepodceňovať. Dieťa ohrozené samovraždou je potrebné vypočuť, reflektovať jeho pocity.
Nehodnotiť to, čo dieťa povie, neanalyzovať - iba nechať priestor pre vypočutie.
Vyhnite sa poučovaniu, moralizovaniu, výčitkám, hnevu, urážkam a vyhrážkam. Nepoužívajte prázdne frázy ako „To zvládneš“, „Bude dobre“, „Iní ľudia majú iné a horšie problémy“ alebo „Aj ja som to zažil“.
Nebagatelizujte a nevyvolávajte pocit zahanbenia. To, čo tento človek prežíva, mu bráni žiť spokojne a šťastne a zväčša nevie, čo by mal v danej situácii robiť.
Počúvajte a buďte podporou, ale nesúďte, nehádajte sa, nevyhrážajte sa, ani nekričte.
Ako nastavovať hranice bez eskalácie konfliktu
Rodič môže mať pocit, že dieťa vie, že ho miluje tak, že sa zľakne, čo sa s ním deje, a zabudne na hranice. Takýto pocit je dôležité brať vážne, no hranice netreba opúšťať ani vtedy, keď dieťa reaguje veľmi silnými slovami.
Pred každou spoločnou hrou si dohodnite pravidlá. Uistite sa, že im rozumie, a najmä urobte dohodu, čo sa bude diať, ak ich nebude rešpektovať.
Napríklad že predčasne ukončíte hru a nebudete reagovať na jej urazenie.
Ak sa dcérka dostane do emócií hnevu, môžete ukončiť hru. Nemusíte sa dať vtiahnuť do tejto situácie, ale môžete z nej ako rodič odísť - ukončite hru a počkajte, kým sa dcéra upokojí.
Môžete jej pomôcť tak, že emócie pomenujete: „Hneváš sa, lebo je koniec hry? Hneváš sa, lebo trvám na dohodnutých pravidlách?“
Ak totiž pomenujete emóciu, tá má tendenciu znížiť svoju intenzitu.
Ak sa emócie dostanú pod kontrolu, vráťte sa k danej situácii a rozprávajte sa o nej. Počúvajte, čo dcéra vraví a prečo to vraví.
Dbajte na to, aby ste sa nedali vtiahnuť do zrkadlenia emócií a odklonu od toho, čo jej chcete povedať.
Táto informácia Vám môže pomôcť nedať sa „uniesť“ situáciou, emóciami a, naopak, mať situáciu, rozhovor vo svojich rukách.
Prečo je dôležité zostať pokojný
V prednej časti mozgu máme zrkadlové neuróny, ktoré sú zodpovedné za to, že zrkadlíme - opakujeme po druhých.
Ak napríklad budem na dieťa kričať, vďaka zrkadlovým neurónom mozog vyšle signál a aj dieťa zvýši svoj tón hlasu.
Známe je tiež zívanie - ak vidím niekoho zívať, automaticky začnem zívať aj ja, a to vďaka zrkadlovým neurónom.
Pokojná reakcia neznamená, že rodič slová o smrti ignoruje. Znamená, že sa snaží dieťaťu vytvoriť bezpečný priestor, v ktorom môže hovoriť bez ďalšieho vystupňovania napätia.
Nočné škrípanie zubov a vnútorné napätie
Najprv si povedzme o škrípaní zubov - bruxizme. Je to u detí bežný jav, pričom sa týka všetkých vekových kategórií, nielen detí.
Niektoré zdroje uvádzajú, že z desiatich detí každé druhé až tretie v noci škrípe zubami.
Príčina bruxizmu môže byť rôzna. Môže to byť zlozvyk, zväčšená nosná mandľa, spánkové apnoe či iné.
Ďalšou rovinou vysvetlenia nočného bruxizmu je prežívanie stresu, preťaženie či úzkosť.
Odporúčam ho riešiť najprv návštevou špecialistov, napríklad ORL a zubára, na vyvrátenie alebo potvrdenie diagnózy.
Ak sa nevyskytuje fyziologický dôvod, je zrejmé, že bruxizmus bude mať svoj dôvod v psychoemocionálnom prežívaní.
Samotné škrípanie zubov ešte nedokazuje, že dieťa uvažuje o samovražde. V spojení s ďalšími zmenami správania však môže byť dôvodom na pozornejšie sledovanie a odbornú konzultáciu.
Varovné signály, ktoré si treba všímať
Prejavy, ktoré by si mali rodičia, učitelia a blízke okolie všímať, sa veľmi prekrývajú. Celkovo je dôležité všímať si akékoľvek zmeny u dieťaťa - smútok, úzkosť, depresívne prejavy, ale aj nárast agresívneho správania.
Varovné signály nie sú vždy zrejmé a môžu sa líšiť u toho ktorého dieťaťa.
hovorí o pocite beznádeje a osamelosti;
naznačuje alebo hovorí, že nemá dôvod ďalej žiť;
hovorí o smrti alebo o tom, že by bolo lepšie, keby nežilo;
prejavuje výraznú zmenu nálady;
prežíva hnev, extrémnu úzkosť alebo rozrušenie;
mení stravovacie alebo spánkové návyky;
vyhýba sa sociálnym interakciám s ostatnými;
prestáva sa zaujímať o to, čo ho kedysi bavilo;
uzatvára sa pred rodičmi a odmieta sa s nimi rozprávať;
izoluje sa od kamarátov alebo príbuzných;
zažíva zmeny prospechu v škole;
začne sa správať rizikovo;
ukončuje dlhodobé záležitosti;
sebapoškodzuje sa;
má časté choroby alebo bolesti bruška či hlavy, pri ktorých lekári neodhalili príčinu.
Toto sú iba niektoré z možných prejavov a zmien v správaní. Ak u niekoho spozorujete niektorú z nich, neznamená to, že hneď uvažuje nad samovraždou.
Rovnako môže nastať aj situácia, že u svojho blízkeho neobjaví ani jedna zmena či varovný signál.
Každý z nás je iný, odlišne reagujeme na rôzne situácie, aj na tie najťažšie.
Kedy vyhľadať odborníka
Vždy keď sme si nie istí, niečo nám „nesedí“, raďme sa s odborníkmi.
Sledujme správanie dieťaťa - čo sa deje v jeho živote? Prežíva niečo ťažké?
Ak u dieťaťa trvajú depresívne stavy dlhodobejšie a nepomáha rozhovor alebo ho odmieta, tak určite neváhajte a vyhľadajte odbornú pomoc. Psychológa, psychiatra.
Ak dieťa hovorí, že sa zabije, má konkrétny plán alebo sa sebapoškodzuje, odporúča sa urgentné vyšetrenie.
Reči 4-5 ročného dieťaťa o zabití, samovražde a sebapoškodzovaní, ako je škriabanie, pichanie si do očí či búchanie, sa považujú za signál na urgentné vyhľadanie odborníka, najmä ak sú sprevádzané samopoškodzovaním alebo konkrétnymi plánmi, napríklad „skočím z okna“.
Každá škola má buď vlastného školského psychológa, alebo spadá pod starostlivosť Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie.
Psychológ vie posúdiť mieru závažnosti problémov dieťaťa, prípadne odporučí pedopsychiatrické vyšetrenie.
Detskí psychológovia a rodičia odporúčajú diagnostiku príčin vrátane vyšetrenia porúch autistického spektra (PAS/Asperger) a prípadného neurologického vyšetrenia, pričom psychológ môže odporučiť ďalšie testy alebo postupy.
Rozdiel medzi psychológom a psychiatrom
Treba si uvedomiť, že psychiater je lekár, to znamená, že má zodpovednosť za diagnostiku a liečbu.
Ak je indikovaná farmakoterapia, tak riadi celý plán liečby - sleduje aká je účinnosť, či sa zmierňujú symptómy, alebo sa naopak zhoršujú, či netreba vymeniť lieky a podobne.
Psychológ na druhej strane pomáha dieťaťu a celej rodine zistiť príčinu konania a upraviť vzťahy v rodine, ktoré môžu pomôcť k tomu, aby sa zmiernili príznaky daného ochorenia.
Psychológ môže s dieťaťom pracovať individuálne, ale aj s celou rodinou.
V niektorých prípadoch je postačujúca psychologická podpora rodiny, inokedy psychoterapia, individuálna s pacientom alebo rodinná, niekedy je nevyhnutná farmakoterapia - užívanie liekov, prípadne kombinácia psychoterapie a farmakoterapie.
Čo urobiť pri bezprostrednom ohrození
Ak je situácia vážna a akútna, zavolajte na 112.
Zostaňte na mieste, kým nepríde pomoc.
Ak je to možné, choďte spolu na bezpečné miesto alebo sa pokúste odstrániť všetko, čím by sa dalo ublížiť si.
Ak dieťa hovorí, že chce zomrieť, má konkrétny spôsob alebo plán, už si ublížilo, hľadá prostriedky na ublíženie alebo ho nemožno bezpečne ponechať bez dozoru, nenechávajte ho samotné.
„Pokiaľ sú to už naozaj vážne príznaky, že už dieťa o tej samovražde hovorí vety, že: „bolo by lepšie, keby som tu nebol..keby som zomrel“, tak v takom prípade nenechávať dieťa samotné. V žiadnom prípade, lebo napriek tomu, že môže navonok pôsobiť, že je pokojné, tak tú samovraždu spáchať môže,“ opisuje psychologička.
Sebapoškodzovanie nie je to isté ako samovražedný pokus
Sebapoškodzovanie u detí sa deje väčšinou bez úmyslu zomrieť, suicidálny pokus je vyjadrením úmyslu ukončiť svoj život.
Ak dieťaťu rodič postrehne takýto problém, odporúča sa ako prvé kontaktovať psychológa.
Pri sebapoškodzovaní ide o trochu náročnejší proces. Keď sa nám problém podarí podchytiť v úvode a ide o reakciu dieťaťa na určité záťažové situácie, tak ho vieme podporiť v tom, aby našlo iné mechanizmy na zvládnutie a vyrovnanie sa so svojim úzkostným alebo depresívnym prežívaním, alebo istými nepriaznivými situáciami.
Vtedy sa nám podarí zastaviť toto nežiadúce správanie a dieťaťu sa uľaví.
Sú však situácie, kedy je podchytenie problému a následné liečenie náročnejšie a problémy sa môžu opakovať.
Stáva sa aj to, že deti musíme opakovane hospitalizovať, pretože sa nám problém nedarí zvládať ambulantnou formou.
Čo môže stáť za detským prežívaním
Existuje veľa príčin, pre ktoré sa deti rozhodnú ublížiť si.
Príčinou môže byť depresívne alebo úzkostné prežívanie, dlhodobá vnútorná nepohoda, opakované stresujúce situácie, nepriaznivé pomery v rodine, nedostatočné kamarátske vzťahy, neprijatie v kolektíve alebo šikana.
Reakcie dieťaťa závisia od vonkajších okolností, od toho, akú oporu má dieťa vo svojom okolí, akú má dôveru k dospelým a či sa môže na niekoho obrátiť o pomoc, a jednak od samotného dieťaťa, jeho osobnosti a povahových čŕt.
Každé dieťa je iné a dôležitý je čas, ktorý strávia rodičia s dieťaťom a aká je kvalita ich spoločného času.
Je rozdiel sedieť s dieťaťom v jednej miestnosti a pasívne niečo robiť, alebo aktívne sa spolu podieľať na rôznych činnostiach a aktivitách.
Je veľmi dôležité poznať svoje dieťa, vedieť, čo ho zaujíma, akých má kamarátov, s kým sa stretáva.
Je veľmi dobré poznať kamarátov svojho dieťaťa, aby rodičia videli, s kým sa ich dieťa stýka.
Vplyv médií a internetu
Internet je na jednej strane pozitívny, najmä čo sa týka edukačného smeru. Avšak, môže byť aj veľmi negatívny zo strany ovplyvňovania ostatných.
U detí, ktoré sú veľmi ľahko ovplyvniteľné, je väčšie riziko, že sa začnú správať nežiadúco, a to buď voči sebe, alebo voči okoliu.
Deti môžu napodobňovať obsah z televízie alebo filmov; v diskusii boli spomenuté tituly Labková patrola, Požiarnik Sam, Caillou, Krtko, Toy Story, Doba ľadová, Shrek a Ratatouille.
Internet je nebezpečný aj pri téme sebapoškodzovania detí. Na sociálnych sieťach sa zdieľali isté typy hier, ktoré navádzali deti na to, aby si ublížili, bolo tam navádzanie aj na suicidálne pokusy, čo je veľmi nebezpečné.
Reakcie dieťaťa na takéto výzvy závisia od jeho veku, od toho, aké má zvládacie schopnosti, od toho, v akej sa nachádza životnej situácii, či je osamotené a necíti podporu okolia.
Ak je dieťa oslabené, môže byť ľahko zmanipulovateľné istou skupinou ľudí na internete, môže sa cítiť súčasťou takejto nezdravej skupiny a slepo ju poslúchať.
V tomto smere je veľmi dôležitá prevencia či už v rámci škôl, ale aj v rámci rodiny, aby deti vedeli, aké nástrahy na nich na internete číhajú.
Ako postupovať, ak dieťa po pokuse príde domov
Zistenie, že niekto, na kom nám záleží, sa pokúsil o samovraždu, môže byť pre nás devastujúce. Predovšetkým pokiaľ ide o naše dieťa.
V takej chvíli sa môžeme ocitnúť vo víre rôznych pocitov: šok, bezmocnosť, hnev, strach, hanba, pochybnosti o kvalite výchovy, ale aj úľava a vďačnosť, že naše dieťa pokus o samovraždu prežilo.
To, čo momentálne v tejto situácii cítite, čo Vám behá hlavou, je úplne prirodzené. Neznamená to, že s Vami nie je niečo v poriadku. Ide o prirodzenú reakciu na neobvyklú a traumatickú situáciu.
Po samovražednom pokuse, ku ktorému je privolaná rýchla zdravotná služba alebo aj polícia, by malo byť dieťa po neodkladnej zdravotnej starostlivosti hospitalizované v psychiatrickej nemocnici alebo na psychiatrickom oddelení.
Pri prepustení z nemocnice by malo mať dieťa nastavenú liečbu, možnú farmakoterapiu a pravidelné kontroly.
Pri návrate domov je veľmi dobré byť na pozore pred varovnými príznakmi, ktoré môžu naznačovať to, že dieťa opäť premýšľa nad samovraždou.
Vytvorte bezpečné miesto na rozhovor s dieťaťom a obmedzte, ideálne úplne vynechajte, výčitky, hnev, urážky a vyhrážky.
Dajte dieťaťu priestor na neprerušované vyslovenie svojho pohľadu na celú situáciu, na opísanie toho, čo prežíva.
Neexistuje hlúpy, slabý a ani jediný dôvod, pre ktorý chce človek ukončiť svoj život.
Pokiaľ sa Vám dieťa rozhodne zdôveriť, je to obrovským prejavom dôvery, vďaka ktorému môžete spoločne hľadať ďalšie riešenia, plánovať kroky k obnove duševnej pohody a bezpečia.
Bezpečnostný plán a ďalšia podpora
Vypracujte si bezpečnostný plán.
Varovné signály.
Činnosti, ktoré pomáhajú.
Dostupná pomoc.
Má vaše dieťa okruh ľudí, na ktorých sa môže obrátiť, keď potrebuje pomoc?
Nepovažujte to za vyriešené len preto, že dieťa prestane o samovražde hovoriť.
Po návrate dieťaťa domov sledujte najmä zmeny, ktoré predchádzali pokusu o samovraždu.
Ak spozorujete niektorý z týchto príznakov, buďte na pozore pred ďalšími varovaniami a kontaktujte odborníka v oblasti duševného zdravia.
Odborník Vám bude klásť otázky ohľadom príznakov, ktoré ste si všimli, aby Vám pomohol vyhodnotiť riziko a určiť ďalší postup.
V istom vývinovom období a veku je pre dieťa náročné zdôveriť sa so svojimi pocitmi rodičovi - je to úplne v poriadku.
V takomto prípade môžete s dieťaťom hovoriť o možnostiach anonymnej komunikácie s odborníkom na linkách pomoci.
Obrátiť sa môžete aj na linky pomoci IPčko.sk, Dobrá linka alebo Krízová linka pomoci.
Rodič nemusí zostať na situáciu sám
Spolupráca s rodičmi je vždy nevyhnutná pri akomkoľvek psychickom probléme dieťaťa, pretože dieťa nežije izolovane, ale v konkrétnej rodine.
Vzťahy v rodine sú pre dieťa mimoriadne dôležité a rodina je základom liečby.
Keď rodič nemá kapacitu byť svojmu dieťaťu oporou, čo je v poriadku, nie každý ju vždy máme, je čas požiadať o pomoc.
Byť v pozícii toho, kto prijíma pomoc, nebýva ľahké. Hodnota prijímania pomoci je podobná ako hodnota ponuky.
Keď prijímame pomoc, veľa dávame tomu, kto nám pomáha, a aj ľuďom okolo. Dávame pocítiť, že si ich vážime, že ich prijímame, a to je príjemné a napĺňajúce.
Ukazujeme, ako sa dá prijímať pomoc, môžeme tak inšpirovať okolie.
Byť vo funkcii takejto opory môže byť mimoriadne stresujúce a vyčerpávajúce. Preto je dôležité, aby ste v tom celom nezostávali osamote.
Podporou Vám vie byť aj Vaše okolie a je dôležité myslieť na to, že je len a len na Vás, komu a do akej miery sa rozhodnete zdôveriť.
Nápomocný môže byť aj rozhovor s ľuďmi, ktorí si podobnou situáciou nedávno či v minulosti prešli, alebo rozhovor s odborníkom.
Pokiaľ sami nie ste odborníkom v oblasti psychického zdravia, je úplne v poriadku, ak neviete, ako v niektorých rozhovoroch s dieťaťom alebo situáciách po návrate domov reagovať.
Je to niečo, v čom Vás dokáže usmerniť odborník a zároveň Vám samým dodať podporu, ktorú v podobnej situácii potrebujete a v plnej miere si ju zaslúžite aj Vy.
