Múzeum zimných športov nájdete v Tatranskej Lomnici. Ide o prvé súkromné múzeum zimných športov vo Vysokých Tatrách, ktoré návštevníkom približuje históriu a vývoj športov v tatranskom regióne.
Hoci je hlavnou témou múzea história lyžovania, korčuľovania, curlingu, horolezectva, sánkovania a bobovania, v širšom kontexte historických múzejných zbierok sa objavuje aj téma detských kočíkov a kočíkov pre bábiky. Kočík je praktický predmet spätý s každodenným životom, no zároveň dokumentuje spoločenské pomery, remeselnú výrobu, módu i vývoj dizajnu.
Múzeum zimných športov v Tatranskej Lomnici
Múzeum zachytáva históriu tatranských zimných športov už od roku 1945. Expozícia sa rozprestiera na ploche takmer 300 m² a predstavuje prehľad počiatkov lyžovania, korčuľovania, curlingu, horolezectva, sánkovania i bobovania v našom regióne.
Návštevníkom ponúka 19 náučných tabúľ prostredníctvom ktorých sa dozvedia informácie o začiatkoch lyžovania, korčuľovania, curlingu, horolezectva, sánkovania i jazde na boboch vo Vysokých Tatrách. Každá tabuľa je doplnená exponátmi a fotografiami z daného tematického okruhu.
Expozícia je doplnená o popisky v slovenskom a anglickom jazyku a obsahuje množstvo historických exponátov po prvopočiatkoch až do konca druhej svetovej vojny. Jednotlivé tematické okruhy sú doplnené informačnými panelmi a množstvom historických exponátov, ktoré spolu s textovou časťou a krátkym filmom poskytujú návštevníkom ucelený obraz o tom, ako to kedysi vo Vysokých Tatrách vyzeralo.

Najvýznamnejšie exponáty múzea
Dominantou múzea sú lyže dlhé 3,07 m z roku 1885, či expozícia pretekárskych bobov. Pozoruhodná je aj dielňa na výrobu drevených lyží, lyžiarskych palíc a kožených topánok.
Na ploche múzea nájdete lyže vyrobené zo sudových dosiek, viac ako trojmetrové drevené lyže s viazaním z morskej trstiny až po viazanie „Kandahár“, ktoré sa používalo až do roku 1960.
Okrem lyží sú vystavené aj originálne sane, boby či skeleton, ktoré sa v Tatrách jazdili už v rokoch 1908 a 1909. V expozíciách sú snežnice, lyže, boby, sane a ďalšie športy.
Najunikátnejším exponátom, ktorý priťahuje pozornosť ľudí, sú viac ako trojmetrové nórske lyže s viazaním z morskej trstiny. „Tak nejako vyzerali prvé lyže, ktoré do Tatier priniesol smokovecký lekár Karol Cornides z roku 1865. Pokladajú sa za prvé lyže, ktoré do Tatier prišli.“
Väčšina ľudí sa ma pýta, ako sa na tom dokázali lyžovať a ja im odpovedám, že tieto lyže neslúžili na nejaké športové lyžovanie, ale skôr na presun, určite nie na nejaký slalom.
Zoskupenie, ktoré sa mu podarilo vytvoriť, je naozaj početné - iba párov lyží je v múzeu najmenej 400. Vystavené sú len tie najkrajšie kúsky.
História tatranských zimných športov
Jedným z takýchto miest, kde sa prelína história a vášeň pre zimné športy, je Múzeum zimných športov v Tatranskej Lomnici. Toto múzeum zachytáva históriu tatranských zimných športov už od roku 1945.
Múzeum ponúka jedinečný pohľad na históriu a vývoj širokej škály zimných športov vo Vysokých Tatrách až do konca druhej svetovej vojny.
Medzi jednotlivé tematické okruhy patria aj netradičné športy, ktoré sa v tejto oblasti tiež vyskytovali, napríklad curling, ktorý sa tu prevádzkoval začiatkom 20. storočia.
Okrem tradičných zimných športov sú v expozícii zahrnuté aj netradičnejšie aktivity ako napr. curling, ktorého história v regióne svedčí o rozmanitosti športového spektra vo Vysokých Tatrách.
Lyžovanie v minulosti
Žiadne značkové bundy, krikľavé farby a hrubé nohavice. Dole svahom sa rútili ženy v elegantných sukniach a kabátoch a chlapi v dlhých vlnených svetroch. Aj takto vyzeralo kedysi lyžovanie v Tatrách.
Vladimír Hubáč viac ako 22 rokov zbieral lyže, lyžiarsky i športový materiál a vytvoril z neho unikátnu zbierku, ktorá návštevníkom veľhôr priblíži, ako to na svahoch vyzeralo v minulom storočí.
K založeniu športového múzea ho inšpirovalo zlé počasie na dovolenke. „Vtedy mi napadla myšlienka urobiť niečo v Tatrách, kde by si mohli urobiť program turisti, ak bude zlé počasie, bude fúkať a nebude sa dať lyžovať. Zbierka bola už vtedy dosť veľká, stačilo na tom iba popracovať,“ zaspomínal si Hubáč.
Pánov v múzeu najviac zaujme dielňa na výrobu lyží, lyžiarskych palíc a lyžiarskych topánok, dámy sa zase môžu pokochať módou, ktorá v minulom storočí na kopcoch vládla.
Hovorí sa, že ak mala žena oblečené nohavice, pôsobila pohoršujúco. „Ženy sa veľmi elegantne obliekali, mali oblečené dlhé sukne, také tie kabátiky, na sebe mali klobúky.“
Obliekali sa podľa najnovšej lyžiarskej módy z časopisu. Vo Viedni bol obchod, ktorý sa výlučne zaoberal iba tou lyžiarskou módou, mohli ste tam vlastne kúpiť najlepšie kusy na svahy na ďalší rok.
Jarné prázdniny vo Vysokých Tatrách.
Dobové filmové záznamy
Novinkou je momentálne aj premietanie filmu. Návštevníkov zaujme aj premietanie dobových filmových záznamov.
Ak chcete vidieť, ako to na svahoch vyzeralo, v múzeu je pripravený aj film s parádnymi vychytávkami.
„Je o tatranskom pohári v šeťdesiatom roku, ktorý bol v Tatranskej Lomnici. Obsahuje napríklad krásny záber na to, ako ľudia smerom zo Sedla lyžovali rovno dole, to je normálne zázrak, treba to vidieť,“ uzavrel Hubáč.
Gertrúdina chata
Neoddeliteľnou súčasťou múzea je aj Gertrúdina chata, ktorá stála pri štarte bobovej a sankárskej dráhy a dnes láka najmä najmenších.
Rozprávková atmosféra Gertrúdinej chaty zaujme najmenších návštevníkov a pripomína minulosť štartov bobovej a sánkarskej dráhy.
Kočík ako historický predmet
Detské kočíky sú dnes súčasťou výbavy každého dieťatka a sú úzko späté s každodenným životom. Ich história je ale pomerne krátka.
Kočík v klasickom poňatí vynašiel záhradný architekt William Kent pre mladého vojvodu z Devonshire v roku 1733.
V dôsledku spoločenských zmien za uplynulých 150 rokov aj kočíky prešli rôznymi premenami a vývojom kým dosiahli súčasnú multifunkčnú podobu. O skutočnosti, že každá doba mala svoju módu nás presvedčia vystavené kočíky.
Kočíky pre bábiky tvoria početnú skupinu v rade dievčenských hračiek ako „povinné príslušenstvo k bábikám“. Sú kópiami detských kočíkov a vo svojich rozmanitých prevedeniach verne dokumentujú ich vývoj - premeny časom.
Výstava predstaví niekoľko druhov detských kočíkov spolu s kočíkmi pre bábiky a umožní návštevníkovi objaviť krásu tohto praktického úžitkového predmetu, ktorý v pomerne krátkej dobe svojej existencie prešiel viditeľnými zmenami a podľahol módnym trendom rušného 20. storočia.
Šľachtický detský koč z konca 19. storočia
Dominantou výstavy je Detský koč zo zbierok Múzea vo Svätom Antone. Slúžil ako hračka pre šľachtické deti, potomkov posledného majiteľa svätoantonského kaštieľa Filipa Coburga a pochádza z konca 19. storočia.
Kabínka je z dreva, potiahnutá impregnovaným plátnom imitujúcim kožu, povrch je zdobený nenápadnými maľovanými červenými linkami.
Konštrukcia a brzdový mechanizmus je kovaný zo železa. Kolieska koča sú drevené, každé má iný rozmer a to z dôvodu, aby koč nešiel veľkou rýchlosťou a aby sa ľahšie otáčal, napríklad okolo fontány na nádvorí kaštieľa.
Do koča si deti zapriahali buď malého poníka alebo veľkého psa.
Kočíky a vývoj spoločnosti
Kočíky neboli iba praktickým dopravným prostriedkom pre deti, ale v určitých obdobiach aj symbolom spoločenského postavenia.
Výstava prezentuje zbierkový fond múzea, pričom jej hlavnú časť tvorí produkcia hračkárskeho priemyslu z obdobia socializmu v bývalej ČSSR. Dopĺňajú ju staršie predmety z prvej polovice 20.
Podstatnú časť výstavy tvorí zbierka starožitných kočíkov pani Anny Ševčíkovej zo Žiliny, ktorá sa ich zbieraniu venuje vyše 17 rokov.
Prvý kočík našla na smetisku, nechala ho zrenovovať a využívala vo svojom podniku pri krstoch detí na fotografické účely.
Najstarší kočík pochádza z prelomu 19./20. storočia, ďalšie sú z medzivojnového obdobia i z čias socializmu.
Značka Liberta a československá výroba
Zaujímavá je kolekcia kočíkov zn. Liberta. Firma vznikla už v roku 1923 ako malá dielňa Antonína Svobodu, pôvodne zameraná na výrobu prútených častí kočíkov.
Po roku 1948 bola firma znárodnená a premenovaná na Továrny dětských vozidel (TDV) Mělník.
V priestoroch Ľubovnianskeho múzea pribudli štyri výnimočné exponáty - detské kočíky z minulého storočia, ktoré mapujú vývoj od 40-tych až po 90. roky minulého storočia.
Ide o darované kusy od rodín, ktoré ich dlhé roky opatrovali ako vzácnu spomienku.
Všetky nové exponáty sú značky Liberta, niekdajšieho najznámejšieho československého výrobcu detských kočiarov. Pripomína časy, keď sa spoliehalo na poctivé remeslo - kovové rámy, chrómované kolesá a elegantný dizajn.
„V 40-tych a 50-tych rokoch nebolo bežné mať kočík, na tie značkové musel mať človek aj viac peňazí,“ povedal historik Daniel Vrábeľ.
V časoch po druhej svetovej vojne boli tieto kočíky teda symbolom prestíže. Išlo o luxus, ktorý si mohla dovoliť len časť rodín, medzi nimi aj šľachtický rod Zamoyských.
Osobné príbehy historických kočíkov
Najviac pozornosti púta najstarší kočík, nielen pre svoj vek, ale aj pre osobný príbeh spätý s hradom.
Múzejníčka Františka Sarnecká opísala jeho pôvod: „Pochádza od vnučiek pána Reľovského, ktorý bol kedysi na tomto hrade kočišom a bol veľmi spojený s rodinou Zamoyských.“
Kočík slúžil celej rodine Reľovských, vozili sa v ňom všetky vnúčatá aj ďalší príbuzní.
Archívne zábery, ktoré gróf kedysi nakrútil ako milovník kinematografie a filmu, zachytávajú modely veľmi podobné najstaršiemu zo súčasných exponátov.
Ďalšie hračky v expozícii
Z hračiek tu návštevníci uvidia bohatú zbierku bábik - najstaršou je bábika z prelomu 19./20. storočia.
Nechýba ani bábika použitá na svadbe netere kysuckého kňaza a básnika Andreja Majera v roku 1944 a mnohé ďalšie.
Medzi gumenými pískacími hračkami podniku Gumotex pre najmenšie deti sa nachádza psík od významnej českej návrhárky detských hračiek Libuše Niklovej.
Zastúpené sú i plyšové hračky, ktoré v ČSSR vyrábalo okrem Hamira i družstvo Mlaď v Handlovej.
Súčasťou výstavy sú rôzne spoločenské a stolové hry z čias socializmu, so zastúpením známych výrobcov - Tofa n. p. SEMILY, Chemoplast, STYL Plzeň VDI, Dita Tábor, Kovodružstvo Brno, Chemoplast Brno, Kovozávody Semily, Igra, Merkúr a iné.
Prečo môže byť múzeum zaujímavé pre rodiny
Múzeá zachovávajú a prezentujú nielen históriu dopravy, ale aj kultúru a umenie. Tieto inštitúcie sú ideálnym miestom pre rodinné výlety a vzdelávanie.
Gertrúdina chata dnes láka najmä najmenších a historické kočíky spolu s kočíkmi pre bábiky umožňujú deťom i dospelým porovnať predmety každodenného života z rôznych období.
Kočík z konca 19. storočia zároveň ukazuje, ako vyzerala detská hra v šľachtickom prostredí, aké materiály sa používali pri výrobe a akú pozornosť venovali konštrukcii, bezpečnosti i ovládaniu koča.
Miesto múzea a možnosti v okolí
SKI MUSEUM v Tatranskej Lomnici je prístupné pre širokú verejnosť zo srdca Vysokých Tatier, v centre mesta neďaleko stanice Tatranských elektrických železníc a hlavnej cesty.
Múzeum sídli v centre Tatranskej Lomnice a je priamo prístupné z hlavnej cesty.
Najväčšia tatranská osada plní niekoľko funkcií. Je turistickým centrom, ponúka lyžiarske terény, ubytovacie možnosti od kempingov po luxusné hotely a je domovom sídla Tatranského národného parku a Múzea TANAPu.
V osade nájdete kasína, fitnesscentrá, bazény a množstvo kultúrnych a zábavných zariadení. Má tiež výborné dopravné napojenie na podhorie a na Lomnický štít cez jedinú tatranskú lanovú dráhu.
Skalnaté pleso sa nachádza nad tatranskou osadou a je obľúbeným turistickým cieľom. V okolí plesa je budova Astronomického observatória s charakteristickou siluetou, a ľudia sem prichádzajú, aby si užili výhľady na okolitú krajinu.
Z Tatranskej Lomnice vedú moderné dopravné spojenia vrátane lanovej dopravy na Lomnický štít, ktoré návštevníkom umožňujú kombinovať kultúrne zážitky so športovými aktivitami v okolí.
Praktické informácie
| Informácia | Údaj |
|---|---|
| Miesto | Tatranská Lomnica |
| Typ múzea | prvé súkromné múzeum zimných športov vo Vysokých Tatrách |
| Rozloha expozície | takmer 300 m² |
| Náučné tabule | 19 |
| Otváracie hodiny | denne od 9-tej do 18-tej hodiny |
| Vstupné pre dospelú osobu | 2,5 eura |
| Vstupné pre deti | 1,5 eura |
Pre skupiny, rodiny a seniorov sú poskytované zľavy.
Vzniklo 13. 5. 2013. Unikátne na ňom nie sú iba vystavené exponáty, ale aj to, že múzeum z vlastných zdrojov financuje majiteľ. Príspevky dostal iba na projekty, ktoré boli spoločné s mestom.
Za prvý rok si zbierku pozrelo približne 18 000 ľudí, na slovenské pomery, myslím si, že v rámci múzejníctva je to celkom krásne číslo.