Podmanivý zamatový hlas, plachý úsmev, ale i prenikavý pohľad. Pre mnohých je práve to esencia jedného z najznámejších slovenských hercov staršej generácie. Ladislav Chudík bol človekom, ku ktorému mnohí vzhliadali priam s posvätnou úctou a bázňou.
No ľudskosť, ktorú sme obdivovali, bola vykúpená rokmi neistoty, duševného strádania, obetavosti i ťažkých rozhodovaní. Prvé skúsenosti, ktoré výrazne ovplyvnili jeho povahu, prežil už v detstve.
Narodil sa ako jedináčik v Hronci
Ladislav Chudík sa narodil 27. mája 1924 v malej obci Hronec neďaleko Brezna, v rodine majstra valcovne v Podbrezovej.
Bol jediným dieťaťom Albíny a Ferdinanda Chudíkovcov a ako jediné dieťa sa prirodzene stal stredobodom záujmu svojich rodičov.
Na svoje rodné miesto vždy s láskou spomínal: „Chodievali sme na Hájny Grúň. Robiť na úzke políčka na strmine. Pamätám sa, ako mi potom chutil chlieb s maslom a medom a voda zo studničky pod lipou. A ako som sa kochal pohľadom na panorámu Nízkych Tatier a Hron. Hájny Grúň sa pre mňa stal symbolom túžby vyjsť z doliny na kopec a rozhliadnuť sa.“
Mama Albína bola jeho najväčšou oporou
Veľkou oporou pre citlivého chlapca bola predovšetkým mama Albína, ktorá syna podporovala a priviedla ho aj k umeniu.
O svojej mame maestro Chudík hovoril ako o prvom dive sveta. Bola milujúca, nežná, múdra, romanticky založená, krásne spievala a rozprávala.
Mama mu spievala a otec, ktorý bol sčítaný, ho učil prvé básne a pomáhal mu objavovať literatúru.
Napriek tomu mal L. Chudík po celý život oporu vo svojej mame. Keď v mladom veku odchádzal študovať, cítil, akoby sa pod jeho nohami podlomila zem.
Pocit neistoty, žiaľ, už nikdy neprekonal a nosil ho vo svojom podvedomí do konca života. Mama pre neho skutočne predstavovala celý svet.
Mravné hodnoty, pre ktoré si ho vážili kamaráti, kolegovia, ba aj nepriatelia, získal vďaka jej výchove.
„Riadil som sa tým, čo mi prízvukovala mama. Hovorievala: Buď dobrý, múdry, správaj sa slušne a nikomu neubližuj.“
Po mame zdedil vzťah k umeniu, po otcovi tvrdohlavosť, čo sa prejavovalo aj v jeho komplikovanej povahe.
Otec bol tvrdý železiar poznačený vojnou
Po svojom boku mala pritom úplný opak. Ferdinand Chudík bojoval v prvej svetovej vojne, z ktorej mával dlhé roky nočné mory, pričom svoje desy preniesol aj na svojho jediného syna, na ktorého niekoľkokrát zdvihol železnú ruku.
Mal za sebou drsné skúsenosti z bojov prvej svetovej vojny a tvrdú náturu utužovala aj práca na železnici v Podbrezovej.
Otec bol zamestnancom železiarní, bol to chlap od železa. Musel sa na svet pozerať celkom inými očami ako mamka, lebo on zarábal, doniesol peniaze a neraz som bol detským svedkom ich sporov, pretože otec bol šetrný a maminka rada nakupovala.
Jeho otec našiel obrovskú vášeň v kartách, čo v úzkom rodinnom kruhu nikdy nerobilo dobrotu. Rodičia sa preto často hádali, prípadne sa vôbec nerozprávali.
„Často som kľačal na kolenách, na kukurici. Otec mal korbáč, jeden z jeho remencov bol odstrihnutý a tri zostali. Tým korbáčom som dostával bitku.“
Najväčšiu hrôzu mal z toho, keď sa otec mamy pýtal, koľko jej ešte zostalo z peňazí, ktoré jej dal.
„Najväčšiu hrôzu som mal z toho, keď sa otec mamy pýtal, koľko jej ešte zostalo z peňazí, ktoré jej dal. Vtedy nastali ťažké chvíle,“ spomínal na náročné detstvo obľúbený slovenský herec.
Od otca totiž často počúval, že je nula. „Z teba nikdy nič nebude,“ spomínal si Ladislav Chudík na otcove slová v relácii Neobyčejné životy.
No viac ako fyzickú bolesť si syn v sebe niesol následky viet typu „Aj tak z teba nikdy nič nebude“ alebo „Komediantstvom sa neuživíš“ v reakcii na Ladislavovo pôsobenie v ochotníckom divadle a túžbe sa v tomto ohľade rozvíjať.
Takéto výchovné metódy boli podľa herca nešťastné, vôbec nevychovávali, predovšetkým ponižovali.
Chorľavé dieťa a dlhé pobyty v nemocnici
Ladislav Chudík bol chorľavé dieťa. Prekonal zápal pľúc, bolesti chrbtice, pre ktoré spával v sadrovom lôžku. Trpel tiež silnými bolesťami hlavy.
Tie sa neskôr spojili s depresiami. Pre choroby absolvoval nekonečné pobyty v nemocnici, kde si písal Denník smrti.
Od štrnástich rokov si prakticky denne písal poznámky do zápisníkov, ktoré počas nekonečných pobytov v nemocnici nazval Denníkom smrti.
Práve ten, šport a neskôr aj divadlo mu pomáhali zabúdať na ukrutné bolesti.
Detstvo tak nebolo iba obdobím hier a bezstarostnosti. Choroby, bolesti, nemocničné izby a napätie v rodine v ňom posilňovali citlivosť, pozorovateľský talent aj vnútornú neistotu.
Prvé stretnutie s umením
Už v detstve sa u neho prejavoval záujem o umenie.
Neskôr prišlo aj divadlo, najprv bábkové, ktoré hral s kamarátom.
Hoci sníval o tom, že bude strojvodcom, už ako jedenásťročného ho poslali na štúdiá do Kremnice.
V Kremnici sa začal presadzovať ako recitátor a ochotnícky herec. Práve gymnázium ho však priviedlo na hereckú cestu.
Na Gymnáziu v Kremnici dostával rôzne napomenutia a domov sa rozhodne nevracal s ukážkovým vysvedčením.
Po mame zdedil vzťah k umeniu, po otcovi tvrdohlavosť, čo sa prejavovalo aj v jeho komplikovanej povahe.
V štyridsiatych rokoch minulého storočia sa Chudík zúčastnil na okresných divadelných pretekoch v hre zvolenského ochotníka.
V negatívnej postave policajného komisára si ho všimol dramaturg Národného divadla Ján Sedlák.
Ten 19-ročnému chlapcovi vnukol myšlienku, aby sa stal profesionálnym hercom.
Rozhodnutie stať sa hercom
Mladík v kútiku duše po tejto profesii túžil, jeho otec to však rezolútne odmietal.
O niečo neskôr dostal pozvánku na skúšku do Národného, kde jednoznačne očaril aj profesora Jána Jamnického.
Ten ho prijal za eléva.
Na otcovo želanie musel súbežne so štúdiom herectva na Hudobnej a dramatickej akadémii študovať aj Filozofickú fakultu Slovenskej univerzity v odbore ruština a slovenčina.
Po maturite sa vybral do Bratislavy, kde sa zapísal na Filozofickú fakultu, odbor slovenský a ruský jazyk.
Jeho prvé rozhodnutie smerovať k herectvu tak vznikalo v napätí medzi vlastnou túžbou a otcovými predstavami o istom povolaní.
Do SND ho prijali 1. januára 1944, vo svojich denníkoch, ktoré si písal od štrnástich rokov a neskôr ich knižne spracovala teatrologička a spisovateľka Ľubica Krénová, uviedol: „Bratislava bola nádherne zasnežená a ja som bol vtedy najšťastnejší človek na svete.“
Ako detstvo ovplyvnilo jeho povahu
Keď v mladom veku odchádzal študovať, cítil, akoby sa pod jeho nohami podlomila zem.
Pocit neistoty, žiaľ, už nikdy neprekonal a nosil ho vo svojom podvedomí do konca života.
Práve skúsenosti z detstva pomáhajú vysvetliť jeho citlivosť, vnútornú zdržanlivosť aj potrebu hľadať oporu v práci a umení.
Herecká profesia mu podstatnú časť života ako jedna z mála prinášala radosť a potešenie.
Opakovane tvrdil, že herectvo si vydrel. Celý život sa riadil heslom požičaným od generála Milana Rastislava Štefánika: „Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem.“
Jeho neskoršia noblesa, kultivovanosť a schopnosť vykresliť vnútorný svet postáv nevyrástli oddelene od detských skúseností.
Od denníkov k veľkej hereckej kariére
Jeho herecká kariéra sa začala v roku 1944, keď sa stal elévom v Slovenskom národnom divadle a zároveň študoval na dramatickom oddelení Štátneho konzervatória.
Sám hovoril: „Strmhlav som sa vrhol na profesionálne dosky…“
Ako dvadsaťtrojročný mal už za sebou vyše dvadsať postáv.
V rokoch 1946 - 1951 pôsobil na novootvorenej Novej scéne, ale potom sa vrátil do SND, kde vytvoril množstvo zaujímavých postáv v Macbethovi, Herodesovi a Herodiade, Henrichovi IV., Ibsenovom Borkmanovi a ďalších inscenáciách.
Pred kamerou sa prvýkrát objavil v roku 1946 vo filme Varúj…! Jeho prvou veľkou filmovou úlohou bol kapitán Dabač v rovnomennom filme režiséra Paľa Bielika z roku 1959.
Účinkoval vo viac ako sto televíznych filmoch, stvárnil stovky divadelných a dramatických postáv.
Na doskách SND hral dlhých 70 rokov.
Diváci ho milovali najmä pre postavu charakterného primára Sovu v Nemocnici na okraji mesta.
Najväčšiu popularitu mu priniesla postava primára Sovu v českom seriáli Nemocnice na kraji města, ktorý sa začal nakrúcať v roku 1977.
Pôvodne mal túto rolu hrať český herec Karel Höger, ktorý však nečakane zomrel. Chudík musel narýchlo prevziať túto rozsiahlu rolu a naučiť sa množstvo textu v češtine.
Hoci to pre neho spočiatku bola veľká záťaž, napokon sa v úlohe primára Sovu osvedčil a stal sa ikonou aj pre českých divákov.
Vďaka tomu sa stal najobľúbenejším hercom vtedajšieho Československa.
Detstvo, ktoré zostalo súčasťou jeho príbehu
Ladislav Chudík bol herec, pedagóg a verejný činiteľ, ktorý sa nezmazateľne zapísal do dejín slovenského divadla, filmu a televízie.
Preslávil sa nielen svojím hereckým talentom, ale aj noblesou, kultivovanosťou a vnútorným bohatstvom, ktoré vkladal do každej postavy.
Jeho život bol plný úspechov, ale aj osobných tragédií, ktoré ho formovali a ovplyvňovali jeho tvorbu.
Za obrazom legendárneho herca preto zostáva aj príbeh jedináčika z Hronca: chlapca, ktorého sprevádzali choroby, dlhé pobyty v nemocnici, tvrdé otcovské slová, ale aj výnimočne silná väzba na mamu a prvé očarenie umením.