Matej Baťa: narodenie, rodinné korene a začiatky obuvníckeho kráľa

Tomáš Baťa sa narodil 3. apríla 1876 v Zlíne ako šieste z dvanástich detí chudobného obuvníka. Pochádzal z rodiny, ktorá sa už stáročia zaoberala obuvníctvom.

Korene tohto ševcovského rodu zapadajú až do 16. storočia a konkrétne v Zlíne sídlili Baťovci od začiatku 17. storočia. Obuvnícka rodina, ktorej korene siahajú do 17. storočia, výrazne ovplyvnila jeho budúci život. Nie div, že sa aj on vyučil za obuvníka.

Tomáš Baťa sa narodil 3. apríla 1876 v Zlíne ako tretie dieťa Antonína Baťu. Ako desaťročnému mu zomrela matka. Dva roky nato sa jeho otec znovu oženil a presťahoval rodinu aj živnosť do Uherského Hradišťa.

Detstvo v obuvníckej rodine

Táto zaužívaná tradícia spôsobila, že sa už od svojich šiestich rokov objavoval po skončení dopoludňajšej povinnej školskej dochádzky v obuvníckej dielni svojho otca, a to aj so svojimi súrodencami.

Spolu začali objavovať tajomstvá obuvníckeho remesla. A pomaly si začína vytvárať pozitívny vzťah k tomuto svojmu dedičstvu.

Tomáš si musel zvykať na novú matku aj prostredie novej školy, ktorá nebola ako v Zlíne česká, ale nemecká. O rodinné remeslo sa začal zaujímať ako 12-ročný.

Chcel však vedieť nielen to, ako topánky vyrábať, ale aj ako ich čo najvýhodnejšie predať. A veľmi rýchlo sa to naučil.

Odchod z domu a prvé pracovné skúsenosti

S otcom, samozrejme, tiež obuvníkom, si však veľmi nerozumel. Už ako 14-ročný preto odišiel do fabriky v Prostějove, kde sa vyrábali obuvnícke stroje.

V štrnástich rokoch odišiel mladý Tomáš z domu proti vôli svojho otca a odišiel do Prostějova, kde pracoval vo firme Färber vyrábajúcej obuvnícke stroje.

Tam sa veľmi zaujímal o stroje uľahčujúce a zrýchľujúce prácu obuvníkov. Čoskoro dostal výpoveď, pretože sa jeho zamestnávatelia obávali konkurencie.

Tomáš sa vtedy vrátil do Uherského Hradišťa a začal opäť pracovať v dielni svojho otca. Ani tam však dlho nevydržal.

Neskôr sa vrátil domov, ale po ďalších nezhodách s otcom odišiel za sestrou Annou do Viedne. Odišiel bez prostriedkov do Viedne, kde slúžila jeho sestra Anna.

Sestra mu pomohla tridsiatimi zlatými a Tomáš si preto mohol zariadiť v Döbline dielňu u príbuzných. Vo Viedni nemal šancu uspieť.

Jednak nevedel po nemecky, ďalej nepoznal poriadne tamojší trh a nemal úradnícke povolenie tam pracovať. Preto mu pomohla Anna, ktorá napísala otcovi a požiadala ho o pomoc.

Ten pre Tomáša prišiel a vzal ho so sebou späť do Hradišťa. Čoskoro po svojom návrate sa Tomáš stal obchodným cestujúcim.

Rozhodol sa totiž dojednávať obchody aj inde ako na trhoch v Hradišti a okolí.

Založenie živnosti v Zlíne

V roku 1894 sa súrodenci Tomáš, Antonín a Anna dali vyplatiť z otcovho podniku a v Zlíne si založili obuvnícku živnosť.

Bola písaná na Antonína, keďže Tomáš mal iba 18 a podľa vtedajších zákonov bol neplnoletý.

O povolenie na živnosť a vybudovanie obuvníckeho podniku žiadali najprv v Uherskom Hradišti, kde ich však odmietli. Neskôr to určite veľmi ľutovali.

Súrodenci šili valašskú prešívanú filcovú obuv. Spočiatku vyrábali predovšetkým valašskú prešívanú hunenú obuv, hojne využívali práce domácich robotníkov, ktorých bolo 40, na rozdiel od desiatich dielenských pracovníkov.

V dielni zriadili pevnú pracovnú dobu a pravidelné týždenné vyplácanie mzdy, čo vtedy nebolo vôbec obvyklé.

Dlhy a rozhodujúca skúška

Tento spôsob vedenia podniku bol efektívny len do roku 1895. Lenže sa zadlžili a v roku 1895 nemali z čoho platiť zmenky.

Celý ich majetok bol nakúpený na splátky a zmenky, ktoré už na jar nebolo možné platiť. Antonín chcel vyhlásiť konkurz, ale Tomáš sa nechcel vzdať.

Keď Antonín odišiel na vojnu, Tomáš sa ujal vedenia podniku. Začal robiť všetko preto, aby sa dlhov zbavil.

Vtedy sa ukázala Tomášova pracovitosť a obchodný duch.

„Vykonávaním robotníckych prác som našiel cesty, ktoré viedli k úspore materiálu a k zjednodušeniu roboty. Suroviny som nosil desať kilometrov na chrbte, z otrokovickej stanice do Zlína. Robotníci pracovali vo dne, v noci. Keď bolo všetko hotové, vyspávali a ja som v noci odviezol tovar a priviezol suroviny,“ spomínal podnikateľ na krušné začiatky.

„Vykonávaním všetkých robotníckych prác som našiel cesty, ktoré viedli k úspore materiálu, i zjednodušeniu robotníckej práce... Do rána som s jedným robotníkom narezal materiál a ráno ho vydal robotníkom. Robotníci pracovali vo dne v noci, až bolo dielo hotové. Potom robotníci vyspávali a ja som išiel v noci odviesť tovar, doviesť novú surovinu a peniaze na výplaty...

Onedlho nato však hrozila nová pohroma. Firma Koditsch a spol. vo Viedni, u ktorej mali mnohí obuvníci vrátane Baťu staršieho a oboch bratov uzavreté zmenky, skrachovala, čo spôsobilo pád firmy starého Antonína Baťu.

Znovu boli teda zadĺžení. Tomáš Baťa však prišiel s nápadom. Rozhodol sa začať šiť topánky namiesto z drahej kože z plátna.

O „baťovky“, plátené topánky s koženou podošvou a elegantnou koženou špičkou, začal byť vďaka reklame ihneď záujem.

Výroba sa rozbiehala vo veľkom, preto zakúpil Tomáš Baťa v Nemecku prvé stroje na ručný pohon. Ale do roka podnik dostal z dlhov.

Prvé úspechy podniku

V roku 1897 boli zaplatené všetky dlhy. Bratia Antonín a Tomáš sa venovali výrobe, sestra Anna ekonomike a spoločne prosperovali.

V roku 1897 splatili dlhy a postavili prvú výrobnú halu v Zlíne. Na prelome storočia, keď bola dokončená stavba železničnej dráhy z Otrokovíc do Vizovíc, už Tomáš Baťa postavil svoju prvú budovu na pozemku blízko stanice, zamestnal asi štyridsať robotníkov a dvadsať šičiek.

Postupne odkúpil pozemky v Prštném, kde sa rozhodol vybudovať továreň a postaviť komín.

Firma A. Baťa sa 1. augusta 1900 zmenila na verejnú spoločnosť T. & A. Baťa. V roku 1900 zamestnávali 120 ľudí. Firmu pomenovali T&A Baťa.

Naďalej šili najmä filcovú a plátennú obuv. Tomáš sa vydal koncom roka 1904 do Ameriky.

Cesta do Ameriky a modernizácia výroby

V roku 1904 prenechal Tomáš Baťa na čas vedenie podniku účtovníkovi Štěpánkovi a rozhodol sa odísť do Ameriky na skúsky.

Odišiel za účelom nájsť vhodné stroje pre zrýchlenie výkonnosti. Vzal so sebou troch zo svojich robotníkov a odplával do New Yorku.

Tam však neboli žiadne továrne na obuv, a preto ihneď odcestovali do Bostonu, kde im jeden krajan poradil, že lepšie obídu v Lynne nazývanom ako mesto obuvníkov.

Po príchode do Lynnu boli Zlínčania vo vytržení. V meste bolo vyše 200 tovární a továrničiek na obuv.

Tomášovi traja spoločníci začali v továrňach pracovať a odovzdávali mu svoje skúsenosti, ktoré si Baťa detailne zapisoval. Taktiež samotný Tomáš Baťa pocítil na vlastnej koži, ako je ťažké uspieť v Amerike.

Po niekoľkých neúspešných pokusoch o získanie miesta pochopil, čo Američania požadujú. Z USA odišli po viac ako roku.

Do Zlína si Tomáš priviezol plány na nové továrne a po tejto skúsenosti chystal veľa zmien v továrni podľa amerického vzoru.

Najprv objednal v USA nové výkonnejšie stroje, avšak hneď po dodaní sa objavili problémy, lebo s nimi nikto nechcel a nevedel pracovať.

Nakoniec sa predsa len našli takí, ktorí boli ochotní zaučiť sa. Po nejakej dobe sa ich platy zvýšili dvojnásobne.

So strojmi prišla takisto aj starosť o ich údržbu, a preto Baťa zariadil novú strojovňu, v ktorej nechal inštalovať nový parný stroj s výkonom 100 koní a zamestnal 15 strojníkov.

Ďalším cieľom, ktorý sa rozhodol Tomáš dosiahnuť, bolo rozčlenenie výroby do troch nových hál, v nich do troch dielenských skupín: sekacej, zvrškovej a spodkovej.

Tomáš Baťa prišiel s nápadmi na nové haly, objednal americké stroje a začali šiť celokožené topánky, ale boli náročnejší na robotníkov.

Práve v Amerike, u Forda, Tomáš odkukal aj systém pásovej výroby a známe robotnícke domčeky.

Vo Fordových závodoch Baťu zaujímala prúdová výroba automobilov, ktorej chrbticou bol bežiaci pás. Zaujal ho Fordov princíp „služby verejnosti“ a predaj za cenu prístupnú každému.

Rodina a osobný život

V roku 1912 sa oženil s Máriou Menčíkovou. Vzal si dcéru viedenského správcu dvornej knižnice, o 16 rokov mladšiu Máriu Menčíkovú.

Rodičia Tomáš Baťa a Mária sa vzali v roku 1912. Po dvoch rokoch manželstva prišiel na svet vytúžený potomok Tomáš II.

V roku 1914 sa mu narodil jediný syn Tomáš. Tomík, ako ho všetci volali, bol ich jediné a vytúžené dieťa.

Tomáš Baťa ako podnikateľ a budovateľ Zlína

Čoskoro však zostal sám. Sestra sa vydala a odišla z podniku, brat Antonín podľahol v roku 1908 tuberkulóze.

Tomáš sa stal hlavou celej firmy. Tomáš však dokázal, že je výborným podnikateľom.

V roku 1910 dosiahla kapacita podniku asi 350 robotníkov, denne sa vyrobilo viac ako 3000 párov topánok a firma sa objavila v popredí obuvníckeho priemyslu Rakúsko-Uhorska.

Po roku 1910 už firma prenikala so svojimi výrobkami aj na zahraničné trhy, napríklad na Balkán, do Nemecka a na Blízky východ.

Problémom sa stalo ubytovanie nových robotníkov, ktorí do Zlína prúdili po stovkách i so svojimi rodinami.

Baťa chcel začať so stavbou domov, avšak pozemky okolo továrnych budov, ktoré vlastnil barón Haupt, boli drahšie než celá stavba. Preto začal namiesto obyčajných domov stavať radové.

Spolu s domami vznikli i ďalšie stavby, ktoré dnes významne charakterizujú Zlín. Baťu preslávili aj domčeky, ktoré staval pre zamestnancov.

Architekt Jan Kotěra vypracoval pre Tomáša Baťu projekt vily vo Zlíne, ďalej projektoval domky pre zamestnancov a roku 1918 predložil rozsiahly urbanistický projekt - Regulačný plán pre stavbu robotníckej kolónie firmy T. & A.

František L. Gahura s podporou T. Baťu absolvoval štúdium architektúry v Prahe. Projektoval pre mesto Zlín novú radnicu a potom pracoval predovšetkým pre firmu Baťa - koncept „Továreň v záhradách“, urbanistické plány záhradného mesta pre Zlín a ďalšie baťovské sídla, zlínské továrenské budovy, školské budovy, nemocnice, obchodný dom, Veľké kino a Pamätník T. Baťu.

Manželstvo, syn a dedičstvo

Aj keď boli k svojmu jedináčikovi láskyplní, určite ho nerozmaznávali. O jeho výchove rozhodoval najmä otec a rozhodne k nemu nepristupoval ako k princiaťku.

Našiel mu opatrovateľku, ktorá s ním rozprávala najmä nemecky a anglicky. Kým nastúpil do školy v Zlíne, ovládal tri jazyky.

Aj keď bol Tomík syn zakladateľa obuvníckeho impéria, do školy chodil vraj pešo a bosý, rovnako ako jeho spolužiaci.

Školu v Zlíne navštevoval do 11 rokov. Keď mal 13, otec ho poslal do sveta. Dva roky navštevoval gymnázium v Londýne.

Následne absolvoval Baťovu školu práce v Zlíne. Kvôli zdokonaleniu sa vo francúzštine študoval vo Švajčiarsku.

Popritom si musel od malička zapisovať svoje zárobky i výdaje do svojho hospodárskeho denníka. Zvládol všetky operácie pri výrobe obuvi a prešiel si rôznymi oddeleniami.

Bol obuvníckym majstrom a absolventom obchodnej akadémie.

Tomáš Baťa a prvá svetová vojna

V posledných dvoch rokoch pred svetovou vojnou prebiehala v Rakúsko-Uhorsku čiastočná hospodárska kríza, ktorá postihla aj obuvnícky priemysel.

Firma T. & A. Baťa sa stala členom kartelovej dohody obuvníckych tovární. Boli zavádzané taktiež ďalšie opatrenia k prehĺbeniu racionalizácie a intenzifikácie práce.

Tomáš Baťa sa veľmi zaslúžil o to, že stovky mužov pracujúcich v Zlíne nemuseli narukovať do vojny.

Na tretí deň mal objednávku na 50 000 poltopánok vo vrecku za ceny, ktoré ho nezaujímali.

Počas vojny počet pracovníkov aj denný výkon rýchlo rástli. Do Zlína prichádzali davy mužov obávajúcich sa odvodov.

Stovkám sa pomocou práce v Baťovej továrni podarilo vyhnúť povolávacím rozkazom, pretože firma vyrábala zákazku pre armádu.

V roku 1917 činila denná výroba 10 000 párov obuvi, podnik dosiahol svoj najväčší rozmach v období prvej svetovej vojny a kryl viac než 50 % spotreby vo výrobe vojenskej obuvi v Rakúsko-Uhorsku.

Starosta Zlína a „obuvnícky kráľ“

V roku 1922 ho zvolili za starostu Zlína. Stal sa štvrtým najbohatším Čechom a aj za hranicami ho nazývali obuvníckym kráľom.

Nezabúdal však ani na svojich robotníkov. Postavil im domčeky, poskytoval im sociálne výhody a zakladal školy.

V 30. rokoch minulého storočia urobil z rodinného podniku najväčšieho svetového exportéra obuvi.

Tomáš Baťa bol podnikavý a z malej živnosti vybudoval svetové impérium. Rodovú profesiu však priviedol k dokonalosti. Mať topánky od Baťu sa jednoducho nosilo!

V roku 1931 zmenil rodinný podnik na akciovú spoločnosť so základným kapitálom 135 000 000 korún.

Tragická smrť

Keď sa mohol tešiť zo svetových úspechov, prišiel nečakaný koniec. Iba 56-ročný Tomáš Baťa letel 12. júla 1932 na otvorenie nového podniku vo Švajčiarsku.

V roku 1932 pomáhal vo Švajčiarsku otvoriť novú továreň, ktorú sa Tomáš Baťa chystal skontrolovať. Avšak otcove lietadlo tam nikdy nedoletelo.

Chvíľu po štarte v Otrokoviciach sa jeho súkromné lietadlo zrútilo. Obuvnícky kráľ i pilot zahynuli.

Podľa jednej verzie sa chcel pilot vyhnúť elektrickému vedeniu a vrazil v hmle do budovy, podľa druhej stratil v hmle orientáciu.

Tomáš Baťa síce zomrel pomerne mladý, ale rodinný podnik vďaka jeho príbuzným prežil dodnes. Nikto z jeho nástupcov však už nedosiahol také úspechy a svetovú slávu ako on.

Rodina po smrti zakladateľa

Po tragickej smrti zakladateľa viedol rodinné impérium Tomášov nevlastný brat Ján Antonín Baťa. Narodil sa z druhého manželstva Tomášovho otca.

Začínal v bratovej továrni ako učeň, neskôr pracoval aj v zahraničných obuvníckych továrňach. Po Tomášovej smrti sa stal jediným majiteľom úspešnej akciovej spoločnosti.

Po vojne ho vyhlásili za kolaboranta a rodinný majetok prisúdili Tomášovmu synovi. Ján Antonín žil v Brazílii, kde založil viaceré podniky. Tam v roku 1965 ako 67-ročný zomrel.

Obuvnícky kráľ Tomáš Baťa mal jediného syna, tiež Tomáša. Riadil rodinný majetok, aj keď niektorí tvrdili, že neoprávnene.

Aj Tomáš Baťa mladší sa v duchu rodinnej tradície vyučil v Zlíne za obuvníka. V roku 1939 odišiel za more, stal sa občanom Kanady a dosiahol vysoké postavenie v armáde.

Od roku 1948 odtiaľ riadil baťovské impérium, ktoré zhabali jeho strýkovi Jánovi Antonínovi.

Po roku 1989 chodil do Česka i na Slovensko. V Zlíne podporoval aj školstvo. Tomáš Baťa mladší odhalil v Partizánskom sochu svojho otca.

Baťov odkaz a pokračovanie podnikania

Tomáš Jan Baťa junior sa narodil ako rakúsko-uhorský občan 17. septembra 1914. Prišiel do neľahkých časov 1. svetovej vojny, s ktorej koncom prišla národná sloboda a samostatnosť.

Pre Tomíka bol otec vzorom a celoživotným príkladom. Po otcovej smrti prešlo vedenie firmy do rúk strýka Jana Baťu.

Ten Tomíka naďalej posielal na štúdiá a dával mu zodpovedné úlohy. Tomík viedol firemné predajne v Zlíne a Zürichu.

Od roku 1935 pôsobil v pobočke v East Tilbury, odkiaľ bol pod hrozbou prichádzajúcej vojny povolaný späť do Zlína.

Tomík odišiel do exilu aj s matkou. Tá sa však vrátila a vojnu prežila v Zlíne.

V roku 1946 sa Tomáš Baťa oženil so Sonjou Ingrid Wettstein, svojou celoživotnou láskou. Tomík a Sonja mali spolu 4 deti - Thomasa Georgea, Christinu, Monicu a Rosemariu.

V slobodnom prostredí Kanady rozvinul firmu Baťa do svetovej veľkosti. V roku 1984 vyrobila firma 220 miliónov párov topánok a vo svojich predajniach predala 314 miliónov párov.

Firma Baťa sa tak stala najväčšou obuvníckou spoločnosťou vo svete, ktorá mala viac než 100 tovární v 90 krajinách a 5 000 obchodov. Zamestnávala 90 000 zamestnancov.

V roku 2001 vedenie firmy prevzal jeho syn Thomas G. Baťa. Tomáš Baťa mladší sa až do svojej smrti v roku 2008 v Toronte snažil plniť otcov sen a stať sa obuvníkom pre celý svet.

Baťovci na Slovensku a dedičské spory

Baťovci podnikali nielen na Morave, ale aj na Slovensku. U nás vlastnili niekoľko zaujímavých objektov, napríklad Bojnický zámok.

Pod Baťov koncern patrili na Slovensku priemyselné centrá v Partizánskom, vo Svite, v Nových Zámkoch a Bošanoch. Rodina vlastnila aj Bojnický zámok.

Po druhej svetovej vojne Národný súd v Československu označil Jána Antonína Baťu v neprítomnosti za zradcu a kolaboranta a majetok firmy znárodnil.

České súdy rehabilitovali Jána Antonína Baťu v roku 2007, slovenské v roku 2013. Vzápätí jeho štyria vnuci podali žiadosť o odškodnenie.

Lenže v októbri 2014 rozhodnutie o rehabilitácii Baťu na Slovensku Krajský súd v Bratislave zrušil. Okrem iného vyhlásil, že slovenská justícia nemá právomoc posudzovať tento prípad.

V hre sú pritom naozaj veľké majetky. Hodnotu majetku u nás John Nash, vnuk Jána Antonína Baťu, odhadol na miliardy eur.

Naša justícia im však nárok na ne nepriznala. Zatiaľ neuspeli ani v susednom Česku.

Štyria vnuci Jána Antonína Baťu sa po doručení písomného rozhodnutia Ústavného súdu SR, ktorý odmietol ich sťažnosť na postup slovenských súdov, obrátili na Európsky súd pre ľudské práva.

tags: #matej #bata #narodenie