Mozaika Narodenia Ježiša Krista: význam symbolov a posolstvo ikony

Mozaika Narodenia Ježiša Krista predstavuje jeden z najhlbších výjavov kresťanského umenia. Nezobrazuje iba udalosť narodenia dieťaťa v Betleheme, ale tajomstvo vtelenia, zostúpenia Boha na zem, začiatok vykúpenia a nádej na vzkriesenie.

V tejto ikone sa stretávajú biblické udalosti, liturgická tradícia a symbolický jazyk východného kresťanského umenia. Každá postava, predmet a gesto má svoje miesto: Panna Mária, novonarodený Ježiš, jaskyňa, jasle, svätý Jozef, hviezda, pastieri aj mudrci vytvárajú jeden súvislý obraz dejín spásy.

Historické zaradenie Ježišovho narodenia

Ježiš sa narodil v Betleheme. Je to mesto asi 8 km južne od Jeruzalema, rodisko kráľa Dávida.

Nepoznáme presne ani deň a rok jeho narodenia, ani dátum jeho smrti.

Narodenie Ježiša sa kladie do obdobia od 6 pred Kr. do roku 6, v Betleheme.

Niekoľko časových údajov z evanjelií poskytuje ostatne oporné body pre približné zaradenie biblických udalostí do rámca starých dejín.

Biblia neponúka práve mnoho oporných bodov pre výpočet narodenia.

Najdôležitejšie sú tri nasledovné miesta: Mt 2:11; Lk 1:15; 2,1 a nasl.

Podľa toho pripadlo Ježišovo narodenie do doby kráľa Herodesa I., teda pred rok 4 pred Kr.

Viac sa s istotou nedá povedať, pretože histórie detstva nie sú historickými prameňmi.

Keď sa na ne nazeralo ešte historicky, myslelo sa, že dátum Ježišovho narodenia musí pripadnúť aspoň dva roky pred dátum Herodesovej smrti.

Tak sa prišlo na rok 6/7 pred Kr.

Lebo mágovia - tak sa argumentovalo - potrebovali istý čas až do svojho príchodu do Jeruzalema.

Rovnako pobyt Svätej rodiny v Egypte trval zaiste nejakú dobu.

Zdá sa, že aj pozabíjanie všetkých chlapcov až do dvoch rokov hovorí za časový úsek dvoch rokov.

Prečo sa Narodenie Pána slávi 25. decembra

Jednak deň, od ktorého sa počítajú roky v kresťanskom letopočte (25.

Dnešný definovaný dátum narodenia Krista pôvodne stanovil v 6. storočí po Kr. skýtsky mních Dionysius Exiguus nepresne ako udalosť z roku 753 rímskeho letopočtu a priradil jej dátum 25.

Presný dátum narodenia Pána asi pred dvetisíc rokmi známy nie je.

Slávenie 25. decembra ako narodenie Ježiša je doložené po prvý raz z roku 336 v Ríme.

Na Západe sa však v polovici 4. storočia začína objavovať osobitná spomienka Božieho narodenia (prvý záznam je z Ríma z r. 336).

Sviatok sa slávil 25. decembra.

Keďže 25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archaniel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou, tak o deväť mesiacov (čo je čas vývinu dieťaťa v tele matky) podľa tohto datovania je symbolický deň narodenia Pána práve 25. december.

Ďalšou hypotézou je dejinno - náboženská hypotéza, ktorá hovorí o christianizácii a novej kresťanskej interpretácii rímskeho sviatku narodenia Slnka.

Kresťania tento pohanský sviatok Natalis Solis invicti použili a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu.

Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista - ako Slnka na základe biblických citátov.

Napríklad Kristus ako Slnko spravodlivosti - Sol iustitiae, Kristus - Svetlo sveta.

Tento dátum bol všeobecne prijatý a veľmi rýchlo sa ujal.

Na základe odlišných tradícií slávia kresťania rôznych cirkví Vianoce v rôznych termínoch.

Katolíci, protestanti a časť pravoslávia slávia Vianoce 25. decembra podľa gregoriánskeho kalendára.

Časť pravoslávnych veriacich oslavuje vianočné sviatky podľa juliánskeho kalendára.

Betlehem, jaskyňa a jasle

Sem prišiel kvôli sčítaniu obyvateľstva Jozef z Nazaretu so svojou snúbenicou Máriou a tu (podľa tradície v jaskyni za mestom) sa narodil Ježiš.

Evanjelista Lukáš vo svojom evanjeliu píše o udalostiach narodenia: „Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci.“ (Lk 2, 6 - 7)

Jaskyňa v ikone Narodenia Ježiša Krista nie je iba miestom, kde sa podľa tradície odohrala udalosť narodenia. Má aj hlboký symbolický význam.

Novonarodené dieťa leží v jaskyni pripomínajúcej hrobku, jasle sú hrobom a odevom dieťatka je plátno v akom sa pochovávalo.

Ježiš Kristus sa preto narodil, aby zasa zomrel.

Tragédiou Evy bolo rodiť pre smrť bez možnosti výberu.

Aj Mária rodí svojho Syna pre smrť, no On si ju volí.

Prečo?

Odpoveďou je protiľahlá strana svätyne, kde je ikona Vzkriesenia.

Panna Mária ako ústredná postava

V tejto ikone vystupujú do popredia tri vážne momenty.

Prvým je fakt, že ústrednou postavou tohto výjavu je Panna Mária.

Ona sa obetovala, aby prostredníctvom vtelenia Boh mohol zostúpiť na zem.

Toto vtelenie je totálnym protikladom Babylonskej veže, beznádejnej snahy ľudstva dosiahnuť nebo vlastnými silami.

V Rajskej záhrade bola ponúknutá Eve nepravá možnosť stať sa Bohom, zatiaľ čo Nová Eva sa ponúkla, aby sa Boh stal pravým človekom.

Tvár Matky nežiari radosťou, ako by sme to čakali, ale skôr je zahalená smútkom.

Dôvodom tohto smútku je druhý fakt, že jej novonarodené dieťa leží v jaskyni pripomínajúcej hrobku, jasle sú hrobom a odevom dieťatka je plátno v akom sa pochovávalo.

Vtelenie ako zostúpenie Boha k človeku

Narodenie Ježiša Krista - sviatky jeho vtelenia, sviatky vykúpenia, pokoja a lásky.

Slávnosť Narodenia Pána je popri Veľkej noci a Turícach najväčším cirkevným sviatkom.

Ježišovo narodenie je v kresťanskej viere chápané ako vtelenie Božieho Syna.

Boh sa kvôli tebe stal človekom.

Darca sa stáva darom.

Vtelenie je predstavené ako úplný opak ľudskej snahy dosiahnuť nebo vlastnými silami.

V Rajskej záhrade bola ponúknutá Eve nepravá možnosť stať sa Bohom, zatiaľ čo Nová Eva sa ponúkla, aby sa Boh stal pravým človekom.

Hviezda a znamenie Mesiáša

Aj hviezda, ktorá putovala do Betlehemskej jaskyne je dôkazom, že sa narodil Mesiáš - Pán celého vesmíru.

Doteraz sa každý človek rodil pod nejakou hviezdou, teraz sa narodil Človek, ktorý pohol aj hviezdou.

Celý vesmír ho poslúcha.

Astronomické výpočty o hviezde mudrcov rovnako nevedú k cieľu.

Od Keplerových čias sa dala táto hviezda do súvislosti s „veľkou konjunkciou medzi Jupiterom a Saturnom“, ktorá mohla byť v Oriente pozorovaná v roku 7 pred Kr.

Ešte dnes jestvujú zaujímavé astronomické skúmania, ktoré chcú dokázať, že „Betlehemská hviezda“ jestvovala.

Tak iba nedávno tvrdí viedenský profesor Konradin Ferrari d´Occhieppo vo svojej knihe "Hviezda mudrcov", že biblickou hviezdou bola planéta Jupiter, ktorá zostala stáť nad Betlehemom večer dňa 12. novembra roku 7 pred Kr.

Biblickí vedci dnes takéto výklady posudzujú s veľkou rezervou.

Svätý Jozef a ľudská neistota

Tretím momentom na tejto ikone je postava sv. Jozefa.

Nie náhodou sa nachádza na najnižšej úrovni v tejto kompozícii.

Ba čo viac, v pozícii sediaceho a zamysleného muža je dokonalým obrazom mnohých z nás.

Neustále váhavého, aj keď spravodlivého, no predsa pochybovačného.

Podobne aj my nedokážeme pochopiť ani Božiu veľkosť, ani Božiu moc, ani veľkosť človeka.

Pastieri, anjeli a zvesť o narodení

Anjel o Ježišovom narodení pastierom zvestuje: „Nebojte sa.

Od polnočnej svätej omše hľadíme na Ježiška, položeného v jasličkách.

Možno spomíname na to, čo sa udialo pred dvetisíc rokmi.

Možno sa nám to zdá príliš vzdialené a zaprášené prachom minulosti.

Vianoce 24. - 25. decembra oslávia na celom svete vyše 2,2 miliardy kresťanov.

Vianočné výjavy preto spájajú historickú spomienku na Betlehem s duchovným významom prítomným v živote veriacich.

Mudrci z Východu a Zjavenie Pána

Na sviatok Zjavenia Pána si Cirkev pripomína príchod mudrcov z Východu.

Na Východe už od 3. storočia bol 6. január sviatkom Zjavenia Pána (Epifánia).

Cirkev si v ňom pripomínala „tri zázraky“: príchod mudrcov z Východu, Ježišov krst a jeho prvý zázrak v Káne Galilejskej.

V 4. storočí sa tento sviatok rozšíril aj na Západe, kde liturgia a čítania kládli dôraz predovšetkým na poklonu mudrcov z Východu.

Títo učenci z Perzie boli v apokryfných spisoch a náboženských legendách zobrazovaní ako „traja králi“ s menami Gašpar, Melichar a Baltazár, hoci evanjeliový záznam tohto príbehu (Mt 2, 1 - 12) o ich počte, kráľovskej hodnosti a menách nič nehovorí.

Kult „Troch kráľov“ bol v stredoveku veľmi rozšírený.

Ich údajné relikvie sa prechovávali v Miláne, odkiaľ ich cisár Fridrich Barbarossa (1155 - 1190) odniesol do Kolína nad Rýnom, kde boli uložené v katedrále.

Zjavenie Pána je zjavením Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta.

Spolu s Ježišovým krstom v Jordáne a so svadbou v Káne sa slávi poklona Ježišovi zo strany „mudrcov“, ktorí prišli z Východu.

V týchto mudrcoch, ktorí sú predstaviteľmi okolitých pohanských náboženstiev, evanjelium vidí prvotiny národov, ktoré prijímajú dobrú zvesť o spáse skrze vtelenie.

Príchod mudrcov do Jeruzalema s cieľom pokloniť sa židovskému kráľovi ukazuje, že v mesiášskom svetle Dávidovej hviezdy hľadajú v Izraeli toho, ktorý bude kráľom národov.

Ich príchod znamená, že pohania môžu objaviť Ježiša a klaňať sa mu ako Božiemu Synovi a Spasiteľovi sveta, len ak sa obrátia k židom a prijmú od nich mesiášske prisľúbenie, ako sa nachádza v Starom zákone.

Zjavenie Pána zvestuje, že všetky národy vstupujú do rodiny patriarchov a nadobúdajú „výsady vyvoleného ľudu“ (KKC 528).

Jaskyňa ako obraz smrti a nádeje

Ústredný výjav narodenia obsahuje zároveň predzvesť Kristovej smrti.

Jaskyňa pripomína hrobku, jasle sa podobajú hrobu a plienky pripomínajú pohrebné plátno.

Ježiš Kristus sa preto narodil, aby zasa zomrel.

Aj Mária rodí svojho Syna pre smrť, no On si ju volí.

Aj keď bolesť v ikone je citeľná, predsa víťazí nádej.

Je tu prvé ohlásenie Eucharistie, Paschy.

Mária jednou rukou ukazuje smerom k oltáru, miestu kde sa láme chlieb, a každý kto z neho bude jesť, nezomrie, ale bude žiť večne.

Výjav Narodenia preto nemožno oddeliť od Veľkej noci a Vzkriesenia. Betlehem už v sebe nesie tajomstvo Paschy.

Útek do Egypta a odpor temnoty

Útek do Egypta a povraždenie neviniatok sú prejavom toho, ako temnoty odporujú svetlu: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1, 11).

Celý Kristov život bude poznačený prenasledovaním.

A jeho vlastní majú na ňom podiel s ním.

Jeho návrat z Egypta pripomína exodus a predstavuje Ježiša ako definitívneho osloboditeľa (KKC 530, 574).

Liturgické slávenie Narodenia Pána

Sviatok sa slávi s vigíliou a s oktávou.

Vianočné obdobie však pokračuje aj po ôsmich dňoch a končí sa nedeľou po Zjavení Pána (do r. 1969 sa končilo 2. februára).

Od 6. storočia na sviatok Narodenia Pána kňaz celebruje tri sväté omše: polnočnú (utiereň), rannú (pastiersku) a slávnostnú dennú.

V Ríme pápež zvykol slúžiť polnočnú v Bazilike Panny Márie Snežnej (Santa Maria Maggiore) pri jasličkách, rannú v gréckom Chráme sv. Anastázie a slávnostnú dennú v Bazilike sv. Petra.

Pápež Benedikt XIV. (1740 - 1758) pripisoval týmto trom svätým omšiam symboliku trojakého zrodenia Ježiša Krista: od večnosti v lone Nebeského Otca, telesne a v čase z Panny Márie v Betleheme a duchovne v našich srdciach.

Vianočné obdobie po Narodení Pána

Sviatok Svätej rodiny

Do tohto obdobia zaraďujeme štyri významné sviatky kresťanského kalendára: Sviatok Svätej rodiny, Slávnosť Bohorodičky Panny Márie, slávnosť Zjavenia Pána a sviatok Krstu Pána.

Tento sviatok sa od r. 1969 slávi v nedeľu po Narodení Pána.

Kult Svätej rodiny (Ježiš, Mária a Jozef) má svoje korene už v stredoveku, ale do kresťanskej verejnosti prenikol až začiatkom 17. storočia.

Jedným z jeho horlivých šíriteľov bol sv. František Saleský (1567 - 1622), ktorý predstavoval tri osoby Svätej rodiny ako zemský obraz nebeskej Najsvätejšej Trojice.

K tejto myšlienke pridali ďalší rozmerjezuiti vo Francúzsku, ktorí ju dávali ako vzor kresťanských rodín.

Medzi podporovateľov kultu Svätej rodiny patrili aj pápeži Pius IX. (1846 - 1878) a Lev XIII. (1878 - 1903), ale až Benedikt XV. v r. 1921 nariadil slávenie tohto sviatku pre celú Cirkev.

Slávnosť Panny Márie Bohorodičky

Podľa záznamu v Evanjeliu sv. Lukáša osem dní po narodení „obrezali chlapčeka a dali mu meno Ježiš“ (Lk 2, 21).

Pri reforme cirkevného kalendára v r. 1969 sa tieto dva sviatky nahradili slávnosťou Panny Márie Bohorodičky, ktorou si Cirkev pripomína dôležitú úlohu Márie v ekonómii spásy ako Matky Syna Božieho a jej vyhlásenie za Bohorodičku (Theotokos) na Treťom ekumenickom koncile v Efeze (r. 431).

Je oslavou materstva Panny Márie a téma bohoslužby dňa je vyjadrená slovami sv. Pavla „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy...“ (Gal 4, 4).

Takto sa z tohto sviatku Pána stal sviatok Panny Márie.

Bohorodička (gr. Theotokos, lat. Deipara) - titul, ktorým prvotná Cirkev poctila Pannu Máriu na konci 3. storočia.

Vyjadruje sa ním skutočnosť, že Mária bola matkou Božieho Syna nielen ako človeka, ale aj ako pravého Boha.

Koncil v Efeze r. 431 odsúdil tento bludný názor a vyhlásil dogmu, že Panne Márii ako matke Bohočloveka Ježiša Krista názov Bohorodička právom patrí.

Sviatok Krstu Pána

Krst Ježiša v rieke Jordán je medzníkom v jeho pozemskom živote, pretože je začiatkom jeho verejného účinkovania.

Zaznamenali ho všetci traja synoptickí evanjelisti (Mt 3, 13-17; Mk 1, 9-11; Lk 3, 21-22) a implicitne sa o ňom zmieňuje i Ján.

Pôvodne si ho Cirkev pripomínala (s poklonou troch mudrcov a s prvým Ježišovým zázrakom v Káne) na sviatok Zjavenia Pána (6. januára).

Od r. 1969 sa však slávi osobitne, a to v nedeľu po Zjavení Pána.

Vešperami sviatku Krstu Pána sa vianočné obdobie končí.

Mozaika Narodenia Ježiša Krista v Spišskej Novej Vsi

V Gréckokatolíckej cirkvi, vo Farnosť Spišská Nová Ves, sa v Chráme Premenenia Pána nachádza mozaika Narodenia Ježiša Krista.

Druhou etapou mozaiky v tomto chráme bola realizácia ikony Narodenia Ježiša Krista na ľavej stene svätyne.

Druhý najväčší sviatok mal svojím obsahom uzavrieť priestor svätyne.

V tejto ikone vystupujú do popredia tri vážne momenty.

Kompozícia ikony a jej hlavné motívy

Ústredné postavenie Márie

Prvým je fakt, že ústrednou postavou tohto výjavu je Panna Mária.

Ona sa obetovala, aby prostredníctvom vtelenia Boh mohol zostúpiť na zem.

Toto vtelenie je totálnym protikladom Babylonskej veže, beznádejnej snahy ľudstva dosiahnuť nebo vlastnými silami.

V Rajskej záhrade bola ponúknutá Eve nepravá možnosť stať sa Bohom, zatiaľ čo Nová Eva sa ponúkla, aby sa Boh stal pravým človekom.

Dieťa v jaskyni

Tvár Matky nežiari radosťou, ako by sme to čakali, ale skôr je zahalená smútkom.

Dôvodom tohto smútku je druhý fakt, že jej novonarodené dieťa leží v jaskyni pripomínajúcej hrobku, jasle sú hrobom a odevom dieťatka je plátno v akom sa pochovávalo.

Ježiš Kristus sa preto narodil, aby zasa zomrel.

Tragédiou Evy bolo rodiť pre smrť bez možnosti výberu.

Aj Mária rodí svojho Syna pre smrť, no On si ju volí.

Prečo?

Odpoveďou je protiľahlá strana svätyne, kde je ikona Vzkriesenia.

Svätý Jozef ako obraz človeka

Tretím momentom na tejto ikone je postava sv. Jozefa.

Nie náhodou sa nachádza na najnižšej úrovni v tejto kompozícii.

Ba čo viac, v pozícii sediaceho a zamysleného muža je dokonalým obrazom mnohých z nás.

Neustále váhavého, aj keď spravodlivého, no predsa pochybovačného.

Podobne aj my nedokážeme pochopiť ani Božiu veľkosť, ani Božiu moc, ani veľkosť človeka.

Hviezda ako znamenie vesmírneho poriadku

Aj hviezda, ktorá putovala do Betlehemskej jaskyne je dôkazom, že sa narodil Mesiáš - Pán celého vesmíru.

Doteraz sa každý človek rodil pod nejakou hviezdou, teraz sa narodil Človek, ktorý pohol aj hviezdou.

Celý vesmír ho poslúcha.

Nádej a Eucharistia

Aj keď bolesť v ikone je citeľná, predsa víťazí nádej.

Je tu prvé ohlásenie Eucharistie, Paschy.

Mária jednou rukou ukazuje smerom k oltáru, miestu kde sa láme chlieb, a každý kto z neho bude jesť, nezomrie, ale bude žiť večne.

Betlehemy a tradícia zobrazovania Narodenia

K dokresleniu vianočnej atmosféry patrí aj stavanie betlehemov s jasličkami, postavami Svätej rodiny, troch mudrcov, pastierov a anjelov.

Jedná sa o vyobrazenie scény narodenia Ježiška.

Za pôvodcu betlehemskej tradície sa pokladá sv. František z Assisi, ktorý postavil prvý betlehem v Greccio v r. 1223.

Betlehem a mozaika používajú podobný obrazový jazyk: jasle, Svätú rodinu, pastierov, anjelov a mudrcov. Ikona však tieto prvky rozvíja do teologicky hlbšej kompozície, v ktorej sa narodenie spája so smrťou, Eucharistiou a Vzkriesením.

Vianoce ako duchovné narodenie

Ale čo keby sa Ježiš narodil aj v nás?

A nielen na Vianoce, ale každučký deň.

Nie, nejde o žiadnu herézu.

Skutočne sme povolaní k tomu, aby sme prijali (počali) Ježiša vo svojom srdci a niesli ho (porodili) svetu.

(Nielen) na Vianoce Boh hovorí rečou lásky.

Darca sa stáva darom.

A pozýva nás, v tomto čase tak špeciálne, aby sme aj my po ňom túžili a prijali ho.

Aby sme prijali Darcu, ktorý sa stáva darom, a sami sa stali darom Darcu.

Svätý Bernard z Clairvaux sa pýtal: „Ježiš, čo ťa urobilo takým malým? Láska.“

Túžiť po Bohu, túžiť po viere, nádeji a láske.

Túžiť mu byť blízko a žiť svoj život s ním.

Život, ktorý naozaj stojí za to.

„Ježiš na vás stále čaká v tichu,“ povedala svätá Matka Terézia.

Ticho ako priestor, aby sa v nás Ježiš mohol narodiť.

Potrebujeme sa stíšiť, utiahnuť, ponoriť do ticha - ponoriť do Boha.

Objavovať ho v tichu - nájdeme ho v hĺbke svojho srdca, keď sa uchýlime do ticha.

Práve tam môžeme v intimite a dôvere poznávať Božiu nepochopiteľnú a neohraničenú lásku ku každému z nás.

Práve to je priestor, kde sa v nás rodí Ježiš.

On rád prichádza v tichu.

Vytvoriť priestor pre Krista

Ustavične niekam utekáme.

Sme tam a potom zas inde, beháme z miesta na miesto, v jednej sekunde sme ponorení v minulosti a utápame sa ňou a v druhej sa obávame budúcnosti.

Ak chceme, aby sa v nás Ježiš narodil, potrebujeme byť prítomní dnes - nie zajtra ani včera.

A to všetkým, čo robíme, čím sme.

Aj Ježiš potrebuje v našom srdci priestor.

Vytvorme mu ho.

Aby sme mu urobili priestor, potrebujeme neraz zo svojho srdca mnohé veci vyhodiť, zrieknuť sa ich.

Možno sa potrebujeme zrieknuť aj nejakých fyzických vecí, no v prvom rade potrebujeme dať Ježišovi všetky svoje hriechy.

Otvoriť svoje ruky (a srdce), aby z nich vypadli všetky naše previnenia.

Hodiť ich do Božieho milosrdenstva.

Pomôže nám v tom sviatosť zmierenia i pôst a modlitba.

Aby sme doslova upratali svoje srdce, vyzdobili ho na Ježišovo narodenie.

Napĺňať srdce a niesť Ježiša svetu

Ak zo svojho srdca (a života) povyhadzujeme všetko, čo nás odďaľuje od Boha, nemôžeme ho nechať prázdne.

Potrebujeme ho naplniť.

Naplno.

A nie len tak niečím, ale niekým - samým Ježišom.

Sýtiť sa jeho slovom (Svätým písmom), modlitbou, sviatosťami, spoločenstvom Cirkvi, rozjímaním či náboženskou literatúrou.

A dovoliť Ježišovi, ktorý sa v nás rodí, aby nás formoval tak, ako chce on.

Aby nás pretváral na svoj obraz a podobu, na seba samého.

Aby bol on v nás a my sme jeho srdcom mohli milovať svet.

Napokon, Ježiš sa nerodí v našom srdci pre to, aby sme si ho nechali pre seba, zamkli ho vo svojom srdci.

Ježiš chce von!

„Prijmi z rúk Panny Márie maličkého Ježiška a nes ho stále so sebou do celého sveta s posolstvom jeho pokornej dôveryplnej odovzdanosti, jednoduchosti a chudoby, miernosti a pokoja, radosti a lásky,“ znela myšlienka, ktorú som raz dostala na malom obrázku.

Toto je vianočná pozvánka - prijať Ježiša a dávať ho ďalej.

tags: #mozaika #narodenie #jeziska