„Tvoje narodenie, Kriste, Bože náš“: sviatok Narodenia Pána v gréckokatolíckej tradícii

Narodenie podľa tela nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista patrí medzi dvanásť veľkých sviatkov v Gréckokatolíckej cirkvi. Slávi sa 25. decembra, pričom má aj predsviatok od 20. decembra a posviatok do 31. decembra.

Obsahom sviatku je oslava vtelenia a telesného narodenia Ježiša Krista. Vianočné slávenie v byzantskej tradícii spája liturgiu, modlitbu, rodinné zvyky, koledovanie, symboliku ikony Narodenia a radostné ohlasovanie, že Boh prišiel medzi ľudí ako Emanuel - „Boh s nami“.

Význam sviatku Narodenia Pána

Sviatok Narodenia Pána je predzvesťou Paschy. Jasle sa chápu ako znamenie Pánovho hrobu a uloženie Dieťaťa do jasieľ je predobrazom uloženia Krista do hrobu.

Ako spievame v bohoslužbách sviatku Narodenia Pána, vo vtelení sa Boh Slovo ponížil k sebaobmedzeniu v čase: „Bezpočiatočné Slovo tajomne prijíma počiatok“ a priestore: „Neobsiahnuteľný je obsiahnutý telom.“

Kristus prijal poníženosť detstva, aby vyvážil Adamovu voľbu samopovýšenia. Keď Panna do svojho lona prijala Božie Slovo, jej lono sa stalo miestom stretnutia medzi Bohom a ľudstvom.

Ovečka nosila vo svojom lone veľkého Pastiera. A potom v jaskyni z Panny vyrašil Kristus - Strom života. Teraz je odstránený múr rozdelenia, ktorý oddeľoval ľudstvo od Boha a zem od neba.

Nebo to oznamuje zemi prostredníctvom „hlasu hviezdy“ a „hviezdneho zástupu“ anjelov. Maštaľ sa stáva kráľovským palácom a jasle kráľovským trónom. Ježiš je spútaný v plienkach, aby odpútal ľudstvo z reťazí hriechu.

Betlehem, jaskyňa a univerzálnosť spásy

Na základe nariadenia rímskeho cisára, že všetci ľudia v ríši majú byť zapísaní, sa Jozef, ktorý bol z Dávidovho rodu, vydáva s Máriou do Betlehema, rodného mesta kráľa Dávida, aby boli zaznamenaní v sčítacích zoznamoch.

Tam, v jaskyni v judskom Betleheme, Mária porodila Dieťa (Lk 2, 1). Naplnili sa slová proroka Micheáša o Mesiášovi, synovi Dávidovom, ktorý príde z Betlehema (Mich 5, 1).

Jozef v poslušnosti slovu, ktoré povedal Pánov anjel, dal Dieťaťu meno Ježiš, ktoré znamená Boh zachraňuje, „lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 21).

K novonarodenému Dieťaťu prichádzajú pastieri (Lk 2, 15 - 18) a ďalej mudrci od Východu (Mt 2, 1 - 11). Skutočnosť, že mudrci - predstavitelia celého ľudstva - sa klaňajú Kristovi, poukazuje na univerzálny charakter spásy.

Stvorenie radostne víta Boha v tele a prináša dary pre novonarodené Dieťa: anjeli svoj spev, nebesia hviezdu, mudrci zlato, kadidlo a myrhu, pastieri svoj údiv, zem jaskyňu, pustatina jasle, ľudstvo panenskú Matku.

Vianočný pozdrav „Kristus sa rodí!“

„Kristus sa rodí, oslavujte ho! Kristus prišiel z neba, privítajte ho! Kristus je na zemi, jasajte! Spievaj Pánovi celá zem, radostne ho chváľte, všetky národy, lebo on sa stal slávnym!“

Týmito inšpiratívnymi slovami začal sv. Gregor Naziánsky († 390) svoju slávnu homíliu na Narodenie Pána, ktorú neskôr sv. Kozmas Maiumský († 760) začlenil do Kánonu Narodenia Pána.

K tomuto zdroju môžeme vystopovať aj pôvod nášho tradičného vianočného pozdravu Christós raždájetsja! Slavite jeho! - Kristus sa rodí! Oslavujte ho!

Od 25. do 31. decembra sa gréckokatolícki zdravia osobitným pozdravom, ktorý sa používa takmer výhradne v cirkevnej slovančine:

Christós raždájestja!

Odpoveď: Slavíte jehó!

Po slovensky: Kristus sa rodí!

Počas predvianočného obdobia, ktoré sa v našom obrade začína 21. novembra, máme možnosť nahliadnuť do tajomstva vtelenia, keď tieto slová slávnostne zaznievajú v našich chrámoch a zároveň nás pozývajú, aby sme sa radovali a jasali, keď v čase Vianoc privítame medzi nami Emanuela, Boha s nami.

Slová svätého Gregora sú živým svedectvom, že už na konci 4. storočia Byzantská cirkev celebrovala Vianoce mimoriadne slávnostne a radostne.

Liturgické obdobie prípravy na Vianoce

V byzantskej liturgii sa obdobie prípravy na sviatok Narodenia Pána vyvinulo medzi 7. až 9. storočím, čo je dosť neskorý dátum.

Štyridsaťdňové pôstne obdobie pred Vianocami, známe ako Filipovka, bolo zavedené v roku 1166.

Na slávenie Kristovho narodenia sa gréckokatolíci pripravujú 40-dňovým obdobím nazývaným Filipovka.

Od roku 1969, keď vatikánska Kongregácia pre východné cirkvi vydala dekrét, ktorým upravuje pôstnu disciplínu platnú pre gréckokatolíkov žijúcich na území bývalej Československej socialistickej republiky, gréckokatolíci nie sú povinní počas Filipovky dodržiavať ani pôst, ani zdržanlivosť, okrem zvyčajných piatkov a 24. decembra.

V roku 1966 Svätá stolica dovolila Rusínskej byzantskej hierarchii v USA skrátiť toto pôstne obdobie na dva týždne, takže sa praktizuje od 10. do 24. decembra.

Počas tohto obdobia sú veriaci vyzývaní pripraviť sa na príchod Spasiteľa a prijať ho vo svätej Eucharistii, aby mohli zmysluplnejšie spievať: „S nami Boh!“

Dve nedele pred Narodením Pána sú liturgicky späté s týmto sviatkom. Prvá, Nedeľa praotcov, je spomienkou na všetkých starozákonných svätých, ktorí úplne dôverovali Bohu a trpezlivo očakávali príchod Mesiáša.

Druhá, Nedeľa otcov, je spomienkou na tých členov Kristovho rodokmeňa, ktorí sa stali nositeľmi mesiášskych prisľúbení.

Predprazdenstvo alebo predsviatok Narodenia Pána sa slávi päť dní, od 20. do 24. decembra.

Predvečer Narodenia Pána - 24. december

Počas dňa pred Kristovým narodením, teda 24. decembra, je predpísaný pre gréckokatolíkov prísny pôst až do večera.

V liturgických knihách je predpísaný prísny pôst na Predvečer Narodenia Pána, čiže na 24. december, aby sme si pripomenuli útrapy a núdzu Márie a Jozefa pred Kristovým narodením.

Dnes je tento pôst dobrovoľný, ale v duchu nášho obradu treba zachovať aspoň zdržanlivosť od mäsa.

Ráno sa slávia kráľovské hodinky - cárske časy. Charakteristické pre Predvečer Narodenia Pána sú kráľovské hodinky, čiže bohoslužba celebrovaná verejne len trikrát v roku - v predpoludnia Predvečera Bohozjavenia (5. január), Svätého a veľkého piatku a Predvečera Narodenia Pána (24. december).

Nazývajú sa „kráľovské“, pretože sa celebrovali veľmi slávnostne a za účasti kráľovskej rodiny.

Popoludní sa slávi veľká večiereň s liturgiou svätého Bazila Veľkého s ôsmimi starozákonnými čítaniami, ktoré sa vzťahujú na sviatok Kristovho narodenia.

V neskoré popoludnie Predvečera Narodenia Pána sa slávi večiereň s liturgiou svätého Bazila Veľkého a večer je voľný na tradičnú rodinnú celebráciu svätej večere (svjata večerja).

Veľká večiereň s božskou liturgiou svätého Bazila Veľkého sa slávi popoludní 24. decembra. Jej osem starozákonných čítaní sa vzťahuje na Kristovo narodenie.

Svätá večera v rodine

Svätá večera si vyžaduje špeciálnu prípravu a prestretie. Jedálenský stôl sa ľahko posype senom alebo slamou a následne prikryje bielym obrusom.

V strede stola medzi dvoma sviecami, ktoré sú počas večere zapálené, je umiestnený veľký okrúhly bochník bieleho chleba, ozdobený tradičnými symbolmi podobnými veľkonočnej paske a nazývaný kračun. Toto vysvetľuje pôvod nášho ľudového názvu pre Vianoce Kračun.

Tradičné prestretie vianočného stola, zbavené všetkých pohanských či poverčivých implikácií, symbolicky predstavuje betlehemský výjav.

Okrúhly biely chlieb predstavuje novonarodeného Spasiteľa, ktorý sa nazval „chlebom života“ (Jn 6, 35); stôl pokrytý slamou alebo senom predstavuje jasle, v ktorých bol uložený; biely prikrytý stôl jeho plienky (Lk 2, 7) a zapálená svieca betlehemskú hviezdu.

Zasadací poriadok pri tejto večeri je taký, že otec ako hlava domácnosti sedí na čele stola a rodina sedí vôkol neho.

Okrem sedenia pre celú rodinu je tam vždy jedno voľné miesto, ktoré je vyhradené pre nečakaného hosťa, pre ktorého v duchu slovanskej pohostinnosti má byť vždy miesto.

Pred začatím večere otec zapáli sviecu, ktorá symbolizuje objavenie sa hviezdy, a vedie spev sviatočného tropára „Roždestvo tvoje, Christe, Bože naš... - Tvoje narodenie, Kriste, Bože náš...“ s celou rodinou zhromaždenou okolo stola.

Potom povie svoje vianočné priania slovami podobnými týmto slovám:

„Pozdravujem vás pri príležitosti sviatku Kristovho narodenia a prajem vám, aby vás dieťa Ježiš zahrnulo svojimi najvyberanejšími požehnaniami. Nech všetci žijeme v zdraví, pokoji a šťastí a nech oslávime spoločne aj ďalšie Vianoce. Radostné a požehnané Vianoce! Kristus sa rodí!“

Následne otec objíme a pobozká každého člena rodiny, a keď vyslovuje svoje priania zdravia a šťastia, podáva každému kúsok chleba (prosfory) namočeného v mede.

Táto spoločná účasť na chlebe symbolizuje spoločnú účasť na živote s Ježišom a med predstavuje Božie požehnanie (porov. Ž 81, 17), zdroj pravého šťastia.

Keďže predvečer sviatku Narodenia Pána je tradične pôstnym dňom, na svätej večeri sa nikdy nepodáva mäso alebo mäsové produkty. Na mnohých miestach zvyk diktuje, že sú vylúčené dokonca aj mliečne produkty.

Tradičné menu vždy obsahuje bezmäsité jedlá, ale veľmi rozmanité a pripravené veľmi starostlivo. Bezmäsité jedlá symbolizujú pokoru a chudobu, ktorá obklopovala Kristovo narodenie. Rozmanitosť a hojnosť jedla predstavuje rozmanitosť a hojnosť Božích milostí.

Počas večere, podávanej pokojne a pomerne slávnostne, prevláda radostná atmosféra, ktorá pripomína anjelské posolstvo odovzdané pastierom v prvý predvečer Vianoc: „Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán“ (Lk 2, 10 - 11).

Medzi podávaním tradičných jedál umocňuje sviatočnú radosť spievanie kolied, spomienky rodiny a rozprávanie zábavných príbehov. Svätá večera sa uzatvára tradičnou koledou.

Väčšinou sa dodržiava po večeri určitý rituál, ktorý pozostáva zo spievania kolied a otvárania darčekov. Nie je vhodné alebo zvykom ísť si skoro ľahnúť v predvečer Vianoc.

Napodobňujúc pastierov, všetci bdejú (Lk 2, 8) a potom, krátko pred polnocou, väčšinou všetci idú do chrámu, aby sa stretli s Emanuelom - „s Bohom s nami“.

Rodinná modlitba pri sviatočnom stole

K rodinnému sláveniu, ak je to možné, je vhodné prestrieť na stôl slávnostný obrus, najlepšie v obývačke, prípadne v jedálenskom kúte alebo v kuchyni, do stredu položiť kríž, zapáliť sviecu, položiť Sväté písmo, z ktorého otec prečíta evanjelium, prípadne aj ikonu a do vázy možno vložiť kvety alebo bahniatka.

Otec rodiny, prípadne najstarší člen rodiny, povie:

Na príhovor našich svätých otcov, Pane Ježišu Kriste, Bože náš, zmiluj sa nad nami.

Rodina odpovie:

Amen.

Rodina môže spievať alebo recitovať príslušné menlivé časti sviatku, najmä tropár a kondák Narodenia Pána.

Tropár, 4. hlas:

Narodenie tvoje, Kriste, Bože náš, - prinieslo svetu svetlo múdrosti. - Lebo mudrci hviezdou sa poučili, - klaňať sa ti ako Slnku pravdy - a uznávať teba, Východ z výsosti.

Kondák, 3. hlas:

Dnes Panna rodí večného Boha. - Zem ako dar Neprístupnému ponúkla jaskyňu. - Anjeli s pastiermi ho oslavujú. - Mudrci putujú s hviezdou; lebo sa nám tam narodilo nemluvňa, večný Boh.

Vianočný stromček a jeho symbolika

Vianočný stromček je takisto súčasťou byzantskej vianočnej tradície, ale má novší pôvod, svoju cestu do domácností byzantských katolíkov si našiel na konci 19. storočia z Nemecka.

Aj vianočný stromček prináša so sebou veľa zmysluplnej symboliky.

Vždy zelený strom nám pripomína večný život, ktorý nám priniesol Ježiš Kristus, zatiaľ čo ozdoby stromčeka nám pripomínajú jeho duchovné dary a požehnania.

Výmena darov spod stromčeka vyjadruje našu vzájomnú lásku v napodobňovaní nekonečnej lásky nášho nebeského Otca, ktorý „tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16).

Koledovanie a betlehemské hry

Koledovanie má v našom ľude stáročnú tradíciu. Prevzali sme ho z Kyjeva, rovnako ako mnohé ďalšie náboženské zvyky.

Koledovanie sa prvý raz spomína v Živote kyjevského kniežaťa svätého Vladimíra Veľkého (980 - 1015). Životopisec uvádza, že naši predkovia sa „počas vianočných sviatkov schádzali a spievali radostné piesne na pamiatku Kristovho narodenia“ (Nestor Kronikár).

Odpradávna bolo prevládajúcim zvykom, že skupina mladých ľudí, oblečených ako anjeli alebo pastieri, nosila vymodelovanú hviezdu a navštevovala dom za domom, aby priniesla radosť jeho obyvateľom svojím koledovaním.

Títo sa nazývajú koledníci s hviezdou.

Súčasťou vianočnej tradície nášho ľudu sú aj koledníci s betlehemom. Títo sa vyvinuli zo stredovekých „tajomných hier“, teda z náboženskej drámy založenej na udalostiach zo života nášho Pána.

Betlehem je zbožným vykreslením prvých Vianoc v podaní hercov, ktorí stvárňujú pastierov a anjelov. V závislosti od scenára môžu byť stvárnené aj ďalšie postavy, napríklad Herodes, traja mudrci, diabol a ďalší.

Stredobodom tohto vykreslenia Vianoc je malý model chrámu so scénou Ježišovho narodenia vnútri. Zvyčajne ho nosia dvaja mládenci oblečení ako anjeli a kladú ho na stôl navštíveného domu.

Okolo tohto chrámu sa rozvíja dráma narodenia Pána s jej dialógmi, koledovaním a hudbou.

Betlehemská hra sa zvyčajne končí tým, že jeden z členov skupiny prednesie vianočné priania a zaspieva všetkým členom rodiny Mnohaja lita - Mnoho rokov.

Za svoje šľachetné gesto a návštevu bývajú koledníci odmeňovaní dobrotami alebo peňažnými darmi.

Veľké povečerie s lítiou

Jedným z vrcholných bodov sviatku Narodenia Pána je slávnostné celebrovanie Veľkého povečeria s lítiou (Povečerije velikoje).

Dlho pred polnocou, za zvuku prvého zvonenia pozývajúceho veriacich na bohoslužby, sa veriaci ponáhľajú do slávnostne vyzdobeného chrámu.

Zatiaľ čo pozorne vyčkávajú na príchod hodiny Spasiteľovho narodenia, svoju skutočnú duchovnú radosť prejavujú spievaním tradičných vianočných kolied.

Presne o polnoci začnú radostne zvoniť všetky zvony a oznámia svetu, že sa narodil Vykupiteľ. Začína sa slávnostné celebrovanie Veľkého povečeria s lítiou, čiže posvätením chleba, vína, oleja a pšenice.

Na niektorých miestach u gréckokatolíkov sa rozšíril zvyk slúžiť „polnočnú liturgiu“, často na úkor veľkého povečeria a utierne. Toto neodôvodnené napodobňovanie latinskej praxe v ostatných rokoch ustupuje.

Po pochmúrnej recitácii vybraných žalmov náhle zaznie radostný spev Izaiášovej piesne S nami Boh.

Veriaci odpovedajú s radosťou a jasotom, ktorý napĺňa chrám, ohlasujúc tajuplné narodenie Božieho Syna.

Liturgické hymny a piesne litie a utierne, ktoré nasledujú, sú skvostmi a majstrovskými dielami byzantskej hymnografie.

Skomponovali ich takí veľkí hymnografi ako sv. Roman Sladkopevec († 560), sv. Sofrón Jeruzalemský († 644), sv. German Konštantínopolský († 733), sv. Ján Damaský († 749), sv. Kozmas Maiumský († 760), sv. Štefan Sabaita († 794) a ďalší.

Svojimi inšpiratívnymi skladbami naplnili našu vianočnú liturgiu hlbokým zmyslom tajomstva, dojemnou poéziou, duchovnou radosťou a hlbokou vďačnosťou.

Polnočné bohoslužby sa vhodne uzatvárajú slávnostným spevom anjelského chválospevu „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ (Lk 2, 14).

Slávenie 25. decembra a posviatok

Eucharistická liturgia sviatku Kristovho narodenia, pri ktorej kňaz používa liturgický formulár svätého Jána Zlatoústeho, sa má sláviť 25. decembra.

V rámci posviatku Kristovho narodenia gréckokatolíci slávia 26. decembra Zhromaždenie k presvätej Bohorodičke, 27. decembra Svätého apoštola, prvomučeníka a archidiakona Štefana a 29. decembra Sväté deti, ktoré dal Herodes povraždiť v judejskom Betleheme, aby zabil Krista.

Hymny sviatku Narodenia Pána

Tropár, 4. hlas

Tvoje narodenie, Kriste, Bože náš, prinieslo svetu svetlo poznania; lebo cezeň sa tí, čo sa klaňali hviezdam, naučili od hviezdy klaňať sa tebe, Slnku spravodlivosti, a uznávať ťa ako Východ z výsosti, sláva tebe, Pane.

Kondák, 3. hlas

Dnes Panna rodí dokonalú Podstatu a Zem ponúka jaskyňu Neprístupnému; anjeli ho oslavujú s pastiermi; mudrci putujú s hviezdou; lebo sa nám tam narodilo nemluvňa, večný Boh.

Kánon, 8. óda

Kriste, náš obranca, keď si vzal na seba podobu človeka, poskytol si mu potešenie stať sa podobným Bohu!

Irmos, 1. hlas

Veľké a slávne tajomstvo vidím: - Nebo, jaskyňu a Pannu ako trón z cherubínov, - i jasle, kde spočíva Kristus, Boh, - ten, čo ho svet obsiahnuť nemôže.

Kristus ako svetlo múdrosti

Človek odjakživa túži spoznávať svet okolo seba a uvažovať o ňom. Už v staroveku existovala skupina ľudí, ktorí nielen spoznávali svet okolo seba, ale snažili sa hľadať aj hlbší zmysel vecí a udalostí.

Nazývali sa filozofi, lebo mali radi múdrosť. Slovo filozofia pochádza z gréčtiny a je zložené z dvoch slov: filo - milujem a sofia - múdrosť.

V biblickom slova zmysle je múdrosť chápaná skôr prakticky - ako umenie dobre žiť. Človek ju objavuje vtedy, keď objavuje skrytý zmysel vecí okolo seba.

Tento „skrytý zmysel vecí“, ktorý „múdry“ človek spoznáva, je vlastne odrazom Božej múdrosti, s ktorou bol celý svet stvorený.

Pre toho, kto je plný „múdrosti“, sa zmenšuje priepasť medzi neviditeľným a viditeľným, medzi Božím a ľudským.

Ako hovorí apoštol Pavol v liste Rimanom: „Veď to, čo je v Bohu neviditeľné - jeho večná moc a božstvo -, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí…“ (Rim 1,20).

O múdrosti sa veľa hovorí už v Starom zákone. V Knihe prísloví čítame: „Počiatok múdrosti je bázeň pred Pánom a poznať Najsvätejšieho je rozumnosť“ (Prís 9,10).

Tento verš môžeme pokladať za základ tej najsprávnejšej filozofie a najsprávnejšieho postoja k životu.

Je pritom zaujímavé, že múdrosť, o ktorej sa hovorí v prvých deviatich kapitolách Knihy prísloví, je zosobnená.

Podľa gréckych Otcov je Kristus Božia Múdrosť, ktorá prijala telo.

V prvom tropári tejto piesne sa spieva: „Nekonečná Božia Múdrosť… si postavila dom z čistej Matky, ktorá muža nepoznala…“

Podľa gréckych Otcov Božia Múdrosť je Kristus. V Alexandrii sa v katakombách zachovalo prvé alegorické znázornenie Sofie ako Krista s krídlami a s nápisom: „Sofia Ježiš Kristus“.

Identifikácia Božej Múdrosti s Kristom je potvrdená v anafore svätého Bazila Veľkého.

Pre Grékov múdrosť je svetlom, ktoré osvecuje ľudské poznanie. Hoci v pôvodnom gréckom texte nie je v tomto tropári slovo sofia, ale gnosis (poznanie), význam je podobný.

Narodenie Krista prinieslo svetu svetlo múdrosti, lebo mudrci hviezdou sa poučili klaňať sa mu ako Slnku pravdy a uznávať ho ako Východ z výsosti.

Hagia Sofia a jednota neba so zemou

V dejinách byzantskej tradície našla teológia Božej múdrosti svoje monumentálne vyjadrenie v architektúre chrámu Hagia Sofia (Svätá Múdrosť) v Konštantínopole.

Tento chrám, postavený za cisára Justiniána v prvej polovici 6. storočia, udivoval a dodnes udivuje mnohých ľudí, ktorí ho mali možnosť navštíviť, hoci dnes je tam mešita.

Jeho veľkosť, spôsob, akým preniká do vnútra svetlo, i celá výzdoba privádzali pozorovateľov k hlbokému zážitku.

Tento veľkolepý chrám je totiž symbolom vesmíru, naplneného Bohom.

Zaujímavá je zmienka v Nestorovej kronike, kde sa spomína, že keď ruské kniežatá chceli v 10. storočí uviesť kresťanstvo do svojej vlasti, poslali poslov do jednotlivých krajín, ktoré už boli kresťanské, aby sa rozhodli, odkiaľ pozvú misionárov.

Keď títo poslovia prišli do Konštantínopolu a vošli do chrámu Svätej Múdrosti, plní úžasu zvolali: „Nevieme, či sme v nebi, či na zemi“.

Rusi teda prijali kresťanstvo z Byzancie.

V byzantskej liturgii dodnes spievame: „My cherubínov tajomne predstavujeme,…“, alebo kňaz sa potichu modlí v modlitbe Malého vchodu: „Pripoj k nášmu vchodu sprievod svätých anjelov, aby sme ti spolu s nimi slúžili a velebili tvoju dobrotu.“

Toto je význam sofie: hlboká jednota medzi pozemským a nebeským.

Túto jednotu môžeme spoznávať vo svetle Božieho slova. Preto pred každým čítaním zaznieva výzva: Sofia!

Navyše tajomstvo Narodenia, respektíve Vtelenia Pána, úzko súvisí aj s chrámom Hagia Sofia v Konštantínopole.

Tento chrám bol posvätený 23. decembra 537, teda tesne pred sviatkom Božieho narodenia, čo podľa Florenského naznačuje, že Hagia Sofia môže byť stotožnená s Kristom, ktorý sa vtelil z Presvätej Bohorodičky.

V apside tohto chrámu, podobne ako v apside Svätej Múdrosti v Kyjeve, sa nachádza ikona Božej Matky v postoji odovzdanosti voči Božiemu Slovu, ktoré prijíma do svojho života.

Táto ikona naznačuje tajomstvo Vtelenia Boha, tajomstvo spojenia božského a ľudského.

Konštantín Filozof a zvesť o Božej Múdrosti

Do našich krajov však zvesť o Božej Múdrosti prenikla ešte skôr ako do Ruska.

Už r. 863 totiž so svojím bratom Metodom prichádza na Veľkú Moravu aj Konštantín Filozof, ktorý už v siedmich rokoch mal sen, keď videl všetky devy mesta Solún a mal si vybrať jednu z nich.

Vybral si tú najkrajšiu, ktorá sa volala Sofia.

Podľa Vladimíra Losského celý život Konštantína - Cyrila „prenikali lúče Sofie“.

Môžeme povedať, že práve svetlo evanjelia, ktoré svätí Cyril a Metod priniesli na Veľkú Moravu, sa stalo pozvaním k poznaniu Krista ako Božej Múdrosti.

Ikona Narodenia Pána

Dnešná ikona zobrazuje jednu z dôležitých právd našej viery: Slovo neprebývalo v človeku, ono sa stalo človekom.

Vstúpme do bohatého sveta ikonografie Narodenia Ježiša Krista.

Je to dobre zachovaná ikona strednej veľkosti, hoci s čiastočne poškodeným okrajom. Je farebne vyvážená, s dôsledne vypracovanými detailmi postáv.

Svetlé, pôvodne žiarivo biele pozadie v hornej časti ikony symbolizuje nebeský svet.

Jaskyňa ako obraz temnoty a svetla

V evanjeliách sa nenachádza zmienka o jaskyni. Objavila sa až neskôr v apokryfnom evanjeliu svätého Jakuba.

Svätý Justín, svätý Hieronym a svätý Eusébius tiež spomínajú skalnú jaskyňu.

V bohoslužobných gréckokatolíckych textoch sa všade hovorí o jaskyni. U pastierov stád v tom kraji to bola vhodná útulňa na prenocovanie i ako prístrešok pre zvieratá.

Jaskyňa tu znázorňuje temnotu, v ktorej bola Zem, no Kristus prišiel, aby jej priniesol svetlo spravodlivosti.

Bohorodička a tajomstvo vtelenia

V jaskyni vidíme sedieť Bohorodičku na prikrývke zdobenej kvetinovými vzormi.

Je odetá v tmavomodrom odeve (chitóne), pričom jej plecia a hlavu pokrýva purpurový závoj (maforion).

Červená - farba kráľov - jej patrí právom, pretože je Kráľovnou nebies.

Tri zlaté hviezdy, jedna na hlave a dve na pleciach, predpovedajú jej neporušené panenstvo, pred, počas a po pôrode, a zároveň Najsvätejšiu Trojicu, Otca, Syna a Ducha Svätého.

Mária má obe ruky zdvihnuté k modlitbe. Pannu s týmto gestom nazývame Oranta, Modliaca sa.

Hlavu má sklonenú k dieťatku, avšak pohľad upiera opačným smerom. Môžeme si ho interpretovať ako pohľad do budúcnosti, premýšľajúci o všetkom, čo sa udialo okolo Ježišovho narodenia a čo rozprávali pastieri (Lk 2,19).

Okolo hlavy má zlatú svätožiaru (nimbus), vedľa ktorej sú zaznačené písmená ΜΡ a ΘΥ - skratky titulu „Matka Božia“.

Pripomeňme si, že Mária nie je len Kristovou matkou, ale je matkou Božskej osoby vteleného Slova.

V jej osobe preto nájdeme všetky aspekty kristológie: zostúpenie Boha, zázrak panenského materstva, ale aj podriadenosť Panny až po Fiat ako ľudskú podmienku vtelenia.

Dieťa v jasliach a predobraz hrobu

Pri jej nohách spočíva lôžko, na ktorom spí Ježiš. Dieťa nie je len teologickým stredom ikony, je tiež stredom kompozície.

Čo do veľkosti je to malé dieťa, avšak jeho proporcie a výzor tváre prináležia dospelému človeku.

Telíčko má zavinuté spôsobom, akým boli ovinuté telá zosnulých pred uložením do hrobu.

Obdĺžnikový tvar postieľky i tmavé vnútro pripomína skôr rakvu než detskú kolísku.

Ikonopisec tým mohol naznačiť, že Ježiš bude po svojom umučení tri dni v hrobe.

Ježišova hlava je obkolesená gloriolou v tvare kríža. Sú v nej vpísané grécke litery ο ω ν. Znamenajú: „Som, ktorý som“, alebo „Ja som“.

Po stranách nimbu sú iniciály Ježišovho mena IC XC (Isus Christos, gr. IHCOC XPECTOC).

Duchovným posolstvom tohto výjavu je, že Kristus prichádza na svet v jaskyni, ponížený a bezbranný.

Takým je celý svoj život až po smrť na kríži - ako dieťa, ktoré sa nedokáže brániť a nedokáže ublížiť.

Nebo, hviezda a anjeli

V hornej časti výjavu je oblúkovitá časť nebeskej sféry posiata hviezdami.

Z jej stredu vyžaruje zväzok lúčov, ktorý smeruje priamo dovnútra jaskyne. Vyjadruje pohyb Božej lásky smerom k svojmu stvorenstvu.

Pod nebeskou klenbou sú symetricky umiestnené dve hôrky, ktorých vrcholy sa týčia do nebies.

Vedľa nebeskej sféry sú Pánovi anjeli, mladíci s jemnými tvárami, kučeravými vlasmi a veľkými krídlami.

Ich odevy sú zdobené zlátením a pohľady smerujú k nebesiam.

Anjel napravo je odetý v tmavozelenej tunike (chitone) a červenom plášti (himatione). Gestá jeho rúk i jemný úsmev vyjadrujú zmes úžasu a radosti nad tým, čo vidí.

Anjel stojaci naľavo má tmavohnedú tuniku a červenofialový plášť. Jeho posolstvo je určené predovšetkým dvom pastierom stojacim pod ním.

Pastieri a mudrci

Pastieri strážili svoje stáda alebo sa zohrievali pri ohni. Netušili, že onedlho sa stanú svedkami udalosti, ktorá navždy zmení dejiny.

Obaja v úžase, s bázňou i strachom, upierajú svoje pohľady na Pánovho posla.

Ich plášte ani obuv nie sú obvyklé pre pastierov stád.

Pri vchode do jaskyne stoja tri postavy v drahých odevoch s panovníckymi korunami.

Sú to mudrci (mágovia), ktorí uvideli hviezdu na východe a prišli sa pokloniť Kristovi, novonarodenému židovskému kráľovi.

Priniesli mu dary, zlato, kadidlo a myrhu.

Zlato mu priniesli, aby si ho uctili ako kráľa, kadidlo, aby mu vzdali úctu ako Bohu, a myrhu, aby si uctili jeho človečenstvo určené na smrť.

Celkom vpravo je dôstojný starší muž so svetlými zvlnenými vlasmi, krátkou bradou a fúzmi, odetý v dlhej ozdobnej tunike (chiton) s lemovaním pri krku a na rukávoch. Pánovi prináša kadidlo.

V strede sa s úctou skláňa mladý muž, ktorý si na znak úcty sňal z hlavy korunu. Z ruského textu možno usúdiť, že mladík je Peržan.

Narodenie Krista ich priviedlo k pravému poznaniu.

Krásne to vystihuje tropár sviatku: „Tvoje narodenie, Kriste, Bože náš, prinieslo svetu svetlo múdrosti, lebo v ňom tí, čo slúžili hviezdam, boli hviezdou poučení, že sa majú klaňať tebe, Slnku spravodlivosti, a poznať teba z výšin východu. Pane, sláva tebe.“

Zmysel týchto zobrazení je jasný: všetky národy sú povolané klaňať sa Pravému, ktorý sa nám narodil ako malé dieťa.

Jozef, Izaiáš a útek do Egypta

Na ikone sú zobrazené ešte dve udalosti súvisiace s príchodom Božieho Syna na zem.

V pravom dolnom rohu vidíme inú jaskyňu, ktorá je však na rozdiel od jaskyne Narodenia obklopená tmou, neistotou a pochybnosťami.

Vo vnútri sedí svätý Jozef, ženích Panny Márie, ktorý premýšľa o udalostiach posledných dní. Na tvári sa mu zračia rozpaky a pochybnosti.

O mužovi s vysokým čelom pred ním nevieme s istotou povedať nič bližšie.

Táto scéna sa však s väčšími či menšími obmenami vyskytuje na všetkých ikonách narodenia Spasiteľa.

Podľa niektorých teológov to môže byť prorok Izaiáš, ktorý Jozefovi vysvetľuje, že sa naplnilo proroctvo o Panne, ktorá porodí Syna - Emanuela, pričom objasňuje aj význam daného mena, ktoré značí „S nami Boh“.

Na opačnej strane, vľavo dole, vidíme scénu úteku svätej rodiny do Egypta.

Na čele malého sprievodu je Jozef. Obzerá sa, aby sa ubezpečil, že Mária s Ježiškom sú v poriadku.

Nasleduje ich Jakub, Jozefov prvý syn, ktorý má cez ľavé plece prehodený batoh.

Evanjelium opisuje útek Jozefa s Máriou a dieťaťom do Egypta, avšak nikde nie je zmienka, že by ich sprevádzal niekto ďalší (porov. Mt 2,13-23).

Sofia ako obraz Cirkvi

Chápanie Božej Múdrosti, ktorá je zosobnená už v Knihe prísloví, malo istý vývoj.

U starých Slovanov sa zdôrazňuje skôr mravný aspekt a Sofia sa stotožňuje s Matkou Božou.

Podľa gréckych Otcov je Kristus Božia Múdrosť, ktorá prijala telo. Mária, Presvätá Bohorodička, mala v tomto procese Vtelenia osobitnú úlohu.

Mohli by sme povedať, že ona môže byť stotožnená s tým „domom“, ktorý si Božia Múdrosť postavila (Prís 9,1).

Podobne však Cirkev je tým „domom“, ktorý si Kristus stavia.

Apoštol Peter vyzýva vo svojom prvom liste: „dajte sa vbudovať aj vy ako živé kamene do duchovného domu…“ (1 Pt 2,5).

Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii Lumen gentium zdôraznil, že Cirkev je Kristovo telo.

Ten istý dokument v súlade so svätým Ambrózom hovorí o Márii, že je „predobrazom Cirkvi“.

Vráťme sa k ikone Božej Múdrosti a všimnime si, že trón, na ktorom Sofia sedí, má sedem oporných stĺpov (porov. Prís 9,1).

Týchto sedem stĺpov je považovaných za symbol siedmich darov Svätého Ducha, lebo tak Vtelenie, ako aj život Cirkvi sa uskutočňuje pôsobením Svätého Ducha.

Je to práve Svätý Duch, ktorý nám zjavuje tajomstvo Krista a uvádza nás tak do plnej pravdy (Jn 16,13).

Ikona Božej Múdrosti a jej symboly

Podľa niektorých autorov najstaršia ikona Božej Múdrosti bola namaľovaná už v polovici 11. storočia v novgorodskom chráme Božej Múdrosti.

Časom sa stala vzorom aj pre neskoršie kompozície.

Okrem novgorodského typu existuje aj kyjevský a jaroslavský typ tejto ikony.

Novgorodská ikona Božej Múdrosti má v centre postavu anjela.

Na kyjevskom type ikony Sofia predstavuje Nevestu z Apokalypsy svätého Jána (12,1).

Je zaujímavé, že stať z Knihy prísloví, rozšírená o ďalšie verše (Prísl 9,1-11), sa číta na večierni pred každým mariánskym sviatkom a tiež pred výročím posvätenia chrámu.

Na tróne sedí alegorická postava Sofie, ktorá má podobu anjela a tvár ženy, pretože aj v Knihe prísloví Múdrosť o sebe hovorí v ženskom rode.

Nachádza sa v kruhu, ktorý je symbolom večnosti. Božia Múdrosť je večná.

Na hlave má korunu, na sebe kráľovský odev a v ruke žezlo, symbol kráľovskej moci.

V druhej ruke má zvitok, znak múdrosti.

Nohy má opreté o skalu. Je zaujímavé, že pravoslávny teológ Evdokimov, ktorý pôsobil v Paríži, hovorí, že ide o skalu, o ktorej Ježiš povedal: „na tejto skale postavím svoju Cirkev“ (Mt 16, 18).

Tieto slová však Ježiš povedal Petrovi: „Ty si Peter, skala.“ No aj Peter a jeho nástupcovia, rímski pápeži, sú len viditeľnou hlavou Cirkvi, Kristovými námestníkmi.

Skutočnou hlavou a skutočným základným kameňom Cirkvi je Kristus sám.

Nad postavou Sofie je znázornený Kristus, ktorý je považovaný za vtelenú Božiu Múdrosť.

Z pravej strany stojí Bohorodička s obrazom dieťaťa v lone, lebo Vtelenie Slova sa udialo skrze ňu.

Ona je tým „domom“, ktorý si Múdrosť postavila.

Naľavo stojí Ján Krstiteľ.

Podľa Sergeja Bulgakova tak, ako Mária je vzorom spirituality pre ženu, Ján Krstiteľ je vzorom spirituality muža.

Obaja majú jedno spoločné: pôsobením Svätého Ducha boli schopní vnímať a prijať Božiu Múdrosť do svojho života.

Mária svojím „áno“ a Ján svojím svedectvom o Ježišovi ako o „Božom Baránkovi“.

Obaja sú teda v istom slova zmysle Predchodcami Pána a zároveň prototypmi veriaceho človeka.

Kristus - Božia moc a Božia múdrosť

Božia Múdrosť je obrazom Krista, ktorý je znázornený nad ňou, a on sám je obrazom neviditeľného Otca.

Je Slovom, ktoré bolo na počiatku u Boha (evanjeliár na tróne).

Neviditeľný Boh zjavil seba samého v Ježišovi Kristovi skrze kríž (kríž pri prestole, pri tróne).

Ako hovorí apoštol Pavol: „…keď svet v Božej múdrosti nepoznal svojou múdrosťou Boha, zapáčilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom ohlasovania. Lebo aj Židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť, my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista - Božiu moc a Božiu múdrosť“ (1 Kor 1, 21-24).

Ikona vyžaruje radosť z narodenia Spasiteľa sveta.

Betlehem spojil nebo so zemou, Boh a človek sa tu stretli a pozreli si do očí.

Malo by to vôbec zmysel, keby sa čo i tisíckrát narodil v Betleheme, ak by sa nenarodil aj v človekovi?

Vo vianočnom období sa veriaci východného obradu zdravia pozdravom:

Kristus sa rodí! Christós raždájestja!

Oslavujte ho! Slavite jeho!

tags: #narodenie #tvoje #kriste #boze #nas #prinieslo