Pavol Danko: Fascinujúci príbeh narodenia, rodiny, viery a umeleckej cesty

Pavol Danko (1978) po štúdiách na Prírodovedeckej fakulte UK pôsobí ako stredoškolský profesor chémie na prestížnom bratislavskom Gymnáziu Grösslingová.

Som dar. Narodil som sa 45-ročnej prvorodičke a 54-ročnému otcovi, šťastnému z jediného potomka... mal by som stále ďakovať za Boží plán, ktorý ma poslal na Zem.

Kedy sa Pavol Danko narodil

Pavol Danko sa narodil v roku 1978. V čase, keď bol počatý, mal jeho otec už 54 rokov a jeho matka mala 44 rokov; neskôr o nej Pavol Danko hovoril ako o 45-ročnej prvorodičke.

Jeho narodenie sprevádzal neobyčajný rodinný príbeh. Jeho matka Priska Kopečná bola výraznou ženskou postavou tajnej cirkvi a pre svoju vieru si odsedela osemnásť mesiacov vo väzení. Jeho otec Pavol Danko žil v bezdetnom manželstve a po túžbe po dieťati sa odsťahoval od svojej manželky k Priske, ktorú si však v tom čase nemohol zobrať.

Podľahla šarmu jedného z pacientov, istého Pavla Danka, ktorého považovala najskôr za smiešneho starého pána, ktorý sa ju snaží zbaliť, ale zrazu spolu čakali dieťa.

Môj otec bol v tom čase dokonca ešte ženatý.

Viete si asi predstaviť, čo takáto správa znamenala v tom čase v prostredí, v akom sa mama pohybovala.

Ona, vtedajší vzor kresťanskej angažovanej ženy, sa stala zrazu slobodnou matkou.

Bol to brutálny pád dole.

Rodičia a okolnosti jeho narodenia

Zrazu sa jej všetky dvere zatvorili, všetci na ňu ukazovali prstom.

Dokonca niektorí z cirkevného prostredia mali pocit, že v jej prípade by bolo pre verejné pohoršenie menšie zlo, keby išla na potrat, aby sa to zahladilo.

A zo zdravotného hľadiska ju zase v nemocnici tlačili k potratu, lebo mala 44 rokov.

To bolo pre mamu ďalšie veľké sklamanie, lebo v otázke ochrany života mala vždy jasno.

Bolo to pre ňu obdobie veľkej samoty.

Jedine fokolarínky, ktoré už v tom čase prenikli do Československa, mame pomohli a pravidelne za ňou chodili.

Až neskôr sme sa dozvedeli, že Talianka Teresa Cifaldi, podľa mňa svätica, ktorá ako zahraničná študentka slovenčiny priniesla spiritualitu fokoláre v čase totality na Slovensko, dala pokyn, aby Priske boli nablízku.

A tak k nám začali chodiť tri dámy, ktorých tváre mám aj ja dodnes pred sebou.

Vďaka nim som vyrastal v tejto spiritualite, ktorá evanjeliovú lásku stavia nad všetko ostatné.

Matka Priska Kopečná a tajná cirkev

Povahovou črtou mojej mamy bola odvaha.

Všade, kde sa pohybovala, túžila po živom spoločenstve a živej viere.

Mama mala dar, bola pre ľudí ako magnet.

Jednak vedela vycítiť, keď niečo bolo autentické a išlo do hĺbky podstaty, zároveň si ju ľudia aj vyberali pre jej výraznú povahu.

Jej odvaha ju priviedla do spoločenstiev, ktoré boli vnímané ako riziko pre vtedajšiu vládnu moc, ktorá chcela mať všetko pod kontrolou.

Práve organizované skupinky mladých veriacich však boli pre vtedajší režim veľmi nebezpečné.

Mamu zatkli v roku 1958 pre rozvracanie štátnej moci, čo v preklade znamenalo, že organizovala tajné stretká mladých veriacich.

Boli to stretká mariánskej úcty podľa svätca Ľudovíta z Montfortu.

V jeho spisoch bola mariánska úcta poňatá úplne inak, než to bolo dovtedy u nás známe.

Mária podľa neho nebola nejaká sladká gýčová žena, ale reálna postava, cez ktorú sa dokážeme dostať k Ježišovi.

Na tú dobu to bolo revolučné, lebo z prudko kristocentrickej predstavy o cirkvi prišiel takýto mariánsky prúd novej spirituality.

Ctitelia tejto spirituality chodili spolu do hôr, na rôzne chaty.

Takto sa mama dostala k mnohým kňazom a rehoľníkom.

V tom čase sa veľmi dobre poznala aj so Silvom Krčmérym a s Vladom Juklom.

Postupne sa počty týchto ľudí nabaľovali, a len čo sa začal formovať akýsi nový početnejší prúd mladých v cirkvi, vnímalo sa to ako nebezpečné.

Osemnásť mesiacov vo väzení

Prišli si po ňu v Bratislave, v čase, keď sa konečne dostala na vysnívanú medicínu, na ktorú sa predtým nedostala.

Neskôr o tom vtipkovala, že sa prvýkrát viezla v limuzíne.

Vo väzení strávila osemnásť mesiacov.

Našťastie nezažila vo väzení takú krutosť ako niektorí naši rehoľníci pár rokov predtým.

Nebola už v generácii mučeníkov, ktorých vo väzení pre vieru týrali, kopali.

Mama zažila skôr psychický nátlak, aby vyzradila mená ostatných zo stretiek.

Chceli pozatvárať najmä kňazov, na ktorých potrebovali mať svedectvá.

Mama však bola silná a tajila všetko.

Skúšali to dokonca na ňu aj tak, že do miestnosti na stretávanie jej priviedli vlastného otca, ktorý ju prišiel prosiť, aby spolupracovala, nech ju čo najskôr pustia.

Nahuckali ho predtým, aby ju presvedčil, nech povie všetky mená, a oni jej skrátia trest.

Mama sa bála, že sa emočne zlomí, preto sa vo dverách otočila na opätku, ani sa na neho nepozrela a ušla z miestnosti.

Dedko to vnímal veľmi osobne, až neskôr si to vysvetlili, že sa musela chrániť, aby ani náhodou nepodľahla emóciám.

Život po prepustení

Po prepustení to malo pre ňu ešte nejakú dohru?

Mala pocit, že ju istý čas ešte sledovali.

Už sa nevrátila na medicínu a nemohla cestovať na dovolenku do zahraničia.

Mamu to však neodradilo, naďalej sa angažovala v podzemnej cirkvi, stretávala sa s kňazmi, zúčastňovala sa na stretkách, prepisovala na stroji zakázanú literatúru - takzvané klepanice.

V roku 1968 vystúpila s prejavom na známom stretnutí vo Velehrade, tesne predtým, ako sa znova všetko zatvorilo.

Na tú dobu to bola veľmi odvážna, slobodná žena, laička hovorila pred davom ľudí, kňazov o tom, čo by malo byť úlohou laikov v pokoncilovej cirkvi a v spoločnosti.

Už vtedy hovorila o potrebe dialógu, o väčšom priestore pre laikov, o ekumenizme, o zmene potratových zákonov…

V tom čase sa tvoja mama spoznala aj s kontroverzne vnímaným kňazom Jánom Beňom, okolo ktorého sa začali formovať skupinky veriacich.

Áno. Dá sa povedať, že sa stala v začiatkoch jeho pravou rukou.

Neskôr sa však ideovo rozišli a mama videla jeho pôsobenie veľmi kriticky.

Ján Beňo bol podľa maminých slov charizmatickou osobnosťou vtedajšej cirkvi.

Kade chodil, tam dával mamu za vzor zanieteného kresťana, ktorý je slobodný pre Krista.

Mama však hovorila, že vplyvom rokov a aj jeho zdravotných problémov - a teraz citujem mamu - zatvrdol.

Zrazu jej bolo nepochopiteľné, prečo je taký prísny, prečo vyžaduje od okolia absurdné veci.

Mama bola extrémne citlivá na manipuláciu, a keď vycítila, že niečo už nie je autentické, zanechala to.

Detstvo a vzťah k otcovi

Otec žil v bezdetnom manželstve a tak túžil po dieťati, že sa odsťahoval od svojej manželky k mojej mame, ktorú si však nemohol zobrať.

Pamätám sa na svoje prvé sväté prijímanie, kde ani jeden z mojich rodičov nešiel na prijímanie a ja som si to zrazu uvedomil.

Až neskôr mi mama povedala, že väzenie bolo ničím oproti tomu, že desať rokov nemohla pristupovať k sviatostiam.

Moji rodičia sa totiž zosobášili až po smrti prvej manželky otca, ich svadbu si už pamätám.

Mal som deväť rokov.

Otec však štyri mesiace nato zomrel.

Spomínaš si na otca?

Áno, mám po ňom žoviálnosť a zhovorčivosť.

No mal problém s alkoholom, čo bolo pre mamu veľmi náročné.

Nebol však tyranom, mal chronické bolesti, a aby si ich utíšil, tak si udržiaval hladinku.

Preto mu začala zlyhávať pečeň a zomrel.

Mama sa však kvôli mne naplno nadýchla a po revolúcii sa začala angažovať ako dobrovoľníčka v hnutí Fokoláre a zakladala aj miestny klub KDH v Dunajskej Lužnej, rozbehla u nás ekumenické modlitby.

Horela pre spravodlivosť, vždy vedela povedať svoj názor, bola od začiatku proti Mečiarovi aj proti Ficovi, všetkým sa snažila otvárať oči.

Sledovala dianie v cirkvi a bola neskutočne verná.

To bolo pre mňa svedectvo, že človeka, ktorý sedel pre svoju vieru, žiaden škandál v cirkvi nerozhodí, videla už akoby poza to.

Iní by si už možno povedali, že neexistuje väčšie pokrytectvo ako to, ktoré zažila, keď otehotnela a ľudia z prostredia cirkvi sa jej preto otočili chrbtom.

Bolo by aj pochopiteľné, keby zanevrela.

Ona napriek tomu ostala aktívna v cirkvi.

Vzťah k rodinnému príbehu

V ranom detstve som to netušil.

Až po smrti otca som sa dozvedel pravdu.

Otriaslo to trochu mojimi ideálmi, keď som sa dozvedel, že už bol predtým ženatý a že som bol nemanželské dieťa.

Ale nikdy som to nevnímal ako stigmu, skôr som bol na to aj hrdý, že som vznikol za takých dramatických udalostí. (Smiech.)

Bol som mame vďačný za život, v tom čase to bolo naozaj hrdinstvo, že odolala všetkým tlakom.

Až keď som v dospelosti pochopil celý kontext, bol som na ňu neskutočne hrdý.

Viac som trpel tým, že som mal starých rodičov a že som prišiel o otca.

A v podstate som išiel v ich šľapajach, oženil som sa, až keď som mal 41 rokov. (Smiech.)

Viera a hľadanie Boha

Boha mi predstavila mama.

V detstve som ho bral automaticky ako súčasť života.

Najprv som ho stretal v kostole, potom na tajnom náboženstve (ktoré mi mohlo pokaziť budúcnosť) po prevrate aj slobodne a verejne, a dnes aj cez médiá a na javisku.

Boh sa podľa mňa rád hrá a má zmysel pre humor... a preto sa občas skryje, aby sme ho stále nanovo nachádzali.

Nikdy sa nemôžme uspokojiť, že ho už chápeme, že sme ho už definitívne našli, pretože on je dynamika sama o sebe... a rád mení naše predstavy.

Objavil som, že nie je bradatý deduško na oblaku, ktorý stvoril svet za šesť dní a teraz s nami manipuluje ako s bábkami.

Objavil som aj, že nie je výmyslom literátov ani filozofov.

Rovnako som zistil, že nie je len psychologickým manévrom pri problémoch a dramatických životných zvratoch.

Pomerne skoro som v sebe objavil umeleckú dušu.

Vnímal som okolité dianie svojskou optikou.

Túžil som dotýkať sa ľudí cez pohyb, farbu, svetlo... dokonca aj bez slov.

Som citlivý na bolesť, nespravodlivosť, tmu.

Vždy ma trápilo, keď veriacich považovali za vyhynutý druh z jurského parku, za čudákov, ktorí neveria v evolúciu, nekupujú televízory, sex používajú len na plodenie detí a všetku energiu premieňajú na boj proti antikoncepcii, potratom a eutanázii.

Mal som neveriacich spolužiakov, ktorí sa mi zdali šťastní... a ja som hľadal odpoveď na otázku - načo mi je Boh?

Veď oni majú (zdá sa) pohodu.

Nikto im nič nezakazuje, nemusia sa báť trestu...

Vytáčali ma „papieroví“ kresťania, ktorí si len splnia nejakú povinnosť, ale netušia o čo, alebo skôr o Koho tu v skutočnosti ide.

Hanbil som sa za nich, keď žili ako schizofrenici - v kostole inak ako mimo neho...

Ty si kresťan? A ty toto môžeš?!?

Spiritualita Chiary Lubichovej

Obdobie explodujúcich vulkánov v mojom vnútri bolo poznačené svetlom charizmy jednej Talianky - Chiary Lubichovej.

Počas druhej svetovej vojny sa jej zrútilo všetko.

Spolu so svojimi kamarátkami museli nechať v ruinách spolu s padajúcim Tridentom aj svoje sny, rodiny, štúdiá, kariéry.

A mali so sebou len malé evanjelium.

Božie slovo, ktoré sa im v tej ničote nanovo prihováralo.

Keď sa všetko stratí, ostane len On.

Len Láska.

On je Láska.

Treba to skúsiť.

Ľudské slovo nemá takú moc.

Presvedčil som sa o tom už mnohokrát.

Proste a dostanete... Dajte a dajú vám... Odpúšťajte...

Každé moje ďalšie slovo je len moje... teda ľudské... a preto nemá silu.

Nemusíte mu veriť.

Ale píšem to, čo zakúšam stále.

Láska svieti aj v tme, aj v nenávisti.

Dáva mi radosť, krídla, úsmev.

Ak mám rád tých, s ktorými práve som, ak ich milujem, vždy ma to niečo stojí.

Vyjsť zo seba, všímať si ich, počúvať, strácať čas, niekedy aj vlastné predstavy...

Paradoxom je, že práve vtedy dostanem úľavu, pokoj, radosť, silu, nápady, tvorivosť... šokantné riešenia v neriešiteľných situáciách, hmotné dobrá tam, kde je chudoba...

Pre mňa sú to všetko prejavy Boha, jeho Ducha.

A preto sa to oplatí.

Treba to len skúsiť.

Nikto mi nič neprikazuje, pretože sám zisťujem, že si škodím, ak poruším Boží zákon.

Vzdelanie a práca učiteľa

Vyštudoval som matematiku a chémiu, ale učil som len chémiu na Gymnáziu Grösslingová a veľmi ma to bavilo.

Pracoval si desať rokov ako učiteľ chémie.

Ale keďže som amatérsky robil divadlo a tanec, bol som medzi týmito dvoma svetmi.

Vždy ma fascinoval spôsob, ako niečo naučiť, didaktika a na druhej strane divadlo.

Obe veci spája rovnaký fundament: vymyslieť to tak, aby to bolo pre žiaka, diváka atraktívne.

Tanečné divadlo ATak

V roku 1998 založil Tanečné divadlo ATak, v rámci ktorého pôsobí ako autor, režisér a choreograf.

V rokoch 2000 a 2002 získalo divadlo hlavnú cenu na festivale kresťanského divadla Gorazdov Močenok.

Veľmi som túžil robiť divadlo.

Obzvlášť ma lákalo divadlo neverbálne, tanečné, plné symbolov a silného posolstva.

Divadlo, ktoré svojmu divákovi odovzdá kus neba.

Chcel som Božie dary darovať ďalej.

Veľmi ďakujeme za tento rok, vďaka ktorému sme sa ešte lepšie spoznali, napriek tomu, že sme už predtým osem rokov spolu tancovali v Tanečnom divadle ATak.

Vedeli sme o sebe všeličo, ale až tento rok nám otvoril dvere a okná do komnát, ktoré si bežne ľudia pred sebou skrývajú, alebo nechcú, aby do nich nahliadol niekto iný.

Človek pri nácvikoch a viacerých hosťovaniach na divadelnom turné naozaj spozná toho druhého veľmi dobre, dokonca má možnosť spoznať jeho okruh blízkych, jeho rodinu, ale aj jeho emocionalitu - to, ako reaguje, ako zvláda záťažové situácie.

Hudba ako zdroj javiskovej tvorby

K tomu som potreboval dobrú hudbu, akú dodnes objavujem vo filmoch.

Skladatelia filmovej hudby sú častokrát menej známi než filmy samotné.

Mená Ennio Morricone, John Williams či Zbigniew Preisner síce rezonujú medzi širšou verejnosťou, pri menách John Debney, Thomas Newman, Howard Shore alebo Eric Serra sa však málokto tvári zúčastnene.

Čistá duša, Osada, Misia, Piano, Tri farby, Dvojitý život Veroniky, Narnia, Princ Egyptský, Minority Report alebo Krajinka, Postav dom, zasaď strom, Kytice, Horem Pádem, Rok Ďábla - tieto a mnohé ďalšie filmy som kedysi videl, ale najmä počul.

A následne zmenil na javisku do úplne iných súradníc.

Často som ihneď po východe z kina utekal zháňať soundtrack.

Zvyknem hovorievať, že dobrú hudbu vidím.

Meradlom kvality je u mňa vizuálna stopa fantázie.

Spomínam si, ako mi raz počas cesty v električke požičal kamarát slúchadlá s piesňou Paranoid Android od Radiohead.

Musel som sa vtedy dobre „držať“ a po niekoľkých dňoch som vytvoril choreografiu o narkomanovi, ktorú tancujem dodnes.

Inokedy som dostal na „zašumenej“ kazete „neznámu hudbu neznámeho autora“.

Bola úžasná!

Vymyslel som na ňu celé predstavenie.

Zrazu som skladbu počul v reklame a zatelefonoval do televízie.

„Podávali si ma“ dôležití ľudia, ale stálo to za to.

Peter Gabriel a hudba k filmu Posledné pokušenie Krista odštartovali predstavenie Golgota Tanečného divadla ATak.

Dodnes si rád vypočujem U2 či Stinga, lebo sme ich tiež použili na javiskových doskách.

Momentálne „spracúvam“ nového Batmana (Dark Knight), ktorého notovú pavučinu „utkala“ dvojica pánov hudobníkov - Hans Zimmer a James Newton Howard.

Jeden autor hudby Disneyho „trhákov“, druhý dvorný skladateľ mysteriózneho režiséra Shyamalana.

Nestáva sa často, aby dvaja vychytení skladatelia písali spoločnú partitúru.

Režisér Christofer Nolan tak okrem neuveriteľného výkonu nebohého Hetha Ledgera v úlohe Jokera získal pre svoj film ďalšiu šťastnú kartu...

Manželstvo a predstavenie ÁNO? - Sólo pre dvoch

Malomocenstvo manželskej lásky má svoje čaro a extrémnu silu vďaka sviatosti.

Ak je Boh na prvom mieste, všetko ostatné je na správnom mieste.

No ak človek zabúda na Boží primát a na svoje záväzky vyplývajúce z Božích darov, i v manželstve môže splynúť s totálnym dnom svojho človečenstva.

A práve tam, niekde veľmi hlboko, znovuobjavuje duchovnú dimenziu života a začína chápať zmysel a význam celku v širších súvislostiach.

V pripravovanom komornom tanečnom divadle s názvom ÁNO? - sólo pre dvoch, v ktorom hráš so svojou manželkou, vo viacerých obrazoch predstavíte drámu manželskej krízy.

My s Ivankou sme veľmi citliví a vnímaví na krízy a na bolesti manželského života okolo nás.

My s Ivankou sme sa veľmi dobre poznali, boli sme si k sebe veľmi blízki.

Tým, že sa pohybujeme a vyjadrujeme veci aj bez slov, tak veľmi radi odčítavame mimiku, gestá, to, čo z človeka vyžaruje neverbálne.

Veľmi radi odhadujeme, aký človek bude, podľa toho, ako vyzerá, ako sa pohybuje, ako sa správa.

Takže mali sme veľmi veľa takýchto spoločných záujmov, ktoré vyplývajú z umenia.

Prvý obraz vašej divadelnej hry začína slovami: „Začalo sa to. Naša malá vojna. Mne patrí pravá strana a tebe ľavá.“

Druhý obraz nesie názov Na čom záleží.

V našej inscenácii, ktorá má podtitul Sólo pre dvoch, prezentujeme to spomenuté úskalie.

V inscenácii po veľkej hádke nasledujú dve sólové vystúpenia.

V jednom, v ktorom sa manželka snaží presvedčiť manžela o tom, že žije v nepravde a že by sa mal zmeniť, a v druhom, v ktorom je sólistom manžel a snaží sa presvedčiť manželku, že žije v nepravde a mala by sa zmeniť.

To sólo je symbolom, že ja si myslím, že žijem v pravde, ja sólista som ten správny, múdry, šikovný, láskavý, chápajúci… a ty - ty druhý, ty - ktorý teraz so mnou netancuješ, si ten, čo sa iba prizerá a teda ten, kto robí chyby, ten, ktorý má podiel viny a dokonca najväčší podiel viny na našej kríze.

Čiže sólo je v tomto prípade nebezpečné.

Manželstvo by malo byť duet, nie sólo.

Ak sa stane sólom, najskôr jedného a potom druhého, nemôže to fungovať.

V manželstve nemôžu tancovať dvaja sólisti, ale jeden skvelý tanečný pár.

Manželské ticho a komunikácia

V jednom z ďalších obrazov je úžasne vystihnutá dráma manželského ticha:

Ticho je britva prelomená na dva rovnaké kusy.

Jeden reže moje srdce, a ten druhý…

Ticho je rozorvaná duša - nikdy sa nedá celkom pochopiť.

Ticho je jediný verný priateľ.

Ticho je jediný verný nepriateľ.

Uvediem príklad z nášho manželstva.

Vo väčšine prípadov je to tak, že žena túži komunikovať a riešiť, a muž sa často uzatvára a najradšej by bol niekedy vo svojom svete, vo svojej ulite, vo svojom tichu.

U nás je to presne naopak.

Ivanka má rada ticho, v ktorom chce prehodnotiť všetko, čo sa udialo, a najmä to, čo chce vypovedať, a ja som ten, ktorý nástojí, aby sa vec komunikovala, aby sa riešila.

Po tomto roku sme spoločne zistili, že je potrebné, aby sme obaja posunuli toto naše prežívanie, a síce, že Ivanka túži učiť sa komunikovať a neostávať dlho v tichu, ktoré môže byť niekedy zraňujúce (lebo v tom tichu sa môže človeku v hlave nabaliť aj veľmi veľa lží a klamstiev) a ja sa musím naučiť rešpektovať ticho a nebyť ako vodopád, ktorý chce hneď všetko rozomlieť, pomenovať, vyriešiť a dať za tým bodku.

Lebo veľakrát to nie je bodka, ale dvojbodka alebo viac bodiek, ktoré skrývajú ešte niečo nedopovedané.

Ticho je veľmi dôležité, lebo len v tichu dobre počúvame, ale je tiež dôležité vedieť, kedy ho dávkovať a v akom množstve.

Pretože môže byť aj nebezpečné.

Odpustenie a prijatie odlišnosti

Niekedy, až keď všetko stratíme, začíname si vážiť to, čo máme, to, čo sme si nevšímali, čo sme podceňovali, čo sme bagatelizovali.

Niekedy potrebujeme stratiť blízkosť toho druhého a ľahkosť komunikácie, aby sme po nej opätovne túžili.

V inscenácii, kde sa pokúšame umelecky uchopiť bolesť manželstva, ponúkame riešenie v odpustení a v pochopení, že ten druhý je iný, že nemôže byť taký, akého som si ho ja predstavil, ako som si ho ja nalinajkoval.

Že kým ho nepochopím a nepochopím motivácie jeho konania, tak ho budem chcieť len pretvárať podľa svojich predstáv, a to nie je láska bezvýhradná, ktorá človeka prijíma takého, aký je.

Sme nesmierne vďační, že poznáme Boha, že sa ním sýtime v Eucharistii, že si nachádzame čas na spoločnú modlitbu.

Niekedy je to náročné a niekedy si to musíme cielene naplánovať, aby nám to neprekĺzlo pomedzi prsty a aby sa nestalo niečo iné dôležitejším ako spoločný čas strávený s Bohom.

Nám toto všetko nesmierne pomáha a posúva nás ďalej.

Ten pohľad, že ja som zodpovedný za svätosť svojej manželky a ona je zodpovedná za moju svätosť, je niečo krásne.

Máme aj takú drobnú pomôcku, že pokiaľ nezabudneme, tak v sobotu si pripomíname tú sobotu, kedy sme si pred Bohom povedali „áno“ a obnovujeme si manželský sľub.

Ivanka a Paľko VÁS SRDEČNE POZÝVAJÚ na tanečné divadlo ÁNO?

Pôsobenie v TV Lux a práca pre cirkev

Je jednou z hlavných tvárí katolíckej televízie TV Lux.

Vyštudoval som matematiku a chémiu, ale učil som len chémiu na Gymnáziu Grösslingová a veľmi ma to bavilo.

Do TV Lux som najprv urobil konkurz na externého moderátora.

Chvíľku som robil popri učení, potom som mal polovičný úväzok v škole a polovičný úväzok v televízii, až napokon som sa musel rozhodnúť.

Dnes už pracujem len pre TV Lux.

Lux má svoje publikum, ty sa podieľaš viac na evanjelizačných a edukačných programoch.

Svoju úlohu vnímam v tom, aby som prinášal ľuďom radosť a krásu cirkvi.

Ale chápem potrebu, že ani bez dôležitých vážnych tém to nepôjde.

Napríklad tému sexuálneho zneužívania alebo presadzovania moci, potrebu dialógu, ako sa naučiť komunikovať, aj keď máme iné názory a prúdy.

Otvárať polemické témy je však pre naše publikum citlivé.

Videli sme to vtedy, keď sme odvysielali reláciu o očkovaní.

Keď sme sa vyjadrili k tomu, prečo je v poriadku prijímanie na ruku, rovnako sme zažili veľmi nepekné reakcie.

Možno o dôvod viac, prečo sa polemickým témam nevyhýbať.

Máme šťastie, že pápež sa sporných tém nebojí a mnohé komunikuje aj za nás.

Organizovanie národných stretnutí mládeže

Už roky som režisérom národného stretnutia mládeže.

Vo voľnom čase sa už roky venuješ aj organizovaniu národných dní mládeže, na ktorých sa stretávajú mladí katolíci z celého Slovenska.

Si hlavným režisérom, aký je cieľ týchto masových zhromaždení?

Ide o formačné dni, ktorých cieľom je, aby si jednotlivé spoloče...

Veľakrát som sa ocitol v situácii, keď som si povedal, že to je zrejme ten moment, keď ten a ten prestal robiť veci v cirkvi, a dobre som ich chápal.

Ja som sa udržal a neurobil som ten krok, že by som to vzdal.

Asi za to vďačím aj spiritualite jednoty Chiary Lubichovej, v ktorej som vyrastal.

Opakujem si, že to podstatné je niekde inde, a nedám priestor svojim úvahám, ktoré by ma niekedy chceli prevalcovať.

Stál som už toľkokrát na križovatke, nahliadol som do toľkých „kuchýň“ vo farnostiach, v kláštoroch, na biskupských úradoch, ale zatiaľ mi ešte stále chutí jesť.

Hovoríme veľa o synodalite, ale sme tu naozaj len na začiatku, cesta k jednote je ešte veľmi dlhá.

Máme miesta v cirkvi, ktoré sú naozaj veľmi uzatvorené.

Vidím však aj veľa dobrého, asi je to dar optimizmu, ktorý nezaslúžene mám.

Umelecké začiatky a divadelná vášeň

Otázka „Čo počúvaš?“ bola počas základnej školy povinnou komunikačnou „výbavou“.

Horšie bolo, pokiaľ ste nemali pohotovú alebo primeranú odpoveď...

Metalisti, „depešáci“, neskôr raperi, hiphoperi...

Mozart.

Napriek tomu, že sa verejne vyznám z nechuti k jeho hudbe, bola to práve Čarovná flauta, ktorá v javiskovom stvárnení opery SND v Bratislave odštartovala moju divadelnú vášeň.

Viac ako dve hodiny som sedel v nemom úžase.

Pokiaľ si spomínam, predstavenie nebolo ničím výnimočné.

Ja som však videl nové veci - meniace sa svetlá, dvíhajúce sa kulisy, kostýmy, orchester.

Opera mi učarovala.

Potom prišla éra muzikálov na Novej Scéne.

Po Evanjeliu o Márii a Grandhoteli som sa stal „závislým“ na hudbe Andrewa Lloyda Webbera a na jeho muzikáloch Jesus Christ Superstar, Cats či Jozef a jeho zázračný plášť.

Neskôr som objavil francúzskych Bedárov od Claude-Michela Schönberga či Notre Dame de Paris Riccarda Cocciantea.