Rozhovor matky a dieťaťa: Kľúč k dôvere, bezpečiu a dokonalému porozumeniu

Slová, ktoré používame, majú obrovskú silu. Zvlášť, keď hovoríme s deťmi, ktoré sú od nás mladšie, menej skúsené, nemajú takú slovnú zásobu ako my, alebo len preto, že sme pre nich prirodzenou autoritou.

Slová majú schopnosť zahojiť bolesť alebo ublížiť, vytvoriť blízkosť alebo naopak rozdeliť, umlčať city alebo otvoriť srdce, posilniť závislosť alebo vlastnú silu. Rozhovor matky a dieťaťa preto nie je iba výmenou informácií. Je spôsobom, ktorým dieťaťu ukazujeme, či je prijaté, v bezpečí a hodné pozornosti.

Prečo je rozhovor matky a dieťaťa taký dôležitý

V dnešnej dobe sú slová jednou z veľmi mocných zbraní. Dobre vieme ako môže cielená kampaň, založená hoc i na klamstve, zmeniť život nejedného človeka. A to v dobrom i zlom zmysle slova.

Napriek tomuto poznatku, mnohokrát narábame so slovami „len tak“ bez vnímania dôsledkov, akoby bez hlbšieho zamyslenia. Nepozastavíme sa nad tým, čo vlastne ideme vyriecť.

A teraz si v mysli predstavme, ako prebieha komunikácia s našimi deťmi. Ani si neuvedomujeme ako často nás vlastne deti nepočúvajú. Množstvom slov, ktoré na nich púšťame, vytvoríme u nich takzvanú „selektívnu poruchu sluchu“. Zrazu máme deti, ktoré sú hluché na rodičov!

Dieťa potrebuje nielen šatstvo a jedlo, ale aj istotu, bezpečie, empatiu, pochopenie a možnosť obrátiť sa na matku vo chvíľach, keď sa potrebuje vyžalovať, podporiť alebo sa len vyplakať a nájsť chápajúcu náruč.

Ak dieťa nemá autentickú a empatickú matku, cíti sa viac ako záťaž než žiadaný a milovaný člen rodiny. Emocionálne neprístupná matka v deťoch vyvoláva pocit, že sú odmietnuté a nechcené.

Rozhovor namiesto rodičovského monológu

Možno sa pamätáte na nejeden z pocitov zo svojho neskoršieho detstva, keď ste niečo vyviedli a rodičia sa snažili od vás zistiť, prečo ste to urobili. Mierili na vás ostré šípy otázok či obvinení: „či si uvedomujete čo ste spravili?, čo to vlastne spôsobilo?, ako si to vlastne predstavuješ?“ a kopec ďalších otázok…

Zvyčajne sme radšej neodpovedali, lebo sme dobre vedeli, že sme porušili dohodu, alebo sme mali na vec tak odlišní názor, že nebol pre rodičov za žiadnych okolností akceptovateľný. A vtedy začala tá nekonečná tortúra lekcií, moralizovania a kázania.

Poučilo vás niečo z toho? Teraz, v polohe rodiča, už tušíme, prečo nám vtedy tí naši otcovia a mamy nechceli streliť. Ale uvedomujeme si prečo aj my samy do dieťaťa toľko hudieme?

Nie je to tým, že máme pocit, že sme už skúsení, že sme „najmúdrejší“, že musí počuť všetky možné dôvody, z ktorých sa poučí?

Všimli ste si, že keď pri deťoch používame veľa slov typu: „rob toto“, „urob tamto“ stávajú sa akoby hluché? Prípadne, keď niečo stále vysvetľujeme, síce na nás hľadia, ale nás nevidia? A my si vtedy povieme samy pre seba: „veď ma nepočúvajú“!

Skúsme vyhodnotiť efektivitu tejto metódy či prístupu. Zamyslime sa nad tým, nakoľko je rodičovský monológ vlastne produktívny.

Dieťa nemožno prinútiť k skutočnej spolupráci

Prvým krokom pre minimalizáciu času rozprávania „NA“ dieťa, je uvedomenie si faktu, že nikoho v živote k ničomu nedonútime, teda ani svoje dieťa.

Môže mať najlepší sluch na svete, ale je vám to nanič ak vás dieťa nechce počúvať. Jeho vôľa vypočuť vás je rovnako dôležitá, ako zdravé uši, ktorými počúva.

Môžeme teda prikazovať, vyhrážať sa, trestať, ale to ho k naozajstnej spolupráci nepresvedčí. Tá sa musí opierať o pocit zodpovednosti, nie o poslušnosť našich detí.

Deti je potrebné zameriavať na ich vlastné riešenia a schopnosť niesť si dôsledky svojho rozhodnutia.

Ako reagovať na konflikt medzi otcom a dieťaťom

„Nevidíš, ako si rozčúlil ocka? To predsa nemôžeš nechať tak. Pozrime sa na maminu reakciu podrobnejšie. Kam dieťa zavedie?

Mama týmto spôsobom jasne vyžaduje poslušnosť. Zároveň začala komunikáciu voči dieťaťu obvinením ( prípadne aj neoprávnene) s následným príkazom, čo treba spraviť.

Čo sa podľa vás s najväčšou pravdepodobnosťou stane? Na základe prirodzeného ľudského založenia dieťa začne bojovať. Bude odporovať a vzpierať sa.

Po istých nátlakoch sa prípadne aj ospravedlní. Počuli ste už niekedy také ospravedlnenie? Pravdepodobne áno, je sprevádzané nevôľou v hlase a rýchlym odchodom od otca.

Je to formálne. Zmena postoja u dieťaťa jednoducho nenastane.

Ako ale pomôcť, či naviesť dieťa správnym smerom? Keď sa tretia osoba, napr. mama, zamieša do konfliktu, mala by si predovšetkým uvedomiť, že dieťa sa rovnako zmieta v emóciách hnevu ako otec.

Tieto jeho pocity sú plne oprávnené, a preto ich uznanie: „vidím, že sa hneváš rovnako ako ocko“, pomôže dieťaťu utíšiť sa a nájsť opätovnú motiváciu k spolupráci.

Vypustením pary hnevu sa hlava vyčistí a dieťa je schopné začať rozmýšľať nad riešením. S prípadnou pomocou mamy, vo forme navádzajúcich otázok, rozlúšti rébus s ockom.

Najprv meniť vlastné správanie

Môžete byť akokoľvek pevným rodičom, ale snaha zmeniť alebo kontrolovať dieťa je oveľa ťažšia a náročnejšia ako rozhodnutie nechať zodpovednosť na dieťati.

Zmeniť vlastné rodičovské správanie na účinnejšie je na jednej strane oveľa jednoduchšie, pretože sa stačí sústrediť len na jednu osobu - na seba.

Ak prídete na to, že väčšinu času s deťmi venujete pripomínaniu, dohováraniu a vysvetľovaniu, skúste si jeden deň vyhradiť na pozorovanie. A to tak, že budete počúvať sami seba, čo vlastne hovoríte.

Môže sa stať, že budete nemilo prekvapený koľko zbytočných a neužitočných slov vychádza z vašich úst.

Skúste načúvať rodičom v supermarkete, na ihrisku, či v parku. S najväčšou pravdepodobnosťou začujete tie isté veci mnohokrát bez toho, že by sa niečo aj stalo.

Keď napomínanie nefunguje

Tak ako v istom supermarkete, kde dieťa prestalo mať záujem o nezáživné nakupovanie. Začalo sa zabávať tým, že chytilo vozík a ako s formulou začalo pobehovať tam a späť okolo mamy.

Tá ho rázne napomenula slovami: „Prestaň tu zmätene jazdiť a drž sa pri mne.“ Asi na minútu nastal kľud. Potom chlapec veselo pokračoval ďalej a mama so svojim napomínaním tiež.

Jediné, čo sa zmenilo boli dospelácke napomínania, ktoré prerástli do hrozieb a neskôr vyhrážok. Stále to však boli len slová visiace vo vzduchu.

Účinné a rešpektujúce by zo strany mamy bolo chápajúce vyjadrenie voči synovi o tom, že nakupovanie nie je pre neho zaujímavé a že by sa najradšej s ním už niekde hrala na ihrisku.

Takéto vyjadrenie neznamená, že matka musí dovoliť nebezpečné správanie. Znamená, že najprv pomenuje skúsenosť dieťaťa a potom ho vedie k spolupráci.

Ako formulovať požiadavky

Vyhnite sa opytovaniu, či deti chcú urobiť niečo, čo urobiť musia. Napríklad: Prichystala by si na stôl? Upratal by si si izbu?

Čo však povedať, keď príkazy typu „prichystaj na stôl“, či „uprac si izbu“ sú rovnako nevhodné.

Riešením je reč, ktorou povzbudíme spoluprácu. Sú to všeobecne vety v prvej osobe množného čísla, ktoré konštatujú nevyhnutnosť istej aktivity či činu na to, aby následne mohla prísť činnosť iná.

Ak budete tento spôsob rozprávania sa s dieťaťom používať od malička, vyhnete sa v budúcnosti veľkému množstvu zbytočných bojov.

Je tomu tak preto, že vybudujete konzistentnosť a rutinu pre niektoré činnosti, ktoré vaša rodina pravidelne robí. Treba si uvedomiť, že ich nie je málo a sú to práve tie, o ktoré sa denne s deťmi sporíte.

Rutina znižuje počet každodenných konfliktov

Zuby sú zväčša v každej rodine vďačnou témou. Je dôležité pre vyhnutie sa budúcim komplikáciám a zbytočným denným kázaniam, vytvárať tento návyk od momentu, keď dieťatku začnú rásť prvé zúbky.

Pôjde o formu zábavy a stane sa z toho potrebná rutina, a nie príležitosť k hádkam. Potom práve rutina pomôže preklenúť situácie, keď si dieťa zabúda zuby umývať.

Priamou rečou povzbudzujeme k spolupráci.

Očný kontakt a aktívne počúvanie

Ďalší spôsob ako si byť istý, že to čo sme povedali bolo aj vypočuté a zavnímané, je byť v očnom kontakte s dieťaťom, keď mu danú vec hovoríme.

Znamená to napríklad vyhnúť sa pokrikovaniu odkazov z kuchyne do detskej izby. Sú s najväčšou pravdepodobnosťou neúčinné najmä preto, že dieťa je zabrané do inej činnosti.

Ak od detí niečo požadujeme je potrebné rozprávať priamo k nim.

Dieťa si kope v izbe futbalovú loptu. Z času načas počuť silný náraz do steny alebo nábytku. Mama z kuchyne sa začne ohradzovať proti nebezpečnej hre.

Akoby ani nič nepovedala synček veselo pokračuje. Preto mama vojde do izby a zastaví štvorročného Mareka.

Čupne si k nemu a hľadiac mu do očí povie: „Čo myslíš, čo sa môže stať, keď lopta trafí lampu?“

„Rozbije sa,“ bez váhania odpovie Marek.

„Budeš s tým spokojný?“ pýta sa mama ďalej.

Všetky štyri kroky a s nimi spojené pravidlá tvoria jeden zo spôsobov, ako sa v rodine môžeme zhovárať a pritom cítiť potešenie jeden z druhého.

Dieťa potrebuje byť prijaté také, aké je

Matky by si mali uvedomiť, že ich dieťa je úžasný človek, a neporovnávať ho s inými deťmi...

Už v jasliach nás vítajú nápisy: „Dvojročné dieťa má vedieť 270 slov.“ Hrôza!

Koľko vystresovaných matiek sa potom doma trápi: „Čo robíme zle? Sme zlí rodičia! Prečo môj Ferko vie povedať iba 10 slov, zatiaľ čo susedkina Katka hovorí už celé vety?“

Totálna rodičovská kríza.

Deti vycítia všetko. Dospelého oklameš, ale dieťa nie. Nepodarí sa ti to.

My dospelí si dávame rôzne masky, rôzne tváre pred rôznymi ľuďmi. Dieťa ich strhne všetky jedným slovom alebo gestom.

Deti nemožno len tak ľahko oklamať. Stojíš na pódiu a tváriš sa, že niekoho alebo niečo nevidíš. A vtom sa z hľadiska ozve detský hlások: „Tam je. Za tebou!“

Dieťa ti povie pravdu.

Porovnávanie a predstava dokonalého dieťaťa

Spočiatku som aj ja čítala veľa farebných časopisov pre mladé matky a bola som zúfalá, že na moje dieťa príručkové metódy nezaberajú.

Postupne, ako prichádzali na svet ďalšie deti, som začala chápať, že pravda o materstve nie je v pedagogických teóriách.

My moderné matky čítame viac či menej kvalitné príručky, ale neraz strácame zdravú intuíciu a sebadôveru.

Veď naše staré matky aj bez minifilmov z youtube vedeli, čo majú robiť, keď dieťa bolí bruško, keď plače alebo keď je choré...

Vedeli, že pôrod bolí a že aj po pôrode má žena bolesti. Bolo to prirodzené.

Mladé ženy sa učili byť matkami od starších žien.

A nadôvažok v časopise vidia mladú, usmiatu celebritu, ktorá porodila sotva pred dvoma týždňami, a už je dokonale štíhla.

Photoshop dokáže zázraky...

Ja som sa z učebnicovej predstavy o ideálnej dcérke vyliečila už pri prvom dieťati.

Snívala som o tom, že moja dcérka bude prekrásna modelka a tak ďalej. Plánovala som jej skvelú budúcnosť a milión krúžkov, ktoré z nej mali vyrobiť ideálne dieťa.

Stačilo vedro studenej vody a hneď sa mi vrátil zdravý rozum.

Keď dcéra utrpela vážnu nehodu, neprosila som Boha o to, aby Nasťa „dobre vyzerala na modelingovom móle“, ale úpenlivo som ho prosila, aby mohla chodiť...

Matka so zroneným egom

Vychovávať deti sa zdá o to náročnejšie, keď bojujeme s vlastnými bolesťami a traumami z detstva.

Bez toho, aby sme si to uvedomovali, robíme a hovoríme veci, ktoré ich zraňujú.

Naša vlastná bolesť, ktorú si odnášame z detstva, nás chráni pred uvedomením si, že sme nedostávali lásku, akú sme potrebovali.

Ego zahaľuje jazvy na duši tým, že vykresľuje matku, ktorá nám ublížila, ako nevinnú a dokonalú.

To my sme sa v detstve cítili ako nehodné deti, ktoré si facku, kritiku či krik zaslúžili.

A pretože sa bojíme vlastnej zraniteľnosti, chýb a priznania si nedokonalosti, zatvrdíme sa - a hovorí za nás ego.

Toho dôsledkom je narušený vzťah k vlastným deťom, pretože ego zamedzuje rozvoju empatie, blízkeho puta a úprimnosti.

Klinická psychologička Stephanie Carinia, špecializujúca sa na traumu, opísala matky so zroneným egom ako osoby, ktorých potreby prevýšili potreby ich detí.

Život v rodine s takouto matkou vyzerá nasledovne:

Ak nie je spokojná matka, nemôže byť spokojný nikto.
Matka berie ako zradu a urážku, ak je dieťa šťastné, keď ona trpí a nie je spokojná.
Zronené ego jej nedovolí pripustiť si chybu; vedomie, že nie je dokonalá, je pre ňu príliš bolestivé, a tento pocit nie je schopná zniesť.
Potrebе cítiť, že je pre deti najdôležitejším človekom na svete, žiada od nich, aby jej neustále dokazovali jej hodnotu pozornosťou a láskou.
Trestá ich a vyvoláva v nich vinu, ak sa snažia byť samostatné.
Vyberá a kritizuje priateľov svojich detí, rovnako ako ich rozhodnutia, vzhľad i všetko ostatné.

Pramení z jej vlastného detstva, kedy jej za nedokonalosť boli odoprené láska, bezpečie a istota matkinej náruče.

Podobný prístup má aj ku svojim deťom. Neznesie pocit, že ju deti nepotrebujú tak ako predtým, a nie sú od nej závislé, preto v nich vyvoláva pocit, že bez jej prítomnosti nie sú v bezpečí.

Keď sa dieťa stane partnerom matky

Zronené ego matky zapríčiňuje, že názor svojho dieťaťa berie ako urážku, a to aj v zdanlivých banalitách - napríklad keď nemá rado jedlo, ktoré ľúbi matka, keď má iný vkus na hudbu a podobne.

Matka mu dá pocítiť, akoby ju svojim vlastným názorom urazilo a zradilo.

Neakceptuje, ak sa jej dieťa stáva samostatným jedincom s vlastnou identitou, a prestáva byť jej súčasťou.

Matka so zroneným egom robí všetko preto, aby ju dieťa potrebovalo. Pripútava si ho k sebe aj vzťahom, ktorý vykazuje skôr partnerskú dynamiku než dynamiku rodič-dieťa.

To znamená, že si urobí z dieťaťa bútľavú vŕbu a podporujúceho priateľa, ktorý má fungovať ako seberovný a dospelý človek.

Dieťa však nezvládne byť rovnocenným partnerom, nemá kapacitu počúvať problémy dospelého, upokojiť a rozveseliť matku - nemala by to byť jeho zodpovednosť, pretože je len dieťa.

Stojí tak aj pred nutnosťou rozhodovať s matkou o veciach, o ktorých by sa mala radiť s manželom.

Matky so zroneným egom majú často problémy v manželstve, a preto si z dieťaťa spravia partnera, ktorému sa zdôverujú a hľadajú u neho podporu.

Pretože nie sú schopné riešiť partnerské problémy, zverujú sa s nimi dieťaťu.

Od dieťaťa sa očakáva, že matku učičíka, dá jej za pravdu (že to otec je ten zlý) a otca zavrhne v prospech matky.

Ak tak neurobí, matka to berie ako zradu, na dieťa sa nahnevá a nechápe, prečo neznenávidí svojho otca keď je zdrojom jej trápenia a nešťastia.

Matka skrátka potrebuje uistenie, že je milovaná viac než otec.

Hnevá sa zakaždým, ak dieťa trávi čas v jeho prítomnosti, pričom ona sama je emocionálne nedostupná.

Dieťa ako príťaž, keď žiada viac než jedlo a oblečenie

Rodičia s vlastným traumatickým detstvom často prenášajú svoje traumy na deti.

A mnohé deti, už ako dospelí ľudia a rodičia, sa stále chcú zavďačiť vlastným rodičom, a od svojich detí žiadajú prijatie a lásku, akú oni nikdy nedostali.

Ak vás vychovávala matka so zroneným egom, pravdepodobne ste neboli schopní (alebo sa báli) obrátiť sa na ňu vo chvíľach, keď ste potrebovali - vyžalovať sa, podporiť alebo sa len vyplakať a nájsť chápajúcu náruč.

Cítili ste sa skôr ako príťaž ak ste žiadali viac, než len ošatenie a jedlo.

Každý deň ste sa báli, akú bude mať matka náladu; či sa na vás nahnevá za zdanlivú maličkosť, alebo naopak bude dnes tá pohodová mama.

Väčšinu času ste sa cítili ako zlé dieťa, nehodné jej lásky.

Jej pozornosť a náklonnosť ste si museli zaslúžiť tým, že ste napĺňali jej potreby a svoje ignorovali.

Cítili ste sa zodpovední za jej náladu, a tiež stále trváte na tom, že ste si kritiku prípadne facku zaslúžili.

Báli ste sa žiadať matku o jej čas, poprosiť ju, aby sa s vami hrala, šla na ihrisko, kúpila lízanku.

V jej prítomnosti ste nikdy nemohli byť sami sebou, tým bezstarostným dieťaťom - žili ste v strachu, nervozite a úzkosti, za čo vás potrestá, nakričí na vás alebo sa naopak prestane s vami zhovárať.

Hoci vás to bolí, nikdy ste si neboli istí, či vás matka vôbec miluje.

Spytovali ste sa, či vás vo svojom živote chcela, keď ste sa starali vy o ňu, ale nie o na o vás.

Matka, ktorá neprijíma skutočné prežívanie dieťaťa

Dávať najavo svoje skutočné prežívanie a myšlienky bolo pri matke so zroneným egom nemožné.

Byť zraniteľným a prejavovať svoje vlastné pocity sa stalo nebezpečným, pretože matka vám dala v tomto prípade najavo, že vás odmieta.

Uverili ste tak, že byť ňou prijatí znamená skrývať, kým skutočne ste a čo reálne prežívate.

Pri nej máme pocit, že naše pocity sú neprípustné; preto sa naučíme ich potlačiť do takej miery, až si ich ani sami neuvedomujeme.

Táto neschopnosť byť zraniteľným sa nám vypomstí v budúcich vzťahoch.

Nebudeme schopní nadviazať hlbšie, intímne vzťahy; v partnerstve budeme fungovať skôr ako milenci alebo spolubývajúci, bude konfliktné a plné neporozumenia.

Síce budeme túžiť po hlbšom pute, avšak na druhú stranu nás bude desiť, pretože matka odmietala a trestala naše pokusy zblížiť sa.

Je smutné, koľko detí prežije výchovu bez empatie, lásky, bezpečia a istoty.

Rodičia nevedia, ako majú napĺňať emocionálne potreby svojich detí práve preto, že ich to nikto nenaučil.

Väčšina z nich ani nevie, že emocionálne potreby existujú.

Ale vedzte, že matka, ktorá vás kritizovala, bola ako dieťa kritizovaná.

Matka, ktorá vás bila, bola tiež bitá.

Matka, ktorá sa uzatvárala do seba a nehrala sa s vami, sa ako dieťa cítila rovnako opustená ako teraz vy.

V dospelosti, už ako matka, preto vôbec netuší, ako k vám pristúpiť v zdravej dynamike.

Nevie, ako sa na vás napojiť, vypočuť vás a upokojiť - nikdy to totiž nezažila.

Úzkosť matky a jej vplyv na dieťa

Úzkosť rodiča - najčastejšie matky - sa netýka len jej samotnej.

Podľa psychologičky neexistuje jeden univerzálny scenár, ako sa úzkosť matky na dieťati prejaví.

Niektoré deti reagujú zvýšenou podráždenosťou, hnevom či agresiou.
Iné si úzkosť rodiča postupne „preberú“ ako vlastnú a začnú svet vnímať ako nebezpečné miesto.
Častým signálom je aj silná potreba byť neustále pri matke.
Objavuje sa problém s odlúčením či strach z nových situácií.

Mnohí rodičia si myslia, že úzkosť matky ovplyvňuje najmä malé deti.

Dospievajúci si medzi sebou svoje skúsenosti zdieľajú a čoraz viac si uvedomujú rozdiely v rodinnom fungovaní.

Psychologička zdôrazňuje, že cieľom nie je byť „dokonalým“ rodičom bez obáv.

Ako obnovovať vzťah po zraňujúcej výchove

Rovnako si musíme uvedomiť, že na to, aby sme mohli byť šťastní, sa naša matka nemusí zmeniť.

Psychoterapeutka Sherry Gaba odporúča, aby sme sa ponorili do seba, a preskúmali naše reálne pocity - bolesť, hnev, zášť.

S touto náročnou úlohou nám môže pomôcť terapeut, preto si neváhajte rezervovať sedenie.

Pocity, ktoré ste tak dlho potláčali, vás sprvu úplne pohltia a nebudú príjemné.

K zahojeniu rán je však potrebné prežiť ich.

Gaba následne radí, aby sme sa za pocity nehanbili ani nekritizovali.

Pristupujme k sebe láskavo, povoľme si cítiť - to je prvým krokom k sebapoznaniu.

Rozhovor, ktorý rešpektuje emócie

Deti vycítia všetko. Dospelého oklameš, ale dieťa nie. Nepodarí sa ti to.

Keď dieťa prežíva hnev, strach alebo frustráciu, samotné vysvetľovanie často nepomôže. Najskôr potrebuje, aby niekto jeho emóciu rozpoznal a pomenoval.

Tieto jeho pocity sú plne oprávnené, a preto ich uznanie: „vidím, že sa hneváš rovnako ako ocko“, pomôže dieťaťu utíšiť sa a nájsť opätovnú motiváciu k spolupráci.

Vypustením pary hnevu sa hlava vyčistí a dieťa je schopné začať rozmýšľať nad riešením.

S prípadnou pomocou mamy, vo forme navádzajúcich otázok, rozlúšti rébus s ockom.

Materstvo nemusí byť dokonalé

Z prirodzenosti som, žiaľ, perfekcionistka a to môže človeka s piatimi deťmi pripraviť o život alebo doviesť k zrúteniu.

Preto som sa v istej chvíli života musela zmeniť.

Pochopila som, že nemusím byť „najlepšia“, ale tiež, že nie som „najhoršia“.

Vždy im hovorím, že treba byť láskaví voči sebe.

A to, myslím si, by mali byť všetci rodičia.

Mali by mať pochopenie pre to, že možno nebudú takými rodičmi, akými by chceli byť, a že je to v poriadku.

A v prípade pestúnstva to platí dvojnásobne.

Pestúnski rodičia by na seba v prvom rade nemali mať vysoké očakávania a nároky.

Lebo to je často kameň úrazu.

Nie je treba na to byť „dokonale pripravená“ - ide o postupné budovanie schopností a istoty.

Vaša hodnota ako človeka nie je viazaná na dátum v doklade.

Rozhovor matky a dieťaťa v každodennom živote