Kedy dieťa povie „mama“ a ako podporiť jeho rečový vývin

Každý rodič netrpezlivo čaká na prvé slová svojho dieťaťa. Keď prvýkrát povie slovo „mama“, rodičia si často zapisujú tento okamih, tešia sa z neho a vnímajú ho ako významný krok vo vývine.

Slabiky „ma-ma“ sa u dojčiat objavujú v rozsahu približne 4,5-10 mesiacov; konkrétne veky hlásené boli 4,5 mesiaca, 5, 6, 7, 8, 9 a 10 mesiacov. Vedomé oslovovanie „mama“ sa podľa hlásení rodičov najčastejšie začína prejavovať medzi 8 a 15 mesiacmi, pričom niektoré deti povedali „mama“ až okolo 15 mesiacov alebo vo veku približne 2 rokov.

Existuje výrazná individuálna variabilita: niektoré deti volajú „mama“ skôr než „tata“, iné neskôr, a rozdiel medzi náhodným žvatlaním a cieľovým oslovením je dôležitý pre interpretáciu prvého slova.

Rozdiel medzi žvatlaním a vedomým oslovením

Vedomé oslovenie sa v praxi často prejavuje ako volanie pri zreteľnej potrebe alebo pri pohľade na matku, napríklad dieťa kričí „MAMA“ pri kontakte alebo túžbe po prisatí. Náhodné „ma-ma“ je bez priameho zamerania a objavuje sa už od približne 4,5-7 mesiacov.

Opakované žvatlanie „ma-ma“ sa bežne objavuje už medzi 5.-8. mesiacom, pričom niektoré deti začali zopakovať tieto slabiky už okolo 5. mesiaca.

Dieťa môže rozumieť slovu „mama“ skôr, než ho vysloví. V niektorých prípadoch dieťa rozumie a reaguje na prítomnosť matky ešte pred tým, než začalo vedome volať „mama“, ale zároveň sú hlásenia, kde žvatlanie neznamenalo porozumenie.

Je bežné, že dieťa povie „tata“ skôr než „mama“. V reporte sú prípady, kde „tata“ prišlo skôr, a rodičia uvádzajú, že poradie prvých slov je variabilné a nie je jednoznačne patologické.

Čo ovplyvňuje schopnosť dieťaťa hovoriť o prežívaní

Rodičia, ktorí čakajú, že sa dieťa samo rozhovorí o svojich pocitoch a obavách, sa pravdepodobne nikdy nedočkajú.

„Ak dieťa vyrastá v rodine, kde sa o emóciách nehovorí, dieťa sa to samo nenaučí. Na zmenu však nie je nikdy neskoro. Ak deťom hovoríme, že chlapci neplačú, alebo im dávame najavo, že ich nechceme vidieť smutné, časom sa podľa toho zariadia.“

„Strach či hnev však nezmiznú. V dôsledku toho, že tieto emócie rodičia neprijímajú, dieťa začne svoje pocity potláčať. Emócie sú pre človeka prirodzené. Zároveň sa čoraz viac hovorí o ich zvládaní a schopnosti ich správne spracovať.“

Najzákladnejšie a najdôležitejšie je, ako my dospelí pred deťmi narábame s vlastnými emóciami, ako ich prežívame a akým spôsobom ich vyjadrujeme.

Kľúčové je, ako na seba vzájomne reagujú rodičia, ako svoje emócie komunikujú jeden druhému, či ich komunikujú dieťaťu a ako sa pri tom správajú. Toto všetko je pomyselný základ.

Najcennejšie pre deti je všetko to, čo majú možnosť odpozorovať doma.

Rozprávanie s dieťaťom od narodenia

Odporúčam začať bezprostredne od narodenia. Rodič reaguje na prežívanie dieťatka, na jeho potreby, ich uspokojovanie alebo neuspokojovanie. Tým dieťaťu ukazujeme, že sme naň napojení, že ho vnímame a že v danej chvíli rozumieme jeho prežívaniu.

Je zároveň dobré prežívanie komentovať. Napríklad slovami ako „vidím, že sa ti to páči“, „si teraz rád“, „si šťastný“, „páči sa ti táto hračka“, „páči sa ti tento zvuk“.

Dôležité je reagovať nielen slovami, ale aj tónom hlasu. Ak len skonštatujeme, že „teraz si smutný“ alebo „si šťastný“, bez náboja emócie, je to chladné.

Dieťa si to vysvetlí tak, že mama alebo otec sú akoby naučení niečo hovoriť, ale nemyslia to úplne vážne. Je to neautentické. Takáto reakcia je často horšia ako žiadna.

Dieťa vníma a cíti, že dospelý nie je emočne zainteresovaný do prežívania a nemyslí to vážne. Z takýchto reakcií dieťa získava dojem, že mu mama, otec alebo ktokoľvek blízky nerozumie, neberie jeho a jeho pocity, potreby a prežívania vážne. Môže sa cítiť prehliadané a nepochopené.

Ako reagovať na detský plač

Mnohí rodičia zvládajú plač svojho dieťaťa veľmi ťažko a snažia sa ho odvrátiť za každú cenu. So snahou rýchlo ukončiť detský plač sa vo svojej praxi stretávam veľmi často.

Keď začneme s rodičmi pátrať po príčinách, prečo im plač dieťaťa prekáža, najčastejšie počúvam, že je to pre neželanú pozornosť okolia.

Rodičom prekáža, že sa ľudia za plačúcim dieťaťom otáčajú, pozerajú sa a že je plač rušivý. A presne takto to vníma aj dieťa.

Cíti, že to, čo si myslí pani predavačka, je pre jeho mamu v danej chvíli dôležitejšie ako ono a jeho vlastné pocity.

A práve toto uvedomenie veľakrát u dieťaťa ešte umocňuje prežívanú emóciu. Dieťa ukazuje, že chce byť videné a vypočuté.

Mnohí rodičia sa snažia pri plači odkloniť pozornosť dieťaťa. Ono si odnáša z toho, že ocino alebo mamina mu nerozumejú.

Treba si vždy predstaviť, ako by sme sa v podobnej situácii cítili my dospelí. Predstavte si, že by vám niekto vtedy povedal: „Prečo radšej nepostojíš?“ Samozrejme, že to neuspokojí našu potrebu a ešte nás to aj nahnevá.

Odklonenie pozornosti možno veľmi výnimočne použiť napríklad v situácii, keď sa dieťa dostalo do silného amoku. Niekedy to zaberie, no netreba túto techniku využívať často ani pravidelne.

Určite ho treba vnímať a priznať. Intenzívne emócie treba s dieťaťom prežiť.

Môžeme dieťaťu napríklad povedať, že vidíme, že je veľmi smutné, že jeho kamarát odchádza z ihriska alebo že mu niekto zobral hračku.

A ďalej môžeme pokračovať uistením, že zajtra prídeme na ihrisko znova. Je dobré, ak dáme dieťaťu nádej.

Zároveň by sme však nikdy nemali sľubovať niečo, čo nevieme alebo nemienime splniť.

Prečo nie je vhodné dieťa skúšať otázkami

Vo veku približne tri a pol až štyroch rokov začína dieťa získavať sebakontrolu a emocionálnu kontrolu. Rodičia ani učitelia by však v tomto veku nemali od dieťaťa očakávať, že začne samo pomenúvať svoje pocity.

To by mal robiť rodič, napríklad slovami ako „zdá sa mi, že ťa niečo vystrašilo“, „vyzeráš prekvapená“, „cítiš sa šťastný“.

My dospelí vnímame vypytovanie sa na pocity dieťaťa ako prejav starostlivosti. Máme pocit, že od nás rodičia očakávajú, že samy prídu s odpoveďami, prečo sa nejako cítia.

Z tohto hľadiska majú rodičia často od detí priveľké očakávania. Dieťa nadobúda dojem, že ho rodič skúša a ono je tým, kto má prísť so správnou odpoveďou, aby rodiča uspokojilo.

Otázky zároveň na dieťa pôsobia dojmom, že mu rodič v danej chvíli nerozumie. Otázka „Prečo sa hneváš?“ aj v dospelom vzbudzuje dojem, že nie je v poriadku, že sa hnevá, a nemal by sa takto cítiť alebo by mal svoje pocity vysvetliť.

Ako prijať detský strach

Strach je súčasťou každého človeka. Dokonca môže byť veľmi prospešný.

Reagujte najskôr tým, že strach dieťaťa pomenujete. Napríklad slovami: „Vidím, že máš strach z toho, že ideš teraz do novej školky, alebo z toho, že ideme k doktorovi, no môžeme tvoj strach zvládnuť spoločne.“

Riešením je už to, že sa o strachu rozprávame. Už vďaka tomu ho môže dieťa ventilovať.

Vyzvite dieťa, aby skúsilo povedať, čoho presne sa bojí a ako by ste mu s tým mohli pomôcť. Ubezpečte ho, že pri ňom stojíte. Toto chcú počuť všetky deti.

Rodičia deťom často povedia, že ich vyšetrenie alebo ošetrenie u zubára nebude bolieť. A toto je jedna z vecí, ktoré by ste deťom v takýchto chvíľach hovoriť nemali.

Jednoducho preto, že to tomu dieťaťu neviete zaručiť. Neviete, aký má prah bolesti. Aj vpich pri injekcii na umŕtvenie bolí.

Ak poviete, že sa nemá čoho báť, lebo ho to nebude bolieť, je to klamstvo. Takto zároveň deti učíme klamať.

Čo sa stane, keď emócie neprijímame

Keď dieťa cíti a počúva, že neradi vidíme, keď je smutné, po čase nám o svojom smútku radšej prestane hovoriť.

Keď neprijímame emócie ako smútok, strach či hnev, tak sa stáva, že nám deti postupne prestanú ukazovať svoje emócie.

Začnú si ich nechávať pre seba, alebo budú robiť veci, ktorými tie emócie prekryjú.

Prípadne v dôsledku stresu a strachu budú neskôr v adolescentnom období riskovať, rebelovať, alebo sa budú svoj strach a stres snažiť zastierať alebo zvládať pomocou podporných látok ako alkohol a drogy, aby sa upokojili.

Základom je prijímať všetky jeho emócie. Neprehliadať ich, nebagatelizovať, nepodceňovať.

Dieťa by malo cítiť, že jeho emócie skutočne prežívame spolu s ním. To mu dáva priestor na to, aby sa cítilo vypočuté.

Rodič ako empatický sprievodca

Je dôležité, aby rodičia neboli učiteľmi, ale empatickými sprievodcami.

Ďalšia vec, ktorú vo vypätej chvíli nepotrebujú, je vysvetľovanie. Keď je dieťa rozrušené, potrebuje našu emocionálnu reakciu a nie logické zdôvodňovanie.

Ak neustále vysvetľujeme a snažíme sa zdôvodňovať emócie alebo ospravedlňovať druhých, napríklad ospravedlňovať iné dieťa na ihrisku, ktoré nášmu vzalo hračku, staviame sa pred dieťa do pozície autorít.

Týmto všetkým sa od dieťaťa vzďaľujeme.

Najčastejšie je to práve potláčanie emócií, vysvetľovanie a stavanie sa do roly učiteľa, ktorý je mocný a vševediaci.

Časté je však aj prehnané ošetrovanie dieťaťa, prílišná starostlivosť, ak sú rodičia hyperprotektívni.

Vzbudzuje to v dieťaťati dojem, že je neschopné, že potrebuje príliš veľkú starostlivosť, lebo by nič samo nezvládlo.

Emócie a správanie dieťaťa v rodine

Rodičia si často neuvedomujú, že sa im ich správanie voči deťom pravdepodobne neskôr vráti.

Ak kašlú na jeho pocity, aj ono sa k nim bude v dospelosti správať rovnako - bude na nich kričať a prehliadať ich.

Ak sa dieťa stretávalo v detstve často s tým, že necítilo, že sú jeho emócie rodičmi prijímané, môže si nechávať v neskoršom veku emócie pre seba alebo, naopak, môže ich ventilovať nevhodne, zraňujúco voči druhým.

Správanie dieťaťa je často ovplyvnené atmosférou domova, hladom, spánkom a kvalitou stravy.

Deti sú produktom rodičov, odrážajú všetko, čo do nich vkladáme - naše slová, činy, správanie voči nim.

Zdravá starostlivosť, hranice a rozmaznávanie

Rodičia chcú pre svoje deti to najlepšie. Doprajú im veci, ktoré nepotrebujú, chránia pred náročnými výzvami a uľahčujú im existenciu.

Čo znamená, že ich nepripravia na skutočný život, ale naopak rozmaznajú.

Každé dieťa má svoje dni blbec, tak ako aj my dospelí. Rozmaznané dieťa je však v „Ja stave“ permanentne, čo znamená, že sa všetko vždy musí točiť okolo neho.

Rozmaznanosť je taktiež naučený rys. Deti sú veľmi chytré a pokiaľ vidia vo výchove dieru, využijú ju vo svoj prospech.

Prejavy rozmaznanosti

1. Záchvaty hnevu, keď dieťa niečo neposlúcha alebo nedostane, čo chce.
2. Neustále vyžadovanie všetkého voľného času a pozornosti rodičov.
3. Neustála nuda a nedostatok trpezlivosti pri zdĺhavejších úlohách.
4. Ťažkosti pri nadväzovaní vzťahov s rovesníkmi a empatii k potrebám druhých.
5. Hranice bez dôsledkov a pravidiel, ktoré dieťa potrebuje na bezpečné a úspešné sebavzdelávanie.

Rozmaznané dieťa potrebuje pevné hranice a empatiu zároveň. Nechajte dieťa plakať a hnevať sa, ale neustupujte.

Učte ho hovoriť nie bez pocitu viny, nenechajte dieťa vyhrávať vo všetkých súťažiach a vyvarujte sa zbytočnému chváleniu na úkor reálneho výkonu.

Hranice a limity musia byť stanovené s láskou a jasným porozumením. Dieťa musí cítiť, že všetci členovia rodiny majú svoje miesto a že pravidlá platia pre všetkých, nielen pre neho.

Naučte deti všímať si pocity druhých a klásť dôraz na vzťahovú zodpovednosť. Keď je všetko v živote dieťaťa „moje, moje“, smerujte jeho pozornosť na rodinu a spolupatričnosť.

Dieťa lepšie reaguje na podporu a pochopenie než na tresty.

Kedy vyhľadať odbornú pomoc

Ak pozorujete príznaky psychických problémov u dieťaťa - plač bez jasného dôvodu, zmeny v spánku alebo apetíte, zhoršené výsledky v škole, sociálnu izoláciu či náhly pokles záujmu o obľúbené aktivity - je dôležité vyhľadať odbornú pomoc.

Pedopsychiater alebo psychológ dieťaťa môže viesť diagnostiku a navrhnúť vhodný terapeutický plán.

Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia.

Deti sa učia, ako sa deliť o svoje pocity a myšlienky, ako reagovať na niektoré situácie, a naučia sa nové vhodné spôsoby správania.

Lieky predpisuje pedopsychiater na základe dôslednej diagnostiky.

Ak sa vo vašej rodine vyskytuje duševná porucha, je možné, že ňou bude trpieť aj dieťa.

Niektoré duševné poruchy sú spojené s genetickou predispozíciou a tiež s prostredím, v akom dieťa vyrastá, a so správaním rodičov.

Včasná intervencia pomáha zabrániť rozvoju ochorení a podporuje zdravý vývin.

Keď dieťa hovorí málo alebo mu nie je rozumieť

Ak dieťatko rastie a stále toho veľa nenahovorí, alebo hovorí tak, že mu nerozumiete ani vy, potrebuje pomoc. A vy ako rodič tiež.

Ak patríte k tým šťastným rodičom, ktorých dieťa sa naučilo hovoriť bez akýchkoľvek problémov, možno ani netušíte, aké obrovské množstvo detí má v dnešnej dobe problémy s rečou či výslovnosťou.

Dôkazom sú obsadené termíny u logopéda, učitelia upozorňujúci na vysoký výskyt detí s poruchami reči v škôlke a dokonca aj v škole.

To, aká je reč dôležitá, netreba zdôrazňovať. Dieťatko, ktoré sa nevie vyjadrovať, máva zvyčajne problémy v kolektíve, neskôr s odpovedaním v škole a celkovo má ťažší život ako dieťa, ktoré hovorí pekne a čisto.

Prvá konzultácia s pediatrom

To, že niečo nie je v poriadku, zvyčajne zbadá každý rodič aj sám. Iné deti už dávno rozprávajú a to vaše takmer nič, alebo veľmi nezrozumiteľne?

Všade čítame, že každé dieťatko je iné, že treba počkať a nestresovať, takže kedy je ten správny čas, aby ste sa obrátili na odborníka?

Pri pravidelných návštevách pediatra si sám lekár preveruje, ako sa vyvíja jeho reč.

Ak sa nevyvíja uspokojivo, býva to spravidla sám pediater, ktorý navrhne zhruba vo veku 2,5 roka dôkladnejšie vyšetrenie.

Lekár mu skontroluje jazýček, či nemá prirastenú uzdičku, následne môže odporučiť úplne bezbolestné vyšetrenie sluchu, aby sa ubezpečil, že dieťa dobre počuje.

Ak nie sú známe iné, vážnejšie faktory a diagnózy, ktoré by mohli vplývať na vývin reči, pošle vás s dieťatkom k odborníkovi.

Čo robí logopéd

Logopéd je odborník na učenie a trénovanie výslovnosti a reči. Nerieši len zajakávanie a ráčkovanie.

Väčšina logopédov, ktorí sa venujú deťom, učí deti správnu výslovnosť hlások, spájanie slov do viet a množstvo iných vecí súvisiacich s rečou.

Na prvom stretnutí ako rodič dostanete dotazník alebo absolvujete pohovor. Následne logopéd formou hry preverí skutočné schopnosti dieťatka rozprávať a určí diagnózu.

Problémom je, že stretnutia u logopéda trvajú zvyčajne 20-30 minút.

Pre vyťaženosť a tiež vzhľadom na nastavenia zdravotných poisťovní vás môže logopéd prijať približne 1-2 razy do mesiaca. A to je príliš málo.

Dieťatku to nestačí. Ďalšou komplikáciou môže byť, ak dieťa s logopédom nespolupracuje.

Stretnutia u logopéda preplače, nechce trénovať a tým sa stáva celá terapia úplne zbytočná.

Ako môže pomôcť rodič doma

Opakovať dieťatku hodiny a hodiny nejaké slovo, ktoré chcete, aby sa naučilo, tiež nepomáha.

Pri deťoch, ktoré majú problémy s výslovnosťou, je totiž zvyčajne problém v ohybnosti jazyka a jeho nastavení pri každej hláske.

Okrem odporúčaných stretnutí s logopédom môžete veľmi jednoducho trénovať s dieťatkom aj vy doma.

Autorka odporúča trénovať vždy len jednu hlásku. Tým vám nebude práca s dieťatkom trvať dlhšie ako 20 minút denne, čo je v podstate aj limit, aký sa vie dieťa sústrediť na trénovanie.

Vyberiete jednu hlásku, ktorú budete trénovať. Tú si môžete zopakovať 2-3 razy podľa toho, ako dieťatko spolupracuje.

Praktický prístup k prvým slovám

• Rozlišujte medzi náhodným žvatlaním „ma-ma“ a vedomým oslovením „mama“.
• Reagujte na zvuky dieťaťa pokojne, s prirodzeným tónom hlasu.
• Komentujte jeho prežívanie a potreby jednoduchými slovami.
• Neočakávajte, že malé dieťa samo vysvetlí, prečo sa cíti smutné, nahnevané alebo vystrašené.
• Pri silných emóciách najskôr ponúknite blízkosť a pochopenie, nie dlhé vysvetľovanie.
• Ak sa reč nevyvíja uspokojivo alebo je dieťaťu ťažko rozumieť, obráťte sa na pediatra.
• Pri podozrení na problém so sluchom, uzdičkou alebo vývinom reči postupujte podľa odporúčania odborníka.

tags: #psik #skor #povedal #mama #ako #dieta