Výraz „silueta ležiaceho dieťaťa“ môže súvisieť s rôznymi situáciami, v ktorých dieťa odpočíva, hrá sa, plače alebo sa ocitne v nebezpečenstve. Pri malých deťoch je dôležité rozlišovať medzi prirodzeným ležaním a situáciou, ktorá môže signalizovať úraz, vyčerpanie alebo ohrozenie.
Deti, najmä tie malé, do veku sedem rokov, sa v prostredí kolektívu rovesníkov môžu správať značne odlišne od toho, ako ich poznáte doma. Preto je pri hodnotení ich správania potrebné prihliadať na vek, okolnosti, úroveň vzrušenia aj na to, či dieťa niekomu hrozí vážnym zranením.
Ležiace dieťa a prirodzený pohybový vývin
Hovorí sa, že kým bábätko len leží a spí, máme čas aspoň sa najesť alebo si umyť zuby. A akonáhle sa dieťatko začne viac hýbať a neskôr chodiť či behať, už si kávu nevypijeme, prípadne sa k nej dostaneme, až keď vychladne. 😊
No samozrejme každá mama čaká, kedy prídu jednotlivé pohybové míľniky, sťahujeme tabuľky a aplikácie, aby sme vedeli, či je všetko tak, ako má byť. Čo teda treba sledovať a ako má vyzerať normálny pohybový vývin detí prezradila detská sestra PhDr.
Novorodenec
Na chrbte dokáže otáčať hlavičku a kope nôžkami. Paže a dolné končatiny sú ohnuté a dlane drží zovreté. V ľahu na brušku má zadoček vystrčený hore. Ručičky a nožičky má skrčené pod telíčkom. Bábätko je často v skrčenej polohe, akú malo v brušku mamičky.
Novorodenec by mal dokázať otočiť hlavičku z jednej strany a položiť ju na druhú. Nemusí ju ale dvíhať vysoko, len natoľko, aby ju dokázalo pretočiť. Rúčky má väčšinou zovreté v päsť a palček schovaný.
Dojča v druhom mesiaci
Dojča si už v obmedzenej miere kontroluje pohyby rúk a nôh, vie už chvíľu udržať malý predmet a na niekoľko sekúnd udrží aj hlavu nad matracom, čo znamená, že čoraz lepšie ovláda krk.
Keď rodič alebo niekto iný drží dojča, čiastočne už udrží hlavičku, ale to neznamená že ju netreba pridržiavať!
Postupne miznú jednotlivé reflexy- úchopový a Morov, tzv. úľakový, kedy dieťatko na náhly podnet v rýchlosti rozhodí a vystrie ruky a nohy, môže začať plakať.
V druhom mesiaci života sú dlane bábätka väčšinou otvorené a prsty sú ohybnejšie a dieťa si ich viacej sleduje a hrá sa s rukami.
V pohode na brušku sa dieťatko opiera o lakte ( ktoré má pred telom), symfýzu, čiže spoj panvy a hornú plochu stehien. Hlavičku udrží nad podložkou, voľne ju otáča do oboch strán bez súhybu trupu, ruky sú voľné ( môžu byť ešte päste, ale nie tuhé) a nohy ležia voľne na podložke.
V polohe na chrbte si chytá ručičky a začína prvý cielený úchop v stredovej línií.
Ďalšie mesiace pohybového vývinu
Dieťa dobre ovláda pohyby hlavy. V ľahu na chrbte ju vie dvihnúť a aj zakloniť pozrieť sa hore.
Hlavičku krásne drží a otáča ju na všetky strany, čo sa týka hlavy, tak zvládne aj ten najťažší pohyb- v ľahu na chrbte ju dvihne a pritiahnutím brady k hrudi sa pozrie smerom k nôžkam.
Úchop ruky opäť silnie, to znamená, že keď dieťaťu podáme prsty, tak ich chytí a udrží sa, ak ho ťaháme do sedu.
Ale dieťa v tomto veku nenechávame dlho sedieť.
V ľahu na brušku sa učí siahať po rôznych predmetoch, ktoré vidí. Dokáže udržať váhu hlavy a hrudníka aj jednou rukou a druhú používa, aby dočiahlo na určitú hračku. Zosilňuje tak chrbtové a šijové svaly.
Dieťa by sa už malo dokázať pretočiť z chrbta na bok a postupne na bruško.
V ľahu na brušku dieťa dočahuje oboma rukami na hračku, ktorú vidí a hrá sa s ňou a zároveň drží zdvihnutú hlavu a hruď.
Dojča dokáže v ľahu na bruško urobiť lietadielko- súčasne upaží obe ruky, nohy zanoží a hlavičku dvihne vysoko, čím sa mu prehne chrbátik.
Dieťa sa aktívne otočí z ľahu na chrbte do ľahu na brušku a už sa mu podarí niekedy aj pretočiť sa naspäť na chrbátik.
Už dočiahne na nôžky rúčkami a strká si ich do úst.
Dokáže sa otočiť na brucho a je opreté o vystreté horné končatiny, dlane sú rozvinuté.
Väčšina detí sa dokáže sama pritiahnuť nielen do sedu, ale aj do stoja. Ak podáme dieťaťu prsty, dokáže sa pritiahnuť do stoja tým, že sa prehne a prechádza rovno z ľahu do stoja na nohách.
Niektoré detičky sú tak silné, že sa naučia aj plaziť najmä za pomoci rúk.
V tomto mesiaci sa dieťa plazí po bruchu za pomoci rúk, nohy sa do pohybu nezapájajú.
Dieťa sa snaží vyhupnúť na štyri, ale u každého je to individuálne a väčšinou sa rozhojdáva.
Je tam prítomný šikmý sed, zatiaľ ale nezrelý.
Väčšina detí na konci tohto mesiaca stojí.
Keď sa vie dieťa plaziť alebo liezť na kolenách, tak sa priplazí k ohrádke a s prichytením sa o priečky sa vytiahne do vzpriameného kľaku.
Samo sa posadí bez držania s rovnou chrbticou.
Plazí sa správne, čo znamená, že používa ručičky aj nožičky.
Je tu prítomný pinzetový úchop.
Na konci tohto mesiaca sa môže, ale nemusí vedieť postaviť. Ak áno, tak len stojí a pevne sa drží napr.
Dieťatko by už malo vedieť samostatne liezť po štyroch a keď nie, tak sa len plazí po brušku.
Naučí sa už dvíhať predmet jednou rukou a pritom sa druhou drží ohrádky alebo nábytku.
Dokáže urobiť v stoji podrep a predklon a opäť sa vztýčiť a vzpriamiť.
Ku koncu mesiaca sa už občas hrá v stoji s oboma rukami a rovnováhu udržiava tým, že sa hrudníkom alebo bokom opiera o gauč.
V tomto období je potrebné dopriať dieťaťu čo najviac spontánneho pohybu vo voľnom priestore.
Prečo dieťa niekedy leží na zemi
Deti, najmä tie malé, ešte nemajú vždy dostatočne rozvinutú schopnosť regulovať emócie. Silné vzrušenie, únava, cukor v jedle, veľké množstvo hier alebo konflikt s inými deťmi môžu viesť k plaču, kriku či k tomu, že dieťa si ľahne alebo sa hodí o zem.
„Bol ako utrhnutý z reťaze,“ hovorí Lucia, mama štvorročného Adama.
Na oslave narodenín iného škôlkara sa hádzal o zem, najprv pretože on nedostal žiadny darček, potom kvôli tomu, že všetci sa chceli naháňať a on chcel radšej skákať vo vreci.
„Hanbila som sa za neho, doma takto nevyvádza. Mala som zlý pocit z toho, ako na mňa pozerajú ostatní rodičia,“ vysvetľuje Lucia.
Podľa Lawrenca Kuttnera, psychológa a autora mnohých kníh o výchove detí, je toto bežné správanie detí.
Tak malé deti ešte nemajú vyvinutý zmysel pre empatiu a oslava ich dokáže ľahko a rýchlo nadchnúť.
Nechajú sa uniesť vzrušením mnohých hier, možno šašom na návšteve a v kombinácii s cukrom v torte ľahko stratia nad sebou kontrolu.
Vyčíňajú ako tornádo a za chvíľu sa dospelí nestačia diviť, že všetky deti plačú, kričia a bijú sa.
Odborníci preto odporúčajú pre takéto malé deti voliť radšej skupiny s menším počtom detí.
Vtedy sa skôr obmedzia na hádky alebo naťahovanie o hračky.
Je ľahšie ich usmerniť, ak by sa im situácia vymkla z rúk.
Kedy dieťa nechať, aby si konflikt vyriešilo samo
Pokiaľ sa však len dohadujú a nikomu nehrozí vážne zranenie, dospelí by zasiahnuť nemali, deti si to dokážu vyriešiť často krát aj sami.
Čo sa týka hádok, ťažko určiť, či je lepšie zostať mimo nich a nechať deti, nech si to vyriešia medzi sebou alebo zasiahnuť.
Deti sa budú hádať, doťahovať či nebaviť sa spolu ešte mnoho krát.
Dospelí by sa v takýchto prípadoch mali držať bokom.
Deti sa učia a získavajú skúsenosti ako sa obhájiť, ako sa dohodnúť a ako sa udobriť.
Ak rodič zasiahne, dieťa, ktorého sa zastane si môže zvyknúť, že jeho problémy vyrieši niekto iný a nenaučí sa to sám.
Podobne, dieťa, ktoré je v danej situácii „zlé“, sa bude cítiť samo a zranené silou dospelého.
Nebude sa snažiť nájsť vlastné riešenie situácie, lebo ho rodič zahanbí a povie si, že sa na ňom vŕši.
Kedy zasiahnuť okamžite
Jednoznačne vtedy, ak dieťa ohrozuje seba alebo niekoho iného.
Ak napríklad vidíte, že deti sa bijú a práve sotili niekoho na cestu, je na mieste zastaviť a deťom dohovoriť.
Ich rodičia by určite boli radi, že ste možno zabránili nehode.
Nedávajte im však žiadne tresty, na to majú svoju mamu a otca.
Podobná situácia je, ak vidíte, ako deti ničia cudzí majetok.
Napríklad ak lezú na autá a skáčú im po strechách.
Šikana, zastrašovanie a útok na ležiace dieťa
Iný prípad je, ak nezhody vyústia do šikany, zastrašovania alebo hrozieb.
Ak tínedžeri bijú iné dieťa ležiace na zemi, dospelý by mal zasiahnuť, povedať im, aby prestali a obeti pomôcť dostať sa do bezpečia, či k rodičovi.
Tu nejde o výchovu cudzích detí, ale o záchranu dieťaťa pred zranením.
Pri bezprostrednom ohrození je dôležitejšie zastaviť útok a privolať pomoc než viesť dlhú výchovnú diskusiu. Ak je dieťa zranené alebo nereaguje, treba vyhľadať zdravotnú pomoc.
Návšteva cudzieho dieťaťa a rozdielne pravidlá
Iná situácia je, keď je dieťa na návšteve u kamaráta samé.
Necíti sa tak pohodlne ako doma, pretože vo vzťahu k iným dospelým nemá stabilitu.
Oni ho nebudú mať radi len preto, že je ich dieťa, hoci urobilo niečo zlé.
Rodičia niekedy pripúšťajú, že privierajú oči nad kamarátovým správaním, aj keď prekračuje ich hranice.
Možno doma majú iné štandardy a to, čo je niekde porušením pravidiel, môže byť inde úplne v poriadku.
„U nás sa vyzúvame v chodbe,“ vysvetľuje Darina, mama troch chlapcov.
„Lenže keď k nám prišiel na návštevu Riško, kamarát jedného syna, od dverí vošiel v topánkach rovno do obývačky, vzal do ruky tablet a začal sa hrať. Myslela som, že ma vystrie. Moje deti na mňa vyvaľovali oči, tak som ho poprosila, či by sa mohol vyzuť.
Prečo dospelí váhajú upozorniť cudzie dieťa
Ron Zodkevitch, detský psychiater, tvrdí, že je to síce smutné, ale dnes je to tak, že výchova detí nie je vecou viacerých dospelých.
Ešte pred pár desaťročiami, keď vyrastala generácia dnešných štyridsiatnikov, bolo úplne bežné, že sa do výchovy detí zapájala celá ulica, sídlisko, či komunita.
Aj vy si možno pamätáte, že na vás kričala susedka, aby ste nebehali po stavenisku, lebo tam môžete spadnúť do jamy, alebo keď vás poštárka našla fajčiť za domom, vyhrážala sa, že to povie vašim rodičom.
Vtedy rodiny poznali vlastné hodnoty, ktoré boli často rovnaké, mali zmysel pre to, čo je dobré a čo už nie.
Vďaka pocitu spolupatričnosti bolo prirodzené, že iní dospelí pochválili či pohladkali cudzie dieťa, ale mu aj vynadali.
Dnes je to však úplne inak.
Sme všetci v spojení, vďaka sociálnym sieťam poznáme podrobnosti o spolužiakoch zo škôlky i kolegoch z práce, no necítime blízkosť.
R. Zodkevitch tvrdí, že naše deti majú plné diáre, po škole ich vozíme na krúžky, či tréningy, potom domov učiť sa, že jednoducho necítime žiadnu zodpovednosť ešte za iné, susedove deti.
Veď ich vôbec nepoznáme.
Dnes sa nosí skôr to, že čo robíme je naša vec a nikto by nám do toho nemal pchať nos.
Už len slabý náznak nejakého návrhu na zmenu správania od iného človeka rodičia vnímajú ako obvinenie a osobný útok, pretože deti považujeme za svoje teritórium.
Na druhej strane, sami niekedy pochybujeme, že sme dobrí rodičia, ako by sme teda mohli hovoriť niečo druhým?
Navyše ak budeme súdiť iných, aj oni môžu súdiť nás.
A to je ťažké sústo pre mnohých.
Načo sa vôbec do takéhoto boja púšťať?
To, čo sa nás priamo netýka, radšej riešiť nebudeme.
Ako reagovať pokojne a primerane
Ak nejde o bezprostredné nebezpečenstvo, vhodnejšie je hovoriť krátko, pokojne a bez ponižovania. Upozornenie by malo smerovať ku konkrétnemu správaniu, nie k označeniu dieťaťa.
- Pri nebezpečenstve: zastavte konanie a pomôžte ohrozenému dieťaťu dostať sa do bezpečia.
- Pri hádke bez vážneho rizika: doprajte deťom priestor na dohodu.
- Pri ničení majetku: jasne pomenujte, že takéto správanie nie je dovolené, a vyhľadajte rodičov.
- Pri návšteve: vysvetlite pravidlo domácnosti slušne a konkrétne.
- Pri pozitívnom správaní: dieťa pochváľte.
Nejde však len o negatívne zážitky, pri ktorých odborníci odporúčajú zasiahnuť.
Keď uvidíte príjemné správanie sa detí, aj vtedy je dobré pochváliť.
Ležiace dieťa a riziko syndrómu traseného dieťaťa
Syndróm traseného dieťaťa sa v angličtine označuje skratkou SBS (Shaken Baby Syndrome) a ako už názov napovedá, ide o poranenie hlavy (mozgu) dieťatka v dôsledku prudkého trasenia malým dieťatkom.
Nemusí sa pritom vôbec jednať o úmyselné ubližovanie dieťatku, ale riziká pre dieťatko sú rovnaké a to bez ohľadu, či ide o ublíženie z nedbanlivosti alebo vedomé ublíženie.
Práve preto chcem túto tému rozobrať trochu hlbšie a pozrieť sa nielen na to aké sú následky ale aj na to, ako syndrómu traseného dieťaťa predchádzať.
Syndróm traseného dieťaťa je vážne poranenie mozgu spôsobené prudkým trasením novorodenca alebo malého dieťaťa.
Mozog dieťaťa pri trasení naráža o steny lebky.
Trasenie dieťaťom spôsobuje, že hlavička dieťaťa podstupuje zrýchlenie/spomalenie, čo môže spôsobiť zotrvačný pohyb mozgu v lebečnej časti.
Poranenie hlavy sa môže spájať s rôznymi situáciami s pádom dieťaťa z bicykla, na lyžiach a pod.
Ale o poranení hlavy/ mozgu v kontexte traseného dieťaťa hovoríme vtedy, keď dôjde k traseniu dieťaťa použitím fyzickej sily najčastejšie zo strany rodiča alebo osoby, ktorá sa o dieťa stará.
Osoba najčastejšie drží dieťatko pod pazuchami a silne ním trasie, čo vedie k nekontrolovateľnému pohybu hlavy dieťatka.
k syndrómu dochádza aj keď dochádza k fyzickému nasíliu páchanému voči dieťaťu.
Najväčšie riziko je u detí do šiestich mesiacov, pričom riziko pretrváva do veku 2 rokov.
Súvisí to s tým, že krčné svaly dieťatka nie sú ešte dostatočne silné, aby hlavu podopreli a anatómia tela dieťaťa nie je uspôsobená na také prudké pohyby.
Príznaky bývajú rôzne a závisia od miery poškodenia.
Veľakrát poškodenie nie je sprevádzané príznakmi.
Pri podozrení na prudké trasenie, úder do hlavy alebo inú formu násilia treba bezodkladne vyhľadať lekársku pomoc, aj keď dieťa navonok pôsobí pokojne.
Ako predchádzať nebezpečnému traseniu
K vysokému riziku, že rodič zatrasie dieťatko dochádza v najmä v situáciách, kedy dieťatko dlho neutíšiteľna plače.
Takéto momenty môžu byť byť spúšťačom pre nekontrolované reakcie zo strany rodiča, kedy rodič v zúfalstve zatrasie dieťatkom s mylnou domnienkou, že tak dieťatko utíši.
O syndróme traseného dieťaťa nehovoríme len v súvislosti s náhlou skratovou situáciou na strane rodiča alebo neuvedomením si možného rizika pri hre s dieťaťom.
Plač dieťatka vie byť frustrujúci a náročný.
Uvedomte si ale aj, že plač je prirodzeným spôsobom komunikácie dieťatka.
Ak cítite, že je toho na Vás priveľa je dobré dať dieťatko na chvíľu partnerovi, kým vy opäť nájdete vnútorný pokoj.
Ak ste s plačúcim dieťatkom doma sám/a, tak ho dajte na potrebný čas do uzavretej postieľky, kým sa neupokojíte.
Snažte sa predchádzať situáciám, ktoré môžu viesť k neutíšiteľnému plaču dieťatka.
Ak máte doma dieťatko, ktoré často plače či už z dôvodu koliky alebo ide len o tzv.
Ďalšou z príčin častého plaču dieťatka výva preúnava alebo podúnava.
Neprimerane dlhé bdenie dieťatka vedie k podráždenosti a plaču dieťatka .
Poznajte známky únavy dieťatka a aj odporúčanú dobu bdenia.
Ak je dieťatko dojčené a všimnete si, že trpí bolesťami bruška, tak si sledujte potraviny, ktoré konzumujete.
Je prirodzené, že spočiatku sa s dieťatkom spoznávate.
Obsiahle informácie o tom, ako zlepšiť spánok novorodenca nájdete v prednáške o spánku novorodencov.
Ak patríte k ľuďom, ktorý ťažšie zvládajú stres, hľadajte spôsob, ako stresové situácie zvládať.
Existujú rôzne formy.
Pre niekoho je to meditácia, pohyb, dychové cvičenia.
Myslite v matersve aj na seba.
Dlhodbé nevyspatie nie je hrdinstvo a dieťatko potrebuje vyspinkanú matku.
Nikdy nie je v poriadku triasť dieťa
Bezpečné prostredie pre dieťa, ktoré sa začína hýbať
Dieťa sa šplhá po nábytku, snaží sa ho obkračovať- je to prvá chôdza vo vertikále a je veľmi dôležité, aby túto fázu nepreskočilo - to je tzv. vertikalizácia.
V takýto čas rodičia a hlavne starí rodičia veľmi s obľubou chytajú detičky za ruky a snažia sa s nimi chodiť dopredu.
Je to úplne zbytočné a navyše nesprávne.
V polohe v stoji vydrží už oveľa dlhšie a zvládne sa držať aj jednou rukou a druhou sa hrať alebo sa kŕmiť.
Dieťa sa pokúša o prvé krôčiky, pridržiava sa pritom zábradlia postieľky alebo ohrádky a robí úkroky do boku.
Niektoré detičky môžu ale robiť prvé kroky aj bez opory.
Radi napodobňujú svoje okolie.
V tomto období sa dieťa púšťa postupne do priestoru- samostatná bipedálna chôdza.
Ešte tu nie sú prítomné súhyby horných končatín, používa ich skôr na vyvažovanie.
Osvojenie si chôdze sa môže z časového intervalu mimoriadne líšiť.
Praktické zásady pri ležiacom alebo plačúcom dieťati
- Najprv posúďte bezpečnosť: skontrolujte, či dieťa neleží na mieste, kde mu hrozí pád, doprava, zvieratá alebo iné nebezpečenstvo.
- Pri bežnom oddychu nezasahujte zbytočne: pokojné ležanie môže byť prirodzenou súčasťou odpočinku alebo hry.
- Pri plači zachovajte odstup od impulzívnej reakcie: dieťa nikdy netraste ani s ním prudko nemanipulujte.
- Ak ste vyčerpaní, požiadajte o pomoc: dieťatko na chvíľu prevezme partner alebo iná dôveryhodná osoba.
- Ak ste sami, použite bezpečné miesto: dajte dieťatko na potrebný čas do uzavretej postieľky, kým sa neupokojíte.
- Pri úraze alebo násilí vyhľadajte pomoc: poškodenie nemusí byť sprevádzané viditeľnými príznakmi.
Rozdiel medzi výchovným zásahom a záchranou
Pri bežnej detskej hádke môže byť užitočné zostať bokom, aby sa deti učili dohodnúť, obhájiť a udobriť. Pri bezprostrednom ohrození však nejde o výchovu cudzieho dieťaťa.
Ak dieťa leží na zemi po útoku, bolo sotene na cestu alebo mu hrozí vážne zranenie, dospelý má povinnosť reagovať primerane a pomôcť mu dostať sa do bezpečia.
Rovnako treba odlíšiť situáciu, keď si dieťa ľahne na zem v afekte, od situácie, keď na zemi zostane po údere, páde alebo násilí. V prvom prípade môže ísť o prejav emócie, v druhom môže ísť o urgentný stav.
Primeraná reakcia rešpektuje vek dieťaťa, okolnosti aj závažnosť správania. Cieľom nie je cudzie dieťa zahanbiť, ale zabrániť zraneniu, ochrániť ostatných a vytvoriť bezpečné podmienky.