Umelé oplodnenie a judikatúra: právna úprava, financovanie a rozhodnutia súdov

Umelé oplodnenie, známe aj ako asistovaná reprodukcia, je proces, pri ktorom sa oplodnenie vajíčok a spermií uskutočňuje mimo ženské telo. Transfer embrya: Jedno alebo viac embryí sa prenesie do maternice ženy.

Problém s počatím má približne pätina párov. Za desať rokov sa na Slovensku zdvojnásobil počet žien, ktoré sa rozhodli ísť na umelé oplodnenie. Hoci poisťovne s liečbou neplodnosti pomáhajú, je stále finančne náročná, najmä v pokročilých štádiách. Aj pri tejto diagnóze platí, že je dôležité podchytiť problém včas.

Čo je umelé oplodnenie a prečo sa využíva

Umelé oplodnenie sa vykonáva v špecializovaných reprodukčných klinikách po celom svete. Úspešnosť umelého oplodnenia závisí od mnohých faktorov, vrátane veku ženy, príčiny neplodnosti a kvality embryí.

Ak je problém u muža, väčšinou za to môžu nízky počet alebo znížená kvalita spermií, hormonálne poruchy či následky zápalov. Ženám zasa bránia v otehotnení nepriechodné vajíčkovody, cysty na vaječníkoch, hormonálna nerovnováha alebo poruchy ovulácie.

„Dôležité je vedieť spermiogram partnera, hormonálnu rezervu u pacientky. Od 30. roku je to zaradené ako klasická prehliadka. Ak je to pár, ktorému sa nedarí rok a viac a nemajú vyšetrenia za sebou, tak je dôležité tieto vyšetrenia absolvovať,“ povedala gynekologička Ivana Francová.

„Kvalita vajíčok klesá vekom. Nie je tam žiaden iný proces. Od 16 do 30 rokov je najplodnejšie okno ženy a po tridsiatke žena plodnosť začína strácať,“ vysvetlila Lucia Harbuláková z občianskeho združenia Nádejná rodina.

Kristína Paholík-Hamárová žije so svojím partnerom trinásť rokov. Vedeli, že deti chcú, ale nie hneď. V januári bola po odporúčaní kamarátky na vyšetrení. Zistila, že má zásoby vajíčok približne na dva mesiace.

„Gynekologička nám povedala, že prirodzene otehotnieť je takmer nemožné. Rozhodli sme sa s mužom zmeniť plány a ísť na odber vajíčok. Nakoniec sme mali úspešne zamrazené dve embryá,“ uviedla Kristína.

Právny rámec umelého oplodnenia na Slovensku

Ak by som mal charakterizovať právnu úpravu umelého oplodnenia na Slovensku, asi najlepšia odpoveď by bola, že je chaotická, zastaraná, nedostatočná a centrá asistovanej reprodukcie sa ňou aj tak neriadia.

Záväzné opatrenie z roku 1983

Predpis, ktorý meritórne upravuje umelé oplodnenie je Záväzné opatrenie Ministerstva zdravotníctva SSR č. 24/1983 o úprave podmienok pre umelé oplodnenie (ďalej len „opatrenie“ - jeho text je na konci článku).

Je to predpis, ktorý má už takmer 34 rokov, ide o podzákonnú normu s nízkou právnou silou a dopátrať sa k nemu chce poriadnu dávku trpezlivosti a bádateľského nadšenia. Hoci (pokiaľ viem) toto opatrenie nebolo nikdy zrušené, v praxi sa ním nikto neriadi. V právnom štáte by sme sa ním ale riadiť mali.

Opatrenie síce dovoľuje umelé oplodnenie, súčasne však stanovuje aj viaceré rozumné limity, ktoré je dobré poznať.

• V prvom rade dovoľuje umelé oplodnenie len manželom, pričom žiadosť musia podať obaja.
• Umelé oplodnenie pripúšťa len zo zdravotných dôvodov (poruchy plodnosti manžela, poruchy ženského genitálu, riziko dedičnej choroby alebo vývojovej chyby a iné prekážky, pre ktoré nemôžu mať manželia spolu zdravé potomstvo).
• Umelé oplodnenie možno vykonať len u plnoletej ženy, spravidla vo veku do 35 rokov.
• Ak nie je možné použiť semeno manžela, môže sa so súhlasom manželov použiť semeno darcu, ktorého vyberie lekár.
• Manželia a darca majú zostať navzájom neznámi, no lekár musí zabezpečiť, aby šlo o darcu, ktorý nie je so ženou príbuzný v priamom pokolení, ani jej súrodenec.

V zmysle opatrenia sa za umelé oplodnenie „považuje liečebný výkon, ktorým sa vykonáva na žene oplodnenie semenom manžela alebo semenom iného muža.“

Opatrenie teda za umelé oplodnenie považuje výhradne umelú insemináciu. S niečím takým, ako je oplodnenie mimo tela matky, prenos embrya, kryoprezervácia, a podobne, opatrenie vôbec nepočíta. V tom čase sa tieto praktiky nerobili.

Transplantačný zákon a darovanie reprodukčných buniek

Čiastkové zmienky o umelom oplodnení, či všeobecnejšie o asistovanej reprodukcii, sa postupne začali objavovať aj v ďalších právnych predpisoch, a to aj vďaka preberaniu legislatívy EÚ.

Transplantačný zákon (zákon č. 317/2016 Z. z.) rieši problematiku darcovstva buniek, tkanív a orgánov, pričom sleduje najmä kvalitu a bezpečnosť darovaných buniek s cieľom minimalizovať riziko infekcie a prenosu choroby pri transplantácii.

Zákon preberá šesť smerníc EÚ, v niektorých z nich sa objavujú aj zmienky o darovaní pohlavných buniek za účelom asistovanej reprodukcie.

Tak sa do nášho zákona dostali ustanovenia o tom, že za partnerské darcovstvo sa považuje darcovstvo reprodukčných ľudských buniek medzi mužom a ženou, ktorí vyhlásia, že majú intímny fyzický vzťah.

Alebo, že súčasťou písomného informovaného súhlasu darcu reprodukčných ľudských buniek určených na partnerské darcovstvo je aj možnosť použitia nepoužitých reprodukčných buniek na iné reprodukčné účely, na vedeckovýskumné účely alebo na ich likvidáciu.

Ako vidieť, je tu zjavný posun oproti záväznému opatreniu, ktoré v prípade umelého oplodnenia spomína výhradne manželov.

Transplantačný zákon (smernice EÚ) predpokladajú poskytnutie asistovanej reprodukcie aj nezosobášeným partnerom, ktorí vyhlásia, že majú intímny fyzický vzťah.

V praxi sa táto „transplantačná“ právna úprava zrejme považuje za právny základ pre umelé oplodnenie pre nemanželské páry.

Lenže smernice sa nemajú chápať ako právny základ pre „legalizáciu“ určitých postupov umelého oplodnenia.

Samotná Smernica 2004/23/ES, ktorá ustanovuje normy kvality a bezpečnosti pre darované ľudské tkanivá a bunky uvádza, že: „táto smernica by nemala byť v rozpore s rozhodnutiami prijatými členskými štátmi v súvislosti s používaním alebo nepoužívaním akéhokoľvek špecifického typu ľudských buniek, vrátane zárodočných buniek a embryonálnych kmeňových buniek.“

Ak teda národná legislatíva neumožňuje použitie pohlavných buniek určitým spôsobom, smernica nemôže chápať ako základ na zmenu takejto legislatívy.

Praxis na Slovensku je však taká, že umelé oplodnenie sa robí aj iným osobám, ako manželom.

Financovanie asistovanej reprodukcie

Ďalej je tu nariadenie vlády č. 776/2004 Z. z., ktorým sa vydáva katalóg zdravotných výkonov. Ide vlastne o zoznam oficiálnych, štátom uznaných zdravotných výkonov, ktorý obsahuje aj výkony asistovanej reprodukcie, vrátane in vitro fertilizácie a prenosu embryí.

Čo je ešte dôležitejšie, nariadenie vlády č. 777/2004 Z. z. vydáva zoznam chorôb a určuje, ktorá liečba sa uhrádza z verejného zdravotného poistenia, ktorá sa uhrádza čiastočne, a ktorá vôbec.

Prvé tri cykly umelého oplodnenia sú ženám do 39 rokov vrátane hradené z verejného zdravotného poistenia.

Podľa zdravotnej poisťovne Union má problém s počatím približne pätina párov. Liečba je finančne náročná. Okrem toho ponúkajú poisťovne aj ďalšie benefity.

„Ak poistenky Všeobecnej zdravotnej poisťovne absolvujú štvrtý cyklus na Slovensku, môžu požiadať o finančný príspevok do výšky 450 eur,“ objasnila hovorkyňa Všeobecnej zdravotnej poisťovne Danka Capáková.

„Dvestoeurový príspevok pri komplexnom spermiograme, 900-eurový príspevok pre predimplantačnú genetickú diagnostiku, 200 eur pre zmrazovanie oocytov zo zdravotných dôvodov,“ informovala revízna lekárka zdravotnej poisťovne Union Ingrid Dúbravová.

„V spolupráci s naším partnerom, klinikou, sme pripravili benefit, podľa ktorého majú poistenky nárok na vnútromaternicové oplodnenie zadarmo,“ uviedol PR špecialista zdravotnej poisťovne Dôvera Matej Štepiansky.

Na základe nariadenia vlády sa teda všetci skladáme na spolufinancovanie umelého oplodnenia z vymenovaných dôvodov, vrátane techník IVF-ET.

V prípade umelého oplodnenia, oplodnenia in vitro (v skúmavke) a iných asistovaných metód oplodnenia sa na základe verejného zdravotného poistenia uhrádzajú najviac tri cykly výkonov asistovanej reprodukcie ženám do 39. roku veku života v týchto prípadoch:

1. chýbajúce vajcovody alebo nezvratné poškodenie vajcovodov, okrem stavov, ktoré vznikli ako následok predchádzajúcej sterilizácie alebo umelého prerušenia tehotenstva,
2. endometrióza ženy,
3. nezvratné poškodenie vaječníkov, ak nie je následkom umelého prerušenia tehotenstva,
4. idiopatická sterilita,
5. mužský faktor sterility - azoospermia, astenospermia, ejakulačné dysfunkcie a ochorenia súvisiace s chemoterapiou alebo poúrazovými stavmi,
6. imunologické príčiny sterility,
7. riziko dedičného ochorenia, v dôsledku ktorého nemôžu mať manželia zdravé potomstvo a
8. endokrinné príčiny sterility.

Pokiaľ ide o lieky potrebné na stimuláciu, poisťovňa obvykle prispieva dve tretiny ich ceny, zatiaľ čo zvyšok financuje pacient.

Výhrada svedomia zdravotníkov a zariadení

Pre zdravotníkov (lekári, sestry, farmaceuti, a iní) je dôležité vedieť, že na týchto úkonoch sa podieľať nemusia.

Vyplýva to z Etického kódexu zdravotníckeho pracovníka, ktorý tvorí prílohu k zákonu č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti: „Od zdravotníckeho pracovníka nemožno vyžadovať taký výkon alebo spoluúčasť na ňom, ktorý odporuje jeho svedomiu okrem prípadov bezprostredného ohrozenia života alebo zdravia osôb.“

Ak si zdravotník výhradu uplatní, musí informovať svojho zamestnávateľa, prípadne aj svojich pacientov.

Asistovanú reprodukciu (rovnako ako umelý potrat a sterilizáciu) nemusí poskytovať ani zdravotnícke zariadenie ako celok, ak „poskytovaniu zdravotnej starostlivosti bráni osobné presvedčenie zdravotníckeho pracovníka, ktorý má zdravotnú starostlivosť poskytovať.“

Teda ak v nemocnici nie sú zamestnanci ochotní robiť tieto výkony, nemocnica ich poskytovať nemusí (§ 12 ods. 2 a 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti).

Návrh na trestanie umelého oplodnenia v roku 2015

14. 12. 2015, 11:30 (aktualizované: 30. 4. 2021, 15:47)

V slovenskom parlamente sa politici počas schôdze poriadne predviedli. Trojica známych poslancov Štefan Kuffa, Jozef Mikloško a Marián Kvasnička pripravili zákon, ktorý chcel chrániť nenarodený život detí a zároveň posielať ženy za umelé oplodnenie do väzenia na 5 až 12 rokov.

Ich zámer podporili aj viacerí kolegovia, na ktorých sa však po hlasovaní zviezla obrovská vlna kritiky zo strany verejnosti a mnohých odborníkov, ktorí návrh považujú za mimoriadne hlúpy.

Šialený zákon sa dostal na rad na piatkovej schôdzi parlamentu. Podľa jeho predkladateľov mal chrániť život nenarodeného dieťaťa, no zároveň aj poslať za mreže matky, ktoré sa s túžbou po bábätku rozhodnú pre umelé oplodnenie.

Za kontroverzný zákon napokon zahlasovalo v prvom čítaní len 19 poslancov, do druhého čítania sa teda nedostal.

Na jeho obsah však upozornil liberál Juraj Miškov zo SKOK-u. „Zatvárať do basy ženy namiesto zlodejov iba za to, že chcú mať deti, je v 21. storočí neprípustné. Sloboda každého občana v rozhodovaní by mala byť zachovaná, rovnako aj v oblasti partnerských vzťahov,“ povedal Miškov a dodal, že návrhy možno označiť za katechizmus v paragrafovom znení.

Čo návrh obsahoval

Návrh zákona predložený v Národnej rade navrhoval trest odňatia slobody päť až dvanásť rokov za vykonanie, umožnenie alebo podstúpenie umelého oplodnenia a súvisiacich zásahov.

• zákaz úmyselných potratov a eutanázie
• za umelé oplodnenie poslať ženu na 5 až 12 rokov do väzenia
• zákaz všetkých registrovaných partnerstiev
• zákaz náhradného materstva či klonovania človeka

Návrh ustanovil trest odňatia slobody 5-12 rokov za:

1. zásah s cieľom vytvoriť nenarodené dieťa geneticky identické s inou bytosťou;
2. zásah okrem prirodzeného oplodnenia spôsobujúci delenie ľudského vajíčka;
3. umelé oplodnenie, asistovanú reprodukciu, prenos nenarodeného dieťaťa, predimplantačnú genetickú diagnostiku, náhradné materstvo, génovú terapiu a génové techniky na pohlavných bunkách a bunkách nenarodeného dieťaťa.

Do Ústavy chcela trojica navrhovateľov presadiť úplný zákaz interrupcií, za ktoré mal hroziť trest väzenia dvadsaťpäť rokov alebo na doživotie pre lekára aj pre samotnú ženu, ktorá interrupciu podstúpi.

Úplne nepochopiteľná a neľudská však bola najmä časť návrhu, ktorým títo fanatici chceli posielať na 5 - 12 rokov do väzenia ženy, ktoré nemôžu prirodzeným spôsobom otehotnieť a využijú preto služby asistovanej reprodukcie.

V návrhu sa spomínalo aj umelé oplodnenie ľudského vajíčka, asistovaná reprodukcia, prenos nenarodeného dieťaťa, predimplantačná genetická diagnostika, náhradné materstvo, využívanie ľudského tela, tela nenarodeného dieťaťa, organizmu nenarodeného dieťaťa alebo ich častí na dosiahnutie zisku, génová terapia a génové techniky na pohlavných bunkách človeka a na bunkách nenarodeného dieťaťa, spájanie ľudských genetických prvkov a zvieracích genetických prvkov alebo činnosti zakázané podľa čl. 16 ods. 2 písm.

Argumentácia predkladateľov a podporovateľov

Jeden z predkladateľov návrhu Jozef Mikloško z KDH však oponuje tým, že zabitie je u nás zakázané a sú za to veľké tresty. Rovnako by to teda malo platiť aj v tomto prípade.

„Keď definujeme, že ľudská bytosť je bytosťou od počatia, potom za zabitie plodu podľa zákona platia rovnaké tresty. Žiaľ, aj pri umelom oplodnení sa ničia oplodnené vajíčka,“ skonštatoval poslanec.

„Keď definujeme, že ľudská bytosť je bytosťou od počatia, potom za zabitie plodu podľa zákona platia rovnaké tresty. Žiaľ, aj pri umelom oplodnení sa ničia oplodnené vajíčka, hádam sa nájde metóda, kde to tak nebude. Návrh zákona je maximalistický, na základe kresťanského učenia a aj rokovanie v parlamente ukázalo, že je to téma hodná diskusie.“

Ostatní zákonodarcovia, ktorí hlasovali za prijatie zákona, sa bránia, že šlo len o prvé čítanie, po ktorom sa dajú viaceré veci nevyhovujúce spoločenskému konsenzu opraviť.

Experti sa však zhodujú na tom, že už samotný návrh bol zo strany poslancov návratom o niekoľko desaťročí vzad.

Helena Mezenská - OĽaNO-NOVA uviedla: „Ja som v prvom čítaní podporila ideu ochrany života ako takú. Preto som hlasovala za. Som za ochranu prirodzených a nezákazových a netrestajúcich foriem v kontexte vystúpenia Eriky Jurinovej, ktorá upozornila, že je potrebné niektoré ustanovenia vylúčiť. Tá rovnako vysvetlila, že ide o hlavnú myšlienku ochrany života, ale bez neprimeraných postihov. Tie má mať každý vo svojom svedomí.“

Ján Podmanický - SMER uviedol: „V prvom čítaní sa nedá hlasovať o konkrétnostiach návrhu zákona. Ja som hlasoval za to, aby sa o obmedzení interrupcií rokovalo. Nikdy by som nehlasoval v druhom čítaní za nejaké trestanie umelého oplodnenia. Naopak, poznám veľa prípadov, keď sa z umelého oplodnenia narodili úžasní ľudia.“

Hlasovanie o návrhu

Je desivé, že za tento návrh vtedy hlasovalo až 19 poslancov, najmä z OĽaNO a KDH, ale aj dvaja členovia Smeru.

Za návrh hlasovalo 19 poslancov.

• Pavol Abrhan - KDH
• Jozef Bobík - KDH
• Július Brocka - KDH
• Martin Fronc - KDH
• Monika Gibalová - KDH
• Pavol Hrušovský - KDH
• Jozef Mikloško - KDH
• Jozef Mikuš - KDH
• Alojz Přidal - KDH
• Ivan Uhliarik - KDH
• Richard Vašečka - OĽaNO-NOVA
• Erika Jurinová - OĽaNO-NOVA
• Helena Mezenská - OĽaNO-NOVA
• Martin Fecko - OĽaNO-NOVA
• Pavol Zajac - KDH
• Marián Kvasnička - exKDH
• Štefan Kuffa - exOĽaNO
• Marián Kéry - Smer
• Ján Podmanický - SMER

Vyvolalo to veľké pobúrenie verejnosti a nakoniec výrazne prispelo k tomu, že sa KDH už nedostalo do parlamentu.

Veľmi smutné je tiež, že proti hlasovalo iba 14 poslancov.

Niektorí z tých, ktorí hlasovali za, sa neskôr začali vyhovárať, že sa s týmto návrhom predsa len tak úplne nestotožňujú, že by zaňho v druhom čítaní už nehlasovali alebo že bolo krátko pred voľbami a druhé čítanie by sa už nestihlo.

Za kontroverzný zákon napokon zahlasovalo v prvom čítaní len 19 poslancov, do druhého čítania sa teda nedostal.

Žiaľ ľudia majú krátku pamäť a dnes musíme skonštatovať, že z dlhodobého hľadiska toto hlasovanie dotyčným poslancom skoro vôbec neuškodilo.

Erika Jurinová bola dvakrát zvolená za županku Žilinského kraja, kde si hneď na začiatku pozvala na úrad exorcistu. Poslanec Richard Vašečka sedí aj v súčasnosti v parlamente za OĽaNO.

KDH našťastie už zostalo mimo parlamentu, podľa aktuálnych preferencii sa tam však ľahko môže vrátiť.

Preto určite nie je na škodu pripomínať si tých, ktorí v roku 2015 chceli zúfalým ženám urobiť zo života peklo.

Odborné reakcie na trestanie asistovanej reprodukcie

Peter Weisenbacher, riaditeľ Inštitútu ľudských práv

„Je potešujúce, že to neprešlo, ale je alarmujúce, že sa našli nejakí poslanci, ktorí takúto nehoráznosť navrhli. Je to niečo, čo do slušnej spoločnosti v 21. storočí nepatrí, vyjadruje to absolútnu ignoranciu k ľudským právam, ba až nenávisť k ženám. V žiadnej civilizovanej krajine, o ktorej viem, sa v poslednom desaťročí minimálne nepodarilo niečo podobné presadiť.“

Peter Krajkovič, gynekológ zo sanatória Helios

„Nejde o nič umelé. Ide o tzv. IVF - teda in vitro fertilizáciu, ktorej sa na Slovensku venujú centrá asistovanej reprodukcie, ktorých je celkovo deväť. Ročne pomôžu tomu, aby sa na Slovensku narodilo minimálne o tisíc detí viac, celosvetovo hovoríme o miliónoch.

Je pre mňa zaujímavé, že samotní predstavitelia rôznych cirkví túto formu oplodnenia akceptujú, verejne však cirkev prezentuje neplodnosť v zmysle, ak niekto nemôže mať deti, chcel to tak Boh. Príde mi to obdobné, ako keby mal niekto zápal pľúc či rakovinu a nechal to len tak, pričom my by sme od neho vyžadovali, aby sa neliečil.“

Ivan Kubiš, sexuológ

„Súčasťou demokracie je to, že ľudia majú právo rozhodovať o tom, kedy a koľko chcú mať detí. A to aj spôsobom, ktorý zodpovedá 21. storočiu.

Vo svete žije veľmi veľa detí počatých asistovanou reprodukciou, pričom odborníci potvrdzujú, že sú zdravé a neodlišujú sa od zvyšnej populácie.

Je nedemokratické odopierať niekomu právo na šťastie mať deti, a malo by to byť aj záujmom štátu.“

Eduard Bárány, ústavný právnik

„Z hľadiska mojej profesie je pre mňa nepochopiteľné, prečo by malo ísť o trestný čin. Rovnako nerozumiem tomu, prečo by voči ľuďom, ktorí ho podstúpia, mali byť vedené akékoľvek právne kroky.“

Ján Baránek, politický analytik

„Sám som odporcom interrupcií, ale s týmto rozhodne nesúhlasím. Nemôžeme to stavať na úroveň lúpežného prepadnutia či zabitia.“

Judikatúra k umelému oplodneniu po smrti partnera

Významným prípadom v oblasti judikatúry umelého oplodnenia je rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 08. novembra 2018, sp. zn.: I.

Sťažovateľka sa na Okresnom súde Plzeň - mesto (Okresný súd) domáhala, aby Okresný súd vedľajšiemu účastníkovi uložil povinnosť vykonať umelé oplodnenie s použitím zárodočnej bunky sťažovateľky a kryokonzervovanej spermie jej zosnulého manžela.

Sťažovateľka uviedla, že vedľajší účastník sťažovateľke a jej v súčasnosti zosnulému manželovi navrhol individuálny liečebný plán na liečbu neplodnosti.

Zosnulý manžel sťažovateľky v roku 2014 podpísal informovaný súhlas s kryokonzerváciou jeho spermií pred začatím liečby neplodnosti metódami asistovanej reprodukcie.

Sťažovateľka taktiež spolu so zosnulým manželom v roku 2014 podpísali informovaný súhlas s liečbou neplodnosti metódou mimotelového oplodnenia a súhlas s rozmrazením a použitím spermií.

Manžel sťažovateľky však v roku 2015 zomrel.

Po jeho smrti sa zdravotný, a to najmä psychický stav sťažovateľky výrazne zhoršil a sťažovateľka nebola schopná podrobiť sa aplikácii hormonálnych injekcií a odberu oocytov.

Rozhodnutie všeobecných súdov

Okresný súd mal za to, že právne predpisy Českej republiky umožňujú podstúpiť umelé oplodnenie iba páru.

Vzhľadom na to, že sťažovateľka po smrti jej manžela už s manželom netvorila pár, nemôže žiadať o vykonanie umelého oplodnenia.

Aj napriek tomu, že zosnulý manžel sťažovateľky ešte pred jeho smrťou podpísal informovaný súhlas na vykonanie umelého oplodnenia, nie je v súčasnosti možné predpovedať jeho vôľu a ani ju nahradiť súdnym rozhodnutím.

Žalobu sťažovateľky preto zamietol.

Sťažovateľka sa však odvolala a o jej odvolaní rozhodoval Krajský súd v Plzni (Krajský súd). Krajský súd rozhodnutie Okresného súdu potvrdil.

Najvyšší súd Českej republiky (Najvyšší súd) sa v rámci svojho rozhodovania veľmi podrobne zaoberal tak konkrétnym prípadom, ako aj porovnaním viacerých vnútroštátnych úprav.

Dospel však k názoru, podľa ktorého je možné vykonať umelé oplodnenie iba „inter vivos“.

Po smrti muža, ktorý so svoju partnerkou tvoril neplodný pár, už nie je možné uvažovať o existencii tohto páru a ani ho liečiť.

Ústavná sťažnosť a právo na rodinný život

Sťažovateľka sa s názorom Najvyššieho súdu nestotožnila a doručila Ústavnému súdu Českej republiky (Ústavný súd) svoju ústavnú sťažnosť.

Namietala, že rozhodnutiami súdov konajúcich vo veci bolo porušené jej právo na súkromný a rodinný život.

Uviedla, že z judikatúry Najvyššieho súdu a Ústavného súdu vyplýva, že k existencii rodiny nie sú potrební obaja rodičia.

Všeobecné súdy podľa jej názoru nerešpektovali vôľu jej zosnulého manžela, pričom jeho vôľou bolo mať so sťažovateľkou dieťa prostredníctvom umelého oplodnenia.

Ústavný súd však mal za to, že vo veci konajúce súdy pri svojom rozhodovaní prihliadli ku všetkým okolnostiam, ktoré v konaniach vyšli najavo, vec po právnej stránke riadne vyhodnotili a právne normy aplikovali v súlade s ústavnými princípmi.

S prihliadnutím aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva dospel k názoru, že rodina v prípade sťažovateľky zanikla úmrtím jej manžela.

Z toho dôvodu preto nie je možné vysloviť porušenie tohto práva sťažovateľky.

Rovnako tak v prípade tvrdeného porušenia práva sťažovateľky na rešpektovanie súkromného života vychádzal z toho, že zákon stanovuje možnosť umelého oplodnenia výlučne „inter vivos“.

Ústavný súd uviedol, že Najvyššiemu súdu nemá čo vytknúť.

Rozumie síce ťažkej životnej situácii sťažovateľky, avšak musí konštatovať, že právne závery všeobecných súdov boli právne konformné.

Dodal, že právna úprava umelého oplodnenia vychádza z morálnych, kultúrnych, náboženských a etických hodnôt spoločnosti.

Záverom uviedol, že sa stotožnil aj s názorom Najvyššieho súdu o tom, že nie je možné vylúčiť pochybnosť skutočnej vôle zosnulého manžela sťažovateľky stať sa otcom po svojej smrti.

Je totiž pravda, že informovaný súhlas, ktorý podpísal, obsahoval ustanovenie o zničení jeho biologického materiálu v prípade jeho smrti.

Odlišné stanovisko sudcu

Vzhľadom na to, že sudca David Uhlíř s nálezom Ústavného súdu nesúhlasil, pripojil k nemu svoje odlišné stanovisko.

Podľa jeho názoru je rozhodnutie muža a ženy mať dieťa ich výsostným a súkromným právom, do ktorého štát nemôže zasahovať.

Lekárske techniky umelého oplodnenia umožňujú mať dieťa aj párom, ktoré nie sú schopné dieťa počať prirodzeným spôsobom.

Vyžadujú však súčinnosť zdravotníckeho zariadenia a sú hradené z verejného zdravotného poistenia, čím sa štátu otvorila možnosť toto pole súkromného a rodinného života regulovať.

Prejavuje sa to napríklad stanovením hornej hranice veku pre umelé oplodnenie.

Obmedzujúcimi ustanoveniami sú bezpochyby ustanovenia § 6 a § 8 zákona o špecifických zdravotných službách, podľa ktorých žiadosť páru o umelé oplodnenie nemôže byť staršia ako 6 mesiacov a pred každým umelým oplodnením sa vyžaduje udelenie písomného súhlasu páru snažiaceho sa o dieťa.

Podľa jeho názoru tieto obmedzenia slúžia na zabránenie tohto, aby nedošlo k počatiu bez súhlasu muža, ktorý má byť otcom.

Zo žiadneho ustanovenia českého právneho poriadku zároveň nevyplýva, že by použitie spermií po smrti ich darcu bolo vylúčené na použitie pri umelom oplodnení.

Z toho dôvodu je nutné vychádzať z vôle nebohej osoby.

Usudzovať, aká bola vôľa nebohého manžela sťažovateľky iba z predtlačeného informovaného súhlasu, ktorý podpísal, nie je dostatočné.

V konaní nebolo zisťované, čo muža vo veku 32 rokov viedlo k žiadosti o kryokonzerváciu jeho spermií, aký bol jeho zdravotný stav, aké boli jeho motívy a aký bol ním želaný výsledok umelého oplodnenia.

Preto nie je možné spoľahlivo zistiť jeho skutočné prianie.

Okrem toho, výklad zákona tým spôsobom, ktorý by umožňoval sťažovateľke dieťa počať by nepoškodil práva iných subjektov.

Embryá, kryokonzervácia a otvorené právne otázky

Otvorenou otázkou zostáva, akým spôsobom má slovenské právo riešiť status a nakladanie so zmrazenými embryami a medzinárodné prípady (darovanie, spory medzi darcami/partnermi).

Spomenuté metódy zahŕňajú umelé oplodnenie, asistovanú reprodukciu, IVF, ICSI, predimplantačnú genetickú diagnostiku (PGD), náhradné materstvo, génovú terapiu, génové techniky, spájanie ľudských a zvieracích genetických prvkov, zamrazené embryá, adopciu, interrupciu, antikoncepciu a klonovanie.

Presné čísla má zhromažďovať Národný register asistovanej reprodukcie (zákon č. 153/2013 Z. z. o národnom zdravotníckom informačnom systéme), no túto funkciu si neplní.

Vieme však, že pri umelom oplodnení zomierajú na Slovensku tisíce počatých detí, zrejme ďaleko viac, ako pri umelom potrate.

Naša legislatíva upravujúca umelé oplodnenie je chaotická, vnútorne rozporná a nedostatočná, čo zneužívajú kliniky asistovanej reprodukcie.

Vyrastajú ako huby po daždi a ponúkajú všemožné služby, vrátane vytvárania nadbytočných embryí, selekcie „najkrajších“ embryí (čiže vyhadzovanie tých, ktoré sa nevyvíjajú dostatočne pekne), kryoprezervácie, ničenia, či dokonca darovania embryí.

Čo je ešte horšie, tieto nemorálne procedúry financujeme z verejného poistenia, kedy štát nielenže dovoľuje porušovať práva počatých detí, ale takéto porušovanie aktívne podporuje.

Zdravotné riziká a úspešnosť liečby

Umelé oplodnenie však prináša aj rôzne riziká, ktoré je dôležité zvážiť.

Oplodnenie viacerých embryí môže viesť k viacpočetnému tehotenstvu (dvojčatá, trojčatá alebo viac).

Tento stav môže nastať ako reakcia na hormonálne lieky používané na stimuláciu vaječníkov.

Úspešnosť umelého oplodnenia závisí od mnohých faktorov, vrátane veku ženy, príčiny neplodnosti a kvality embryí.

Odborníci upozorňujú, že svoju úlohu môže zohrávať aj psychika.

Otázkami, ktoré zostávajú predmetom právnej a spoločenskej diskusie, sú počet hradených cyklov, krytie liekov, krytie ICSI, právne postavenie zmrazených embryí, darovanie embryí a riešenie sporov medzi partnermi alebo medzi darcami a príjemcami.

tags: #umele #oplodnenie #judikatura