Uzavreté dieťa od malička: ako podporiť jeho emócie, autonómiu a komunikáciu

Keď dieťa nechce spolupracovať, môže u nás rodičov veľkým zdrojom stresu a hnevu.

Keď som sa ešte počas tehotenstva s prvým synom zaoberala rešpektujúcim rodičovstvom, v rôznych obmenách som narazila na myšlienku, ktorá je tiež základným princípom nenásilnej komunikácie.

Tento princíp inými slovami hovorí o tom, že deti všeobecne CHCÚ spolupracovať, ale niekedy jednoducho NEVEDIA A NEMÔŽU spolupracovať, lebo im v tom v danom momente niečo bráni.

To niečo, je vtedy dôležitejšie ako naša prosba.

Pri dieťati, ktoré pôsobí uzavreto, odmieta komunikovať, prudko reaguje alebo sa vyhýba spolupráci, je preto dôležité pozerať sa za samotné správanie. Dieťa sa môže snažiť naplniť potrebu bezpečia, prijatia, oddychu, zvládnutia frustrácie alebo autonómie.

Prečo dieťa niekedy nespolupracuje

Veľmi som sa tomu potešila, lebo to znamenalo, že to vôbec nemusím brať osobne, keď bude moje dieťa po stý krát za sebou kričať „NIEEEEE“ a negovať tým akúkoľvek otázku, ponuku alebo prosbu z mojej strany tak, ako mi to vtedy opisovali moje skúsenejšie kamarátky.

Vtedy jednoducho musím myslieť na to, že svoje „nie“ hovorí v záujme svojich vlastných potrieb a nie proti tým mojim.

Už to, že si v danom momente uvedomíte, že si vaše dieťa snaží naplniť potrebu autonómie, prináša veľkú úľavu.

Už nemusíte hľadať ďalej.

Nie je to „vaša vina.“

Zároveň to vezme tlak aj z vášho dieťaťa, ktorému ste podvedomo možno komunikovali: „Čo máš teda za problém?

Je veľmi dôležíté, aby sme si my rodičia uvedomili, že si svojím nespolupracovaním naše dieťa snaží naplniť svoju potrebu autonómie, lebo to zmení naše vnímanie situácie a tiež objektív, cez ktorý sa pozeráme na naše dieťa.

Deti sa začínajú vnímať ako samostatné osobnosti a snažia sa presadzovať vlastnú vôľu, no nie vždy je im to umožnené.

Skúšajú hranice, ktoré stanovujú rodičia, a usilujú sa robiť veci samé a podľa svojich predstáv.

V období dospievania je vhodné dávať dieťaťu na výber určité možnosti a podporovať jeho autonómiu s jasnými hranicami a dôsledkami.

Autonómia ako dôležitá potreba dieťaťa

Po zažití niektorých podobných situácií som vážne začala pochybovať o tomto základnom princípe nenásilnej komunikácie.

Naozaj deti CHCÚ spolupracovať?

Ten základný princíp nenásilnej komunikácie platí, len pri hľadaní potrieb, ktorú si deti v takýchto chvíľach zúfalo snažia naplniť, nás vôbec nenapadá potreba autonómie.

Je to pri tom potreba, ktorá je práve v tomto veku tak silno vyjadrená.

My ju však máme tendenciu prehliadať, ignorovať, alebo ju jednoducho označíme ako „truc,“ „vzdor“ alebo „lenivosť“.

A vôbec ju nevnímame ako životne dôležitú potrebu.

Pritom ľudské potreby sú životne dôležité a pre všetkých ľudí spoločné.

Nemôžeme preto prehliadať ani túto potrebu, aj keď nám je v niektorých situáciach možno nie úplne pohodlná.

A tiež k nej môžeme pristupovať s rešpektom a nevnímať ju ako neplnohodnotnú potrebu.

Má úplne rovnakú dôležitosť ako napríklad oddych alebo prijatie alebo akákoľvek iná potreba.

Ranný odchod do škôlky ako skúška rodičovskej trpezlivosti

Predstavte si situáciu, kedy ráno ručičky na hodinkách nemilosrdne ukazujú, že ste už pred piatimi minútami mali byť na ceste do škôlky, aby ste stihli prísť včas do práce.

A napriek tomu už 15 minút stojíte na chodbe a váš štvorročný syn nechce za žiadnu cenu spolupracovať.

Spomeniete si na internetové fórum, kde vám ľudia radili, že v takýchto situáciách musíte byť detektívom a zistiť, čo vášmu dieťaťu chýba, aby spolupracovalo.

Len musíte hľadať.

Tlak na vás sa zvyšuje.

Tak šup šup, čo mu chýba?!

Vaša hladina stresu je ešte vyššia, lebo ešte k tomu cítite vinu, že na to nemôžete prísť.

Čo ste to za matku, že neviete, čo by vaše dieťa potrebovalo, aby spolupracovalo?

Nechcete sa začať vyhrážať a tiež nechcete siahnuť po odmenách alebo trestoch a už vôbec nie po násilí.

Tak čo teda máte robiť?

- poviete mu, ako to máte vy

„Vieš, začínam byť už zúfalá a veľmi nervózna.

Dokonca skúsite aj celú situáciu obrátiť na zábavu.

Akýkoľvek pokus z vašej strany však končí veľkým krikom a hodením sa o zem.

Vaša hladina stresu je v oblakoch a vy ste absolútne zúfalá.

Keď si teraz znovu spomeniete na myšlienku, že „veď on predsa spolupracovať chce, len mu v tom niečo bráni, tak len proste zisti, čo to je“, máte chuť poslať tých všetkých teoretických pomocníkov a radcov na internete do teplých krajín.

Čo robiť, keď dieťa odmieta spolupracovať

1. Preberte zodpovednosť.

Nedávajte za vinu svojmu dieťaťu, že v tomto momente nie je schopné spolupracovať, ale preberte iniciatívu.

2. Povedzte mu, čo sa bude diať.

„Vidím, že je dnes pre teba veľmi dôležité, aby si rozhodol sám, kedy sa oblečieš a kedy pôjdeme z domu.

A zároveň ja chcem prísť do práce včas.

Preto ťa teraz vezmem na ruky, obujem ti topánky a odnesiem ťa do auta.“

3. Venujte mu empatiu a uznajte pocity.

Všetky pocity sú v poriadku.

Aj veľká nespokojnosť vášho dieťaťa s tým, že ste prebrali zodpovednosť.

Keď máte čo robiť, aby ste sami nevybuchli, nemusíte hovoriť nič.

„Počujem, že sa ti to nepáči, že ti obúvam topánky.

Ty chceš rozhodnúť, kedy sa obuješ, však?“

4. Urobte si mentálnu poznámku, že vaše dieťa má práve obdobie, kedy je jeho potreba autonómie vyjadrená obzvlášť intenzívne.

Ďalšie dni si naplánujte väčšiu časovú rezervu pred odchodom z domu.

Hranice a rešpekt pri detskom hneve

Prvé výraznejšie prejavy hnevu môžeme u dieťaťa pozorovať v čase, keď sa začne viac pohybovať.

Prejavovanie hnevu sa stupňuje v období vzdoru.

Hnev je prirodzenou reakciou na frustráciu a nie je dôvod mu ho zakazovať.

Rodičia však majú problém prijať prejavy zlosti svojho dieťaťa a snažia sa ich potláčať.

Dieťaťu najviac pomôže, keď uznáte, že má nárok hnevať sa a umožníte mu zlosť prejaviť.

V akútnej fáze hnevu nemá zmysel mu niečo vysvetľovať, je však potrebné zabezpečiť, aby seba či niekoho iného v zlosti nezranilo.

Keď sa trochu upokojí, snažte sa zistiť, aká je príčina jeho pocitov.

Je mimoriadne dôležité, aby rodič ostal pri dieťati pokojný, čím mu pomôže cítiť sa bezpečne a rýchlejšie sa upokojiť.

Takýmto správaním mu ide rodič vzorom a dáva mu najavo, že hnev je prirodzená súčasť života, ktorú akceptuje.

Naopak, ak rodič pošle dieťa do izby, aby sa upokojilo samo, cíti krivdu a hnev sa naučí vnímať ako nesprávny.

Pokiaľ sa snaží svojimi zlostnými prejavmi dosiahnuť niečo zakázané, zo svojich požiadaviek neustupujte.

Tým by ste mu ukázali, že vďaka vzdoru dosiahne, čo chce.

Vaším cieľom je naučiť ho, že vyjadriť hnev je v poriadku, ale nie všetky prejavy správania sú povolené.

Zákaz hádzania vecí, ničenia predmetov alebo nerešpektovanie dospelých ľudí mu stanoví jasné hranice, ktoré budú pomocou pre neho, aj pre vás.

Nemá zmysel s nim bojovať, lebo pokiaľ sa pustíte s dieťaťom do boja o moc, víťazom nebude nik.

Je teda na vás, rodičoch, aby ste vo vypätých situáciách nereagovali rovnako ako dieťa.

Ako sprevádzať smútok, strach a plač

Zvládanie negatívnych emócií dieťaťa býva pre rodičov často veľmi náročné.

Na jednej strane je ťažké vidieť, ako sa dieťa trápi a neviete mu pomôcť.

Zároveň je to však skúška vašej trpezlivosti, pretože vydržať negatívne prejavy dieťaťa a sprevádzať ho nimi skutočne nie je jednoduché.

Keď je dieťa smutné či vystrašené, dospelý má potrebu ho utešiť alebo ochrániť.

Keď je však nahnevané, vzbudzuje to hnev aj v rodičoch.

Asi najčastejšími reakciami na dieťa, ktoré smúti, bojí sa alebo sa hnevá bývajú „Neplač“, „Nemáš sa čoho báť“ či „Upokoj sa!“.

Nehovoria však dieťaťu nič o tom, ako má svoju emóciu zvládnuť, ako si s ňou poradiť.

Učia ho, že tieto emócie sú zlé a nemá ich cítiť.

V novorodeneckom a dojčenskom veku sa vyskytuje u dieťaťa najmä plač, ktorým vyjadruje svoju nespokojnosť a komunikuje svoje potreby.

Novorodenec sa potrebuje po príchode na svet adaptovať na nové prostredie a mnohé deti sú uplakané aj z dôvodu ťažkého pôrodu.

Malé bábätko sa nedokáže upokojiť samé a keď si jeho plač nevšímame, po určitom čase prestane plakať len preto, lebo už nevládze a vzdá sa.

V mnohých situáciách ale napriek snahe rodičov na upokojenie nič nezaberá a oni ostávajú bezradní, keď nevedia, ako dieťatku pomôcť.

V takom prípade odporúčam, aby mu hlavne boli nablízku tak, ako sa to len dá a nenechali ho samé plakať v postieľke.

V období batoľaťa a v predškolskom veku sa dôvody smútku menia.

Dieťa smúti, lebo stratilo obľúbenú hračku, nemôže ísť pre chorobu na karneval, mama nastupuje do práce a ono musí do škôlky, alebo sa vyrovnáva so smrťou niekoho blízkeho.

Nie je vhodné smútok dieťaťa zľahčovať.

Nech už je príčina smútku akákoľvek, dieťa ho potrebuje zažiť a vyjadriť.

Strach a separačná úzkosť podľa veku

Príčiny strachu sa rovnako s vekom menia.

Prvé strachy nastupujú okolo pol roka, keď už dieťa spoľahlivo rozlišuje medzi známymi a neznámymi ľuďmi a súvisia s obavami z cudzích osôb.

Okolo ôsmeho až deviateho mesiaca života začína obdobie separačnej úzkosti, kedy dieťa pociťuje strach z opustenia matkou.

Separačná úzkosť môže trvať až do dvoch rokov.

V tomto období je potrebné k dieťaťu pristupovať veľmi citlivo.

Mama by mu mala byť k dispozícii a ak sa dá, je lepšie vyhnúť sa nástupu do jaslí.

Nie je dobré riešiť jeho úzkosť tým, že ho zverí do starostlivosti niekoho iného.

Približne vo veku jeden a pol roka sa začína prejavovať strach z nových, nepoznaných vecí.

Dieťa sa stáva na svojich výpravách opatrnejším a začína viac premýšľať nad tým, čo by sa mohlo stať.

Často sa objavuje strach z neznámych zvierat, ale aj tmy.

V predškolskom veku je strach viazaný na rozvoj detskej predstavivosti, napríklad sa deti boja imaginárnych bytostí či strašidiel.

O strachoch s dieťaťom treba hovoriť so všetkou vážnosťou a neuťahovať si z nich.

Hlavnou úlohou rodičov je poskytnúť mu oporu, istotu a pomoc.

Dieťa potrebuje cítiť, že o svojich obavách môže rozprávať a mama či otec ho pochopí.

Frustrácia, učenie a samostatnosť

Poznáte situáciu, kedy sa vaše dieťatko snaží spojiť dve kocky lega a aj napriek enormnej snahe sa mu to nedarí?

Tu väčšinou nasledujú dva scenáre.

Prvým z nich je, že sa dostaví frustrácia dieťatka, hnev, plač a veľké emócia.

Druhou alternatívou je, že skôr ako sa dieťatko “nervovo zrúti”, zasiahnete v dobrej viere mu pomôcť a zachrániť ho.

A ako správne tušíte, tak zachraňovať dieťatko a robiť za neho veci, len aby nezaplakalo nie je nejlepšia voľba.

Sú činnosti, ktoré dieťa vzhľadom k svojmu veku ešte nemusí vedieť spraviť a vtedy našu asistenciu a nasmerovanie potrebuje.

Pokiaľ ale ide o veci, ktoré už dieťatko dokáže urobiť samé, nemali by sme robiť tieto činnosti za neho.

Pripravujeme tak totiž dieťatko o možnosť cítiť sa úspešne.

Naopak pocit, ktorý môže mať je, že niečo nezvládlo, že zlyhalo.

To, čo býva pre rodiča najnáročnejšie, je vysporiadať sa s frustráciou, ktorá sa dostaví u dieťatka, keď sa mu nedarí.

Nezabúdajte ale, že frustrácia a aj zlyhanie majú v procese učenia svoje miesto.

Úlohou nás rodičov v tomto momente nie je “umlčať” plač a veľké emócie dieťatka, ale pomôcť ich dieťatku zvládnuť.

Dieťatku pomôžete, ak budete prítomí, budete vnímať jeho frustráciu a prejavíte mu empatiu, napríklad vyjadrením porozumenia a popísaním situácie.

“Rozumiem, že ťa to veľmi hnevá, že sa ti nedarí tie dve kocky spojiť.”

Aj keď sa môže zdať, že takáto veta, nedokáže zázraky, dieťatko dostáva signál, že vnímate situáciu, v ktorej sa nachádza a vnímate jeho pocity.

Zároveň mu tak dávate pocit istoty tým, že mu dovolíte vo vašej blízkosti prejaviť a prežiť emócie, ktoré zažíva.

U dieťatka sa tak nebude potláčať a hromadiť frustrácia.

To, že treba dať deťom priestor zažiť úspech pri činnosti, ktorú práve robia a dať im priestor, aby skúsili samé vyriešiť nejakú situáciu neznamená, že im nikdy a s ničím nemáte pomôcť.

Dieťatku pomáhajte vo chvíli, keď vás o pomoc prosí.

Pri deťoch, ktoré majú svoje verbálne schopnosti ešte obmedzené, pozorujete signály a neverbálnu komunikáciu.

Tiež je úplne v poriadku pomôcť dieťatku, keď vidíte, že je dieťatko veľmi frustrované a čoskoro svoje snaženie vzdá.

V takejto chvíli môžete zasiahnuť.

Nemusíte hneď dokončiť celú činnosť za dieťatko.

V prvom momente ho môžete skúsiť len nasmerovať, napríklad mu ukázať, že potrebuje inak otočiť kocky lega, ktoré sa snaží spojiť alebo, že tričko bábike musí obliecť opačným smerom a pod.

Frustrácia má miesto v procese učenia našich detí.

Tým, že nezasiahnete a nepomôžete dieťatku hneď vo chvíli, keď sa mu niečo nedarí, pomáhate dieťatku zvyšovať jeho sebadôveru.

Vývoj emócií a potreba bezpečia

Dieťa sa postupne s vekom v sebaovládaní zlepšuje, avšak minimálne do šiestich rokov nedokáže kontrolovať svoje emócie tak, ako dospelý.

Je preto dôležité naučiť deti, ako ich zvládnuť čo najlepšie.

Rodičia zohrávajú kľúčovú úlohu pri duševnom zdraví dieťaťa.

Deti sa musia cítiť v bezpečí a mať jasnú spätnú väzbu, zároveň potrebujú hranice, ktoré sú dieťaťu zrozumiteľné a konzistentné.

V období vzdoru, ktoré zvyčajne predstavuje obdobie nekompatibility s očakávaniami rodičov, je dôležité zachovať chladnú hlavu a reagovať s nadhľadom.

Rozlišujte medzi konfrontáciou a plánovaným riešením situácie.

Pri záchvatoch zlosti pomáha, keď rodičia zostanú pokojní, pochopia dieťa a zavedú logický dôsledok, nie fyzické tresty.

Výchovné stratégie nemajú spočívať v tom, že dieťa musí svoje emócie potlačiť.

Ich cieľom je pomôcť mu emócie rozpoznať, vyjadriť a postupne zvládať spôsobom, ktorý neohrozuje jeho ani okolie.

Ako komunikovať s uzavretým dieťaťom

Dospelí často nevidia vnútorné pocity dieťaťa, preto je dôležité sledovať vonkajšie prejavy: či sa dieťa mení mimo domu, či zanedbáva svoje bežné záujmy a priateľov, a ako spí a prijíma stravu.

Základom je, aby dieťa cítilo podporu a ochotu pomôcť zo strany rodičov.

Dajte mu najavo, že aj keď nerozumiete, čo práve prežíva, ste tu pre neho a máte ho radi.

Podporujte otvorenú komunikáciu a nehodnoťte dieťa; namiesto toho vyjadrite porozumenie: „Chápem, že ťa to nahnevalo.“

Vytvorte si čas pre dieťaťa; spoločné aktivity môžu uvoľniť napätie a umožniť lepšie porozumenie pocitov.

Rozhrajte situáciu tak, aby dieťa cítilo, že má kontrolu nad určitými rozhodnutiami, napríklad výber oblečenia či aktivít.

V období dospievania je dôležité hovoriť s dieťaťom ako s partnerom a vyhýbať sa prístupom typu direktívne rozkazovanie, ktoré môžu viesť k odcudzeniu a zhoršeniu komunikácie.

Deti a dospievajúci sa zároveň učia, ako sa deliť o svoje pocity a myšlienky, ako reagovať na niektoré situácie, a naučia sa nové vhodné spôsoby správania.

Kedy už nejde iba o bežný vzdor

Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné.

Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť, v akých situáciách a kde hľadať pomoc.

Príznaky duševných porúch sú rôzne, a preto je často problém identifikovať ich.

U detí je to ešte ťažšie, pretože majú obmedzené možnosti vyjadrovania a veľkú časť dňa trávia v školách či v škôlkach.

Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie.

Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť.

• Často plače - na prvý pohľad bez jasného dôvodu.
• Je neustále smutné?
• Nebavia ho aktivity, ktoré predtým zbožňovalo?
• Izoluje sa?
• Nechce vstať z postele?
• Ignoruje kamarátov či blízkych?
• Má problémy so spánkom?
• Mení sa jeho apetít?
• Zhoršuje sa jeho školský výkon?
• Vyhýba sa spoločenskému kontaktu a vzdelávaniu?

To sú signály, že môže ísť o depresívnu poruchu.

Pri depresii majú deti problémy dokončiť bežné školské práce alebo sa spoločensky začleniť.

Keď sa stav zhorší, môže sa objaviť riskantné správanie vrátane sebapoškodzovania.

Puberta alebo depresia?

Máme doma dvoch tínedžerov a našli sme sa v situácii, keď máme otázky, ako rozlíšiť pubertu od depresívnych prejavov u syna aj u dcéry.

Dcéra má 17 rokov, syn 15, ktorý je veľmi uzavretý a často pôsobí ako introvert.

Niekedy však máme pocit, že jeho náladovosť, nezáujem a zhoršené známky môžu byť znakom depresie.

Pri depresii sú však zmeny výraznejšie: podráždenosť trvá dlhšie a nie je závislá od objektívnych príčin; často býva bez jasného dôvodu.

Okrem podráždenosti sa objavujú pocity prázdnoty, keď dieťa nič nebaví, do ničoho sa mu nechce a môže vyjadrovať, že nič nemá zmysel.

Depresia ovplyvňuje aj vnímanie seba samého; deti môžu hovoriť, že sú nanič a že v ničom sa im neoplatí snažiť.

Symptómy depresie môžu zahŕňať nástup únavy, problémy so zaspávaním alebo naopak nadmerné až nadmerné spanie, zmeny v apetíte, a pocit prázdnoty, ktorý trvá dlhšie obdobie.

Ak by sa depresia potvrdila, u detí býva zvyčajne aj zmena v školskom výkone.

Ak si nie ste istí, nehanbite sa osloviť psychológa a vziať dieťa k nemu.

Lepšie urobiť to zbytočne, než niečo podceniť.

Kedy vyhľadať odbornú pomoc

Ak si nie ste istí, nechajte to zodpovedne skontrolovať odborníkom.

Hoci prvé otázky sa týkajú aj pubertálnych zmien, včasná konzultácia môže zabrániť rozvoju vážnejšieho ochorenia.

Detský psychológ alebo pedopsychiater môže posúdiť potrebu terapie a prípadného medikamentózneho zásahu.

Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia.

Je to „rozprávanie sa“ s odborníkom, počas ktorého má dieťa možnosť byť sprevádzané odborníkom v bezpečnom prostredí pri riešení svojich ťažkostí.

Nemusí mať obavy zdôveriť sa - často je to preň jednoduchšie, ak ide o neznámu osobu.

Detské terapie zahŕňajú aj hry, dobrý psychoterapeut formou hry a nenásilnej diskusie odhalí mnohé, čo pomôže aj pri diagnostike.

Lieky predpisuje pedopsychiater na základe dôslednej diagnostiky.

Ak samotní rodičia nezvládajú situáciu a vzdor pretrváva aj v neskoršom veku, je vhodné vyhľadať pomoc psychológa.

Včasná intervenčná liečba môže zabrániť rozvoju vážnejších problémov a pomôcť dieťaťu získať lepšiu kontrolu nad emóciami a správaním.

Rizikové signály duševných ťažkostí

Úzkosti u detí zahŕňajú neustále obavy a strachy, ktoré narúšajú ich každodennú činnosť.

Úzkosti ovplyvňujú účasť detí na spoločenských aktivitách, na športe, hrách a v iných typických sociálnych situáciách.

Prejavy PTSD zahŕňajú výraznú emocionálnu úzkosť, nočné mory, rušivé správanie a úzkostné spomienky.

Bipolárna afektívna porucha (BAP) sa kedysi nazývala maniodepresívna psychóza.

Je biologicky podmienená psychická porucha, ktorá neraz vzniká už v detstve alebo v období dospievania.

Tento stav charakterizujú výrazné výkyvy nálady, myslenia, telesnej a psychickej aktivity a správania.

V typickom prípade sa striedajú obdobia poruchy nálady - depresia a mánia.

Depresívna fáza trvá zvyčajne najmenej 2 týždne, manická fáza najmenej týždeň.

Počas manickej fázy je osoba s BAP euforická, expanzívna alebo podráždená, čo nie je pre ňu typické v bežnom stave.

Existuje viacero typov porúch príjmu potravy.

Typická býva posadnutosť ideálnym telom a mierami, neustále myšlienky na hmotnosť a možnosti jej úbytku a chorí sú pre to schopní urobiť čokoľvek.

Často držia hladovky či nebezpečné diéty.

Poruchy príjmu potravy, ako sú bulímia nervosa, anorexia a prejedanie sa, sú sprevádzané mnohými problémami, a to nielen emočnými či sociálnou dysfunkciou, ale veľmi často aj vážnymi telesnými ťažkosťami - stratou menštruácie, celkovou slabosťou, odpadávaním, vypadávaním vlasov, zubov, rednutím kostí s následkom častých zlomenín až rozvratom metabolizmu.

Sebapoškodzovanie a negatívny sebaobraz

Ďalším problémom, s ktorým sa v praxi stretávam, je sebapoškodzovanie detí.

Deti so sklonmi k sebapoškodzovaniu majú problémy hlavne vo vzťahu k sebe samému.

Majú nízke sebavedomie, negatívny sebaobraz, a celkovo sa nemajú radi a ubližujú si.

Príčin môže byť viac.

Často sa však jedná o vzťahové problémy.

Dieťa môže opakovať, že je hlúpe, ak mu to dospelí vraveli, alebo stále vravia.

To, čo dieťaťu vysielame, môže ovplyvniť jeho vnútorný obraz o sebe.

Ak tomu uverí, môže sa jeho negatívny sebaobraz prehlbovať.

Deti potrebujú lásku, prijatie nás i sebaprijatie, aj keď nie sú dokonalé.

Rodinné vzťahy a uzavretosť dieťaťa

Ak sa vo vašej rodine vyskytuje duševná porucha, je možné, že ňou bude trpieť aj dieťa.

Úlohu zohráva nielen genetická predispozícia, ale tiež prostredie v akom dieťa vyrastá, a správanie rodičov, ktoré môže byť poznačené psychickou poruchou.

Niektoré duševné poruchy sa priamo spájajú so špecifickými chemickými látkami uvoľňovanými mozgom.

Hovorí sa im neurotransmitery a ich primárnym účelom je komunikácia.

Ak sa tieto chemické látky vychýlia z rovnováhy, môže sa to prejaviť príznakmi psychickej poruchy.

Aj vážne poranenie mozgu môže mať za následok vznik duševnej poruchy.

Deti potrebujú bezpečné vzťahy, jasné hranice a dospelého, ktorý dokáže vnímať ich potreby bez ponižovania a zbytočného nátlaku.

Rovesnícka skupina, potreba niekam patriť a vzťahy so spolužiakmi, aj rodičmi, majú v období dospievania významné miesto.

Niektorým deťom prináša rizikové správanie viac adrenalínu a napätia, aj keď tých faktorov môže byť viac.

Spúšťačom psychózy u niektorých užívateľov môže byť marihuana.

Rozvod, strata kontaktu a odmietanie rodiča

Stalo sa vám, že ste mali kvalitný vzťah so svojim dieťaťom, rozišli ste ako rodičia, z domácnosti ste odišli a dieťa vás postupne začalo odmietať, začalo byť voči vám arogantné, očierňuje vás a ponižuje?

Nechápete, čo sa stalo.

Zrazu máte do činenia s úplne iným potomkom?

Možno práve vy ste sa stali obeťou patologického javu, ktorý sa všeobecne nazýva „Syndróm zavrhnutého rodiča“.

Termín syndróm zavrhnutého (odcudzeného) rodiča je na Slovensku pomerne málo známy, o čom svedčia aj naše skúsenosti z praxe.

Jeho symptómy, ktoré popísal R. A. Gardner už pred tridsiatimi rokmi (1985), však možno pozorovať u mnohých detí v rozvodových a porozvodových sporoch.

Aj pri tomto syndróme dieťa prijíma jedného rodiča a druhého odmieta.

Matějček a Dytrych (2002, 40) uvádzajú, že „ako ukázali početné výskumy, neexistuje vek, v ktorom by dieťa rodinným rozvratom netrpelo.

Ide len o to, že reakcie dieťaťa v určitých obdobiach vývinu jeho osobnosti sú rôzne podľa veku a tiež podľa pohlavia.“

Nie menej dôležitú úlohu zohrávajú pokračujúce, či naopak prerušené vzťahy s členmi širšej rodiny, ako sú starí rodičia, tety, strýkovia, bratranci a sesternice.

Deti môžu mať s týmito príbuznými blízke vzťahy, ktoré sa rozvodom narušia a to môže byť ďalší faktor, ktorý môže detskej psychike ublížiť.

Štúdia odhalila len mierny nárast zdravotných ťažkostí, ak bol zachovaný kontakt s rodičom, ale podstatný nárast, keď adolescenti zažili stratu rodiča.

Pravidelný a častý kontakt s oboma rodičmi po rozvode môže znížiť potenciálne škodlivé účinky rodičovskej absencie.

Narušenie alebo pretrhnutie takého vzťahu by dieťa ohrozilo v jeho vývine, zdraví a v niektorých prípadoch aj na živote.

Prečo je pojem syndróm zavrhnutého rodiča sporný

Gardner definoval PAS ako poruchu, ktorá sa prejavuje tým, že dieťa sústavne a neodôvodnene zľahčuje a uráža jedného z rodičov.

Medzi opisované prejavy patria nenávistná kampaň za degradáciu rodiča, absurdné zdôvodňovanie tejto nenávisti, neprítomnosť ambivalencie, reflexívna podpora programujúceho rodiča, neprítomnosť pocitu viny a vypožičané scenáre.

Niektorí odborníci však upozorňujú, že v mnohých prípadoch sa na odmietaní druhého rodiča podieľali vlastné negatívne zážitky s odmietaným rodičom.

Navrhujú preto vhodnejší preklad „odcudzený“ rodič.

Medzinárodná klasifikácia duševných chorôb DSM IV nepozná takýto syndróm.

Americká psychiatrická asociácia, odborný garant DSM, nepovažuje parental alienation syndrome za psychickú poruchu a neuvažuje o jeho zaradení medzi psychické poruchy z dôvodu obmedzenej validity výskumov na túto tému.

Preto je podľa nich tento pojem parental alienation syndrome kontroverzný.

Je to skôr popis situácie medzi rodičom a dieťaťom v sporoch o styk a o zverenie do starostlivosti.

Pri posudzovaní situácie je preto potrebné rozlišovať medzi skutočným odmietaním rodiča, vlastnou skúsenosťou dieťaťa, konfliktom medzi dospelými a prípadným ovplyvňovaním dieťaťa.

Čo môže rodič urobiť pre otvorenejšiu komunikáciu

• Všímajte si zmeny regulárnosti spánku a stravovania; výrazné zmeny môžu naznačovať problémy s duševným zdravím.
• Podporujte otvorenú komunikáciu a nehodnoťte dieťa.
• Vyjadrite porozumenie: „Chápem, že ťa to nahnevalo.“
• Vytvorte si čas pre dieťaťa.
• Podporujte spoločné aktivity.
• Dávajte dieťaťu primeraný priestor rozhodovať o oblečení či aktivitách.
• Zachovávajte jasné a konzistentné hranice.
• Pri agresii zabezpečte bezpečie dieťaťa aj okolia.
• Ak problémy pretrvávajú, kontaktujte psychológa alebo pedopsychiatra.

Ak si všimnete na dcére alebo synovi zmeny správania a máte podozrenie, že trpí duševnou poruchou, nepanikárte.

Ak si nie ste istí stavom dieťaťa, vyhľadajte odbornú pomoc včas.

Detská psychológia a psychiatria ponúkajú širokú škálu stratégií, ktoré môžu deti a rodiny viesť k lepšiemu zvládaniu emócií a efektívnejšiemu fungovaniu v spoločnosti.

tags: #uzavrete #dieta #od #malicka