Vlčie deti: osudy nemeckých detí stratených po druhej svetovej vojne

Boli ako malí bezdomovci. Keď sa v roku 1945 skončila druhá svetová vojna, stratili vlasť, domov aj rodičov. Asi 20- až 25-tisíc nemeckých detí sa bezcieľne túlalo krajinou, ktorá kedysi patrila Nemecku, ale po jeho kapitulácii ju zabralo Poľsko a Sovietsky zväz.

Nik sa o ne nestaral, nikomu na nich nezáležalo. Umierali od hladu a na choroby, celé mesiace či roky strávili v jednom oblečení. Hovorilo sa im „vlčie deti“.

Čo označuje pojem „vlčie deti“

Vo vedeckom a literárnom kontexte slúži pojem „vlčie deti“ ako súhrnný termín pre deti vyrastajúce mimo ľudskú spoločnosť, často v extrémnych podmienkach.

Definícia vlčímu dieťaťu je trochu iná, ale príbeh Liesabeth je šokujúco silný. Malé dieťa sa ocitne úplne samo, žebrá, mrzne, hladoví. Prichádza jedna rána za druhou. A ona stále ráno vstane a prežije ďalší deň.

Fenomén vlčích detí zostáva v stredoeurópskom povedomí málo známy. Tisíce detí prišli v povojnových rokoch vo Východnom Prusku o svojich rodičov a zostali vo svete samé.

Tisíce týchto malých, túlavých žobrákov prežili vďaka pomoci litovského obyvateľstva vo vtedajšej Litovskej sovietskej socialistickej republike.

Východné Prusko po roku 1945

Východné Prusko ležiace pri Baltickom mori anektoval Sovietsky zväz. Nemci odtiaľ ušli alebo ich vyhnali, do kraja začali prichádzať cudzinci.

Po skončení druhej svetovej vojny zostali tisíce detí vo Východnom Prusku bez rodičov, bez domova, bez nádeje. Prespávali v stodolách a pod mostami, živili sa žobraním, väčšinu z nich zachránila ľudskosť litovských sedliakov.

Deti sa ocitli v povojnovom zmätku, v krajine, ktorá už nebola ich vlasťou. Mnohé nevedeli, či vojna ešte trvá, kam sa majú vydať ani kde hľadať pomoc.

Dieter Gröning: šesťročný chlapec hlavou rodiny

Jedným z vlčích detí bol Dieter Gröning. Až do januára 1945, keď mal šesť rokov, ani netušil, čo je to vojna.

Otca si nepamätal, lebo ten už štyri roky bojoval na fronte. Poznal iba mamu, staršieho brata a tri mladšie sestry.

V dedine Mednicken, dnes Družnoje, pri vtedajšom Königsbergu, súčasnom Kaliningrade, mali dom, chovali kone i kravy.

Jedného dňa, keď sa pred bombardovaním skrývali v pivnici, vtrhli do obce sovietski vojaci. Kolóna však tiahla príliš rýchlo.

Dieterova matka ochorela na týfus, zmietala ňou horúčka, peší pochod ju vyčerpával. Keď im kolóna ušla, kráčali ďalej sami.

Hlavou rodiny sa stal Dieter. Ako sa má však šesťročný chlapec postarať o seba a tri malé sestričky, keď nemá kde bývať, niet čo jesť ani kam ísť?

Jedna z mladších sestier zakrátko skonala, potom prišiel i o ďalšie. Jednoducho sa mu v tom povojnovom zmätku stratili. Zostal sám a nevedel, čo robiť.

A tak sa ako tisíce ďalších detí s rovnakým osudom začal túlať po krajine.

Tri roky v uliciach a ruinách

Dieter sa pripojil ku skupine asi pätnástich „vlčích detí“. Namierené mali do Litvy, ktorá bola tiež súčasťou ZSSR.

„Bol to všeobecný cieľ. Až do Litvy však nedorazili. Zostali v meste Tilsit, ktoré v roku 1946 premenovali na Sovietsk.

Najprv bývali na ulici, potom v sutinách opusteného domu, kde bola len jedna posteľ. Dve dlhé zimy sa navzájom zahrievali. Aby nezmrzli, striedali si polohy.

Horšie to bolo s potravinami, zháňali sa veľmi ťažko. Ani ruské rodiny, ktoré sa sem po odchode Nemcov prisťahovali, na tom neboli najlepšie.

V lete kradli ovocie zo stromov, za čo si od Rusov vyslúžili bitku, ale jedli tiež agátové kvety a žihľavu, ktorú zapíjali množstvom vody, aby tak nepálila.

Niektorí riskovali a kŕmili sa i zdochlinami. Dieter napríklad videl chlapca, ktorý vykopal mŕtveho koňa, aby sa trocha nasýtil. Za „hostinu“ však draho zaplatil.

Dieterov „vlčí“ život trval tri roky. Celý ten čas mal na sebe to isté dotrhané oblečenie, ani raz sa nekúpal.

Transport do sovietskej okupačnej zóny

Až koncom roka 1947 sa úrady v meste rozhodli vyriešiť problém s malými tulákmi.

Zhromaždili ich na železničnej stanici, natlačili do dobytčieho vagóna a poslali do sovietskej okupačnej zóny vo východnom Nemecku.

Po desaťdňovej ceste, keď už nemali čo jesť a na pitie im zostala len dažďová voda, dorazili do cieľa.

Vyčerpaný Dieter skončil v ošetrovni, neskôr v sirotinci. Keď sa zotavil, začal pátrať po otcovi, hoci tomu nedával veľké nádeje.

V novembri 1948 sa však predsa len stal zázrak. Chlapec s otcom sa konečne našli.

„Kde si nechal Gerharda, Brigittu, Elfriedu, Giselu a mamu?“ spýtal sa otec v liste na zvyšok rodiny.

Deti, ktoré zostali bez rodiny

Podobných príbehov sa po druhej svetovej vojne odohrali tisíce. Veľa z nich však nemalo taký šťastný koniec.

Mnohé deti sa stali sirotami alebo ak ich rodičia aj niekde žili, nikdy sa o nich nedozvedeli.

Helmut Falk: dieťa, ktoré zostalo na stanici

Helmut Falk mal päť rokov, keď sa jeho rodina chystala na evakuáciu z územia vtedajšieho Memelu, v dnešnej Litve.

Helmut zaspal, a keď sa zobudil, zbadal, ako sa jeho mama i s troma súrodencami prediera davom ľudí, aby sa dostali do vozňa.

Nenapadlo mu, aby za ňou išiel, a tak sa pokojne hral, zatiaľ čo vlak odchádzal.

Matka ho tam v tom chaose jednoducho zabudla, možno si myslela, že ide za nimi.

Gisela Hoffmannová: hlad, násilie a znásilnenie

„Vlčí osud“ spoznala i Gisela Hoffmannová z Königsbergu.

Ku koncu vojny zostala s bratom a mamou, ale trpeli veľkým hladom.

Sovietski vojaci, ktorí územie obsadili, jej mamu volali, aby s nimi išla, vraj jej darujú chlieb.

Gisela sa však o matku bála, pretože správy o tom, ako Rusi znásilňujú nemecké ženy, prichádzali zo všetkých strán.

„Na jednej halde vedľa vytrhnutej skrine som musela zastať. Tam ma potom znásilnili, ako trinásťapolročnú. Rovnakou cestou som šla späť, s rozkročenými nohami, krvácajúc. Žiadny chlieb som nedostala,“ zdôverila sa autorom publikácie Porträts von Wolfskindern.

Johanne Erlachová: kamene proti hladu

Johanne Erlachovej sa zase vracajú spomienky na okruhliaky.

„V ústach sú také príjemné, že človek prestane cítiť hlad. Iba zbadá, že zmalátnel a zľahostajnel.

Jedno dievča pri umieraní fantazírovalo o torte, hudbe a milých ľuďoch.

Marianne Beutelová: stratená matka a život v Litve

Marianne Beutelovú koniec vojny zastihol v rodnom Königsbergu, keď mala desať rokov.

Najprv pomreli od hladu jej dvaja bratia - jeden trojmesačný, druhý štvorročný - a potom pri jednom z transportov stratila z očí mamu i tretieho brata.

Už ani nevie, ako sa ocitla v Kaunase, v druhom najväčšom meste Litvy.

„Fašistických detí“, ako im nadávali, tam bolo plno. Sovieti, ktorí krajinu ovládli, miestnym ľuďom zakazovali, aby deťom pomáhali.

Napriek tomu sa našli Litovčania, čo s nimi súcitili. Marianne si napokon adoptovala litovská rodina.

Pomoc Litovčanov a nové rodiny

Aj malá Liesabeth prespáva v stodolách alebo pod mostami, príležitostne ju na deň-dva prichýlia sedliaci.

Nikto sa jej však nechce ujať natrvalo.

Tisíce týchto malých túlavých žobrákov prežili vďaka pomoci litovského obyvateľstva vo vtedajšej Litovskej sovietskej socialistickej republike.

Luise prijala litovská rodina ako štvorročnú.

„Nikdy mi nič nechýbalo. Vždy som si mala čo obliecť a stále som bola sýta.“

Nie všetky deti však našli bezpečie a prijatie.

„Vyhrážali sa nám, že nás odvlečú na Sibír, ak nebudeme poslúchať. Keď sme pracovali príliš málo, bili nás. Raz ma tak veľmi zbili, že som ušla k inej rodine. Ale tam to bolo rovnaké. A tak som utekala, až kým som nenašla dobrých ľudí,“ opísala Erika Rießová, ktorá prijala litovské meno Irena Mekionene.

„Vlčie deti“, čo zostali v Sovietskom zväze, mali rôzne osudy, no často si po celý život niesli traumu.

Luise o svojom pôvode napríklad dlhé roky nepovedala ani manželovi a dcére.

Transporty detí do východného Nemecka

Deti, o ktoré sa nik nepostaral, začali v rokoch 1946 - 1947 sovietske úrady umiestňovať do domovov.

V tom istom roku Sovieti povolili aj prvé transporty týchto detí do východného Nemecka, kde neskôr vznikla Nemecká demokratická republika.

„2 386 detí vo veku dva až 16 rokov sa vo vyčerpanom stave dostalo do nákladných vozňov bez slamy, pričom cesta trvala štyri dni a štyri noci,“ priblížila Leiserowitzová.

Posledný transport s približne 3 500 deťmi z Východného Pruska prišiel do NDR v máji 1951.

Veľa „vlčích detí“ však šancu na návrat nikdy nedostalo, pretože sa o transportoch nemali ako dozvedieť.

Prečo sa o vlčích deťoch dlho mlčalo

„Myslela som si, že Nemecko už neexistuje.“

Hovoriť o „vlčích deťoch“ bolo dlhé roky tabu.

Veď kto by už ľutoval „fašistické“ deti, keď druhá svetová vojna priniesla takú skazu a milióny obetí?

V ZSSR a NDR sa tomu problému nevenovali ani historici či sociológovia.

Situácia sa zmenila až v 90. rokoch po rozpade Sovietskeho zväzu.

Už dospelé „vlčie deti“ začali zrazu pátrať po rodičoch aj po sebe navzájom.

No hoci niekedy prišla kladná odpoveď, nemuselo to hneď znamenať aj šťastné zvítanie.

Návrat do Nemecka a problém stratenej identity

Marianne sa napríklad už v roku 1949 dozvedela, že všetci jej súrodenci aj 36-ročná matka zomreli, ale otec je stále nažive.

„Vlčie deti“, ktoré vyrástli v ZSSR a zvykli si na tamojšie pomery, to občas nezvládali ani vtedy, ak im znovu nájdený rodič vybavil návrat do Nemecka.

Sú prípady, keď to tam nevydržali a vrátili sa do Litvy či do Ruska.

Boli pridlho preč, Nemecko sa im za tie roky príliš odcudzilo.

Na vine často bola i povestná nemecká byrokracia, ktorá tým ľuďom sťažovala návrat, robila problémy so získaním občianstva či nejakej sociálnej podpory.

Nemecké úrady im ju však neraz odopierali s vysvetlením, že ich predsa po vojne nikto nasilu nedržal v zahraničí, rozhodli sa tak sami.

O niečo štedrejšia sa ukázala Litva, kde ešte pred šiestimi rokmi žilo asi 80 „vlčích detí“.

Keďže viaceré z nich majú iba biedny dôchodok, vláda v roku 2008 súhlasila, aby k penzii dostávali tzv.

V roku 2017 sa konečne rozhýbalo aj Nemecko. Spolkové ministerstvo vnútra rozhodlo, že „vlčie deti“ môžu požiadať o odškodnenie.

Nemeckí historici predpokladajú, že v súčasnosti žije už asi len desať percent z pôvodného počtu „vlčích detí“.

V Litve si poslední z nich dokonca založili spolok a udržujú vzájomné kontakty.

Putom, čo ich spája, sú spomienky.

Liesabeth Ottová: životná púť „železnej Márie“

Jednou z nich bola Liesabeth Ottová, narodená v roku 1937 vo Východnom Prusku.

Jej životná cesta je takmer neuveriteľná: ako malé dievčatko spí pod holým nebom, miestne deti ju týrajú, v ôsmich rokoch sa stane obeťou znásilnenia.

Keď ju ako pätnásťročnú prichytia pri krádeži, skončí v trestaneckom tábore pre deti.

Po prepustení nasledujú roky úmorného tuláctva naprieč Sovietskym zväzom - vrátane gulagu na Sibíri.

Tisíce týchto malých túlavých žobrákov prežili vďaka pomoci litovského obyvateľstva vo vtedajšej Litovskej sovietskej socialistickej republike.

Aj malá Liesabeth prespáva v stodolách alebo pod mostami, príležitostne ju na deň-dva prichýlia sedliaci.

Nikto sa jej však nechce ujať natrvalo. Štvú proti nej psov, miestne deti ju týrajú pri hre na Hitlera, v ôsmich rokoch sa stane obeťou znásilnenia.

Keď ju ako pätnásťročnú pristihnú pri krádeži, skončí v trestaneckých táboroch na Sibíri.

Po prepustení sa začína jej úmorné putovanie krížom-krážom po Sovietskom zväze.

Liesabeth Ottová vyrozprávala svoj životný príbeh nemeckej novinárke Ingeborg Jacobsovej, ktorej dokumentárny film o bývalom vlčom dieťati, o železnej Márii získal ocenenie World Television Award.

Dieťa, ktoré sa odmietlo vzdať

Okolo Liesabeth Ottovej sa z roka na rok vytvára obraz ženy, ktorá prežila napriek mnohým útokom osudu.

Jej životná púť ju zavedie cez Litvu, po Sovietskom zväze až na Sibír a do ďalších úsekov bývalého impéria.

Hovorí sa, že plamienok nádeje v nej stále tlie, aj keď sa zdá, že domov je navždy stratený.

Príbeh Liesabeth ukazuje, ako sa malé dieťa ocitne úplne samo, žobre, mrzne a hladovie, pričom napriek jednej rane za druhou každé ráno vstane a prežije ďalší deň.

Na druhej strane v nej ulica a všetky životné skúšky dokázali vypestovať aj silné stránky - odhodlanosť, nikdy sa nevzdávala, zmysel pre férovú hru a spravodlivosť, chuť neustále sa učiť, dokonca veľmi rada čítala, a aj v tých najťažších situáciách vedela nájsť niečo, z čoho sa mohla tešiť.

Napríklad ešte ako dieťa milovala slobodu, niekoľkokrát to zdôraznila alebo naopak, keď ju zatvorili do detského nápravného tábora - pre ňu to nebola tragédia, ale strecha nad hlavou, posteľ a hlavne jedlo.

Prečo príbeh nepôsobí ako vymyslená fikcia

Je to veľmi smutný a zároveň silný príbeh, založený na skutočnom rozprávaní.

Rozhovory, ktoré viedla Ingeborg Jacobsová s Liesabeth Otto, opisujú, ako sa z malej dievčiny stala žena, ktorá niesla ťažké traumy vojnového i povojnového sveta.

Nemecká novinárka Ingeborg Jacobsová (nar. 1957) zhromaždila a spracovala skutočné výpovede Liesabeth Otto (nar. 1938), ktorá prežila roky na ceste po Sovietskom zväze a utrpela v detstve mnohé útrapy.

Liesabeth Ottová (1937) vyrozprávala svoj životný príbeh nemeckej novinárke a dokumentaristke Ingeborg Jacobsovej (1957), ktorej film o bývalom vlčom dieťati, o železnej Márii získal ocenenie World Television Award.

Príbeh Liesabeth Ottovej je šokujúco silný aj preto, že malé dieťa sa ocitne úplne samo, žebrá, mrzne a hladoví, pričom prežíva jednu ranu za druhou.

Dobro a zlo bez ohľadu na národnosť

V interpretácii textu sú mená najmä spojené s nacistickými a sovietskymi časmi, čo vytvára monumentálny obraz spoločnosti bojujúcej s osobnými traumami a masovými traumami vojny.

Zvláštnosťou príbehu je však aj to, že Liesabeth pozerá na ľudí zvieracím pohľadom - vidí v nich dobrých a zlých bez ohľadu na národnosť.

Jednotlivé príbehy sú často skutočne svedectvami o sile človeka vytrvať a nájsť svoj domov aj v najtemnejších časoch.

V oboch najčastejšie zmiňovaných sa našli jedni i druzí.

„Vlčie deti“ nepredstavujú iba príbeh nemeckých obetí povojnového chaosu. Sú aj svedectvom o tom, ako sa v rovnakom prostredí mohli stretnúť ľudia schopní krutosti s ľuďmi, ktorí deťom poskytli jedlo, strechu alebo rodinu.

Historická pamäť a spracovanie príbehov

Východopruský región predstavuje koniec druhej svetovej vojny, po ktorom mnohé deti zostali bez rodičov.

Mnohé z nich prespávali v stodolách a pod mostami a prežili vďaka ľudskosti Litovčanov.

Do tohto kontextu vstupuje aj množstvo osobných drám a doplnkových detailov, ktoré robia z príbehu komplexnú kroniku povojnového sveta a jeho sociálnych problémov.

Ingeborg Jacobsová svojím filmom a Liesabeth Ottová svojím vyrozprávaním ukazujú, že aj napriek extrémnym podmienkam existuje ľudskosť a odhodlanie človeka nájsť svoje miesto.

Film získal ocenenie World Television Award, čo zviditeľňuje túto tému v medzinárodnom merítku a prináša čitateľom aj divákom hlboké porozumenie fascinujúcemu a tragickému príbehu jedného dieťaťa.

V knihách a dokumentárnych prameňoch sa zobrazuje aj širší obraz fenoménu vlčích detí v strednej a východnej Európe a Indii.

Historické poznámky pripomínajú, že podobné prípady sa vyskytli aj mimo kultúrneho rámca a že sú predmetom vedeckého skúmania v etológii a psychológii.

Vlčie dieťa je určené dospelým čitateľom, ktorých zaujímajú autentické historické svedectvá a osudy ľudí za hranicou bežnej predstavivosti.

Osloví záujemcov o obdobie druhej svetovej vojny a povojnového Sovietskeho zväzu, ako aj tých, ktorí hľadajú knihy o sile ľudského ducha tvárou v tvár neľudským okolnostiam.

Aj keď je literárne podanie tejto knižnej témy miestami kritické, ako dokument má pre čitateľa vysokú cenu: poskytuje nové informácie a umožňuje nahliadnuť do života ženy, ktorá si zo všetkých strán musela vybrať, ako žiť ďalej.

Vlčie dieťa sa stáva symbolom utrpenia, strát a často aj odvrátenia zo strany spoločnosti, pričom príbehy sa často prelínajú s históriou druhej svetovej vojny a povojnového rozostrenia.

Vysvetlenia z knižného textu a z rozhovorov ukazujú, že aj keď nám realita dáva ťažko uniesiteľné príbehy, základnou otázkou zostáva ľudskosť a vôľa prežiť.

Pôvodne dieťa bez domova sa postupne stáva dospelou ženou, ktorá stále hľadá rodinu a domov, kde by mohla byť konečne slobodná a šťastná.

tags: #vlcie #dieta #stevka