Rodič má voči svojmu dieťaťu nielen povinnosti, ale má ako rodič aj práva, ktoré často bývajú v čase rozchodu s partnerom predmetom sporu.
Rodičovské práva a povinnosti sú v slovenskom rodinnom práve vždy vzájomne súčinné a patria obom rodičom. Rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu alebo musia upraviť výkon rodičovských práv a povinností mimosúdnou dohodou alebo súdnym rozhodnutím, ktoré určuje napríklad výlučnú alebo spoločnú osobnú starostlivosť a správu majetku dieťaťa.
Čo znamenajú rodičovské práva a povinnosti
Rodičovské práva a povinnosti sú právne vzťahy, ktoré sa spravujú rodinným právom. Tieto vzťahy sa začínajú narodením dieťaťa alebo určením otcovstva a materstva.
Rodičovské práva a povinnosti predstavujú celý súbor práv a povinností rodičov zabezpečiť podľa svojich najlepších schopností komplexný rozvoj dieťaťa. Rodičovské práva a povinnosti sa vzťahujú na oboch rodičov.
Rodičia majú hlavnú a rovnakú zodpovednosť za starostlivosť, výchovu a vývin svojho dieťaťa. Ich prvoradým záujmom sú záujmy dieťaťa.
Rodičia musia chrániť záujmy svojho dieťaťa vo všetkých činnostiach týkajúcich sa dieťaťa a pri výchove musia rešpektovať jeho osobu, individualitu a dôstojnosť.
Rodičia majú prednosť pred všetkými ostatnými, pokiaľ ide o starostlivosť o svoje dieťa a vykonávanie zodpovednosti za konanie v záujme dieťaťa. Rodičia majú prednosť pred všetkými ostatnými, pokiaľ ide o právo a povinnosť chrániť práva a záujmy svojho dieťaťa.
Rodičia slúžia v záujme svojho dieťaťa, ak s prihliadnutím najmä na jeho osobnosť, vek, úroveň vývoja a jeho túžby napĺňajú jeho materiálne, citové a psychosociálne potreby prostredníctvom správania, ktoré je prejavom ich starostlivosti a zodpovednosti za dieťa, náležite ho usmerňujú a podporujú jeho rozvoj.
Právny základ rodičovskej zodpovednosti
Podľa zákona o rodine sú rodičovské práva a povinnosti právom a povinnosťou oboch rodičov. Pojem „rodičovské práva a povinnosti“ znamená spoločný výkon, ktorý zahŕňa napríklad rozhodovanie o bežných a podstatných veciach týkajúcich sa dieťaťa.
V našom právnom poriadku neplatí princíp “dieťa patrí matke”. Tiež otec nemôže v domnení, že je hlava rodiny, jednomyseľne rozhodovať o majetku dieťaťa.
Obaja rodičia sú si pri výkone rodičovských práv a povinností rovní. Rovnosť rodičov nie je ale možné vykladať formalisticky.
A teda, že by obaja rodičia mali nárok na rovnaký čas s dieťaťom alebo že majú rovnaké rozhodovacie právomoci. Princíp rodičovských kompetencií je postavený na najlepšom záujme dieťaťa, a nie na rovnocennosti rodičov.
Obaja rodičia majú rozhodujúcu úlohu vo výchove ich dieťaťa.
Obsah rodičovských práv a povinností
Rodičovské práva a povinnosti zahŕňajú práva a povinnosti rodičov v súvislosti so životom a zdravím dieťaťa, s jeho výchovou, ochranou, so starostlivosťou, s dohľadom nad ním a jeho vzdelávaním, ako aj práva a povinnosti rodičov v súvislosti so zastupovaním a s vyživovacou povinnosťou voči dieťaťu a so správou majetku dieťaťa.
- starostlivosť o život a zdravie dieťaťa;
- ochrana dieťaťa;
- výživa a zabezpečenie materiálnych potrieb;
- výchova a vzdelávanie;
- dohľad nad dieťaťom;
- zastupovanie maloletého dieťaťa;
- správa majetku dieťaťa;
- udržiavanie osobného styku s dieťaťom;
- rozhodovanie o bežných a podstatných otázkach života dieťaťa.
Rodičia sa musia starať o život a zdravie svojho dieťaťa a chrániť ho, živiť ho, vychovávať ho a dohliadať na neho.
Rodičia musia poskytnúť svojmu dieťaťu podmienky pre zdravý rast a vyvážený osobný rozvoj a pomôcť mu rozvíjať schopnosť žiť a pracovať samostatne.
Musia sa starať o svoje dieťa v súlade s ustanoveniami zákona o rodine a podľa svojich najlepších schopností zabezpečiť svojmu dieťaťu vzdelávanie a odbornú prípravu v súlade s jeho schopnosťami, sklonmi a želaniami.
Rozhodovanie o dieťati
Rodičia vykonávajú svoje rodičovské práva na základe vzájomnej dohody v súlade so záujmami dieťaťa.
Ak sa o tom nevedia dohodnúť sami, centrum sociálnych služieb im pomôže pri uzavretí dohody. Ak si to želajú, takisto môžu využiť služby mediátora.
Rozhodovanie o dieťati nemá byť vyjednávaním osobných záujmov rodičov, ale malo by sa maximálne približovať k diskusii rodičov o tom, čo považujú za najlepšie pre svoje dieťa.
Rodičovská starostlivosť je často označovaná ako spoločné práva a povinnosti - v praxi to znamená, že rodičia spolu riešia bežné záležitosti dieťaťa, ktorými sú školská dochádzka, zdravotná starostlivosť, alebo výber vzdelávacieho zariadenia.
Podľa zákona o rodine sú rodičovské práva a povinnosti právom a povinnosťou oboch rodičov. Pojem „rodičovské práva a povinnosti“ znamená spoločný výkon, ktorý zahŕňa napríklad rozhodovanie o bežných a podstatných veciach týkajúcich sa dieťaťa.
Bežné a podstatné záležitosti
Rodič, ktorý má dieťa v osobnej starostlivosti, rozhoduje o otázkach týkajúcich sa každodenného života dieťaťa a miesta jeho trvalého pobytu, a to za predpokladu, že to nemá nepriaznivý vplyv na veci, ktoré významne ovplyvňujú vývoj dieťaťa.
Zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov znamená, že tento rodič môže rozhodovať o bežných záležitostiach s dieťaťom bez súhlasu druhého, no o podstatných veciach (správa majetku, výlet do zahraničia, štátne občianstvo, súhlas so zdravotnou starostlivosťou) potrebuje súhlas druhého rodiča.
Avšak pri rozhodovaní o podstatných veciach (napr. vysťahovanie dieťaťa do zahraničia, prechod majetku, uznávanie štátnej príslušnosti) je potrebný súhlas druhého rodiča alebo rozhodnutie súdu.
Ak rodičia nežijú spolu a nemajú dieťa v spoločnej osobnej starostlivosti, o otázkach, ktoré majú významný vplyv na vývoj dieťaťa, rozhodujú obidvaja po vzájomnej dohode a v súlade so záujmami dieťaťa.
Ak sa o tom nevedia dohodnúť sami, centrum sociálnych služieb im pomôže pri uzavretí dohody. Ak si to želajú, takisto môžu využiť služby mediátora.
Úprava výkonu rodičovských práv po rozchode
Rodičia, ktorí nežijú spolu alebo ktorí majú v úmysle žiť oddelene, sa musia dohodnúť o starostlivosti o ich spoločné deti v súlade so záujmami týchto detí.
Môžu sa dohodnúť na ponechaní spoločnej starostlivosti o svoje deti, starostlivosti jedného z rodičov alebo striedavej starostlivosti o deti.
Podľa § 36 ods. 1 Zákona o rodine môžu rodičia, ktorí spolu nežijú, dohodnúť úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k dieťaťu kedykoľvek.
Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť výkon rodičovských práv a povinností, najmä zveriť dieťa do osobnej starostlivosti jedného rodiča.
Ak rodičia dospejú k dohode o starostlivosti, môžu navrhnúť podpísanie súdneho zmieru. Ak súd určí, že dohoda nie je v záujme detí, návrh dohody zamietne.
Ak sa rodičia nevedia dohodnúť na starostlivosti o svoje deti, o veci rozhodne súd.
Súd môže rozhodnúť tak, že jeden rodič prevezme starostlivosť o všetky deti, deti sa rozdelia medzi rodičov, alebo tak, že obaja rodičia budú mať spoločnú starostlivosť o deti.
Súd môže rozhodnúť aj o striedavej osobnej starostlivosti, ak sú obaja rodičia spôsobilí a majú o starostlivosť dieťaťa záujem, a ak to je v najlepšom záujme dieťaťa.
Pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností súd berie do úvahy vek dieťaťa, jeho vôľu a možnosti spolupráce rodičov.
Súd vydá nové rozhodnutie o starostlivosti o dieťa, ak si to vyžaduje zmena okolností alebo záujmov dieťaťa.
Súd môže takisto z vlastnej vôle a v súlade s ustanoveniami zákona o rodine rozhodnúť o iných opatreniach na ochranu záujmov dieťaťa.
Čo musí obsahovať rozhodnutie o spoločnej starostlivosti
Súdny zmier alebo súdne rozhodnutie o spoločnej starostlivosti musí obsahovať rozhodnutie o mieste trvalého pobytu dieťaťa, o tom, ktorý z rodičov prijme doručenie akejkoľvek korešpondencie pre dieťa a o výživnom pre dieťa.
Pri rozhodovaní o zverení detí do starostlivosti súd vždy rozhodne aj o vyživovaní detí, ktoré majú rodičia spolu, a o styku s príslušnými rodičmi v súlade so zákonom o rodine.
Styk rodiča s dieťaťom
Dieťa má právo na styk s obidvomi rodičmi a obidvaja rodičia majú právo na styk s dieťaťom.
Stykom sa musí zabezpečiť plnenie záujmov dieťaťa.
Rodič, s ktorým dieťa žije a ktorý má dieťa v starostlivosti, alebo tretia osoba, s ktorou dieťa žije, sa musia zdržať akéhokoľvek konania, ktoré prekáža alebo bráni dieťaťu udržiavať styk s druhým rodičom alebo s obidvomi rodičmi, a musí sa snažiť povzbudiť dieťa, aby si osvojilo vhodný postoj k styku s druhým rodičom alebo s obidvomi rodičmi.
Rodič, ktorý má styk s dieťaťom, sa musí zdržať akéhokoľvek konania, ktoré bráni styku, starostlivosti a výchove dieťaťa.
Rodičia, ktorí nebývajú spolu alebo ktorí majú v úmysle žiť oddelene, sa dohodnú o styku.
Ak sa o tom nevedia dohodnúť sami, centrum sociálnych služieb im pomôže pri uzavretí dohody. Ak si to želajú, takisto môžu využiť služby mediátora.
Ak sa rodičia nedohodnú o styku, o veci rozhodne súd.
Dieťa má takisto právo na styk s inými osobami, s ktorými má rodinné vzťahy a ktoré majú blízke osobné puto s dieťaťom, ak to nie je v rozpore so záujmami dieťaťa.
Za tieto osoby sa považujú najmä starí rodičia dieťaťa, bratia a sestry, nevlastní bratia a nevlastné sestry, bývalí profesionálni rodičia a bývalý(-á) alebo súčasný(-á) manžel(-ka) alebo nemanželský partner jedného alebo druhého rodiča.
Rodičia dieťaťa, dieťa (ak je schopné pochopiť dôležitosť dohody) a uvedené osoby dosiahnu dohodu o styku.
Miera a spôsob udržiavanie styku musia byť v záujme dieťaťa.
Výživné ako súčasť rodičovskej zodpovednosti
Rodičovská zodpovednosť zahŕňa dohľad nad dieťaťom a jeho výživou.
Výživné je osobné právo dieťaťa a rodič je povinný plniť vyživovaciu povinnosť.
Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je zákonnou povinnosťou, ktorá v sebe zahŕňa právo dieťaťa na výživu a s tým korešpondujúcu povinnosť obidvoch rodičov dieťa vyživovať.
Z povahy výživného vyplýva, že právo na výživné je osobným právom dieťaťa; nie rodiča, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti.
Rodičia, ktorí spolu nežijú alebo ktorí majú v úmysle žiť oddelene, a rodičia, ktorí žijú spolu, sa dohodnú na výživnom pre deti, ktoré spolu majú.
Ak sa o tom nevedia dohodnúť sami, centrum sociálnych služieb im pomôže pri uzavretí dohody. Ak si to želajú, takisto môžu využiť služby mediátora.
Ak rodičia nedosiahnu dohodu o výživnom pre deti, ktoré majú spolu, o veci rozhoduje súd.
Ak si vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu, určenú právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenou dohodou, povinný rodič neplní, dieťa má právo domáhať sa splnenia tejto povinnosti jej núteným výkonom.
Pri vymáhaní pohľadávok výživného je teda oprávneným dieťa, v prospech ktorého je výživné priznané, a povinným je rodič, ktorému bola uložená povinnosť platiť výživné.
Pri zastupovaní maloletého dieťaťa v exekučnom konaní na vymoženie výživného od povinného rodiča sa pripúšťa, aby pri podaní návrhu na exekúciu dieťa zastupoval druhý rodič (R 21/1981).
Zastupovanie maloletého dieťaťa
Často býva otáznou spôsobilosť na právne úkony detí.
Podľa občianskeho zákonníka majú maloleté deti spôsobilosť len na také právne úkony, ktoré sú svojou povahou primerané rozumovej a vôľovej vyspelosti dieťaťa, zodpovedajúcej jeho veku.
A práve pri úkonoch, na ktoré nemajú deti spôsobilosť, ich zastupujú rodičia ako zákonní zástupcovia.
Zastupovanie maloletých detí rodičom, ktorému nebolo dieťa zverené do starostlivosti, sa musí odlišovať od pozastavenia, obmedzenia alebo pozbavenia rodičovských práv a povinností.
Od zásahov do rodičovských práv a povinností jedného z rodičov podľa § 38 Zákona o rodine, spočívajúcich v ich pozastavení, obmedzení alebo pozbavení, treba dôsledne odlišovať úpravu rodičovských práv a povinností podľa § 24, § 25, § 36 ods. 1 Zákona o rodine spočívajúcu najmä vo zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov.
Rodičovské práva a povinnosti podľa § 28 ods. 1 Zákona o rodine, teda aj právo a povinnosť zastupovať svoje maloleté dieťaťa, zostávajú obidvom rodičom zachované aj po rozhodnutí súdu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností.
Nesprávnym je názor, podľa ktorého oprávnenie vymáhať výživné proti druhému rodičovi v exekučnom konaní prislúcha len tomu z rodičov, ktorému je dieťa zverené do osobnej starostlivosti.
Dieťa zastupujú jeho rodičia, pokiaľ sa v zákone nestanovuje inak.
Ak sa musí niečo dodať alebo oznámiť maloletému dieťaťu, môže sa to dodať alebo oznámiť niektorému z rodičov.
Ak rodičia nežijú spolu, tak rodičovi, s ktorým dieťa žije, alebo rodičovi, ktorý bol určený v súdnom zmieri alebo v rozhodnutí o spoločnej osobnej starostlivosti podľa článku 139 zákona o rodine.
Kolízny opatrovník
Kolízny opatrovník môže byť ustanovený súdom na ochranu najlepšieho záujmu dieťaťa v prípade konfliktov záujmov rodičov.
Centrum sociálnych služieb alebo súd vymenuje osobitného („kolízneho“) poručníka (kolizijski skrbnik) pre dieťa, keď rodičia dieťaťa vykonávajú rodičovské práva a povinnosti, ale ich záujmy sú v konflikte, alebo ak sú v prípade poručníctva v konflikte záujmy dieťaťa a jeho poručníka.
Kolíznym opatrovníkom je ten, koho v prípade možnej kolízie záujmov maloletého dieťaťa a jeho rodičov ustanovil súd maloletému dieťaťu za zástupcu, ktorý bude maloleté dieťa zastupovať v určitom konaní alebo pri určitom právnom úkone.
Na určenie kolízneho opatrovníka postačuje samotná možnosť rozporu záujmov. Nevyžaduje sa preukázanie jednoznačného rozporu záujmov.
Kolízny opatrovník bude pri právnom úkone dieťa zastupovať.
Súd je povinný vždy vymedziť rozsah práv a povinností kolízneho opatrovníka podľa účelu, pre ktorý bol opatrovník ustanovený (viď R 45/1986).
Funkcia tohto opatrovníka zaniká vykonaním úkonu, na ktorý bol opatrovník ustanovený za zástupcu maloletého dieťaťa, alebo skončením príslušného konania, pre ktoré bol opatrovník ustanovený maloletého zastupovať.
Súdom ustanovený kolízny opatrovník sa v rozsahu, v ktorom je oprávnený za maloleté dieťa konať, stáva zástupcom maloletého dieťaťa namiesto rodiča (rodičov).
Správa majetku dieťaťa
Majetok dieťaťa spravujú rodičia dieťaťa v záujme dieťaťa.
Rodičia musia dieťaťu spravovať jeho majetok s náležitou starostlivosťou.
Rodičia môžu použiť príjmy z majetku svojho dieťaťa najmä na výživné, výchovu a vzdelanie dieťaťa, ako aj na bezprostredné potreby rodiny, ak sami nemajú dostatočné prostriedky.
Čo ale v prípade, ak je maloleté dieťa bohatšie ako rodičia? Napríklad, keď zdedí značný majetok?
Ak dieťa dosiahne osemnásť rokov, rodičia mu majú do 30 dní odovzdať jeho majetok, ktorý mu počas neplnoletosti spravovali.
Výchova a primerané výchovné prostriedky
Čo sa výchovných prostriedkov týka, zákon o rodine hovorí, že rodičia môžu použiť primerané výchovné prostriedky.
Kde je hranica medzi jednou za ucho a neprimeraným fyzickým trestom?
Pri výchovných opatreniach v žiadnom prípade nemôže byť ohrozené zdravie, dôstojnosť, duševný, telesný a citový vývin dieťaťa.
Tieto veci sú vždy posudzované individuálne, s ohľadom na situáciu, vek dieťaťa, rozumovú vyspelosť a ďalšie.
Nezriedka sa stáva, že rodičia sa rozvedú a uzatvoria nové manželstvo.
Nový manžel, ktorý nie je rodičom dieťaťa, sa podieľa na výchove dieťaťa, ak žijú spoločnej v domácnosti.
Zodpovednosť rodiča za škodu spôsobenú dieťaťom
Súčasťou rodičovských práv a povinností je povinnosť vykonávať nad dieťaťom dohľad.
Maloletý alebo ten, kto je postihnutý duševnou poruchou, zodpovedá za škodu ním spôsobenú, ak je schopný ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky; spoločne a nerozdielne s ním zodpovedá, kto je povinný vykonávať nad ním dohľad.
Ak ten, kto spôsobí škodu, pre maloletosť alebo pre duševnú poruchu nie je schopný ovládnuť svoje konanie alebo posúdiť jeho následky, zodpovedá za škodu ten, kto je povinný vykonávať nad ním dohľad.
Kto je povinný vykonávať dohľad, zbaví sa zodpovednosti, ak preukáže, že náležitý dohľad nezanedbal.
Tými, ktorí zanedbali náležitý dohľad (dozor), budú v prvom rade rodičia zásadne ide o obidvoch rodičov - § 34 ods. 1 Zákona o rodine - bez ohľadu na to, či sú manželmi alebo nie sú.
Náležitým dohľadom, nemožno rozumieť taký dohľad, ktorý by bol za normálnych okolností osobami dohľadom povinnými vykonávaný stále, nepretržite a bezprostredne („na každom kroku“), pretože v takom prípade by bolo zákonom predpokladané ospravedlnenie zodpovednosti týchto osôb prakticky vylúčené.
Pri úvahe o tom, či osoby dohľadom povinné nezanedbali náležitý dohľad, je nutné vziať ohľad aj na niektoré okolnosti týkajúce sa osoby podliehajúcej dohľadu, napr. vek, povahové vlastnosti a celkové správanie maloletého dieťaťa.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú dieťaťom so zodpovedajúcim dohľadom môže vyplývať zo § 422 Občianskeho zákonníka, ktorý stanovuje podmienky náležitých dohľadov a zodpovednosti.
Čo sa pri dohľade posudzuje
- vek dieťaťa;
- povahové vlastnosti dieťaťa;
- celkové správanie maloletého dieťaťa;
- schopnosť dieťaťa ovládnuť svoje konanie;
- schopnosť dieťaťa posúdiť následky svojho konania;
- okolnosti konkrétnej situácie;
- to, či osoba povinná vykonávať dohľad náležitý dohľad nezanedbala.
Náležitý dohľad preto neznamená nepretržitú kontrolu dieťaťa na každom kroku.
Obmedzenie, pozastavenie a pozbavenie rodičovských práv
Súd môže rodičov pozbaviť alebo obmedziť ich rodičovské práva a povinnosti len za splnenia zákonom stanovených podmienok, najmä podľa § 38 ods. 4 a § 44 Zákona o rodine.
Ak rodičia nebudú vykonávať tieto práva alebo si nebudú plniť tieto povinnosti alebo to nebudú robiť v záujme dieťaťa, štát prijme opatrenia na ochranu práv a záujmov dieťaťa.
Opatrenia na ochranu záujmov dieťaťa sa môžu prijať dovtedy, kým dieťa nezíska plnú spôsobilosť uzatvárať zmluvy, pokiaľ zákon o rodine neustanovuje inak.
Pozbavenie rodičovskej zodpovednosti (u nás výkonu rodičovských práv a povinností - pozn. autora) je najtvrdším zásahom do vzťahov medzi rodičmi a deťmi.
K naplneniu skutkovej podstaty pozbavenia rodičovskej zodpovednosti musí byť splnená jedna z dvoch skutočností predpokladaných v hypotéze ustanovenia § 44 ods. 3 ZR (u nás § 38 ods. 4 ZR - pozn. autora), a to že rodič svoju rodičovskú zodpovednosť alebo jej výkon zneužíva alebo ho závažným spôsobom zanedbáva.
Aby bol tento zásah odôvodnený, nestačí ojedinelé vybočenie alebo opomenutie rodičovskej starostlivosti.
Za zneužívanie rodičovskej zodpovednosti je predovšetkým považované ohrozenie telesného a duševného vývoja detí, umožnenie im páchať trestnú činnosť, zvádzanie k nemorálnemu spôsobu života, týranie detí a podobne.
Za závažné zanedbávanie rodičovských povinností je konštantnou judikatúrou (porovnaj napríklad R 41/1976) považované najmä dlhodobé neplnenie rodičovských práv a povinností k maloletému, ďalej trvalé ponechanie dieťaťa vo výchovnom zariadení spojené s nezáujmom o toto dieťa a s neprejavením snahy prevziať ho do rodinnej výchovy, nemorálny spôsob života rodičov, sústavné neplnenie vyživovacej povinnosti k dieťaťu, trestný postih pre zanedbávanie povinnej výživy a podobne.
Predpokladom pozbavenia rodičovskej zodpovednosti je, že rodič neplní svoje povinnosti, aj keby ich plniť mohol.
Doba, počas ktorej jeden z rodičov rodičovskú zodpovednosť riadne nevykonával, sama o sebe nepredstavuje rozhodujúcu skutočnosť pre pozbavenie rodičovskej zodpovednosti.
Pozbavenie rodičovskej zodpovednosti (u nás pozbavenie výkonu rodičovských práv - pozn. aut.) je zásadným zásahom do vzťahu medzi rodičom a dieťaťom a najtvrdšou sankciou, ktorú zákon o rodine pozná.
Aby tento zásah do vzťahu medzi rodičom a dieťaťom bol odôvodnený, nestačí len ojedinelé vybočenie alebo opomenutie rodičovskej starostlivosti, ale zneužívanie či zanedbávanie rodičovskej zodpovednosti takého stupňa, že pozbavenie rodičovskej zodpovednosti je jediným účinným prostriedkom ochrany dieťaťa.
Z uvedeného vyplýva všeobecný korektív pre uvedený krajný zásah do vzťahu medzi rodičom a dieťaťom, spočívajúci v tom, že takýto zásah musí byť súčasne „jediným účinným prostriedkom ochrany dieťaťa", potreba jeho vykonania musí v každom konkrétnom prípade, z hľadiska intenzity riadneho nevykonávania rodičovskej zodpovednosti rodičom, prevážiť nad právom dieťaťa na rodinný život, zachovanie rodinných zväzkov, na starostlivosť rodičov a osobný kontakt s nimi, nad právom poznať svojich rodičov.
Inými slovami, takýto zásah musí byť v záujme dieťaťa, sledovať jeho blaho.
Súčasne však judikatúra pripúšťa, že opatrenie podľa § 44 zákona o rodine (u nás § 38 ZR - pozn. aut.) sa dá zrušiť a rodičovské právo obnoviť, ak odpadnú dôvody, pre ktoré došlo k pozbaveniu rodičovských práv (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu z 24. novembra 1964, sp. zn. Cz 48/64).
Vplyv neplnenia výživného
Pri neplnení výživného alebo zanedbávaní povinností môže súd pristúpiť k pozbaveniu rodičovských práv a povinností iba za splnenia zákonom stanovených kritérií.
Neplnenie vyživovacej povinnosti môže predstavovať závažné zanedbávanie rodičovských povinností, najmä ak ide o dlhodobé a sústavné neplnenie a rodič si povinnosť plniť mohol.
Samotné neplnenie vyživovacej povinnosti však nemožno posudzovať izolovane od ostatných okolností vzťahu rodiča a dieťaťa.
Odobratie dieťaťa a náhradná starostlivosť
Súd môže odobrať dieťa zo starostlivosti jeho rodičov a umiestniť ho u inej osoby, do starostlivosti v rodinnom prostredí alebo do inštitúcie, ak je dieťa ohrozené a ak je premiestnenie jediným spôsobom ochrany jeho záujmov v dostatočnej miere a ak okolnosti prípadu naznačujú, že rodičia budú môcť po určitom čase opätovne prebrať zodpovednosť za starostlivosť o dieťa a jeho výchovu.
Súd môže takisto rozhodnúť o umiestnení dieťaťa do inštitúcie, ak trpí psychosociálnymi problémami vo forme behaviorálnych alebo emocionálnych porúch, porúch učenia alebo iných porúch spojených s vývojom, ak je dieťa ohrozené alebo iné deti v rodine sú ohrozené a chrániť záujmy dieťaťa alebo ostatných detí v rodine je možné iba umiestnením dieťaťa do inštitúcie.
V prípade potreby súd môže nariadiť urgentné opatrenia, napríklad dočasné zverenie dieťaťa do starostlivosti jedného rodiča alebo dočasné obmedzenie styku, ak by inak bolo dieťa ohrozené.
Poručníctvo a starostlivosť príbuzných
Súd menuje poručníka pre dieťa, ktoré nemá rodičov, alebo pre dieťa, ktorému rodičia neposkytujú starostlivosť, a umiestňuje dieťa do starostlivosti tohto poručníka.
Ak jeden z rodičov už nežije alebo nie je známy alebo ak bol pozbavený svojich rodičovských práv a povinností, rodičovské práva a povinnosti vykonáva druhý rodič.
Priznanie rodičovských práv a povinností príbuzným je novou inštitúciou zavedenou zákonom o rodine v súvislosti so starostlivosťou o dieťa.
Táto inštitúcia je dostupná len vo vzťahu k dieťaťu, ktoré nemá žiadneho žijúceho rodiča.
Ak je to v záujme dieťaťa, súd môže priznať rodičovské práva a povinnosti príbuznému, ktorý je ochotný prevziať zodpovednosť za dieťa a spĺňa podmienky na osvojenie stanovené v zákone o rodine.
Osoba, ktorej boli priznané rodičovské práva a povinnosti, nadobúda rovnaké práva a povinnosti, aké by mali rodičia dieťaťa, a stáva sa právnym zástupcom dieťaťa.
Osoba, ktorej boli priznané rodičovské práva a povinnosti, musí dieťa vyživovať.
Osvojenie
O dieťa sa môže starať osvojiteľ.
Dieťa sa môže dať na osvojenie len vtedy, ak rodičia súhlasili s adopciou v stredisku sociálnych služieb alebo na súde po narodení dieťaťa.
V prípade dieťaťa, ktoré nedovŕšilo osem týždňov, musí byť súhlas znovu potvrdený po dosiahnutí veku ôsmich týždňov.
Ak nie je, nemá žiadny právny účinok.
Súhlas sa nevyžaduje od rodiča, ktorého rodičovské práva a povinnosti boli odňaté alebo ktorý trvalo nie je schopný vyjadriť svoje želania.
Deti, ktorých rodičia nie sú známi alebo ktorých bydlisko nie je známe po dobu jedného roka, môžu byť takisto dané na osvojenie. (článok 218 zákona o rodine)
Osvojením zanikajú práva a povinnosti dieťaťa voči rodičom a iným príbuzným a naopak.
Ak si jeden z manželov alebo mimomanželský partner jedného z rodičov dieťaťa osvojí dieťa, práva a povinnosti tohto dieťaťa voči tomuto rodičovi a jeho príbuzným a naopak nezanikajú.
Mediácia a dohoda rodičov
V prípade, ak sa jeden z rodičov domnieva, že mu druhý rodič upiera práva alebo naopak, ak jeden z rodičov vidí, že druhý rodič zanedbáva svoje povinnosti, je prvotným záujmom, aby si tento rozpor medzi sebou vyriešili prioritne dohodou.
Ak k dohode nedôjde, môžu sa obrátiť na súd, aby za nich spor rozhodol.
Alternatíva, že súd rozhodne za rodičov, by mala byť naozaj krajná.
Mediácia je ďalšou možnosťou riešenia sporov v rámci rodinného práva bez návrhu na súd.
Mimosúdne je možné riešiť spory mediáciou podľa zákona č. 420/2004 Z.z. o mediácii.
Rodičia alebo uvedené osoby sa zúčastňujú predchádzajúceho poradenstva bez svojich zástupcov.
So súhlasom rodičov alebo uvedených osôb môže centrum sociálnych služieb po predchádzajúcom poradenstve začať s postupom mediácie.
Tieto osoby sa môžu zúčastniť aj postupu mediácie, ktorý poskytujú iní poskytovatelia.
Mediácia môže prebiehať pred súdnym konaním, počas neho alebo po ňom a môže zahŕňať pomoc pri urovnaní osobných a majetkových vzťahov.
Mediácia sa uskutočňuje predovšetkým pred začatím súdneho konania s cieľom vypracovať návrh na ukončenie manželstva na základe dohody alebo návrh na súdny zmier vo veci starostlivosti o dieťa, výživného a styku s rodičmi alebo inými osobami alebo vo veciach rodičovských práv a povinností, ktoré majú významný vplyv na vývoj dieťaťa.
Mediácia počas súdneho konania prebieha v súlade s právom upravujúcim alternatívne riešenie sporov.
Aj keď osoby alebo účastníci konania súhlasili, že požiadajú o mediáciu, súd môže žiadosť zamietnuť a nemusí prerušiť súdne konanie, ak sa v konaní, do ktorého je zapojené dieťa, rozhodne, že prerušenie by nebolo jeho v záujme.
Rodičovské práva pri plnoletosti dieťaťa
Keď hovoríme o rodičovských právach, vzťahujú sa tieto práva iba k maloletým deťom.
Je síce všeobecným záujmom udržať rodinné vzťahy aj medzi dospelými členmi rodiny, ale rodič sa nemôže domáhať pri plnoletom dieťati, aby ho zastupoval ako zákonný zástupca, spravoval jeho majetky, zasahoval do jeho výchovy, zdravia a podobne.
Ak dieťa dosiahne osemnásť rokov, rodičia mu majú do 30 dní odovzdať jeho majetok, ktorý mu počas neplnoletosti spravovali.
Osobitné situácie pri ochrane dieťaťa
Dohovor a Haagsky dohovor musia byť interpretované v súlade a bez vzájomného konfliktu, pričom rozhodujúci je najlepší záujem dieťaťa.
Vnútroštátne súdy sú povinné náležite preskúmať celú rodinnú situáciu vrátane tvrdení o „vážnej ujme“, ktorá by dieťaťu v prípade návratu mala hroziť, a toto preskúmanie musia vnútroštátne súdy aj náležite odôvodniť vo svojich rozhodnutiach.
Riziko vzniku vážnej psychickej traumy je priamo spojené s najlepším záujmom dieťaťa, a preto toto tvrdenie musí byť preskúmané vo svetle čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru.
Z hľadiska aplikácie Dohovoru (článku 13) eliminujúce dôvody návratu dieťaťa do miesta bydliska otca ( čl. 3 Dohovoru ) musia byť zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby hrozba vážneho nebezpečenstva fyzickej alebo duševnej ujmy, prípadne neznesiteľná situácia z prikázaného návratu, boli čo najvyššou mierou pravdepodobnosti vylúčené a obdobne, aby čo najúplnejšie boli ozrejmené taktiež všetky okolnosti, z ktorých by bolo možné usudzovať na skutočný postoj otca k maloletému a jeho pobytu na Slovensku.
Praktický postup pri spore rodičov
- Rodičia by sa mali pokúsiť dohodnúť na starostlivosti, styku, výživnom a rozhodovaní o podstatných otázkach.
- Ak dohoda nie je možná, môžu využiť pomoc centra sociálnych služieb alebo mediáciu.
- Ak sa dohoda nedosiahne, o starostlivosti a ďalších otázkach rozhodne súd.
- Pri ohrození dieťaťa možno žiadať urgentné opatrenia.
- Ak existuje konflikt záujmov, súd môže ustanoviť kolízneho opatrovníka.
- Pri dôležitých veciach, ako sú štátna príslušnosť dieťaťa, výživné alebo zmena bydliska dieťaťa do zahraničia, treba vyhľadať súdne rozhodnutie alebo súhlas druhého rodiča.
Ak dôjde k rozbrojom medzi rodičmi o úpravu výkonu práv, skontaktujte sa s advokátom špecializovaným na rodinné právo a zvážte mediáciu ako prvý krok.
Použite mechanizmy súdneho a mimosúdneho riešenia s ohľadom na najlepší záujem dieťaťa; v prípade potreby vypracujte dohodu o striedavej starostlivosti, ak sú pre to podmienky.
Ako funguje mediácia nariadená súdom v prípade starostlivosti o dieťa? | NC
Rozhodovanie o dieťati nemá byť vyjednávaním osobných záujmov rodičov, ale malo by sa maximálne približovať k diskusii rodičov o tom, čo považujú za najlepšie pre svoje dieťa.