Tento text bude rozprávaním jedného starého pána. Volám sa Gábor a pochádzam z jednej malej dedinke neďaleko Trnavy a v súčasnosti bývam v peknom okresnom meste na juhu Slovenska.
Neviem či tento príbeh bude pre Vás čitatelou zaujímavý kedže sa nepovažujem za zaujímavú osobu ale možno budete mať iný názor.
Rodný dom a svet detstva
Narodil som sa v malej dedinke asi na pol cesty medzi Bratislavou a Trnavou.
Môj rodný dom bol typickým sedliackym domom bohatšieho gazdu tohto obdobia preto sa ho pokúsim čo najvernejšie opísať.
Môj rodný dom stojí uprostred obce. Je to typická dedinská stavba, ktorá má uličnú šírku asi 20 m a dĺžku s hospodárskymi prístavbami 50 m.
Predná, obytná časť má 3 izby, obytnú kuchyňu-spálňu, komoru-špajzu, pitvor (alebo halu) a gánok - zastrešený chodník dvora.
K hospodárskym častiam patrí: úkol (zastrešený bránový vchod do dvora), hóra (povala alebo sklad obilia), podzemná pivnica (sklad zemiakov, kŕmnej repy, ale i sudov vína).
Ďalej maštaľ, kde býval pár volov alebo pár koní, 2-4 kravy, 1-2 teliatka, junce - býčky.
Rozsiahly dvor (asi 10 m x 15 m) uzatvárali 2-3 chlievy (s 2 bravmi-prasnicou, resp. 6-8 prasiatkami).
Po dvore sa tmolilo 10-15 husí, 5-8 kačíc, 20-25 sliepok, niekedy aj morky, perličky.
Priestranná drevená šopa (kôlňa) oddeľovala hospodársky dvor od humna (mlatu).
Šopa slúžila na uskladnenie paliva, jeho pílenie a kálanie na veľkom nátone (kláte). Chránila aj hospodárske náradie, stroje a rôzny materiál.
Bola tu napr. mláťačka, sejačka, pluhy, brány, rajtár (fukár, sitový mlyn na preosievanie, čistenie obilia), triér (čistič zrna od semien buriny, hrudiek), šrotovník a moržovník na kukuricu a i.
Na humne bola priestranná stodola. Tu sa uskladňovala slama, ďatelina, seno, pred mlatbou i snopy obilia.
Mala tu stále miesto aj sečková mašina na rezanie sečky zo slamy, ďateliny. Pri nej stála i malá mláťačka.
Domáce zariadenie a rodinné zázemie
Obytné miestnosti mali zariadenie, nábytok, ktorý sa často dedil. Bol zväčša z tvrdého dreva, vydržal desaťročia.
Väčšie domy mali tzv. parádnú hoscovskú izbu, v nej dve postele s navŕšenými duchnami (perinami) pre budúce nevesty do výbavy, 1-2 kasne (skrine) na šaty, truhlice so fiókmi (šuplíky) na prádlo.
Po stenách rozvešané svaté obrazy, fotografie rodinných príslušníkov, na truhliciach sošky, pamiatkové predmety.
V prostriedku veľký stôl, pevné stoličky, príp. lavice.
Priestranná kuchyňa slúžila nielen na prípravu stravy, ale bola obývačkou a spálňou.
Masívny stôl, lavice, murovaný sporák s trúbou na pečenie boli jej bežným zariadením.
Dobre o dome asi stačilo, teraz niečo o dectve.
Hračky vyrábané doma
Hračky mi vyrábal dedko alebo tatko po domácky, ručne.
Boli to drevené koníky, lopty z handier, alebo z vyčesanej srsti dobytka či z mechúra ošípaných, drevené sánky z dosák, malý drevený vozík.
Neskorej spolu so bratom sme už boli hračkoví samovýrobcovia drevených korčulí, dreveného bicykla, korbáčov, verklíkov, krútiacich vĺčkov, pukacích bičov a pod.
Ej, aký to rozdiel medzi vtedajším naším detským svetom, prostredím a svetom dnešných detí!
Vtedy skromnosť, nenáročnosť v strave, obliekaní, hraní a doma vyrobenými hračkami.
Detské kolektívy bez nenávisti.
I bez rádia, televízie sme priamo poznávali život, prírodu, možné nástrahy života, prebíjali sa cez rôznorodé prekážky.
A dnešné prostredie, život, nároky a zodpovednosť dnešnej mládeže? - Viete to iste poznať, pozorovať sami.
Chápeme a oceňujeme výdobytky vedy, techniky, ich možné využívanie, prístupnosť.
Otázne je však, či prispievajú viacej ku kladným alebo negatívnym vlastnostiam, morálke, činnostiam?
Škola, učenie a prvé povinnosti
Do školi som nastúpil vo veku 6 rokou.
Škola bola vtedy tzn jednotriedka čo zodpovedá terajšiemu 1. stupňu ZŠ.
V 1. - 2. ročníku bol učebnicou šlabikár a počtovník.
Miesto písaniek sa užívala stierateľná bridlicová tabuľka a grifel - bridlicová tyčinka.
Vo vyšších ročníkoch k učebniciam pribudol katechizmus a Školník (súhrnné učivo z fyziky, chémie, prírodopisu), ďalej Mluvnica (gramatika, čítanka), prípadne Spevník.
Vdobách mojej mladosti úplná väčšina dedinských detí chodila iba do miestnej ľudovej školy.
Po jej skončení zostávali doma „na gazdovstve“, alebo išli do učenia k remeselníkom, príp. sa uchytili ako robotníci na stavbách a pod.
Iba niektorí ďalej študovali na bývalej meštianskej škole (dnešný 5.-9. ročník).
Meštianky však boli iba v mestách.
Na gymnáziu som patril medzi lepších - priemerných žiakov.
I podmienky na štúdium boli primerané.
Denná dochádzka vlakom do Trnavy vzdialenej 18 km, desiata z domu - omascený chlieb, ovocie, nejaká slanina, oškvarky.
Pri odpoludňajšom vyučovaní (2-3x týždenne) na prilepšenie od tatka 1-2 koruny.
Za tú korunku jeden podnikavý spolužiak zorganizoval u svojej tety varenie teplých obedov - nejakej strukovinovej omáčky so špekáčikom.
Od tohoto sme sa oblizovali a pochvaľovali si až dotiaľ, kým sme náhodou nezistili, že sú to viršle - tzn. lacné špekáčiky od konského mäsiara.
Zostalo nám i dosť času na vlastnú zábavu a rôzne zájazdy zvlášť na hody v okolitých dedinách.
Pohostenie buď u tamojších spolužiakov, resp. za vlastné z ušetrených koruniek.
Život v početnej rodine a práca
Vyrastala som vo veľkej rodine. Mala som štyroch malých a štyroch veľkých súrodencov. Medzi nimi aj dvojičky.
Otec pracoval ako hospodár.
Všetci sme piľne pomáhali doma a pracovali na poliach alebo sa starali o zvieratá.
Popri tom sme študovali a starali sa o mladších súrodencov.
Ako pätnásť ročná som bola prvý krát na zábave.
Samozrejme sme mohli chodiť len s rodičmi a poobede max do desiatej večera.
Tancovalo sa v kolách a v kruhoch.
Neboli zábavy ako dnes, stoly a podobne.
Po skončený tanca sme ostávali v kruhu s chalanmi.
Mala som chlapca, jeho otec bol chorý.
Rodinné udalosti poznačené vojnou
Jej starý rodičia došli bývať do levíc v roku 1906 a postavili si dom na koháriho ulici.
Otec žil 3 roky v Rusku, kde pracoval v družstve Interhelpho.
Toto družstvo založili český a slovenský robotníci.
Bolo to v čase rozpadu Československa, keď sa Československo zdalo bez boja Nemcom.
Otec mal ešte brata a sestru žijúcich v Amerike.
Rozhodol sa preto napísať im list o tom ako sa žije na Slovensku.
Tam ho držali do konca druhej svetovej vojny.
Doma zanechal manželku a dvoch synov.
Otec sa po skončený vojny vracal domov „pešo“ cez celé Maďarsko.
Keď Levice oslobodzovali v 22.12.1944, sovieti predpokladali že budú veľké boje.
Civilné obyvateľstvo evakuovali a zobrali ich za front do dediny Tupej pri Demandiciach.
V Balaských Darmotách ubytovali mamu a bratov a prečkali tam kým levice neboli úplne oslobodené.
Keď sa vracali domov, znovu prespali v Tupej, kde ich sedliak presviedčal aby bratia ostali pracovať pre neho.
Mama nedovolila.
Popri tom ako tam pracovali, pri lese našli náboj, pravdepodobne protiletecký.
Práve keď sa otec vybral ísť ich pozrieť, došiel sedliak celí v čiernom a oznámil im, že ich dvaja synovia zahynuli pri výbuchu protileteckom náboji ktorý našli.
Štúdium a pracovný život
Vyrastala som v meste Levice.
Základnú školu a strednú poľnohospodársku školu som vychodila tu v leviciach.
V II. ročníku postavili novú školu a z terajšej obchodnej akadémii sme sa presťahovali do novej školy.
Bola som dobrá žiačka, po strednej škole som si podala prihlášku na VSP do Nitry.
Kde ma aj prijali, no nevedela som si tam zvyknúť.
S manželom sme sa zoznámili na letnej praxi.
Manžel študoval na mechanickom odbore a ja pestovateľ chovateľ.
Obidvaja sme tieto školy nechali.
Jeho zobrali za vojaka a išiel na vojnu.
Nevedela som si nájsť zamestnanie v poľnohospodárstve, tak som sa zamestnala ako vychovávateľka v družine a neskôr vychovávateľka v osobitnej škole.
Popri tom som študovala v Nitre, doplnila som si pedagogické štúdium.
Po skončení štúdia som odišla z družiny a šla som pracovať na učňovské stredisko.
Na strednej škole, ešte na starej poľnohospodárskej škole, sme práve mali maturitný týždeň, aby sme nevyrušovali maturitné ročníky, vedenie školy nás poslalo na brigádu.
No ale po maturitách nám to zistili.
Museli sme si to odrobiť v sobotu, ak nie tak by nás vyhodili zo školy.
Prišli sme, museli sme prevracať snopi.
To bolo rýchlo, ale pre nás nikto neprichádzal..
Zoznámenie, manželstvo a rodina
Svojho manžela som spoznala, keď prestupoval v Lužiankach, z Bratislavy do Nových Zámkou.
Cupital za mnou a po chvíli som sa otočila a povedala: Ja sa na ulici z nikým nezoznamujem.
Vrátila som sa do vlaku a po chvíli si ku mne prisadol v kupé, vytiahol občiansky a hovorí „čo sa bojíte ?
Po zoznámení keď ho mala zobrať domov, nechcela a zobrala ho ku inému domu.
Po troch mesiacoch chodenia, bola svadba.
Žila som s manželom 43rokov a teraz som už 15 rokov vdova.
Máme 3deti, dve dcéry a syna.
Práca s deťmi a malé príbehy zo života
Volám sa Martin a mal som tú česť sa rozprávať s jednou milou dôchodkyňou, ktorá mi porozprávala o svojom živote.
Pochádzala z bohatšej rodiny, kde mala troch súrodencov.
Jedného dňa si prišli po jej otca žandári a zatkli ho, pretože neodovzdal časť úrody.
Čas plynul a jej matka ťažko ochorela.
Pani, vtedy ešte len mladé dievča, prerušilo svoje štúdium prvého ročníka na gymnáziu a starala sa o svoju mamu.
Maminu bohužiaľ zákerná choroba premohla a ako 44 ročná umrela.
Osud ju priviedol ku kuchárskemu remeslu, ktoré študovala na poľnohospodárskej škole v Leviciach.
Štúdium jej uľahčili skúsenosti z detstva, kde pomáhala svojej mamine v kuchyni.
Potom čo skončila školu, začala robiť v škôlke kuchárku.
Z toho prostredia je aj príhoda, o ktorej nám porozprávala.
Malé dievčatko nechcelo piť mlieko a čudovala sa prečo, tak sa jej opýtala, či doma kupujú mliečko.
Povedala, že áno kupujú ale pijú ho len mačky.
Keď skončila svoje pôsobenie kuchárky v škôlke, išla do bieleho domu.
Vtedy sa táto škola volala učňovské stredisko.
Paní dosiahla dôchodkový vek a časť svojho života strávila v domove dôchodcov.
Má veľmi rada ručné práce ako štrikovanie a háčkovanie.
Príbehy starých ľudí ako živá pamäť
Deti sú našou budúcnosťou. Súčasne nám však pripomínajú minulosť, na ktorú sme už takmer zabudli.
Obdivujeme ich úprimnú radosť a smejeme sa na ich hrách.
Deti sú živá správa, ktorú pošleme do časov, ktoré neuvidíme.
Od detí sa môžete veľa naučiť. Napríklad, koľko trpezlivosti máte.
O hraní sa často hovorí tak, ako keby bolo odpočinkom od vážneho učenia. No pre deti je hranie vážne učenie.
V očiach dieťaťa nie je žiadnych sedem divov sveta.
Deti nájdu všetko v ničom.
Celý prvý rok učíme deti, ako chodiť a hovoriť, a potom po zvyšok života im hovoríme, aby boli ticho a sadli si.
Deti milujú toho, kto ich miluje.
Príliš veľa lásky deti nikdy nepokazí.
Každé dieťa je iné a preto potrebuje individuálnu pozornosť. Každý, kto je rodičom, vie, ako jedinečné je každé dieťa.
Rodičia sa musia naučiť počúvať svoje deti bez ohľadu na vek.
Vojna a vojenská služba
Tak a teraz už o tom asi pre Vás najzaujímavejšom v mojom živote, o vojne.
Asentírka - to bola významná udalosť v obci.
Odvodná vojenská komisia asi v 1/3 vyriekla orieľ: Schopen - bez vady.
Poobede - po miernom potúžení pod niektorou z modranských viech si odvedení pripli na klobúk alebo na klopu kabáta asi 10 farebných, až po zem siahajúcich hodvábnych sabačákov (stužiek), neodvedení - trocha sklamaní - iba kúsok trikolóry.
Doma ich netrpezlivo očakávali.
Večer bola veľká regrútska zábava.
Ja osobne som na vojenskú prezenčnú službu nastúpil v roku 1940.
Nebolo to veru med lízať kedže miesto 2 rokou som musel odslúčiť celých 5 kvôli vojne.
Začal som ju vykonávať u DPLP - delostreleckého protilietadlového pluku.
Výcvik bol pomerne tuhý, náročný, veď viedli ho čiastočne i nemeckí inštruktori naši tzv. Kriegskamaraden - vojnoví kamaráti za vtedajšieho Slovenského štátu.
Bolo treba sa pretĺkať ako kdo vedel vtedajší žold 1,5 Ks nestačil.
Pomerne pokojný život pri ochrane letiska narušil v júni začiatok vojny so Sovietskym zväzom.
Naša bojová trasa viedla cez Lvov, Sokolovo, Kyjev až k Azovskému moru.
V polovici decembra pri táborení pod zasneženými stanmi pri meste Mariupol bol som odvelený späť na Slovensko do školy pre vzdelávanie dôstojníkov.
Bol som poverený chrániť dynamitku v Bratislave.
Tu ma zastihlo i vypuknutie Slovenského národného povstania, na ktoré sme sa vo veliteľskom štábe pripravovali po vojenskej stránke bez bližšieho poznania plánov, resp. účasti komunistickej strany na nich.
Koncom augusta, keď nemecká armáda začala z vtedy nemeckej Petržalky obsadzovať Bratislavu, na rozkaz vyššieho vojenského velenia mali sme sa so zbraňami presunúť na povstalecké územie.
Presun bol však nemožný, cesty okupovali už Nemci.
Preto vydaný rozkaz znehodnotiť kanóny, rozpustiť mužstvo a podľa možnosti súkromne dostať sa do Povstania.
Tak som urobyl za doprovodu jedného staršieho pána kapitána v zálohe.
Jediná vec co ma na tom všetkom mrzela bolo že som musel v Bratislave nechať svoj bicikel.
Prechod sa nám podaril a po príchode do Banskej Bystrice som bol zadelený ako styčný dôstojník do batérie poľných kanónov.
Po vojenskom ukončení SNP koncom októbra pri presune na Donovaly boli sme nútení naše ťažké zbrane zhodiť do priepasti a ísť každý svojou stranou - niektorí k partizánom, iní k domovu.
Po viacerých ťažkostiach sa mi to tajne podarilo.
Tajnosť však nezostala tajnosťou.
Hrozilo mi ako povstaleckému dôstojníkovi prezradenie, možné zavlečenie do koncentráku.
Vyhol som sa tomu tak, že som s neozbrojenou, či odzbrojenou trnavskou posádkou dostal som sa do transportu smerujúceho do Talianska na zákopové práce.
Pracovali sme tu síce ako samostatné slovenské jednotky - ale ešte za dozoru Nemcov na ľavom, severnom brehu rieky Pádu.
Na pravom, južnom brehu však už operovali, pôsobili talianske protifašistické partizánske jednotky.
Pomocou spojok nadviazali sme styk s nimi a dohovorili prechod k nim.
Avšak pri nočnom preplavovaní sa na chatrných dvoch loďkách cez rieku Pád vo viacerých sledoch.
Posledná zadná časť našej roty bola však tam nasadenou nemeckou ozbrojenou jednotkou prepadnutá, zajatá (nemali sme nijaké zbrane).
V tejto časti som bol i ja.
Uväznili nás v meste Piacenza a očakávali sme tu prísny trest ako zbehovia.
Spomienky na boj a stratu
Sedíme spolu v jednej zo spoločenských miestností.
Sme ticho.
Nie každý deň môže byť ten lepší.
Chápem ho.
Veď ani ja nemám každý deň náladu na všetkých.
Keď zrazu: „Joj, do rici!“, zašomre 92 ročný prešovský veterán.
Neodpovedá.
Nepočul.
Pýtam sa ho znova.
Tentokrát už so širokým úsmevom dodáva, že to iba staré zranenie.
„Bojoval som jak partizán v štyricatym štvartym, schovávali sme še v ľesoch, hneď po boku Kukorelliho!
Ujo Jožo mi vysvetľuje ako ho do pravého členka zasiahla črepina z granátu, opisuje to tak reálne a kruto, že mi zviera hrdlo.
Spomína aj na svojho priateľa, ktorý nemal toľko šťastia ako on, snaží sa mi priblížiť pohľad na telo zasiahnuté vojenským útočným granátom.
Badám znaky smútku, chcem zmeniť tému.
Nedá sa.
Je neskoro.
Naše stretnutie preruší zdravotná sestrička, ktorá prichádza podať lieky, to je pre nás signál lúčenia, deduško sa pýta, že kedy dôjdem, odpovedám v rýchlosti, že o týždeň.
Má radosť.
Ako inak.
Pán Daniel a pán Ladislav
Pán Daniel bol študentom teológie a neskôr evanjelickým farárom v mnohých dedinkách pod Tatrami.
Ako farár nemohol písať diela a preto skončil s farárskym remeslom a začal písať básne a po roku vydal svoju prvú knižku - zbierku básní.
Odvtedy napísal mnoho básní vydal mnoho kníh.
Spolu vydal už 9 kníh a je pozývaný na rôzne spomienkové príležitosti ako čestný hosť.
Koncom októbra krstil svoju poslednú najnovšiu knihu.
Väčšinu svojich básní vie naspamäť.
Pán Ladislav bol výpravčík vlakov v malej staničke neďaleko Banskej Štiavnice.
Ako hovorí, niekedy je na malej železničnej staničke viac roboty ako na veľkej.
Raz v lete, keď vlakom cestovalo viac ľudí ako obyčajne, pokazila sa celá signalizácia.
Pozastavila sa doprava, vlaky nemohli premávať ďalej a nikto nevedel, čo sa stalo.
Poruchu hľadali už hádam všade, no až po 4 hodinách zistili, že im akýsi veľký hlodavec prehrýzol káble.
Čo zostáva po detstve
Napriek detskej jedinečnosti a osobnostnej mimoriadnosti, existujú výroky, ktoré sa zdajú byť pravdivé pre každé dieťa.
„Dospelí sú len zastaranými deťmi.“
„Každý deň nášho života ukladáme vklady do pamäťových baniek svojich detí.“
„Svoje deti musíte milovať nezištne. A to je ťažké.
„Deti sú ako čerstvý cement.
„Netrápte sa tým, že deti vás nikdy nepočúvajú.
„Ak chcete mať inteligentné deti, čítajte im rozprávky.
„Prišiel som na to, že najlepší spôsob, ako deťom poradiť, je zistiť, čo chcú, a potom im poradiť, aby to spravili.“
„Ako to, že malé deti sú také múdre a dospelí takí hlúpi?
„Neznevýhodnite svoje deti tým, že ich život spravíte jednoduchým.“
„Deti nie sú omaľovánky.
„Bráňte, otupte alebo zničte predstavivosť dieťaťa a vzali ste mu šance na úspech v živote.
„Deti nie sú šťastné, keď nemajú čo ignorovať.
„Učte svoje deti, že sú jedinečné.
„Vždy pobozkajte svoje deti na dobrú noc.
„Prirodzenou súčasťou materstva je obetavosť. Keď sa stanete matkou, prestávate byť stredobodom svojho vesmíru.
„Všetky tie klišé, ktoré ste kedy počuli o pôrode a materstve, to všetko je pravda.
„Všetko zlo pochádza zo slabosti. Dieťa je zlé, pretože je slabé. Učiňte ho silným a stane sa dobrým.
„Byť mamou na plný úväzok je jedným z najlepšie platených zamestnaní.
„S malými deťmi je to ako s intelektuálmi.
„Deti sú neskutočne dôležité.
„Rozprávky deťom nehovoria, že draci existujú - to už oni dávno vedia.
Príbehy, ktoré sa odovzdávajú ďalej
Deti sú našou budúcnosťou a starí ľudia sú pamäťou sveta, ktorý sa pomaly stráca.
Ich rozprávanie zachytáva domy, dvory, školy, rodiny, prácu, vojnu, straty aj malé radosti.
Hračky mi vyrábal dedko alebo tatko po domácky, ručne.
Do školi som nastúpil vo veku 6 rokou.
Na vojenskú prezenčnú službu som nastúpil v roku 1940.
Žila som s manželom 43rokov a teraz som už 15 rokov vdova.
Máme 3deti, dve dcéry a syna.
Spomienky jedného človeka tak v sebe nesú obrazy celých generácií, ktoré sme mohli zazrieť iba ako malé deti, no ktoré v nás zostávajú po celý život.