Zomrelo mi dieťa a ďalšie nemôžem mať: čo vybaviť a ako prežiť stratu

Smrť dieťaťa je akoby stelesnením nespravodlivosti, pretože narúša prirodzený poriadok života. Všetci čakáme, že deti prežijú svojich rodičov. Smrť dieťaťa v akomkoľvek veku je bezpochyby veľmi ťažkou životnou udalosťou v živote rodičov.

Nikto vás nepripraví na to, čo bude nasledovať. Okrem obrovského žiaľu treba často riešiť aj praktické otázky: vystavenie rodného a úmrtného listu, pitvu, pohreb, sociálne dávky, materské, pracovnú neschopnosť a komunikáciu s úradmi. Táto cesta je dlhá a náročná, no vo všetkom ostatnom môžete prijať pomoc.

Keď dieťa zomrie po pôrode

Dieťa sa narodilo v pôrodnici živé (nešlo o pôrod mŕtvonarodeného dieťaťa), ale pre vrodenú vývojovú vadu zomrelo niekoľko hodín po pôrode - na neonatológii v inej nemocnici, kam bolo po pôrode prevezené.

Pri úmrtí novorodenca je dôležité rozlišovať, či sa dieťa narodilo mŕtve, alebo sa narodilo živé a zomrelo až po pôrode. Od toho sa odvíja postup zdravotníckeho zariadenia, matriky aj nárok na materské.

Hlásenie o narodení živého alebo mŕtveho dieťaťa podávajú zdravotnícke zariadenia na tlačive „Hlásenie o narodení„.

Hlásenie o narodení mŕtveho dieťaťa, o úmrtí dieťaťa do 168 hodín po pôrode a úmrtí matky podávajú zdravotnícke zariadenia na tlačive „List o prehliadke mŕtveho„.

Pri narodení mŕtveho dieťaťa a pri úmrtí dieťaťa do 168 hodín po pôrode sa okrem hlásenia podáva Hlásenie o patologickom novorodencovi a perinatálne zomretom dieťati.

Pri narodení alebo úmrtí dieťaťa so zjavnou vrodenou vývojovou chybou sa podáva Hlásenie o zistenej vývojovej chybe.

Rodný list dieťaťa

Na vydanie rodného listu je potrebné mať k dispozícii správu z pitvy (List o prehliadke mŕtveho a štatistické hlásenie o smrti).

V rodine máme za sebou veľmi bolestnú udalosť, stratu dieťatka iba pár hodín po pôrode. Do pohrebu sme museli získať rodný aj úmrtný list, všetko bolo potrebné vybaviť osobne.

Pitva bola hotová už v prvý pracovný deň. Matka dieťaťa musela prísť osobne na patológiu po výsledky a tiež byť prítomná v pohrebnej službe kvôli podpísaniu papierov, lebo zastúpenie inou osobou v takomto prípade nebolo, žiaľ, možné.

Splnomocnenie pre takéto prípady vraj podľa zákona nie je vyslovene žiadané.

Úmrtný list a príslušná matrika

Na základe rodného listu (originál) vydá matrika úmrtný list.

Príslušná je matrika, v ktorej dieťa zomrelo. V našom prípade to bola iná matrika, ako tá, ktorá vydala rodný list, keďže dieťa zomrelo po prevoze z pôrodnice do inej nemocnice.

Ak teda dieťa zomrie v inej nemocnici, než v ktorej sa narodilo, rodný list a úmrtný list nemusia vybavovať rovnaké matriky.

Pohreb a príspevok na pohreb

Na matrike, resp. úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, vám môžu dať aj tlačivo Žiadosť o príspevok na pohreb vo výške 79,670 eur* (do 12 mesiacov od úmrtia).

* suma platná v roku 2023

Ak má rodič o príspevok záujem, musí písomne požiadať do stanovenej lehoty na príslušnom Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny (podľa trvalého bydliska matky).

Dávam do pozornosti, že existuje príspevok na pohreb. Tlačivo nájdete na tomto linku. Vypláca ho úrad práce, sociálnych vecí a rodiny podľa trvalého pobytu žiadateľa - jeden z rodičov (kto zabezpečoval pohreb).

Príspevok pri narodení dieťaťa

Aj keď dieťa žilo iba krátko, môže vzniknúť nárok na príspevok pri narodení dieťaťa.

Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny vypláca príspevok pri narodení dieťaťa.

Príspevok by mal prísť na účet automaticky.

Podmienka dožitia aspoň 28 dní od apríla 2022 neplatí.

I keď sa bábätko narodí a žije len pár hodín, môže vzniknúť nárok na príspevok pri narodení dieťaťa. podmienka dožitia 28 dní totiž bola zrušená.

AK ste rodili na Slovensku a tu ste mali gynekológa, príde Vám automaticky na účet, kam Vám chodilo tehotenské.

Materské a materská dovolenka po smrti dieťaťa

Materská dovolenka sa poskytuje aj žene, ktorej dieťa zomrelo. Je však rozdiel, kedy dieťa zomrelo, či pri pôrode alebo po pôrode.

Dieťa sa narodilo mŕtve

Ak sa dieťa narodilo mŕtve, patrí žene materská dovolenka po dobu 14 týždňov.

Ak sa dieťatko narodí už mŕtve, tak žena bude poberať materské do uplynutia 14. týždňa od vzniku nároku na materské.

Nárok na materské vzniká v prípade, že žena ešte na materskú nenastúpila- pôrodom.

§ 47 ods. 7 zákona o sociálnom poistení: Poistenkyňa, ktorej sa narodilo mŕtve dieťa, má nárok na materské do konca 14.

Dieťa zomrelo po pôrode

Ak dieťa zomrie v dobe, keď je žena na materskej dovolenke alebo žena a muž na rodičovskej dovolenke, poskytuje sa im táto dovolenka ešte počas dvoch týždňov odo dňa úmrtia dieťaťa, najdlhšie do dňa, keď by dieťa dosiahlo jeden rok.

Ak dieťatko zomrie až nejaký čas po pôrode, ešte počas toho ako poistenkyňa stále poberá materské, tak materské jej bude trvať už len dva týždne po tom ako dieťa zomrelo.

Tehotenské a skončenie tehotenstva

Skončením tehotenstva končí i nárok na tehotenské, ak ho žena poberala.

Odporúčam skotrolovať, či Socpoist vie o tom, že tehotenstvo sa skončilo. Aby ho nevyplácali ďalej a nemuselo byť vrátené.

Povinnosť oznamovať ukončenie tehotenstva nemajú tie ženy, ktorých tehotenstvo skončilo pôrodom.

Ak by teda tehotenstvo skončilo inak, je potrebné do 8 kalendárnych dní na tlačive Potvrdenie o ukončení tehotenstva oznámiť túto skutočnosť do Socpoist /vystaví Váš gynekológ alebo zdrav.

Pracovná neschopnosť

Po smutnej udalosti nie je vždy možné sa vrátiť hneď do pracovného kolotoča a prostredia.

V prípade, ak to lekár uzná za vhodné, vystaví žene potvrdenie o pracovnej neschopnosti (PNku).

Keď po strate dieťaťa nemôžete mať ďalšie deti

Strata dieťaťa môže byť spojená aj so stratou možnosti mať ďalšie deti. Mimomaternicové tehotenstvo, akútna operácia, odstránenie časti reprodukčného systému alebo iné závažné zdravotné následky môžu zmeniť celý život ženy.

Rok 2016 bude pre nás vždy rokom, kedy sme stratili naše tretie dieťa. Máme dve zdravé dievčatká a nikdy predtým sme nezažili nejaký problém s plodnosťou.

Vždy som bola tak trochu hrdá, že som mala pravidelné znaky plodnosti a mohla by som mať dieťa, kedykoľvek by som chcela.

A potom sa „to“ stalo. Vec, o ktorej som dovtedy len počula a videla, ako ňou moji priatelia prechádzajú. Nikdy by mi nenapadlo, že by sa to mohlo stať mne.

Mala som mimomaternicové tehotenstvo. Vzácny, život ohrozujúci stav, ktorý bol tou poslednou vecou v mojej mysli, keď som na Deň matiek uvidela dve čiarky na tehotenskom teste.

Dokonca ani lekári si spočiatku nemysleli, že je to niečo, kvôli čomu sa treba trápiť. No kŕče sa stále zhoršovali.

Keď som išla na pohotovosť na vyšetrenie, už som vnútorne krvácala.

Potom, ako ultrazvuk potvrdil to najhoršie, mi nedovolili odísť. Ponáhľali sa so mnou rovno do operačky.

Bol to môj prvý chirurgický zákrok vôbec.

Po operácii sme sa v mojej nemocničnej izbe stretli s manželom a cítila som sa dobre. Chystala som sa uzdraviť sa na sto percent v priebehu niekoľkých nasledujúcich týždňov.

Domov som bola schopná odísť v nasledujúce ráno.

Ale stratila som dieťa.

Konečnosť týchto slov ma stále bolí.

Táto udalosť mi zmenila život. Už nikdy nebude rovnaký po najstrašnejšej skúsenosti, akú som kedy zažila.

Žijem s prázdnym lonom, ktoré sa malo zväčšovať spolu s rastúcim životom, ale namiesto toho drží polovicu reprodukčného systému a trvalé jazvy po operácii.

Starám sa o svoje dve žijúce deti s vedomím, že tretie bude navždy chýbať.

Premýšľam, aký by on alebo ona mohla byť.

Nemyslím si, že smútok niekedy úplne pominie.

Strata možnosti mať ďalšie dieťa môže priniesť ďalšiu vrstvu žiaľu. Rodič nespracúva iba smrť dieťaťa, ale aj nenaplnenú predstavu budúcej rodiny, ďalšieho tehotenstva alebo súrodenca.

Som vďačnejšia za svoju vlastnú plodnosť a menej hrdá na schopnosť mať deti, kedykoľvek by som chcela, lebo, ako som zistila, nie je to jednoducho pravda.

Som teraz schopná byť empatická, keď žialia iní ľudia, ktorí prišli o dieťa alebo ktorí bojujú s neplodnosťou.

Žiaľ po smrti dieťaťa nemá stanovený časový limit

Stratou dieťaťa sa začína celoživotný proces trúchlenia, navždy zostáva v srdciach rodičov.

Nikde nie je stanovené, kedy sa má žiaľ skončiť, a každý ním prechádza rozlične dlhý čas a rozličným spôsobom.

Len ťažko túto väzbu prerušia.

Niektorí rodičia aj po rokoch od traumy sledujú rovesníkov ich dieťaťa.

Zármutok je pri smrti dieťaťa špecifický. Dieťa nesie rodičovské gény, starali sa o neho, vychovávali, je ich súčasťou a pokračovateľom rodu.

Pri jeho strate strácajú rodičia aj kúsok zo seba, o to je ťažšie vyrovnanie sa jeho smrťou.

Keď odchádza milovaný človek, odchádza kúsok z nás.

Je to bolestivá skúsenosť, ktorú potrebujeme odsmútiť a naučiť sa ju akceptovať.

Myslím si, že so smrťou dieťaťa sa nedá zmieriť nikdy.

Ale dá sa postupne naučiť žiť tak, že dokážeme chvíľami prežívať aj radosť, blízkosť vo vzťahoch a náš život má zmysel.

Táto cesta je dlhá a náročná. Trvá roky, vlastne až do konca života.

Vždy mi povedia, že bolesť sa im vracia, na Vianoce, na výročia a podobne, a asi aj bude vracať, až dokonca života.

Ale neničí ich život.

To podstatné je chcieť žiť a otvoriť sa aj bolesti aj radosti.

Nevyhýbať sa im, ani sa ich „nedržať“.

Nájsť odvahu bolesť vyjadriť a precítiť a zároveň sa nebrániť radosti, ak nám ju život ponúka.

Pocit viny a otázka, či sa dalo niečo urobiť

Zármutok sprevádza aj pocit viny.

Ako rodičia sa cítia za ich dieťa zodpovední počas jeho života, tak aj po jeho ukončení.

Vyčítajú si, že jeho smrti nezabránili a nevedeli ju predvídať.

Tento stav môže viesť k pocitom vlastnej neschopnosti, zbytočnosti až depresie.

Prospešné taktiež je nabádať rodičov, ak majú najmenšie pochybnosti o tom, či lekári spravili všetko pre záchranu ich dieťaťa, treba sa spýtať.

Otázky lekárom nemusia znamenať obviňovanie. Môžu pomôcť lepšie pochopiť priebeh ochorenia, rozhodnutia zdravotníkov aj okolnosti, ktoré viedli k úmrtiu.

Vzťah partnerov po strate dieťaťa

Prísť o dieťa je veľmi náročné a zložité a pokiaľ sme sami v tejto situácii neboli, nevieme si to ani predstaviť.

Je ťažké utešiť rodiča, ktorý prišiel o dieťa.

Je potrebné ale myslieť aj na to, čo to so sebou môže priniesť.

Je to riziko alebo možnosť rastu a upevnenia partnerského vzťahu.

Na druhej strane si treba uvedomiť, že smrť dieťaťa ani jeden z partnerov nechcel.

Vzájomná podpora a súdržnosť partnerov upevní ich vzťah a posunie ich vpred.

Pomáha, keď sa partneri o smrti úprimne rozprávajú.

Niekedy majú muži ťažkosti prejaviť svoje emócie.

Manželky si preto myslia, že ich strata natoľko nezasiahla.

Mýlia sa a preto je dôležitá otvorená vzájomná komunikácia a vysvetlenie.

Mužským reakciám sa nemôžeme čudovať.

Odmalička chlapcom totiž hovoríme, aby neplakali, že plačú iba slabí.

Vzorec tohto správania si so sebou nesú celým životom.

Ako pomôcť sebe počas smútenia

Je to proces.

Trvá dlhú dobu a na začiatku je vždy rozhodnutie, ktoré za nás nikto neurobí.

Či naozaj chceme žiť znovu.

Vo všetkom ostatnom môžeme prijať pomoc.

Pomáha ľudský kontakt, obyčajný rozhovor, blízkosť, keď neplačeme sami, pomáha vrelé objatie, pomáha i rozhovor s rodičom, ktorý niečo podobné zažil.

Smútiť nedokážeme sami, potrebujeme aspoň chvíľami blízkosť iných ľudí.

Hlboké straty často prinášajú veľké zmeny v živote.

Niekedy zmeníme aj povolanie, prácu.

Rozprávanie s blízkymi

Ďalším spôsobom, ktorý prináša rodičom úľavu je rozprávanie sa o dieťati s priateľmi, učiteľmi alebo kamarátmi dieťaťa.

Zdieľanie najtraumatickejšej udalosti môjho života a to, že som o nej bola schopná hovoriť s priateľmi, mi naozaj pomohlo zotaviť sa zo žiaľu.

Zdalo sa nám užitočné, že sme posielali dôležité informácie elektronicky, pretože pri najbližších stretnutiach už ľudia vedeli, čo sa stalo a mohli nám ponúknuť útechu bez toho, aby som sa neobratne snažila vysvetliť, čím som si prechádzala.

Tiež sa mi zdalo, že to pomáhalo ostatným, pretože im to dalo možnosť hovoriť o tom, že aj oni stratili dieťa a vedela som, čo zažívali.

Prijatie praktickej pomoci

Prichádzajúce ponuky, že nám niekto navarí jedlo, postráži deti, pomodlí sa za nás a prejaví nám svoju útechu, boli pre mňa vskutku ohromujúce.

Ľudia v hlbokom smútku nemajú kapacitu premýšľať.

Pýtať sa: ,,Ako sa máš?“ a „S čím ti pomôžem?“, na to ľudia nemajú kapacitu odpovedať.

Preto môže byť užitočnejšie ponúknuť konkrétnu pomoc bez očakávania okamžitej odpovede.

Písanie a spomienky

Možno je to len preto, že píšem blogy a som zvyknutá písať o tom, čo sa v mojom živote deje, no písanie o smútku a bolesti po strate môjho dieťaťa mi prinášalo pokoj.

Zároveň bolo pre mňa oslobodzujúce a liečivé.

Asi týždeň po tom, ako sa to všetko udialo, som mala chvíľku času na utriedenie si myšlienok o tejto strašnej udalosti.

Napísala som svojmu dieťaťu list.

Vyliala som zo seba všetky svoje emócie a myšlienky o celej skúsenosti a plakala som.

Plakala som počas písania celého listu.

Keď som ho dopísala, cítila som, ako sa jarmo, ktoré som niesla na svojich pleciach, stalo ľahším.

Nášmu dieťatku sme dali meno do 24 hodín, čo sme ho stratili.

Som veľmi rada, že sme tak urobili.

Je potešujúce počúvať, že ľudia volajú vaše nenarodené dieťa menom a uznávajú, že malá duša existuje a modlí za nich v nebi.

Myslím si, že v procese smútenia je dôležité hovoriť o dieťati, modliť sa k nemu a vzdávať úctu za jeho alebo jej život.

Toto dieťa je súčasťou vašej rodiny, a ak máte ďalšie deti, môžu vyrastať s vedomím, že majú v nebi súrodenca.

Tiež plánujem vytvoriť pre našu rodinu spomienkovú knižku o niekoľkých týždňoch Austinovho života na zemi, v ktorej budú citáty, modlitby a povzbudenia, ktoré sme dostali po tom, čo sme dieťa stratili.

Viera, modlitba a duchovná opora

Či už ste mali spontánny potrat, mimomaternicové tehotenstvo alebo vám zomrelo dieťatko, je to pre rodiča hrozný kríž.

Prvým a najdôležitejším spôsobom, ako sa vyrovnať so stratou dieťaťa, je modliť sa.

Modliť sa za prijatie, modliť sa za milosti, modliť sa za pokoj.

Boh je s tebou a On ťa neopustí v tvojej bolesti, aj keď sa môže zdať, že to tak nie je.

Rozhovory s kňazom alebo duchovným vodcom o všetkom tom citovom zmätku, ktorý zažívate, môžu byť tiež obrovským požehnaním, pretože Boh k nám hovorí cez Jeho nástroje.

Kňazi často vedia presne, čo povedať, aby potešili niekoho, kto žiali.

Ich slová boli plné útechy a povznášali ma.

Viera môže byť dôležitou oporou, no každý človek ju prežíva vlastným spôsobom.

Nechcem, aby moje „utešovanie“ vyznelo ako kázeň, že ja mám ten patent na rozum.

Je mi bližšie sprevádzanie bez slov, v 90 percentách to tak aj je.

Keď mi však otvoria dvere, vstúpim.

Ako hovoriť s deťmi o zomretom súrodencovi

Ak máte ďalšie deti, je potrebné sa im venovať, aj napriek tomu, že máte pocit, že to nedokážete.

Priniesť útechu dieťaťu alebo deťom v prípade smrti člena rodiny je skľučujúca, ale potrebná úloha.

Rozhodujúce je nechať dieťa, aby v období žiaľu svoje city prejavilo.

Keď sa budete s deťmi o smrti rozprávať, dozviete sa, čo o nej vedia, aké majú o nej predstavy.

Začnete chápať ich obavy a môžete im pomôcť informáciami a pochopením.

Je potrebné dieťaťu dostatočne včas vysvetliť, čo sa tam bude diať.

Nie z hodiny na hodinu ho postaviť pred hotovú vec.

Jednoduchým spôsobom dieťaťu povedzme, že napríklad babka zomrela, lebo bola chorá.

Bola to vážna choroba, nie nádcha, nemusí sa báť, že by sa to mohlo aj jemu či rodičovi pri chorobe stať.

Na pohrebe bude smutno, lebo nám je ľúto, že babka zomrela, ale budeme tam spolu a vieme sa navzájom podporiť.

Niektorí budú plakať, môže si poplakať aj ono, ak to tak bude cítiť.

Bude to pre dieťa náročné, zatrasie to s ním.

Avšak aj dieťa sa potrebuje rozlúčiť.

Rozhodujúce je používať zrozumiteľné slová a nevytvárať predstavu, že dieťa iba „odišlo“ alebo „zaspalo“, pretože to môže vyvolať strach zo spánku alebo z odlúčenia.

Je to prirodzený vývoj, ktorý má svoju opodstatnenosť.

Ak zomrie niekto blízky, s kým malo vzťah, zvažovala by som to.

Už štvor-, päťročné dieťa dokáže pochopiť, čo sa tam deje.

Koniec koncov, náročné veci zažívame po celý život.

Pomáha vyčlenenie si konkrétnej hodiny počas dňa, kedy sa s ostatnými deťmi budú hrať alebo robiť inú spoločnú činnosť.

Je potrebné si uvedomiť, že súrodenci utrpeli stratu rovnako, ako rodičia.

Preto je dôležité aj s nimi jednať citlivo a pomáhať im prekonať zármutok.

Až keď rodič a dieťa akceptujú realitu smrti, môžu spoločne dôjsť do cieľa tejto ťažkej cesty, a tým je vnútorný pokoj.

Vnútorný pokoj neznamená, že rodič a dieťa sa so smrťou v rodine uspokoja.

Znamená to, že si obnovia citovú stabilitu a život sa vráti do normálnych koľají.

Obnovený normálny život pokračuje bez fyzickej prítomnosti zosnulého dieťaťa.

V obnovenom normálnom živote si všetci postupne uvedomia, že do ich života prišla zmena.

Kedy vyhľadať odbornú pomoc

Je dobré vedieť, kedy ten človek už potrebuje pomôcť.

Na posúdenie existuje niekoľko signálov.

• Ak napríklad dlhodobo odmieta kontakt a hovorí stále len o človeku, ktorého stratil.
• Ak sa nestará o seba, zanedbáva hygienu, ak zovňajšok za toho človeka hovorí, že nemá kapacitu sa o seba starať a trvá to dlho, tak je to signál, že potrebuje pomoc.
• Keď hovorí o ukončení vlastného života.
• Keď upadá do závislostí, alebo keď si ubližuje či ubližuje iným.
• Ak nie je schopný základnej prevádzky domácnosti.

Myslím si, že kedykoľvek v živote sa nám stane, že pociťujeme z niečoho obavy, je to signál k tomu, že máme vyhľadať pomoc.

Povedať si, že sme zraniteľní, že si nedokážeme pomôcť sami, nie je prejav slabosti.

Ak máte myšlienky na ukončenie vlastného života alebo si ubližujete, vyhľadajte okamžitú pomoc zdravotníkov alebo volajte tiesňovú linku.

Pomoc pri smútení a detská paliatívna starostlivosť

V Plamienku poskytujete domácu starostlivosť deťom.

Dnes ponúkame pomoc v troch oblastiach.

1. Prvá je starostlivosť o nevyliečiteľné choré deti doma.
2. Druhá je pomoc deťom po strate blízkeho v našom Centre smútkovej terapie.
3. A tretia oblasť je vzdelávanie.

Do centra chodia najčastejšie deti, ktoré stratili rodiča, súrodenca či starého rodiča.

O paliatívnej starostlivosti, teda starostlivosti o nevyliečiteľne chorých, sa hovorí málo.

Väčšinou sa naše predstavy o tejto forme pomoci spájajú s bolesťou, utrpením, smrťou.

Vy hovoríte, že paliatívna starostlivosť je o živote a radosti.

Som presvedčená, že áno.

Paliatívna starostlivosť súvisí s nevyliečiteľnou chorobou.

Utrpenie prináša smútok a bolesť.

Paliatívna starostlivosť je pomoc, ktorá robí utrpenie znesiteľným.

Tým vzniká priestor aj na radosť.

Paliatívna starostlivosť však nie je len o zmierňovaní utrpenia pacienta.

Naším cieľom je byť tiež oporou rodine vo chvíľach, keď to potrebujú.

Spolu hľadáme, čo im prináša radosť, a hovoríme o tom, čo je pre nich ťažké.

Paliatívka pre ľudí často znamená „smrť je blízko“.

U detí to však väčšinou nie je pravda.

A keďže sa to takto prezentuje, rodičia majú strach a obavy našu pomoc prijať.

Či našu pomoc prijmú, záleží na mnohých okolnostiach.

Rodičia nemusia našu pomoc prijať.

Veľmi by som si teda priala, keby paliatívna starostlivosť nebola prezentovaná len ako úmrtie dieťaťa.

Domáca starostlivosť

Keď rodičia chcú, majú možnosť okrem nemocnice vybrať si aj domácu starostlivosť.

Každé dieťa doma bezplatne vybavíme súpravou zdravotných prístrojov, ošetrovacieho materiálu a liekov.

Je to často pre nich extrémne náročné.

Napriek tomu tí, ktorí sa pre tento spôsob rozhodnú, neľutujú.

Aj keď dieťatko stratia, je pre nich dôležité práve to, že do poslednej chvíle boli spolu ako rodina.

Zažili bežný režim, chodili na prechádzky, oslavovali narodeniny, fotili sa, hrali...

Žili, aj keď s obmedzeniami, rodinný život naplno.

Spomenuli ste, že zostávate v kontakte s rodinou aj po smrti dieťaťa, že jej pomáhate „presmútiť“ toto ťažké obdobie.

Mnohí majú predstavu, že návšteva po smrti dieťatka je strašná.

Opak je pravdou, sú to pekné, pokojné návštevy.

Je tam smútok, ale aj vďačnosť a odhodlanie hľadať cestu k novému začiatku.

Pomoc rodičom pri vážnej diagnóze dieťaťa

Rodičia po tom, ako sa dozvedia o vážnom ochorení dieťaťa, zažívajú veľkú neistotu a beznádej.

Keď im niekto ponúkne možnosť, spoločnú cestu, že s odbornou pomocou sa to dá zvládnuť, môžu sa začať inak pozerať na svoju situáciu.

Od marca tohto roka ponúkame v Plamienku bezplatné konzultácie pre rodičov, ktorí čakajú dieťatko s podozrením na vážne ochorenie.

Naši lekári sú rodinám k dispozícii 24 hodín denne sedem dní v týždni.

S nevyliečiteľne chorými deťmi a ich rodinami pracujem vyše 20 rokov.

Interrupcia, eutanázia a rozhodovanie v ťažkej situácii

Náročné je určite nájsť odpoveď na otázku, aký zmysel má utrpenie v živote.

Vy sa s utrpením v rodinách stretávate dennodenne.

Americký kresťanský psychoterapeut Scott Peck začína svoju knihu Nevyšliapanou cestou slovami: „Život je ťažký.“

A tak to je.

Utrpenie je a bude súčasťou života.

Zdá sa mi veľmi skreslené vnímanie, že keď odstránime utrpenie, nebudeme už trpieť.

Život mi ukázal, že tadiaľto cesta nevedie.

Ak žena, ak manželia veria, že potratom významne zmiernia utrpenie rodiny, že po zákroku pôjde život takmer ako predtým, bývajú prekvapení, že to často tak nie je.

Ak sú presvedčení, že tak „pomôžu“ svojmu nenarodenému dieťaťu vyhnúť sa utrpeniu, nie je to pravda.

Hovorím teraz iba za seba a uvedomujem si, že môj pohľad môže byť limitovaný mojím videním života, sveta a utrpenia.

Ak hľadám spôsoby, ako za každých okolností utrpenie odstrániť, často trpím viac.

Život ma naučil, že tam, kde sa odstrániť nedá, má zmysel hľadať pomoc.

Zo svojej skúsenosti môžem povedať, že rodičia, ktorých sme stretli v Plamienku a stáli pred touto otázkou a napokon na interrupciu nešli, nám zatiaľ vždy poďakovali za pomoc a povedali, že svoje rozhodnutie neľutujú.

Interrupcia ich vzťah určite nezlepší.

Vo vzťahu pravdepodobne niečo škrípe a väčšinou to nesúvisí s počatým dieťaťom.

V každom prípade je choroba veľkou skúškou pre vzťah, to určite.

Zatiaľ som nestretla rodinu, ktorá by mi povedala, že ich interrupcia zblížila a upevnila vzájomný vzťah.

Cesta s nevyliečiteľne chorým dieťaťom je krátkodobo extrémne náročná.

Rodičia však na nej môžu zažiť okamihy lásky, ktoré im neskôr pomôžu „odsmútiť“ si stratu tak, aby v nich nezostala trpkosť a ničivá vina.

Spomienky na vzácny čas, keď mohli byť so svojím dieťaťom od začiatku až do konca, milovať ho a držať v náručí, im dávajú zmysel.

Stretla som niekoľko žien, ktoré si nechali dieťa zobrať a v myšlienkach sa k tomu neustále vracajú.

Dlhodobo zažívajú veľkú nepohodu.

Podstúpiť interrupciu sa zdá byť menej náročná cesta.

Môže to však byť náročnejšie potom, lebo to „potom“ bez odžitej lásky je už do konca života.

Ťažko sa to dá zvládnuť bez pomoci.

S nevyliečiteľne chorými deťmi a ich rodinami pracujem vyše 20 rokov.

Ešte nikdy ma rodičia, deti či blízki príbuzní nepožiadali o ukončenie života dieťaťa.

Ani ako lekárka som sa neocitla v situácii, že by som eutanáziu vnímala ako cestu, ktorá konkrétnemu dieťaťu pomôže viac.

Na otázky, ktoré súvisia s hodnotami, si musíme nájsť odpoveď každý sám.

Mne osobne je život bližší ako smrť, paliatívna starostlivosť mi je bližšia ako eutanázia.

Viem, že my lekári dnes vieme liečiť ťažkosti nevyliečiteľne a smrteľne chorých detí tak, aby netrpeli neznesiteľne, aby boli s tými, ktorých milujú, a tam, kde chcú byť.

To mi dáva zmysel.

Keď utrpenie nemožno odstrániť

Je veľmi skreslené vnímanie, že keď odstránime utrpenie, nebudeme už trpieť.

V rozhovore približuje prácu s rodinami, ktoré sa rozhodli požiadať o pomoc lekárov z Plamienka a v domácom prostredí sa starajú o ťažko choré deti.

Ponúka svoj pohľad na interrupcie a eutanáziu, ktoré sú prezentované aj ako cesta odstránenia utrpenia.

Paliatívna starostlivosť je pomoc, ktorá robí utrpenie znesiteľným.

Tým vzniká priestor aj na radosť.

A potom príde okamih, keď život dieťaťa nedokážeme zachrániť.

Prichádza prázdnota a smútok.

To musia byť ťažké chvíle aj pre vás.

Stávate sa súčasťou rodinného príbehu, ste s chorým dieťaťom do posledných chvíľ.

Každá práca, ktorá je o pomoci iným, o kontakte s druhými, komunikácii, sprevádzaní, je náročná.

Čím dlhšie sa tejto práci venujem, tým viac to rezonuje s mojím vnútrom a napĺňa ma to.

Áno, prežívam ťažké chvíle.

Príde okamih, keď život dieťaťa nedokážeme zachrániť.

Prichádza prázdnota a smútok.

Tieto chvíle mi pomáhajú zniesť tie ťažké.

Keby to tak nebolo, nedokázala by som to dlhodobo robiť.

Paliatívna starostlivosť nie je o konci.

Je o živote pred tým.

Organizácie a poradenská pomoc

V Čechách už niekoľko rokov existuje spolok Dlouhá cesta (www.dlouhacesta.cz), ktorý pomáha rodičom ktorí prišli o svoje dieťa.

• www.plamienok.sk - Detský hospic Plamienok ponúka poradenstvo a psychologickú pomoc rodinám, deťom a adolescentom, ktorí prežívajú ťažké obdobie po strate svojho blízkeho.
• www.kolobehzivota.sk - Poslaním Občianske združenie Kolobeh života je poskytovať poradenstvo v smútení, „sprievodnú ruku", priestor užitočnosti, ľudskú a odbornú spolupatričnosť prostredníctvom rôznych aktivít.
• www.nezabudneme.sk - Projekt občianskeho združenia Želaj si, ktorý je pomocnou rukou pre všetkých rodičov, ktorí prišli o svoje deti.
• www.tanana.sk - Cieľom združenia je, aby v prvých momentoch, kedy sa rodičia dozvedia o úmrtí ich bábätka, mali potrebné informácie, dôstojné podmienky a aby vedeli, že nie sú sami.
• Aj oni sú naše deti! - Projekt Detského fondu SR, ktorého cieľom je umožniť personálu nemocníc a rodičom, aby čo najprijateľnejšie a najefektívnejšie zvládali poskytovanie a prijímanie správy o ťažkej diagnóze resp. úmrtí dieťaťa a tiež podať pomocnú ruku v prvej, najťažšej fáze smútenia.

Čerpať silu najmä z pekných spomienok a kráčať v živote ďalej.

tags: #zomrelo #mi #dieta #a #dalsie #nemozem