Dávidova pútnická pieseň je piesňou o pokore, vnútornej stálosti a dôvere v Boha. Žalmista v nej nehovorí priamo, že je pokorný, čo by už bolo vyjadrením protirečiacim pokore, ale pomocou dvoch ľudských orgánov - srdca a očí - predkladá Pánovi svoj životný postoj so všetkou úprimnosťou, akej je schopný.
„Pane, moje srdce sa nevystatuje, moje oči nehľadia povýšene.“
Srdce a oči ako obraz celého človeka
Srdce ako vnútorný orgán človeka predstavuje schopnosť poznávať, rozmýšľať, chápať, uvedomovať si, pamätať si, uvažovať a rozhodovať sa. Oči sú zasa vonkajší orgán, vďaka ktorému človek spoznáva svet a takto si v srdci utvára názor naň a následne ho podľa toho posudzuje.
Srdce a oči tvoria synekdochu, teda označenie pre celú ľudskú činnosť. Žalmista preto nehovorí iba o svojich pocitoch alebo o vonkajšom správaní. Pred Boha prináša celý svoj vnútorný svet, svoje myslenie, rozhodovanie, túžby i spôsob, akým sa pozerá na seba, na druhých ľudí a na samotného Boha.
„Pane, nie je povýšené moje srdce, ani nie sú vyvýšené moje oči“ (hebr. originál).
Iste, pozdvihovanie očí môže mať aj pozitívny zmysel s túžbou po pomoci alebo len jednoducho vo význame „rozhliadnuť sa“. V tomto žalme však žalmista záporom gramaticky činných slovies „povyšovať sa“ a „vyvyšovať sa“ odmieta prítomnosť arogancie a nadutosti vo svojom srdci a pýchu a povýšenosť vo svojich očiach.
Pýcha ako postoj, ktorý človeka vzďaľuje od Boha
Akékoľvek vyvyšovanie sa jedného nad druhým je prejavom pýchy. Bohu sa človek s takýmto postojom protiví a určite ho raz za to potrestá.
Žalm 101,5 hovorí: „Kto tajnostkársky ohovára blížneho, toho umlčím.“ Jednoducho je to hriech. Pýcha sa totiž nemusí prejavovať iba otvoreným chválením sa alebo túžbou po moci. Môže sa ukrývať aj v pohŕdaní druhými, v ohováraní, v presvedčení o vlastnej nadradenosti alebo v odmietaní uznať vlastné hranice.
„Akékoľvek vyvyšovanie sa jedného nad druhým je prejavom pýchy, a preto je dôležité, ako čítame v týchto veršoch, dosiahnuť vrchol pokory a dôjsť v krátkom čase k nebeskému povýšeniu, na ktoré sa vystupuje pokorou prítomného života.“ (Benedikt z Nursie)
Musíme svojimi dobrými skutkami vztýčiť taký rebrík, o akom čítame v Gn 28,12: „I snívalo sa mu, že vidí rebrík opretý o zem a jeho vrchný koniec siahal až do neba a Boží anjeli vystupovali a zostupovali po ňom.“
Zostupovanie a vystupovanie sa teda chápe bezpochyby v tom zmysle, že pýchou sa zostupuje a pokorou sa vystupuje.
Strážiť si srdce a neprisvojovať si veľké veci
Aký je duchovný liek na hriech pýchy, ktorá na rozdiel od ostatných nerestí nikdy počas života nezhasne? Podobne ako Dávid, hoci strážil svoje srdce, robil to s veľkou obozretnosťou. Vie, aké je neľahké aj pre dokonalých stráženie, čiže bdelosť srdca.
„Nehrniem sa za veľkými (vecami) ani za divmi, (ktoré) ma presahujú.“ (hebr. originál)
Ďalším párom podstatných mien, ku ktorým žalmista vo svojom živote prechováva negatívny postoj, sú veľké veci a divy. Tieto však nepatria do kompetencie človeka, a preto by si nemal pripisovať ani zásluhy za ne.
Človek sa môže usilovať o dobro, môže konať, rozhodovať sa a niesť zodpovednosť. Nemá však dôvod správať sa, akoby všetko záviselo iba od neho. Pokora neznamená odmietnutie schopností ani rezignáciu na konanie. Znamená pravdivé uznanie toho, čo človeku patrí, a toho, čo ho presahuje.
Dávidova pokora v udalostiach jeho života
Viaceré slová narážajú na momenty z Dávidovho života a verš vyznieva ako chvála jeho pokory pred Bohom.
Alternatívny preklad v zmysle midraša znie: „Pane, moje srdce nebolo pyšné, ani moje oči nehľadeli povýšenecky. Nevykračoval som si, neuberal som sa za vecami väčšími, než mi patria. Namiesto toho som ustálil a utíšil svoju dušu“ (v. 1-2).
Povedal: „Pane, moje srdce nebolo pyšné, keď ma Samuel pomazal, ani moje oči nehľadeli povýšenecky, keď som skolil Goliáša. Nevykračoval som si namyslene, keď som z filištínskeho zajatia priniesol Božiu archu. Nenárokoval som si veci väčšie, než mi patria, keď som bol znova dosadený za kráľa. Namiesto toho som si ustálil a utíšil svoju dušu“ (v. 2). (MidrTeh)
| Udalosť | Postoj pokory |
|---|---|
| Samuelovo pomazanie | Moje srdce nebolo pyšné. |
| Porazenie Goliáša | Moje oči nehľadeli povýšenecky. |
| Prinesenie Božej archy | Nevykračoval som si namyslene. |
| Opätovné dosadenie za kráľa | Nenárokoval som si veci väčšie, než mi patria. |
Ďalší pohľad na Dávida prináša Raši: „Pane, nie je povýšené moje srdce atď. Nespravoval som, neviedol som úrad panovačne. Nerobil som také velikášske projekty, radovánky, stavby ani výsadby, ako robieval môj syn. Pozri, tu som odkázaný na teba, ako bezruký a beznohý, ako bezduché telo ležiace pred tebou.“
Raši pri tom používa obraz slova golem - zárodok. Žalm 139,16 hovorí: „Tvoje oči ma videli, keď som ešte nebol stvárnený, a v tvojej knihe boli zapísané všetky moje dni, len pomyselné, lebo som ešte ani jeden neprežil.“
„Verš hovorí o istom nácviku, zaužívaní nieoho, ktoré sa koná v mysli a v srdci.“ (Ibn Ezra)
Upokojenie duše ako ovocie pokory
Sériu odmietavých postojov voči pýche a nadutosti vo verši 1 strieda hlavné vyznanie žalmistu o stálosti, ktorá je protikladom nadutosti a naháňania sa za zbytočnosťami.
„Ale ja som svoju dušu upokojil a utíšil.“
„No ustálil a utíšil som svoju dušu.“ (hebr. originál)
Žalmista teda nehovorí iba o tom, čo nerobí. Nezostáva pri odmietnutí pýchy, veľkých vecí a divov. Vyznáva aj pozitívny stav svojej duše: ustálil ju, upokojil a utíšil.
„Prorok nevyvýšil svoje srdce, ale len svoju dušu. Tá bola, rovnako ako jeho chápavosť, vyvýšená do neba.“
V tejto piesni, rovnako ako v predošlej, zaznieva pokorný hlas človeka, ktorý nachádza svoju dokonalosť v Bohu. To sa týka v prvom rade Dávida, ktorého duch poučil o tom, že milosrdenstvo je u Pána a hojné vykúpenie (Ž 130,7).
Stačí len, keď človek uverí a nechá sa viesť Vykupiteľom. Toto poznanie mu, podobne ako Dávidovi, pomáha, aby sa nad ostatnými nevyvyšoval, ale aby pokorne hľadal Božiu prítomnosť a v bázni pred Bohom nezanedbával vytrvalosť a stálosť vo viere.
Takýto človek nežije v pôžitkoch a o sebe zmýšľa skromne.
Ako nasýtené dieťa pri matke
„Ako odstavené dieťa pri svojej matke“ (hebr. originál).
Boh teda voči človeku nekoná len ako otec, ale tu má aj podobu matky, ktorá svojmu dieťaťu poskytuje pokrm a ochranu.
Mliečna strava je tá, od ktorej je závislé malé dieťa prv, než je schopné požívať pevný pokrm. V duchovnom zmysle mlieko predstavuje prostriedky nášho rastu vo viere.
Obraz dieťaťa pri matke vyjadruje blízkosť, bezpečie, závislosť a pokoj. Dieťa sa nemusí samo zabezpečiť ani si dokazovať vlastnú dôležitosť. Je pri matke, prijíma jej starostlivosť a nachádza v jej blízkosti uspokojenie.
„Ako odstavené dieťa je pri mne moja duša“ (hebr. originál).
V poslednom kroku žalmista prechádza od prirovnania uspokojeného a sýteho dieťaťa pri matke k priamemu stotožneniu svojej duše s takýmto dieťaťom.
„Či som nekládol a neutíšil svoju dušu vo vyčkávaní na teba, ako dojča, ktoré je odkázané na svoju matku?“
Slovo dojča, teda nasýtené alebo odstavené dieťa, znamená, že saje prsia. Ako dojča je žalmistova duša.
Obraz dieťaťa zároveň ukazuje, že pokoj duše nevzniká z úplnej nezávislosti. Dieťa je pokojné práve preto, že môže byť odkázané na matku. Podobne sa žalmista neupokojuje tým, že by už nič nepotreboval, ale tým, že svoju potrebu bez hanby prináša pred Boha.
Pokora pred Božou prítomnosťou
„Ako dieťa, ktoré sa nehanbí byť odokryté v prítomnosti svojej matky, tak som upokojil svoju dušu pred tebou a nehanbil som sa uponížiť sa kvôli tebe a z úcty k tebe.“ (MidrTeh)
Ako nie je povýšenecký novorodenec, ktorý práve vyšiel z lona svojej matky, ale ochotne sa prisaje na jej prsia, tak je to aj s mojou dušou. Nehanbím sa učiť sa Tóru ešte aj od toho najmenšieho, najposlednejšieho v Izraeli.
„Z tohto verša sa môžeš naučiť, že nikto nemá právo povyšovať sa pred Prítomnosťou a že človek by mal ponížiť svoje sebavedomie.“ (MidrTeh)
Pokora pred Bohom teda neznamená sebapohŕdanie ani popretie vlastnej hodnoty. Znamená ochotu učiť sa, prijímať, čakať a nechať sa viesť. Človek, ktorý sa stále potrebuje povyšovať, nedokáže pokojne prijať pomoc ani poučenie. Človek, ktorý sa podobá nasýtenému dieťaťu pri matke, sa nemusí vystatovať vlastnou silou.
Dôvera, ktorá čaká na Pána
„Spolieham sa na teba, Pane, moja duša sa spolieha na tvoje slovo; moja duša očakáva Pána väčšmi ako strážcovia dennicu.“ (Ž 130,5-6)
„Dúfaj, Izrael, v Pána odteraz až naveky.“
„Čakaj, Izrael, na Pána odteraz až naveky“ (hebr. originál).
Rovnakou výzvou končí aj predošlý žalm (130,7), v ktorom sa Izrael nevie dočkať odpustenia a vykúpenia. V Žalme 131 však táto téma nie je aktuálna. Naopak, žalmista vyjadruje spokojnosť dieťaťa, ktoré cíti blízkosť matky.
„Čakaj… odteraz až naveky“ by mohlo hovoriť o novom vnútornom postoji prežívania vzťahu k Bohu, ktorý umožňuje žalmistovi prestáť všetky obdobia poníženia napriek pokušeniu dožadovať sa, aby čím skôr prišlo Božie kráľovstvo.
Ak sa totiž nehrnie za veľkými, preňho nedosiahnuteľnými vecami a chce si zachovať pokojnú dušu, musí sa pripraviť na večné čakanie.
Čakanie tu nie je prázdnou nečinnosťou ani beznádejným odkladaním. Je to stálosť človeka, ktorý sa spolieha na Božie slovo a zostáva pri Bohu aj vtedy, keď ešte nevidí splnenie svojich očakávaní.
Žalm 42,5-7 zachytáva inú skúsenosť duše: „Duša sa mi rozplýva pri spomienke, ako som putoval ku vznešenému stánku a vstupoval do domu Božieho s radostným plesaním a s piesňou ďakovnou uprostred zástupov sláviacich sviatky. Prečo si smutná, duša moja? A prečo sa chveješ?“
Aj nepokojná duša sa môže znova učiť spočinutiu. Spomienka na Božiu blízkosť, dôvera v jeho slovo a ochota čakať premieňajú vnútorný nepokoj na vytrvalosť.
Nádej Izraela a každého človeka
„Je tu veľké Božie prisľúbenie, dané skrze proroka Izraelu a prostredníctvom neho aj nám všetkým. Ak budeme dúfať v Pána v tomto živote od rannej stráže (Ž 130,6) až do konca (naveky), budeme sa, až pominie tento svet, večne radovať v Božom kráľovstve z toho, v čo sme tu na zemi dúfali.“ (Origenes)
Tieto slová vyriekol kráľ Dávid, ktorý, hoci bol veľkým mužom, jednako sa pokoril a seba samého ponúkol milosrdnému Vykupiteľovi a Záchrancovi.
Jeho slová sú preto posolstvom aj pre celý Izrael, aby sa s dôverou utiekal k Božiemu milosrdenstvu.
Pokorné srdce nehľadá vlastnú veľkosť, povýšené oči sa nechcú zmocniť toho, čo človeka presahuje, a utíšená duša sa učí spočívať pri Bohu ako nasýtené dieťa v matkinom náručí.