Viera sa nededí automaticky. Deti si ju musia postupne vybudovať samy, no rodičia majú pri tomto raste nenahraditeľnú úlohu. Rodičia sú pre svoje deti prvým hlasom Cirkvi, opravdivými evanjelizátormi a katechétmi.
Výchova k viere nie je iba odovzdávanie poučiek, modlitieb a náboženských zvykov. Ide o pomoc dieťaťu, aby spoznalo Ježiša Krista, vytvorilo si s Bohom osobný vzťah a postupne prepájalo to, čo verí, s tým, ako žije.
Rodičia sú prvými učiteľmi viery
Rodina má byť prvou výchovnou komunitou aj ohľadom viery. Rodičia vychovávajú deti už od malička poznávať Ježiša Krista a uctievať si a milovať Pána Boha.
Rodičia zachovávajú a zveľaďujú v srdciach detí živú vieru, ktorú prijali pri krste. Biskupi výslovne potvrdili: „Rodičia musia byť opravdivými katechétmi svojich detí.“
Rodina je prameňom kresťanského života. Vplyv rodičov je rozhodujúci pre každú formu výchovy. Ježiš Kristus zveruje toto poslanie rodičom už tým faktom, že sú kresťania.
Kristov rozkaz „Choďte a ohlasujte evanjelium všetkému stvoreniu“ zaväzuje rodičov ohľadom svojich detí už tým, že prijali krst. Sviatosť manželstva posväcuje manželov a robí ich osobitným spôsobom nástrojmi Božej milosti pre deti.
Rodičovská zodpovednosť však neznamená, že rodičia dokážu vieru svojmu dieťaťu jednoducho vložiť do srdca. Viera je darom vychádzajúcim z tajomstva Božej milosti a slobodnej odpovede človeka.
Deti si budú musieť vybudovať svoju vlastnú vieru. Rodič môže sadiť a polievať, no len Boh môže dať vzrast.
Viera sa neodovzdáva iba slovami
Najsilnejšou katechézou je často život rodičov. Deti pozorujú, čo rodičia robia, ako sa modlia, ako riešia problémy, ako sa správajú k ľuďom, ako odpúšťajú a ako znášajú ťažkosti.
Keď rodičia žijú podľa svojej viery, deti vidia, že kresťanstvo nie je iba predmetom v škole alebo nedeľnou povinnosťou. Viera sa stáva skutočnosťou každodenného života.
Rodičia, ktorí sa s deťmi modlia, prikladajú patričnú dôležitosť viere v živote domácnosti a prirodzeným spôsobom učia svoje deti šíriť lásku ku Kristovi aj voči iným ľuďom, zanechávajú v detskom srdci hlboký odtlačok.
Osobný príklad rodičov je dôležitejší než množstvo vysvetlení. Ak rodičia hovoria o láske, no doma žijú v neustálom hneve, dieťa bude viac veriť ich správaniu než ich slovám.
Deti si všímajú, čo robíte. Keď budete mať pevnú vieru, určite to bude mať na ne dobrý vplyv. Nech vaše deti vidia, aký je Boh pre vás skutočný.
Ak rodičia urobia chybu, mali by požiadať o odpustenie. Dôležité je tiež, aby deti zakúsili, že im rodičia vedia odpustiť, pretože to upevní ich presvedčenie, že láska rodičov je bezpodmienečná.
Čo znamená katechéza
Výraz katechéza pochádza z gréckeho slova, ktoré znamená „dať zaznievať pri uchu“. Katechéza je ohlasovanie Kristovej blahozvesti, ktorú treba poznať, žiť a podávať druhým.
Kto úprimne prijíma radostnú zvesť, katechézu, v tom táto zvesť spôsobuje vzrast mentality viery a z nej vyplýva praktický kresťanský život.
Pre rodičov byť katechétmi znamená vzbudzovať toto všetko vo svojich deťoch, ktoré prijali v krste do daru zárodok viery.
Katechéza preto nie je iba učenie otázok a odpovedí z katechizmu. Zahŕňa náboženské rozhovory v rodine, spoločnú modlitbu, radosť, atmosféru viery, účasť na svätej omši, skutky lásky, odpustenie aj každodenné rozhodnutia.
Vedomosti sa musia snúbiť s cnosťami, rozum s prejavmi a skutkami lásky. Nestačí iba zopár úkonov nábožnosti s povrchnou znalosťou vierouky.
Rovnako nie je dostatočná ani náboženská náuka, ktorá zabúda na to, že Bohu patrí najvyššia úcta, že je potrebné vyčleniť si čas na modlitbu, naplno žiť kresťanské posolstvo a robiť apoštolát.
Tri roviny výchovy k viere
Rodičia sa majú starať o kresťanskú výchovu detí na troch rovinách: skúsenostnej, spoločenskej i poznávacej.
Skúsenostná rovina: dieťa vieru prežíva
Deti prežívajú vieru v jednoduchých každodenných udalostiach. Sú to chvíle, v ktorých je zásah rodičov rozhodujúci.
Môžeme povedať, že dieťa pije vieru spolu s materinským mliekom. Dieťa robí prvé krôčky ku Kristovi, keď sa na matkiných kolenách učí od nej prvé modlitby.
Dieťa začína myslieť na Boha a milovať Ho, keď mu Ho matka dá pocítiť ako prítomného v drobných udalostiach každodenného života.
Keď deti obdivujú nádherný západ slnka, rodič môže povedať: „To Pán Boh všetko stvoril. Aký je veľký!“ Keď deti obdivujú hviezdy, môže im pripomenúť: „To Pán Boh rozosial po nebi všetky hviezdy. Keď je už naše nebo také nádherné, aký krásny bude nebeský raj.“
Pri údive detí nad lietadlami a raketami môžeme im povedať: „Keď človek je schopný zostrojiť všetky tieto krásne veci, aký veľký musí byť Boh, ktorý dal človekovi také schopnosti.“
Pred „zázrakmi“ lekárov a chirurgov môžeme povedať: „Aký dobrý je Pán Boh, ktorý dáva ľuďom prostriedky bojovať proti chorobám.“
Tieto rozhovory majú väčšiu hodnotu než desiatky a desiatky strán prečítaných z kníh a príručiek. V duchu dôvernosti, ktorý sa pri takýchto rozhovoroch vytvorí, deti dostanú chuť slobodne vyjadriť svoje náhľady a budovať tak prvé základy svojho kresťanského svetonázoru.
Spoločenská rovina: dieťa žije vo viere s inými
Dieťa vychádza z rodiny, žije však v sociálnom prostredí, v škole, v skupine vrstovníkov a vo farnosti.
Úlohou rodičov je zasvätiť deti do cirkevného života. Ak rodičia spolu s deťmi prežívajú svätú omšu a iné liturgické pobožnosti a slávnosti, v deťoch sa rozvíja zmysel spolupatričnosti s Cirkvou.
Cirkev slúži ako spoločenstvo, v ktorom môžu rodičia a deti skúmať svoju vieru a duchovne sa rozvíjať. Zapojenie sa do náboženského spoločenstva poskytuje rodine zdroje, ktoré môže využiť, a ľudí, ktorých sa môže pýtať, keď sa objavia otázky.
V cirkvi je spoločná viera. To poskytuje pevný spoločný základ, vzťahové lepidlo, ktoré drží ľudí blízko Pána a navzájom prepojených.
Poznávacia rovina: dieťa rozumie obsahu viery
Dieťa, ktoré životne asimiluje kresťanskú vieru v rodine a vo farnosti, potrebuje aj teoreticky poznať obsah viery.
Dieťaťu treba predstaviť celú panorámu dejín spásy, vysvetliť mu, ako sa Boh zjavil ľuďom a ako Ježiš Kristus vedie ľudí vo svojej Cirkvi k nebeskému Otcovi.
Treba nástojiť, aby sa dieťa naučilo naspamäť niektoré základné poučky, modlitby a texty. Toto sa obyčajne robí v škole na hodinách náboženstva.
Deťom treba najprv dať možnosť, aby prežívali a milovali to, čo sa neskôr naučia na katechizme. Deťom treba najprv predstaviť Ježišove dejiny, Evanjelium, a až potom vysvetľovať dogmatické poučky.
V určitej chvíli však musia aj teoreticky poznať kresťanstvo, teda to, čo sa kedysi nazývalo katechizmom.
Prečo nestačí, že dieťa chodí do kostola
Mnohí rodičia povedia, že deti vodili celé detstvo do kostola, ale v priebehu puberty či ranej dospelosti ich potomkovia svoju vieru opustili.
Jednoducho povedané - ich deti vieru nikdy nemali, nemali s Bohom vzťah, iba chodili do kostola.
Viera rodiča je jeho vierou. Viera dieťaťa je niečo úplne iné. Príde čas, keď dieťa už viac nebude veriť len preto, že veria rodičia.
Deti potrebujú, aby im rozhovory s rodičmi a konkrétny každodenný život potvrdili to, čo čítajú v knihách a o čom sa učia na náboženstve.
Ak deti chodia na vyučovanie náboženstva a potom sa vrátia do rodiny, kde vidia, že rodičia robia práve opak toho, čo sa na katechizme naučili, prirodzene dajú prednosť tomu, čo ich učí každodenný rodinný život.
Čo im povedal katechéta alebo kňaz, môže byť dôležité, ale rodinný život ich neustále obklopuje. Preto má na ich vieru zásadný vplyv.
Ako hovoriť deťom o Bohu v každodennom živote
Keď je viera v srdci rodičov, prirodzene o nej hovoria s rodinou nielen pri príprave na zhromaždenie alebo pri rodinnom uctievaní, ale kedykoľvek počas dňa.
Takéto rozhovory by nemali byť vynútené, ale prirodzené a spontánne. Môžu vzniknúť pri prechádzke, počas výletu, pri práci v záhrade, pri cestovaní alebo pri spoločnom jedle.
Rodičia sa môžu s deťmi rozprávať o Bohu, keď vidia niečo pekné v prírode alebo keď sa tešia z chutného jedla. Môžu deťom pripomenúť, s akou láskou Boh všetko pripravil a ako je stvorenie premyslené.
Pri práci v záhrade možno hovoriť o tom, aké je úžasné, že semienka klíčia a neskôr z nich vyrastajú rastliny.
Počas výletu do hôr môže matka zvolať: „Akí sme len šťastní!“ Takto sa spoja a spečatia dve iniciatívy: slovo a príklad, ktoré spoločne rozvíjajú život viery v dieťati.
Rodičia by si mali cez deň nájsť čas pre svoje deti. Kresťanskí rodičia si majú dobre uvedomiť potrebu, že si musia popri svojich pracovných a občianskych povinnostiach nájsť čas, aby mohli byť so svojimi deťmi, malými či veľkými, a hovoriť s nimi o Bohu.
Ako deťom predstaviť Boha
Ak necháme výchove k viere voľný priebeh, môže sa stať, že dieťa začne Boha vidieť takého, aký nie je: ako policajta, sudcu, deda Mráza alebo hodinára.
Preto je dôležité hovoriť deťom o tom, aký Boh v skutočnosti je.
Boh je Trojica
Deti skôr či neskôr položia otázku: Ako môže byť jeden Boh, keď raz je to Boh, raz Ježiš a inokedy sa modlíme k Duchu Svätému?
Naučme svoje deti, že veríme v Boha, v ktorom sú tri osoby. Veľkou a čistou láskou, ktorá je medzi nimi, sú zjednotené a zároveň každá osoba zostáva osobitná.
Boh je Otec, Stvoriteľ, ktorý je na nebesiach. Syn Ježiš Kristus je Vykupiteľ, ktorý za nás zomrel na kríži. Duch Svätý je ten, ktorého vzývame o pomoc a ktorý pôsobí v našom živote.
Boha môžeme oslovovať tak, ako to práve cítime. Raz sa mu môžeme prihovárať ako svojmu Ockovi, niekedy vzývame o pomoc Ducha Svätého a inokedy sa prihovárame Ježišovi. Stále je to však jeden a ten istý Boh.
Boh je dobrý
Deti potrebujú vedieť, že Boh je naozaj dobrý, lebo iný byť ani nemôže. Boh sám je dobro, to najväčšie dobro, aké len existuje.
Učme deti, aby ho spoločne chválili a ďakovali mu za všetko, čo im dáva. V modlitbe môžu vymenovať všetko dobré, čo ich počas dňa stretlo: slnečný deň, dobrú známku, cukrík, obrázok od kamarátky alebo spoločné chvíle pri hre.
Boh nás osobne pozná
„Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané!“
Boh pozná každého človeka do najmenšieho detailu. Nie je vzdialeným starým pánom, ktorý sedí vysoko a ďaleko od nás. Je Bohom, ktorý nás osobne pozná.
Poznať niekoho znamená vedieť, ktoré je jeho obľúbené jedlo, čo rád robí a kedy sa cíti smutný. Boh nás pozná ešte omnoho viac. Vie, čo práve robíme a čo si myslíme.
Boh počúva naše úprimné slová
Boh o nás všetko vie, a preto sa nemusíme báť povedať mu čokoľvek. Naučme to aj svoje deti.
Deti môžu Bohu povedať: „Pane, som smutná.“ Alebo: „Ten dážď ma dnes nahneval, mal som iné plány.“ Modlitba má byť úprimným rozhovorom s Bohom.
Vďaka tomu, že Bohu veci hovoríme, budujeme s ním vzťah.
Boh je spravodlivý a milosrdný
Deti sa neraz môžu cítiť ukrivdene. Jedine Boh vidí omnoho ďalej, pozná úmysly a jeho spravodlivosť je iná než naša ľudská spravodlivosť: je spravodlivosťou, ktorá je milosrdná.
Učme deti, že nie vždy sa dá všetko vysvetliť a vyriešiť, no napriek tomu je tu niekto, kto o tom vie aj bez vysvetľovania.
Deti môžeme zároveň viesť ku konaniu dobra v skrytosti: vložiť do vrecka hračku, ktorá poteší sestričku, napísať k desiate dobrú chuť, poslať kamarátke list alebo utrieť riad bez toho, aby ich o to rodič požiadal.
Boh odpúšťa
Deti potrebujú vedieť, že k Bohu sa môžu kedykoľvek vrátiť ako márnotratný syn.
Boh ich nečaká s hrozbou, ale s otvorenou náručou. Kým človek urobí jeden krok smerom k nemu, Boh už ho víta plný lásky a prijatia.
Boh nám znova a znova odpúšťa a pri každej sviatosti zmierenia nám dáva šancu začať nanovo s čistým srdcom.
Aj rodič môže byť deťom príkladom, keď sa pred nimi ospravedlní: „Pane, odpusť mi, že som dnes kričala na deti.“ Tak deti uvidia, ako cez vyznanie hriechov prichádza odpustenie a pokoj do srdca.
Rodinná modlitba ako rozhovor s Bohom
Modlitba pomáha budovať vzťah s Pánom Bohom. Nie je iba povinnosťou, ale príležitosťou na autentický rozhovor s Otcom.
Je dôležité modliť sa v skrytosti, ale Ježiš nám ukázal aj potrebu modliť sa spolu s inými verejne.
Začnite osobným príkladom
Najlepším príkladom pre deti sú rodičia. Deti by mali vidieť rodičov modliť sa skoro ráno, večer pred spaním, pred jedlom aj vtedy, keď rodina stojí pred zásadným rozhodnutím.
Deti môžu vidieť, že rodičia sa modlia, keď sa niečo deje, aj keď sú za niečo vďační.
Každý deň si vyhraďte čas na modlitbu so svojimi deťmi a za svoje deti.
Modlite sa prirodzene a spontánne
Spontánne modlitby naučia deti, že modlitba nie je len ranný rituál alebo rituál pred spaním, ale skutočný rozhovor s Pánom Ježišom.
Ak sa stratia kľúče od auta, zastavte sa a nahlas sa za to modlite so svojimi deťmi. Keď ich potom nájdete, poďakujte sa Bohu.
Ak dostanete správu, že priateľ je chorý, môžete sa spolu pomodliť za jeho uzdravenie.
Modlitba s deťmi môže mať jednoduchú formu: rozprávajte im o Kristovi a jeho priateľoch alebo využite bežnú životnú udalosť, aby si lepšie vedeli predstaviť evanjeliovú scénu.
Učte deti štruktúru modlitby
Deti sa môžu učiť modliť uctievaním, vyznávaním hriechov, vďakyvzdaním a prosbou.
- Naučte deti chváliť Boha za to, aký je.
- Naučte ich vyznávať svoje hriechy a prosiť o odpustenie.
- Učte ich ďakovať za dobro, ktoré prijímajú.
- Povzbudzujte ich, aby Bohu predkladali svoje potreby.
- Veďte ich k tomu, aby prosili podľa Božej vôle.
Deti treba učiť vkladať svoje srdce do Krista a rozprávať sa s ním o tom dobrom i zlom, čo počas dňa prežili.
Vytvorte si modlitbové návyky
Mali by sme sa aspoň raz denne, okrem modlitby pred jedlom, spoločne celá rodina pomodliť.
Najjednoduchšia môže byť ranná modlitba: „Ó, môj Bože, obetujem ti dnes svoje myšlienky, slová a skutky.“
Vyhraďte si denne čas na čítanie Božieho Slova. Môže to byť pred jedlom alebo spaním.
Každý deň môžete prečítať príbeh svätého, ktorý je v kalendári, a potom ho poprosiť o príhovor za rodinu u Boha.
Odporúčame rodičom denne sa doma modliť ruženec. Hľadajte príležitosť, kedy by sa deti mohli modliť s vami.
Deti často frflú na modlitbu celého ruženca, ale vytrvaním v modlitbe sa neskôr samy a dobrovoľne začnú zapájať do desiatkov ruženca.
Ak deti naučíme mať vzťah s našou nebeskou Mamou Máriou, budú mať v nej priateľku, ktorá ich povedie k svojmu Synovi.
Urobte modlitbu tvorivou
Niekedy sa ani deti necítia komfortne pri modlitbe. Pomôcť im môže jednoduchý vizuál, napríklad Modliace sa ruky.
Jedna rodina píše odpovede na modlitby na farebné kamene a ukladá ich do veľkej sklenenej vázy.
Raz za mesiac si môžete urobiť špeciálny modlitbový večer. Na papieriky napíšte svoje prosby za seba, svojich blížnych, kamarátov i za to, čo sa deje vo svete.
Po mesiaci tieto papieriky znova prečítajte, vytrieďte tie, ktoré už Pán vypočul, a ďakujte za ne.
Modlitba pred spaním
Pred spaním môžu rodičia žehnať svoje deti: „Pane Ježišu, požehnaj toto dieťa. Pošli svojho Ducha Svätého do jeho srdca a pomôž mu Ťa ľúbiť viac než čokoľvek iné. Daj mu svoju milosť, aby z neho vyrástol muž alebo žena, akého ho Ty chceš mať. Amen.“
Potom urobte znak kríža na čelo dieťaťa.
Pri objatí detí môžeme pripomenúť, že jediná osoba, ktorá ich má radšej ako rodičia, je Boh, a dať im druhé objatie za Neho.
Ako viesť deti na svätú omšu
Rodičia majú deti postupne uvádzať do svätej omše vhodnými a zaujímavými formami.
- Sadnite si dopredu.
- Snažte sa, aby boli deti čo najviac zapojené do liturgie.
- Povzbudzujte ich k spoločným modlitbám a spevu.
- Potichu ich nabádajte k sadaniu, kľakaniu či vstávaniu.
- Pri premenení môžete pošepkať: „Pozri, to je Ježiš!“
- Buďte príkladom pri modlitbe.
- Ukážte deťom, že ste na svätom mieste a ste svedkami zázraku.
- Ak sú deti hlučné viac ako minútu, treba ich vyviesť.
- Nenechávajte dieťa počas svätej omše behať hore-dole.
- Nečakajte od detí dokonalosť, ale iba to, čoho sú naozaj schopné.
- Nepodplácajte ich sladkosťami, hračkami alebo výletmi, ak budú počas omše „dobré“.
Ak sa deti sťažujú, že omša je nuda, nekritizujte ich, ale vysvetlite im, ako veľa pre vás znamená byť s Ježišom v tento výnimočný čas.
Po omši sa o omši rozprávajte. Na ceste domov hovorte o čítaniach alebo homílii a pýtajte sa, ako by sa dali niektoré myšlienky z kázne zaradiť do praktického života.
Nedeľa nech je výnimočným dňom. Použite toalety pred začiatkom svätej omše a pripravte deti tak, aby počas slávenia nemuseli zbytočne odchádzať.
Vynechanie omše nie je iba otázkou pravidla, ale odmietnutím Pánovho pozvania na hostinu. Pán pripravil miesto pri svojom stole práve pre každého človeka.
Ako deťom vysvetľovať biblické pravdy
Ježiš pri vyučovaní často používal znázornenia, pretože podnecujú k premýšľaniu, pôsobia na srdce a pomáhajú pamäti.
Rodičia by mali brať do úvahy vek dieťaťa, jeho predstavivosť, otázky a skúsenosti.
Využívajte prírodu a každodenné predmety
Pri pečení koláča alebo sušienok môžete dieťaťu vysvetliť, na čo slúži recept. Potom vezmite jablko, rozkrojte ho a podajte dieťaťu jadierko.
Vysvetlite, že recept je „napísaný“ v jadierku, ale je oveľa zložitejší ako kuchárska kniha. Staršiemu dieťaťu môžete vysvetliť, že recept na jablko, lepšie povedané na celý strom, bol súčasťou kódu DNA.
Pri porovnaní lietadla a vtáka sa môžete pýtať: „Môže lietadlo znášať vajíčka a vysedieť z nich lietadielka? Potrebuje vták pristávaciu dráhu? Kto je inteligentnejší - ten, kto vyrobil lietadlo, alebo Ten, kto stvoril vtáky?“
Takéto príklady a dobre zvolené otázky môžu dieťaťu pomôcť rozvíjať schopnosť premýšľať a budovať si vieru v Boha.
Zapájajte deti do rozhovoru
Ježiš sa nebál opýtať svojich nasledovníkov, čomu veria. Aj rodičia by sa mali detí pýtať na ich názory a pocity, najlepšie v príjemnej a uvoľnenej atmosfére.
Možno pritom vyjadria aj pochybnosti, s ktorými vnútorne zápasia. Rodičia by mali chcieť, aby deti odpovedali vlastnými slovami a neopakovali iba to, čo počujú od nich.
Ak dieťa vyjadrí pochybnosti o nejakej biblickej náuke, nereagujte príliš prudko ani nezačnite náuku hneď obhajovať.
Buďte trpezliví a pomáhajte mu o tom premýšľať. Úprimné otázky dieťaťa možno chápať ako dôkaz, že si chce danú vec vyjasniť.
Nepodceňujte otázky dieťaťa ani sa nevyhýbajte téme iba preto, že je pre rodiča nepríjemné o nej hovoriť.
Vysvetľujte hodnotu biblických zásad
Deti treba viesť k pochopeniu, že Božie normy prispievajú k pokojným a harmonickým vzťahom.
Môžete im povedať, aby si predstavili, že pôjdu na odľahlý ostrov a musia si vybrať niekoľko ľudí, ktorí tam budú žiť s nimi.
Takto možno dieťa naučiť, že pri spoločnom živote sú dôležité čestnosť, pokoj, dôvera, schopnosť odpúšťať a ochota slúžiť.
Dieťa potrebuje pochopiť, že biblické zásady nie sú iba zoznamom zákazov. Pomáhajú mu orientovať sa v živote a budovať dobré vzťahy.
Viera má byť krásna, nie iba zoznamom zákazov
Ak máme deťom pomôcť vnútorne prijať vieru, musíme ju aj žiť a sprostredkovať jej krásu.
Deťom treba otvárať horizonty, nielen predkladať pravidlá a zákazy. V opačnom prípade si môžu odniesť dojem, že viera je iba súborom náročných a bezduchých zákazov, zoznamom hriechov a záväzkov.
Pánove prikázania nám dávajú silu dosiahnuť plnší ľudský rozvoj. Nie sú negáciou života, ale poskytujú živnú pôdu pre každodenný život, rodinné a spoločenské vzťahy.
Deti musia vidieť krásu viery a lásku ku Kristovi vo svojom každodennom živote, nie iba súbor zákazov.
Boha nemožno vnímať iba ako nepriateľa detských rozmarov. Deťom treba pomôcť rozmary prekonávať, aby mohli viesť šťastný život, odpútaný od materiálnych statkov a vedený láskou k Bohu a blížnemu.
Kresťanská rodina najúčinnejšie odovzdáva krásu viery a lásku ku Kristovi vtedy, keď jej členovia z lásky žijú v harmonickom vzťahu, berú veci s úsmevom, zabúdajú na svoje malicherné starosti a venujú sa iným členom domácnosti.
Každé dieťa má svoje vlastné radosti a starosti, ktoré by rodičia mali poznať a na nich budovať výchovu.
Potom im môžu lepšie vysvetliť, prečo majú žiť čistotu, miernosť, usilovne pracovať, byť odpútané od materiálnych vecí, byť obozretné na internete a netráviť priveľa času s videohrami.
Deti môžu pochopiť, že Boh nie je nástrojom, ktorý rodičia používajú, aby v domácnosti urobili všetko potrebné. Boh je nebeským Otcom, ktorý ich nesmierne miluje, Stvoriteľom vesmíru, dobrým Pánom a Priateľom, ktorý ich nikdy neopustí.
Prvé sväté prijímanie ako príležitosť
Prvé sväté prijímanie je veľmi silným momentom a vhodnou príležitosťou na prehĺbenie rodinnej katechézy.
Dieťa sa počas prípravy môže začať viac zaujímať o život Pána Ježiša, o to, ako žil, ako sa správal a ako sa má správať ono.
Ak sú rodičia schopní, majú čas a po kresťansky milujú svoje deti, môžu sa zapojiť do prípravy na prvé sväté prijímanie.
Vyučovanie katechizmu v rodine sa praktizuje najmä ako príprava na prvé sväté prijímanie. Väčšinou ide o katechézu malej skupiny.
V určitom čase sa zhromaždia deti z blízkych domov spolu s matkami alebo s otcom. Skupina by nemala presahovať desať až dvanásť členov.
Jedna z lepšie pripravených matiek vedie hodinu katechizmu. Vysvetľuje, kladie otázky a podnecuje dialóg. Ostatní rodičia jej pomáhajú.
Je dôležité vytvoriť úprimnú a nenútenú atmosféru, aby deti mohli slobodne vyjadriť svoje otázky, ťažkosti a to, čomu nerozumejú.
Tri fázy rodinnej katechézy
- Predstavenie náboženskej pravdy.
- Jej vysvetlenie.
- Jej prežívanie v každodennom živote.
Tretia fáza spočíva v tom, že rodičia si spolu s deťmi naplánujú, ako budú počas týždňa uskutočňovať to, čo na hodine katechizmu prebrali.
Takáto hodina náboženstva sa stane blízkou každodennému životu, stáva sa stretnutím s priateľmi a má veľmi málo zo školského aparátu.
Rodina ako domáca Cirkev
Starostlivá rodičovská láska a modlitba spolu s deťmi napĺňa rodinu Božím duchom a pretvára ju na skutočnú domácu Cirkev.
Keď sa usilujeme vychovávať deti vo viere, nie je možné oddeľovať náuku od zbožného života.
Rodičia by mali zabezpečiť, aby deti videli, že viera presahuje večere a nedeľný kostol. Bohu patrí čas a priorita aj v bežnom dni, v rodinných rozhovoroch, pri cestovaní a vo voľnočasových aktivitách.
Vytvorte duchovný domov: zapojte deti do čítania Písma, slávenia cirkevných sviatkov a používania náboženských symbolov v domácnosti.
Majte doma kríže. Majte doma svätenú vodu a používajte ju, keď potrebujete špeciálnu pomoc od Boha. Zaobstarajte si požehnaný olej, ktorým sa môžete pomazať, ak ste chorí.
Vhodným spôsobom možno deťom približovať aj liturgický rok. Adventná cestička, ktorú deti každý večer postupne prechádzajú, môže byť spojená s vymaľovaním ďalšej časti a zavesením perníka dobrých skutkov na stromček v Betleheme.
Počas jázd autom môžete spievať chvály. Svätý Augustín povedal, že kto spieva, dvakrát sa modlí.
Čas venovaný deťom je súčasťou odovzdávania viery
Rodičia musia tráviť čas so svojimi deťmi. Spolu prežitý čas môže zahŕňať prechádzky, výlety a rozhovory o tom, čo deti trápi a aké majú problémy.
Pri odovzdávaní viery je kľúčové, aby rodičia boli k dispozícii pre svoje deti a aby sa za ne modlili.
Rodičia si musia nájsť aspoň pár minút denne alebo niekoľko hodín počas dovolenky, aby posúvali výchovné pôsobenie na stále vyššiu úroveň.
Čas je život a život Krista prítomného v ľudskej duši je najlepší dar, aký môžu rodičia deťom dať.
Rodičovská výchova si vyžaduje aj poznanie detí. Rodičia by mali študovať, ako fungujú jednotlivé vekové skupiny a akému prostrediu sú deti vo svojom veku vystavené.
V konečnom dôsledku ide o lepšie spoznávanie vlastného dieťaťa, čo rodičom umožňuje premyslenejšiu a zodpovednejšiu výchovu.
Trpezlivosť pri raste viery
Pevná viera potrebuje čas, aby narástla. Preto musí byť rodič pri vyučovaní detí trpezlivý a vytrvalý.
Jedna rodina venovala deťom pätnásť minút denne na spoločné štúdium s výnimkou dní, keď mali zhromaždenie. Pätnásť minút nebolo veľa pre deti ani pre rodičov, no pravidelnosť prinášala ovocie.
Viera nerastie rovnakým tempom u všetkých detí. Každý rast má svoje tempo a o viere to platí tiež.
Nie je možné dieťa do viery násilne „naťahovať“. Rast možno podporovať, chrániť a sprevádzať, no nemožno ho vynútiť.
Najjednoduchšie je hodnotiť duchovný život podľa kritéria chodí alebo nechodí do kostola, pristupuje alebo nepristupuje k sviatostiam. To však o kvalite viery nemusí nič povedať.
Omnoho dôležitejším kritériom je rastúci vzťah s Bohom vo vnútri človeka, čo je inému človeku často ťažko pozorovateľné.
Puberta, pochybnosti a sloboda
V období dospievania sa možnosti rodičov v oblasti odovzdávania viery často približujú k minimu. Aj keď je rodič pozorovaný, jeho rady a nabádania bývajú odmietané.
Pre rodičov je to čas, ktorý treba prežiť. Najcennejšie, čo je nevyhnutné uchrániť, je dôvera a vzájomná otvorenosť vo vzťahu rodič - dieťa.
Nútenie k úkonom viery, predovšetkým k sviatosti zmierenia, môže v tomto období vytvoriť trvanlivý odpor voči praxi viery alebo voči viere samotnej.
Viera je slobodným úkonom, ktorý nemožno nariadiť ani nepriamo vynútiť nezvratnými argumentmi.
Rodič nemá dieťa vychovávať v sterilnom prostredí. Bez stretnutia s náročnosťou života nebude mať príležitosť budovať odolnosť. Musí však ísť o skúsenosť, ktorú dieťa zvládne.
Prinútiť dieťa k niečomu sa nedá, ale pomáhať mu v orientácii je nutné.
Rodičia by mali dieťaťu poskytovať jasné hodnoty a zároveň mu ponechať priestor, aby sa mohlo stať samo sebou.
Keď dospelé dieťa vieru odmieta
Dnes je veľa rodičov nešťastných zo životnej praxe svojich dospelých detí: zo spolužitia bez manželstva, zo života bez sviatostí alebo z dištancovania sa od všetkého, v čom deti po náboženskej stránke vyrastali.
Niektorí sa snažia reagovať silou, nútením, výčitkami alebo odmietnutím kontaktu s deťmi a ich partnermi.
Poctivo sa však dá povedať, že v takých situáciách sú všetci bezmocní. Ak je bezmocný rodič, neznamená to, že je bezmocný Boh.
Čo môže rodič urobiť? Môže a má sa za svoje deti vytrvalo modliť. Môže a má svoje deti vytrvalo milovať, i keď s nimi v mnohom nesúhlasí.
Pokiaľ je to možné, má sa snažiť milovať aj tých, ktorých si deti obľúbia a privedú, nech už ide o akúkoľvek formu spolužitia.
Rodič má dôverovať Bohu, ktorý na rozdiel od nás všetko necháva rásť až do žatvy.
Deti o nesúhlase rodičov dobre vedia a nemusí sa im denne pripomínať. Aj napriek nesúhlasu sa rozhodli žiť inak.
Len tam, kde udržíme lásku a komunikáciu, máme možnosť niečo v dobrom zmeniť.
Rodič si musí uvedomiť, nakoľko mu ide o potomka a nakoľko o seba samého. Niekedy sa rodičia nesúhlasom a opakovanou kritikou snažia vykúpiť zo svojho pocitu zlyhania pri výchove detí.
Dospelí ľudia, či sú to rodičia alebo ich deti, nesú každý zodpovednosť sám za seba.
Viera ako semienko
Jadro viery, teda osobný a vnútorný vzťah s Bohom, možno prirovnať k malému semienku. Kresťanský životný štýl je sadenica, ktorá z tohto semienka vyrastie. Ovocie viery je plod.
Našou častou chybou je, že by sme najradšej mladým odovzdali všetko naraz: semienko, sadenicu i plody. To však nejde.
Odovzdať niekomu vnútorný vzťah s Bohom nie je dosť dobre možné. Nechajme radšej Pána, aby zasieval semená, a uvažujme o tom, ako sa budeme o ich rast starať, keď sa uchytia.
Rodičia môžu vytvárať prostredie, v ktorom sa viera rozvíja: môžu sa modliť, hovoriť o Bohu, žiť lásku, sprevádzať deti vo farnosti, vysvetľovať otázky a ukazovať krásu kresťanského života.
To, čo rodičia môžu dať deťom, nemôže nikto nahradiť. Zároveň však musia rešpektovať, že dieťa bude musieť na Boha odpovedať slobodne.
Pomôžte deťom nájsť vlastnú cestu
Výchova detí vo viere znamená predovšetkým naučiť ich urobiť z celého svojho života jeden úkon uctievania Boha.
Ak máme podporovať postoj uctievania Boha u detí, je potrebné, aby sa s Kristom osobne stretávali už v skorom veku.
Musíme im pomáhať, aby sa s Kristom naučili viesť osobný rozhovor. Rozvíjanie zbožnosti dieťaťa spočíva v tom, že mu pomáhame vkladať srdce do Krista, rozprávať sa s ním o dobrom i zlom, čo prežilo počas dňa, a počúvať hlas svojho svedomia.
Deti dokážu získavať tieto návyky takmer automaticky, keď vidia, ako sa rodičia rozprávajú s Pánom a snažia sa žiť v jeho prítomnosti počas celého dňa.
Viera sa vo svojej podstate neodvoláva na prvom mieste na zoznam povinností a katechetické poučky, ale na Osobu, v ktorú veríme celým srdcom, pretože jej dôverujeme.
Ak chceme presvedčiť deti, že život Ježiša Krista zmenil existenciu celého ľudstva, deti by mali jasne vidieť, ako Kristus premenil náš vlastný život.
Rodič, ktorý vychováva vo viere v Krista, ukazuje svojím vlastným životom prepojenie s touto Osobou.
Byť dobrým rodičom znamená predovšetkým byť rodičom, ktorý je dobrý a ktorý bojuje o svätosť. Deti si to rýchlo všimnú, budú obdivovať úsilie rodičov a budú sa snažiť ich napodobňovať.
Viera a životné povolanie dieťaťa
Boží plán pre každého človeka je niečím úžasným a posvätným. Najväčšou službou, ktorú môžeme poskytnúť človeku, osobitne svojim deťom, je podporovať ich v tom, aby objavili, čo od nich Boh chce.
Rodičia nemajú pre deti písať vlastný životný román podľa svojich predstáv. Povolanie dieťaťa môže byť iné, než si rodičia naplánovali.
Povolanie dieťaťa je súčasťou nádherného povolania materstva a otcovstva. Rodičia dávajú svoje dieťa Bohu a pomáhajú mu modlitbami a prejavmi lásky.
Kresťanskí rodičia sa majú modliť za povolania v rodine a byť otvorení tomu, ak Boh povolá jedného alebo viacerých členov rodiny do osobitnej služby.
Majú veľkodušne podporovať slobodnú voľbu svojich detí a pomáhať im, aby ich povolanie zapustilo korene a pevne rástlo.
Každodenné podnety pre rodičov
- Modlite sa za svoje deti a za ich osobný vzťah s Bohom.
- Nechajte deti vidieť vás modliť sa.
- Modlite sa spolu s deťmi každý deň.
- Hovorte s deťmi o Bohu prirodzene, pri bežných činnostiach.
- Čítajte spolu Sväté písmo a príbehy svätých.
- Vysvetľujte deťom vieru primerane ich veku.
- Berte ich otázky vážne.
- Nechajte ich odpovedať vlastnými slovami.
- Ukazujte krásu viery, nielen pravidlá a zákazy.
- Zapájajte deti do života farnosti a liturgie.
- Vytvorte doma atmosféru dôvery, radosti a odpustenia.
- Učte deti konať dobro aj v skrytosti.
- Požiadajte deti o odpustenie, keď urobíte chybu.
- Buďte trpezliví počas puberty a dospievania.
- Keď dieťa vieru odmieta, zachovajte lásku, komunikáciu a modlitbu.
- Dôverujte Bohu, ktorý dáva rast.
Veľa sa s deťmi rozprávajte, načúvajte im, pomáhajte im objavovať Božie stopy v ich živote. Zapájajte sa do spoločenstva rodín a učte deti robiť malé skutky lásky.
Viera je dar. Nie každý má možnosť narodiť sa v rodine, ktorá mu tento dar odovzdá. Aj človek, ktorý sa o viere dozvedel až neskôr, ju môže s láskou prijať a dávať ju svojim deťom.
Takáto viera sa prejavuje v dôvere, vďačnosti, obete, schopnosti deliť sa aj v ťažkostiach a v ochote pomáhať druhým.