Anton Srholec: narodenie, život a služba človeku

Anton Srholec sa narodil 12. júna 1929 v Skalici v chudobnej rodine maloroľníka ako jedno zo siedmich detí. Bol jediným zo siedmich detí, ktoré sa rozhodlo pre štúdium na gymnáziu.

Dr. h. c. Anton Srholec, (* 12. 6. 1929, Skalica - † 7. 1. 2016, Bratislava), bol slovenský rímskokatolícky kňaz a salezián, politický väzeň, charitatívny pracovník a filantrop, spisovateľ, a obhajca ľudských práv. Počas totalitného režimu bol prenasledovaný, ale komunistický režim ho nikdy nezlomil.

Detstvo v Skalici a rozhodnutie pre saleziánsky život

Anton Srholec sa narodil ako jedno zo siedmich detí v Skalici. Pochádzal z chudobnej rodiny maloroľníka a jeho detstvo bolo späté s jednoduchými sociálnymi pomermi, v ktorých vyrastal.

Už v roku 1946 vstúpil do saleziánskej spoločnosti s cieľom venovať sa výchove chudobnej mládeže. Ako sedemnásťročný vstúpil do saleziánskej spoločnosti s cieľom venovať sa výchove chudobnej mládeže.

Keďže túžil stať sa kňazom, zvolil si blízke saleziánske Gymnázium v Šaštíne. Študoval v Skalici, v Trnave a v Šaštíne, maturoval v 1951 v Bratislave.

V roku 1944 nastúpil do Saleziánskeho ústavu v Šaštíne. Ako mladý študent sa priblížil k saleziánskemu spôsobu života a zvolil si saleziánske Gymnázium v Šaštíne.

Akcia K a prerušenie štúdia

Keď v apríli 1950 postihla saleziánskeho študenta celoštátna akcia proti reholiam - akcia K - jeho študentská cesta utrpela kolaps. Keďže v roku 1950 komunistický režim rozpustil všetky rehoľné spoločnosti, nebolo mu umožnené študovať teológiu.

U saleziánov ma zastihol apríl 1950, keď bola známa Barbarská noc, keď zlikvidovali všetky cirkevné inštitúty, organizácie, školy, internáty, semináre, mužské a ženské kláštory.

Obsadili nás v apríli milície a armáda a 15. apríla nás nasadili na autobusy a odviezli akože na politické školenie. Potom sme boli internovaní, práca na Priehrade mládeže, kde som bol niekoľko mesiacov.

Po násilnom obsadení saleziánskeho domu v Šaštíne putoval spolu s ostatnými spolužiakmi a kňazmi do sústreďovacieho kláštora v Podolínci a neskôr na Priehradu mládeže, čo bolo súčasťou vládnej snahy o ich „prevýchovu“.

Potom akože preškoleného v duchu marxisticko-leninskej ideológie mňa aj ostatných spolubratov, mladých kandidátov na teológiu, pustili domov k rodičom. Bol som tam niekoľko mesiacov, vtedy som si ukončil maturitu, spolu s tzv. reparatistami, dodatočne som si urobil maturitu, bol som akurát v oktáve a išiel som do Bratislavy.

Keďže toto úsilie komunistického režimu stroskotalo, mladých študentov nakoniec prepustili a Anton si tak mohol dokončiť maturitu.

Pokus o prekročenie hraníc v roku 1951

Preto sa v roku 1951 pokúsil emigrovať, aby v cudzine mohol realizovať tento svoj sen. Po maturite v roku 1951 sa pokúsil odísť na teologické štúdiá do Talianska, ale chytili ho na hraniciach.

Prostredníctvom rehole saleziánov, ktorá mala úzke kontakty v zahraničí, sa dostal do skupiny dvadsiatich troch kňazov a študentov, ktorí sa v apríli 1951 pokúsili o útek cez rieku Moravu.

Stalo sa to v apríli, prišiel ku mne jeden môj spolužiak a informoval ma, že je možné utiecť za hranice a tam doštudovať teológiu. Vďačne som túto ponuku prijal, bola to cesta k uskutočneniu môjho sna a v noci z 8. na 9. apríla som sa vlakom v podvečer odviezol do Šaštína, kde bola rodina, z ktorej pochádzal jeden môj starší spolužiak.

V tej rodine už som našiel okolo dvadsať mojich spolužiakov, starších spolužiakov aj starých kňazov, ktorých komunistický režim prenasledoval, niektorí sa skrývali. Dali túto skupinu dohromady, že nás prevedú dvaja sprievodcovia. Jeden zo sprievodcov bol Ferdinand Totka, to bol profesionálny prevádzač a druhým bol dôstojný pán Titus Zeman, salezián.

Prevod cez hranice. Bolo nás dvadsaťtri študentov a starších kňazov aj so sprievodcami. Sprievod bol veľmi skoro v apríli, keď bola rozvodnená rieka Morava a bolo veľké riziko prejsť cez tú rozvodnenú rieku.

Urýchlilo sa to preto, lebo dvaja prevádzači, Totka a Zeman sa už vrátili z Viedne alebo z Rakúska cez hranicu. Na hranici, už na našej strane, ich chytili dvaja pohraniční strážcovia, zviazali ich, zavreli ich do nejakej búdky.

Tam jeden strážil a druhý utekal na veliteľstvo do Malých Levár, aby priviedol posilu. Ale Totka a Zeman, nakoľko boli zviazaní, sa im podarilo rozviazať, vojaka prepadli, zobrali mu zbraň. Mali šťastie, že tú zbraň nepoužili, ani nezobrali.

Niesli so sebou dva gumové člny, ktorými mali previesť našu skupinu. Jeden čln tam nechali, len jeden čln zobrali a toho zviazaného vojaka tam nechali pri strome, a utekali do vnútrozemia už len s jedným nafukovacím, gumovým člnom.

Z tých 23 ľudí, ktorí sme sa toho 8. apríla zhromaždili v dome Hercogových v Šaštíne, vybrali sme sa ôsmeho skoro ráno, trocha sme tam u nich pospali, bolo sychravé počasie.

Vybrali sme sa, aby sme urobili medzi Šaštínom a riekou Morava vzdialenosť asi 40 km. Túto prvú časť, ktorú sme chceli urobiť ôsmeho, bola akurát nedeľa, sme urobili len v lese.

Išli sme krížom cez les smerom k hraniciam asi potiaľ, kde je dnes železnica alebo diaľnica medzi Bratislavou a Kútami, diaľnica ešte nebola. Prešli sme železnicu, veľká skupina ľudí.

Prešli sme veľký kus cesty, spali sme v lese, v ten deň sme išli tým lesom a tam sme ostali, celé popoludnie som sa tam ešte vyhrieval. Bol jarný slnečný deň, tak ako niekedy býva na Veľkú noc, tak sme sa na slniečku, troška fúkalo, ale vyhrievali.

Omšu sme tam na kufroch odslúžili, don Pavlík, ak sa nemýlim, a neviem ktorí tam boli, Sandtner a Dermek.

Potom sme dočkali večer a večer sme mali pokračovať, prejsť cez cestu, to bola cesta prvej triedy, spojnica medzi Brnom a Bratislavou, blízo Moravy, v blízkosti bol Závod a Leváre.

Večer sme potom vyrazili, v noci prešli cez cestu, ale z diaľky už sme videli, že išlo nejaké auto, ktoré kosilo reflektorom po okolí a vtedy nám zavelili, už sme boli tak asi sto metrov od tej cesty: „K zemi! Ľahnite si! Urobte nejaké útvary ako kôpky hnoja alebo niečo takého.“

Tak sme zaľahli, a my sme ten reflektor videli, svietil na nás, ale on nás nezbadal. Potom sme išli zas ďalej k Morave, obchádzali sme jednu dedinu, neviem ktorú, psy štekali ako utrhnutí a teda prišli sme.

No, mali sme prísť o polnoci na breh Moravy, my sme tam prišli o tretej, o štvrtej nadránom a už unavení, zodretí, teda starí páni tam boli.

Tak to už sme ho niesli k Morave dvaja, podopierali sme ho, ale tiež si zobral velikánsky kufor, aj ten písací stroj, dosť ťažké stroje to boli, tak to niesol so sebou a chorý, tak sme veľmi pomaly napredovali.

Keď sme prišli k tomuto, už sme boli asi blízo hrádze, tak don Zeman a Ferdiš Totka išli sa nejako dopredu pozrieť, či je to čisté. A potom sa rozhodovalo, či prejdeme.

Útek sa nevydaril a Anton Srholec bol odsúdený za pokus o nepovolené prekročenie štátnych hraníc na dvanásť rokov väzenia.

Vyšetrovanie, väzenie a Jáchymov

Anton smeroval najprv na Bratislavský hrad, neskôr ku Dvom levom a následne do Leopoldova, kde strávil mesiace vo vyšetrovacej väzbe.

Všade sme chodili so zaviazanými očami, uterák previazaný vzadu a vodili nás ako týchto. A dostal som sa do Leopoldova, starý mlyn, dneska viem, že je to mlyn.

Pýtali sa, že či viem, kde som. Čo ja môžem vedieť, kde som, keď nás viezli so zaviazanými očami, ale predpokladám, ja som tu ešte v živote nebol, tak sa mi predstavil.

Tiež na celu ma dal, sám na cele, cela bola taká široká, že som roztiahol ruky a dotýkal sa stien. To bol môj telocvik, rozťahovať ruky a dotýkať sa stien. A päť krokov sem a päť krokov k oknu, okno vysoko a dvere.

A keď sa otvorili dvere, tak ja: „Dobrý deň prajem.“ A tak som to prijal, prišiel nejaký dôstojník a: „Pane, keď sa otvoria dvere, tak budete stáť v hentom kúte čelom k stene.“

A keď vám povieme otočte sa, tak sa otočíte a zahlásite sa potrestaný alebo vyšetrovaný, neviem presne, Anton Srholec, väzeň Anton Srholec, izba číslo stodvanásť, a neviem ešte aké presné tieto, hlásim na izbe je všetko v poriadku, bez závad. Tak som sa to potom naučil.

Prvé, ja som išiel k nemu a povedal mu, že ja som nevinný, ja som vlastne nikomu nič neurobil, ja som chcel len ako študent ísť ďalej študovať, a vysvetľoval som mu svoju nevinu vo svojej naivite, no tak ma naučil poriadku.

Tajný proces s celou skupinou sa konal pred Štátnym súdom v Bratislave vo februári 1952 a tu si mladík, ktorý nemal iný záujem, len študovať, vypočul ortieľ - dvanásť rokov väzenia.

Za tento trestný čin bol odsúdený na 12 rokov väzenia. Vo väzení strávil 10 rokov.

V rýchlom slede za sebou vystriedal väznice v Ilave, Olomouci, na Pankráci, no cieľom a „domovom“ na takmer celé desaťročie sa mu stal Jáchymov.

Prevažnú časť trestu si odpykal v jáchymovských uránových baniach. Väzenie trávil v najobávanejších táboroch Jáchymova, kde sa ťažila uránová ruda, akými boli Dvanáctka, Rovnost, Bytíz a Tmavý důl.

Antona tu ničili neznesiteľné pracovné podmienky, až sa jeho zdravotný stav dostal do štádia, keď sa takmer nemohol hýbať, v práci však musel pokračovať.

Ale vedľa mňa bol práve spomínaný Fero Buzek, zaručene to bol on. Lebo keď bolo vyšetrovanie a kričali ľudia a boli bití, tak púšťali na chodbu.

Janku Guzovú som počúval do zblbnutia. Každý deň, keď sa vyšetrovalo, Janka Guzová letela, alebo počuli dozorcovia, tak museli pustiť muziku.

A potom som počul, ako ho na deke vliekli v noci a len to buchotalo. Tam je tichučko a dovliekli ho a teda šuchotalo to, otvorili dvere, zatiahli vrece, ako vrece zemiakov keby ste ťahali po zemi a buchli na celu a tým to zhaslo.

Áno a bolo ticho a teda tam ticho ležal a rozprával ako ho vozili na tej deke, ako ho tak dobili, až stratil vedomie a utýrali ho.

Prežívanie väzenia

Čo sa odohráva v človeku, keď ho zavrú? Prvé, je to šokujúce, to je jasné, je to situácia, s ktorou nikto neráta a ja som s ňou najmenej rátal.

No a potom som sa dostal do väzenia a stále som v tomto smere naivný ozaj ako to teliatko, celý život, ja stále chcem veriť, že nejaká pravda jestvuje a že jestvujú pekné ľudské vzťahy.

Ja som myslel že sa z toho dostaneme, to sa vysvetlí, to sa vyjasní. Keď sa mi všetko zosypalo, stále som mal presvedčenie, že toto je len nedorozumenie, toto nemôže takto byť, však predsa ja som v živote nikomu neublížil a teda s takým pocitom.

Potom tá deprivácia, človek už nevie, kde je, že existuje svet a je v takej studni, sám a sám.

Len tri razy buchne niekto do dverí, bežať do kúta a otvorili sa dvere. Nohou, to viem, že klopkali a pri dverách klop, že dať tam šálku ráno, šálku a kúsok chleba.

Potom išiel dozorca, toto tak klopkalo od cely po celu a potom prišiel dozorca, búchali dvere, otvoril dvere a nohou to pekne len kopol do cely a zabuchli dvere.

A keď zabuchli dvere, už som sa mohol otočiť. Tak tam mal človek čas na premýšľanie, nebol som naučený odplácať zlým zlo.

Ja hovorím, naivita alebo či to tak má byť a pokiaľ, kde sú hranice, až doteraz neviem. Do dneska sa mi ťažko rozpráva, stále je tu niečo ako možnosť zneužitia tvojich slov.

Nemožnosť vysloviť to, čo prežívaš a keď to povieš, niekto to prekrúti a už je z toho niečo iného, teda to tam platilo veľmi prísne.

Zásada, že kde sú dvaja, to je ešte rada, kde sú traja, tam už je zrada. To znamená, systém dôverných, medzi štyrmi očami.

Ako žiť s takým životom? Keď som dostal tých dvanásť rokov, to bolo viac ako tretina môjho života.

Zo začiatku som neveril, že to odsedím, ale už keď sa to blížilo k tomu desiatemu roku, so zaistením a s tým predchádzajúcim to je presne desať rokov, tak to je tretina môjho života.

Prepustenie na amnestiu v roku 1960

V roku 1960 bola vyhlásená amnestia, ktorá sa dotkla aj politických väzňov. Amnestiou prezidenta A. Novotného z 9. mája 1960 bol Anton Srholec 12. mája 1960 prepustený podmienečne na slobodu.

V šesťdesiatom roku v máji prišla amnestia. Amnestia, to je vízia, to je sen, to je rozprávka pre všetkých väzňov, o inom sa nerozprávalo, ale vždycky prišla amnestia a nevzťahovala sa na nás, na politických väzňov, až v šesťdesiatom roku.

A na tú amnestiu som teda prišiel, v máji, privítal som ju až neuveriteľne, sa mi nechcelo veriť, že pôjdem domov a už som si tak zvykol v tom väzení, že som myslel, že ja už teda aspoň tých dvanásť rokov dotiahnem.

A tak som rozdal všetko to najlepšie čo som mal. Káva sa pila, káva sa už mohla vtedy kupovať v kantíne, potom celú noc sme nespali a snívali a kamaráti a priatelia a sľubovali sme si vernosť, v tom sme boli ako puberťáci.

Mysleli sme si, že sa budeme schádzať ako starci na pivo a teda to. A išli sme domov, z tmavého dolu, kúpili nám lístky, kúpila mi manželka veliteľa tábora.

Mal som na konte niekoľko tisíc, pekný oblek mi kúpila, košeľu, viazanku, išiel som domov ako gróf. A ráno nás odviezli, lúčil som sa so slzami v očiach s táborom, to sa nikomu nestalo.

Nech prežije človek taký kus života, aj to peklo sa mi stalo takým domovom, už som sa vedel v tom vyznať ako tie partizánske chodníčky a podobne, a vedeli sme hrať.

Vedel som, kto je kto a ako mu odpovedať, ako reagovať, tak sa mi zosypal jeden chorý svet. Kafkovský, orwellovský svet sa mi zosypal a ja som na slobodu prišiel, ako Česi hovoria, ako vyoraná myš alebo ako jelimánek.

Kde som sa pozrel, ja som sa nevedel pohybovať po tomto. Prišiel som domov vlakmi z Čiech a prišiel som posledným vlakom.

Na stanici v Skalici bol vtedy, to bol okrskár alebo esembák, čakal na mňa. Prvé, čo bolo, pozeral: „Pán Srholec, áno, poďte sem, takže ste došli.“ A tak ma privítal esembák na stanici.

Išiel som domov k rodičom a matka, chúďatko, až plakali všetci a chcela mi zovrieť čaj a nechala to na stole, až pripálila stôl, lebo tak sme sa teda tešili z toho môjho návratu.

Bolo to ako keď mŕtvy bol a ožil.

Život robotníka a pokračovanie v štúdiu

Po návrate z väzenia pracoval desať rokov ako robotník na stavbách, v továrni a pri vysokých peciach v Ostravských oceliarňach.

Po amnestii v roku 1960 pracoval ako robotník na stavbách a vo fabrikách. Po návrate z väzenia bol ešte 10 rokov robotníkom.

Neprijali ho ani ako skladníka do továrne, preto pracoval na stavbách, v továrni na výrobu betónových prefabrikátov a pri vysokých peciach v Ostravských oceliarňach.

Vo väzení aj ako robotník stále študoval. Predovšetkým teológiu.

V Ostrave mu bolo umožnené študovať aj cudzie jazyky, kde si urobil štátne skúšky z jazyka anglického a nemeckého.

Využil svoje jazykové znalosti, ktoré nadobudol ešte vo väzení a v krátkom čase si spravil štátne skúšky z anglického a nemeckého jazyka. To mu pomohlo získať miesto vo Výskumnom ústave hydinárskeho priemyslu.

V rokoch 1965 - 1968 pracoval v Ostrave vo Vítkoviciach pri vysokých peciach.

Už v septembri 1965 sa o Srholca začala opäť intenzívne zaujímať Štátna bezpečnosť v Ostrave. Spustila na neho akciu s krycím menom „TONDA“ a založila naňho signálny zväzok.

Po dva roky sa hlásil do seminára v Bratislave, ale nedali mu ani len odpoveď. Dva razy sa hlásil do bratislavského kňazského seminára, kde ho však neprijali.

Teologické štúdium v Taliansku a kňazská vysviacka

V roku 1969 počas Dubčekovej éry dostal povolenie ísť na tri mesiace do Talianska. Po Pražskej jari, v roku 1969, dostal povolenie vycestovať na tri mesiace do Talianska.

Pobyt si predĺžil na jeden rok, dokončil teologické štúdia a Pápež Pavol VI. ho 17. 5. 1970 v Ríme vysvätil za kňaza.

V roku 1969 dostal od štátu povolenie a vycestoval do Talianska, kde začal štúdium na Univerzite v Turíne. V septembri 1969 začal štúdium na Univerzite v Turíne.

V roku 1970 ho v Ríme pápež Pavol VI. vysvätil za kňaza. Anton mal byť vysvätený za kňaza v r. 1970 v Turíne, keďže však od štátu nedostal dostatočne dlhé povolenie pobytu, odišiel do Ríma, kde ho 17. mája vysvätil samotný pápež Pavol VI.

V dobe, keď desaťtisíce ľudí z Česko-Slovenska emigrovali, Anton Srholec sa vrátil domov v presvedčení, že tu môže byť osožnejší.

Napriek všetkému sa Anton rozhodol vrátiť domov. Po návrate do Československa mu aj napriek jeho vzdelaniu bolo dovolené pôsobiť ako kňaz len na obmedzený cyklus fár a duchovných činností.

Blumentál a pastoračná práca s mládežou

Po návrate bol aktívny v duchovnej službe a výchove mládeže. Pôsobil ako kostolník s povolením vypomáhať v kňazských prácach v Blumentáli v Bratislave.

Zamestnal sa ako kostolník v Blumentálskom kostole v Bratislave a tamojší dekan mu neskôr vybavil od štátnej správy povolenie vypomáhať i v kňazských činnostiach.

Hlavný dôraz kládol na pastoračnú prácu, osobitne na kultúru slova a na prácu s mládežou. Kládol dôraz na pastoračnú prácu, osobitne na kultúru slova a na prácu s mládežou, podporoval aj samizdatovú činnosť.

V tej dobe oslovil tisíce ľudí. Pamätníci to spomínajú ako legendu.

V čase jeho pôsobenia sa kostol Blumentál stal oázou v normalizujúcej sa Bratislave. V Bratislave, v Blumentálskom kostole, sa jeho kázne stali zdrojom inšpirácie pre tisíce mladých ľudí.

Mal možnosť spoznať a podporovať mládežnícke skupiny a samizdatovú činnosť. Okrem toho podporoval a písal do samizdatových časopisov.

Jeho duchovná práca ale režimu krajne nevyhovovala, preto bol neskôr preradený do Perneka, Veľkého Zálužia a do Záhorskej Vsi.

Pernek, Veľké Zálužie a Záhorská Ves

Štátna bezpečnosť, ktorá ho neustále sledovala, mu odobrala súhlas pre Bratislavu a biskup ho s ich vedomím poslal za správcu farnosti v Perneku.

Neskôr ho z Bratislavy preložili za správcu farnosti do Perneku. Po návrate na Slovensko pôsobil Anton Srholec ako kostolník s povolením vypomáhať v kňazských povinnostiach v bratislavskom Blumentálskom kostole.

Tu napísal prvú dvojdielnu zbierku kázni „Slová pre veriacich i neveriacich“, ktorá sa veľa razy rozmnožovala technikou kópií na písacom stroji.

Nakoľko do Perneka chodilo veľa veriacich priateľov, po troch rokoch ho preložili do Veľkého Zálužia a nakoniec doslova na trestné miesto do Záhorskej Vsi.

Jeho činnosť bola neustále sledovaná ŠTB. Štátna bezpečnosť dlhodobo sledovala Srholcove aktivity.

V Záhorskej Vsi, kde bolo veľa rómskych občanov, stal sa ich obhajcom a ochrancom ich práv.

Veriaci z menovaných farností si dodnes spomínajú na nezabudnuteľné vzťahy a slávnosti, čo s ním spolu prežili a pokladajú ho za svojho farára.

Odňatie štátneho súhlasu v roku 1985

V roku 1985 mu bol odobratý štátny súhlas z dôvodov, že jeho činnosť sa nezhoduje s predstavami Úradu pre veci cirkevné.

Za aktívnu účasť na púti vo Velehrade v roku 1985 Antonovi Srholcovi odobrali štátny súhlas na vykonávanie kňazského povolania. Na púti totiž organizoval mládežnícky program, ktorý sa nepáčil vtedajšiemu komunistickému režimu.

Bol vyšetrovaný pre jeho aktívnu účasť na slávnostiach na Velehrade a stal sa opäť robotníkom.

V roku 1985 mu nakoniec odobrali i štátny súhlas a mohol pracovať opäť len ako robotník a skladník v Doprastave, kde pôsobil až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1989.

Posledné štyri roky pred dôchodkom pracoval ako robotník v sklade a v roku 1989 využil právo pracujúceho občana a odišiel do starobného dôchodku.

V tom istom roku mu bol odobraný štátny súhlas, v tom čase potrebný na pôsobenie vo farnosti, a pracoval ako robotník v Doprastave.

Štátna bezpečnosť a prenasledovanie

Štátna bezpečnosť dlhodobo sledovala Srholcove aktivity, medzi jej materiálmi sa nachádza aj Srholcov zväzok ako jej tajného spolupracovníka, ktorý bol založený 24. júna 1971 s krycím menom „SKALA“.

Záverečná správa však napokon konštatuje: „TS SKALA nezodpovedá požiadavkám agentúrno-operatívnej práce“, a navrhuje ukončenie tejto pomerne neúspešnej snahy o spoluprácu, dôvodiac „stratou dôvery a spoľahlivosti.“

9. apríla 1984 založila Štátna bezpečnosť na Antona Srholca osobný zväzok spravodajského rozpracovania, pričom mu ponechala krycie meno „SKALA“.

Jeho činnosť bola neustále sledovaná ŠTB. Počas komunistického režimu veľa rokov podporoval a písal do samizdatových časopisov.

Pomoc ľuďom bez domova a vznik RESOTY

Po páde komunizmu už ako dôchodca bol činný okrem iného aj v Slovenskom Helsinskom výbore pre práva menšín, v slovenskej sekcii Spoločnosti pre vedu a umenie, bol členom rady Konta nádeje, pôsobil v Konfederácii politických väzňov a v iných spoločenských a sociálnych organizáciách.

Počas dôchodku je činný v Slovenskom Helsinskom výbore pre práva menšín v slovenskej sekcii Spoločnosti pre Vedu a Umenie, bol členom rady Konta Nádeje, je činný v Konfederácii Politických Väzňov a v iných spoločenských a sociálnych organizáciách.

Od roku 1992 sa venuje bezdomovcom, pre ktorých zriadil domov v Podunajských Biskupiciach, za ktorý nesie zodpovednosť.

V roku 1992 sa začal venovať bezdomovcom, pre ktorých zriadil domov v bratislavskej mestskej časti Podunajské Biskupice, za ktorý vzal na seba zodpovednosť.

V domove zvanom RESOTA je ubytovaných 60 bezdomovcov a 40 ich dochádza ambulantne. Je to neštátne občianske združenie, ktoré žije zo sociálnych príspevkov bezdomovcov a pomocou dobrodincov.

V domove zvanom RESOTY je ubytovaných 60 bezdomovcov a 40 ich dochádza ambulantne. Je to neštátne občianske združenie, ktoré žije zo sociálnych príspevkov bezdomovcov a z pomoci dobrodincov.

V Bratislave viedol od roku 1992 domov pre ľudí bez domova Resoty, kde poskytli pomoc a prístrešie takmer tisícke odkázaných občanov.

Otec Srholec stará sa o dôstojné bývanie marginálnych ľudí a stále viac sa hlásia k nemu i tí, ktorí sú na okraji v spoločnosti, v cirkvi, alebo inakšie postihnutí občania.

Anton Srholec sa neúnavne venoval aj konkrétnej pomoci ľuďom. Jeho srdce patrilo tým, ktorí sa strácali na okraji spoločnosti a neúnavne bojoval za ich práva a dôstojnosť.

Založil domov pre bezdomovcov v Bratislave, v ktorom pomáhali tým najzraniteľnejším členom spoločnosti. Vytvoril neziskovú organizáciu, ktorá im poskytovala útočisko a možnosť znovu sa postaviť na nohy.

V časoch, keď sa komunizmu snažil odsunúť ľudskú dôstojnosť, Anton Srholec zostal človekom, ktorý vždy stál na strane tých slabších a marginalizovaných.

Jeho „recyklovanie človečenstva“ znamená transformáciu marginalizovaných ľudí na ľudí s dôstojnosťou a novou nádejou.

Publicistika, teológia a spoločenská angažovanosť

Popri sociálnej činnosti venuje sa publicistike. Experiment lásky, Nová rodina v novom svete (1989) a Každodenné zamyslenia v roku 1995.

Popri sociálnej činnosti sa venoval aj publicistike. Prispieval do rôznych periodík, venoval sa prednáškovej a poradenskej činnosti pri sociálnych projektoch, hlavne, čo sa týka bezdomovcov.

Legendárny kňaz, teológ a charitatívny pracovník Anton Srholec bol do konca života činný vo verejnom živote.

Autorovi mnohých statí, príhovorov, prednášok vyšlo šesť kníh, medzi nimi napríklad Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov (1991), Každodenné zamyslenia (1995) či Ako čerstvý chlieb (2008).

Je členom Medzinárodného Ekumenického Združenia, Teologického fóra, kde sa stretáva s podobne zmýšľajúcimi teológmi na slovenskej úrovni.

Podporuje pokrok teologického výskumu ako príspevok k obrode nášho národa a duchovnej obnove, čím sa snaží prispieť k uskutočneniu zásad II. Vatikánskeho Koncilu v našej Cirkvi na Slovenku.

Nakoľko ovláda nemecký jazyk občas chodí na zastupovanie do Rakúska a na teologické semináre do Nemecka, kde má veľa vzácnych priateľov, napríklad biskup Kamphaus z Limburgu, nebohý Karl Rahner, rakúska veľvyslankyňa Gabriele Matzner-Holzer, a delí sa s nimi o naše skúsenosti so životom podľa viery v skromnejších ekonomických podmienkach.

Od roku 2008 bol predsedom Konfederácie politických väzňov Slovenska.

Ocenenia a uznanie

Anton Srholec získal množstvo ocenení za prácu vo viere, charite, sociálnej oblasti a pri ochrane ľudských práv.

Titul Dr.h.c. za prácu v sociálnej sfére, Trnavská univerzita v Trnave, 1999.

Čestné občianstvo mesta Skalica, 1999.

Cena kardinála Königa za prácu pre vieru a slobodu, Konferencia biskupov Rakúska, 1999.

Laureát ocenenia Dar roka, Slovenská humanitná rada, 1995, 1999, 2002, 2003; hlavný laureát, 2001.

Štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, 2003.

Cyrilometodská medaila, Ústredie slovenskej kresťanskej inteligencie, 2004.

Filantrop roka, Fórum Donorov, 2012.

Cena Pamäti Národa v Národním Divadle v Prahe, Post Bellum, 2014.

Krištáľové krídlo - mimoriadna cena za celoživotné dielo, 2015.

Cena Leopolda Kunschaka za prácu v sociálnej oblasti a aktivitu v oblasti ľudských práv počas komunistického režimu, Viedeň, 2015.

Ocenenie Biela vrana, 2015.

Diela Antona Srholca

• Experiment lásky
• Nová rodina v novom svete (1989)
• Každodenné zamyslenia. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1995
• Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1996
• Ako čerstvý chlieb. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2009
• Sviatočné pozdravy

Úmrtie 7. januára 2016

Anton Srholec zomrel vo veku 86 rokov života 7. januára 2016 v Bratislave. Anton Srholec zomrel 7. januára 2016 v Bratislave.

Zomrel vo veku 86 rokov života 7. januára 2016 v Bratislave po 68 rokoch rehoľného života, z ktorých bol 45 rokov kňazom.

Život Antona Srholca je príbehom odvahy, viery a nezlomnej vôle. Svojim životom pred i po roku 1989 sa stal symbolom viery v človeka a boja za náboženskú slobodu, ľudskú dôstojnosť a práva.

Anton Srholec je symbolom toho, čo znamená byť hrdinom srdca a ducha. Bol jednou z mála slovenských osobností, ktoré spĺňali predstavu o tom, akí by sme chceli byť, keby sme na to mali odvahu a vieru.

Jeho životný príbeh je výrazom odvahy, vytrvalosti a neprestajnej služby ľuďom. Bol to človek, ktorý dokázal spätovať vernosť pravde s občianskou angažovanosťou a otvorenosťou mysle.

Na Slovensku aj v zahraničí ostáva pamäťou o jedinečnej osobnosti, ktorá ukázala, že láska k slobode a ľudskosti môže prejsť aj cez najtemnejšie obdobia histórie.

tags: #anton #srhokec #narodenie