Je možné prevychovať 10-ročné dieťa?

Áno, prevychovať 10-ročné dieťa v zmysle zmeny naučených návykov, hraníc a spôsobov správania je možné. Nikdy však nie je neskoro skúsiť to napraviť. Rozmaznanosť je naučené chovanie, ktoré môže byť odnaučené - čím rýchlejšie, tým lepšie.

Nejde o to dieťa zlomiť, ponížiť alebo zmeniť na svoj obraz. Cieľom výchovy je, aby deti pochopili, že určité správanie je zlé a nie ony. Potrebujú pevné a zrozumiteľné hranice, ale zároveň lásku, rešpekt, pozornosť a primeranú samostatnosť.

Čo znamená „prevychovať“ 10-ročné dieťa

Rozmaznané dieťa je hanlivý výraz pre deti, ktoré sa správajú sebastredne, nedospelo. Toto správanie vyplýva zo spôsobu, akým sú a/alebo boli vychovaní. Vyplýva to „zo zlyhania rodičov pri presadzovaní konzistentných, veku primeraných limitov,“ píše Americká akadémia pediatrov.

Rozmaznanosť je taktiež naučený rys. Deti sú veľmi chytré a pokiaľ vidia vo výchove dieru, využijú ju vo svoj prospech. Tak tomu je aj v prípade rozmaznanosti - osvojujú si ju kvôli nesprávnej rodičovskej výchove.

Klinická psychologička Laura Merkham hovori: „Deti konajú ako ich učíme konať. Pokiaľ sme boli príliš mäkkí a nenastavili limity, dieťa nebude zvyknuté prispôsobiť sa hraniciam.“

„Pamätajte, že neexistuje gén na rozmaznanosť. Je to naučené chovanie, ktoré môže byť odnaučené - čím rýchlejšie, tým lepšie,“ tvrdí psychologička Michele Borba.

Prevýchova preto neznamená jednorazový trest ani jeden vážny rozhovor. Dobré správanie nie je výsledkom náhody a neprichádza zo dňa na deň. Neprinesie ho jeden rozhovor, odmena alebo trest. Je to výsledok zámerných a systematických krokov.

Prečo rodičia deti rozmaznávajú

Pocity viny

Väčšina rodičov priznáva, že na deti nemajú toľko času, koľko by chceli. Z toho pramení pocit, že spoločný čas, ktorý im zostáva, by si mali užiť. Domov sa tak stáva miestom, kde neplatia žiadne pravidlá a obmedzenia, len aby deti boli spokojné a nezažívali sklamania.

Mnohí rodičia sa tiež cítia vinní za čas, ktorý trávia preč od svojich detí najmä kvôli práci. Je to pochopiteľné. Keď máte len pár hodín denne na to, aby ste boli so svojimi deťmi, nechcete im pokaziť zábavu.

Nie je nič zlé na tom, ak svojmu dieťaťu občas kúpite malú hračku alebo ho vezmete do zoo. Vašou úlohou je posilniť dobré správanie, nie zlé. Ale príliš často sa to deje naopak.

Rodičom chýba dôslednosť

Pravidlá a deti, to jednoducho ide k sebe. A rodič by mal byť prirodzenou autoritou, ktorý ak niečo povie, tak to platí. Bez výnimiek a odvrávania.

Nanešťastie, neraz sú v tom dospelí nedôslední a občas poľavia. Výsledkom toho je, že dieťa si úľavu žiada opakovane a ak k nej nepríde, nasleduje scéna.

Hnevať sa však naňho nepomôže, vždy je to rodič, kto stanovuje hranice a je na ňom si to odsledovať a nepoľavovať za žiadnych okolností.

Dospelí sú vždy k dispozícii

Vždy sme tam, pripravení pomôcť a zasiahnuť. Utrieme rozliate kakao, oblečieme školáka, upraceme hračky, okúpeme ich aj chlebík s maslom im každý večer natrieme, pretože je to rýchlejšie a jednoduchšie.

Ale dokedy máme všetko robiť za dieťa a kedy je čas nechať ho skúšať robiť základné činnosti v domácnosti samostatne?

Naučiť ho robiť základné činnosti doma nie je známka rodičovskej lenivosti či neschopnosti, práve naopak - je to náročnejšie a vyžaduje si to viac úsilia a energie. Avšak je to potrebné a stojí to za to.

Rodičia chcú deťom dopriať to, čo oni v detstve nemali

Ak si pri deťoch kompenzujeme vlastné traumy a chceme si prostredníctvom nich dopriať veci, ktoré nám v detstve chýbali, je to priama cesta k rozmaznanosti.

Zrazu má dieťa všetko, na čo si zmyslí, ba aj viac - najnovšie hračky a technické výdobytky aj oblečenie z poslednej kolekcie.

Dôsledkom toho je, že nestíha mať radosť z toho, čo má. Nešťastným efektom prebytku je, že dieťa nie je nikdy spokojné a má pocit, že mu stále čosi chýba ku šťastiu.

Ako spoznať rozmaznané 10-ročné dieťa

Každé dieťa má svoje dni blbec, tak ako aj my dospelí. Rozmaznané dieťa je však v „Ja stave“ permanentne, čo znamená, že sa všetko vždy musí točiť okolo neho.

Psychologička Michele Borba tvrdí, že rozmaznané deti očakávajú, že všetko sa musí podriadiť ich potrebám, prianiam, pocitom, a všetci ostatní sú druhoradí.

Ak vaše dieťa vykazuje tieto črty, zamyslite sa v prvom rade nad sebou.

Najčastejšie prejavy

• Má záchvaty hnevu, keď nedostane to, čo chce. Ako som spomenula, u malých detí je záchvat hnevu či plaču normálny - je to súčasť vývoja, v ktorom sa učia emócie zvládať. Ak je však staršie a školou povinné, záchvaty hnevu sú manipulácia, prostredníctvom ktorej si vydupáva to, čo mu bolo odopreté.
• Nedokáže sa vysporiadať s domácimi prácami. Rodičia, ktorí nevedú svoje deti ku starostlivosti o domácnosti, robia obrovskú chybu.
• Žiada, aby ste mu venovali všetok voľný čas. Rozmaznané dieťa sa necíti ako súčasť rodiny - väčšieho spoločenstva - ono sa cíti nad ním.
• Často sa sťažuje, že sa nudí. Nemá trpezlivosť, aby vytrvalo napríklad pri maľovaní, a z toho dôvodu sa často nudí - a obracia sa na rodiča ako osobného animátora, hoci má vek na to, aby sa pozabávalo samé.
• Nevychádza s rovesníkmi. Dieťa sa nenaučilo brať do úvahy a zohľadňovať potreby druhých, chýba mu empatia, čo mu sťažuje nadväzovanie priateľstiev.
• Neznáša súťaženie. Takéto dieťa je zvyknuté, že sa snažiť nemusí a všetko dostane.
• Má nízku sebadôveru. Tieto deti nemali príležitosť vybudovať si pocit kompetencie, ktorý je potrebný na to aby si verili.
• Hovorí s vami ako s kamarátom. Dieťa si uvedomuje, že pravidlá nič neznamenajú a na neho rozhodne neplatia.
• Vyžaduje špeciálne zaobchádzanie. Rozmaznané dieťa si často vymýšľa svoje vlastné pravidlá, na ktorých trvá.
• Vždy si pýta viac. Je jedno koľko hračiek, čokolády či kúskov koláča má, vždy je mu málo.

Desaťročné dieťa je v citlivom období

Vek 9 až 12 rokov je obdobím objavovania vlastnej autonómie. Túžba po samostatnosti, tak veľmi podobná obdobiu 3 až 6 rokov, tentokrát však zameraná nie na fyzickú stránku, ale psychickú.

Naša najstaršia už oslávila svoje deviate narodeniny a pomaly v jej správaní badáme určité zmeny. Na jednej strane je to stále naše bábätko, ktoré má potrebu nám dokazovať svoju bezhraničnú lásku, na strane druhej čoraz častejšie (a niekedy s veľkým hnevom) prejavuje svoje zásadné názory a postoje, ktoré sa výrazne líšia od tých našich.

Táto akoby bipolarita je úplne prirodzenou prípravou na pubertu a dospievanie, a ako vždy je dobré byť pripravený a snažiť sa pochopiť, odkiaľ toto správanie pramení.

Čo sa v tomto veku deje

• Objavovanie vlastnej autonómie. Dieťa chce mať možnosť samo o sebe rozhodovať.
• Hnev ako príprava na odlúčenie. Dieťa sa už podvedome pripravuje na to, že čoskoro sa od rodičov osamostatní.
• Silná potreba patriť do skupiny. Dieťa má silnú potrebu byť členom nejakej partie, zapadnúť.
• Túžba po pochopení sveta. Milión otázok o fungovaní vecí, vzťahov, prírody, na ktoré hľadá odpoveď.
• Logické uvažovanie. Dieťa je v tomto období „vedcom v plienkach”.
• Potreba diskutovať a vyjednávať. Každé jedno pravidlo sa stáva predmetom siahodlhej diskusie.

Niektorí rodičia preplávajú „prvou pubertou“ svojho dieťaťa a ani o tom, že je v období vzdoru, netušia. Dieťa je kľudné, poslušné, okrem bežných malých konfliktov nie je treba riešiť vážnejšie situácie.

Rodičia iných, tých „druhých“ detí vedia veľmi dobre, čo je to detský vzdor. S úžasom a hrôzou zisťujú, čo všetko ich deti v tomto období „dokážu“, len aby dosiahli svoje.

Rozdiel medzi vzdorom a rozmaznanosťou

Je potrebné uvedomiť si, že batoľatá nemožno rozmaznať. Plačú a vyvádzajú preto, lebo nevedia zvládať svoje emócie.

Takisto dieťa, ktoré mrnčí a je náladové nemusí byť nutne rozmaznané. Nálada a správanie detí záleží od atmosféry domova, nálady rodičov, hladu a nasýtenia alebo kvality spánku.

Dieťa, ktoré je v jeden deň doslova nezvládnuteľné, sa mohlo len zle vyspať, alebo malo priveľa cukru či pociťuje hlad.

Pretože si deti ešte nevedia spojiť svoju nervozitu s biologickými pochodmi, musíte na to myslieť vy a uistiť sa, či majú po fyzickej stránke všetko, čo potrebujú.

V období 9 až 12 rokov však môže dieťa zároveň prežívať prirodzenú potrebu samostatnosti, diskutovať o pravidlách a odlišovať sa od rodičov. Preto nie každý konflikt znamená rozmaznanosť alebo rebelstvo.

Ako začať s prevýchovou

Priznajte si problém bez nálepkovania dieťaťa

Prvým krokom je priznať si, že nejde o zlatého frfloša, hyperaktívne dieťa či silnú osobnosť, ktorá sa vo svete nestratí, ale o rozmaznanca, ktorý nemá stanovené hranice.

Mnoho rodičov aj tuší, že také správanie je už za hranou, len si to nechcú pripustiť. Pretože to by znamenalo priznať si chybu a zlyhanie vo výchove.

Deti sú produktom rodičov, odrážajú všetko, čo do nich vkladáme - naše slová, činy, správanie voči nim.

Nesnažte sa vyhovieť všetkým požiadavkám

Rozmaznané deti nevedia čeliť sklamaniu. Sú totiž zvyknuté, že dostanú všetko, čo chcú.

Je dôležité naučiť ich, že nie vždy sa bude svet točiť len podľa nich a že chyby patria k životu.

Naučte sa hovoriť dieťaťu nie bez pocitu viny.

Nie je nič zlé na tom, ak svojmu dieťaťu nemôžete kúpiť novú nablýskanú hračku alebo pár značkových topánok.

Stanovte jasné pravidlá

Rodina potrebuje pravidlá. Tieto normy sú zárukou, že rodina bude fungovať správne a vytvoria sa dobré vzťahy medzi rodičmi a deťmi.

Deti musia presne vedieť, čo sa od nich očakáva. Tieto normy musia byť postavené na zásadách, ktoré uznáva celá rodina a sú vytvorené po vzájomnej dohode.

Mali by byť tiež jasné, zrozumiteľné, ľahko uplatniteľné.

Pri určovaní pravidiel pre deti si musíte položiť otázku, či od nich nepožadujete niečo nezmyselné a neprimerané. Prehnané požiadavky od vykonania skôr odrádzajú.

Deti musia rozumieť vašim slovám.

Dodržujte slovo

Keď sa deti naučia, že NIE je NIE a ÁNO je ÁNO, tak ste na dobrej ceste k hraniciam vo výchove.

Musíte si pevne stáť za tým, čo poviete. Keď podľahnete nárekom a dobiedzaniu, potom vaše NIE nebude znamenať nič.

Ak ustúpite, deti sa učia, že ak budú dostatočne dlho dobiedzať, tak aj tak vždy všetko dostanú.

Dôslední však musíte byť aj pri slove ÁNO. Ak dieťaťu niečo sľúbite, musíte to aj doržať.

Vyhnite sa nenaplneným vyhrážkam

Najprv sa vyhrážame, potom to stiahneme a dieťa aj napriek tomu, že hnevalo, nie je nijako potrestané.

Častý scenár v mnohých rodinách, ktorého výsledkom je jediné - dieťa sa našich vyhrážok prestane báť.

Je veľká chyba svoje sľuby nedodržať, aj keď to znamená ďalšiu scénu.

Hrozby si nechajte v zálohe pre prípad, keď je už situácia naozaj nezvládnuteľná.

Ako reagovať na záchvat hnevu

Záchvaty hnevu má z času na čas každé dieťa. Najmä v období prvého vzdoru si prejdú deti náročnými stavmi, kedy sa po prvýkrát učia pracovať so svojou zlosťou a odmietnutím.

Hlavným dôvodom, prečo sa dieťa bude naďalej takto správať, je to, že je úspešné. Nepodporujte ho v týchto prejavoch a ono to prestane… časom.

Ak ste doma, jednoducho to ignorujte, pokiaľ vášmu dieťaťu nehrozí, že ublíži sebe alebo iným.

Na verejnom mieste musíte prirodzene dávať pozor na svoje zúrivé dieťa, venovanie prílišnej pozornosti tomuto správaniu však prakticky zaručuje opakovaný výkon.

Namiesto toho pokojne vezmite dieťa do auta, kým ho to neprejde.

Keď si deti uvedomia, že s vami nedokážu manipulovať, keď urobia scénu, je menej pravdepodobné, že túto taktiku v budúcnosti vyskúšajú.

Nechajte ich plakať a hnevať sa, ale neustupujte. Použite empatiu, zároveň však držte pevne stanovené limity a pravidlá.

Hranice a limity stanovte s empatiou a porozumením. Na dieťa sa vzťahujú povinnosti ale i práva. Nemusíte byť tyran aby ste dieťa naučili správne sa chovať.

Pamätajte si, že deti akceptujú limity lepšie ak cítia láskyplné spojenie s rodičom.

Je veľmi užitočné, ak si zvyknete používať zvýšený hlas len v nebezpečných alebo urgentných prípadoch a neposlušnosť komentujte vážnym, no tichým hlasom.

Najmä nekričať, nezvyšovať hlas, nevracať hnev inou formou.

Pokúste sa situáciu pozorovať ako nestranný divák, ktorý má len nájsť optimálne riešenie.

Naším heslom nech sa stane: Mňa nič nemôže rozhodiť. Uvažujem triezvo a tak aj konám.

Primerané následky namiesto kriku

Rázne zakročiť voči svojim deťom, keď sa snažia posúvať hranice, je oveľa účinnejšie, než ich karhať a kričať na ne.

Zásah môže byť účinný vtedy, ak sa týka niečoho, na čom dieťaťu naozaj záleží.

Rodičia obvykle míňajú veľa energie, keď sa s deťmi dohadujú o tom, čo môžu a čo nemôžu robiť.

Disciplína je proces. Niektoré techniky, ktoré fungovali u detí, keď boli malé, po určitej dobe svoju účinnosť stratili. Preto ich treba obmieňať.

Čím sú deti staršie, tým menej sa odporúča trestať a napomínať ich pred ostatnými. Vezmite ich radšej nabok, čím zaručíte ich dôstojnosť.

Trest, ktorí dieťaťu dáte, by mal zodpovedať jeho previneniu.

Možné nepríjemné následky zlého správania pre 6-10 ročné deti: poslať dieťa do jeho izby, predčasný odchod do postele, zákaz pozerať v ten deň televíziu, vziať dieťaťu obľúbenú hračku, obmedziť čas strávený pri počítači, žiadne sladkosti, mimoriadne domáce práce (umytie auta, zametanie lístia).

Poukazujte na konanie a nie na dieťa

Cieľom výchovy je, aby deti pochopili, že určité správanie je zlé a nie ony.

Deti, ktorým sa často hovorí, že sú zlé a neposlušné, majú buď tendenciu naplniť toto proroctvo, alebo sa cítia nehodné vo svojom vnútri.

Každý občas vytrestá svoje dieťa spôsobom, ktorý neskôr oľutoval. Odpúšťajte svojim deťom, keď robia chyby a odpúšťajte aj sebe, ak nesprávte zareagujete.

V prípade potreby sa ospravedlňte deťom za to. Nevracajte sa opakovane k udalosti, ktorá bola pre všetkých nepríjemná.

Domáce práce ako cesta k samostatnosti

Najmä čo sa týka pravidiel o upratovaní a pomoci v domácnosti, by ste mali ostať neoblomný.

Ak je to nutné, pripravte si s deťmi plagát, kde bude mať každý jasne určené svoje povinnosti.

Domáce práce sú nevyhnutnosť. V tomto veku, ak ste nezačali skôr, nie je úplne najľahšie zavádzať pravidlá teraz, ale nie je to nemožné.

Stanovte spôsoby, ako sa dieťa bude podieľať na chode domácnosti, a trvajte na nich.

Ustlať si posteľ, poliať kvety, povysávať si izbu či podieľať sa na príprave večere je pre dieťa jednak prospešné z hľadiska posilňovania autonómie, a jednak mu môžete ukázať, že domáce práce sú jedna z mála oblastí, kde vidíte okamžitý výsledok svojej námahy.

Za domáce práce by ste deťom nemali dávať peniaze ani iné odmeny. Sú bežnou súčasťou života.

Áno, nie je jednoduché naučiť dieťa mať radosť z upratanej izbičky či pomoci v domácnosti, avšak je nutné, aby chápalo dôležitosť podieľať sa na fungovaní spoločnej domácnosti.

Nech má radosť z toho, že je súčasťou rodiny a že môže byť užitočné.

Odmeňovanie a pochvala

Účinná disciplína nezahŕňa iba potrestanie nesprávneho rozhodnutia, ale aj odmenu za to správne.

Ak dieťa odmeňujete, vždy mu súčasne niekoľkými slovami za niečo poďakujte a povzbuďte ho.

Sústreďujte pozornosť na vhodné správanie.

Ani pri takejto forme odmeňovania však nezabúdajme na opatrnosť. Nerobte z každého dobrého skutku zázrak.

Toto by v deťoch vyvolalo dojem, že túžite len po ich dokonalosti. Mohlo by u nich dôjsť k zatrpknutiu a mohli by nadobudnúť nesprávny postoj k usilovnej práci smerujúcej k stanovenému cieľu.

Dieťa, ktoré dostáva odmenu za každý malý úspech, začne strácať prirodzenú túžbu vynikať vo veciach.

Naproti tomu špecifická pochvala („Tvrdo ste pracovali na prihrávke a v dnešnom zápase sa vám to vyplatilo.“) zvýši jeho motiváciu.

Je to skvelé pre ich sebavedomie.

Odmeňovanie je jedným zo spôsobov, ako dať dieťaťu pozitívnu spätnú väzbu, preukázať obdiv a uznanie.

Primeraným a premysleným odmeňovaním by sme ich mali naučiť, že vhodné správanie je dôležité preto, lebo je to správne a morálne.

Niektoré zábavné činnosti je preto dobré povoliť deťom pravidelne.

Pomáhanie bez úplatkov

Motivácia potomka k dobrému správaniu formou drobných úplatkov - najčastejšie zaberajú sladkosti, hračky, možnosť byť na mobile či sledovanie rozprávok.

Je pochopiteľne rozdiel medzi tým, keď povieme: „Najskôr si uprac izbu a potom môžeš pozerať rozprávku,“ a tým, keď mu sľúbime: „Keď si pekne poupratuješ, dostaneš cukrík.“

Deti sa tak naučia očakávať za každú svoju povinnosť nejakú odmenu, ktorá s tým vlastne nijako nesúvisí.

Pokiaľ musíte vášmu dieťaťu ponúknuť úplatok, aby urobilo čo má urobiť, niečo je veľmi zlé.

Klinická psychologička Suzanne Gelb upozorňuje, že v takomto prípade sa nedivte, ak požiadate 8 - ročného aby si odložil špinavý tanier a ono sa spýta Čo za to/Koľko mi zaplatíš?

Trpezlivosť a odkladanie uspokojenia

Rozmaznané deti sa cítia oprávnené nielen dostať veci, ktoré chcú, ale chcú ich mať hneď.

Žijeme vo svete okamžitého uspokojenia vďaka internetu a mobilom.

Tieto technológie spôsobujú, že si deti vytvárajú nerealistické očakávania, že dostanú to, čo chcú, keď to chcú.

Toto ale vášmu dieťaťu nepomôže naučiť sa byť trpezlivým.

Odmietnutie alebo aspoň odloženie splnenia jeho požiadaviek, pomôže vášmu dieťaťu rozvíjať sebadisciplínu a umožní mu prikladať vyššiu hodnotu veciam, ktoré dostáva.

Je dôležité naučiť svoje deti zdržanlivosti a ísť im sami príkladom.

Hľadajte príležitosti, aby vás videli čakať na veci, ktoré chcete.

Ak napríklad v nákupnom centre uvidíte džínsy, ktoré ste sa rozhodli nekúpiť, dajte svojmu dieťaťu vedieť prečo.

Učte dieťa vďačnosti a empatii

Rozvíjajte v rodine pocit vďačnosti za všetko, čo máte - a to najmä nemateriálne.

Učte deti všímať si a zohľadňovať pocity druhých (Ako sa asi cítil tatko, keď si mu vzal jeho kúsok koláčika? Ako sa cítil tvoj kamarát, keď si mu hodil piesok do vlasov - páčilo by sa ti, ak by to niekto urobil tebe?).

Keď je všetko v živote dieťaťa moje moje moje, nasmerujte jeho pozornosť na naše.

Nepodriaďujte všetko dieťaťu. Vyjadrujte sa a konajte v rodine spôsobom, aby dieťa pocítilo dôležitosť každého člena rodiny (Spýtajme sa ocka, čo by dnes chcel robiť).

Rozmaznané dieťa si ťažko nachádza priateľov, pretože čo sa doma naučilo nekorešponduje s reálnym svetom.

Dieťa sa nenaučilo brať do úvahy a zohľadňovať potreby druhých, chýba mu empatia, čo mu sťažuje nadväzovanie priateľstiev.

Samostatnosť namiesto prehnanej kontroly

Väčšia samostatnosť v tomto veku neznamená, že rodičia prestávajú byť potrební. Znamená to, že dieťa dostáva primeraný priestor robiť veci samo a niesť primeranú zodpovednosť.

K väčšej autonómii mu pomôžeme napríklad tým, že bude chodiť samé do školy, ak to ešte nerobí, a ak je to samozrejme možné.

A že bude môcť zostať samé z času na čas doma, ak doteraz túto možnosť nemalo.

Znamená to hľadať spolu ideálnu cestu do školy (nie zásadne najkratšiu, skôr najbezpečnejšiu).

Takisto to znamená postupne sa uistiť, že sa doma vie správať bezpečne a riešiť potenciálne problémy, napríklad v prípade požiaru, nečakaného zvonenia pri dverách a podobne.

Časom by dieťa malo mať možnosť samé si organizovať svoj voľný čas.

Súčasťou samostatnosti v tomto veku je aj finančná nezávislosť.

Dieťaťu treba umožniť spravovať si vlastný rozpočet čo sa týka kapesného a kreditu na telefón.

Ale rovnako mu môžeme napríklad dať mesačný alebo štvrťročný rozpočet na oblečenie.

Je to dobrý spôsob, ako obísť prehnané nároky na značkové veci, a dieťaťu pomôcť uvedomiť si hodnotu peňazí.

Ako riešiť neporiadok v izbe

V izbe má neporiadok, ale ok. Je to jej priestor.

Ak to jej nevadí, tak jej dám pár dní a až potom ju naženiem upratovať.

Pri tomto pravidle je dôležité oddeliť osobný priestor dieťaťa od spoločných priestorov a zároveň jasne určiť hygienické a bezpečnostné hranice.

Domáce práce sú nevyhnutnosť. Stanovte spôsoby, ako sa dieťa bude podieľať na chode domácnosti, a trvajte na nich.

Keď dieťa zanedbáva školské povinnosti

V tomto období sa dieťa často spochybňuje dôležitosť toho, čo sa učí v škole. Na čo mi to kedy bude? Sú to samé blbosti!

Pomôžme mu pochopiť súvislosti medzi učivom a reálnym svetom.

V kuchyni mu ukážme, na čo sú mu dobré zlomky, delenie, váženie, meranie, v obchode, ako využije násobilku či sčítanie veľkých čísel.

Chémia, fyzika, prírodoveda sú často žiaľ plné poučiek a teoretizovania, no obsahujú mnoho informácií o fungovaní sveta.

V ideálnom prípade toto prepojenie deťom dáva škola, v tom menej ideálnom to môžeme byť my rodičia.

Deti v tomto veku nadšene objavujú svet, ak v tom vidia zmysel.

Sústreďme sa na to dobré. Nehľadajme chyby.

Ak dieťa prinesie domov test s dvomi zlými odpoveďami z desiatich, miesto upozorňovania na chyby vyzdvihnime to, že malo osem dobrých odpovedí.

Aj v tomto veku navyše platí, že dieťa si najradšej opravuje chyby, ktoré si našlo samé, nie také, ktoré mu ukáže dospelý.

Dajme im príležitosť učiť sa na vlastných chybách!

Pri opakovaných problémoch so školou je vhodné hovoriť s dieťaťom pokojne a zisťovať, či za správaním nie je únava, strach, problém v kolektíve, ťažkosti s učením alebo iný dôvod.

Technológie využite tvorivo

Ak je dieťa napriek našej nevôli neustále prilepené k tabletu či mobilu, môžeme skúsiť technológie využiť k podnieteniu jeho kreativity a zvedavosti.

Hľadajme spôsoby, ako sa dieťa môže stať tvorcom obsahu, nie len konzumentom.

Napríklad pomocou programu na ilustrácie, ak rado kreslí, alebo mu môžeme pomôcť naučiť sa strihať videá, či komponovať hudbu.

Tak ako u malých detí, aj tu musíme my dospelí ísť príkladom.

Ak my sa obliekame výlučne do drahého značkového oblečenia podľa najnovšej módy, dieťaťu ťažko budeme hovoriť o striedmosti v nakupovaní.

Ak my trávime spoločný čas pozeraním do mobilu, dieťa ho bude tráviť rovnako.

V tomto veku sa už nezdá, že by sme pre deti boli vzormi, no opak je pravdou.

Podpora silných stránok

Pri hľadaní voľnočasových aktivít hľadajme spôsoby, ako podporiť to, v čom je dieťa dobré, miesto toho, aby doháňalo to, čo mu nejde.

Počúvať dieťa a nasledovať jeho záujmy miesto toho, aby sme pretláčali tie naše.

Ak máme pocit, že dieťa sa nám vzďaľuje a prestávame ho poznať, pripomeňme si prvú zásadu Montessori pedagogiky. POZORUJME ho.

Deň, dva, týždeň. Robme si kľudne poznámky. Nekomentujme, neraďme, len sledujme.

Vytrvať. Konflikty a rozdielne názory budú na dennom poriadku, no bolo by skôr čudné, keby neboli.

Treba veriť, že sme zasiali dobré semienka a že si tie semienka časom nájdu cestu.

Čomu sa pri prevýchove vyhnúť

• Neustupujte po dlhom plači, mrnčaní alebo záchvate hnevu.
• Nedovoľte dieťaťu všetko a všetkých riadiť.
• Nepoužívajte úplatky za každú bežnú povinnosť.
• Nevyhrážajte sa tým, čo nemienite splniť.
• Nevyžadujte nezmyselné a neprimerané veci.
• Nekričte, pokiaľ nejde o nebezpečnú alebo urgentnú situáciu.
• Nehovorte dieťaťu, že je zlé, neposlušné alebo neschopné.
• Neriešte dôsledky ponižujúcim spôsobom pred ostatnými.
• Nesnažte sa všetko robiť za dieťa.
• Nepodriaďujte fungovanie celej rodiny jedinému dieťaťu.

Praktický postup pre rodiča

1. Vyberte niekoľko najdôležitejších problémov, nie všetko naraz.
2. Vysvetlite dieťaťu nové pravidlá pokojne a zrozumiteľne.
3. Dohodnite, čo sa od neho očakáva a aký bude primeraný následok pri nedodržaní.
4. Pravidlá uplatňujte dôsledne, bez dlhého dohadovania.
5. Počas záchvatu hnevu zachovajte pokoj a zaistite bezpečie.
6. Po upokojení sa k situácii vráťte a porozprávajte sa o nej.
7. Všímajte si vhodné správanie a konkrétne ho oceňujte.
8. Postupne zvyšujte samostatnosť dieťaťa v domácnosti, škole aj vo voľnom čase.
9. Pravidelne sledujte, či sú požiadavky primerané veku a schopnostiam dieťaťa.

Pamätajte si, dieťa lepšie reaguje na podporu, nie trest.

Rodičia by mali vo svojich zásadách pevní, ale nie tvrdí.

Dôležité je byť neoblomný a pevný, ale najmä utvrdzovať tieto deti v tom, že ich nadovšetko milujeme.

tags: #je #mozne #prevychovat #10 #rocne #dieta