Keď dieťa robí naschvál zle súrodencovi: ako porozumieť žiarlivosti a nastaviť hranice

Po príchode mladšieho súrodenca sa niekedy staršie dieťa cíti na vedľajšej koľaji. “Prečo dávajú toľko pozornosti jemu a nie mne?” Od starších súrodencov chceme, aby boli samostatnejší, aby ustúpili, aby chápali, že pozornosť sa musí deliť medzi viacerých. Ale aj staršie dieťa potrebuje pochopenie rodičov. Ked nedostáva, čo potrebuje, vynucuje si pozornosť neplechami, plače, robí naprieky, začne sa pocikavať, alebo napríklad robí zle mladšiemu súrodencovi.

Takéto správanie môže na prvý pohľad vyzerať ako zámerná zlomyseľnosť. Dieťa však často nerobí súrodencovi zle preto, že by bolo „zlé“, ale preto, že nevie inak vyjadriť žiarlivosť, stratu istoty, hnev alebo potrebu rodičovskej blízkosti.

Čo môže dieťa prežívať po narodení súrodenca

Dieťa túži vedieť, že je ešte stále dôležité a milované.

Potrebuje uistenie, že má v rodine svoje miesto, ktoré mu nikto nemôže zobrať.

Často potrebuje aj pomoc s objavením novej identity, pretože zrazu už nie je mamičkin jedináčik - maznáčik. “Kto teda som? Som tu prijatý alebo ma už niekto nahradil?”

Tieto témy sú náročné na vysvetlenie, kedže malé deti vnímajú veci skôr emocionálne než logicky.

Dieťa, ktoré dovtedy žilo v tom, že je celý náš svet, zrazu zisťuje, že tomu tak nie je. Už nie je jediné. Výnimočné. Cíti sa zradené. Opustené. A zranené.

Kým my ako rodičia máme úžasný pocit z objavenia toho, aké široké dokáže byť naše srdce, ako je v ňom neúrekom miesta pre ďalšie a ďalšie dieťa, optika najstaršieho môže byť iná: my vidíme násobenie, ono delenie. Mám menej a menej zo svojho rodiča. Mám menej pozornosti.

Kvôli tomu druhému, ktorý si ho nárokuje pre seba, sa mi celkom zmenil život. Kde je mama, keď chcem večer prečítať rozprávku, keď chcem, aby ma uložila ako vždy do postele a spievala mi? Cíti sa nemilované…

Prečo staršie dieťa začne robiť mladšiemu zle

My však vidíme len dieťa, ktoré si vyžaduje pozornosť v tej najnevhodnejšej chvíli - keď máme na rukách vrieskajúce bábätko, keď je treba rýchlo urobiť toto, keď nestíhame ono.

Vidíme dieťa, robí tomu mladšiemu zle. Dieťa, ktoré by bábätku najradšej vyškriabalo oči. Dieťa, na ktoré musíme dávať pozor, aby neublížilo mladšiemu, lebo v nestráženej chvíli by hádam mohla tiecť aj krv.

Dieťa, ktoré mu berie a vytrháva z ruky hračky. Vidíme ich dennodenné škriepky a sme unavení z neustáleho doťahovania, kto začal, kto komu urobil zle.

Musíme myslieť na to, že deti nerobia „zle,“ že za ich správaním je nejaký dôvod.

Výchovnú nezvládnuteľnosť považujem za výkrik dieťaťa do prázdna, za provokáciu a hlučné a neutíšiteľné hľadanie blízkosti rodičovskej osoby.

Keď dieťa nedostáva, čo potrebuje, vynucuje si pozornosť neplechami, plače, robí naprieky, začne sa pocikavať, alebo napríklad robí zle mladšiemu súrodencovi.

Žiarlivosť je prirodzená emócia

Staršie dieťa by rodičia v žiadnom prípade nemali pohoršene karhať ani trestať.

Odborníci zdôrazňujú, že treba zachovať chladnú hlavu. Detská žiarlivosť je prirodzená. „Problém nastáva vtedy, keď sa považuje za niečo zlé,“ vysvetľuje psychiater a bývalý prednosta psychiatrickej kliniky v Trenčianskej nemocnici Jozef Hašto.

„Dieťa tak bude nútené potláčať svoje emócie, prirodzené reakcie, a vypestuje si pocit, že je v ňom niečo zlé,“ vysvetľuje profesor.

Detská žiarlivosť je prirodzená.

To však neznamená, že rodič má dovoliť ubližovanie. Emóciu je potrebné prijať, ale fyzicky nebezpečné správanie treba pokojne a jednoznačne zastaviť.

Čo povedať dieťaťu, ktoré žiarli

Ak dieťa žiarli na mladšieho súrodenca, odstránenie žiarlivosti je pomerne jednoduché: Vysvetlite dieťatku, že mladší súrodenec pre svoju bezmocnosť a útlosť potrebuje väčšiu starostlivosť a opateru, viac pozornosti a preukazovania lásky zo strany rodičov.

Žiarlivému dieťaťu povedzte a napríklad aj na videách a fotografiách ukážte, že keď bolo ono v tom veku, starali ste sa oň práve s takou láskou a práve tak ste ho ľúbili ako jeho mladšieho súrodenca teraz.

Zachovajte hierarchiu: staršie dieťa sa predsa niekam posunulo, má viac práv a viac povinností ako mladšie dieťa. Dajte mu to najavo.

Je dôležité pomenovať aj jeho miesto v rodine:

• Dieťa túži vedieť, že je ešte stále dôležité a milované.
• Potrebuje uistenie, že má v rodine svoje miesto, ktoré mu nikto nemôže zobrať.
• Často potrebuje aj pomoc s objavením novej identity, pretože zrazu už nie je mamičkin jedináčik - maznáčik.

Vždy dajte dieťaťu najavo, že ho vnímate a opakujte jeho slová.

Vety ako “Počul/a som, ako veľmi chceš súrodenca a viem, že musí byť veľmi ťažké nemať niečo, po čom tak veľmi túžiš.”

Deti potrebujú vedieť, že ich aj počúvate, nie iba počujete.

Príprava na príchod mladšieho súrodenca

V prvom rade: každé dieťa treba na príchod mladšieho súrodenca pripraviť.

Na prevenciu detskej žiarlivosti jednoznačný recept neexistuje. Psychológovia odporúčajú čo najužší kontakt staršieho súrodenca s novým.

Teda dať mu ho na ruky, dovoliť hladkať, bozkávať, poobzerať z každej strany...

Ak chce, môže pomáhať aj pri prebaľovaní , či neskôr pri kŕmení, ale naozaj iba ak samé prejaví záujem.

Bábätko by sa malo stať normálnou súčasťou života staršieho dieťaťa, a nie niečím vzácnym, o čo sa teraz všetci prioritne starajú namiesto neho.

Každé dieťa má nárok na čas strávený len s vami.

Každé dieťa má nárok na to, aby sa mohlo hrať samé, prípadne len so svojimi kamarátmi.

Individuálny čas s každým dieťaťom

Aby sa cítili milované, potrebujú viac individuálnej pozornosti - mať chvíle, kedy sú pre nás len on/ona tí najdôležitejší.

A to pravidelne, napríklad raz, dvakrát do týždňa si vyhradiť dve hodinky, kedy sme iba s ním a robíme niečo, čo dieťa teší.

Nemusí to stáť ani cent - môže to byť prechádzka v parku, maľovanie vodovými farbami, vyrábanie niečoho, alebo spoločné pečenie koláčika. Len ja a dieťa.

V týchto chvíľach nezabudnime zdôrazňovať, akí sme šťastní, že môžeme byť práve teraz s ním/s ňou - nespomínajme súrodencov, nehovorme vety ako „mám ťa rovnako rada ako ich,“ nech si nemyslia, že „ešte aj keď je mama so mnou, stále myslí na súrodencov.“

aspoň chvíľu osamote každý deň.

Aj večerné čítanie rozprávky, kde sme všetci spolu, môžeme zakončiť tým, že si na chvíľu ľahneme ku každému dieťatku zvlášť a chvíľu sa s ním osamote porozprávame, čo cez deň prežívalo.

Táto investícia času sa nám mnohonásobne vráti.

Čo je spravodlivá láska? Ak naše dieťa trpí pocitom nedostatku lásky, myslí si, že pre nás už nie je dôležité, a to je celý dôvod „zlého“ správania.

Keď to odstránime, budeme mať doma skvelé staršie dieťa a úžasnú pomocníčku, či pomocníka.

Zapojenie staršieho dieťaťa bez nátlaku

Volajme deti, aby nám pomáhali, vždy ich chváľme.

Zverujme im úlohy pre „veľkáčov,“ aby sa cítili veľkí a dôležití.

Zároveň nenechávajme ich robiť všetko - aj súrodenci medzitým dorastajú a každé z detí by malo svojou mierou prispieť k chodu domácnosti, pri upratovaní a podobne.

Spravodlivosť nie je chcieť, či dať všetkým deťom to isté, či vyžadovať od všetkých to isté, ale dať každému to, čo skutočne potrebuje, resp. vyžadovať od každého to, čo je už schopné urobiť.

Čo robiť, keď staršie dieťa udrie alebo inak ubližuje

A čo teda robiť, keď staršie dieťa začne mladšieho súrodenca napríklad biť?

Pre rodičov to chce síce veľkú dávku sebaovládania, ale aj v tomto prípade platí - netrestať.

Dieťa, ktoré ubližuje, potrebuje najprv bezpečne zastaviť. Rodič môže oddeliť deti, chrániť mladšie dieťa a krátko pomenovať hranicu bez ponižovania staršieho.

Staršie dieťa by rodičia v žiadnom prípade nemali pohoršene karhať ani trestať.

Hnev, žiarlivosť a zášť je možné prijať ako pocity, ale nie ako dôvod na ubližovanie.

Dieťa môže počuť, že jeho hnev je pochopiteľný, no bitie, kopanie, škrabanie ani vytrhávanie hračiek nie sú dovolené.

Takýto prístup oddeľuje emóciu od správania: dieťa nie je zlé, ale konkrétny čin musí byť zastavený.

Hra s bábikou ako bezpečný spôsob vyjadrenia hnevu

Americká rodičovská poradkyňa Naomi Aldort opísala v knihe Vychovávame deti a rastieme s nimi vlastné skúsenosti, keď jej prostredný syn mal problém akceptovať mladšieho brata.

Vytrhával mu z ruky hračky, zdalo sa, že mu robilo dobre, keď mladší brat plakal.

Naomi Aldort to vyriešila tak, ho uistila, že ho stále veľmi ľúbi, a dala mu bábiku, aby na nej ukázal, ako by najradšej mladšiemu bratovi ubližoval.

Povedala mu tiež, že kedykoľvek bude na brata nahnevaný, nech príde za ňou a na bábike jej ukáže, čo by chcel bratovi urobiť.

Tak sa to opakovalo niekoľkokrát.

„Aby ste dieťaťu pomohli prejsť náročným obdobím, nenadávajte mu, radšej uznajte jeho pocity...,“ radí.

Hra s bábikou napokon skončila tak, že asi po dvoch týždňoch jej syn na bábike ukázal, ako robí bračekovi radosť.

Podobnú hru možno prispôsobiť veku a záujmom dieťaťa. Namiesto bábiky môže poslúžiť plyšová hračka, kreslenie, modelovanie alebo príbeh. Dôležité je, aby dieťa získalo bezpečný spôsob, ako vyjadriť to, čo v skutočnosti nechce alebo nevie povedať priamo.

Keď si dieťa pozornosť pýta otvorene

Jednoduchšie to je, ak si staršie dieťa pozornosť jednoducho otvorene vypýta.

„Napríklad sa ma staršia dcéra opýtala: maminka, a mňa neľúbiš, keď to hovoríš iba bratovi?

„V tomto máva veľa rodičov problém - natiahnuť ruku aj k staršiemu dieťaťu v situácii, keď sa venujú tomu malému,“ poznamenáva Jozef Hašto.

Podľa neho je dobré, keď matka dieťa uistí o svojej láske, a pritúli si ho rovnako ako to bábätko.

Pravidlá pri hračkách, obrazovkách a spoločných veciach

Ak sa deti hádajú kvôli počítačovým hrám alebo televízii a spoločným hračkám, stanovte si pravidlá: ako dlho, kto a kedy môže vec používať.

Každá hračka má svojho majiteľa.

Nenúťte ho požičiavať svoje hračky.

Vy predsa tiež len tak nepožičiate pre Vás cennú vec.

Deti majú radi Vaše pochvaly a budú sa snažiť, aby ich dostali čo najviac.

Neporovnávajte ich.

Nehovorte o žiadnom ako šikovnejšom, hlučnejšom alebo pozornejšom.

Pri spoločnej veci možno deťom vopred vysvetliť, kto ju používa ako prvý, ako dlho bude mať svoj čas a čo bude nasledovať potom.

Ako riešiť hádky bez toho, aby bol rodič večným sudcom

Nechávame sa zaťahovať do ich sporov ako zlí rozhodcovia, z ktorých vypadávajú tie naučené vety ako „starší má ustúpiť,“ „nechaj mu to, veď je mladší,“ a podobne.

Nemali by sme hádky detí riešiť namiesto nich, ale učiť ich, aby problémy riešili.

Je treba zvážiť, či to má byť práve ignorácia „veď nejako to už vyriešia a ja sa tvárim, že nevidím, nepočujem.“

Alebo naopak záujem - vypozorovať, či majú moje deti problém vyjadriť svoje potreby, túžby, želania, či sa vedia presadiť.

Dobré je, keď prídeme k deťom a necháme ich vymyslieť riešenie, kedy budú spokojné všetky, napríklad: „Vidím, že ste nahnevaní (uznajte ich pocity, majú právo byť nahnevaní), máme tu jeden vláčik a dve deti, ktoré sa s ním chcú hrať, čo s tým môžeme urobiť?“

Každé dieťa môže navrhnúť riešenie.

Zo začiatku im s tým môžete pomôcť, časom sa to naučia samé - chvíľku sa pohrá Janko, o 5 minút Miško.

Je ťažké robiť deťom sudcu, keď sa niečo stane, pretože pri väčšine sporov nie sme od začiatku, tak nedokážeme byť objektívny, ani spravodlivý.

Myslime preto dopredu.

Naučme ich radšej spoločne hľadať riešenia akceptovateľné pre všetkých.

Tým im dáme do života to najlepšie: naučíme ich stavať medzi sebou mosty a rešpektovať sa.

Rovnaké zaobchádzanie neznamená dať všetkým to isté

Rodičia niekedy chcú byť spravodliví tak, že každému dieťaťu dajú presne to isté. Súrodenecké potreby však nemusia byť rovnaké.

Spravodlivosť nie je chcieť, či dať všetkým deťom to isté, či vyžadovať od všetkých to isté, ale dať každému to, čo skutočne potrebuje, resp. vyžadovať od každého to, čo je už schopné urobiť.

Staršie dieťa môže mať viac práv a viac povinností ako mladšie dieťa.

Zachovajte hierarchiu: staršie dieťa sa predsa niekam posunulo, má viac práv a viac povinností ako mladšie dieťa. Dajte mu to najavo.

To však neznamená, že staršie dieťa má vždy ustúpiť alebo automaticky znášať správanie mladšieho.

Prečo krik a tresty situáciu zhoršujú

Určite nepočujete prvýkrát, že deti sa učia pozorovaním a napodobňovaním rodičov, preto akákoľvek výchova a pravidlá nefungujú pokiaľ sa nimi neriadi rodič sám.

To platí aj pre krik - ťažko chcieť od dieťaťa aby nekričalo, ak vidí rodiča často riešiť problémy krikom.

Krik je efektívny len dočasne.

Ak rodič kričí, dieťa pociťuje voči nemu strach.

Čím častejšie sa bude kričať, tým rýchlejšie sa dieťa prestane v domove cítiť bezpečne.

Krik deti zraňuje a desí ich.

V neskoršom veku ich primäje vzdorovať a už z princípu neurobia to, čo sa od nich očakáva.

Hnev a krik nespája, ale rodiča a dieťa rozdeľuje.

Krikom si síce krátkodobo vybudujete autoritu, ale strácate dôveru svojho dieťaťa.

Dieťa necíti voči rodičom rešpekt, ale strach, a to je veľký rozdiel.

Nie z rešpektu dieťa poslúchne, ale zo strachu pred trestom.

Dieťa sa naučí, že toto chovanie je v podstate normálne a tak ho začne veľmi rýchlo aj používať.

Rodič sa v tomto prípade nesmie diviť, ak sa to obráti proti nemu v podobe kriku dieťaťa smerom k jeho osobe.

Čo robiť, keď rodič stratí trpezlivosť

Na záver pár rád, ako sa vysporiadať s pretečeným pohárom trpezlivosti: než „vybuchnete“, skúste zhlboka dýchať. Lepšie napočítať do desať, ako potom ľutovať povedané slová a činy občasný krik si nevyčítajte.

Dieťaťu vysvetlite, čo sa stalo a prečo ste kričali lehanbite sa ospravedlniť.

Dieťa je osoba, nie menejcenná bytosť

Všetci rodičia sa dopúšťajú chýb vo výchove.

Všetci rodičia majú ľudské slabosti.

Väčšina má výčitky svedomia.

Ak rodič zareaguje príliš prudko, môže sa k situácii vrátiť, pomenovať svoje správanie a ospravedlniť sa bez toho, aby rušil hranicu, ktorú potreboval nastaviť.

Ospravedlnenie neznamená, že bitie alebo ubližovanie sú dovolené. Znamená, že aj dospelý preberá zodpovednosť za vlastné správanie.

Komunikácia, ktorá pomáha deťom počúvať

Ak chcete, aby vás deti začali počúvať, ukážte im do zrkadla obraz, ktorý by malo nasledovať.

Teda ak sa s vami chce zhovárať, prestaňte sa venovať, čomu sa práve venujete, obráťte naňho plnú svoju pozornosť - teda počúvajte telom, tvár na úrovni jeho tváre, očný kontakt, sústredenie a doplnkové otázky.

Ak sa mu práve venovať nemôžete, požiadajte ho o minútku a dokončite, čo práve páli.

To isté bude následne platiť aj pre neho - teda ak s dieťaťom potrebujete rozprávať vy, nech dokončí činnosť, ktorej sa práve venuje, zatiaľ naň nerozprávajte, a až keď sa k vám obráti celým telom, spustite.

Keď som sa na to pýtala známeho, ktorý má energického, neposedného syna, vysvetlil mi:"Snažím sa ráznejšie ho osloviť. Zvyčajne naňho takto nehovorím, takže keď zvolím rázny tón, vie, že sa niečo deje a hneď mi venuje pozornosť. Čo potrebujem, musím ale vysloviť veľmi stručne a jasne, aby hneď porozumel. Zopakujem to, keď treba. Aby som si bol istý, že rozumie. Prípadne sa ho spýtam, čo som práve povedal.“

Praktické formulácie namiesto kriku a výčitiek

1) NIE: Už ti to opakujem 100-krát! Sprav to! - ÁNO: Chcela by si to spraviť vlastným spôsobom, alebo ti nejako pri tom pomôžem ja?

Teda miesto opakovania jedného a toho istého, čo vaše dieťa nejako nedokáže rozhýbať, dajte mu možnosť voľby a výber tak, aby to vyhovovalo aj vám.

2) NIE: Nekrič! Nevrieskaj po mne! - ÁNO: Prosím, rozprávaj tichšie. Ak sa potrebuješ vykričať, vybehni do svojej izbičky, ja tu na teba počkám.

Ak sa ale v kriku stratia, niekedy stačí jemný dotyk, očný kontakt a stíšiť vlastný hlas a máte ich pozornosť.

3) NIE: Nerev! Neplač! - ÁNO: Vidím, že si potrebuješ poplakať. Je to v poriadku.

Hnev alebo iné silné emócie môže dieťa ventilovať plačom, čo je úplne prirodzené, bez ohľadu na pohlavie dieťaťa.

Je dôležité a vy to určite viete, deťom emócie nielen odhaliť, aby sa necítili zmätené a vydesené, čo sa to s nimi deje, ale ich aj podporiť v tom prekonať ich, čo neznamená potlačiť, poprieť, ale precítiť.

Každá emócia má svoj začiatok aj koniec.

4) NIE: Tak ti treba! Veď si to robila už tisíckrát! Mala si to vedieť. - ÁNO: Čo/ako to nabudúce spraviť inak? Čo sme sa z toho naučili?

„Tak ti treba!“ je jeden zo spôsobov, ako dieťa vypne pozornosť, prestane počúvať, pretože sa cíti nepochopené, navyše ešte viac podráždené, pretože si podľa vás za to môže samo, je vinné, ale ono sa nechce cítiť vinné, cíti sa ukrivdené, cíti, že mu nerozumiete.

5) NIE: Nerob to! Prestaň s tým! - ÁNO: Mohla by si to prosím spraviť takto?

Skúste pridať ešte jeden detail: „Potrebujem, aby si …“

Poskytujete dieťaťu podporu miesto okamžitej záchrany.

6) NIE: Rýchlo, ponáhľame sa! - ÁNO: Ako najrýchlejšie sa dokážeme obliecť?

Deti sa totiž môžu naučiť reagovať na termíny stresom - berte to ako devízu do budúcnosti.

7) NIE: Na tomto mi nezáleží. - ÁNO: Vidím, že tebe na tom záleží. Takže sa rozhodni ty sám/sama.

Má možnosť si vyskúšať, aké to je viesť.

Aké to je prebrať za seba zodpovednosť.

Čomu sa pri súrodeneckých konfliktoch vyhnúť

Možno často vyčítate svojmu dieťaťu zlé správanie.

Pri tejto reakcii hovoríte svojmu dieťaťu len to, čo práve robí.

Kázanie a výčitky nikdy nespôsobia zlepšenie správania.

Ak dieťaťu chcete niečo vyčítať, tak mu vyčítajte len správanie, ktoré sa vám nepáčilo.

Nikdy však neponižujte osobnosť dieťaťa.

Výčitky a nadávky neúčinkujú na nikoho.

Vyvolávajú negatívne pocity a ničia sebavedomie našich detí.

Vyčítate svojmu dieťa jeho zlé vlastnosti: „ Si taký nešikovný! Všetko pokazíš! Si proste neznesiteľný! Už to s tebou ďalej nevydržím!“

Takýmito výčitkami vôbec nekritizujete správanie svojho dieťaťa.

Miesto toho mu ukazujete, že ho ako osobu odmietate a opovrhujete ním.

Tresty môžu Vaše dieťa zahanbiť a ponížiť, môžu spôsobiť strach a vyvolať túžbu po pomste.

Ignorovanie extrémne zlého správania prináša so sebou nepríjemnú skúsenosť.

Ignorovanie vo väčšine prípadov nie je vhodný prostriedok na zlepšenie správania dieťaťa.

Nepriateľské reakcie obsahujú jasnú správu dieťaťu. Tá znie: „Nemám ťa rád!“

Všetky nepriateľské reakcie - vyhrážky, nadávky, prísne tresty a bitka majú niečo spoločné. Sú prejavom rodičovskej bezmocnosti.

Hranica medzi prijatím emócie a povolením ubližovať

Rodič môže dieťaťu uznať hnev, žiarlivosť, smútok alebo strach. Nemusí však súhlasiť s úderom, kopnutím, škrabaním, hryzením ani zámerným ničením vecí.

Dieťa sa učí, že jeho emócie sú prijateľné, ale jeho správanie má hranice.

Takto môže rodič povedať, že rozumie tomu, prečo je dieťa nahnevané, a zároveň trvať na tom, že mladšiemu súrodencovi nesmie ublížiť.

Deti sa cítia bezpečne, ak majú pevne stanovené hranice.

Stále tvrdím, že ak deti majú zdravo stanovené hranice, ktoré korešpondujú s ich vekom a vývinovými možnosťami, dieťa získava možnosť zdravej separácie, viac dôveruje svojim snaženiam a nadobúda zrelú slobodu.

Ak rodič akceptuje tieto vývinové snahy dieťaťa, potom aj emočne kritické obdobie (napríklad obdobie vzdoru) ostane bez následkov a dieťa si vytvorí žiaduci vzťah s realitou a naučí sa tolerovať potreby najbližších.

Kedy vyhľadať odbornú pomoc

Rodičia často vravia, že krik k výchove patrí a funguje ako posilnenie ich autority.

Nezvládnuteľné dieťa z odborného pohľadu znamená, že nie je vývinovo zrelé.

Dieťa sa naozaj nemá dobre, nie je spokojné, neprežíva radosť, nevie byť bezstarostné, často sa scvrkáva len na určitý svoj program, ktorým dookola prejavuje svoje vedomé a nevedomé potreby.

Ak sa ubližovanie opakuje, je intenzívne, dieťa nedokáže prestať ani pri pokojnom vedení, alebo je ohrozené mladšie dieťa, rodičia môžu vyhľadať detského psychológa či inú odbornú pomoc.

Vo svojej práci sa stretávam aj s rozvinutou závislosťou od počítačových hier.

Hyperaktivita, ADHD a Aspergerov syndróm sú skutočne veľmi frekventované diagnózy a osobne ich považujem za klinické diagnózy, ktoré zastrešia mnoho psychických porúch, ktoré samy osebe len čiastočne súvisia s danou diagnózou a v mnohých klinických symptómoch sú pre rodičov nezrozumiteľné, ťažko uchopiteľné a rodičia sa cítia výchovne bezmocní.

Odborná pomoc môže rodičom pomôcť rozlíšiť, či ide najmä o reakciu na príchod súrodenca, problém v nastavovaní hraníc, ťažkosti s reguláciou emócií alebo o širší vývinový či psychický problém.

Rodič ako vzor súrodeneckého rešpektu

Určite nepočujete prvýkrát, že deti sa učia pozorovaním a napodobňovaním rodičov, preto akákoľvek výchova a pravidlá nefungujú pokiaľ sa nimi ner iadi rodič sám.

Ak chcete, aby to vo vašej domácnosti vyzeralo ináč, milé mamičky, je treba začať od seba.

Veľmi častým argumentom mamičiek, ak sa rozhodnú v komunikácii so svojimi deťmi alebo partnerom/partnerkou niečo zmeniť, je - „začala som počúvať samu seba a nebola som nadšená z toho, čo som si vypočula“.

Pretože veľakrát v hraničných situáciách používame frázy naučené z detstva.

Často od rodičov, ale nemusia to byť nutne len oni.

Rodič, ktorý pri konflikte používa rešpekt, jasné hranice a pokojné riešenie, ukazuje deťom spôsob, akým môžu neskôr riešiť spory medzi sebou.

Rodič, ktorý kričí, ponižuje alebo fyzicky trestá, zároveň učí deti, že moc a strach sú prostriedkom na riešenie konfliktov.

Každodenné kroky, ktoré môžu pomôcť

• Pripravte staršie dieťa na príchod súrodenca a hovorte s ním o tom, čo sa zmení.
• Uisťujte ho, že jeho miesto v rodine zostáva zachované.
• Vysvetľujte, prečo bábätko potrebuje viac fyzickej starostlivosti.
• Ukazujte fotografie a videá z obdobia, keď bolo staršie dieťa malé.
• Vyhraďte si pravidelný čas len pre staršie dieťa.
• Nezrovnávajte súrodencov a nepriraďujte im nálepky.
• Chváľte konkrétne prejavy spolupráce a ohľaduplnosti.
• Neužívajte staršie dieťa ako náhradného rodiča.
• Pri ubližovaní najprv ochráňte mladšie dieťa a potom pomôžte staršiemu pomenovať emóciu.
• Učte deti navrhovať riešenia namiesto hľadania vinníka.
• Pri spoločných hračkách určte jasné pravidlá striedania.
• Vyhnite sa kriku, ponižovaniu, vyhrážkam a bitke.
• Ak stratíte trpezlivosť, vráťte sa k situácii a ospravedlňte sa.

Keď sa ma rodič spýta, či sa má orientovať podľa princípov Adlerovej výchovy alebo voľnej výchovy, alebo sa má pýta, aké knihy si má naštudovať, aby vedel vychovávať svoje dieťa, často si dovolím odpovedať: „Keď neviete, podľa akých výchovných princípov máte reagovať, reagujte podľa svojho srdca.“

Žiadna kniha nemôže nahradiť osobný a citlivý kontakt s vlastným dieťaťom.

Mechanické plnenie výchovných postulátov znamená presadzovanie cudzej vôle a neidentifikovanie sa s potrebami vlastného dieťaťa.

To, čo by som chcela pripomenúť, vyplýva z mojej klinickej praxe, keď za mnou chodia rodičia detí, ktoré už majú určitý emočný problém.

A tu by som si mohla dovoliť vypichnúť určitú chybu v správaní rodičov k deťom, keď nie sú ochotní alebo nevedia byť „duchom prítomní“ pri starostlivosti a výchove svojho dieťaťa.

Hovorili sme o tom, aké je dôležité, aby sa rodič identifikoval s potrebami svojho dieťaťa, a stále mám na mysli jeden dôležitý vzťahový fenomén, aby sa rodič nikdy nevzdal osobného kontaktu s dieťaťom, aby vedel vypnúť a skutočne vnímal, čo jeho dieťa cíti a čo robí.

To žiaduce a terapeutické „duchom prítomný“.

tags: #ked #dieta #robi #naschval #surodencovi #zle