Keď príde ocko domov a dieťa neposlúcha: ako reagovať pokojne a dôsledne

Keď príde ocko domov a dieťa neposlúcha, papuľuje alebo si robí po svojom, rodič môže veľmi rýchlo nadobudnúť pocit, že stráca autoritu. Každý rodič sa občas ocitne v situácii, kedy by najradšej na dieťa zvýšil hlas, prípadne to rovno urobí.

Presný návod na výchovu detí asi nenájdeme. Každý rodič je iný, každé dieťa je iné. Zhodneme sa však na tom, že výchova detí si vyžaduje obrovskú trpezlivosť - to je absolútne jasné. Vyžaduje však aj porozumenie a toleranciu.

Je potrebné myslieť na to, že dieťa nie je iba objektom, ktorý nás bude počúvať na slovo. Aj dieťa má svoje potreby, ale aj dobré a zlé dní, ktoré súvisia zase s tým ako sa v daný deň cíti, čo aktuálne prežíva, resp. čo musí riešiť.

Prečo dieťa po príchode ocka nemusí počúvať

Deti zhruba vo veku troch až štyroch rokov začínajú testovať naše hranice. Možno už ste počuli o „období nie“ či období vzdoru, alebo poznáte deti, ktoré sa z poslušných baránkov dokážu razom zmeniť na neposlušných nezbedníkov. Toto obdobie je úplne bežná súčasť vývoja.

Neposlúchavosť a výbušné správanie u detí okolo 1,5-3 rokov je v diskusii opakovane popisované ako bežné „obdobie vzdoru“, ktoré sa často stupňuje od 1,5 roka a môže vrcholiť okolo 3. roku.

Deti začínajú testovať hranice v období, keď sa rozvíja ich potreba autonómie. Neposlušnosť môže vychádzať zo spomínanej potreby presadiť si svoju autonómiu, teda samostatnosť.

Ich nevhodné správanie nie je namierené voči vám, ale voči situácii, s ktorou nič nedokážu urobiť. Nechcú vás zraniť, uraziť, jednoducho len nesúhlasia, prečo by mala byť situácia riešená tak, ako ste ju vyriešili vy.

Každé ich správanie úzko súvisí s tým aké je, čo potrebuje, čo aktuálne prežíva, čoho sa bojí na čo sa teší.... a s vami, ako sa dnes cítite, čo riešite, čo vám robí radosť, z čoho máte strach atď., atď.

Po príchode ocka domov môže dieťa reagovať výraznejšie aj preto, že sa mení situácia, prerušuje sa jeho činnosť alebo sa stretáva s iným štýlom komunikácie a pravidiel.

Deti potrebujú predvídateľnosť a vedieť, čo ich čaká. Niekedy pre prevenciu konfliktu pomôže, keď im vopred dáte najavo, čo sa bude diať.

Ocko ako vzor správania

Určite nepočujete prvýkrát, že deti sa učia pozorovaním a napodobovaním rodičov, preto akákoľvek výchova a pravidlá nefungujú pokiaľ sa nimi neriadi rodič sám . To platí aj pre krik - ťažko chcieť od dieťaťa aby nekričalo, ak vidí rodiča často riešiť problémy krikom.

Deti sú nepopísané plátno a čo tam rodič namaľuje, to tam zostáva a to dieťa zrkadlí.

Deti našim slovám veria iba vtedy, ak skutočne robíme to, čo hovoríme. Ak chceme, aby sa dieťa nesprávalo určitým spôsobom, v prvom rade by sme sa tak nemali správať my.

Tak, ako sa my správame k dieťaťu, bude sa ono správať k nám a k okoliu.

Netvrdím, že správna výchova je tá kamarádska a že si máte nechať dieťa skákať po hlave. Ako ste už určite čítali, dieťa napodobuje - vy, ako prvé a najdôležitejšie osoby v jeho živote ste jeho model v chovaní, ktorému sa dieťa bude chcieť podobať.

Úplne postačí, ak sa budete správať a vravieť veci, aké chcete vidieť a počuť od vášho potomka. Aj v prípade malej rebélie bude mať dieťa vtesnaný ten základ, ku ktorému sa jeho podstata navráti.

Prečo krik nefunguje dlhodobo

Rodičia často vravia, že krik k výchove patrí a funguje ako posilnenie ich autority. Že vraj ich dieťa nepočúva, pokiaľ naň nezvýšia hlas.

Mali by sme sa však zamyslieť, ako samotný rodič dostal dieťa do tohto stavu, že nepočúva dokiaľ rodič nezakričí.

Krik je efektívny len dočasne

Častým ospravedlnením kriku je aj názor, že rieši daný problém - ak si dieťa nechce upratať izbu, rodič zakričí a dieťa urobí, čo musí. Je pravda, že určite je v tomto prípade krik efektívny, ale len dočasne.

Krik deti zraňuje a desí ich.

Ak rodič kričí, dieťa pociťuje voči nemu strach. Bojí sa, že mu bude ublížené a vzhľadom k tomu, že pre dieťa sú rodičia osoby, ktorým má bezpodmienečne dôverovať a ktoré predstavujú budúcu víziu sveta, ktoré dieťa bude mať, nie je to vhodná emócia.

Čím častejšie sa bude kričať, tým rýchlejšie sa dieťa prestane v domove cítiť bezpečne. A ak dieťa vyrastá v domácnosti, ktorá predstavuje viac hrozbu ako láskyplnú náruč, chýba mu istota.

Celý svet bude pokladať za nebezpečný a nemôže byť teda prekvapením, že bude neurotické, úzkostné, alebo nadmerne kontrolujúce svoje okolie.

V neskoršom veku ich primäje vzdorovať a už z princípu neurobia to, čo sa od nich očakáva. Je možné, že si na krik vybudujú toleranciu a vy akokoľvek ste zvyknutí, že krik pomohol, sa budete diviť, že s potomkom to teraz ani nepohne.

Hnev a krik nespája, ale rodiča a dieťa rozdeľuje

Často sa taktiež stretávam s názorom, že aj keď rodičia kričia, deti predsa vedia, ako ich rodič ľúbi. To je však veľká chyba.

Krikom si síce krátkodobo vybudujete autoritu, ale strácate dôveru svojho dieťaťa.

Dieťa necíti voči rodičom rešpekt, ale strach, a to je veľký rozdiel. Nie z rešpektu dieťa poslúchne, ale zo strachu pred trestom.

Práve preto dieťa rebeluje a skúša prekročiť hranice, pretože rodič mu neukázal čo je to rešpekt, ale poslušnosť si vynútil krikom.

Čím sa dostávame k tomu podstatnému - hnev a krik izoluje rodiča od dieťaťa. Vytvára medzi nimi komunikačnú priepasť, v ktorej už nepanuje pokoj a vyjadrenie názoru bez strachu, ale jednostranná autoritatívna výchova, v ktorej rodič prikazuje a dieťa počúva.

Dieťa sa naučí, že toto chovanie je v podstate normálne a tak ho začne veľmi rýchlo aj používať. Rodič sa v tomto prípade nesmie diviť, ak sa to obráti proti nemu v podobe kriku dieťaťa smerom k jeho osobe.

Čo urobiť skôr, než ocko vybuchne

Zhlboka sa nadýchnite a vydýchnite skôr, ako budete reagovať.

než „vybuchnete“, skúste zhlboka dýchať. Lepšie napočítať do desať, ako potom ľutovať povedané slová a činy

Na upokojenie môže podľa odborníkov pomôcť malá meditačná chvíľka na vydýchnutie.

Nie je dobré, riešiť konflikt s dieťaťom v návale hnevu. Dajte mu priestor, nech sa ukľudní.

Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte. ( nie dieťa, ktoré je mladšie ako 2 roky).

Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy ukľudnili a premysleli si, ako budete ďalej riešiť konflikt s dieťaťom.

Každá vec vo vašej domácnosti i mimo nej je nahraditeľná. Váš koberec, biely gauč, sklenený stolík, béžové steny i drahá krištáľová váza.

Myslite na to, keď budete dieťa karhať.

Pamätajte na to, že ak raz niečo vyslovíte, nebudete to môcť vziať už nikdy späť.

Pamätáte sa, ako ste naposledy v hneve vyslovili niečo, za čo sa ešte stále hanbíte? Ak to dnes počujete v hneve a vo vypätej situácii z detských úst, určite vás to zamrzí ešte viac.

občasný krik si nevyčítajte. Dieťaťu vysvetlite, čo sa stalo a prečo ste kričali

nehanbite sa ospravedlniť. Dieťa je osoba, nie menejcenná bytosť.

Ako reagovať, keď dieťa neposlúcha

Jediné, čo sa dá robiť, je naozaj trvať na nastavených pravidlách, neustupovať.

Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní.

Keď zachováte pokoj, učia sa od vás, ako regulovať svoje emócie.

Ak uvidia, že vo vás ich správanie vyvoláva reakciu, môže ich to viesť k tomu, že budú ďalej robiť napriek.

Okrem toho, že sa postaráte o vlastný pokoj, je dobré ponúknuť formu upokojenia aj deťom - pokiaľ teda nerobia napriek z dôvodu, že prekypujú energiou.

Keď dáte najavo, že ich potreby beriete vážne, aspoň čiastočne uspokojíte ich túžbu po autonómii.

Najskôr zaistite bezpečie

Odporúčané opatrenia sú okamžité odstránenie dieťaťa z nebezpečnej situácie, držať za ruku aj nasilu pri prechode cez cestu, odísť domov ako dôsledok pri opakovanom hádzaní kamienkov a povoliť hádzanie v bezpečnom prostredí (napr. hádzanie kameňov do vody).

Pri nebezpečnom správaní nie je priestor na dlhé vysvetľovanie. Najprv dieťa zastavte, odveďte ho do bezpečia a až potom sa k situácii vráťte.

Hovorte krátko a jasne

Obzvlášť, ak sú deti menšie, môže byť lepšie to nekomplikovať a komunikovať priamo: „Toto nie.” alebo „Prestaň prosím.” Dáte najavo nesúhlas a zároveň si udržíte ich pozornosť.

Deti nemajú v láske dlhé vysvetľovania ani pokyny vydávané z druhej strany miestnosti. Radšej podíďme k nim alebo im ukážme, kde čo patrí, tak, že ťukneme na poličku a povieme: „To patrí sem.“

Ak potrebujeme dieťaťu pripomenúť niečo, čo už dobre vie, neraz bude ignorovať našu prednášku alebo neustále dohováranie. Keď však namiesto toho povieme „krabička na obed“ alebo „topánky“ láskavým tónom, môžeme ho podnietiť, aby si skontrolovalo, či na niečo nezabudlo, alebo mu jemne pripomenúť ďalší krok.

Dávajte jeden pokyn naraz

Majte na mysli to, že malé dieťa dokáže sledovať len jeden príkaz!

Ak trojročnej ratolesti poviete, aby si dala pohár čaju, potom si vyčistila zuby, obliekla sa do pyžama a išla do postele, čaká vás sklamanie.

Viac príkazov zvládne pochopiť a vykonať dieťa vo veku okolo 4-5 rokov, ale netreba to preháňať.

Skúste to s dvomi pokynmi a keď zaregistrujete, že ich dokáže samostatne splniť, pridajte po určitom čase tretí, o nejaký čas štvrtý a podobne.

Niekedy sa však môže stať, že aj 10-ročné dieťa bude zápasiť s úlohami, ktoré bežne dávajú rodičia už 5 až 6-ročným deťom.

Nezabúdajte, treba ísť na to pomaly a úlohy pridávať postupne.

Doprajte dieťaťu čas na reakciu

Všetci potrebujeme určitý čas na prestriedanie činností.

Takže v ideálnom prípade počkáme, kým dokončia to, čo robia, alebo im poskytneme čas na spracovanie našej požiadavky („tarry time“).

„Výborne sa nám osvedčilo potichu napočítať do 10 (v duchu, nie nahlas) a dopriať im čas na reakciu. Vyskúšajte to. Často sa stáva, že kým napočítame približne do 8, začnú dokončovať to, čo robili, a sú pripravené počúvať alebo reagovať,“ tvrdia autorky.

Poskytnite im čas na spracovanie požiadavky.

Komunikácia, ktorá podporuje spoluprácu

Zapojte dieťa do hľadania riešenia

Pýtajte sa otázky, ktoré nakopnú ich mozog, napríklad: „Čo by si mohol urobiť ty?“ alebo „Čo by si mohol skúsiť?“ alebo „Na čom sme sa dohodli ohľadom ________________ ?“

Vnímate jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete.

Pomenujte pocity, ale nepovoľujte hranice

Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí.

Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo.

Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť.

„Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať.

Aké je riešenie? Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa.

Vety ako „ si zlý“... „ reveš ako malé decko“...nie sú najšťastnejšie, miesto toho skôr použite slová ako „ chápem, že ťa to nahnevalo“...“ viem, že si z toho smutný“...“vidím, že sa ti to nepáči“...

Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať.

Hovorte o konkrétnom správaní

Nehovorte, že je dieťa „zlé“, „protivné“ a pod.

Vždy sa sústreďte na konkrétne správanie, ktoré chcete zmeniť a zlepšovať.

Ako zabrániť tomu, aby dieťa prijalo „nálepku“ neposlušného dieťaťa? Diskusia odporúča neoznačovať dieťa slovami ako „nepodarené“ alebo „zlé“, pravidelne chváliť žiaduce správanie a modelovať požadované správanie, pretože dieťa si podľa účastníkov vytvára obraz o sebe podľa reakcií rodičov.

Používajte pozitívny jazyk

Keď používame „nie“ alebo „nerob“, dieťa najprv počuje, čo nechceme, aby robilo. Potom musí zistiť, čo má urobiť namiesto toho (ak to vôbec zistí).

• „Buď k sestričke jemný“ a nie „Nebi ju“;
• „Používaj obe ruky“ a nie „Nevylievaj“;
• „Sadnime si spolu k jedlu“ a nie „Neodchádzaj od stola“.

Poskytnite informácie.

Napríklad môžeme povedať: „Peter, dvere sú otvorené“, „Vidím na stole krabičku s obedom“ alebo „Mlieko sa pokazí, ak ho neodložíme do chladničky“.

Potom ich necháme prísť na to, čo treba urobiť.

Vyhýbame sa používaniu povýšeneckého alebo sarkastického tónu a vzájomne sa rešpektujeme.

Namiesto zákazu použite „áno, keď…“

Namiesto „nie“ môžeme používať aj „áno, keď …“

Napríklad: „Áno, môžeš si dať ďalšiu sušienku, keď doješ tú, ktorú práve ješ.“

Ak už nemáme žiadne, môžeme povedať: „Áno, môžeš si dať ďalšiu, keď zajtra pôjdeme do obchodu.“

Ponúknite voľbu primeranú veku

Poskytnite im možnosti výberu primerané veku.

3- až 6-ročné dieťa si môže vybrať, čo by chcelo na obed, a to z niekoľkých zdravých možností, a 6- až 12-ročné dieťa sa môže rozhodnúť, či sa chce najprv hrať, alebo si najprv urobiť domáce úlohy.

Sloboda bude relatívna s ohľadom na nastavené hranice.

Neposlušnosť môže vychádzať zo spomínanej potreby presadiť si svoju autonómiu, teda samostatnosť. Ako prevencia neposlušnosti tak môže pomôcť, keď im dáte slobodu voľby a nebudú mať pocit, že niečo „musia“ urobiť.

Priblížte sa k dieťaťu

Činy hovoria hlasnejšie ako slová.

Deti nemajú v láske dlhé vysvetľovania ani pokyny vydávané z druhej strany miestnosti.

Radšej podíďme k nim alebo im ukážme, kde čo patrí, tak, že ťukneme na poličku a povieme: „To patrí sem.“

Niektorým deťom môže pomôcť fyzický kontakt.

Či už objatie, položenie ruky na ramená alebo držanie sa za ruky.

Dôležitý je aj očný kontakt, ktorým dáte dodatočne najavo, že na pravidlách trváte a žiadna miera vzdoru neprejde.

Využite humor a hru

Učte sa na situáciách smiať a neberte všetko smrteľne vážne.

Určite to dnes nie je ľahké, keď máte deficit spánku a ste v neustálom strese, ale verte, že sa na tých nepríjemných situáciách o pár rokov z chuti zasmejete.

Trocha zábavy môže situácii veľmi pomôcť.

„Ach, je príliš malá. Čo to má byť? Alebo môžeme použiť nesprávny názov/farbu a nechať ho, aby nás opravilo.

So starším dieťaťom môžeme nahradiť bežný text v obľúbenej pesničke nejakým smiešnym slovom alebo si pustiť nejakú hudbu, pri ktorej budeme spoločne upratovať.

Hranice, dôsledky a rodičovská dôslednosť

Rodičom sa odporúča zachovať pokoj, byť konzistentný v hraniciach a následkoch, používať pochvalu a hľadať bezpečné alternatívy pre správanie.

Pred tým, ako niečo zakážete, nariadite, buďte si istí, že to dokážete splniť a predovšetkým, že to aj splníte.

Len tak môžete pozitívne vplývať na ich správanie v zmysle, že toto mama, otec myslí naozaj a že to nie sú len vyhrážky, na ktoré po čase zabudnete.

Vyhýbajte sa vetám „ už ti nikdy nedovolím hrať hry na počítači, ale použite vetu napr. tento týždeň nemôžeš hrať hry na počítači“ - toto môžeme dodržať, odkontrolovať.

Niekedy sú dni, kedy sa nič nedarí. Vyhrážka nasleduje vyhrážku, no nič sa v správaní detí nezmení k lepšiemu.

A čo je horšie, nič z toho reálne ani vy neviete splniť a nesplníte.

Aký výchovný význam takéto niečo má?

Keď dáte pokyn a v prípade, že dieťa nepočúvne, mal byť prísť následok. Vždy.

Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky - pozitívne alebo negatívne.

Príklad: - môžeš si pozrieť TV, keď budeš mať upratanú izbu.

Nie je však vhodné používať dôsledky ako náhodné vyhrážky ani ich spájať s ponižovaním, strachom či fyzickým trestaním.

Pravidlá musia byť stabilné

Nedôslednosť v udržiavaní pravidiel.

Deti potrebujú stabilitu.

Ak rodičia niečo zakazujú, nenechajte sa obmäkčiť a trvajte na ich pravidlách. V opačnom prípade sa deti môžu naučiť, že stačí chvíľku „otravovať” a vy sa podlomíte.

Keď zachováte pokoj, počkajte, kým si vybije hnev, a potom sa o tom možno porozprávajte.

Necháte sa po záchvate emócií obmäkčiť.

Aj keď viete, ako náročné situácie zvládať v teórii, prax vás môže zaskočiť a prebehnúť úplne inak.

Rozlišujte medzi dôležitými a menej dôležitými pravidlami

Vo všeobecnosti platí zásada, že každý rodič chce, snaží sa pre svoje dieťa robiť to najlepšie, čo vie.

Každá vec vo vašej domácnosti i mimo nej je nahraditeľná.

Predovšetkým netrestajte dieťa za to, čo nie je v jeho schopnostiach.

Ak má dieťa 3 roky, nemôže zvládnuť to, čo jeho 6 ročný súrodenec.

Nevyžadujte preto od detí to, čo nie je v ich schopnostiach a predovšetkým ich za to netrestajte.

Ak to robíte, zvyšujete tým len nedôveru voči vám a vášmu rozhodovaniu.

Vek dieťaťa a náročnosť pokynov

Viac príkazov zvládne pochopiť a vykonať dieťa vo veku okolo 4-5 rokov, ale netreba to preháňať.

Niekedy sa však môže stať, že aj 10-ročné dieťa bude zápasiť s úlohami, ktoré bežne dávajú rodičia už 5 až 6-ročným deťom.

Nezabúdajte, treba ísť na to pomaly a úlohy pridávať postupne.

Deti približne od veku 6 rokov dostávajú do fázy, v ktorej začínajú ľudí a ich správanie posudzovať.

Znamená to, že ako rodičia by sme mali prísť s niečím lepším ako je „pretože som to povedal/a“.

Tým svoju autoritu nezvýšite.

Čím častejšie budete konflikty s deťmi riešiť krikom a fyzickými trestami, tým viac budete svoju rodičovskú autoritu u detí strácať.

Čo robiť po konflikte

Keď sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo.

Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania, môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť.

Nehanbite sa ospravedlniť.

Dieťaťu vysvetlite, čo sa stalo a prečo ste kričali.

Dieťa je osoba, nie menejcenná bytosť.

Je to určite lepšie riešenie, ako by ste mali ublížiť vášmu vzťahu, ktorý roky budujete a chcete, aby bol krásny.

Deti najčastejšie nemajú rady, čo ste povedali alebo aký trest dostali.

Ich nevhodné správanie nie je namierené voči vám, ale voči situácii, s ktorou nič nedokážu urobiť.

Prečo fyzický trest nepomáha pri učení sebaregulácie

Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie.

Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili.

Aby sa súrodenci navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom, aby neubližovalo iným deťom.

Prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu?

Zvládať hnev sa dieťa učí od rodiča.

Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný.

Kriku a hnevu sa preto nedá pripisovať dlhodobý výchovný účinok, aj keď môžu krátkodobo vyvolať poslušnosť.

Ako zvládnuť detský hnev

Dieťa sa ocitne v situácii, keď mu niečo nedovolíme, keď od neho vyžadujeme niečo, čo sa mu nepáči a začne ho ovládať hnev.

Rodič sa snaží túto vlnu negatívnych emócii zastaviť.

Buď ustúpi zo svojich požiadaviek a vyhovie dieťaťu , čím mu vlastne ukazuje- hnevaj sa, zlosti a dosiahneš čo chceš.

Alebo mu nariadi zákaz plaču alebo akéhokoľvek iného prejavu hnevu.

Aké je riešenie? Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa.

Vnímate jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete.

Celý život sa vaše dieťa bude stretávať s tým, že niečo nie je tak, ako by si predstavovalo.

Je úlohou rodiča pripraviť ho na to, aby dokázalo svoje negatívne emócie ovládať.

Praktický postup pri výbuchu hnevu

1. Nie je dobré, riešiť konflikt s dieťaťom v návale hnevu.
2. Dajte mu priestor, nech sa ukľudní.
3. Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy ukľudnili a premysleli si, ako budete ďalej riešiť konflikt s dieťaťom.
4. Keď sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo.
5. Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania.
6. Môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť.
7. Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní.

Keď dieťa nechce upratovať, obliekať sa alebo si čistiť zuby

Aj vám sa stáva, že vaše dieťa nepočúva, hoci ste mu to povedali tisíckrát? Akoby ste hádzali hrach o stenu? Či už ide o kamarátov, oblečenie, jedlo, poriadok v izbe…čokoľvek?

Možno nepoznáte citát Waltera B.

Ste to vy, kto musí zmeniť stratégiu a premýšľať.

Dieťa nemá ešte toľko skúseností a nadhľad.

Vy sa musíte prispôsobiť a vedieť, čo na vaše dieťa „platí“ a ako získate obaja to, čo chcete.

Často pomôže ponúknuť dieťaťu výber v rámci hraníc alebo formulovať pokyn ako spoluprácu.

„Sadnime si spolu k jedlu“ a nie „Neodchádzaj od stola“.

„Buď k sestričke jemný“ a nie „Nebi ju“.

„Používaj obe ruky“ a nie „Nevylievaj“.

Ak si dieťa nechce upratať izbu, môže dostať jasný a predvídateľný následok.

„Môžeš si pozrieť TV, keď budeš mať upratanú izbu.“

Ak dieťa nechce vykonať pokyn, ktorý už pozná, môže pomôcť jedno slovo, očný kontakt, priblíženie alebo krátky čas na reakciu.

Čomu sa pri neposlušnosti vyhnúť

• Prehnane komplikované vysvetľovanie.
• Nedôslednosť v udržiavaní pravidiel.
• Nechať sa po záchvate emócií obmäkčiť.
• Označovať dieťa slovami „zlé“, „protivné“ alebo „nepodarené“.
• Riešiť konflikty krikom a fyzickými trestami.
• Vyhrážať sa dôsledkami, ktoré nedokážete splniť.
• Vydávať viac príkazov naraz malému dieťaťu.
• Komunikovať s dieťaťom povýšeneckým alebo sarkastickým tónom.
• Očakávať od dieťaťa schopnosti, ktoré nezodpovedajú jeho veku.

Nechajte dieťaťu priestor na spracovanie požiadavky, ale zároveň dodržiavajte zásadné pravidlá týkajúce sa bezpečnosti, hygieny a rešpektu k ostatným.

Kedy vyhľadať pomoc

Je zároveň dôležité vedieť rozpoznať, kedy je toho na vás veľa a priznať si, že neposlušné dieťa nezvládnete - nie je to žiadne zlyhanie, naopak.

Pri pretrvávajúcej agresivite voči iným deťom alebo výraznom narušení fungovania rodiny je vhodné konzultovať detskú psychologičku.

Niekoľko príspevkov tiež spomína, že pri podozrení na ADHD sa odporúča vyšetrenie čo najskôr.

Najlepšie je poradiť sa s rodičmi na konkrétnom postupe podľa situácie.

Rodičom sa odporúča návšteva detskej psychologičky pri pretrvávajúcej agresivite alebo podozrení na ADHD.

Užitočné rodičovské zdroje

Viacerí rodičia odporúčajú knihu "Respektovat a být respektován", knihu "Jak mluvit, aby nás děti poslouchaly, jak naslouchat, aby nám děti důvěřovaly" a knihu nazvanú "5 dní, které změní vaše dítě".

Niekoľko výborných nápadov prinášajú dve Montessori odborníčky, pedagogičky Simone Davies a Junnifa Uzodike v knihe Montessori pre deti.

Je to praktická príručka, ktorá spája teóriu, psychológiu aj každodenné tipy - od rodinných rituálov až po hranice používania technológií.

Tieto nápady sa osvedčili obom autorkám spomínanej knihy Montessori pre deti.

Čerpajú z dlhoročnej praxe v Montessori školách na troch kontinentoch.

Ich cieľom nie je vytvoriť dokonalé dieťa, ale podporiť autentické dieťa, ktoré verí v seba, učí sa z vlastných skúseností a cíti, že je rešpektované.

Z knihy sa tiež dozviete napríklad:

• ako doma zariadiť priestor tak, aby dieťa mohlo samo rozhodovať, skúmať a tvoriť
• ako zvládať konflikty bez hnevu a trestov
• ako deťom pomôcť nájsť vnútornú motiváciu
• ako nahradiť príkazy a zákazy dialógom a rešpektom.

Vo všeobecnosti platí zásada, že každý rodič chce, snaží sa pre svoje dieťa robiť to najlepšie, čo vie.

Nepochybujte o svojich rodičovských zručnostiach.

Nebojujte so svojimi deťmi, ale snažte sa im porozumieť.

Verte mi, všetky tieto situácie si budete detailne pamätať, ale budete sa na nich smiať.

tags: #ked #pride #ocko #domov #dieta #nepocuva