Správanie dieťaťa v spolupráci rodiča a učiteľa

Vzťah medzi rodičmi a učiteľmi patrí medzi základné piliere vzdelávania. Od toho, ako spolu dokážu komunikovať a spolupracovať, závisí nielen úspech dieťaťa v škole, ale aj jeho pohoda a schopnosť vytvárať zdravé vzťahy.

Spolupráca medzi rodinou a školou je kľúčová pre úspešnú adaptáciu dieťaťa na školské prostredie. Táto spolupráca zabezpečuje jednotnosť výchovného pôsobenia a umožňuje dieťaťu úspešne sa adaptovať na nové prostredie. Rodičia sú prvými vychovávateľmi svojich detí a škola významne dopĺňa tento proces. Je dôležité, aby si škola uvedomila, že prijíma nielen dieťa, ale aj celú jeho rodinu.

Dieťa medzi rodinou a školou

Vzťah medzi učiteľom a rodičom nepredstavuje pre dieťa dva odlišné svety, ktoré chce vnímať oddelene. Dieťa nemá túžbu podľa aktuálnej nálady rodiča, resp. učiteľa voliť „správne“ odpovede.

Vzťah medzi rodičmi, učiteľmi a deťmi je základným kameňom úspešného vzdelávacieho procesu. Ako sa však táto spolupráca prejavuje v praxi? Kde sú hranice medzi právom rodiča na názor a rešpektovaním autority učiteľa? A ako môžeme zabezpečiť, aby školy komunikovali nielen o prospechu, ale aj o charaktere žiaka?

Práve preto je dôležité pozerať sa na učiteľa a rodiča nie ako na dve „protistrany“, ale ako na partnerov, ktorí spoločne ťahajú za jeden povraz v záujme dieťaťa. Kľúčom je otvorená komunikácia, rešpekt a vytváranie prostredia, v ktorom sa obe strany cítia prijaté.

Vzťahy medzi rodičmi a deťmi

Rodina je prvým spoločenským prostredím, v ktorom dieťa poznáva svet a preberá názory na život. Význam rovesníckej skupiny si rodičia uvedomujú najmä pri vstupe dieťaťa do školy. Sila rodičovského vzoru sa však naplno prejaví v čase odpútavania sa od rodičov a prijímania názorov rovesníckych skupín.

Sme pre deti každodenným vzorom. Deti nás pozorujú. Zároveň sa mnohé veci učia spontánne. Neinformujú nás, že práve v danom momente sme sa stali pre nich vzorom pre riešenie konfliktov. Nevieme, či v situácii v ktorej sme boli objektom ich pozorovania, sa práve s našim spôsobom konania identifikovali a prebrali ho do svojho života aktívne obohacujúc o nové prvky skúsenostného poznania.

Učiteľ vychováva už len spôsobom, ako rozpráva, ako reaguje na bežné situácie, ako sa oblieka, ako karhá, či používa alebo nepoužíva iróniu, ako chváli - vieme aj toto povedať konkrétne? Ak pokarhá dieťa pred celou triedou, je to správny výchovný prístup? Alebo keď si cez dieťa vybavuje svoje antipatie s rodičmi? Jedným z významných výchovných prvkov je vlastný príklad.

Ako vzniká nápadné alebo nevhodné správanie

Deti často dostanú veľa pozornosti, keď sa počas dňa správajú nápadne a nevhodne. Dokážu si tak presadiť vlastnú vôľu, a preto ani nemajú dôvod svoje správanie zmeniť.

Ono totiž nefunguje izolovane, ale je podmienené tým, ako v danej situácii dieťa rozmýšľa a čo pritom prežíva.

Vaše dieťa prirodzene chce byť súčasťou diania, a tak ponúkne, že zarecituje básničku. Predvedie ju a hneď nadviaže ďalšou. Po tretej už usúdite, že je toho predsa len dosť a navrhnete mu nech sa ide hrať. Aj to urobí a o chvíľu prinesie karty, aby ste sa s ním zahrali. Reagujete na to tak, že mu venujete pozornosť, minimálne prehováraním a navrhovaním iných možností.

Dieťa sa naučí, že takéto správanie býva odmenené. Opäť sa bude správať nápadne. Postupne reagujete podráždenejšie a s nevôľou. Vášmu dieťaťu sa dostáva menej spontánnej náklonnosti a naučí sa: Pozornosť si musím vybojovať nápadným správaním.

Pri náročnom správaní je preto dôležité pýtať sa, čo osoba komunikuje týmito správaniami. Keď je náročné správanie jasne identifikované, zistite funkciu správania.

Čo môže dieťa svojím správaním oznamovať

• potrebu pozornosti;
• potrebu pomoci;
• frustráciu;
• neschopnosť regulovať emócie;
• odmietanie úlohy alebo pravidla;
• obavu z nového prostredia alebo situácie;
• potrebu zmeniť prostredie;
• ťažkosti, ktoré súvisia s rodinnou alebo sociálnou situáciou.

Univerzálne riešenia neexistujú, každé z detí je jedinečné a našou úlohou je byť podporný v tom, aby vedelo fungovať čo najlepšie pre jeho bytie.

Reakcia rodiča na správanie dieťaťa

Načúvajte mu a uznajte jeho prežívanie situácie. Tým vám dieťa uverí, že ho beriete do úvahy a že riešite situáciu aj v jeho prospech.

Buduje sa tým vzájomná dôvera a spolupatričnosť, ktoré sú kľúčom ku konštruktívnemu správaniu.

Rodič by mal dieťaťu pomôcť pomenovať, čo prežíva, a zároveň mu ukázať, aké správanie je prijateľné. Udržiavajte jednoduchú konverzáciu. Vysvetľovať, logicky postupovať pri vysvetľovaní. Postupujte od detailov ku celkovému pohľadu na túto tému.

Pripravte ho na nové prostredie alebo situáciu tým, že mu vopred vysvetlite, ktoré správanie nesmie použiť. Je dôležité sa pripraviť na to, že sa tak občas aj stane.

Ranný odchod bez zbytočného konfliktu

Rodičia škôlkarov a školákov sa najčastejšie sťažujú na šuchtanie detí pri raňajšom odchode. Vy viete- o ôsmej sa zatvára škôlka či škola. Vašou úlohou je, priviesť tam dieťa načas.

Či bude dieťa poriadne učesané, dobre oblečené a bude mať čas sa v kľude raňajškovať - toto rozhodnutie môžete prenechať na dieťa. Keď sa cíti byť samé zodpovedné, nemá viac dôvod, robiť ráno „cirkus“.

Emočná a fyzická agresivita v škole

Etopéd a špeciálny pedagóg PaedDr. Zdeněk Martínek sa už vyše dvadsať rokov zaoberá šikanou v detských kolektívoch a skúma agresívne správanie detí. Okrem toho prednáša učiteľom o tom, ako pracovať s agresívnymi deťmi.

Emočná agresivita je stav, keď je žiak nejakým spôsobom podráždený. Tento stav spôsobilo silné napätie alebo silný podnet. Ten podnet je veľmi silný. Pod jeho vplyvom žiak jedná pod vplyvom prvej signálnej sústavy a začne zúriť. To je stav, keď búcha, kričí, kope a môže sa začať aj biť. Snaží sa dostať adrenalín von.

V takejto situácii je najhoršie na žiaka hneď zareagovať. Takto by sme agresivitu len zvyšovali.

1. Keď je dieťa v emočnej agresivite, nechajte ho, nech sa upokojí

Keď sa žiak upokojí, nastáva čas na rozhovor. Nie je vhodné do žiaka kričať, vyčítať mu, čo urobil a vyhrážať sa mu hneď trestom.

2. Rozprávajte sa so žiakom o tom, čo agresivitu spustilo

Najdôležitejšie je v pokoji sa porozprávať o tom, čo jeho agresívne správanie spôsobilo.

„Ono to nie jednoduché, učiteľ nie je robot, je tiež len človek a má určité emocionálne nastavenie a určitú náladu v ten ktorý deň. Tieto praktiky sa nedajú naučiť zo dňa na deň.

Dôležitá je aj schopnosť predvídania správania a primeranej reakcie na aktuálne správanie.

3. Nadväzujte kontakt s rodičmi a spolupracujte s nimi

„V súčasnosti čoraz menej rodičov vie naučiť svoje deti úcte k autoritám a rešpektu. Niektorí rodičia ani nechápu, čo to vlastne je. Mnoho rodičov je vo výchove úplne bezradných,“ hovorí o svojich skúsenostiach s rodičmi Zdeněk Martínek.

Tiež zdôrazňuje, že práve tento typ rodičov sa chodí do školy najčastejšie sťažovať, správajú sa agresívne k učiteľom a to často aj pred očami svojho dieťaťa. Učiteľ v dnešnej dobe by mal vedieť pracovať aj s takýmito rodičmi.

Učiteľ by mal potvrdiť im emóciu, ktorú práve majú, povedať im, že majú právo mať práve tento pocit, že majú právo sa hnevať, a že všetko sa dá v pokoji vyriešiť.

Keď rodičia vidia v učiteľovi partnera, ktorý im chce pomôcť a nie konkurenta, upokoja sa. V tejto fáze už sú schopní učiteľa počúvať, čo hovorí. Ak učiteľ je v konflikte s rodičom, nikdy nenájde žiadne riešenie.

Ak toto raz rodič povie o učiteľovi pred svojím dieťaťom, nemôžeme čakať, že dieťa bude rešpektovať svojho učiteľa. Práve z týchto dôvodov je potrebné nadviazať kontakt s rodičom.

Keď rodič a učiteľ nespolupracujú

Čo robiť, keď rodič nechce vôbec spolupracovať a agresivita dieťaťa sa zvyšuje?

U niektorých detí sa okrem emočnej agresivity vo výraznej miere prejavuje aj fyzická agresivita, ktorá sa prejavuje v podobe kopania alebo bitia iných detí. Ak je dieťa staršie, napadnutý môže byť aj učiteľ.

Len potom môže škola pomáhať pri výchove detí a len vtedy učiteľ môže pomôcť rodičom s tým, čo vlastne oni sami nezvládli.

V tomto prípade musí dôjsť k zmenám v celom systéme. Učitelia by mali mať väčšie právomoci a takéhoto žiaka by mohli aj nejakým spôsobom potrestať. Napríklad by ho mohli na pár dní vylúčiť zo školy. A v tomto období by sa o svoje dieťa staral rodič.

Pri fyzickej agresivite je potrebné chrániť ostatné deti aj učiteľa a súčasne hľadať príčiny správania. Dieťa potrebuje jasné hranice, predvídateľný postup a spoluprácu rodiny so školou.

Prevencia výbuchov a nácvik sebaregulácie

Majte s dieťaťom pripravený signál, že sa výbuch už blíži. Ideálne je použiť 5 bodovú škálu.

Dieťa sa tak učí identifikovať príznaky, ktoré poukazujú na to, že by mohlo dôjsť k nevhodnému správaniu. Také dieťa nemá dostatok sebaregulácie, aby sa regulovalo samé, potrebuje iného, aby mu s tým pomohol.

Nácvik je dôležitý, aby sa neskôr dieťa vedelo emočne a behaviorálne regulovať samé. Takisto je naivné si myslieť, že ak sa identifikuje čo dieťa frustruje, tak sa nevhodné správanie už nebude opakovať.

Prevencia je liečbou, aby sa „nádrž frustrácie“ nenaplnila až k výbuchu. Aby dieťa aj vychovávateľ chápal, čo dieťa frustruje.

Niektoré správanie môžeme nahradiť niečím vhodnejším, ak pochopíme funkciu správania. Napríklad, ak niekto trhá zošit alebo láme ceruzky pri práci na svojich školských úlohách. Čo by mohol robiť namiesto deštrukcie.

V čase, ak tak nerobí sa o tom môžete rozprávať. Možno potrebuje pomoc s úlohou a tak potrebuje zachytiť ten stav pred výbuchom, aj napríklad pomocou škály.

Napríklad povie „som na trojke“. A vtedy navrhnúť niečo čo pomôže tú frustráciu zvládnuť resp. ak sa dá, odkloniť jeho pozornosť, dokonca na istú chvíľu aj zmeniť prostredie.

Majte predstavu, že také dieťa vybuchne do nevhodného správania veľmi rýchlo, ako sa hovorí z nuly na sto. Môže to byť aj tým, že žije s istým množstvom frustrácie neustále. Potom spúšťačom môže byť aj „banalita„.

Potrebné je preto pozrieť sa na situáciu jeho očami. Vyžaduje to trpezlivosť a pochopenie detektíva.

Poruchy správania a ich možné príčiny

Porucha správania a príčiny vzniku porúch správania nie sú jednoznačné a neexistuje zhoda v tom, ktorá skutočnosť vyvoláva špecifické poruchy správania.

Príčiny porúch správania však vo všeobecnosti môžeme rozdeliť na vnútorné a vonkajšie činitele, ktoré sa podieľajú na vzniku týchto porúch.

Príčina ťažkostí s poruchami správania zapríčinená vnútornými činiteľmi zahŕňa určité oslabenie alebo poškodenie nervového systému, čo môže spôsobiť, že vývoj jednotlivých mentálnych funkcií je nerovnomerný.

Porucha správania sa môže prejaviť ako nepokoj, nesústredenosť, výkyvy v náladách, impulzívnosť, prudkosť v reakciách a pod.

Niektoré prejavy porúch správania sa objavujú i u ostatných detí, neznamená to však, že u neposlušného alebo nedisciplinovaného dieťaťa automaticky ide o poruchu správania.

Poruchu či narušenie u dieťaťa si zvyčajne všimnú prví rodičia. Je dôležité, aby si daný problém u svojho dieťaťa priznali.

Často sa stáva, že niektorí rodičia si handicap svojho dieťaťa nechcú pripustiť, tvária sa pred okolím, že ich dieťa je v poriadku a chyba je niekde inde alebo obviňujú samých seba z určitého zlyhania.

Je veľmi dôležité, aby sa s takýmto dieťaťom začalo pracovať čo najskôr.

Rodičia dieťaťa s poruchou správania môžu mať v niektorých prípadoch oprávnenú obavu o svoje dieťa a jeho budúcnosť. Veľmi dobre si uvedomujú, že ich dieťa má vážny problém a jeho, často protispoločenské, správanie bude mať vážne následky.

Rodičia by si mali zistiť o poruche správania podľa možnosti čo najviac. Nemali by sa spoliehať len na pedagogicko-psychologické poradne, ale zaobstarať si i dostupnú literatúru, poradiť sa s inými rodičmi.

Môžu zistiť, že ich dieťa, ktoré trpí špecifickou poruchou správania potrebuje predovšetkým nesmiernu podporu zo strany rodičov, ale i učiteľov.

Rodinná kríza a správanie dieťaťa

Stáva sa, že rodina dieťaťa prechádza rodinnou krízou, akou môže byť rozchod partnerov, rozvodový proces, výskyt vážneho ochorenia v rodine, úmrtie v rodine, strata materiálneho zabezpečenia rodiny či iným problémom.

Dieťa reaguje na krízu v prvom rade podľa úrovne jej zvládania v rodine, ale aj podľa individuálnych predispozícií.

V prípade, ak sú reakcie, prejavy dieťaťa intenzívne, prípadne trvajú dlhší čas, t. zn.

Pre dobro dieťaťa je ideálne, aby si rodičia nastavili jednotné pravidlá. Lebo ak má dieťa iné pravidlá u mamy, iné u otca, iné v škole, tak to vedie k chaosu, v ktorom sa dieťa nevie zaradiť.

Ak sa niečo negatívne deje v rodinách, máloktorý rodič to aj prizná a väčšinou nechce, aby na to okolie prišlo.

V takom prípade sme sa dohodli na stretnutí s rodičmi a v dôvernej atmosfére, niekedy aj s odborníkom, sme sa snažili vysvetliť, ako vnímame ich dieťa a dali sme priestor aj im, aby povedali svoj pohľad.

Komunikácia rodiča s učiteľom

Komunikácia triedneho učiteľa s rodičom a rodiča s triednym učiteľom tvorí základ pre kvalitu spolupráce.

Formálna - informovanie o výchovno-vzdelávacích výsledkoch, známkach, správaní, úspechoch, neúspechoch, plánovaných a uskutočnených aktivitách školy a školskom programe: „Vaša dcéra dosahuje dobré vzdelávacie výsledky. Na hodinách je aktívna.

Neformálne - základom je prihovárať sa k rodičovi ako k človeku, ktorého chceme poznať.

Neformálna komunikácia prináša do vzťahu učiteľa a rodiča záujem, otvára priestor pre spoluprácu, vnáša do rozhovoru dôveru, ktorá je dôležitá pri akejkoľvek spätnej väzbe.

Priestor pre neformálnu komunikáciu ponúkajú aj neformálne stretnutia medzi učiteľom a rodičom.

Formy komunikácie

• Osobné stretnutia: Osobné stretnutie s učiteľom ešte pred vstupom dieťaťa do školy je pre rodičov veľmi dôležité.
• Pravidelné rozhovory: Pravidelné rozhovory s učiteľom umožňujú rodičom sledovať pokroky svojho dieťaťa.
• Zapojenie do školských akcií: Zapojenie rodičov do školských akcií vytvára priestor pre neformálnu komunikáciu a budovanie vzťahov.

Za dlhé roky svojej pedagogickej praxe jednoznačne preferujem a odporúčam osobný kontakt ako najefektívnejšiu formu spolupráce. Ak už je to časovo alebo inak nemožné, tak sa dá intenzívne komunikovať cez platformu, ktorá je pohodlná pedagógovi, aj rodičovi.

Hoci moderné aplikácie a online platformy zjednodušujú komunikáciu, práve osobný kontakt a spoločné aktivity dodávajú spolupráci skutočnú hodnotu.

Ako má rodič komunikovať s učiteľom

S deťmi sa môžeme rozprávať, úplné tabu by to nemalo byť, ale deti majú niekedy skreslené vnímanie niektorých javov. Je dobré sa deti pýtať, ako to vnímajú.

A potom im vysvetliť niektoré súvislosti v rámci ich chápania. Nemusíme však riešiť s nimi všetko.

Môžeme opísať, že my doma toto robíme inak, celkom s tým nesúhlasíme, ale v škole si pani učiteľka nastavuje pravidlá a je potrebné ísť podľa nich.

Porozprávať sa s dieťaťom, čo je schopný urobiť, aby tieto pravidlá akceptoval. Ale nezhadzovať učiteľov.

Je dôležité, aby rodičia nenadávali na učiteľa pred dieťaťom, lebo dieťa stratí rešpekt k autorite ako k dospelej osobe.

Deti častokrát doma niečo povedia a stáva sa, že celú situáciu nepochopili správne. Ideálne je, aby učiteľ napísal rodičovi, že sa chcú porozprávať osobne na neutrálnej pôde.

Ako má učiteľ hovoriť s rodičom

V úvode rozhovoru by mal učiteľ povzbudiť rodiča vyzdvihnutím jeho výchovných kompetencií a snahy, ktorú pri výchove dieťaťa vynakladajú.

V prípade, ak učiteľ rodičovi neposkytne potrebný prejav úcty a akceptácie, môže dôjsť k uzatvoreniu sa rodiča pred spoluprácou.

Rodič cíti, že učiteľ má úprimný záujem o dieťa a robí všetko pre jeho dobro. Učiteľ dôveruje rodičom, že podporujú dieťa doma a spolupracujú so školou.

Neznamená, že rodič a učiteľ musia byť osobní priatelia, ale že komunikujú s rešpektom, ústretovo a bez formálnych bariér.

Priateľskosť vytvára atmosféru, v ktorej sa obidve strany cítia prijaté a otvorené. Rodičia potom učiteľa nevnímajú ako „kontrolóra“, ale ako partnera, ktorý stojí na rovnakej strane.

Jemný, láskavý humor pomáha odbúrať napätie, znižuje stres a robí rozhovory ľudskejšími.

Spoločný smiech vytvára pocit blízkosti a uvoľňuje situácie, ktoré by inak mohli byť vážne alebo ťažké.

Humor zároveň dieťaťu ukazuje, že vzťah rodiča a učiteľa je pozitívny, a to zlepšuje jeho vlastný pocit bezpečia v škole.

Keď sa tieto tri prvky spoja, rodič a učiteľ sa nevidia ako „protistrany“, ale ako tím pre dieťa - s dôverou, rešpektom a ľudským, priateľským tónom.

Príprava náročného stretnutia s rodičom

1. Pripravte sa vopred -spíšte si hlavné body rozhovoru, fakty o žiakovi a konkrétne príklady. Príprava je dôležitá.
2. Začnite pozitívne - najskôr vyzdvihnite silné stránky dieťaťa, až potom riešte zlepšenia.
3. Používajte pokojný a partnerský tón - hovorte „ja-vetami“ a dávajte priestor rodičovi.
4. Dýchajte a robte si pauzy -krátke zastavenie pomáha udržať emócie pod kontrolou.
5. Zvážte zapojenie žiaka -najmä pri starších deťoch, keď ide o motiváciu, správanie či výkon.
6. Reflektujte po stretnutí -spíšte si, čo fungovalo a čo môžete nabudúce urobiť inak.

„Vaše dieťa je veľmi tvorivé a prináša zaujímavé nápady do skupinových aktivít. Všimla som si však, že sa niekedy ťažšie sústredí počas vysvetľovania učiva. “

„Všímam si, že dieťa si často zabudne urobiť domácu úlohu … . “

Krátka reflexia(3-5 minút po stretnutí) pomáha učiteľovi odbúrať stres a zároveň sa zlepšovať v komunikácii s rodičmi.

Spätná väzba, pravidlá a spoločný cieľ

Rodič ani učiteľ sa v priebehu školskej dochádzky nevyhnú napätiam a konfrontáciám vo vzťahu.

Diskusia môže byť krátka, ale mala by ponúknuť učiteľom príležitosť vyjadriť sa k problémom, ktoré ich ťažia a ktoré môžu byť následne zdrojom frustrácií.

Rôznorodosť názorov svedčí o rozdielnosti pováh. Je prirodzené, že učiteľ sa v priebehu svojej praxe bude stretávať s rozdielnymi názormi.

Spätná väzba pri formovaní názorov, myšlienok a dôvery pritom zohráva dôležitú úlohu.

Uzatváranie sa pred komunikáciou s rodičmi školu neuchráni od prípadných negatívnych pocitov rodičov a s nimi spojených negatívnych postrehov vyjadrených a zdieľaných medzi rodičmi a v širšom okolí.

Skúsme sa na akýkoľvek názor pozrieť ako na jeden z mnohých a skúsme zhodnoteniu myšlienky dopriať čas.

Predstava o spolupráci nám poskytuje vízie. Jej reálne črty sa opierajú o hodnotový systém partnerov v komunikácii.

Pri posilňovaní spolupráce medzi rodičom a učiteľom je dôležité sledovanie cieľa. Ak sadáme do vozidla, musíme poznať cieľ cesty. Je jedno, či je cesta krátka, alebo je dlhá.

Cieľ je horizont, ku ktorému sa vraciame vždy, keď máme chuť vybočiť z cesty, keď zablúdime v kľukatej spleti ponúk a záujmov.

V každom ohľade je nutné zadefinovať si ciel s ohľadom na potreby žiaka.

Prekážky spolupráce rodiny a školy

Spoluprácu medzi rodinou a školou môžu oslabovať viaceré faktory. Medzi najčastejšie patrí neochota rodičov obetovať čas na prehĺbenie vzájomných vzťahov s učiteľom, nesprávne presvedčenia rodičov o význame spolupráce a odlišné preferencie hodnôt v rodinách.

• Nedostatok času: Zaneprázdnenosť rodičov je jednou z hlavných prekážok v spolupráci.
• Odlišné hodnoty: Odlišné hodnotové systémy v rodine a škole môžu viesť k nedorozumeniam.
• Pasivita rodičov: Sporadické a slabé zapojenie rodičov do fungovania školy je častou bariérou spolupráce.

Prekonanie prekážok v spolupráci si vyžaduje aktívny prístup zo strany školy aj rodiny. Škola by mala vytvárať podmienky pre otvorenú komunikáciu a zapojenie rodičov do školského života.

Rodičia by mali vnímať spoluprácu ako príležitosť na zlepšenie prospechu a správania svojho dieťaťa.

Konkrétne kroky k zlepšeniu

• Školenia pre učiteľov: Školenia pre učiteľov zamerané na komunikáciu s rodičmi a riešenie konfliktov.
• Výchovné prednášky pre rodičov: Organizovanie výchovných prednášok pre rodičov na aktuálne témy.
• Jasné pravidlá komunikácie: Stanovenie jasných pravidiel komunikácie medzi školou a rodičmi.

Výchovné ciele a rozvoj charakteru

Školy by mali mať jasné výchovné ciele a plán rozvoja charakteru dieťaťa. To sa dá zvládnuť aj v súčasných podmienkach školstva.

Brať rodičov ako partnerov, čo však nemusí znamenať byť s rodičmi kamarát. Byť otvorení, aby rodičia videli, že učiteľ má záujem o rozvoj dieťaťa a môžeme sa naňho obrátiť, keď sa niečo deje.

Teraz je dôležité viac si všímať jednotlivé deti a informovať rodičov, ako sa zaradili do kolektívu a ako sa v škole majú.

Škola nie je len priestorom pre výchovu a vzdelávanie detí, nie je len miestom, kde si deti plnia povinnú školskú dochádzku.

Škola pripravuje dieťa na budúcnosť, ktorá bude o čosi iná, ako tá, do ktorej pripravovali nás.

Úloha vedenia školy

Vedenie školy zohráva kľúčovú úlohu pri vytváraní pozitívnej atmosféry a podpore spolupráce medzi učiteľmi a rodičmi.

Riaditeľ by mal byť nositeľom vízie a mal by okolo seba mať ľudí, ktorí ju majú rovnakú a chcú ju spoločne realizovať.

Učiteľ by mal cítiť podporu, že môže rásť, že má podporu, ak prežíva ťažkú situáciu s niektorými deťmi alebo rodičmi.

Vedenie by malo dbať aj na ľudskú formáciu učiteľov.

Zapojenie rodičov do života školy

Vzdelávanie v triáde dieťa - rodič - učiteľ je čoraz populárnejší trend.

Rodiča berieme ako súčasť našej práce. Ak chceme, aby vplývali na deti, musí niekto najprv vplývať na nich. A to by bez úzkej spolupráce nešlo.

Na ďalšom workshope sme sa rozhodli osloviť priamo rodičov. Pýtali sme sa, čo by potrebovali oni od nás, aby ich prišlo viac.

Urobiť anketu netrvalo ani dva dni a my sme zhruba vedeli, aké potreby rodičia majú.

Mnohí sa zaoberajú otázkou, kam s deťmi v čase vzdelávania, alebo im nevyhovoval čas. Zabezpečili sme program pre detičky. Zmenili sme čas prednášky. Témy si vybrali sami.

Aktívne zapojenie a vtiahnutie do tém definujú lektorov Rodič ľavou zadnou. Súčasťou je vždy množstvo materiálu a zaujímavých pracovných listov, či terapeutických pomôcok.

Témy vždy vychádzajú z potrieb súčasnej doby a našich detí.

Dištančné vzdelávanie a kontakt s rodičmi

Počas lockdownu, keď sa deti učili z domu, bol kontakt medzi rodičmi a učiteľmi väčšinou minimálny. Osobný kontakt žiadna technika nenahradila.

Pri vyučovaní naživo môže učiteľ vytušiť, že dieťa má nejaký osobný problém, napríklad vzťahové problémy v rodine, sociálny problém.

Na druhej strane, dištančné vzdelávanie prinieslo aj niektoré pozitívne aspekty. Rodičia mali možnosť počuť, ako učiteľ komunikuje s ich deťmi.

Niečo o rodinných pomeroch vedeli učitelia odčítať aj z toho, ako dieťa spolupracovalo na diaľku, či sa pripájalo a posielalo úlohy, alebo akým štýlom dieťa odpovedalo na online hodinách.

Odborná podpora rodičov a učiteľov

Vyštudovaná právnička a pedagogička pôsobí aj ako certifikovaná lektorka na Slovensku v rámci medzinárodného Programu Pozitívne Rodičovstvo - TRIPLE P.

Vo vzdelávaní využíva prvky storytellingu a prácu so živými knihami.

Pôsobí tiež ako mediátorka, ktorá pomáha ľuďom nachádzať spoločné riešenia v sporoch - najmä v oblasti rodinných a školských záležitostí.

Ivett prednáša ako spíkerka na konferenciách zameraných na pedagogiku a rodičovstvo.

Je autorkou publikácie pre rodičov s názvom Ako riešiť šikanu, ktorá poskytuje poradenstvo vo výchovných oblastiach a riešení šikany dieťaťa.

Na Slovensku už dlhodobo rozvíja komunitu učiteľov a rodičov, v rámci ktorej sa môžu vzájomne deliť o svoje skúsenosti a cenné rady.

Pravidelne prináša aj zaujímavé podcasty, vedie poradňu a prispieva na svoj blog, aby inšpirovala rodičov a pedagógov k pozitívnej výchove založenej na dôvere, spolupráci a zážitkoch.

Bola nominovaná v ankete Mama roka 2022 a Lektorka roka 2023.

V roku 2024 založila projekt venujúci sa téme šikany Aby deťom dobre bolo.

Etopéd a špeciálny pedagóg PaedDr. Zdeněk Martínek sa už vyše dvadsať rokov zaoberá šikanou v detských kolektívoch a skúma agresívne správanie detí.

Okrem toho prednáša učiteľom o tom, ako pracovať s agresívnymi deťmi.

Praktické zásady pre rodiča a učiteľa

• Načúvajte dieťaťu a uznajte jeho prežívanie situácie.
• Rozlišujte medzi nevhodným správaním a poruchou správania.
• Hľadajte funkciu správania a to, čo sa dieťa snaží komunikovať.
• Pri emočnej agresivite nechajte dieťa najskôr upokojiť.
• Po upokojení sa rozprávajte o tom, čo agresivitu spustilo.
• Pripravujte dieťa na nové prostredie a situácie.
• Využívajte pripravený signál alebo 5-bodovú škálu.
• Nastavte jednotné pravidlá doma aj v škole.
• Nehovorte znevažujúco o učiteľovi pred dieťaťom.
• Komunikujte osobne, pokojne a partnersky.
• Pri náročnom rozhovore začnite silnými stránkami dieťaťa.
• Zapájajte rodičov do školského života.
• Pri dlhodobých alebo intenzívnych prejavoch vyhľadajte odbornú podporu.

Vzťah rodič a učiteľ je dlhodobý proces budovania dôvery, partnerstva a otvorenej komunikácie. Úspech dieťaťa je výsledkom tímovej práce, kde má svoje miesto škola aj rodina.

tags: #spravanie #dieta #rodic #ucitel